Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 15, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/559/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6412212939
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6412212939.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie

Podhorovej a členov senátu JUDr. Petra Priehodu a JUDr. Anny Snopčokovej, v právnej veci žalobcu
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421 proti žalovanej Slovenská republika, za
ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Bratislava, Župné nám. 13, o náhradu škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom zo dňa 23.07.2014, č. k.
5C/101/2012-93, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu.

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania, ktorým navrhol
prerušiť konanie do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej
predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd
a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného
prejednávaním veci. Prvostupňový súd s poukazom na ust. § 109 ods. 1, písm. b) a § 109 ods.
2, písm. c) O.s.p. zamietol tento návrh s odôvodnením, že podanie ústavnej sťažnosti (pokiaľ by aj

žalobca preukázal riadnym spôsobom toto podanie) proti rozhodnutiu súdu o vylúčení sudcov okresného
súdu nie je dôvodom, ktorý by zakladal či už obligatórnu povinnosť súdu konanie prerušiť alebo
fakultatívnu možnosť konanie prerušiť. Vylúčenie sudcu nie je prejudiciálnou otázkou a o námietke
zaujatosti vznesenej žalobcom bolo rozhodnuté nadriadeným súdom - Krajským súdom v Banskej
Bystrici. Nejde teda o otázku, ktorá je prejudiciálnou vo vzťahu k riešeniu sporu vo veci samej. Podľa
názoruprvostupňovéhosúduneboldanýžiadnyzákonnýdôvodnaprerušeniekonania,apretosúdtento
návrh zamietol. Pokiaľ ide o vec samú, prvostupňový súd zistil, že si žalobca uplatnil náhradu majetkovej

škody 175,- Eur a náhradu nemajetkovej ujmy 165,96 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, ktorý nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej 30-
dňovej lehote. Prvostupňový súd s poukazom na zistenia z exekučného spisu sp. zn. 10Er/1061/2002
Okresného súdu Žiar nad Hronom uviedol, že návrh na zmenu súdneho exekútora bol doručený súdu
dňa 02.11.2009. Okresný súd po tom, ako pôvodný súdny exekútor doručil vyúčtovanie exekučného
konaniaapríslušnýexekučnýspis,rozhodolozmenesúdnehoexekútorauznesenímzodňa11.02.2010.
Poukázal pritom na zákonnú úpravu vzťahujúcu sa na daný prípad s tým, že právna úprava v čase

začatia exekúcie v ust. § 44 zákona č. 233/1995 Z. z. neustanovovala povinnosť exekučného súdu
rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora v lehote 30 dní od doručenia návrhu na zmenu.
Vyvodil z toho, že prvostupňový exekučný súd konal priebežne, neboli preukázané žiadne prieťahy v
exekučnom konaní, teda nebol preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov prevznik zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci tvrdený žalobcom. Preto návrh ako nedôvodný v
celom rozsahu zamietol. Z uvedených dôvodov nebolo potrebné vyhodnocovať predpoklady na určenie
výšky nemajetkovej ujmy uvedené v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., pretože by to bolo nadbytočné.

O trovách konania bolo rozhodnuté s poukazom na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnej žalovanej,
ktorá by bola inak mala právo na náhradu trov konania trovy nepriznal, pretože keď si ich vo vyjadrení
uplatnil, tieto nevyčíslil a z obsahu spisu mu žiadne trovy nevyplynuli.

Proti rozsudku okresného súdu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Tvrdí, že

účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, že vo veci rozhodoval
vylúčený sudca, že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, že neúplne zistil skutkový stav,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli

uplatnené a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Konkrétne vytkol prvostupňovému súdu, že nemal postupovať podľa § 101 ods. 2 O.s.p., pretože neboli
splnené podmienky pre takýto postup. Poukázal na to, že upovedomil písomne súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému vec bola pridelená, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že
krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu neznamená, že tohto

možno považovať za nestranného aj v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti. Poukázal na
rozhodnutia iných krajských súdov, ktoré vo veci zaujatosti sudcu zaujali iný názor. Poukázal na to,
že podal ústavnú sťažnosť pre porušenie jeho práva na nestranný súd, a preto nebolo možné, aby za
takéhoto stavu prvostupňový súd konal. Ďalej vytýka súdu, že rozhodol v neprítomnosti žalobcu napriek
tomu, že tento trval na osobnej účasti svojho právneho zástupcu na pojednávaní, avšak na takom,

ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde. Tak nemal žalobca možnosť vyjadriť sa
k tvrdeniam žalovanej, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a ktoré uviedol v odôvodnení
rozhodnutia. Nemohol sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal, došlo teda k degradácii zásady
kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu a k odňatiu jeho možnosti konať pred
súdom. V konkrétnostiach príkladmo uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval,

že žalobcom namietané lehoty boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu
nenasvedčujú. Poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej nemôže súd
svoje rozhodnutie založiť na skutočnostiach, o ktorých protistrana v konaní nevedela.

