Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, November 22, 2013

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 6C/240/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233504
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Kekely

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2013:5112233504.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred samosudcom Mgr. Andrejom Kekelym v právnej veci navrhovateľa:

POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpená
Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi:
Slovenská republika, v jej mene koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, 813
11 Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby bol odporca zaviazaný zaplatiť mu z titulu majetkovej škody
sumu 175,- eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 387,24 eur, zamieta.

Návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky o ústavnej sťažnosti navrhovateľa zo dňa 25.07.2013 pre porušenie práva navrhovateľa na
zákonného sudcu a práva na nestranný súd uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 9NcC/238/2013-17
zo dňa 07.03.2013 zamieta.

Odporcovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

NávrhompodanýmnaOkresnomsúdeŽilinadňa27.09.2012sanavrhovateľdomáhalvydaniarozsudku,
ktorým by odporcovi bola uložená povinnosť zaplatiť mu z titulu majetkovej škody sumu 175,- eur a z

titulu nemajetkovej ujmy sumu 387,24 eur a nahradiť mu trovy konania.
Návrh navrhovateľ skutkovo odôvodnil tak, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na
základe registrácie podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých
úverov. Ako oprávnený subjekt v exekučnom konaní navrhol písomným podaním, a to postupom podľa
ust. § 38 a nasl. Exekučného poriadku zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu. Exekúciu
navrhol vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o
úvere č.: XXXXXXX dlžníkom D. T.. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil

registráciou exekučnej veci číslo Y.. Súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom vymáhaní jeho
pohľadávky efektívne a účinne, predložil jeho návrh na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom
miestne a vecne príslušnému okresnému súdu (Okresný súd Žilina) a požiadal ho o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie a udelil mu
poverenie registrované pod č.: XXXX*XXXXXX. Z obavy o právny a faktický osud pohľadávky nútene
vymáhanej súdnym exekútorom, ktorému naposledy udelené poverenie na vykonanie exekúcie, spísal
dňa 18.11.2010 a podal postupom podľa ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku exekučnému súdu

návrh na zmenu súdneho exekútora. Legitímne očakával, že exekučný súd mu svojou činnosťou
poskytne súdnu ochranu v zákonom predpokladanej kvalite a teda, že dôjde k reálnej zmene exekútora
rozhodnutím súdu v zákonom stanovenej lehote. Toto sa nestalo, a to aj napriek tomu, že podaný návrh
spĺňa všetky formálne a materiálne podmienky ustanovené Exekučným poriadkom, resp. O.s.p. ďalejnavrhovateľ v tejto súvislosti poukázal na znenie ust. § 44 ods. 7 Exekučného poriadku účinného od
01.09.2005 a ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku účinného od 01.12.2006. Podľa týchto ustanovení je
založené povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora

do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Exekučný súd napriek
tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú
spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas
potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom
stanovenom čase. V predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu

postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o zmene exekútora
pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Opísaný postup exekučného súdu tak hodnotí ako nesprávny v rozpore
so zákonom, konkrétne ust. § 44 ods. 7 Exekučného poriadku, resp. od 01.12.2006 s ust. § 44 ods.
8 Exekučného poriadku. Poukazuje na skutočnosť, že sa dozvedel o všetkých okolnostiach priebehu
skutkového deja, ktorý vyústil do spôsobenej škody, po doručení upovedomenia o začatí exekúcie. Z
dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si tak uplatňuje náhradu majetkovej škody

ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčísľuje nasledovne: A) Pokiaľ ide o majetkovú škodu,
táto predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou
vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na
zmenu súdneho exekútora a rozhodnutia o ňom, pričom v tomto období vynaložil na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70,- eur,

na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- eur, na administráciu listín a komunikáciu
s pôvodným súdnym exekútorom sumu 50,- eur (v súvislosti s týmto navrhovateľ poukázala na to,
že k podaniu návrhu na zmenu súdneho exekútora pristúpil po strate dôvery k exekútorovi, a to
najmä pre jeho neefektívne a neúčinné postupy, ktoré nesmerovali k riadnej a včasnej ochrane jeho
oprávnených záujmov, pričom mal podozrenie vzniku škody na jeho strane a keďže exekučný súd

ostal aj po podaní návrhu na zmenu súdneho exekútora nečinný, musel obdobie nečinnosti prekrývať
navrhovateľ svojou aktivitou cielenou na udržanie bonity pohľadávky a jej zabezpečenia usmerňovaním
exekútora a ďalších účastných orgánov, čo predpokladalo aktívnu systémovú správu pohľadávky) a
na spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s
vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené

s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,- eur. Celkovo tak vynaložil
vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením
návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom, a to výlučne vplyvom nesústredenej
činnosti exekučného súdu márne sumu 175,- eur. Táto suma by ho nezaťažila, ak by exekučný súd
postupoval správne a pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora by dodržal zákonom stanovenú

dobu. B) Pokiaľ ide o uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, navrhovateľ tento uplatnený
nárok odôvodnil tým, že samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu
súdneho exekútora v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného čl.48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie
veci v primeranom čase zaručeného čl.6 ods. l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu je podľa jeho názoru dôsledkom jeho
nesústrednej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so
zásahom do výkonu jeho majetkových práv. Ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné
zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv,

stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery
v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky
(spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) sumu
387,24 eur. Napokon navrhovateľ uviedol, že postupoval podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.
z. a písomnou žiadosťou požiadal odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody.

Odporca však do podania návrhu na žiadosť pozitívne nereagoval.
Navrhovateľ na výzvu súdu v ďalšom podaním doručeným súdu dňa 30.10.2012 oznámil, že s návrhom
na začatie konania súčasne nepodal námietku zaujatosti podľa ust. § 15a ods. 1 O.s.p. Uviedol len
skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a mieste príslušný okresný súd nemôže vo veci konať,
pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania

a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 O.s.p.). Preto mal súd postupovať podľa ust. § 12 ods. 1 O.s.p. v spojení
s ust. § 12 ods. 3 O.s.p. a požiadať príslušný krajský súd, aby prikázal vec na prejednanie inému súdu
toho istého stupňa.Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 9NcC/238/2013-17 zo dňa 07.03.2013 rozhodol o podaní
navrhovateľa, ktoré považoval podľa jeho obsahu za námietku zaujatosti, že sudca Okresného súdu
Žilina Mgr. Mária Kašíková je vylúčená z prejednávania a rozhodovania tejto veci a ostatní sudcovia

