Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 25, 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43Cob/541/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6712202441
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Kmeťová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6712202441.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy

Kmeťovej a z členiek senátu JUDr. Drahomíry Dibdiakovej a JUDr. Márie Jamriškovej PhD. v právnej
veci žalobcu M-MARKET, a.s. Dukelských hrdinov 2, Lučenec, IČO: 36 027 146, zast. advokátom JUDr.
Alexander Filo, Dr. Herza 12, Lučenec, proti žalovanému Slovak Shipping Enterprise, s.r.o. Merovská
346, Dudince, IČO: 44 789 254, zast. advokátom Mgr. Iankom Troiakom, Dukelských hrdinov 34, Zvolen
o zaplatenie 2.048,20 Eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen, č. k.
9Cb/2/2012-373 zo dňa 19. augusta 2014 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Zvolen, č. k. 9Cb/2/2012-373 zo dňa 19. augusta 2014 v napadnutej časti

potvrdzuje.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Zvolen napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1.328,95 Eur
s 9,50 % úrokmi z omeškania ročne od 14. 09. 2011 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku
(prvá výroková veta), návrh žalobcu v prevyšujúcej časti zamietol (druhá výroková veta) a vyslovil, že o
trovách konania rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (tretia výroková veta).

Žalobca sa domáhal proti žalovanému žalobou podanou dňa 15. 02. 2012 na okresný súd pôvodne
zaplatenia sumy 2.048,20 Eur s 90,50% úrokom z omeškania od 14. 09. 2011 až do zaplatenia titulom
pohľadávky vzniknutej v súvislosti s nájomnou zmluvou č. XXXXX zo dňa 09. 06. 2009 v znení jej
dodatku, ktorou žalobca prenechal žalovanému do nájmu nebytové priestory v areály žalobcu na
sídlisku Západ, ul. Pražská 1388 na účely prevádzkovania veľkoobchodnej a maloobchodnej predajne
rybárskych potrieb. Žalobca uviedol, že v súlade s bodom 10 nájomnej zmluvy poskytoval žalovanému
aj služby spojené s nájmom (elektrická energia, kúrenie, vodné a stočné), a to napriek tomu, že o

odbere týchto energií nebola uzavretá osobitná zmluva. Žalobca žalovanému predpisoval mesačné
úhrady (zálohy) na tieto energie a predkladal mu aj ročné vyúčtovanie týchto nákladov podľa splátkových
kalendárov a vystavoval vyúčtovacie faktúry. Vyúčtovacie faktúry, zaplatenia ktorých sa v konaní žalobca
domáhal boli vystavené za obdobie od mesiaca august 2009 do marca 2011 a boli spracované tak,
že mesačné zálohy predpísané splátkovými kalendármi za energie sú v nich odrátané nezávisle od
toho, či všetky tieto zálohy žalovaný skutočne aj uhradil alebo nie. Žalobca tvrdil, že za uvedené
obdobie mu žalovaný na energiách dlhuje spolu sumu 2.048,20 Eur, a napriek písomnej výzve mu túto

sumu nezaplatil, a to ani keď žalobca žalovanému podrobne vysvetlil spôsob vyčíslenia spotrebovanej
energie. Žalobca počas konania zobral svoj návrh čiastočne späť o zaplatenie istiny 366,77 Eur a súd
prvého stupňa uznesením č. k. 9Cb/2/2012-268 zo dňa 10. 05. 2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť
dňa 04.06.2013 konanie o zaplatenie 366,77 Eur zaplatil. Súd prvého stupňa vec prejednal a vykonaldokazovanie listinnými dôkazmi, výsluchom účastníkov konania, výsluchom svedka, ako aj znaleckým
dokazovaním.

Súdom v konaní ustanovený znalec v znaleckom posudku stanovil hodnotu spotreby elektriny, vody a
odvodu dažďovej vody a tepla zo strany žalovaného za rozhodné obdobie na sumu 1.365,09 Eur. Pri
výsluchu na súde znalec uviedol, že keďže zistil, že bola vykonaná komplexná rekonštrukcia objektu,
skutkový stav je úplne iný ako v rokoch 2009-2011, nebolo možné verifikovať podiely plôch, na základe
ktorých boli zo strany žalobcu vyúčtované spotreby vody, stočného a tepla, vo svojom znaleckom

posudku vychádzal z toho, že zmluvné strany sa na týchto podieloch dohodli, resp. tieto podiely
boli určené v zmluve ako podiel podlahovej plochy na celkovej úžitkovej ploche objektu. Čo sa týka
vyúčtovania spotreby elektriny, tá bola vyúčtovaná na základe podružného elektromeru.

