Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, December 23, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8CoP/426/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7214220012
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 12. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hrabovecká
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7214220012.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v právnej veci navrhovateľky B. Č. H.. X.XX.XXXX bývajúcej N. E. H. E. X
zastúpenej advokátkou JUDr. Mariannou Lechmanovou so sídlom Advokátskej kancelárie v Košiciach
na Štúrovej 20 proti odporcovi Z. Č. H.. X.X.XXXX bývajúceho N. E. H. E.F. X zastúpeného asdvokátom
JUDr.MichalomHvozdomsosídlomAdvokátskejkancelárievKošiciachnaTyršovomnábreží5vkonaní
o rozvode manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode k mal. Z.

U. nar. X.XX.XXXX, mal. B. Dávidovi U. nar. XX.X.XXXX zastúpených kolíznym opatrovníkom Úradom
práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach, Staničné námestie č. 9, Košice o odvolaní navrhovateľky
a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 22.7.2015 č.k. 23P 192/2014-143 v spojení s
dopĺňacím rozsudkom z 11.8.2015 č.k. 23P 192/2014-152 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom a vracia vec na ďalšie konanie.

Potvrdzuje rozsudok vo výroku o povinnosti odporcu nahradiť trovy štátu 170,96 Eur z titulu trov
znaleckého dokazovania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom z 22.7.2015 č.k. 23P 192/2014-143 v spojení s dopĺňacím rozsudkom
z 11.8.2015 č.k. 23P 192/2014 - 152 zamietol návrh navrhovateľky na rozvod manželstva. O trovách
konania rozhodol tak, že účastníci nemajú právo na ich náhradu. Zaviazal odporcu zaplatiť na účet

konajúceho súdu z titulu náhrady trov štátu 170,96 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a v
prevyšujúcej časti č.j. vo výške 170,96 Eur rozhodol tak, že štát nemá právo na náhradu trov a na
zaplatenie súdneho poplatku za návrh.

Návrh na rozvod manželstva zamietol s odôvodnením, že v danom prípade nie sú splnené zákonné
predpoklady pre rozvod manželstva účastníkov konania v zmysle ust. § 23 ods. 1 Zákona o rodine,

pretože od manželov možno očakávať obnovenie manželského spolužitia a je nesporné, že ich
manželstvo môže plniť svoj spoločenský účel. Dospel k presvedčeniu, že vzhľadom na osobnostné
charakteristiky rodičov, ich predpoklady pre výchovu maloletých detí a ich terajšie vzájomné vzťahy,
je možné očakávať pri aspoň čiastočnej snahe zo strany každého z nich, aby manželské spolužitie
obnovili,pretožeterajšístavvovzájomnýchvzťahochúčastníkovjeibamomentálnymproblematickejším
obdobím súvisiacim so vznikom problémov, ktoré prináša bežný život rodiny a obmedzeným množstvom

finančných prostriedkov, keďže navrhovateľka je na materskej dovolenke a tiež so záťažou, ktorú na
seba zobrali rozhodnutím stavať spoločne rodinný dom, ktorá okolnosť sa premietla do zvýraznenia
ich povahových odlišností, predovšetkým do nie celkom korigovaného správania sa navrhovateľky. Pri
rozhodovaní zohľadnil aj závery znaleckého posudku, že manželia, najmä ak sú rodičmi, sa musia
postaviť zodpovedne k problémom sledujúc najlepší záujem maloletých detí, ktorým je vyrastanie
v úplnej, kompletnej a harmonickej rodine a rodičia musia ustúpiť z tvrdohlavého jednostranného

bezdôvodného presadzovania len svojich záujmov a svojich predstáv, musia sa naučiť spoločne
primerane komunikovať, ovládať svoje emócie a naučiť sa niesť zodpovednosť už nielen za seba, alepredovšetkým aj za svoje maloleté deti. Manželia sú povinní urobiť všetko pre zachovanie manželstva,
rodinného zázemia detí a zachovania a rozvíjania súrodeneckých väzieb medzi deťmi a za tým účelom
využiť aj odbornú pomoc, či už prostredníctvom referátu poradensko-psychologických služieb, úradu

