Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, March 16, 2016

Súd: Okresný súd Stará Ľubovňa
Spisová značka: 4C/18/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8514200098
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Sroková

ECLI: ECLI:SK:OSSL:2016:8514200098.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Stará Ľubovňa samosudkyňou JUDr. Janou Srokovou v právnej veci žalobcu

POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti žalovanej Slovenskej republike
- Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu zamieta.

Súd návrh žalobcu na prerušenie konania zamieta.

Žalovanej náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou doručenou Okresnému súdu vo Vranove nad Topľou dňa 27.09.2012 sa žalobca domáhal
od žalovanej zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 125,- eur a nemajetkovej ujmy vo výške
271,07 eur.
Svoju žalobu odôvodnil tým, že žalobca je právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie
podnikateľskú činnosť v oblasti poskytovania krátkodobých úverov a ako oprávnený subjekt (veriteľ zo
zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX, dlžník B. Y. nar. X.X.XXXX) navrhol písomným podaním súdnemu

exekútorovi vykonať exekúciu. Exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
prijal na ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému založeniu povinnosti zaoberať sa touto žiadosťou
a rozhodnúť o nej v zákonom stanovenej dobe. Podľa žalobcu v exekučnom konaní je založená
povinnosťexekučnéhosúdurozhodnúťožiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanie
exekúcie do 15 dní od doručenia tejto žiadosti, ak exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie
rozhodcovského súdu. Exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
až dňa 22.3.2011 /konanie pritom začalo 26.10.2010/ a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie

poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej
lehoty (omeškanie viac ako 147 dní), a to napriek tomu, že prejednávaná vec nevykazovala prvky
nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla
mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu. Žalobca ďalej
v žalobe uvádza, že v predmetnom prípade neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala
exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia
o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe.

Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si žalobca uplatnil náhradu majetkovej
škody ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčíslil tak, že majetková škoda mu vznikla ako
náhrada účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy
a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udeleniepoverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. V tomto období vynaložil žalobca na správu
pohľadávkyprostredníctvompracovnýchvýkonovzamestnancovpomocouinformačnéhosystémusumu
70,- eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- eur a na administratívne spracovanie

textov urgencií exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných
exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu
konania na exekučnom súde sumu 15,- eur. Celkom v období medzi doručením žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej vynaložil žalobca márne sumu 125,- eur.
Žalobca si zároveň uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie

porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom
stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného
čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný
postup exekučného súdu je podľa názoru žalobcu dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity,

ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv
žalobcu, pričom neskorým ukončením procedúry zmeny súdneho exekútora exekučným súdom nastalo
riziko zániku povinného, riziko zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a riziko insolvencii
povinného. Taktiež boli nezákonným zásahom vyvolané u členov riadiacich orgánov spoločnosti
žalobcu a majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť

v spoločnosti, ďalej bol spôsobený zánik plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, strata zisku z
realizovanéhoobchoduvyvolalahospodárskustratu,nezákonnýmzásahomvyvolanásituáciaovplyvnila
ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol
prijať. Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z doktríny prijatej Ústavným súdom
SR, podľa ktorej ak ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní, je spravodlivé, ak sa na každý rok

poznačený prieťahmi vzťahuje sankcia 660,- eur, čo predstavuje alikvótnym pomerom sumu 55,- eur
za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu. Pretože v predmetnej veci bol exekučný súd
bezdôvodne nečinný viac ako 147 dní, uplatňuje si žalobca ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy
sumu 271,07 eur. Žalobca tiež uviedol, že v zmysle zákonného postupu písomne požiadal žalovanú o
predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.,

žalovaná na jeho žiadosť pozitívne nereagovala.

Okresný súd Vranov nad Topľou uznesením č.k. 5C/818/2012-7 zo dňa 09.10.2012 spojil veci vedené
pod sp. zn. 5C/818/2012, 5C/819/2012, 5C/822/2012, 5C/823/2012, 5C/824/2012, 5C/825/2012,
5C/826/2012, 5C/827/2012, 5C/828/2012, 5C/829/2012, 5C/830/2012, 5C/831/2012, 5C/832/2012 na

spoločné konanie s tým, že budú vedené pod sp. zn.5C/818/2012.

Uznesením sp. zn. 19NcC/49/2012 zo dňa 18.10.2012 Krajský súd v Prešove vylúčil sudcov Okresného
súdu Vranov nad Topľou z prejednávania a rozhodovania veci a vec prikázal tunajšiemu súdu.

Súd doručil účastníkom konania poučenie o ich procesných právach a povinnostiach a zároveň
žalovanej doručil návrh žalobcu a vyzval ju, aby sa k nemu vyjadrila.