Žalovaný žiadal návrh zamietnuť, namietal, že medzi účastníkmi konania nedošlo k uzavretiu osobitnej
zmluvy o dodávke energie a služieb, ktorá mala byť podľa bodu 10 nájomnej zmluvy zo dňa 09. 06. 2009

uzavretá, nakoľko žalobca ako prenajímateľ takúto zmluvu žalovanému na podpis nepredložil. Žalovaný
preto nevie, na základe čoho mu žalobca predkladal splátkové kalendáre, ani z akých skutočností
vychádzal pri určovaní mesačných zálohových platieb a akým spôsobom dospel k sumám požadovaným
tzv. vyúčtovacími faktúrami. Znalecký posudok žalovaný nenamietal, poukazoval len na podklady, z
ktorých znalec vychádzal. Žalovaný tiež v konaní tvrdil, že časť nároku žalobcu, a to za obdobie do 15.

02. 2010 je premlčaná, tento nárok sa premlčal v 2-ročnej premlčacej lehote stanovenej Občianskym
zákonníkom pri bezdôvodnom obohatení.

Skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním posúdil súd prvého stupňa podľa §451 a nasl.
Občianskeho zákonníka upravujúceho bezdôvodného obohatenie, podľa § 387 ods. 1 a 2, § 388 ods.

1, § 391 ods. 1 a § 397 Obchodného zákonníka pokiaľ ide o námietku premlčania a podľa § 369 ods.
1, § 3 ods. 1 vl. nar. č. 586/2008 pri posúdení úrokov z omeškania, pričom poukázal aj na úpravu § 261
ods. 1 a ods. 9 Obchodného zákonníka vzhľadom k tomu, že účastníci konania sú podnikatelia.

Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že žalobca ako prenajímateľ a žalovaný ako nájomca

uzavreli dňa 09. 06. 2009 nájomnú zmluvu, predmetom ktorej bol prenájom nebytových priestorov
nachádzajúcich sa v areáli žalobcu vo Zvolene, sídl. Západ, ul. Pražská 1388, a to na účely
prevádzkovania veľkoobchodnej a maloobchodnej predajne rybárskych potrieb zo strany žalovaného.
Podľa čl. 10 nájomnej zmluvy v prípade, že dodávky energie a služieb poskytuje prenajímateľ, mala byť
uzavretá aj zmluva o dodávke energie a služieb, takáto zmluva však uzavretá nebola napriek tomu, že

žalobca v skutočnosti dodával žalovanému energie a služby, keď mu dodával elektrickú energiu, vodu,
teplo a zabezpečoval aj odvod dažďovej vody. Súd dospel k záveru, že žalovaný sa na úkor žalobcu
bezdôvodne obohatil, keď od neho bez právneho dôvodu prijímal dodávky energií. Tieto skutočnosti
medzi účastníkmi konania ani neboli sporné, sporná bola len výška bezdôvodného obohatenia. Proti
sumám vyúčtovaným vyúčtovacími faktúrami za jednotlivé obdobia špecifikované v návrhu, ktoré boli

aj predmetom žaloby, žalovaný namietal a nesúhlasil s ich výškou, a na základe námietok žalovaného
žalobca počas konania zobral späť návrh v časti o zaplatenie 366,77 Eur a vyššie uvedeným uznesením
súdu prvého stupňa bolo konanie v uvedenej časti zastavené.

Nakoľko výška bezdôvodného obohatenia bola medzi účastníkmi konania sporná, súd vo veci nariadil

znalecké dokazovanie a pri stanovení nároku žalobcu titulom bezdôvodného obohatenia vychádzal z
tohto znaleckého posudku. Znalec v závere znaleckého posudku stanovil hodnotu spotreby elektriny,
spotreby vody a odvodu dažďovej vody a hodnotu spotreby tepla za žalované obdobie sumou 1.365,09
Eur. Na základe vyjadrení účastníkov konania k znaleckému posudku súd zistil, že znalec opomenul pri
stanovení hodnoty spotrebovanej elektrickej energie vystavenie dobropisu, na základe čoho spotreba