práce, sociálnych vecí alebo inou formou odborného poradenstva. Súd prvého stupňa návrh na rozvod
manželstva zamietol, lebo pri rešpektovaní odporúčania znalkyne je reálny predpoklad ozdravenia a
konsolidovania vzájomných vzťahov účastníkov konania ako manželov i ako rodičov maloletých detí.
Zistený skutkový stav posúdil a rozhodol podľa článku 1 Zákona o rodine, podľa ust. § 18, § 19,
§ 22 a § 23 Zákona o rodine. O trovách konania medzi účastníkmi rozhodol podľa § 144 O.s.p. O

súdnom poplatku rozhodol podľa ust. § 148 O.s.p. v spojení s ust. § 2 ods. 2 veta druhá zák.č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v platnom znení s odôvodnením, že navrhovateľka je od poplatku
oslobodená a poplatková povinnosť v konaní o rozvod manželstva neprechádza na odporcu. O trovách
štátu 341,92 Eur, ktoré vznikli v súvislosti s nariadeným znaleckým dokazovaním znalkyňou PhDr. R.
L., ktoré boli vyplatené predbežne zo štátnych prostriedkov, rozhodol podľa § 148 ods. 1 O.s.p. tak,
že rozdelil trovy štátu medzi účastníkov konania a 170,96 Eur zaviazal zaplatiť odporcu a vo vzťahu

k navrhovateľke náhradu trov 170,96 Eur štátu nepriznal, keďže je oslobodená od platenia súdnych
poplatkov. Rozhodnutie o rozdelení trov štátu medzi účastníkov konania na polovicu odôvodnil tým,
že znalecké dokazovanie bolo nariadené v záujme maloletých detí za účelom preukázania rozporných
tvrdení rodičov a predovšetkým z dôvodu odborného posúdenia vzájomných citových väzieb maloletých
detí a ich rodičov.

Proti rozsudku, ktorým bol návrh navrhovateľky na rozvod manželstva zamietnutý podala odvolanie
navrhovateľka s poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. b/, c/, d/ a f/ O.s.p. s návrhom, aby odvolací súd
zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a manželstvo účastníkov konania rozviedol a na čas po rozvode
schválil rodičovskú dohodu tak, ako bola navrhnutá oboma účastníkmi súdneho konania na pojednávaní

22.7. 2015. Zdôraznila, že manželstvo účastníkov konania je iba formálnym zväzkom, vzťahy medzi
nimi sú trvalo a vážne narušené a niet pochybností o tom, že že vzťah medzi nimi nikdy nebude
obnovený. Obaja mali dostatok času aj priestoru, aby spoločné problémy riešili, avšak bezúspešne.
Každý z manželov chce začať nový život, to však nie je možné bez toho, aby aj právne ukončili ich
formálne manželstvo, ktoré reálne neplní žiaden účel. Uviedla, že aj v súčasnosti naďalej zabezpečuje

riadnu starostlivosť o mladšieho syna B. M. a starší syn Z. je v osobnej starostlivosti odporcu.

Proti výroku rozsudku, ktorým bol návrh na rozvod manželstva zamietnutý a výroku o povinnosti odporcu
zaplatiť trovy štátu podal v zákonnej lehote odvolanie odporca s návrhom, aby odvolací súd zmenil
rozsudok súdu prvého stupňa a manželstvo rozviedol, na čas po rozvode schválil dohodu účastníkov

konania o úprave výkonu rodičovských práv a povinností a náhradu trov z titulu znaleckého dokazovania
štátu nepriznal. Nesúhlasil s právnym názorom súdu, že nie sú zákonné predpoklady pre rozvod
manželstva účastníkov, pretože dlhodobo nežijú v spoločnej domácnosti, intímne nežijú, takmer vôbec
nekomunikujú a žiaľ absolútne nevidí priestor na obnovenie manželského spolužitia a vzhľadom na
okolnosti prežitých skúseností je vízia kompletnej rodiny skôr absurdnou predstavou. Vzťah účastníkov

už dávno nie je v rovine manželskej krízy, ale v rovine začatia nových životov každého jedného z nich
bez toho druhého a tento postoj účastníkov je bezpochyby skutočnosťou, ktorá potvrdzuje, že vzťahy
medzi nimi sú tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a od
manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia. Vyjadril názor, že ich manželstvo z
vecného resp. obsahového hľadiska dávno nefunguje, je iba formálnym zväzkom, ktorý nemá takmer