Okresného súdu Žilina nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Uznesenie bolo
právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené dňa 12.06.2013.
Na výzvu súdu navrhovateľovi na predloženie písomného podania (žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody, ktorý si v konaní uplatňuje a spôsobu jej vybavenia) navrhovateľ uviedol, že
nedisponuje rovnopisom tohto návrhu, originál návrhu založil odporca do svojho príslušného spisu, a

preto navrhuje, aby súd ako dôkaz oboznámil príslušný spis odporcu.
Odporca vo svojom podaní zo dňa 27.05.2013 adresovaným ku konaniu vedenému na Okresnom súde
Žilina pod spis. zn. 18C/249/2012 súdu potvrdil, že mu bolo v rozmedzí od 23.04.2012 do 25.09.2012
doručených viac ako 43.000 žiadostí navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody. Ministerstvo spravodlivosti SR neviedlo osobitný spis pre každú podanú žiadosť, ale nakoľko
tieto žiadosti bodli doručené so sprievodnými listami v dňoch 23.04.2012, 27.04.2012, 30.04.2012,

25.05.2012, 30.05.2012 a 25.09.2012 (dva sprievodné listy), riešilo osobitne jednotným postupom objem
žiadostí doručených spoločne k tomu istému dňu. V prílohe tohto podania odporca zaslal tabuľku,
ktorá obsahuje zoznam žiadostí doručených Ministerstvu spravodlivosti SR. Z uvedeného zoznamu
vyplýva, že žiadosť navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, uplatneného v
prejednávanej veci, bola odporcom zaevidovaná pod č. 1688.

Odporca sa k návrhu vyjadril podaním doručeným súdu dňa 19.09.2013, v ktorom žiadal návrh
navrhovateľa v plnom rozsahu zamietnuť a súčasne si uplatnil právo na náhradu trov konania. Vo
všeobecnosti odporca namietal, že ide o predčasne uplatnený nárok, keď prvá žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku bola doručená Ministerstvu spravodlivosti SR až dňa 23.04.2012 a už dňa
27.09.2012 boli podané návrhy na súd. Navrhovateľ neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné

prerokovanie podaných žiadostí a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok
na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal, a preto žiaden z uplatnených nárokov
navrhovateľa uspokojený nebol. Ďalej odporca poukázal na podmienky úspešného uplatnenia nároku
na náhradu škody, ktoré zákon č. 514/2003 Z. z. ustanovuje pre vznik zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci a ktorými sú: 1. nezákonné rozhodnutie,

resp. nesprávny úradný postup, 2. vznik škody, 3. príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím,
resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť
splnené všetky tri podmienky súčasne. Odporca ďalej, pokiaľ sa týka nesprávneho úradného postupu
súdu, uviedol, že pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v údajnom
porušení povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote odkazuje na ust. § 9 ods. 2

zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne
je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení
povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, pričom navrhovateľ
doposiaľ dôkazy potrebné pre posúdenie tejto otázky, predpokladané týmto ustanovením, nepredložil.
K otázke nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote odporca

poukázal na to, že všeobecným predpokladom na zmenu súdneho exekútora je žiadosť oprávneného
na zmenu súdneho exekútora spolu s uvedením súdneho exekútora, ktorý má nahradiť pôvodného
exekútora. V praxi je zaužívaný model, v zmysle ktorého exekučný súd po dôjdení žiadosti o zmenu
súdneho predloží túto žiadosť pôvodnému súdnemu exekútorovi na vyjadrenie, na vyčíslenie jeho
doterajších trov (keďže súčasne s rozhodnutím o zmene súdneho exekútora exekučný súd rozhodne

v tomto uznesení aj o trovách doterajšieho exekučného konania tak, ako keby došlo k zastaveniu
exekúcie u pôvodného exekútora) a na zaslanie príslušného exekútorského spisu za účelom realizácie
povinnosti vyplývajúcej exekučnému súdu z ust. § 44 ods. 9 Exekučného poriadku. Pripúšťa, že v
niektorých jednotlivých prípadoch mohol exekučný súd rozhodnúť o návrhoch oprávneného na zmenu
súdneho exekútora po uplynutí zákonom stanovenej 30-dňovej lehoty od doručenia takéhoto návrhu,

najmä v prípadoch, ak pôvodný súdny exekútor neposkytol exekučnému súdu plnú súčinnosť; v takých
prípadoch exekučný súd objektívne nemohol dodržať zákonnú 30-dňovú lehotu na rozhodnutie o návrhu
navrhovateľaakooprávnenéhonazmenusúdnehoexekútoratak,abyvtejtolehoterozhodolajotrovách
exekúcie pôvodného súdneho exekútora a súčasne postúpil novému súdnemu exekútorovi exekučný
spis pôvodného súdneho exekútora. Odhliadnuc od uvedeného, v prípadoch podozrenia, že exekučný

súd nekonal o návrhoch navrhovateľa ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora, navrhovateľovi
nič nebránilo využiť účinný prostriedok nápravy, ktorým bezpochyby bolo podanie sťažnosti predsedovi
príslušného súdu proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa ust. § 3
ods. 7 v spojení s ust. § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch. Ak navrhovateľ tento prostriedoknápravy nevyužil, zanedbal svoju všeobecnú preventívnu povinnosť podľa ust. § 415 Občianskeho
zákonníka, keďže si nepočínal tak, aby nedošlo ku škode na jeho majetku (keďže podľa tvrdenia
navrhovateľa ku škode/nemajetkovej ujme malo dôjsť tým, že exekučný súd nerozhodol o návrhu na

zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote). Mimo toho odporca poukázal na judikatúru
Ústavného súdu SR spis. zn. I. ÚS 16/2002, ktorá konštatuje, že „Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo
k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v či 48 ods. 2 ústavy,
ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone (porovnaj napr.
rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 64/97, na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje),

ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj
v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy" obsiahnutý
v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na
lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup
dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00).“ Vzhľadom na povahu

úkonu (rozhodnutie o zmene súdneho exekútora), zákonom ustanovenú lehotu, lehotu, v ktorej sa
rozhodlo, nečinnosť navrhovateľa i nevyhnutnosť vykonať pred, resp. súčasne s rozhodnutím i iné úkony
(výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, vyjadrenie pôvodného exekútora a vyčíslenie jeho trov,
doručenie exekučného spisu a jeho zaslanie novému exekútorovi a rozhodnutie o trovách pôvodného
exekútora), nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v lehote ustanovenej

zákonom považovať za zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny úradný postup. Zároveň poukazuje na
ust. § 44 ods. 8 a 9 Exekučného poriadku, z ktorého je zrejmé, že pôvodný súdny exekútor vykonáva
úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora, resp. do
doručenia uznesenia o zmene súdneho exekútora pôvodnému exekútorovi. To znamená, že v súvislosti
s nerozhodnutím v lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody, pôvodný súdny exekútor

