Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, May 29, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/851/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233537
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5112233537.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedníčky senátu JUDr. Amálie

Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa
- POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi - Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava,
Župné nám. 13, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 18C/248/2012-150 zo dňa 2.10.2014 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ dňa 27.9.2012 domáhal
od odporcu náhrady majetkovej škody v sume 125 eur a nemajetkovej ujmy v sume 605 eur titulom
tvrdeného nesprávneho úradného postupu orgánu štátu, čoho sa mal dopustiť Okresný súd Žilina
v pozícii exekučného súdu v exekučnej veci vedenej podľa sp.zn. súdneho exekútora Ex 306/2009.
Navrhovateľ tvrdil v návrhu, že okresný súd rozhodol o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie až dňa 17.6.2009 rozhodnutím o poverení, stalo sa tak po uplynutí zákonom

stanovenej doby, s omeškaním viac ako 6 mesiacov. Navrhovateľ poukazoval na ustanovenie § 44 ods.
2 Exekučného poriadku v znení platnom od 1.2.2002 do 31.5.2010, následne na povinnosť exekučného
súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od
doručenia takejto žiadosti a to bez ohľadu na to, či exekučným titulom, pre ktorý sa exekúcia navrhovala
vykonať bolo rozhodnutie všeobecného súdu (štátneho orgánu), rozhodnutie rozhodcovského súdu,
alebo exekučným titulom bola napríklad notárska zápisnica. Navrhovateľ tvrdil, že v predmetnom
prípade neexistovala okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a

so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie súd pristúpil až po veľmi dlhej dobe.

Z dôvodu tohto nesprávneho úradného postupu exekučného súdu navrhovateľ si uplatnil náhradu
majetkovej škody vo výške 125 eur, podľa neho predstavujúcu náhradu účelne vynaložených nákladov
spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré
zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia a rozhodnutím o nej. V dotknutom

období vynaložil: na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou
informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur, na
administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdavkyspojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné
výdavky spojené s urgovaním a kontrolou stavu exekučného konania sumu 15 eur.

Pri uplatnení si aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľ skutkovo argumentoval tým,
že nesprávny úradný postup okresného súdu ako dôsledok jeho nesústredenej činnosti je takej
intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní, spojené so zásahom do výkonu jeho
majetkových práv. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené jeho legitímne očakávania, že správnym
postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Neskorým ukončením procedúry exekučným

súdom došlo aj k vyvolaniu viacerých rizík : zániku povinného, zmarenia účelu konania pre stratu
kontaktu s povinným, insolvencie povinného. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľ
vnímaakospravodlivúsatisfakciuzakonkrétneporušeniejehozákonnýchnárokov,pretoženeexistencia
akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy, spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu,
v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času, vyvolala u navrhovateľa, resp. u
členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov, pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti,

neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, zánik ďalších plánovaných podnikateľských
aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov, hospodársku stratu na
strane navrhovateľa, ale aj na strane jeho majiteľov, táto situácia ovplyvnila ďalšie jeho podnikateľské
postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Potrebu náhrady
nemajetkovej ujmy navrhovateľ videl v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutia

adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu.
Ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy si uplatňoval sumu 605 eur (vychádzal z alikvotného
pomeru nároku 55 eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu). Pri vyčíslení náhrady
nemajetkovej ujmy poukázal na závery v nálezoch Ústavného súdu SR vo veci porušovania práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdmi v civilnom konaní.

Okresný súd vykonaným dokazovaním, najmä oboznámením sa s obsahom spisu okresného súdu sp.
zn. 18Er/484/2009 (Ex 306/09) zistil, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom, obchodnou spoločnosťou Slovenská rozhodcovská
a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, zo dňa 11.11.2008 (právoplatný 1.12.2008 a

vykonateľný 4.12.2008) spis. zn. SR 11248/08. Súdny exekútor doručil žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie okresnému súdu dňa 16.3.2009. Dňa 17.6.2009 súd poverenie na vykonanie
exekúcie vydal.

Okresný súd pri právnom posúdení veci vychádzal z ustanovení § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, § 9, § 15, §

16 ods. 1, 4, § 17, § 19 ods. 1,2,3 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012.

