Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 1, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/697/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812219941
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 10. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3812219941.3

Rozhodnutie

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.OľgyLichnerovejasudcovJUDr.
Alice Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľa: C., s.r.o., so sídlom C. XX, H.,
IČO: XX XXX XXX, právne zastúpený Q. C., s.r.o. so sídlom K. 4, H., IČO: XX XXX XXX, proti odporcovi:
Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné
námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa

proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 27. marca 2015, č.k. 7C/267/2015-51, jednohlasne,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby
súd zaviazal odporcu zaplatiť mu sumu 175,- Eur z titulu majetkovej škody a sumu 497,88 Eur z
titulu nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania. Navrhovateľ v obsahu návrhu tvrdil, že exekučný
súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote. Z
obsahu exekučného spisu č. 15Er 44/2007 mal súd za preukázané, že dňa 15.10.2009 navrhovateľ
ako oprávnený podal návrh na zmenu exekútora. Dňa 21.10.2009 súd vyzval povereného súdneho

exekútora N.. I. G., aby v lehote 10 dní oznámil, či si uplatňuje trovy exekučného konania a v prípade
ich uplatnenia, aby predložil presnú špecifikáciu trov, spolu s exekučným spisom. Dňa 11.12.2009
súdny exekútor predložil exekučný spis a vyčíslil trovy exekúcie. Dňa 1.2.2010 súd vyzval uvedeného
exekútora, aby zaslal presnú špecifikáciu trov konania. Dňa 19.2.2010 súdny exekútor predložil podanie
označené ako upresnenie špecifikácie trov konania. Dňa 24.5.2010 navrhovateľ ako oprávnený žiadal
súd o poskytnutie informácie o stave konania. Okresný súd Prievidza uznesením č. k. 15Er 44/2007-20

zo dňa 7.7.2010 návrhu oprávneného na zmenu exekútora vyhovel a vykonaním exekúcie poveril
N.. M. Y., ktorému aj postúpil exekučný spis. I napriek tomu, že v predmetnej veci súd rozhodol o
návrhu o zmene exekútora po uplynutí zákonnej lehoty, nemožno v tejto skutočnosti vidieť nesprávny
úradný postup, ktorým by navrhovateľovi bola spôsobená škoda, resp. nemajetková ujma. Lehota 30
dní bola ideálnou predstavou zákonodarcu o dobe potrebnej na to, aby súd mohol o zmene súdneho
exekútora rozhodnúť. Rozhodnúť o návrhu o zmene exekútora je možné až po zrealizovaní riadnych

procesných úkonov. Rýchlosť konania neznamená jeho prenáhlenosť. Rýchlosť nesmie ísť na úkor
riadneho výkonu spravodlivosti a rešpektovania ostatných základných princípov konania (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu Neumeister v. Rakúsko z 27.12.1968,
Bodaerdd v. Belgicko z 22.10.1992). Bolo elementárnou povinnosťou exekučného súdu skúmať náležite
podmienky pre rozhodnutie o zmene exekútora, ku ktorému úkonu potreboval aj exekučný spis.
Bolo aj v záujme navrhovateľa ako oprávneného, aby súd kvalifikovane posúdil jeho procesný návrh

(aby tak i nezaložil dôvod pre odvolanie), s čím je spojené plynutie času. Uznesenie o zmene
exekútora pritom nepredstavuje skončenie konania, a pôvodný exekútor do rozhodnutia súdu mápodľa zákona oprávnenie a súčasne i povinnosť realizovať úkony exekučného konania. Súd o zmene
exekútora v lehote 30 dní nerozhodol z objektívnych dôvodov. Pre záver o zbytočných prieťahoch, o
nečinnosti exekučného súdu nestačí samotné prekročenie tridsaťdňovej lehoty, ale aj naplnenie ďalších

relevantných okolností prípadu. Medzi takéto okolnosti patrí aj správanie sa oprávneného. Novelizovaná
právna úprava ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci (od 1.1.2013) explicitne zakotvila už aj požiadavku posúdenia
nesprávneho úradného postupu, v závislosti od výsledkov právoplatných rozhodnutí Európskeho súdu
pre ľudské práva alebo Ústavného súdu SR alebo vybavenia sťažnosti na prieťahy, prípadne žiadosti o

prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy. Ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. účinné od
1.1.2013 nemožno na danú vec aplikovať, keďže je potrebné použiť ustanovenie zákona v čase, kedy
boli naplnené rozhodné právne skutočnosti pre vznik nároku. Súd si uvedomuje, že predmetom konania
nie je posudzovanie porušovania ústavných práv navrhovateľa, ale posúdenie nároku na náhradu
škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom (za ktoré navrhovateľ označil zbytočné prieťahy
pri vydaní rozhodnutia v zákonnej lehote, nečinnosť exekučného súdu), avšak z rovnakých dôvodov,

z akých dochádza i ku konštatovaniu porušenia ústavného práva. Ako to už bolo uvedené, medzi
relevantnú okolnosť je možné zaradiť i správanie sa oprávneného, a to z pohľadu splnenia si všeobecnej
preventívnej povinnosti. Vo veci č. III.ÚS 69/2011 ústavný súd konštatoval, že účastník konania, ktorý
počas tvrdenej nečinnosti súdu, prieťahov v konaní, neprejaví navonok svoju nespokojnosť s jeho
postupom, koná v rozpore so zásadou vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje práva), čo možno

pripísať iba na ťarchu účastníka. I keď predmetom konania o nárokoch navrhovateľa je skúmanie
nesprávneho úradného postupu súdu a s tým vzniknutú majetkovú škodu alebo nemajetkovú ujmu, súd
považuje za správne poukazovať i na rozhodnutia ÚS SR, pretože v konaniach pred ústavným súdom,
kdesaposudzujeporušenieprávanaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahovsavpodstateskúmajú
a vyhodnocujú tie isté okolnosti, ako je zákonná lehota na rozhodnutie, ostatné okolnosti prípadu, úkony

súdu, úkony účastníka konania, zložitosť veci a podobne. Súd ďalej poukazuje na rozhodnutie ÚS SR
napr. vo veci I.ÚS 16/02, kde sa okrem iného konštatuje, že pri posúdení, či došlo alebo
nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ústavný súd prihliada síce
na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za
porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti

danej veci. I keď vo veci išlo o nedodržanie lehoty na rozhodnutie vo veci samej, ústavný súd prihliadol
na jednotlivé úkony súdu, osobitosť konania, na vyhotovenie rozsudku, ktorý obsahoval podrobnú
skutkovú, právnu analýzu súdenej veci, vrátane odvolania sa na príslušnú judikatúru NS SR,
ÚS SR a podobne. Navrhovateľ (oprávnený subjekt z predmetného exekučného konania) nepreukázal,
že by urobil procesné úkony smerujúce k urýchlenému rozhodnutiu vo veci, o jeho návrhu na zmenu

exekútora (napr. sťažnosť predsedovi súdu, ústavná sťažnosť, podal len žiadosť o informáciu o stave
konania). Súd tiež dáva do pozornosti Nález Ústavného súdu SR II.ÚS 520/2012-39 zo dňa 10.7.2013
týkajúci sa navrhovateľa vo veciach Okresného súdu Zvolen, vedených pod sp. zn. 27Er 539/2010 a
sp. zn. 22Er 915/2010, v ktorých navrhovateľ namietal porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie záležitosti v

primeranejlehotepodľačl.6ods.1Dohovoru.Ústavnýsúdrozhodol,žezákladnéprávanavrhovateľana
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov porušené neboli, hoci konania na okresnom súde trvali ku
dňupodaniasťažnosti20resp.24mesiacov(súdvobochprípadochzamietolžiadosťsúdnehoexekútora
na vyhovenie exekúcie). Ústavný súd v náleze konštatoval, že je významná, priam kľúčová skutočnosť,
že sťažovateľka (spoločnosť C.) pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet exekučných

konaní (ide o 100 až 1000 exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných veciach), pričom je
nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov v záujme
ochrany práv a slobôd iných subjektov. Súd ďalej poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR č.
IV.ÚS 606/2012, ktoré sa týkalo sťažnosti navrhovateľa v obdobnej veci, v ktorej bola žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie (teda nie návrh na zmenu súdneho exekútora) podaná dňa 15.8.2011,

nasledovala výzva na predloženie rozhodcovskej zmluvy zo dňa 16.4.2012, ktorá bola predložená dňa
4.5.2012 a uznesením zo dňa 5.10.2012 bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá. Ústavný súd
SR okrem iného zdôraznil, že aj niekoľkomesačná nečinnosť súdu, nemusí zakladať porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Poukázal na to, že sťažovateľ (navrhovateľ) podával
žiadosti hromadne, teda zaťažoval súd v rovnakom čase väčším počtom podaní, a preto musel počítať