V ďalšom tvrdí, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, čím došlo k porušeniu

práva žalobcu na kontradiktórny súdny proces. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie
je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný, nebolo teda zrejmé, či išlo o listiny z exekučného spisu,
pričom za dôkaz môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise, a to vzhľadom k faktu, že vec sa
týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. V ďalšej časti odvolania vytýkal prvostupňovému
súdu, že napriek tomu, že sa žalovaná nevyjadrila na výzvu súdu a boli splnené podmienky pre

rozhodnutie pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p., súd takto nepostupoval a namiesto toho sám doplnil
skutkový stav dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám.

K samotnej majetkovej škode vytýka súdu, že tento ignoroval všetky tvrdenia o škode, ktorá mu vznikla
udržiavaním a správou informačného systému a z titulu výdavkov, vytýka súdu, že nie je zrejmé ako

dospel k záveru, že žalobcovi škoda nevznikla. Nesúhlasí s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky
počas nečinnosti súdu zapríčinil povinný. Poukazuje na to, že v konaní pred súdom hodlal predložiť
dôkazy o výške majetkovej škody aj prostredníctvom znaleckého posudku, súd však neprípustne skrátil
dokazovanie, žalobcu podľa § 120 ods. 4 O.s.p. nepoučil a neoznámil mu, že hodlá rozhodnutie
vo veci samej vyhlásiť. V ďalšom vytýka, že súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením

sa s predloženým znaleckým posudkom. Má za to, že v konaní boli preukázané všetky zákonné
podmienky pre vznik nároku na náhradu škody, a preto bolo potrebné rozhodnúť v súlade so žalobným
petitom prinajmenšom navrhovaným medzitýmnym rozsudkom. Vytýka súdu, že vôbec nevysvetlil prečo
nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prielohov
zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práv na prejednanie veci v primeranej lehote

zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a
práva na rozhodnutie v zákonnom čase. Rozhodnutie označil za vnútorne rozporné.Knávrhunaprerušeniekonaniavytýkasúdupochybenie,keďnapriekoznámeniu,žeprebiehakonanieo
prejudiciálnejotázke,malsúdosobitnýmspôsobomrozhodnúťonávrhunaprerušeniekonania.Domáha
sa zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci na opätovné prejednanie.

Žalovaná sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrila.

Krajskýsúd,akosúdodvolací,preskúmalvecvmedziachdanýchust.§212ods.1O.s.p.,beznariadenia
odvolacieho pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 O.s.p. a napadnutý rozsudok ako vecne správny

podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.

Preskúmaním veci odvolací súd konštatuje, že sa stotožňuje s rozhodnutím okresného súdu vysloveným
v napadnutom rozsudku, rovnako s jeho odôvodnením, ktoré považuje za zrozumiteľné, jasné a
presvedčivé.Námietkyžalobcunepovažujezadôvodné.Pretospoukazomnaust.§219ods.2O.s.p.na
podrobnosti odôvodnenia prvostupňového rozsudku, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje, odkazuje.

K rozhodnutiu okresného súdu, ktorým súd zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania, odvolací
súd dodáva, že samá skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť žalobu, ktorou sa žalobca
domáha náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom súdu, na ktorom sudca vykonáva
súdnictvo, nezakladá dôvod na vylúčenie sudcu. Dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho
ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne svojim nesprávnym úradným postupom v inej

právnej veci založil zodpovednosť žalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č.
514/2003 Z. z. (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/43/2013). Odvolací súd poukazuje aj
na to, že Ústavný súd SR opakovane odmietol sťažnosti žalobcu, ktorými namietal porušenie svojich
základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil
všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu toho-ktorého okresného

súdu. Ústavný súd SR sťažnosti žalobcu odmietol pre nedostatok právomoci prerokovať a rozhodnúť
takúto vec (I.ÚS89/2013, I.ÚS92/2013) s odôvodnením, že okolnosť, že o veci napriek rozhodnutiu
nadriadeného súdu rozhoduje sudca, ktorý by mal byť podľa subjektívneho názoru účastníka konania z
jej prejednávania vylúčený, je dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov
podľa Občianskeho súdneho poriadku a Ústavný súd SR nemá právomoc preskúmať námietky