Žalovaná v písomnom vyjadrení uviedla, že so žalobou nesúhlasí. Konštatovala, že podanie žalobcu je
potrebné vyhodnotiť za zmätočné. Žalobca uvádzal ako dôkazy odkaz na exekučný spis, v skutočnosti

teda prenáša dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno je na žalobcovi. Žalovaná
navrhla konajúcemu súdu aplikáciu ustanovenia § 43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku uvádzajúc,
že nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Zo žaloby nie je zrejmé, z akého titulu sa domáha
náhrady škody, či z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodov prieťahov alebo z dôvodu
nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Čo sa týka uvádzaných prieťahov v konaní, žalobca

neuvádza kroky, ktoré podnikol na ich odstránenie. Žalovaná poukázala na to, že dňa 23.04.2012 jej boli
doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Vzhľadom na skutočnosť,
že už dňa 27.09.2012 boli na súd doručené prvé žaloby vo veci je zrejmé, že žalobca ich nepodal
po uplynutí 6-mesačnej lehoty v zmysle zákona, ale skôr. Preto ide o predčasne uplatnený nárok na
súde. Žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť pri predbežnom prerokovaní podaných žiadostí a tým zmaril

akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody na príslušnom orgáne.

K uplatnenému nároku žalovaná uviedla, že pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené tri
podmienky: existencia nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu, vznik škody apríčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou
škodou, pričom tieto podmienky musia byť splnené súčasne.

K nesprávnemu úradnému postupu žalovaná uviedla, že prax ukázala už dávnejšie, že lehota na
poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť
exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok. Zároveň v tejto
súvislosti zdôraznil skutočnosť, že z § 44 ods. 2 Exekučného poriadku /ďalej EP/ vyplýva, že lehota 15
dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia. 15- dňová

lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu.
Ak ho súd nepoverí, 15 - dňová lehota neplatí a ani sa logicky nedá predpokladať, že by to bol zámer
zákonodarcu, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu. Podľa žalovanej samotné nedodržanie
zákonom stanovenej lehoty, neznamená automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností, ktoré
sa týkajú rozhodovania o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je zrejmé, že skúmanie

vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s ohľadom na to,
že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv.

Pri existencii prieťahov v konaní žalovaná poukázala na ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.
z., keď pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti

urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej
moci alebo zbytočných prieťahov v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenie sťažnosti na
prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného
v disciplinárnom konaní a pod.

Ďalej žalovaná uviedla, že žalobca nepreukázal vznik a ani výšku škody. Podľa žalovanej, akákoľvek
výška nákladov na správu informačného systému a udržiavanie systému vznikla žalobcovi bez ohľadu
na tvrdené prieťahy a jej uplatnenie považuje žalovaná za účelové, keďže žalobca ako spoločnosť,
ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný
systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Požadovať paušálne zmluvy za žalobcom veľmi

všeobecne uvedené činnosti je podľa žalovanej nesprávne a účelové. Skutočnú škodu je potrebné
dokázať listinami, resp. skutočnosťami. Poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a
podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany súdu. Pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy sa
vychádza z významu sporu pre žalobcu, ďalej zo skutočnosti, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k
náprave, ako aj zo skutočnosti, či sa jedná o fyzickú alebo právnickú osobu.

Žalobu žiadala zamietnuť aj z dôvodu, že žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť, ako ďalší predpoklad
vzniku zodpovednosti za škodu. Vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti, ako
priameho a bezprostredného vzťahu príčiny a následku, nemožno tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda

postupom exekučného súdu.

K nemajetkovej ujme uviedla, že žalobca nesprávne vychádzal z paušálnej sumy 660,- eur za prieťahy v
konaní s poukazom na viacero nálezov Ústavného súdu, keď poskytovanie finančného zadosťučinenia
nie je automatické, ale je potrebné výšku nemajetkovej ujmy posudzovať podľa § 17 ods. 3 zákona

514/2003 Z. z., najmä s prihliadnutím na osobu poškodeného, jeho doterajší život, za ktorých k
nemu došlo, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov,
ktoré vznikli v súkromnom živote a závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom
uplatnení, či na to, že žalobca si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy ako spoločnosť - právnická osoba
a v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal zánik podnikateľských a plánov, resp. nepreukázal ako

situácia ovplyvnila jeho podnikateľské aktivity.

Uznesením tunajšieho súdu č. k. 4C/119/2012-39 zo dňa 09.12.2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť
dňa 12.12.2013 tunajší súd vylúčil z predmetného konania veci spojené uznesením Okresného súdu
Vranov nad Topľou č.k. 5C/818/2012 zo dňa 9.10.2012 na samostatné konanie.

Súd vo veci v zmysle ust. § 115a ods. 2 O.s.p. a §§ 200ea a 156 ods. 3 O.s.p. bez nariadenia ústneho
pojednávania vyhlásil verejne rozsudok vo veci na základe vykonania dokazovania oboznámením
sa s písomným vyjadrením žalovanej, pripojeným spisom Okresného súdu Vranov nad Topľou10Er/994/2010, návrhom žalobcu na prerušenie konania, ostatným spisovým materiálom a zistenia
tohto skutkového stavu.