mal a mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktorú mal poverenie, s ohľadom na zachovanie
kontinuity konania. K existencii zbytočných prieťahov v konaní exekučného súdu sa odporca v prvom
rade podotkol, že navrhovateľ neuvádza kroky, ktoré podnikol na ich odstránenie. Neuviedol, ani po
vyžiadanej súčinnosti v rámci predbežného prerokovania zo strany odporcu, či využil možnosť podania
sťažnosti na zbytočné prieťahy v príslušných konaniach predsedovi okresného súdu, resp. možnosť

podania ústavnej sťažnosti (t. z. či využil účinné právne prostriedky nápravy na urýchlenie konania).
Judikatúra Ústavného súdu SR, konkrétne v náleze zo dňa 03.05.2011, č. k. III. ÚS 69/2011-25, taktiež
poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ má predovšetkým postupovať v zmysle zásady vigilantibus
iura (každý nech si stráži svoje právo). To, že tak navrhovateľ nekonal, je možné pripísať iba jemu.
V druhom rade, mal odporca za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený

posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR.
Súčasne odporca uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ na viacerých miestach svojich
žalobných návrhov namieta prieťahy v konaní a z týchto tvrdených prieťahov odvodzuje svoje právo
na náhradu nemajetkovej ujmy ako aj materiálnej škody, odporca aj vo vzťahu k otázke existencie
zbytočných prieťahov v konaní odkazuje na ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona

č. 412/2012 Z. z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní
nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní. Považuje tak
za potrebné podotknúť, že podľa jeho názoru efektívnosť a rýchlosť súdneho konania nie je oprávnený
preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR
na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda príslušného súdu na podklade sťažnosti na prieťahy

podľa § 62 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. K záveru
o tom, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný súd SR (t.j. nie civilný
súd v konaní o náhrade škody), dospel už napr. aj Krajský súd v Nitre (spis. zn. 9Co 285/2011). Odporca
taktiež v súvislosti s uplatnenou náhradou škody navrhovateľom „nesprávnym úradným postupom“
vo všeobecnosti vzniesol námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k

uplynutiu 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti o udelenie poverenia pred dňom 23.04.2009 (t.j. tri
roky pred dňom, kedy boli odporcovi doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku). Pokiaľ
ide o samotnú navrhovateľom uplatnenú materiálnu škodu, odporca poukázal na tvrdenia navrhovateľa,
že si vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, ktoré spočívajú v
administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou

času zamestnanca, a to bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov. Taktiež uvádza, že ho škoda zaťažila
výlučne v období medzi doručením žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím
o nej. Ako podstatné zložky vyčíslenej sumy uvádza správu pohľadávky prostredníctvom pracovných
výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, udržiavanie a správu informačného systémua administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje, poštovné. Na základe ustálených
definícií skutočnej škody a ušlého zisku, mal tak odporca za to, že navrhovateľ doposiaľ neuniesol
bremeno tvrdenia tým, že nekonkretizoval, či si uplatňuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk a zároveň,

že navrhovateľom uvedenú paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať ani za zmenšenie
majetku poškodeného, ani za ušlý majetkový prospech, a teda logicky nie je možné domáhať sa ich
náhrady podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Navrhovateľ by v tomto konaní na preukázanie vzniku škody
musel produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. Od povinnosti riadne
preukázať vznik a výšku škody navrhovateľa neodbremeňuje množstvo podaných návrhov, ťažkosti pri

jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií,
teda skutočnosti, ktorými exemplárne navrhovateľ nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje. Odporca
mal súčasne za to, že navrhovateľ ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej
činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých
úverov. Takýto systém musel využívať nielen počas domnelých prieťahov, ale aj pred týmto obdobím,
ako aj po ňom, nielen na správu pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcií, ale aj takých, pri ktorých

žiadne exekúcie neprebiehali, resp. prebiehali bez namietaných nedostatkov. Akákoľvek výška nákladov
prevádzkovania na správu informačného systému vznikala/vznikla žalobcovi bez ohľadu na tvrdené
prieťahy a jej uplatnenie považuje žalovaná za účelové. Navrhovateľ uvádza ako ďalšiu položku
majetkovej škody udržiavanie systému. Tu ide taktiež o činnosť, ktorú musí navrhovateľ vykonávať na
každodennej báze, najmä pri poskytovaní úverov v takom rozsahu, ako ich poskytuje, aby sa naplnil účel

fungovania spoločnosti daného druhu. Spoločnosť, ktorá sa špecializuje na poskytnutie a vymáhanie
úverov musí mať informačný systém. Požadovať paušálne sumy za spomínané veľmi všeobecne
uvedené činnosti, je nesprávne a znovu účelové. V súvislosti s uvedeným, ako aj s paušálnou sumou
na administratívne spracovanie urgencií exekučnému súdu a publikačné výdaje, je viac ako zrejmé, že
si navrhovateľ uplatňuje neprimerané čiastky (najmä s ohľadom, na skutočnosť, že väčšina uvádzaných

zaslaných žiadostí o poskytnutie informácii sa mohla hospodárnejšie vykonať aj elektronicky). Z tohto
dôvodu odporca má znovu za to, že uplatňovanie nároku na majetkovú škodu je nepodložené a
uplatňovať si 175,- eur paušálne za každého dlžníka je nielenže nadhodnotené, ale aj nepreukázané.
Skutočnú škodu je potrebné dokázať listinami, skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok, v
opačnom prípade by mohlo dochádzať k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčíslovaniu škody zo strany

žalobcu (ako tomu je aj v tomto prípade) a preskúmanie predmetného nároku je znemožnené. Na
základe všetkých uvedených skutočností bol odporca toho názoru, že nemôže niesť zodpovednosť a
nahrádzať navrhovateľovi materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože navrhovateľ
nepreukázal jednak vznik a ani výšku škody. V majetkovoprávnych vzťahoch fyzických a právnických
osôb štát nemôže byť univerzálnym ani singulárnym sukcesorom preberajúcim zodpovednosť za

vzájomnézáväzkytýchtoosôb,pokiaľjemožnéuspokojenietýchtozáväzkovdosiahnuťinýmspôsobom.
Pokiaľ ide o uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odporca poukázal na znenie ust. § 17 ods. 2
a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. V prvom rade poukazuje na viacero nálezov Ústavného súdu SR, v zmysle
ktorých je potrebné uviesť, že poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha
podrobnému skúmaniu prípadu zo strany súdu. Každé prípadové okolnosti sú osobitné a vychádzať

z paušálnej sumy 663,88 eur, ktorý musí byť priznaná za každý rok prieťahov, je nesprávna úvaha.
Navyše je potrebné vychádzať aj z významu sporu pre navrhovateľa, pričom v tomto prípade ide o veľkú
spoločnosť poskytujúcu úvery fyzickým osobám. V druhom rade, je potrebné poznamenať, že vznik
nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov
spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ sú irelevantné v predmetnom konaní,

keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Samotná
judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku Najvyššieho súdu ČR spis. zn. 30Cdo 675/2011, kde
je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi
v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým
spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Navrhovateľ uvádza aj „zánik podnikateľských

aktivít a podnikateľských plánov“, ale tieto nie sú bližšie konkretizované. Taktiež navrhovateľ nespresnil,
v čom a ako situácia ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy. Navrhovateľ zjavne opomína,
že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie
porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žalobných návrhov nevyplýva a z
toho dôvodu odporca nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala

poskytovať jej náhrada v peniazoch. Súčasne odporca namietal aspekt dobrých mravov s prihliadnutím
na poškodenú osobu s poukazom na ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odporca akcentuje
na potrebu zohľadnenia tohto ustanovenia, ako aj ust. § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. pri
formovaní záveru o potrebe priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, resp. o výške takejtonáhrady. Po aplikácii uvedených ustanovení a percepcii skutkových okolností, na ktoré poukazuje,
podľa neho nemožno dospieť k záveru o potrebe priznať navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch ani v prípade, ak by inak boli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. V

tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu
úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa a povedomí,
ktoré je okolo navrhovateľa v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných
rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom
je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť navrhovateľa na

trhu spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov
je predmetom exekučných konaní, ktoré navrhovateľ inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu
úradnému postupu. V tejto súvislosti odporca upozorňuje na list Európskej komisie, Generálneho
riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) ] 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi
Slovenskej republiky pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti
s podnikateľskými praktikami navrhovateľa dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj

sťažnosť od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto
praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku
267 ZFEÚ podal Krajský súd v Prešove (Vec C-76/10). Odporca tak konštatoval, že navrhovateľ je
vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne
vedomie nízkopríjmových osôb. Nie je možné opomenúť, že v takomto prípade aj súdna moc musí

pozornejšie skúmať akékoľvek podanie navrhovateľa, a to najmä v prípade návrhu na vykonanie
exekúcie, kde v prípade navrhovateľa automaticky nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia
práva spotrebiteľa (povinného v exekučnom konaní). Uvedené má vplyv aj na otázku samotného
posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže súdy v prípade posudzovania návrhu navrhovateľa
na vykonanie exekúcie musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a pod.,

s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. S prihliadnutím na
popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti navrhovateľa považuje odporca za konanie v rozpore
s dobrými mravmi, pokiaľ si navrhovateľ uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená
škoda mala navrhovateľovi vzniknúť práve pri jeho spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite.
Súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva navrhovateľa už samotné konštatovanie

porušenia práv musí byť považované za dostačujúce. Uvedené vylučuje možnosť priznania prípadného
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu. Napokon odporca namietal, že podľa ustálenej súdnej
praxe príčinná súvislosť, ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, je priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). V postupnom
slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený

následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej
kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž priamosť pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina
priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto
priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Vychádzajúc zo základnej
charakteristikypríčinnejsúvislosti,akopriamehoabezprostrednéhovzťahupríčinyanásledku,nemožno

tvrdiť, že navrhovateľovi vznikla škoda postupom okresného súdu.
Na súdom nariadené pojednávanie dňa 22.11.2013 sa účastníci konania, ani právny zástupca
navrhovateľa neustanovili. Od predvolania navrhovateľa súd upustil v zmysle ust. § 49 ods. 1 O.s.p.,
pričom na pojednávanie predvolal len jeho právneho zástupcu. Tento, ako aj odporca mali predvolanie
na pojednávanie riadne doručené so zachovaním lehoty podľa ust. § 115 ods. 2 O.s.p.

Právny zástupca navrhovateľa do začatia pojednávania svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil
podaním zo dňa 15.11.2013, žiadal pojednávanie zrušiť až do konečného ústavne konformného
rozhodnutia o otázke nestrannosti a otázke zákonného sudcu, pričom súčasne navrhol konanie v zmysle
ust. § 109 ods. 1 písm. b) a ods. 2 písm. c) O.s.p. prerušiť do právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti navrhovateľa zo dňa 25.07.2013 pre porušenie práva

navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd uznesením Krajského súdu v Žiline č.
k. 9NcC/238/2013-17 zo dňa 07.03.2013 s odôvodnením, že má za to, že jeho objektívna námietka
porušenia nestrannosti konajúceho súdu je v danom prípade dôvodná. Ak totiž nedôjde k ústavne
konformnému prerokovaniu objektívnej námietky vznesenej navrhovateľom skôr, ako vo veci otvorí súd
pojednávanie, dopustí sa odmietnutia spravodlivosti v zmysle čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky.

Podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) veta prvá O.s.p, súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky,
ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť.Podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť,
ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak
súd dal na takéto konanie podnet.

Podľa ust. § 52 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o
konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona č. 124/2002 Z. z. účinnom od 20.03.2002,
podanie sťažnosti nemá odkladný účinok.
Podľa ust. § 52 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona č. 124/2002 Z. z. účinnom od

20.03.2002, ústavný súd môže na návrh sťažovateľa rozhodnúť o dočasnom opatrení a odložiť
vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je
v rozpore s dôležitým verejným záujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo
iného zásahu neznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri
odložení vykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva alebo
slobody sťažovateľa, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo

iného zásahu a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im priznaného právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.
Súd má za to, že v danom prípade návrhu navrhovateľa na prerušenie konania sa nejedná o dôvod
predpokladaný ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. Podľa tohto cit. ustanovenia O.s.p. má súd povinnosť
prerušiť konanie v prípade, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený

riešiť ani ako otázku predbežnú. Ide predovšetkým o otázky uvedené v ust. § 135 ods. 1. O.s.p. Súd
poukazuje na to, že o namietanej otázke nestrannosti sudcu už právoplatne rozhodol Krajský súd v Žiline
uznesením č. k. 9NcC/238/2013-17 zo dňa 07.03.2013. Rozhodovanie krajského súdu podľa ust. § 15
ods. 1 a § 16 ods. 1 O.s.p. je v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu SR rozhodovaním mimo inštančný
postup, teda krajský súd v takomto prípade nerozhoduje ani ako súd prvého stupňa a ani ako súd

druhého stupňa (odvolací súd). Teda o otázke nestrannosti sudcu bolo už zákonom predpokladaným
spôsobom rozhodnuté. Navrhovateľ k svojmu návrhu na prerušenie konania pripojil kópiu predmetnej
sťažnosti adresovanej Ústavnému súdu SR zo dňa 25.07.2013. Bez ohľadu na to, že navrhovateľ
nepreukázaldoručenietejtosťažnostiÚstavnémusúduSR,súdpoukazujenacit.ust.§52ods.1zákona
č. 38/1993 Z. z., v zmysle ktorého podanie sťažnosti na Ústavnom súde SR nemá odkladný účinok.