S poukazom na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 15.10.2008 do 14.12.2009
konštatuje okresný súd povinnosť okresného súdu udeliť poverenie exekútorovi v lehote 15 dní od

doručenia žiadosti, pritom súd vydal poverenie až 17.6.2009. Zo spisu pritom vyplynulo, že súd za
účelom zabezpečovania podkladov pre rozhodnutie o žiadosti exekútora vykonával úkony. Súd poukázal
na to, že nie každý prieťah v konaní možno vyhodnotiť ako zbytočný prieťah v konaní. Nedodržanie
zákonných lehôt sa nepovažuje vždy automaticky za porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov. Sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Musí ísť o významné prieťahy v

konaní, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, neefektívny postup (I.ÚS 16/02, I. ÚS 63/00).

V konkrétnej exekučnej veci súd vydal poverenie cca 2 mesiace po zákonnom stanovenej lehote. Počas
tejto doby skúmal, či nie je rozpor so zákonom, keďže išlo o rozhodcovské rozhodnutie v spotrebiteľskej
veci.Vzhľadomnaproblematikuspotrebiteľskýchvzťahovarozsiahluprávnuúpravutýkajúcusaochrany

spotrebiteľa bolo povinnosťou súdu aj v rámci exekučného konania skúmať rozhodcovské rozhodnutie.
Uvedená povinnosť vyplýva aj z viacerých rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie napr. C-40/08
Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira.

Pre rozhodnutie súdu o žiadosti o udelenie poverenia nie je postačujúca len žiadosť, ale sú potrebné

i ďalšie podklady. Súd nie je len v pozícii „štatistu“, ktorý automaticky udelí poverenie na žiadosť
exekútora. Vzhľadom na okolnosť, že exekučný súd nemal k dispozícii všetky potrebné podklady, ako
i na závažnosť a obťažnosť veci (spotrebiteľskej) pri dodržiavaní zvýšenej ochrany spotrebiteľa nebolo
možné dodržanie zákonom stanovenej 15 dňovej lehoty pre udelenie poverenia. Hoci je táto lehotadaná zákonom, s poukazom na zvýšenú ochranu spotrebiteľa, prípadne jej nedodržanie nie je závažné,
resp. nie je tak závažné, ako by závažné bolo porušenie ochrany spotrebiteľa. Závažnejšie by tak bolo
porušenie povinnosti chrániť spotrebiteľov. Vydanie poverenia až po dvoch mesiacoch bol dôsledok

objektívnych dôvodov.
Záverom okresný súd skonštatoval porušenie práva, ale vzhľadom na dĺžku porušenia, vykonávanie
úkonov súdu počas rozhodnej doby na zabezpečovanie podkladov pre rozhodnutie, ďalej na
zvýšenú ochranu spotrebiteľov mal súd za to, že konštatovanie takéhoto porušenia je dostatočným
zadosťučinením.

Okresný súd osobitne rozoberá i otázku nároku uplatnený navrhovateľom titulom náhrady majetkovej
škody, nemajetkovej ujmy. Prijal záver, že navrhovateľ nepreukázal opodstatnenosť týchto nárokov.
Nepreukázal, že bez vydania rozhodnutia exekučného súdu, bez tvrdených prieťahov exekučného súdu,
by nebolo došlo k vzniku tvrdenej škody. Ďalej nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi vznikom a
výškou škody. Pokiaľ navrhovateľ tieto nároky preukazoval predloženým znaleckým posudkom, súd

závery znaleckého posudku si neosvojil, kvalifikoval ako prepočet nepreukázaných a navrhovateľom
tvrdených sumárnych údajov. Znalecký posudok predložený navrhovateľom pre účely súdneho konania
žiadnym relevantným spôsobom nepreukazuje tvrdené skutkové okolnosti. Znalecký posudok bol
vypracovaný na základe údajov navrhovateľa bez použitia exekučných spisov, dokonca súd spochybnil
relevantnosť, ako i pravdivosť údajov, ktoré navrhovateľ pre účely vypracovania znaleckého posudku

poskytol.
Okresný súd zamietol návrh navrhovateľa na doplnenie dokazovania znaleckým posudkom na
zodpovedanie otázok týkajúcich sa interpretácie a aplikácie smernice Rady 93/13/EHS. Tento dôkaz
hodnotil súd za dôkaz irelevantný. Je neprípustné, aby znaleckým posudkom bol predkladaný právny
názor, či stanovisko na interpretáciu, resp. aplikáciu smernice. Uvedené otázky posudzujú súdy,

vychádzajú zo zásady „iura novit curia“.

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania okresný súd aplikoval § 142 ods. 1 O.s.p., vychádzal z princípu
úspechu/neúspechu účastníkov v konaní, pričom konštatoval úspech odporcu, ktorému vznikol nárok na
náhradu trov od neúspešnej procesnej strany - navrhovateľa, odporca náhradu trov konania nevyčíslil a

ani z obsahu spisu nevyplynulo, žeby mu boli nejaké trovy vznikli. Z týchto dôvodov odporcovi náhradu
trov konania okresný súd nepriznal.

Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Domáhal sa zrušenia
rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že postupom súdu mu bola

odňatá možnosť ako účastníkovi konania konať pred súdom, vo veci rozhodoval vylúčený sudca, súd
nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.

V osobitostiach vytýkal, že súd postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal v jeho neprítomnosti

zdôvodňujúc, že sa bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Odvolateľ poukazoval na to, že
podal súdu návrh na zrušenie pojednávania, o zrušenie pojednávania požiadal riadne a včas, uviedol
dôležité dôvody a predložil súdu listiny spojené s označenými dôvodmi. Súd nemohol vec prejednať v
jeho neprítomnosti, a ak tak postupoval, odňal mu tým právo zúčastniť sa konania pred súdom. Napokon
súd jeho žiadosť o zrušenie pojednávania (o čo požiadal z dôležitého dôvodu) ignoroval, vychádzajúc z

mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom dôkazov.
On uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z
konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie
sudcu, nič nemení na tom, že v očiach odvolateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu

považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie
krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a
právne totožných veciach. Tento jeho právny názor potvrdzujú i rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne,
Nitre, Prešove v skutkovo a právne zhodných veciach, v ktorých boli vylúčení všetci sudcovia okresného
súdu. Odvolateľ na podporu svojej odvolacej argumentácie (vo vzťahu k princípu zachovania práva na

nestranný súd, rozhodovanie veci zákonným sudcom) poukazoval na rozhodovaciu prax Ústavného
súdu SR v rozhodnutiach IV.ÚS 345/09, I. ÚS 27/98, III. ÚS 16/2000.Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s
rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu, neobstojí; že on ( odvolateľ ) podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na

nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu; - nebolo a nie je prípustné,
aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený
sudca.
Konečné/meritórne rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania
do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na

prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Z
tohto dôvodu podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, pričom
v čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania. Dôsledok správania súdu, kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia
účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti
sudcu, zakladajú porušenie práva odvolateľa na súdnu ochranu, osobitne maria jeho možnosť konať

pred súdom. Meritórne rozhodnutie súdu je prinajmenšom predčasné.

Napokon on (odvolateľ) nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť vyjadriť sa
ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo

k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho
možnosti konať pred súdom.
Súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že ním (odvolateľom) namietané lehoty na vydanie
rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Podľa
jeho názoru na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných prieťahov, a na konanie bez

neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je dôležité skúmať nielen samotný moment kedy exekučný
súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi.
Súd porušil jeho právo na kontradiktórne konanie, v ktorom strany musia mať možnosť nielen predložiť
dôkazy, nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej žaloby, ale zároveň sa oboznámiť so všetkými
predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.

Súd rozhodol bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci. Ako strana
konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a
prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Súd vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje

sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité
to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Táto zásada nie je obmedzená
ani druhom súdneho procesu, a je zaručená aj v občianskoprávnom procese a procese pred Ústavným
súdom. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný
a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť

len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného
postupu štátneho orgánu.

Odvolateľ poznamenal, že ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k
návrhu v zmysle ustanovenia § 114 ods. 3 O.s.p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie

podľa § 153b O.s.p. (tým že súd meritórne rozhodol, označené ustanovenie ignoroval). Skutkovým
základom sa mal stať ním (navrhovateľom) tvrdený skutkový stav.

Odvolateľ dodal, že v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania hodlal predložiť
dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie

zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, jeho nepoučil
podľa § 120 ods. 4 O.s.p., a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal
priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Odvolateľ poukazoval na vnútorné rozpory v rozhodnutí,
napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho, a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie
o nepriznaní nemajetkovej ujmy.

Odvolateľ navyše v otázke nemajetkovej ujmy vytýka súdu prvého stupňa, že ten v rozhodnutí nevysvetlil
prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
predsa sám zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote a pre túto nečinnosť anesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné dôvody. Rozhodnutie súdu je vnútorne
rozporné, napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje
rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Rozhodnutie založené na skutkovej a

právnej chybe súdu nie je v právnom štáte udržateľné.

Odporca písomné vyjadrenie k odvolaniu nepredložil.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal účastník (§ 201

prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v rozsahu danom
v ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p., viazaný rozsahom i dôvodmi odvolania a aplikáciou postupu podľa
§ 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 a § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného súdu potvrdil
podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. pre vecnú správnosť.