Žalobca sa domáha od žalovanej zaplatenia náhrady majetkovej škody 125,- eur a sumy 271,07 eur z
titulu nemajetkovej ujmy, ktorá mu bola spôsobená tým, že Okresný súd Vranov nad Topľou nerozhodol
v zákonom stanovenej lehote o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (v exekučnej
veci vedenej na OS Vranov nad Topľou pod sp. zn.10Er/994/2010, resp. nezákonným rozhodnutím
súdu, ktorého výsledkom bola podľa jeho názoru prekážka veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi

žalobcom ako oprávneným a dlžníkom ako povinným. Ako vyplýva zo spisu OS Vranov nad Topľou
sp. zn. 10Er/994/2010 súdu bola doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa
22.12.2010. Spolu s touto žiadosťou žalobca ako oprávnený predložil aj exekučný titul, ktorým je
rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., sp.
zn. SR 08075/10. Súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora uznesením č. k. 10Er/994/2010 zo dňa
1.3.2011 tak, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Žalobca zastúpený právnym zástupcom bol uznesením č.k. 4C/119/2012-19 zo dňa 22.03.2013, ktoré
prevzal dňa 09.04.2013 poučený o jeho procesných právach a povinnostiach, okrem iného aj ust. § 120
ods. 4 O.s.p. Následne bol súdom opakovane vyzývaný podaniami zo dňa 11.7.2013, ktoré si prevzal
dňa 30.7.2013 a zo dňa 11.4.2014, ktoré si prevzal dňa 16.4.2014, aby súdu doložil listinné dôkazy na

ktoré poukazuje v žalobe a to, aby oznámil číslo exekučného konania /Er spisu/ z ktorého si uplatňuje
nárok, dôkaz o počte dní bezdôvodnej nečinnosti súdu, dôkaz o tom, kedy bola doručená súdu žiadosť o
vydanie poverenia, dôkaz o tom, kedy bolo vydané poverenie alebo zamietnutá žiadosť o jeho vydanie,
dôkaz o tom kedy bolo doručené rozhodnutie súdu, dôkaz o tom, že zrealizoval kroky na odstránenie
prieťahov t.j. že využil určitý postup nápravy na urýchlenie konania, aby špecifikoval titul na základe

ktorého si uplatňuje škody, aby predložil dôkaz o vzniku a o výške škody, o vzniku nemajetkovej ujmy a
o tom, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch a dôkaz o tom, že žalobca postupoval podľa §
15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. a písomne požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie jeho nároku
na náhradu škody, z ktorého bude zrejmé, kedy si takýto nárok uplatnil a doručil ho žalovanej.

Právny zástupca na výzvy súdu nereagoval, listinné dôkazy nepredložil. Súdu doručil znalecký posudok
č. 1/2013 z 24.6.2013 a znalecký posudok č. 1/2014 zo dňa 17.1.2014, ktorý vypracovala na jeho
zadanieEkonomickáuniverzitavBratislavevovecistanoveniamajetkovejškodyspoločnostiPohotovosť
s.r.o. Taktiež je v reg. SprO pod č. 807/2014 na tunajšom súde založené stanovisko žalobcu k vyjadreniu
žalovanej, kde žalobca s vyjadrením žalovanej a jej argumentáciou nesúhlasí.

Žalobca zároveň v priebehu konania žiadal prerušiť konanie do rozhodnutia Okresného súdu prešov vo
veci 7C/6/2010 žalobkyne T. E. proti žalovanej v 1. Rade Slovenskej republike a v 2. Rade Pohotovosť,
s.r.o., kde boli Európskemu súdu položené prejudicionálne otázky, ktoré podľa názoru žalobcu majú
veľký význam pre rozhodovania aj v predmetnej veci.

Na základe uvedeného skutkového stavu súd právne uzatvára:

Podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradným postupom.

Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným
dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa § 3 ods. 1 zákona 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a
o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, štát zodpovedá za podmienok ustanovených
týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona,
pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,

b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.Podľa§4ods.1písm.a)zákona514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, vo veci náhrady škody, ktorá bola
spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti

Slovenskej republiky, ak
1. škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu,
2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,
3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa

osobitného predpisu.

Podľa § 6 ods. 4 zákona 514/2003 Z.z. ak bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej moci,
ktorým orgán verejnej moci prekročil svoju právomoc, nie je zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre
nezákonnosť podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody.