Aj keď navrhovateľ v ústavnej sťažnosti adresovanej Ústavnému súdu SR zároveň požiadal o vydanie
dočasného opatrenia, ktorým by bola odložená vykonateľnosť napadnutého uznesenia Krajského súdu
v Žiline č. k. 9NcC/238/2013-17 zo dňa 07.03.2013, do pojednávania nebolo súdu doručené žiadne
rozhodnutie Ústavného súdu o vydaní takéhoto dočasného opatrenia, resp. súd nemal o takomto
rozhodnutí Ústavného súdu SR žiadnu vedomosť.

Pokiaľ sa jedná o ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., toto kreuje len prípadnú možnosť (teda nie povinnosť)
rozhodnutia procesného súdu o prerušení konania, ak dospeje k záveru, že prebieha konanie, v ktorom
sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre jeho rozhodnutie, alebo ak dal na takéto konanie podnet.
Súd má za to, že, ak aj prebieha konanie na Ústavnom súde SR o predmetnej sťažnosti navrhovateľa,
nejde o konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu vo veci.

Napokon, ak by aj Ústavný súd SR konštatoval nálezom namietané porušenie práva navrhovateľa a
zrušil súčasne uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. č. k. 9NcC/238/2013-17 zo dňa 07.03.2013,
pričom následne by Krajský súd v Žiline novo rozhodol o vylúčení sudcu, ktorému vec bola pridelená na
prejednávaniearozhodnutie,navrhovateľovizostávazachovanámožnosťnamietaťvpodanomodvolaní
proti rozhodnutiu prvostupňového súdu dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 221

ods. 1 písm. g) O.s.p., teda, že v konaní prvostupňového súdu došlo k vade spočívajúcej v tom, že vo
veci rozhodoval vylúčený sudca.
Odporca svoju neúčasť na pojednávaní neospravedlnil a o odročenie pojednávania nepožiadal.
Súdtakvzmysleust.§101ods.2O.s.p.vecprejednalavovecirozhodolnapojednávanídňa22.11.2013
v neprítomnosti účastníkov konania, ako aj právneho zástupcu navrhovateľa a súčasne rozhodol na

základe vyššie uvedených dôvodov a úvah aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania.
Súd vykonal dokazovanie účastníkmi produkovanými listinnými dôkazmi (navrhovateľ pri tom v návrhu
označil len jeden dôkaz, a to príslušný spis exekučného súdu), pričom zistil nasledovný skutkový stav.
Ako už bolo vyššie uvedené, zo zoznamu predloženého odporcom spolu s jeho podaním zo dňa
27.05.2013 adresovaným ku konaniu vedenému na Okresnom súde Žilina pod spis. zn. 18C/249/2012 v

spojení s týmto podaním vyplýva skutočnosť, že žiadosť navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody, uplatneného v prejednávanej veci, bola Ministerstvom spravodlivosti SR zaevidovaná
pod č. 1688 a bola Ministerstvu spravodlivosti SR doručená niekedy v rozmedzí od 23.04.2012 do
25.09.2012. Keďže z vykonaného dokazovania nevyšiel najavo opak, súd vychádzal z toho, že kuspokojeniu nároku navrhovateľa v lehote 6 mesiacov od prijatia žiadosti Ministerstvom spravodlivosti
SR ku dňu rozhodnutia súdu nedošlo.
Z pripojeného spisu Okresného súdu Žilina spis. zn. 18Er/442/2007 vyplýva:

Dňa 14.02.2007 doručil súdny exekútor JUDr. Mária Krasňanová Okresnému súdu Žilina pod spis.
zn. exekútora Y. XX/XXXX žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnému
D. T. na základe návrhu navrhovateľa zo dňa 01.02.2007 na vykonanie exekúcie, a to na základe
exekučného titulu - Rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.
s. č. k. SR 5848/06 zo dňa 07.11.2006, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 27.11.2006 a vykonateľnosť

dňa 30.11.2006.
Okresný súd Žilina ako súd exekučný dňa 28.07.2009 vydal poverenie súdnemu exekútorovi JUDr. Márii
Krasňanovej na vykonanie exekúcie pod č. XXXXXXXXXX*.
Navrhovateľ ako oprávnený podaním zo dňa 18.11.2010 urobeným prostredníctvom elektronických
prostriedkov požiadal exekučný súd o zmenu súdneho exekútora JUDr. Márie Krasňanovej a
poveril vykonaním exekúcie JUDr. Rudolfa Krutého, súdneho exekútora. Súd konštatuje, že z listín

nachádzajúcich sa v spise Okresného súdu Žilina spis. zn. 18Er/442/2007 však nevyplýva, kedy toto
podanie navrhovateľa bolo exekučnému súdu doručené. Možno len vychádzať z toho, že toto podanie
bolo exekučnému súdu doručené niekedy v období od 18.11.2010 (deň datovania návrhu na zmenu
súdneho exekútora) do 30.11.2010 (deň, kedy bol návrh na zmenu súdneho exekútora podľa úradného
záznamu v spise predložený referentovi).

Okresný súd Žilina ako súd exekučný uznesením č. k. 18Er/442/2007-10 zo dňa 11.07.2011, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 04.04.2012, návrhu navrhovateľa ako oprávneného na zmenu exekútora
vyhovel a vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého.
Okresný súd Žilina ako súd exekučný uznesením č. k. 18Er/442/2007-18 zo dňa 11.08.2011, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 04.04.2012, rozhodol, že pôvodná súdna exekútorka JUDr. Mária

Krasňanová má právo na náhradu trov exekúcie vo výške 49,94 eur.
Podaním zo dňa 03.10.2011 doručeným exekučnému súdu dňa 07.11.2011 súdny exekútor JUDr. Rudolf
Krutý s poukazom na ust. § 30 ods. 3 Exekučného poriadku dal exekučnému súdu do pozornosti nález
Ústavného súdu SR spis. zn. III. ÚS 322/2010 zo dňa 13.04.2011 (ktorý však považoval za individuálny
normatívny právny akt, ktorého pôsobnosť je limitovaná konaním vedeným na Okresnom súde Žiar

nad Hronom pod spis. zn. 5Er 934/2008 a ktorý však považoval za nelegitímny akt aplikácie súdnej
moci porušujúci jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 11 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva nebyť diskriminovaný podľa čl. 14
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) a súčasne tak ponechal na úvahu