s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo
rozhodnuté s určitým časovým odstupom, čo je ústavne akceptovateľné. Uvedené závery Ústavného
súdu SR je možné aplikovať aj v predmetnej veci, aj keď nešlo o rozhodnutie súdu o udelení poverenia
na vykonanie exekúcie, ale o rozhodnutie o zmene exekútora na základe návrhu oprávneného. Naďalejplatí, že navrhovateľ podával v danom období viacero (v stovkách) exekučných návrhov, ktoré
následne boli postupované súdu ako návrhy na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a po udelení
tohto poverenia, nasledovali ďalšie procesné návrhy (tak ako v predmetnej veci) na zmenu exekútora.

Navrhovateľ musí vychádzať z daných technických a administratívnych možností súdu, ktorý má
spracovať hromadné žiadosti a musí počítať aj s určitým zdržaním. Nie je možné akceptovať mechanický
prístupspočívajúcivtom,žerozhodnutieozmeneexekútora,pouplynutílehoty30dníznamenázákonite
nesprávny úradný postup spočívajúci v porušení povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, ďalej v zbytočných prieťahoch v nečinnosti súdu (porovnaj rozhodnutie Krajského súdu Prešov

č. k. 1Co 122/2014, Krajského súdu Bratislava č. k. 2Co 306/2014, Krajského súdu Banská Bystrica č. k.
13Co 147/2014, Krajského súdu Prešov č. k. 2Co 82/2014, Krajského súdu Trenčín č. k. 17Co 18/2014,
5Co 169/2014). Nečinnosť, prieťahy v predmetnom konaní nie sú tak významné, aby ich bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné. Navrhovateľ nepreukázal splnenie prvého predpokladu zodpovednostného
právneho vzťahu, a to existenciu nesprávneho úradného postupu. Pre úspešné uplatnenie nároku na
náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. je nevyhnutné preukázať existenciu škody a jej výšku.

Navrhovateľ v žalobnom návrhu vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušalizácie vecných nákladov
s tým, že majú spočívať v nákladoch na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnancov pomocou informačného systému, na udržiavanie a správu informačného systému, na
administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom, na administratívne spracovanie
textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií

adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Navrhovateľ predložil znalecký posudok č. 1/2014, ktorý
vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity Bratislava vo veci stanovenia majetkovej škody.
Zo záverov vypracovaného posudku č. 1/2014 vyplýva, že majetková škoda v každom konkrétnom
individuálnom prípade neskorého rozhodovania súdu o zmene exekútora predstavuje 31,68 eur:

mzdové náklady 5,07 eur, náklady na tlač 5,31 eur, náklady na úpravu informačného systému 13,86
eur, náklady na poštovné 3,01 eur, náklady na telekomunikačné služby. Uvedený znalecký posudok je
vyčíslenímškodyspôsobenejvtisíckachexekučnýchkonaní,pričomvuvedenomkontextejenutnévziať
v úvahu, že úradný postup exekučného súdu, ktorý je navrhovateľom namietaný, nie je v jednotlivých
konaniach identický. Rozdielnosť možno vidieť či už v spôsobe, akým exekučný súd rozhodol, resp.

nerozhodol, ako i v lehotách, o ktoré mali byť zákonné lehoty stanovené pre rozhodovanie exekučného
súdu, o zmene súdneho exekútora prekročené. Vo vypracovanom znaleckom posudku (v konaní
posudzovaný ako listinný dôkaz) nie je relevantným spôsobom vyčíslená škoda, ku ktorej v predmetnom
exekučnom konaní malo dôjsť tvrdeným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu, lebo táto je
určená iba ako parciálna časť nepreukázaného balíka nákladov, ktorý je rozpočítaný medzi počet žalôb,

ktorými sa navrhovateľ domáha náhrady škody na jednotlivých súdoch v Slovenskej republike. Škoda je
tak výlučnepaušálnoubezdopadunakonkrétnejednotlivouplatnenénároky,tedainapredmetnýnárok.
Navrhovateľ nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi zvýšeným počtom zamestnancov a výlučne z
dôvodu namietaného postupu exekučného súdu. K činnosti v posudku označenej ako overovanie
skutočnosti, či súd rozhodol v exekučnej veci, by podľa názoru súdu navrhovateľ pristúpil bez ohľadu