Podľa § 9 ods. 1, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. (v znení platnom a účinnom v čase podania jednotlivých
žalôb), štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný
postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie
zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné
prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a

právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu
bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, nárok na náhradu škody spôsobenej

nezákonnýmrozhodnutím,nezákonnýmzatknutím,zadržanímaleboinýmpozbavenímosobnejslobody,
rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe
písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným
orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 16 ods. 1, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. (v znení platnom a účinnom v čase podania
jednotlivých žalôb), ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do
šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo
jeho neuspokojenej časti na súde. Každý je povinný bez zbytočného odkladu na požiadanie príslušného

orgánu, ktorý koná v mene štátu, písomne oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre predbežné
prerokovanie nároku.

Podľa § 17 ods. 1 zákona 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk,

ak osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zákona 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, v prípade, ak iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak
nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 zákona 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a
o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa

odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 19 ods. 1 zákona 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, právo na náhradu škody sa premlčí za
tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhraduškody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. (v znení platnom a účinnom od 1.6.2011 do 31.12.2011),
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2

písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26
zákonač.231/1999Z.z.oštátnejpomocivzneníneskoršíchpredpisov,exekučnýtitulsanepreskúmava.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z.z. (v znení platnom a účinnom od 1.6.2011 do

31.12.2011) podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa § 243 ods. 1 zákona 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o znení a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, tento zákon sa vzťahuje

aj na konania začaté predo dňom účinnosti tohto zákona.

Súd po vykonanom dokazovaní a po zhodnotení dôkazov jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti dospel k
názoru, že žaloba nie je dôvodná a nemožno jej vyhovieť.

Žalobca sa v predmetnom konaní domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho
úradného postupu OS Vranov nad Topľou v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn.10Er/994/2010.

Pokiaľ ide o žalovanou namietané nedostatky žaloby, súd konštatuje, že žaloba v zmysle § 79 ods.
1 O. s. p. má všetky náležitosti návrhu na začatie konania, z petitu žaloby ja zrejmý uplatnený nárok

žalobcu, i keď súd plne súhlasí s argumentáciou žalovanej, že žalobca by mal jasným spôsobom
identifikovať súdne konanie, v ktorom mu mala byť spôsobená škoda, o to zvlášť, že v namietanom
súdnom konaní bol účastníkom konania. Tvrdenie žalobcu, že nemá vedomosť o spisovej značke súdu
je zjavne zavádzajúce, keďže mu bolo doručované uznesenie, ktorým bola žiadosť súdneho exekútora
zamietnutá a ktoré obsahovalo tak spisovú značku súdu, ako aj spisovú značku exekútora.

Žalovaná vzniesla vo vyjadrení k žalobe námietku premlčania každého uplatneného nároku, pri ktorom
došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti o udelenia poverenia pred dňom 23.04.2009.
Súd prihliadol na vznesenú námietku premlčania a dospel k názoru, že právo žalobcu domáhať
sa náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom v tomto prípade nie je premlčané

- v exekučnom konaní 10Er/994/2010, v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu,
bola doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 22.12.2010, teda až po dni
23.04.2009.

Vzmysle§15ods.1zákonač.514/2003Z.z.nároknanáhraduškodyspôsobenejnesprávnymúradným

postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o
predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom. Žalobca v prejednávanej veci poskytol súdu
len tvrdenie, že v každej veci podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, na ktorú žalovaná
nereagovala pozitívne. Z vyjadrenia žalovanej vyplýva, že prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody zo strany žalovanej boli doručené dňa 23.4.2012. Žaloba bola doručená súdu

dňa 27.09.2012 t.j. predčasne, pred uplynutím 6-mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku.
Ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody do 6 mesiacov odo dňa prijatie žiadosti alebo
ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí nárok na náhradu škody, môže s
poškodený domáhať nároku na súdu. Ak tak učiní skôr, ide o predčasne podanú žalobu, čo predstavuje
dôvod na zamietnutie žaloby z dôvodu predčasnosti. Do podania žaloby na súd síce 6 mesačná lehota

neuplynula, avšak súd vo veci rozhodoval až po uplynutí 6 mesačnej lehoty od prijatia predmetnej
žiadosti, preto súd žalobu nepovažoval za predčasne podanú.Podľa právnej úpravy sa za nesprávny úradný postup považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci
pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo

iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Právo na
náhradu škody pritom má len ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. Vo všeobecnosti v
zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. musia byť pre naplnenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci kumulatívne splnené všeobecné podmienky, a
to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi

nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Žalobca však v
konaní nepreukázal splnenie všetkých predpokladov zodpovednostného právneho vzťahu.