exekučného súdu, či ho vylúči alebo nevylúči pre pomer k oprávnenému z vykonávania exekúcie v
predmetnej exekučnej veci.
Okresný súd Žilina ako súd exekučný uznesením č. k. 18Er/442/2007-56 zo dňa 12.10.2012 (voči
ktorému nie je podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku a § 202 ods. 2 O.s.p. odvolanie prípustné),
rozhodol, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý je vylúčený z vykonávania exekúcie. Svoje rozhodnutie

exekučný súd odôvodnil s poukazom na cit. ust. § 30 ods. 1 Exekučného poriadku z dôvodu existencie
pomeru k účastníkovi exekučného konania - oprávnenému (navrhovateľovi) spočívajúcom v tom, že
JUDr. Rudolf Krutý pracoval u oprávneného na právnom oddelení. Ešte v čase trvania pracovného
pomeru u navrhovateľa bol vymenovaný do funkcie súdneho exekútora. Oprávnený najneskôr v roku
2009 začal podávať návrhy práve u tohto exekútora a pokiaľ pred tým podával návrhy na vykonanie

exekúcií u iných súdnych exekútorov, následne začal podávať návrhy na zmenu súdneho exekútora,
pričom novým súdnym exekútorom mal byť práve JUDr. Rudolf Krutý. Exekučný súd tak videl priamu
väzbu medzi úkonmi, na ktorých sa JUDr. Rudolf Krutý v pozícii zamestnanca oprávneného na
právnom oddelení podieľal a úkonmi v rámci exekučnej činnosti (vykonával fakticky výsledky svojej
práce). V takejto pozícii sa neocitol náhodou, ale na základe návrhu oprávneného, ktorý v zmysle

Exekučného poriadku podáva návrh u exekútora podľa vlastného výberu a zváženia. Takéto okolnosti
považoval exekučný súd za spôsobilé vzbudiť pochybnosti o nezaujatosti exekútora. Fakticky by totiž
exekútor bezprostredne pokračoval v činnosti v prospech oprávneného v inej pozícii. Na podporu svojej
argumentácie exekučný súd poukázal právne na súdnym exekútorom označený nález Ústavného súdu
SR č. k. III. ÚS 322/2010-37 zo dňa 13.04.2011.

Podľa ust. § 21 ods.4 veta prvá O.s.p., za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti
ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného
predpisu.Podľa ust. § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré
boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.
Podľa ust. § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri
výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným
pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o

väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012, vo
veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo
v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľaust.§4ods.1písm.a)bod1.zákonač.514/2003Z.z.vznenízákonač.412/2012z.z.účinnomod

01.01.2013, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná
v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia
vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu.
Podľa ust. § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie

povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo
na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom
spôsobená škoda.

Podľa ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. účinného od 01.01.2013,
pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci
alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na
prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného

vdisciplinárnomkonaní,ktorýmsarozhodlootom,žesudcasadopustildisciplinárnehoprevinenia,ktoré
má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým
ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikykonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočných

prieťahov.
Podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti

poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.
Podľa ust. § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je
tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného.
Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.

Podľa ust. § 16 ods.1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012, ak príslušný orgán
neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže
sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
Podľa ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01.01.2013, ak príslušný orgán
neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia

žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu
škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri
uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne
prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná
poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom

oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné
prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.
Podľa ust. § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 215/2007 Z. z. účinnom od 01.09.2007,
uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. (§ 35b ods. 10 zákonaSlovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov v znení zákona č. 215/2007 Z.z.)
Podľa ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia

práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.
Podľa ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 517/2008 z. z. účinnom od 01.01.2009,
výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu

poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
Podľa ust. § 30 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „EP“), exekútor je vylúčený z vykonávania
exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom exekučného

konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.
Podľa ust. § 30 ods. 3 EP v znení zákona č. 341/2005 Z. z. účinnom od 01.09.2005 do 31.05.2011,
len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu. Do
rozhodnutia podľa odseku 7 môže exekútor v konaní robiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad.
Podľa ust. § 44 ods. 8 EP v znení zákona č. 585/2006 Z. z. účinného od 01.12.2006, oprávnený

môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný
súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu
oprávneného na zmenu exekútora.
Podľa ust. § 44 ods. 9 EP v znení zákona č. 585/2006 Z. z. účinného od 01.12.2006, súd v rozhodnutí
o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne

oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním
exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú
zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu
exekúcie.
Navrhovateľ si tak v konaní uplatňoval nárok na náhradu škody spôsobenej mu nesprávnym úradným

postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod spis. zn. 18Er/442/2007 spočívajúcim v tom, že
Okresný súd Žilina nerozhodol o jeho návrhu na zmenu súdneho exekútora v lehote ustanovenej v cit.
ust. § 44 ods. 8 EP. Jeho nárok je tak potrebné právne posúdiť ako nárok vyplývajúci zo zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci podľa cit. ust. § 3 ods. 1 písm. d) v spojení s ust. § 9
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom navrhovateľ si tak uplatnil jednak nárok na náhradu skutočnej

škody podľa cit. ust. § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a jednak nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch podľa cit. ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Aktívna vecná legitimáciu navrhovateľa
v spore (že je nositeľom ním uplatneného práva) by tak mala vyplývať z cit. ust. § 9 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z. z. a pasívna vecná legitimácia odporcu (že je nositeľom povinnosti zodpovedajúcej
navrhovateľom uplatnenému právu) by tak mala vyplývať z cit. ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

V ďalšom sa súd zaoberal tým, či došlo k naplneniu podmienky konania (§ 104 O.s.p.) spočívajúcej v
tom, že navrhovateľ požiadal odporcu písomne o predbežné prerokovanie nároku v súlade s cit. ust. §
15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
Z vyššie zisteného skutkového stavu súd vyvodil, že navrhovateľ požiadal príslušný orgán štátu písomne
o predbežné prerokovanie nároku v súlade s cit. ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., avšak jeho

nárok nebol v lehote podľa cit. ust. § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uspokojený. Došlo teda k
naplneniu uvedenej podmienky konania a súčasne treba konštatovať, že odporcom vznesená námietka
predčasnosti návrhu navrhovateľa nie je dôvodná.
Pokiaľ sa týka správnosti označenia príslušného orgánu štátu, ktorý by mal v konaní v mene štátu
(odporcu) konať, súd vychádzajúc z cit. ust. § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z. z. v znení

účinnom do 31.12.2012 (súčasne aj v znení zákona č. 412/2012 z. z. účinnom od 01.01.2013) dospel
k záveru, že príslušným orgánom konajúcim v mene odporcu je Ministerstvo spravodlivosti SR, teda
navrhovateľ správne označil v návrhu príslušný orgán.
V prejednávanom prípade navrhovateľ odôvodňoval nesprávny úradný postup Okresného súdu Žilina
ako exekučného súdu, ktorý by mal zakladať objektívnu zodpovednosť odporcu podľa cit. ust. § 3 ods.