žiadny vecný obsah, preto súd mal ich manželstvo rozviesť a schváliť dohodu o úprave výkonu
rodičovských práv a povinností predloženú na pojednávaní 22.7.2015. Konštatoval, že trovy štátu vo
výške vyúčtovaného znalečného 341,92 Eur bezpochyby existujú, ale náhrada trov štátu mala byť v plnej
výške uložené navrhovateľke, avšak vzhľadom na predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov
súd mal rozhodnúť, že štát nemá právo na ich náhradu. Uviedol, že návrh na rozvod manželstva podala

navrhovateľkaabolaneúspešná,zároveňodmietlauzavretiedohodyovýkoneúpravyrodičovskýchpráv
a povinností na čas po rozvode, ktorým navrhol, aby mal. Z. bol zverený do jeho osobnej starostlivosti a
mal. B. M. do starostlivosti navrhovateľky, pretože trvala na tom, aby obidve maloleté deti boli zverené
na čas po rozvode do jej výchovy. Jedným z následkov neuzatvorenia takejto dohody bolo následne
súdom nariadené znalecké dokazovanie, ktorému bolo možné predísť, ak by navrhovateľka súhlasila s

dohodou v súdom určenom čase, čím by neboli vznikli náklady na vypracovanie znaleckého posudku.

Navrhovateľka vo vyjadrení k odvolaniu odporcu zdôraznila, že obaja účastníci konania sa zhodli, že
v manželskom zväzku už nechcú ďalej zotrvať a neexistuje žiadna šanca pre obnovenie manželskéhospolužitia, pretože ani jeden z manželov o obnovenie manželského zväzku nemá záujem a na tejto
skutočnosti nemôže nič zmeniť ani názor znalkyne, ktorá pre účely súdneho konania vypracovala
znalecký posudok.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. preskúmal rozsudok súdu
prvého stupňa vo výroku, ktorým bol návrh na rozvod manželstva zamietnutý, aj s konaním, ktoré
mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky ani pre
potvrdenie rozsudku v tejto časti, ani pre jeho zmenu, preto rozsudok vo výroku o zamietnutí návrhu na

rozvod manželstva podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 tohto zák. ust. vrátil vec súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.

Podľa § 22 Zákona o rodine k zrušeniu manželstva rozvodom možno pristúpiť len v odôvodnených
prípadoch.

Podľa § 23 Zákona o rodine súd môže manželstvo na návrh niektorého z manželov rozviesť, ak sú
vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel
a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia. Súd zistí príčiny, ktoré viedli
k vážnemu rozvratu vzťahov medzi manželmi, a pri rozhodovaní o rozvode na ne prihliada. Súd pri
rozhodovaní o rozvode vždy prihliadne na záujem maloletých detí. Súd pri posudzovaní miery rozvratu

vzťahov medzi manželmi prihliada na porušenie povinností manželov podľa § 18 a 19.

Podľa § 18 Zákona o rodine manželia sú si v manželstve rovní v právach a povinnostiach. Sú povinní
žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a
vytvárať zdravé rodinné prostredie.

Podľa § 19 ods. 1 Zákona o rodine o uspokojovanie potrieb rodiny založenej manželstvom sú povinní
staraťsaobidvajamanželiapodľasvojichschopností,možnostíamajetkovýchpomerov.Uspokojovaním
potrieb rodiny je aj osobná starostlivosť o deti a domácnosť.

Podľa § 24 ods. 1 Zákona o rodine v rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého
dieťaťa, súd upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode,
najmä určí, komu maloleté dieťa zverí do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho
majetok. Súčasne určí, ako má rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti,
prispievať na jeho výživu, alebo schváli dohodu rodičov o výške výživného.