V predmetnej veci vidí žalobca nesprávny úradný postup OS Vranov nad Topľou v tom, že rozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oneskorene, keď súd bol bezdôvodne nečinný
podľa jeho názoru viac ako 147 dní, pretože exekučné konanie podľa tvrdenia žalobcu začalo dňa

26.10.2010 a exekučným súdom bolo rozhodnuté o žiadosti o udelenie poverenia až dňa 22.3.2011.
Popreskúmaníexekučnéhospisuvšaksúdzistil,žežiadosťoudeleniepoverenianavykonanieexekúcie
bola exekučnému súdu doručená dňa 22.12.2010 a až od tohto dňa plynie súdu lehota na rozhodnutie. O
tejto žiadosti bolo rozhodnuté súdom uznesením č. k. 10Er/994/2010 dňa 1.3.2010, čiže k rozhodnutiu
o žiadosti nedošlo po takej dobe ako tvrdí žalobca.

Aj keď súd v predmetnom konaní vzhľadom na tvrdený okamih spôsobenia škody, postupuje podľa
znenia zákona účinného do 31.12.2012 zastáva názor, že v zmysle § 9 ods. 1 citovaného zákona, je
dôležité pri skúmaní existencie nesprávneho úradného postupu a porušenia povinnosti urobiť určitý úkon
v ustanovenej lehote, pri skúmaní nečinnosti orgánu verejnej moci a skúmaní zbytočných prieťahov v

konaní alebo iného zásahu vychádzať z vyššie uvedených záverov, pretože i samotná súdna prax v tejto
oblasti vyvolala potrebu uviesť výslovne do právnej úpravy možnosť vychádzať v takýchto konaniach o
náhradu škody len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy konaní, prípadne žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy a pod. (viď znenie § 9 citovaného zákona s účinnosťou od 1.1.2013).
Uvedené je dôležité nielen z pohľadu kompetencie príslušného orgánu posudzovať prieťahy konaní,

resp. porušenia ústavného práva, ale i z pohľadu splnenia si všeobecnej preventívnej povinnosti podľa
§ 415 Občianskeho zákonníka, keďže si navrhovateľ nepočínal tak, aby nedošlo ku škode na majetku.
I keď predmetom konania o nárokoch žalobcu je skúmanie nesprávneho úradného postupu súdu a
s tým vzniknutú majetkovú škodu alebo nemajetkovú ujmu, súd považuje za správne poukazovať i
na rozhodnutia Ústavného súdu SR, pretože v konaniach pred ústavným súdom, kde sa posudzuje

porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa v podstate skúmajú a vyhodnocujú
tie isté okolnosti, ako je zákonná lehota na rozhodnutie, ostatné okolnosti prípadu, úkony súdu, úkony
účastníka konania, zložitosť veci a podobne. Súd má za to, že nemožno všeobecne rozhodnutie súdu
po zákonom stanovenej lehote posudzovať bez ďalšieho ako nesprávny úradný postup súdu.

Žalobca ďalej namietal nesprávny úradný postup exekučného súdu z dôvodu, že tento nerozhodol o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie postupom, v ktorom by správne interpretoval a
aplikoval ustanovenie § 44 ods.2 zákona č.233/1995 Z.z. V tejto súvislosti dospel súd k záveru, že
čo sa týka tvrdeného nesprávneho úradného postupu zamietnutím vydania poverenia na vykonanie
exekúcie, nemohlo sa jednať o nesprávny úradný postup, ale len o nezákonné rozhodnutie v zmysle

ustanovenia § 6 ods. 4 zákona 514/2003 Z. z., ktorého výsledkom bola podľa názoru žalobcu prekážka
veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi žalobcom ako oprávneným a dlžníkom ako povinným. K
tomu by chcel súd uviesť, že za nesprávny úradný postup nemožno považovať taký postup, ktorý
našiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Podľa názoru súdu takéto rozhodnutie,
ktorým bolo odmietnuté vydanie poverenia na vykonanie exekúcie exekútorovi, nebolo ani nesprávnym

úradným postupom v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ani sa nejednalo o nezákonné
rozhodnutie, ktorým by orgán verejnej moci prekročil svoju právomoc v zmysle § 6 ods. 4 zákona
514/2003 Z. z. Dôvodom pre odmietnutie vydania poverenia v predmetnom exekučnom konaní, bola
totiž nezákonnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku z dôvodu neprijateľnej rozhodcovskej
doložky vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu. Skúmaním rozhodcovskej doložky exekučný

súd nepreskúmaval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizoval svoje oprávnenie
vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ako je uvedené napr. v
rozhodnutí NS SR sp. zn. 1Cdo/144/2012. V tomto rozhodnutí NS SR je uvedené, že exekučný súd
je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu a to v ktoromkoľvek štádiu už začatéhoexekučného konania a nielen s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, pričom tak môže urobiť na
návrh účastníka konania ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku). Je v kompetencii
exekučného súdu skúmať tak formálnu ako aj materiálnu vykonateľnosť exekučného titulu.