sťažovateľa, že vo veci rozhodol nezákonný sudca. Za takejto situácie odvolací súd rozhodnutie
okresného súdu, ktorým zamietol návrh na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu SR o ústavnej sťažnosti, považuje za vecne správne. Uznesením Krajského súdu v Banskej
Bystrici zo dňa 11.10.2012, č. k. 23NcC/351/2012-9 nebola zákonná sudkyňa v tejto veci X.. X. S.
vylúčená (v tejto veci bola vylúčená sudkyňa okresného súdu Q.. Q. E.). Rozhodnutie bolo doručené

právnemu zástupcovi žalobcu a aj napriek vnútornému nesúhlasu s ním, resp. výhrady voči nemu je
toto rozhodnutie pre žalobcu záväzné.

K podanému odvolaniu vo veci samej odvolací súd dodáva:

Prvostupňový súd v danej veci postupoval vecne správne, keď doručil právnemu zástupcovi žalobcu
písomné vyjadrenie žalovanej, ako aj písomné vyjadrenie žalovanej k znaleckému posudku, a to
v dostatočnom časovom predstihu pred nariadením pojednávania (predvolanie spolu s uvedenými
vyjadreniami obdržal právny zástupca dňa 23.06.2014, termín pojednávania bol určený na deň
23.07.2014). Po obdržaní návrhu na prerušenie konania, resp. na zrušenie nariadeného pojednávania

konajúca sudkyňa oznámila včas právnemu zástupcovi žalobcu, že neakceptuje žiadosť o zrušenie
pojednávania a pojednávanie sa uskutoční. Zo zápisnice o pojednávaní je zrejmé, že tohto sa
nikto nezúčastnil, sudkyňa vykonala dokazovanie obsahom spisu, ako aj obsahom pripojeného spisu
Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 10Er/1061/2002.

Ako je zrejmé z odôvodnenia napadnutého rozsudku, prvostupňový súd zamietol návrh na náhradu
škody a náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu, že nebol zistený tvrdený nesprávny úradný postup,
teda nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote.
Prvostupňový súd konštatoval, že vzhľadom na právnu úpravu vzťahujúcu sa na danú vec, k takémuto
nesprávnemu úradnému postupu nedošlo, pretože v zmysle Exekučného poriadku - § 44 v relevantnom

čase nebola určená uvádzaná 30-dňová lehota na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora.
Pokiaľ ide o tvrdený dlhý časový úsek, prvostupňový súd sa aj s touto otázkou dostatočne vysporiadal,
keď poukázal na priebeh konania exekučného súdu v danej veci a vzhľadom na uvádzané lehoty
nemožno považovať za rozhodnutie v časovom úseku od 02.11.2009 do 11.02.2010 za také konanie,ktoré by bolo možné považovať za nesprávny úradný postup. V tomto smere považuje odvolací
súd rozhodnutie prvostupňového súdu za vecne správne a zodpovedajúce zákonnej úprave. Pokiaľ
prvostupňový súd považoval za nepreukázanú jednu zo základných podmienok pre priznanie nároku na

náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z., nebolo dôvodné, aby
sa súd zaoberal ďalšími podmienkami pre vznik zodpovednosti za tvrdenú vzniknutú škodu, ako to aj
správne vyhodnotil prvostupňový súd.

Vzmysleuvedenéhoodvolacísúdkonštatuje,ževiaceréodvolacienámietkysúvšeobecnéanetýkajúsa

tejto konkrétnej veci, čo vyplýva zo známej skutočnosti, že žalobca vedie mnoho obdobných sporov na
viacerých okresných súdoch. Úplne mimo odôvodnenia tejto veci je preto tvrdenie o ignorovaní návrhu
na rozhodnutie rozsudkom pre zmeškanie na nedostatočné vysporiadanie sa s majetkovou škodou
a nemajetkovou ujmou, za nevykonanie dostatočného dokazovania oboznámením sa so znaleckým
posudkom. Rovnako žalobca v odvolaní nereagoval ani na zásadný a konkrétny dôvod, pre ktorý
prvostupňový súd návrh zamietol - ktorým bolo konštatovanie, že v danej veci k tvrdenému nesprávnemu

úradnému postupu exekučného súdu nedošlo.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok okresného súdu považujúc tento za správny ako vo
výroku, tak aj v jeho odôvodnení s poukazom na ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 v spojení
s § 151 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnej žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko
tieto si ani neuplatnila a zo spisu jej žiadne trovy odvolacieho konania nevyplývajú.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.