Podľa § 25 ods. 1 Zákona o rodine rodičia sa môžu dohodnúť o úprave styku s maloletým dieťaťom pred
vyhlásením rozhodnutia, ktorým sa rozvádza manželstvo; dohoda o styku rodičov s maloletým dieťaťom
sa stane súčasťou rozhodnutia o rozvode.

Podľa ods. 2 cit. zák. ust. ak sa rodičia nedohodnú o úprave styku s maloletým dieťaťom podľa odseku
1, súd upraví styk rodičov s maloletým dieťaťom v rozhodnutí o rozvode.

Rozvod manželstva je podľa slovenského rodinného práva jediná prístupná forma zániku manželstva
počas života oboch manželov. Zánik manželstva nastane dňom, keď rozsudok o rozvode manželstva

nadobudne právoplatnosť. Rozvod predstavuje úplné zrušenie manželstva konštitutívnym rozhodnutím
súdu v konaní iniciovanom niektorým z manželov. Na rozvod manželstva neexistuje právny nárok.
Slovenské rodinné právo nepozná tzv. absolútne dôvody rozvodu, v prípade ktorých súd musí
manželstvo rozviezť. Je výlučne na posúdení súdu, či sú splnené hmotno-právne dôvody, ktoré zákon
ustanovuje pre rozvod manželstva. Modelovou jednoduchosťou je slovenská právna úprava rozvodu

výnimočná v celosvetovom meradle. Odôvodnenosť rozvodu, ako ju vyžaduje ustanovenie § 22 Zákona
o rodine, sa opiera o dva hmotno-právne dôvody dané v § 23 ods. 1 Zákona o rodine. Pre posudzovanie,
či je manželstvo dostatočne kvalifikovane rozvrátené, neexistujú žiadne zákonné kritériá. Súd musí
dospieť k záverom, že manželstvo už viac nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať
obnovenie manželského spolužitia. Akým spôsobom bude mať tieto skutočnosti súd za preukázané, je

ponechané na voľnú úvahu súdu. Zásadne možno konštatovať, že dostupnosť rozvodu je veľmi vysoká.
Zrejme aj preto zostal v Zákone o rodine zachovaný v takomto znení § 22, ktorý dáva návod chápať
rozvod ako poslednú a výnimočnú možnosť zrušenia manželstva v prípade, ak je skutočne a nenávratne
kvalifikovane rozvrátené a rozvod nie je v rozpore so záujmom maloletých detí. Nesúhlas jednéhoz manželov s rozvodom nemôže sám o sebe zabrániť vysloveniu rozvodu a naopak, súhlas oboch
manželov s rozvodom manželstva nezakladá ich právny nárok na vyhovenie návrhu na rozvod. Z vyššie
citovaného zákonného ustanovenia § 23 Zákona o rodine vyplýva, že zákonným predpokladom zrušenia

manželstva rozvodom je existencia vážneho rozvratu vzťahu medzi manželmi, pre ktorý manželstvo
nemôže plniť svoj spoločenský účel, pričom záver o vážnosti rozvratu medzi manželmi je odôvodnený
vtedy, ak sa rozvrat vzťahu medzi manželmi javí ako neodčiniteľný a nenapraviteľný stav vzhľadom na
jehointenzitu(hĺbku)atrvalosťrozvratuasozreteľomnamožnosťďalšiehoplneniaspoločenskéhoúčelu
manželstva. Účel manželstva vyplýva z jeho základných funkcií a to funkcie biologickej spočívajúcej

v tom, že manželstvo vytvára najvhodnejšie prostredie na zabezpečenie reprodukcie spoločnosti a na
uspokojovanie citových a sexuálnych potrieb, funkcie výchovnej spočívajúcej v založení rodiny a riadnej
výchove detí, funkcie vzájomnej pomoci spočívajúcej vo vytváraní zdravého rodinného prostredia, v
ktorom manželia a ostatní členovia nimi založenej rodiny si všestranne vzájomne pomáhajú a funkcie
hospodárskej, t.j., že obaja manželia sa starajú o uspokojovanie potrieb rodiny založenej manželstvom,
a to podľa svojich schopností možností a majetkových pomerov. Predpokladom rozvodu manželstva