Súdtaknazákladeuvedenéhodospelkzáveru,žežalobcanepreukázalsplnenieužprvéhopredpokladu
zodpovednosti štátu za škodu a to existenciu nesprávneho úradného postupu, resp. nezákonného
rozhodnutia.
Čo sa týka druhého predpokladu zodpovednosti štátu za škodu, a to existencie majetkovej škody a

nemajetkovej ujmy, súd sa stotožnil s argumentáciou žalovanej a dospel k záveru, že žalobca ich v
konaní nepreukázal.

Súd mal za to, že pokiaľ sa žalobca domáhal náhrady majetkovej škody predstavujúcej náhradu
istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného
súdu v konaní proti dlžníkovi, je pre prípad, že by existovala možnosť vzniku škody, možné uhradiť

iba skutočnú škodu a ušlý zisk, ktorých vznik je povinný žalobca preukázať. Žalobca však v konaní
nepredložil ani neoznačil žiaden dôkaz preukazujúci vznik majetkovej škody. Súd mal zároveň za to, že
uznesenieexekučnéhosúduozamietnutížiadostioprávnenýmzvolenéhosúdnehoexekútoraoudelenie
poverenia na vykonanie exekúcie obdobne ako uznesenie okresného súdu o zastavení exekučného
konania prelomí materiálnu právoplatnosť rozhodcovského rozsudku, pričom zároveň zaniká prekážka

rozsúdenej veci. Nadobudnutím právoplatnosti napadnutého uznesenia pre oprávneného odpadá
prekážka res iudicatae na uplatnenie jeho práva na súde. Súd sa preto nestotožnil s tvrdeniami žalobcu o
tom, že v dôsledku postupu exekučného súdu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku došlo k vytvoreniu
stavuzakladajúcehoreálnunevymožiteľnosťistinyamalzato,žežalobcovinemohlavzniknúťmajetková
škoda vo výške náhrady istiny s príslušenstvom, keďže táto mohla byť opätovne priznaná právoplatným

rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní. Dôkazné bremeno preukázať vznik a
výšku skutočnej škody zaťažovalo žalobcu. Žalobca však toto dôkazné bremeno neuniesol (nepredložil
ani neoznačil žiaden dôkaz) a nepreukázal ani splnenie druhého predpokladu zodpovednosti štátu za
škodu v časti vzniku majetkovej ujmy.

Súd sa síce oboznámil so znaleckým posudkom č. 1/2013 a 1/2014, ktorý žalobca založil do registra
Spr. tunajšieho súdu. Ako však vyplýva z tohto posudku, v tomto bola vypočítaná priemerná výška
škody (teda spriemerovali sa náklady na počet posudzovaných konaní, čiže z výsledku znaleckého
posúdenia je možné vyvodiť, že v každom posudzovanom exekučnom konaní došlo k rovnakým
úkonom), a to rozdelená na škodu spôsobenú v exekučných konaniach pri rozhodovaní o žiadostiach

o udelenie poverenia a na škodu spôsobenú v exekučných konaniach, kde navrhovateľ ako oprávnený
žiadal o zmenu exekútora. Súdny znalec pritom všetky náklady nad určitý priemer vypočítaný z
predchádzajúceho obdobia pripísal skutočnosti, že tieto náklady vznikli v súvislosti s omeškaním súdov
s rozhodnutím v tej ktorej exekučnej veci.
Súd by chcel v súvislosti s týmto znaleckým posudkom poukázať na posledný odsek na s. 4 tohto

posudku, podľa ktorého pri vypracovaní znaleckého posudku sa vychádzalo zo skutočností, ktoré boli
zistené z podkladov poskytnutých zadávateľom. Podklady boli kontrolované len po formálnej stránke.
Vecná stránka obsiahnutá v ekonomických a účtovných výstupoch je garantovaná poskytovateľom
informácií. Ako vyplýva z tohto posudku, znalecký ústav sa v tomto posudku zaoberal len výškou škody,
avšak vôbec sa nezaoberal tou skutočnosťou, či žalobcovi táto

škoda, majetková aj nemajetková, vznikla. Z tohto dôvodu súd na tento znalecký posudok pri svojom
rozhodovaní neprihliadal.

Žalobca sa taktiež domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože mal za to, že samotné
konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 Ústavy SR

a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká v prípade,
ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a ak nie je možné túto

ujmu uspokojiť inak. Z uvedeného vyplýva, že nedodržanie zákonnej lehoty, resp. vydanie nezákonného
rozhodnutia exekučným súdom automaticky nezakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Aj tu
platí povinnosť preukázania nemajetkovej ujmy, pretože okolnosť nedodržania zákonnej lehoty, resp.
nezákonného rozhodnutia, bez osvedčenia skutočností preukazujúcich dopad nesprávneho úradnéhopostupu, jeho vplyvu, následkov na žalobcu v rôznych oblastiach pôsobenia, nemá za následok
automatický vznik nároku na nemajetkovú ujmu. Konanie o náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. je totiž súdnym konaním, v ktorom platí zásada kontradiktórnosti a unesenia