1 písm. d) v spojení s ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nevydaním rozhodnutia o zmene súdneho
exekútora v lehote 30 dní od doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora ustanovenej v cit. ust. §
44 ods. 8 EP, pričom k jeho vydaniu došlo až viac ako 235 dní po podaní návrhu na zmenu súdneho
exekútora.Pokiaľ sa týka námietky odporcu, že procesný súd nie je v zmysle cit. ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. účinného od 01.01.2013 oprávnený konštatovať nesprávny úradný
postup exekučného súdu spočívajúci v prieťahoch v konaní, resp. nevydaní rozhodnutia v zákonom

ustanovenej lehote, súd má za to, že je nepochybné, že v danom prípade navrhovateľ poukazuje na
nesprávny úradný postup a na vznik škody, ktorej náhradu si uplatnil, všetko pred účinnosťou novely
zákonač.514/2003Z.z.vykonanejzákonomč.412/2012Z.z.Jeneprípustné,abysanárokynanáhradu
škody, ku ktorých vzniku malo dôjsť v čase do 31.12.2012, posudzovali podľa právnej úpravy účinnej až
následne od 01.01.2013 (porušenie princípu zákazu retroaktivity, čl. 1 ods. 1 Ústavy SR). S poukazom

na to, súd považoval túto námietku odporcu za nedôvodnú.
Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je
osobitnou zodpovednosťou a zodpovednosťou objektívnou (cit. ust. § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.).
Všetky zákonné podmienky vzniku tejto zodpovednosti musia byť splnené kumulatívne. Pri nesplnení
čo i len jednej podmienky zodpovednosť za škodu nevznikne. Pri splnení všetkých podmienok naraz sa
zodpovednosti za škodu nemožno zbaviť.

Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
sú:
1) porušenie právnej povinnosti orgánom verejnej moci, ktoré spočíva v nesprávnom úradnom postupe
[cit. ust. § 3 ods. 1 písm. d) v spojení s cit. ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.].
2) vznik a existencia škody (resp. nemajetkovej ujmy) spôsobenej nesprávnym úradným postupom,

3) príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti (nesprávnym úradným postupom) a škodou
(resp. nemajetkovou ujmou), ktorá porušením povinností vznikla.
Všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak, že ide
o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu resp. o porušenie
účelu postupu štátneho orgánu, ktorý či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, alebo s

ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Nesprávny úradný postup je
vymedzený v cit. ust. § 9 ods. 1 veta druhá zákona č. 514/2003 Z. z. ako porušenie povinnosti orgánu
verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu
verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Z vykonaného dokazovania mal súd zistené, návrh navrhovateľa ako oprávneného na zmenu súdneho
exekútora bol exekučnému súdu doručený niekedy v období od 18.11.2010 do 30.11.2010; o tomto
návrhu na zmenu súdneho exekútora bolo rozhodnuté dňa 11.07.2011 tak, že exekučný súd vyhovel
návrhu na zmenu súdneho exekútora a poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého. Možno tak konštatovať, že k rozhodnutiu o návrhu navrhovateľa na zmenu súdneho exekútora

zo strany exekučného súdu došlo minimálne 223 dní (cca 7 mesiacov) po doručení návrhu navrhovateľa
zo dňa 18.11.2010 exekučnému súdu. Je možné konštatovať vzhľadom na znenie cit. ust. § 44 ods.
8 EP, že exekučný súd formálne vzaté vychádzajúc izolovane zo znenia cit. ust. § 9 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z. sa dopustil nesprávneho úradného postupu.
Súd sa tak v ďalšom zaoberal naplnením ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti odporcu za škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Pokiaľ sa týka navrhovateľom tvrdenej majetkovej škody, ktorej náhradu si návrhom navrhovateľ
uplatnil, súd musí konštatovať, že navrhovateľ nepreukázal vznik škody (majetkovej ujmy). Súd nemohol
vychádzať v konkrétnom prípade z navrhovateľom tvrdených celkových nákladov na správu jeho
pohľadávok prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, na

udržiavanie a správu informačného systému, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym
exekútorom a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a
telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde, ktoré v
kontexte prejednávanej veci navrhovateľ vyjadril v paušalizovanej sume, ktorá mala pripadať na ten

ktorý konkrétny prípad, a to z dôvodu osobitosti každého jednotlivého prípadu. Navrhovateľ v konaní
napokon ani nekonkretizoval, ktoré s uvedených nákladov v súvislosti s prejednávaným konkrétnym
prípadom vynaložil. Navyše navrhovateľ vôbec ani akýmkoľvek spôsobom nepreukázal vznik ním
tvrdených celkových nákladov, resp. v konaní neoznačil jediný dôkaz, z ktorého by vznik akýchkoľvek
nímtvrdenýchnákladovvyplýval.Preprípadnýzáversúduovznikutakýchtonákladovniejepostačujúce,

akexistujemožnosťvznikutakýchtonákladov,pretožetentovznikmusíbyťnavrhovateľombezpochybne
preukázaný. Súd tak musel v tomto prípade konštatovať, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno,
ktoré ho v konaní podľa ust. § 120 ods. 1 O.s.p. zaťažovalo na preukázanie vzniku ním tvrdenej
majetkovej škody.Odhliadnuc od uvedeného, súd považuje za potrebné poukázať ešte na to, že predmetné režijné
nákladynavrhovateľanemôžubyťpovažovanézafaktickúškodu,pretožesúnepochybnevynakladanév
súvislosti s podnikateľskou činnosťou navrhovateľa, ktorou je v prevažnej miere, ako to sám navrhovateľ

v návrhu konštatoval, poskytovanie krátkodobých úverov. Navrhovateľ tak tieto náklady vynakladá v
príčinnej súvislosti s realizáciou predmetu svojej obchodnej činnosti, čo nemožno považovať za škodu
mu vzniknutú. Z hľadiska priamej príčinnej súvislosti tak zo strany navrhovateľa nebolo v prejednávanom
prípade opätovne preukázané, že by navrhovateľ zamestnal akéhokoľvek zamestnanca, resp. že by
prevádzkoval akýkoľvek informačný systém, práve z dôvodu dotknutého exekučného konania vedeného

na Okresnom súde Žilina pod spis. zn. 18Er/442/2007, resp. jeho časti pripadajúcej na obdobie od
18.11.2010 do 11.07.2011 (t. j. navrhovateľom vytýkaného obdobia nečinnosti exekučného súdu).
Je možné naopak vychádzať z toho, že ak aj navrhovateľ v dotknutom období vôbec zamestnával
akéhokoľvek zamestnanca, ako aj prevádzkoval akýkoľvek informačný systém, z dôvodu správy
pohľadávok (čo však opätovne navrhovateľ nepreukázal), takéhoto zamestnanca by zamestnával, resp.
by prevádzkoval takýto informačný systém, aj v prípade, že by exekučný súd v dotknutej veci rozhodol