elektrickej energie bola vo výške 130,29 Eur a celkové náklady potom vo výške 1.328,95 Eur a nie v
znaleckom posudku vyčíslená suma 1.365,09 Eur. Pokiaľ ide o námietky žalovaného proti podkladom,
z ktorých znalec vychádzal, súd s poukazom na vykonané dokazovanie dospel k záveru, že z dôvodu,
že došlo k rekonštrukcii budovy, v ktorej sa nebytové priestory nachádzali, v súčasnej dobe už nie je
možné vychádzať z iných podkladov, a preto za smerodajný považoval znalecký posudok. K námietke

premlčania časti nároku, a to za obdobie od 01. 07. 2009 do 15. 02. 2010 v dvoj-ročnej premlčacej lehote
podľa Občianskeho zákonníka súd uviedol, že v tomto prípade sa jedná o vzťah medzi podnikateľskými
subjektmi, žalobca má priamo v predmete podnikateľskej činnosti uvedený prenájom nehnuteľností a v
rámci predmetu podnikania teda prenajal žalovanému ako podnikateľovi nebytové priestory. Pokiaľ aj nasamotný nárok o vydanie bezdôvodného obohatenia súd aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka
o bezdôvodnom obohatení, pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania, súd sa pri stanovení dĺžky
premlčacej doby riadil ust. § 397 Obchodného zákonníka, podľa ktorého je premlčacia lehota 4-ročná.

Keďže návrh bol podaný dňa 15. 02. 2012, premlčané by boli iba nároky vzniknuté pred dňom 15. 02.
2008, a pokiaľ teda žalobcom uplatnené nároky sú za obdobie až od 01. 07. 2009, nie je nárok žalobcu v
tomto prípade premlčaný. Súd prvého stupňa tiež uviedol, že pre riešenie otázky, či sa premlčanie práva
na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného plnením bez právneho dôvodu riadi právnou úpravou
Obchodného zákonníka alebo Občianskeho zákonníka, je určujúca predovšetkým povaha právneho

vzťahu účastníkov, vzniknutého takýmto plnením. Pokiaľ Obchodný zákonník mal v ustanoveniach § 387
až § 408 kogentnú a ucelenú úpravu premlčania, dopadá táto úprava aj na bezdôvodné obohatenie,
vzniknuté plnením bez právneho dôvodu vo vzťahu medzi podnikateľmi, a preto je vylúčené použitie
ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní.

Súd prvého stupňa teda vychádzal zo záveru, že návrh žalobcu nie je premlčaný a zaviazal žalovaného

zaplatiť žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 1.328,95 Eur vychádzajúc zo znaleckého posudku
a priznal žalobcovi aj úroky z omeškania vo výške 9,5%, ktoré sú v súlade s úpravou § 369 ods. 1
Obchodného zákonníka a § 3 ods. 1 vl. nar. č. 586/2008. Súd prvého stupňa zaviazal žalovaného zaplatiť
úroky z omeškania od 14. 09. 2011 do zaplatenia tak, ako to žalobca žiadal v návrhu, pričom poukázal
na list žalobcu zo dňa 31. 08. 2011, ktorým žalobca vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy najneskôr

do 5 dní od doručenia výzvy, pričom žalovaný na tento list odpovedal listom zo dňa 08. 09. 2011, teda
najneskôr v tento deň musel byť list žalobcu žalovanému doručený a od 14. 09. 2011 bol už žalovaný
v omeškaní so zaplatením dlžnej sumy. V prevyšujúcej časti súd návrh žalobcu zamietol. Podľa § 151
ods. 3 OSP súd o trovách konania rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Proti tomuto rozsudku v časti, kde bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 1.328,95 Eur s príslušenstvom
(prvá výroková veta) podal odvolanie žalovaný s odôvodnením, že súd prvého stupňa nesprávne vec
právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový
stav, resp. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, že

návrh žalobcu zamietne v celom rozsahu alebo aby rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.