dôkazného bremena účastníkom konania. Predpokladom na uplatnenie nemajetkovej ujmy v súlade
s § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. je preukázanie následkov, ktoré vznikli poškodenému v
súkromnom živote a následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Žalobca uviedol,
že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu
v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Žalobca však svoje tvrdenia nijakým spôsobom

nekonkretizoval a ničím nepreukázal. Súd nemôže žalobcovi priznať náhradu nemajetkovej ujmy na
základe takýchto jeho tvrdení, keď nepreukázal a nekonkretizoval, aké podnikateľské postupy a aktivity
boli ovplyvnené. Pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že
konštatovanieporušeniaprávaniejedostačujúcimzadosťučinením.Vpredmetnomkonanívšaknedošlo
k žiadnemu porušeniu práv žalobcu, preto mu ani nevzniká nárok na náhradu nemajetkovej ujmy.
Žalobca zároveň nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada

v peniazoch.

Súd mal ďalej za to, že žalobca nepreukázal ani splnenie tretieho predpokladu zodpovednosti štátu za
škodu, keď nepreukázal existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
uplatňovanou majetkovou a nemajetkovou škodou.

Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a
následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí ak je iba sprostredkovaný.
Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovenom v uznesení zo dňa 9.12.2010 pod
sp. zn. IIÚS545/2010 exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v
ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na

vykonanie exekúcie. Je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre
vedenie exekúcie a to v každom štádiu exekúcie a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky
materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti exekúcie
adekvátne procesne zareagovať. Je tak predovšetkým povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého
súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na vydanie exekúcie je spôsobilým exekučným titulom v

zmysle ust. § 41 EP.

Taktiež Krajský súd v Prešove v konaní 1Co/121/2014 poukázal v odôvodnení rozsudku na to, že pri
rozhodovaní o nárokoch uplatnených žalobcom v tomto konaní je potrebné vychádzať aj z judikatúry
Ústavného súdu SR, pričom je potrebné použiť závery tohto ústavného orgánu aplikované v rozhodnutí

IV. ÚS 606/2012, ktoré sa týkalo sťažnosti žalobcu v obdobnej veci. V nej bola žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie podaná 15.8.2011, nasledovala výzva na predloženie rozhodcovskej
zmluvy z 16.4.2012, ktorá bola predložená 4.5.2012 a uznesením z 5.10.2012 bola žiadosť o udelenie
poverenia zamietnutá. Ústavný súd SR okrem iného zdôraznil, že aj niekoľkomesačná nečinnosť súdu
nemusí zakladať porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Poukázal na to, že

sťažovateľ /žalobca/ podával žiadosti o udelenia poverenia hromadne, teda zaťažoval súd v rovnakom
čase väčším počtom podaní, a preto musel počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním na
strane súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom, čo je
ústavne akceptovateľné.

Žalobca skutočne podával v danom období viacero exekučných návrhov, ktoré následne boli
postupované súdu v podobe návrhu na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a po udelení takéhoto
poverenia nasledovali ďalšie procesné návrhu napr. v podobe návrhu na zmenu exekútora. Teda platí, že
žalobca musí vychádzať z daných technických a administratívnych možností súdu, ktorý má spracovať
hromadné žiadosti a musí počítať aj s určitým zdržaním.

Žalobca teda v konaní nepreukázal nielen vznik majetkovej škody, ako ani vznik nemajetkovej ujmy
na jeho strane, nepreukázal ani len to, že zo strany exekučného súdu v exekučnom konaní išlo o
nesprávny úradný postup, nepreukázal taktiež ani príčinnú súvislosť medzi prípadným nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu a prípadne žalobcovi vzniknutou či už majetkovou škodou

alebo nemajetkovou ujmou, teda nepreukázal v tomto konaní ani jednu z podmienok zakladajúcich v
dotknutých prípadoch zodpovednosť žalovanej podľa zákona č. 514/2003 Z.z.., preto súd jeho žalobu
zamietol.Pokiaľ ide o návrh na prerušenie konania, žalobca navrhol predmetné konanie prerušiť s odôvodnením,
že pred Okresným súdom v Prešove pod sp. zn. 7C/6/2010 prebieha konanie o náhradu škody pre
porušenie práva Európskej únie, ktorého sa podľa žalobného návrhu dopustiť Okresný súd Prešov v

exekučnomkonanívedenomprotižalobkyni nazákladeneprijateľnejrozhodcovskejdoložky,vktoromsa
vymohlo plnenie na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, ako aj v rozpore so zákonmi schválenými
z dôvodu transpozície smerníc Európskej únie zameranými na ochranu spotrebiteľa na finančnom trhu.
Podľa tvrdenia žalobcu v uvedenom konaní žalovaná navrhla položiť nasledovné prejudiciálne otázky :