o zmene súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote.
Súd tak musí konštatovať, že pokiaľ ide o navrhovateľom uplatnený nárok na náhradu majetkovej
škody, navrhovateľ nepreukázal naplnenie ďalších dvoch predpokladov (vznik škody a príčinnú súvislosť
medzi škodou a nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) pre vznik zodpovednosti odporcu
za škodu. Preto súd návrh navrhovateľa v časti o zaplatenie sumy 175,- eur z titulu majetkovej škody

zamietol.
Pokiaľ sa týka navrhovateľom tvrdenej nemajetkovej ujmy, ktorej náhradu si návrhom navrhovateľ
uplatnil, súd v prvom rade poukazuje na znenie cit. ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2013 Z. z., podľa
ktorého v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,

uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
V súvislosti s uvedeným súd poukazuje na to, že nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje vždy
a automaticky za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl.
48 ods. 2 Ústavy SR). Sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Musí ísť o významné prieťahy v
konaní, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, neefektívny postup (rozhodnutia Ústavného

súduSR spis.zn. I.ÚS 16/2002 a I.ÚS 63/2000). Ak neexistuje príčinná súvislosť medzi postupom súdu a
porušením základného práva alebo slobody, treba považovať takú sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.
Samotná dĺžka konania sama o sebe ešte nemusí bez ďalšieho znamenať závažné porušenie práv
sťažovateľa (rozhodnutia Ústavného súdu SR spis. zn. I.ÚS 476/2012, IV.ÚS 92/2004, III.ÚS 168/2005,
II.ÚS 93/2003). Taktiež nie každé porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

má takú intenzitu, na základe ktorej by bolo možné automaticky pristúpiť k priznaniu odškodnenia vo
forme nemajetkovej ujmy v peniazoch. Toto je aj explicitne vyjadrené v cit. ust. § 17 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z. z. S prihliadnutím na vyššie uvedený výklad a ďalej uvedené skutkové okolnosti
prípadu, súd dospel k záveru, že v danom prípade je postačujúce samotné konštatovanie porušenia
práva navrhovateľa bez priznania nemajetkovej ujmy. Pri tomto závere súd vychádzal prihliadajúc na

nasledovné skutkové okolnosti. Na úvod súd poukazuje, ako aj odporca v rámci svojho vyjadrenia
k návrhu na začatie konania, na to, že implicitne z cit. ust. § 44 ods. 8 a 9 EP vyplýva povinnosť
pôvodného exekútora riadne vykonávať úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu
o zmene súdneho exekútora. Je nepochybné tak aj v danom prípade, že pôvodný súdny exekútor
bol povinný tieto úkony vykonávať až do času rozhodnutia exekučného súdu o zmene súdneho

exekútora a o poverení nového súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého vykonaním exekúcie a z
tohto dôvodu tak nemohlo dôjsť u navrhovateľa k vzniku ním tvrdených následkov, ktorými odôvodňoval
vznik nemajetkovej ujmy. Súčasne bez povšimnutia nemožno ponechať aj skutočnosť, že samotný
navrhovateľ v návrhu na zmenu súdneho exekútora navrhol ako nového súdneho exekútora JUDr.
Rudolfa Krutého, o ktorom musel mať už v čase podávania tohto návrhu vedomosť, že bol jeho

zamestnancom a teda, že táto skutočnosť môže vyvolávať pochybnosti o nezaujatosti JUDr. Rudolfa
Krutého ako súdneho exekútora pri vykonávaní exekúcie (§ 30 ods. 1 EP). Na to aj došlo rozhodnutím
exekučného súdu k vylúčeniu JUDr. Rudolfa Krutého z vykonávania exekúcie práve z dôvodu pomeru
súdneho exekútora k navrhovateľovi a teda nepriamo aj sám navrhovateľ v predmetnom prípade
prispel k určitému následnému sťaženiu postupu pri vykonávaní exekúcie. Napokon súd nemohol

nevziať do úvahy aj skutkové okolnosti na strane samotného navrhovateľa. Je všeobecne známou
skutočnosťou (§ 121 O.s.p.), že navrhovateľ poskytoval v rozhodnom čase (a aj v súčasnosti naďalej
poskytuje) spotrebiteľské úvery vo veľkom objeme v rádovo desiatkach tisíc prípadov (čo vyplýva aj
zo skutočnosti, že navrhovateľ podal viac ako 43.000 obdobných návrhov ako v prejednávanej veci),pričom z tejto činnosti pri ním poskytovaných úverových podmienkach, dosahoval (dosahuje) aj napriek
vyššej miere podnikateľského rizika nepochybne značných ziskov. V danom prípade u navrhovateľa
bez najmenších pochybností nešlo o súdne konanie, ktoré by malo pre neho existenčný význam (ako

je to napr. v konaniach vo veciach osobného stavu, či pracovno-právnych). Preto určité, nie však z
pohľadučasupodľanázorusúduosobitnevýznamné,zbytočnéprieťahyvjednotlivomdotknutomkonaní
exekučného súdu tak nemohli akýmkoľvek spôsobom vyvolať u navrhovateľa ním tvrdené následky v
podobevnútornýchzásahovdospoločnosti,ovplyvňovaniapodnikateľskéhoplánovaniaarozhodovania,
porušenia jeho práv, straty legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný

zákonom, straty dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné
vymoženie pohľadávky.
Z vyššie uvedených dôvodov tak súd návrh aj v časti o zaplatenie sumy 387,24 eur z titulu nemajetkovej
ujmy ako nedôvodný zamietol.
Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania zo strany odporcu, je potrebné poznamenať, že súd skúma
premlčanie len u existentného nároku a v danom prípade existencia uplatnených nárokov navrhovateľa

nebola preukázaná.
Podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa ust. § 151 ods. 1 O.s.p., o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný

trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.
Podľa ust. § 151 ods. 2 O.s.p., ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná
náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho
zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd
munáhradutrovkonanianepriznáavtakomprípadesúdniejeviazanýrozhodnutímoprisúdenínáhrady

trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
V konaní bol v plnom rozsahu úspešný odporca. Odporcovi teda vzniklo podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p.
právo na náhradu účelne vynaložených trov konania. Odporca však trovy v lehote podľa ust. § 151 ods.
1 O.s.p. nevyčíslil. S poukazom na to súd odporcovi náhradu trov nepriznal, a to vzhľadom k tomu, že
z obsahu spisu mu vznik trov nevyplýva.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho
robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 O.s.p., skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom
prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom
len vtedy, ak

a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.
Ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2 O.s.p.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a

exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.