na prípadnú existenciu namietaného postupu exekučného súdu. Tiež agenda úhrady poplatkov je
bezpredmetná, lebo žiadne iné poplatky, ako poplatok za návrh na vykonanie exekúcie, ktorý by
navrhovateľ bez ohľadu na existenciu namietaného postupu musel uhradiť, neprichádzajú do úvahy.
Nemôže ísť na úkor odporcu (ako to však už bolo uvedené nedošlo ani k naplneniu prvého predpokladu
zodpovednosti, a to nesprávneho úradného postupu okresného súdu), že sa navrhovateľ v rámci svojej

zmluvnej slobody mal rozhodnúť uzatvoriť pracovné zmluvy, v ktorých mal svojím zamestnancom
poskytnúť ním uvádzanú hodinovú mzdu. Pokiaľ ide o informačný systém, navrhovateľ ako spoločnosť,
ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi k svojej činnosti ho nepochybne potrebuje, a to v období
pred spornou exekúciou i po nej. Navrhovateľ pritom ani nepreukázal k akým konkrétnym úpravám
informačného systému malo dôjsť a ani, či je daná príčinná súvislosť s namietaným nesprávnym

úradným postupom. Navrhovateľ tiež nepreukázal, že by od podania návrhu na zmenu exekútora až
do jeho rozhodnutia komunikoval s exekútorom a že by mu tým vznikli náklady, a ďalej v exekučnom
spise sa nenachádza ani jedna urgencia alebo žiadosť o informáciu o stave konania. Paušálne vyčíslené
administratívne výdavky nie sú skutočnou škodou a jedná sa iba o jednostranné tvrdenia navrhovateľa,
ktoré nemajú oporu v predložených alebo označených dôkazoch. Znalecký posudok č. 1/2014 je len

sumarizáciou možných nákladov, ale nie dôkazom ich skutočného vzniku (porovnaj rozsudok Krajského
súdu Prešov č. 1Co 122/2014 zo dňa 14.7.2014). Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku
škody navrhovateľa neodbremeňuje množstvo podaných návrhov, ťažkostí pri jej vyčíslení a preukázaní
(porovnaj rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica č. k. 13Co 147/2014 z 22.4.2014). Nemajetkováujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej, či primeranej lehoty, ale aj
od okolností, ktoré sú v tejto veci v odôvodnení konštatované, a na základe ktorých súd nevidel
dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ nepreukázal, že by povinný

subjekt zanikol, že by dochádzalo ku konaniu smerujúcemu k zániku subjektu, pričom zákon i v takom
prípade umožňuje uplatnenie si pohľadávky v dedičskom, konkurznom a inom konaní. Samotné vedenie
exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu
oprávneného, resp. exekútora s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného,
pretožespravidladôvodomneplneniadlhupovinnéhojejehoinsolventnosťeštevčasepredrozhodnutím

v základnom konaní a aj dôvodom na samotné uzavretie zmluvy o úvere. Tieto všeobecne známe riziká
sú i rizikom každého podnikateľského subjektu. Vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických
osôb je odlišný, pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti, neistoty a
nedôvery sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje
spoločnosť, ako právnická osoba, pričom navrhovateľ poukazuje aj na zánik podnikateľských aktivít a
plánov, ale tieto bližšie nekonkretizoval a taktiež navrhovateľ nespresnil, v čom a ako situácia ovplyvnila

ďalšie jeho podnikateľské postupy. Poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a
podlieha podrobnému skúmaniu zo strany súdu. Okolnosti každého prípadu sú osobitné a vychádzať
z paušálnej sumy 663,88 eur za každý rok prieťahov je nesprávna úvaha. Ústavný súd vychádza aj
z významu sporu pre navrhovateľa a aj z toho, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Pri
uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia

práva nie je dostačujúcim zadosťučinením, čo z uvedeného návrhu nevyplýva, pretože navrhovateľ
nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch. V tejto
súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konania, v ktorom malo k nesprávnemu úradnému
postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa a povedomí, ktoré je
okolo neho s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku

podnikateľskej činnosti navrhovateľa, považuje súd jeho konanie za rozpor s dobrými mravmi, pokiaľ
si uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mu mala vzniknúť práve pri
spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite a súčasne v takejto situácii platí, že aj v
prípade porušenia práva navrhovateľa už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované
za dostačujúce a vylučuje možnosť priznania prípadného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy voči