1) môže vzniknúť zodpovednosť členského štátu za porušenie komunitárneho práva pred tým, ako
účastník konania využije všetky právne prostriedky prislúchajúce mu podľa právneho poriadku
členského štátu v konaní o výkone rozhodnutia, vzhľadom na skutkový stav veci môže v tomto prípade
vzniknúť táto zodpovednosť členského štátu pred samotným ukončením konania o výkone rozhodnutia
a pred vyčerpaním možnosti žalobkyne požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia ?
2) V prípade, ak áno, je dostatočne jasným a závažným porušením komunitárneho práva konanie

orgánu, ktoré opisuje žalobkyňa, vzhľadom na daný skutkový stav, najmä vzhľadom na jej absolútnu
nečinnosťžalobkyneavzhľadomnanevyčerpanievšetkýchprávnychprostriedkovnápravyumožnených
právom členského štátu ?
3) Ak ide v tomto prípade o dostatočne závažné porušenie komunitárneho práva,
je žalobkyňou uplatňovaná suma škody, za ktorú má zodpovedať členský štát, možno

škodu v tomto poňatí stotožňovať s vymoženou pohľadávkou, ktorá je bezdôvodným obohatením?
4) Má vydanie bezdôvodného obohatenia, ako právny prostriedok nápravy, prednosť pred náhradou
škody?

Podľa tvrdenia žalobcu zodpovedanie predmetných prejudiciálnych otázok, má pre ďalší priebeh a

rozhodnutie v tomto konaní zásadný význam, nakoľko pre vznik nároku na náhradu škody má význam
posúdenie správnosti postupu exekučného súdu pri vydaní poverenia na výkon exekúcie na podklade
exekučného titulu, ktorým bol právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenie, môže konanie prerušiť,

ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak
súd dal na takéto konanie podnet.

Súd poznamenáva, že o prerušení konania z uvedeného dôvodu, už niekoľkokrát rozhodol aj v iných
konaniach, kde ide o rovnaký predmet sporu a tých istých účastníkov a tieto rozhodnutia boli potvrdené

napr. aj uznesením KS v Prešove č.k. 5Co/143/2015-97 zo dňa 11.6.2015.

Krajský súd z potvrdzujúcom uznesení okrem iného poukázal na to, že aj ust. § 109 ods. 2 písm. c/
O.s.p. tak, ako napokon každé zákonné ustanovenie, sa musí vykladať a uplatňovať v súlade s ústavou /
čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky/. Keďže zo žiadneho ustanovenia ústavy nemožno vyvodiť,

že prerušením konania jeho účastník stráca právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných
prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, musí sa všeobecný súd pri uplatňovaní procesného
postupu podľa ust. § 109 ods. 2 písm, c/ O.sp. riadiť preto i požiadavkou, ktorá je zakotvená v tomto
článkuústavyaktoráukladápovinnosťprijaťpríslušnéopatreniaumožňujúceprerokovanienapadnutých
vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. /I. ÚS 21/00/

Slovenská republika má vnútroštátne pravidlo, ktoré umožňuje exekučnému súdu netrvať na materiálnej
právoplatnosti rozhodcovského rozsudku (porov. uznesenie Súdneho dvora Európskej únie práve
vo veci žalobcu POHOTOVOSŤ/Korčkovská C-76/10; tiež rozsudok C-40/09 Asturcom). Spomínané
pravidlo umožňuje preskúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul z hľadiska imperatívu dobrých
mravov zákon stanovuje v § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní účinného do

31.12.2014, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Keďže zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, aby súd nemohol v rozhodnutí vo veci samej zároveň
rozhodnúť aj o návrhu na prerušenie konania, resp. ak rozhodne o návrhu na prerušenie konania je
povinný do právoplatnosti rozhodnutia o prerušení konania vyčkať s rozhodnutím vo veci samej, súd

spolu s rozhodnutím vo veci samej zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania.
Súd má za to, že takýto postup je právom dovolený a nedôjde k poškodeniu práv účastníkov konania.
Iným procesným postupom súdu by došlo k porušeniu práv účastníkov konania na prejednanie vecí
bez zbytočných prieťahov.O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v zmysle, ktorého účastník ktorý má úspech vo
veci má právo na náhradu trov konania, žalovaná si náhradu trov konania uplatnila avšak ich nevyčíslila

z obsahu spisu nevyplýva aby jej nejaké trovy vznikli, preto súd vyslovil, že jej právo na náhradu trov
konania nepriznáva.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva do 15 dní od doručenia tohto rozsudku
na súde, proti rozhodnutiu ktorého odvolanie smeruje.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho

robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej,
možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 O.s.p., skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom
prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom

len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci samej,

c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.
Ustanovenie § 205a ods. 1 O.s.p. sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2 O.s.p.
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal

na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh

na súdny výkon rozhodnutia.