Krajský súd vyhodnotil odvolanie navrhovateľa za nedôvodné.

Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci zistil riadne skutkový
stav, vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu. Pri vykonaní dôkazov vychádzal i z procesných
návrhov navrhovateľa na vykonanie dokazovania ním označených priamo v návrhu na začatie konania.
Dôkazy vyhodnotil v celom rozsahu v súlade s ustanovením § 132 i nasl. O.s.p. a vec správne právne aj

posúdil. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil i s písomným odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
a len na zvýraznenie správnosti záveru súdu prvého stupňa považuje za svoju povinnosť vyjadriť sa k
odvolacím argumentáciám tak procesného charakteru, ako aj k odvolacím argumentáciám charakteru
hmotnoprávneho vznesené navrhovateľom v odvolaní.

Za rozporuplné vyhodnotil krajský súd odvolací argument navrhovateľa, ktorým namieta nestrannosť
súdu a zaujatosť sudcu prejednávajúceho aktuálnu právnu vec. Je jednoznačné v konaní, že zákonná
sudkyňa, ktorá vec prejednala a rozhodla, nebola vylúčená z prejednania a rozhodovania veci.
Otázku vylúčenia/nevylúčenia sudcov/sudcu riešil Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, v uznesení
10NcC/186/2013-25 zo dňa 19.2.2013. Uvedeným rozhodnutím JUDr. Gabriela Panáková nebola

vylúčená z prejednávania a rozhodovania v aktuálnej veci. Uznesenie nadriadeného súdu právnemu
zástupcovi navrhovateľa bolo doručené dňa 16.7.2014, odvolateľ teda mal konkrétnu vedomosť o
riešení otázky zaujatosti/nezaujatosti sudcov okresného súdu nadriadeným súdom. Neexistuje teda ku
dňu rozhodnutia odvolacieho súdu rozhodnutie, ktorým by zákonná sudkyňa JUDr. Gabriela Panáková
mala byť vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Naviac námietka navrhovateľa v odvolacom

konaní vytýkajúca nedodržanie princípu zákonného sudcu nemá svoj právny základ v danom štádiu
rozhodovania o jeho odvolaní. Z pohľadu tejto procesnej situácie mal súd prvého stupňa splnené všetky
podmienky, aby vec v neprítomnosti účastníkov prejednal postupom podľa § 101 ods. 2 O.s.p.

Podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ mal súdom prvého stupňa vytvorený procesný priestor

na to, aby na meritórnom pojednávaní argumentoval, prezentoval svoje stanoviská, či už k rozsahu
vykonaného dokazovania, ako aj k vyjadreniu odporcu. Navyše vyjadrenie odporcu k návrhu na začatie
konania právny zástupca navrhovateľa prevzal 18.7.2013. Krajský súd dodáva i to, že vyjadrenie
odporcu súd oboznamoval aj na meritórnom pojednávaní dňa 2.10.2014, navyše vecné otázky,
ktoré odporca v písomnom vyjadrení uvádza sú navrhovateľovi známe z obsahu ďalších (tisíce)

súdnych konaní, ktoré založil v prípade obdobných nárokov u jednotlivých súdov v rámci Slovenskej
republiky. Bolo na navrhovateľovi, či súdom umožnený procesný priestor: zúčastniť sa pojednávania,
argumentovať priamo na pojednávaní, navrhovať dôkazy, vyjadriť sa k vykonaným dôkazom; využije
alebo nie. Bez právneho významu je odvolací argument navrhovateľa vytýkajúci súdu prvého stupňa,
že v meritórnom rozhodnutí rozhodoval aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa §

109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., keďže okresný súd v napadnutom rozsudku o takomto procesnom návrhu
navrhovateľa nerozhodoval a ani nemal dôvod, pretože navrhovateľ takýto procesný návrh u okresného
súdu neuplatnil. Neexistoval teda dôležitý dôvod na odročenie/zrušenie nariadeného pojednávania, z
tohto dôvodu procesný návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal zrušenia nariadeného pojednávania, je
bez právneho významu.

Súd prvého stupňa bol dôsledný i v dôkaznom konaní. Rozsah dokazovania neustálil svojvoľne a
sám ale vychádzal prioritne z dôkazu označeného navrhovateľom. Týmto dôkazom bol exekučný spis,
ktorý navrhovateľ v návrhu na začatie konania označil podľa spisovej značky súdneho exekútora.Navrhovateľom označený spis okresný súd vyhľadal, stotožnil (u súdu stotožnený spis je evidovaný pod
spis. značkou 18Er/494/2009 ) pripojil pre účely konania a s jeho obsahom sa aj oboznámil.