je objektívne zistenie podmienok pre rozvod, a to, či manželstvo môže plniť svoj spoločenský účel.
Spoločenský účel manželstva spočíva vo vytváraní rodinného prostredia, v ktorom manželia žijú spolu
vo vzájomnej zhode, citovom zblížení poskytujúcu vzájomnú pomoc a podporu. Prechodný a krátkodobý
nesúlad medzi manželmi nemôže byť dôvodom na rozvod manželstva. Pri skúmaní vážnosti rozvratu
manželstva je vždy povinnosťou súdu dôsledne zistiť a následne vyhodnotiť najmä vzájomný citový

vzťah medzi manželmi, dĺžku trvania a intenzitu rozvratu vzťahu medzi nimi. Zistenie príčin, ktoré viedli
k vážnemu rozvráteniu manželstva nie je iba zistením základnej alebo poslednej príčiny, ale zistením
všetkých príčin, ktoré už v dobe uzavretia manželstva mohli znížiť vyhliadky na to, že manželstvo bude
harmonické, pevné a trvalé, ktoré boli podnetom pre konflikty medzi manželmi a ktoré sa prehlbovali
a dovŕšili rozvrat medzi nimi do takej miery, že rozvod sa stal rozumným východiskom zo vzniknutej

situácie. Manželstvo možno rozviesť iba, ak je rozvod v tom ktorom prípade riešením zodpovedajúcim
stanoveným hľadiskám na manželstvo a jeho zánik rozvodom.

Súd prvého stupňa dospel k záveru, že v manželstve účastníkov konania došlo k manželskej kríze,
ktorá však nemá za následok trvalosť rozvratu, pre ktorú by nemohlo plniť svoj spoločenský účel,

nakoľko v priebehu konania neboli zistené tak závažné dôvody ich nedorozumení vyplývajúcich z
existujúcich povahových odlišností, ktoré by preukazovali hlbokú a nenapraviteľnú rozvrátenosť ich
vzájomných vzťahov a pri minimálnej snahe zo strany oboch účastníkov je možné reálne očakávať
obnovenie ich manželského spolužitia. Terajší stav vzájomných vzťahov manželov súd prvého stupňa
vyhodnotil iba ako momentálne kritickejšie obdobie súvisiace so starosťami, ktoré prináša bežný život

rodiny a tiež zaťažením rodinného rozpočtu stavbou spoločného rodinného domu, ale tento stav môžu
účastníci preklenúť, ak sa postavia k súčasným problémom zodpovedne sledujúc najlepší záujem
maloletých detí a ustúpia z tvrdohlavého jednostranného presadzovania svojich záujmov a naučia sa
niesť zodpovednosť nielen za seba, ale predovšetkým za svoje maloleté deti. Odvolací súd vychádzajúc
zo skutkových zistení súdu prvého stupňa dospel k odlišnému právnemu záveru, pretože manželstvo

účastníkov konania neplní ani jednu zo základných funkcií, nakoľko nežijú v spoločnej domácnosti a
neposkytujúsivzájomnúpodporuapomoc,intímnespolunežijúaanispoločnenehospodária.Vážnosťa
trvalosťrozvratumanželstvaspočívapredovšetkýmvnezáujmeobidvochúčastníkovkonaniaobnovenie
manželského spolužitia, ako to obidvaja deklarovali už v priebehu konania na súde prvého stupňa a
zotrvali na tom v odvolacom konaní, pretože svoje manželstvo považujú za formálny zväzok, ktorý neplní

svoj spoločenský účel a nemožno od nich očakávať obnovenie manželského spolužitia, keďže ani jeden
z nich nemá o obnovenie tohto zväzku záujem. Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd
dospel k záveru, že ak sa v ďalšom konaní nepreukážu iné skutočnosti, neostane iné východisko, než
návrhu navrhovateľky vyhovieť, nota bene rozvod bude rozumným východiskom zo vzniknutej situácie
so zreteľom na to, že rozvrat manželstva bol procesnom prebiehajúcim pod vplyvom súbežného a

postupného pôsobenia rôznych príčin, ako to vyplýva z preskúmavaného spisu, ale predovšetkým bol
výsledkom vzájomného prelínania straty citovej náklonnosti manželov.