Žalovaný namietal, že súd prvého stupňa nesprávne posúdil námietku premlčania časti žalobcom
uplatneného nároku, ktorú žalovaný v konaní vznášal, keď na vec aplikoval úpravu §397 Obchodného

zákonníka a vychádzal z všeobecnej premlčacej lehoty v trvaní 4 rokov. Podľa názoru žalovaného v
tomto prípade, nakoľko ide o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, mala byť aplikovaná 2-ročná
premlčacia lehota podľa príslušnej úpravy Občianskeho zákonníka. Žalovaný poukazoval na to, že v
nájomnej zmluve na nebytové priestory sa zmluvné strany dohodli, že vzťahy v zmluve neupravené sa
budú riadiť Občianskym zákonníkom. Podľa názoru žalovaného v tejto veci nejde o záväzkový vzťah

na základe tých ustanovení Obchodného zákonníka, ktoré sú upravené v tretej časti Obchodného
zákonníka, nejde tu o obchodný záväzkový vzťah, ale o vzťah medzi dvoma podnikateľskými subjektami
uzatvorený na základe predpisov občianskeho práva. Namietal, že aj keď právna úprava premlčania v
Obchodnom zákonníku umožňuje v niektorých prípadoch podporne použiť ustanovenia Občianskeho
zákonníka, vzťahuje sa na všetky práva vyplývajúce z obchodno-záväzkových vzťahov, ktoré sú

upravené v Obchodnom zákonníku, naopak práva zo zmluvných vzťahov, ktoré spadajú pod pôsobenie
Občianskeho zákonníka, sa premlčujú podľa úpravy Občianskeho zákonníka. Žalovaný poukazoval na
odborný článok uverejnený v Justičnej revue č. 10/2010, v ktorom sa jeho autor Mgr. Peter Tóth -
Vaňo podrobne zaoberá otázkou premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v obchodno-
právnych vzťahoch a dospieva k právnemu názoru, že postup súdnej praxe, ktorá uprednostňuje

v podstate výlučnú aplikáciu Obchodného zákonníka, nie je v súlade s platnou právnou úpravou.
Žalovaný naďalej zotrváva na svojich námietkach voči znaleckému posudku, ktorý znalec vypracoval
len na základe predložených dokladov a tvrdení a jeho výpočty spotrieb energií sú teda založené na
predpoklade, že jednotlivé pomery boli žalobcom určené správne z dôvodu, že skutočný stav nie je
možné objektívne zistiť a porovnať z dôvodu celkovej generálnej rekonštrukcie budovy. Ani znaleckým

posudkom však nebolo možné overiť, či žalobcom určený percentuálny pomer je správny, nakoľko
znalcovi neboli predložené nepopierateľné doklady svedčiace o celkovej výmere objektu, v ktorej sa
nachádzali aj prenajaté nebytové priestory, rovnako tak doklady, z ktorých by bolo zrejmé, aká časť
objektu bola vykurovaná pre overenie žalobcom určeného percentuálneho podielu žalovaného naspotrebe tepla a na platbách za dažďovú vodu, taktiež nebolo preukázané, že podružný elektromer bol
úradne overený a bol nainštalovaný organizáciou na to oprávnenou.

K odvolaniu žalovaného sa žalobca vyjadril písomným podaním zo dňa 15.03.2015 a navrhol, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, pretože tento je podľa neho správny. Súd prvého
stupňa podľa žalobcu správne posúdil otázku premlčania bezdôvodného obohatenia, pričom žalobca
poukazoval na rozhodnutie NS SR ako súdu dovolacieho sp. zn. 1Obdo V5/2008 zo dňa 01. 11. 2010,
z ktorého vyplýva jednoznačný právny názor, že aj keď sa bezdôvodné obohatenie riadi Občianskym

zákonníkom, právo na vydanie bezdôvodného obohatenia v obchodných záväzkových vzťahoch sa
premlčuje vo všeobecnej premlčacej dobe 4 rokov podľa § 397 Obchodného zákonníka.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací vec prejednal podľa § 212 ods. 1 a §214 ods. 2 OSP v
senáte bez nariadenia pojednávania, pričom v zmysle § 211 ods. 2 a § 156 ods. 3 OSP bolo miesto a
čas vyhlásenia rozhodnutia odvolacieho súdu oznámené na úradnej tabuli súdu.

Po zhodnotení skutočností, zistených z predloženého spisu, dospel odvolací súd k záveru, že rozsiahlym
dokazovaním vykonaným v tejto veci súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav a zistené
skutočnosti správne právne posúdil, keď vyhlásil napadnutý rozsudok. Odvolací súd sa v celom
rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, preto v odôvodnení svojho rozhodnutia

s poukazom na § 219 ods. 2 OSP uvádza iba nasledovné závery.