Vykonané dokazovanie preukázalo, že v posudzovanej exekučnej veci exekučný súd o žiadosti
súdneho exekútora (zamietnutím žiadosti) rozhodol po uplynutí lehoty 15 dní. Vzhľadom na
spotrebiteľský charakter právneho vzťahu (charakter právneho vzťahu odvolateľ nenamietal), z ktorého
právneho vzťahu vyvodil navrhovateľ v rozhodcovskom konaní i svoje nároky priznané mu rozsudkom
rozhodcovského súdu (exekučný titul), postup exekučného súdu bol v celom rozsahu v súlade s

Európskou judikatúrou, ale aj s rozhodovacou praxou Ústavného súdu SR, keď zo zákona (ex offo)
podrobil prieskumu exekučný titul (rozhodcovský rozsudok) z hľadísk ust. § 45 ods. l , 2 Zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.
Vykonané dokazovanie preukázalo, že v rozhodnom období (odo dňa doručenia žiadosti súdneho
exekútora na udelenie poverenia až do vydania poverenia) súd prvého stupňa úplne nečinný nebol.
V danom období v rámci ex offo prieskumu vykonal procesné úkony, ktoré bezprostredne súviseli s

rozhodovaním o žiadosti súdneho exekútora a premietli sa do vydania poverenia. Správne súd prvého
stupňa konštatuje tzv. objektívny dôvod, ktorý založil nevydanie poverenia súdom prvého stupňa v lehote
15 dní. Konštatovanie porušenia práva účastníka z objektívnych dôvodov okresný súd vyhodnotil za
satisfakciu dostatočnú jednak vzhľadom na dĺžku lehoty, ktorá uplynula odo dňa doručenia žiadosti
do dňa vydania poverenia. Krajský súd dodáva, že v konaní nebolo preukázané skutkové tvrdenie

navrhovateľa o dĺžke omeškania. Navrhovateľom tvrdená dĺžka omeškania s vydaním poverenia v
rozsahu viac ako 6 mesiacov bolo tvrdením nepreukázaným.

Zodpovednosť štátu za nesprávny úradný postup je zodpovednosťou objektívnou. Zákon č. 514/2003
Z.z. v účinnom znení do 31.12.2012 vyžaduje kumulatívne splnenie všetkých zákonných podmienok.

Stačí, ak nie je splnená jedna zákonom vyžadovaná podmienka, už potom nie je možné konštatovať
dôvodnosť základu nároku na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy. V súdenej veci okresný
súd konštatoval existenciu nesprávneho úradného postupu, následne rozoberá v dôvodoch rozhodnutia
otázku existencie škody, jej výšky, ako i otázku nároku titulom náhrady nemajetkovej ujmy. Vo vzťahoch k
týmtonárokomokresnýsúdvyhodnotildôkazpredloženýnavrhovateľom(znaleckýposudok),naktorýsa

navrhovateľ odvolával pri preukazovaní výšky škody a nemajetkovej ujmy za dôkaz irelevantný, s čím sa
krajský súd stotožnil. Ani odvolateľ v odvolaní neuviedol také odvolacie dôvody, ktoré by mali charakter
konkrétny, zodpovedajúci individuálnemu prejednaniu veci a zohľadňujúce konkrétne špecifiká škody v
konkrétne posudzovanej veci. Odvolacie argumentácie navrhovateľa či už vo vzťahu k tvrdenej škode a
k tvrdenej nemajetkovej ujmy naďalej zostali v rovine iba všeobecných (nepreukázaných) tvrdení.

Ďalšie odvolacie argumentácie odvolateľa nemali pri právnom posúdení veci podstatný význam.

V súvisiacom výroku o náhrade trov prvostupňového konania rozhodnutie súdu prvého stupňa má oporu

v aplikovanom ustanovení § 142 ods. 1 O.s.p.

O trovách tohto odvolacieho konania krajský súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.
l O.s.p. tak, že účastníkom (žiadnemu z nich) ich náhradu nepriznal. Navrhovateľ v odvolacom konaní
úspešný nebol, bolo by jeho povinnosťou nahradiť trovy úspešnej procesnej strane - odporcovi, odporca

sivšaktietotrovyneuplatnilaanizobsahuspisunevyplynulo,žebymubolivzniklivsúvislostispodaným
odvolaním navrhovateľa nejaké trovy.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e .

V Žiline, dňa 29. 5. 2015
JUDr. Amália Paulerová
predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:
Jana PadychováPoučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e .