štátu. Podľa názoru súdu navrhovateľ sa snaží predmetným návrhom eliminovať po finančnej stránke
svoje nesprávne obchodnoprávne rozhodnutia. Navrhovateľ v priebehu konania predložil znalecký
posudok č. 1/2013 vypracovaný S.. N.. C.. I. G., C., na základe jeho žiadosti za účelom zistenia,
či je právom Európskej únie zakázané, aby majetkové spory, v ktorých zmluvnou stranou je spotrebiteľ,
mohli byť rozhodované rozhodcom alebo rozhodcovským súdom v rozhodcovskom konaní. Zo záveru

posudku vyplýva, že právo Európskej únie a bez splnenia osobitných podmienok ochrany spotrebiteľa
nezakazuje, aby majetkové spory, v ktorých zmluvnou stranou je spotrebiteľ, mohli byť rozhodované
rozhodcom alebo rozhodcovským súdom v rozhodcovskom konaní. Znalec v uvedenom posudku riešil
právnu otázku, ktorú však je oprávnený riešiť len súd. Navyše pri tvrdenom nesprávnom úradnom
postupe nebolo podstatné zistenie, či majetkové spory, v ktorých zmluvnou stranou je spotrebiteľ,

mohli byť rozhodované rozhodcom alebo rozhodcovským súdom v rozhodcovskom konaní. Tvrdený
nesprávny úradný postup spočívajúci v nečinnosti, v zbytočných prieťahoch v exekučnom konaní možno
pritom objektívne zistiť iba dôkazom, ktorým je oboznámenie exekučného spisu. Nesprávny úradný
postup exekučného súdu nemohol spočívať ani v tom, že súd nepredložil Súdnemu dvoru Európskej
únie návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke, lebo exekučnému súdu nebránilo v rozhodnutí

o zmene exekútora nevyriešenie žiadnej prejudiciálnej otázky. S poukazom na vyššie uvedené
skutočnosti súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom
exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej
škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
súdu spočívajúcim podľa neho v tom, že súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v

zákonom stanovenej lehote, že bol nečinný, konal so zbytočnými prieťahmi a uplatnenou majetkovou
škodou a nemajetkovou ujmou. Návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol. O trovách konania bolo
rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhrada nebola priznaná. Odporca, ktorý
mal vo veci úspech náhrada trov konania nebola priznaná, pretože ich neuplatnil a napokon mu žiadne
ani nevznikli. Navrhovateľovi právo na náhradu trov konania nevzniklo, pretože vo veci úspech nemal.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa mu postupom
súduodňalamožnosťkonaťpredsúdom,vspojenísust.§221ods.1písm.f/O.s.p.,vkonanírozhodovalvylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd
prvého stupňa nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust.
§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal

navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli
uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu
postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie

pojednávania.Navrhovateľuskutočnilpodanie,ktorýmupovedomilsúdoskutočnostiachnasvedčujúcich
k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania
vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod
na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti,
nemožnotohtosudcupovažovaťzanestranného.Poukázalnarozhodovaciupraxinýchkrajskýchsúdov.
Čo sa týka konečného rozhodnutia vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho

vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne
oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa
o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k
tvrdeniamodporcu,zktorýchsúdprisvojomrozhodovanívychádzalazachytilichajvodôvodnenísvojho

rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu
nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako
strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto
dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.

Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam
protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy.
Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal
na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek
dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho

konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa
k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy,
pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd
vykonaldokazovanielistinami,ktorýchpôvodniejevodôvodnenírozhodnutiapoznateľnýaniejezrejmé,
či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový

základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie
všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou,
ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá
vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka povinného. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o
majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov,

na administratívne spracovanie textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z
odôvodneniarozsudkuvôbecniejezrejméakouúvahousúddospelkpresvedčeniu,žemajetkováškoda
nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu,
že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie
rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež

s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný.
Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník
nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného
pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku,
ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní návrhu škoda ďalej

narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva
navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo
rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel
žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a
napriek tomu, že súd zistil porušenie práva nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje

rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o
tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate
a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére
navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliťspravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby krajský súd zrušil
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., pričom

v náväznosti na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce
odôvodnenie súdu prvého stupňa, na ktoré v podrobnostiach poukazuje. K odvolacím námietkam
navrhovateľa uvádza nasledovné:

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase. V rámci vyčíslenia

výšky uplatnenej majetkovej ujmy vychádzal z omeškania exekučného súdu v trvaní 272 dní.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa, uvedené tvrdenie sa nezakladá
celkom na pravde. Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním
v celom rozsahu stotožňuje, dňa 15.10.2009 oprávnený podáva na exekučný súd návrh na zmenu

exekútora, pričom exekučný súd uznesením zo dňa 07.07.2010 č.k. 15Er/44/2007/20. Okrem iného
v uvádzanom odvolaní súd však poukazuje aj na to, že exekučný súd uznesením zo dňa
14.09.2011, č.k. 15Er/44/2007-26 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 07.08.2012,
č.k. 4CoE/13/2012-39 exekúciu vyhlásil za prípustnú a exekúciu zastavil.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní uplatňuje dôvody na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a/, c/, d/,
f/ citovaného zákonného ustanovenia. Odvolací súd preskúmaním zistil, že dôvody odvolania,
uplatnené navrhovateľom nie sú dané. Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a/
O.s.p. je daný v prípade, ak v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p..
Za takúto vadu považuje navrhovateľ predovšetkým tú skutočnosť, že mu ako účastníkovi konania

bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). Zo spisu však vyplýva, že
súd prvého stupňa určil termín pojednávania na 27.03.2015, a to dňa 26.02.2015, pričom predvolanie
bolo doručené navrhovateľovi 02.03.2015. Navrhovateľ sa na pojednávanie nedostavil a svoju neúčasť
ospravedlnil žiadosťou o „zrušenie pojednávania“ zo dňa 19.03.2015, a to s poukazom na porušenie
nestrannosti súdu. Zo spisu ďalej vyplýva, že nadriadeným Krajským súdom v Trenčíne bolo už

rozhodnuté o námietke zaujatosti sudkyne Okresného súdu Prievidza N.. S. W., ktorej vec pripadla na
prejednanie podľa rozvrhu práce, a to uznesením č.k. 4NcC/613/2012-19 zo dňa 02.11.2012. O tvrdení
navrhovateľa, že v takýchto prípadoch rozhodoval výlučný sudca, už bolo rozhodnuté Najvyšším súdom
vo viacerých rozhodnutiach, napr. v uznesení zo dňa 31. mája 2010 v konaní sp. zn. 3NcC/14/2010,
z ktorého vyplynulo, že dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá samotná skutočnosť, že sudca vykonáva

súdnictvo a Najvyšší súd aj v konaní 3Cdo/102/2013 konštatoval, že dôvodom na vylúčenie sudcu
nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý podľa tvrdenia navrhovateľa svojím
nesprávnym úradným postupom v inej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú
ujmu v zmysle zákona č. 514/2013. Navrhovateľ preto nežiadal o odročenie pojednávania z dôležitých
dôvodov. Samotnú okolnosť, že navrhovateľ aj po rozhodnutí nadriadeného súdu o nezaujatosti vec

prejednávajúceho sudcu považoval tohto za zaujatého a odmietal sa zúčastniť pojednávania, nemožno
akceptovať ako dôvod pre odročenie pojednávania, pretože otázka zaujatosti súdcu bola vyriešená
postupom stanoveným Občianskym súdnym poriadkom a nepredstavovala preto pre súd prvého stupňa
prekážku pojednávania a vo veci. K odňatiu možnosti konať pred súdom nedošlo ani v odvolaní
namietaným neumožnením reagovať na vyjadrenie protistrany, oboznámiť sa s vykonanými dôkazmi,

vyjadriťsakdôkazom,navrhovaťďalšiedôkazyavšeobecneporušenímprávanakontradiktórnyproces.
Súd prvého stupňa totiž nariadením pojednávania umožnil navrhovateľovi realizáciu viacerých práv,
ktorých porušenie navrhovateľ namieta. Pokiaľ sa navrhovateľ pojednávania nezúčastnil bez toho, aby
na jeho strane bol pre neúčasť daný dôležitý dôvod, nie je realizácia procesných práv navrhovateľa,
ktorú umožňuje práve pojednávanie, pochybením súdu prvého stupňa, ale iba dôsledkom konania