Pretože návrh na rozvod manželstva bol súdom prvého stupňa zamietnutý, v dôsledku čoho nebolo
rozhodnuté o úprave výkonu rodičovských práv a povinností účastníkov k Z. na čas po rozvode, nebolo

možnévodvolacomkonanívýrokorozvodemanželstvazmeniť,pretožeodvolacísúdbyvtakomprípade
rozhodoval o úprave pomerov maloletých detí ako súd prvého stupňa, čím by zbavil účastníkov konania
možnosti využitia riadneho opravného prostriedku, čím by porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho
konania a odňal by tak účastníkom konania možnosť konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.),preto musel rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť vo výroku, ktorým bol návrh na rozvod manželstva
zamietnutý a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 148 ods. 1 O.s.p. v platnom znení štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na
náhradu trov konania, ktoré platil. Ak sú u niektorého účastníka predpoklady na oslobodenie od súdnych
poplatkov, náhrada trov sa proti tomuto účastníkov zníži o rozsah, ktorý mu súd priznal.

Ust. § 148 O.s.p. platí nielen pre konanie, v ktorom vo vzťahu medzi účastníkmi prichádza do úvahy
náhrada nákladov konania podľa ust. § 142 a § 145 O.s.p., teda v tzv. sporovom konaní, ale aj pre
konanie v ostatných veciach, v ktorých vzhľadom k ich povahe nemožno hovoriť o úspechu alebo
neúspechu účastníka vo veci, tzv. nesporových konaniach. Štát má preto podľa výsledku konania
proti účastníkom právo na náhradu nákladov konania, ktoré platil aj v konaniach, v ktorých účastníci

nemajú postavenie navrhovateľov a odporcov, teda v konaniach, ktoré sú vecne oslobodené od súdnych
poplatkov alebo v ktorých sú účastníci osobne oslobodení od súdnych poplatkov. Pre priznanie náhrady
trov konania, ktoré platil štát, nie je rozhodujúce, či dokazovanie nariadené súdom, v dôsledku ktorého
vznikli trovy štátu bolo opodstatnené, ani to, ktorý účastník navrhol vykonanie konkrétneho dôkazu, pri
ktoréhovýkonevzniklitrovyštátu,niejebezprostrednerelevantné.Zuvedenéhovyplýva,ževkonaniach

nesporových, kde nie je možné hovoriť o úspechu alebo neúspechu niektorého z účastníkov konania,
má štát právo na náhradu trov konania vždy proti každému z účastníkov v rovnakom rozsahu, avšak u
každého účastníka musí skúmať, či nespĺňa podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov v zmysle
§ 138 ods. 1 O.s.p., a v takomto prípade náhradu trov štátu voči účastníkovi, ktorý spĺňa predpoklady
pre oslobodenie od súdnych poplatkov, neprizná. Nie je teda rozhodujúce to, či účastník bol oslobodený

od súdnych poplatkov podľa § 138 O.s.p., ale to, či sú inak u tohto účastníka splnené podmienky na
priznanie oslobodenia podľa § 138 O.s.p.

Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa
správnych zákonných ustanovení a správne rozhodol o náhrade trov konania, preto ho ako vecne

správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. K odvolacím námietkam odporcu dodáva, že znalecké
dokazovanie z odboru psychológia a klinická psychológia detí bolo nariadené dôvodne a v záujme
všetkých účastníkov konania, hlavne v záujme úplného zistenia skutkového stavu a súd prvého
stupňa správne diferencoval aj povinnosť účastníkov konania nahradiť trovy štátu, keď uložil odporcovi
povinnosť nahradiť trovy štátu z titulu znaleckého dokazovania znalkyňou PhDr. R. L. vo výške 1/2

odmeny t.j. 170,96 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet konajúceho súdu.
Toto rozhodnutie senát prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.