K námietkam žalovaného ohľadne podkladov, z ktorých vychádzal súdom ustanovený znalec pri
vyhotovení znaleckého posudku odvolací súd uvádza, že žalovaný v konaní na súde prvého stupňa
nenavrhol vykonanie kontrolného znaleckého posudku, ani neuviedol skutočnosti, z ktorých by bolo

podľa neho potrebné vychádzať pri stanovení ceny spotrebovaných energií. Na pojednávaní dňa 19.
08. 2014, kedy súd prvého stupňa rozhodol vo veci, poučil súd účastníkov konania podľa § 120 ods.
4 OSP o povinnosti predložiť alebo označiť všetky dôkazy a skutočnosti najneskôr do vyhlásenia
uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, žalovaný po poučení nemal návrh na doplnenie dokazovania.
Odvolací súd súhlasí so súdom prvého stupňa v tom, že znalecký posudok považoval za smerodajný pre

rozhodnutie o nároku žalobcu, a to hlavne z dôvodu, že v čase od rozhodujúceho obdobia bola vykonaná
rozsiahla rekonštrukcia objektu, v ktorom sa nachádzali nebytové priestory užívané žalovaným, takže
nebolo možné vychádzať zo skutočných podielov plôch, na základe ktorých boli vyúčtované ceny za
spotrebu vodného, stočného, odvodu dažďových vôd a tepla.

Odvolací súd súhlasí aj so záverom súdu prvého stupňa v tom, že námietku premlčania časti žalobcovej
pohľadávky vzniknutej titulom bezdôvodného obohatenia posudzoval v zmysle príslušnej úpravy
Obchodného zákonníka a nie Občianskeho zákonníka, ako to požadoval žalovaný. Je nepochybné,
že ide o spor medzi dvoma podnikateľmi, pričom keďže Obchodný zákonník neupravuje inštitút
bezdôvodného obohatenia, vzhľadom na § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka je potrebné okolnosti vzniku

nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia posúdiť podľa príslušnej úpravy Občianskeho
zákonníka, ktorá je pokiaľ ide o úpravu bezdôvodného obohatenie komplexná. Na druhej strane
je právna úprava premlčania v Obchodnom zákonníku tak isto komplexná, pričom v § 387 ods. 2
Obchodného zákonníka je obsiahnutá úprava premlčania práva v záväzkových vzťahoch, preto je
možný záver, že s poukazom na § 1 ods. 2 a § 261 Obchodného zákonníka sa na premlčanie práv

z akéhokoľvek obchodno-záväzkového vzťahu aplikuje právna úprava § 397 Obchodného zákonníka,
teda 4-ročná premlčacia lehota. Záväzky podľa platnej právnej úpravy vznikajú nielen zo zmlúv, ale aj z
iných skutočností upravených v zákone. Vznik bezdôvodného obohatenia tak zakladá záväzkový vzťah,
na jednej strane právo na vydanie bezdôvodného obohatenia a na strane druhej povinnosť bezdôvodné
obohatenie vydať. Tak nájomný vzťah založený zmluvou medzi účastníkmi konania, ako aj právny vzťah

vzniknutý z bezdôvodného obohatenia je vzťahom, ktorý vznikol medzi podnikateľmi pri výkone ich
podnikateľskej činnosti, je to teda vzťah obchodno-právny.

Právny názor vyslovený v rozsudku súdu prvého stupňa je v súlade s judikatúrou súdov SR. Žalobca
vo vyjadrení k odvolaniu správne poukázal na rozhodnutie NS SR ako súdu dovolacieho sp. zn.

1Obdo V5/2008 zo dňa 01. 11. 2010, kde je vyslovený právny názor: „Aj keď sa bezdôvodné
obohatenie riadi Občianskym zákonníkom, právo na vydanie bezdôvodného obohatenia v obchodných
záväzkových vzťahoch sa premlčuje vo všeobecnej premlčacej dobe 4 rokov podľa § 397 Obchodného
zákonníka“ (ďalej viď uvedené rozhodnutie NS SR). Odborné časopisy nepochybne poskytujú priestorna polemiku aj s judikatúrou súdov SR, odvolací súd však dospel k záveru, že v tomto prípade nie je
dôvod od tejto judikatúry sa odchýliť.

Na základe uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa §219 ods. 1 OSP
ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 OSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.