samotného navrhovateľa. Neúčasťou na pojednávaní sa navrhovateľ zbavil možnosti vyjadriť sa k
tvrdeniam odporcu. Okrem toho nariadením pojednávania s riadnym poučením podľa § 120
ods. 4 O.s.p. súd prvého stupňa vytvoril navrhovateľovi možnosť uplatniť právo na kontradiktórny
proces v plnom rozsahu, a preto neobstoja jeho námietky uvádzané v odvolaní o tom, že nemalmožnosť sa vyjadriť k tvrdeniam protistrany, k dôkazom a sám navrhovať dôkazy. Navrhovateľ bez
ospravedlniteľného dôvodu túto možnosť nevyužil, keď sa pojednávania nezúčastnil bez toho, aby
mal na to dôležité dôvody. Pokiaľ za tejto situácie nenavrhol pred vyhlásením uznesenia o skončení

dokazovania ďalšie dôkazy, ostali neskoršie dôkazné návrhy v odvolacom konaní prípustné iba za
podmienok podľa § 205 písm. a/ ods. 1 O.s.p., ktoré však naplnené neboli. Pre vykonanie dôkazu
znaleckým posudkom v odvolacom konaní, tak ako ho navrhoval navrhovateľ preto neboli splnené
procesné podmienky. Pokiaľ sa jedná o znalecký posudok, na výšku škody, tak takýto dôkaz
treba považovať za nadbytočný, pretože v prípade nepreukázania nesprávneho úradného postupu, ako

jednej zo základných podmienok vzniku škody je otázka výšky škody bezpredmetná. Z odôvodnenia
napadnutého rozsudku napokon vyplýva, že súd prvého stupňa sa veľmi podrobne zaoberal časovou
následnosťou jednotlivých úkonov v exekučnej veci, kde bol oprávnený navrhovateľ (vec 15Er/44/2007 a
zistil,ževtejtovecivkonečnomdôsledkubolaexekúciavyhlásenázaneprípustnúaexekúciazastavená.
Pokiaľ ide o konštatovanie prieťahov, tak súd prvého stupňa podrobne a správne vyložil, prečo pre
nečinnosť exekučného súdu nestačí samotné prekročenie 30-dňovej lehoty, ak aj naplnenie ďalších

relevantnýchokolnostíprípadu. Dôvodnaodvolaniepodľa§205ods.2písm.c/O.s.p.jedanývprípade,
ak súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností. Z odvolania nie je zrejmé, o ktoré nevykonané dôkazy, ktoré by
boli v priebehu prvostupňového konania navrhované a súdom prvého stupňa nevykonané sa jedná.
Dôvod na odvolanie podľa ust. § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. preto nemožno považovať za opodstatnený.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci) je daný v prípade nesprávnej aplikácie a výkladu právnej
normy, prípadne použitia právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť. Navrhovateľ
vo svojom odvolaní konkrétne neuvádza, ktoré ustanovenie, najmä hmotnoprávneho predpisu, a to
zákona č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov malo byť súdom prvého stupňa nesprávne

vyložené, prípadne aplikované. Odvolací súd v rámci svojej prieskumnej činnosti nezistil, že by súd
prvého stupňa nesprávne vyložil príslušné ustanovenia zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, prípadne, že by na zistený skutkový stav ustanovenia tohto zákona nesprávne
aplikoval. Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je daný v prípade nesprávneho postupu
súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy

skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prenesené, prípadne, že neprihliada
na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové
zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na
závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu
vo vykonanom dokazovaní sa považuje taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá

postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p., podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a
to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo
vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo
možné vytknúť prvostupňovému súdu v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by

si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli v konaní
najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, poprípade poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti
je logický rozpor alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ustanoveniam § 133 - § 135 O.s.p. Odvolacím
dôvodom podľa citovaného ustanovenia teda možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení

dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie
je teda možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je ani dôvod na polemizovanie s jeho
skutkovými závermi. Z uvedených dôvodov boli vo vzťahu k navrhovateľom tvrdeným predpokladom
vzniku uplatnených nárokov správne skutkové aj právne závery súdu prvého stupňa a vzhľadom na
neexistenciu ním tvrdených predpokladov zodpovednosti za uplatnenú škodu a nemajetkovú ujmu bolo

napadnuté rozhodnutie správne.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a §
151 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi túto náhradu trov nepriznal, nakoľko odporca nepodal
návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .