Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, November 19, 2013

Súd: Okresný súd Vranov n/T
Spisová značka: 9C/454/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8813208185
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ružena Vašková

ECLI: ECLI:SK:OSVT:2013:8813208185.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Vranov nad Topľou samosudkyňou JUDr. Ruženou Vaškovou v právnej veci žalobcu: EOS

KSI Slovensko, s.r.o., Údernícka 5, 851 01 Bratislava, IČO: 35 724 803, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o.,
Údernícka 5, 851 01, Bratislava, proti žalovanému: W. S., C.. XX.X.XXXX, S. XXX XX N. Č.. XXX, za
účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS,
Važecká 16, 080 05 Prešov, IČO: 42176778, zast. JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, AK Svidník, ul.
Sov. Hrdinov 163/66 o zaplatenie sumy 1 720,34 eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Konanie v časti o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 220,- eur z a s t a v u j e.

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 266,40 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
9 % ročne zo sumy 266,40 eur od 19.9.2013 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

Žalobu v prevyšujúcej časti z a m i e t a.

Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania pozostávajúce z trov právneho
zastúpenia na účet právneho zástupcu JUDr. Igora Šafranka vo výške 55,62 eur a to do troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 18.12.2012 v pôvodnom súdnom konaní domáhal
voči žalovanému zaplatenia sumy 1 960,34 eur spolu s úrokom z omeškania v sume 143,05 eur, úrokom
z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1 375,45 eur od 28.11.2012 do zaplatenia a náhrady trov
konania. Podanie žaloby odôvodnil tým, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej dňa

15.12.2011 medzi postupcom Slovenská sporiteľňa, a.s., a žalobcom, postúpil postupca na žalobcu
pohľadávku voči žalovanému. Postupca a žalovaný uzatvorili dňa 17.8.2005 Zmluvu č. 561365325
(ďalej len „Zmluva“), ktorej súčasťou boli Všeobecné obchodné podmienky postupcu v znení ich
dodatkov (ďalej aj „VOP“). Na základe uvedenej Zmluvy Slovenská sporiteľňa, a.s. poskytla žalovanému
peňažné prostriedky. Podmienky čerpania peňažných prostriedkov, podmienky splácania peňažných
prostriedkov, podmienky pri neplnení zmluvných povinnosti a ďalšie náležitosti sú upravené v Zmluve
a vo Všeobecných obchodných podmienkach. Vzhľadom na to, že žalovaný neplnil v stanovených

termínoch splátky, čím porušil svoju povinnosť podľa Zmluvy, postupca odstúpil od Zmluvy a vyzval
žalovaného na úhradu dlžnej sumy. Pohľadávka žalobcu ku dňu postúpenia predmetnej pohľadávky
predstavovala sumu 2 410,34 eur (72 613,90 Sk), ktorá pozostávala z istiny 1 825,45 eur (54 993,51
Sk), riadneho úroku 396,51 eur (11 945,26 Sk), úroku z omeškania 188,38 eur (5 675,14 Sk) a ostatnéhopríslušenstva 0,00 eur (0,00 Sk) v súlade s prílohou k zmluve o postúpení, kde postupca deklaruje, že
výška a špecifikácia pohľadávky uvedenej v predmetnej prílohe je generovaná bankovým systémom a
predstavuje aktuálnu dlžnú sumu ku dňu postúpenia pohľadávky. Žalobca si v tomto konaní uplatňuje

nárok na zákonný úrok z omeškania počnúc dňom 21.12.2011, t.j. dňom nasledujúcim po dni účinnosti
postúpenia pohľadávky, resp. po dni riadnej splatnosti úveru podľa prílohy k zmluve o postúpení
pohľadávok. Žalovaný uznal vyššie uvedený záväzok v Dohode o uznaní záväzku a zároveň uznal aj
náklady inkasného konania, ktoré si v tomto konaní neuplatňuje. Ďalej uviedol, že si uplatňuje nárok
na úrok z omeškania počnúc dňom 16.12.2011, t.j. dňom nasledujúcim po dni účinného postúpenia

pohľadávky. Žalovaný ku dňu podania žaloby čiastočne uhradil dlžnú sumu a to dňa 15.3.2012 vo výške
50,- eur, dňa 20.4.2012 vo výške 80,- eur, dňa 14.5.2012 vo výške 80,- eur, dňa 13.9.2012 vo výške 80,-
eur, dňa 23.10.2012 vo výške 80,- eur a dňa 27.11.2012 vo výške 80,- eur. Dlžná suma k uvedenému
dňu je vo výške 1 960,34 eur, pričom pozostáva z neuhradenej istiny úveru vo výške 1 375,45 eur, z
riadneho úroku vo výške 396,51 eur, z úroku z omeškania vo výške 188,38 eur vyčísleného odo dňa
15.3.2012 do 27.11.2012, pri zohľadnení vyššie uvedených úhrad. Pôvodné konanie bolo vedené pod

sp. zn. 9C/49/2013.

Podaním doručeným súdu dňa 30.04.2013 právny zástupca žalobcu súdu oznámil, že po podaní žaloby
žalovaný uhradil nasledovné platby: platbu vo výške 80 eur dňa 14.12.2012, platbu vo výške 80 eur dňa
11.1.2013 a platbu vo výške 80 eur dňa 28.2.2013, celkovo sumu 240 eur, preto berie žalobu v tejto časti

späť. Ďalej uviedol, že žiada, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť sumu vo výške 1 720,34 eur, spolu s
úrokom z omeškania vo výške 143,05 eur a ročný úrok z omeškania vo výške 9% zo sumy 1 375,45 eur
od 28.11.2012 do 14.12.2012, ročný úrok z omeškania vo výške 9% zo sumy 1 295,45 eur od 15.12.2012
do 11.1.2013, ročný úrok z omeškania vo výške 9% zo sumy 1 215,45 eur od 12.1.2013 do 28.2.2013,
ročný úrok z omeškania vo výške 9% zo sumy 1 135,45 eur od 01.3.2013 do zaplatenia a trovy konania.

Uznesením č.k. 9C/49/2013-42 zo dňa 2.5.2013 súd konanie v časti o zaplatenie istiny v sume 240,- eur
zastavil a žalobu vo zvyšnej časti vylúčil na samostatné konanie a rozhodnutie v ktorom sa má rozhodnúť
aj o trovách tohto konania. Konanie bolo ďalej vedené pod sp. zn. 9C/454/2013.

Žalobca písomným podaním doručeným dňa 6.11.2013 zobral žalobu v časti istiny vo výške 220,- eur
z dôvodu, že žalovaný dňa 18.9.2013 v jeho prospech uhradil sumu 80,- eur, dňa 8.7.2013 sumu 80,-
eur a dňa 3.6.2013 sumu 60,- eur. Ďalej uviedol, že žiada, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť sumu
vo výške 1 500,34 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 143,05 eur a ročný úrok z omeškania vo
výške 9 % zo sumy 1 375,45 eur od 28.11.2012 do 14.12.2012, ročný úrok z omeškania vo výške 9%

zo sumy 1 295,45 eur od 15.12.2012 do 11.1.2013, ročný úrok z omeškania vo výške 9% zo sumy 1
215,45 eur od 12.1.2013 do 28.02.2013, ročný úrok z omeškania vo výške 9% zo sumy 1 135,45 eur
od 01.3.2013 do 3.6.2013, ročný úrok z omeškania vo výške 9% zo sumy 1 075,45 eur od 4.6.2013 do
8.7.2013zaplatenia,ročnýúrokzomeškaniavovýške9%zosumy995,45eurod9.7.2013do18.9.2013,
ročný úrok z omeškania vo výške 9% zo sumy 915,45 eur od 19.9.2013 do zaplatenia a trovy konania.

Podľa§96ods.1zákonač.99/1963Zb.Občianskehosúdnehoporiadku(ďalejlen,,O.s.p.“)navrhovateľ
môže vziať za konania späť návrh na jeho začatie, a to sčasti alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť
celkom, súd konanie zastaví. Ak je návrh vzatý späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví.
Nesúhlas odporcu so späťvzatím návrhu nie je účinný, ak dôjde k späťvzatiu návrhu skôr, než sa začalo

pojednávanie, alebo ak ide o späťvzatie návrhu na rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu
manželstvo je alebo nie je. V takomto prípade súd rozhodne o zastavení konania do 30 dní od späťvzatia
návrhu ( § 96 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku ).
Keďže žalobca zobral svoju žalobu v časti o zaplatenie sumy 220,- eur späť a to ešte pred prvým
pojednávaním vo veci samej, súd konanie ohľadom zaplatenia tejto sumy zastavil.

Žalovaný vo veci uviedol, že rozhodnutie ponecháva na zvážení súdu.

Vedľajší účastník vystupujúci na strane žalovaného so žalobou nesúhlasil a vzniesol námietku
premlčania.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou a jej prílohami, a to Zmluvou o splátkovom
úvere, Všeobecnými obchodnými podmienkami, Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 15.12.2011
medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. a žalobcom a prílohou č. 1 k tejto zmluve, Oznámením o postúpenípohľadávky zo dňa 27.12.2011, Dohodou o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa
17.4.2012, pokusom o zmier zo dňa 30.11.2012, písomným vyjadrením žalobcu zo dňa 17.6.2013,
písomným vyjadrením vedľajšieho účastníka zo dňa 29.4.2013 výsluchom žalovaného, žalobcu a

vedľajšieho účastníka konania a na základe takto vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový
stav:

Pôvodný veriteľ Slovenská sporiteľňa, a.s. a žalovaný ako dlžník uzavreli dňa 17.8.2005 v súlade s ust. §
497 ž 507 Obchodného zákonníka Zmluvu o splátkovom úvere č. 0561365325. Podľa článku. I. zmluvy,

predmetom zmluvy bolo poskytnutie splátkového úveru bankou dlžníkovi v sume, mene a za podmienok
dohodnutých v tejto zmluve. Výška úveru bola 1 543,52 eur (46 500,-Sk), pevná úroková sadzba do
dňa konečnej splatnosti úveru bola 17,30 % ročne, splatnosť úveru bola dohodnutá formou mesačných
splátok vo výške 41,03 eur (1 236,- Sk) splatných k 20. dňu v mesiaci, splatnosť prvej splátky bola dňa
20.9.2005 a konečná splatnosť úveru dňa 20.7.2010. V zmluve absentuje údaj o výške RPMN.

Podľa bodu 2. článku V. zmluvy, dlžník vyhlasuje, že sa oboznámil s VOP a Úverovými podmienkami,
súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať. Súčasne vyhlasuje, že sa oboznámil so sadzobníkom a
súhlasí s nim. Pre účely úverovej zmluvy sa VOP rozumejú Všeobecné obchodné podmienky vydané
Bankou s účinnosťou od 1.8.2002.

Ako vyplýva z bodu 3. článku V. zmluvy všetky právne vzťahy vyslovene neupravené v úverovej
zmluve sa budú riadiť príslušnými ustanoveniami VOP, ktoré sú súčasťou úverovej zmluvy, Obchodným
zákonníkom a ostatnými právnymi predpismi, a to v tomto poradí.

Podľa bodu 4. článku V. zmluvy zmluvné strany sa dohodli, že ich vzájomné právne vzťahy sa budú,

podľa § 262 Obchodného zákonníka spravovať podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka.

V zmysle Článku 7., bod 7.2.4.Všeobecných obchodných podmienok ( ďalej len ,,VOP“), banka poskytne
splátkový úver, t. j. peňažné prostriedky do výšky určenej v zmluve o úvere a po splnení podmienok
uvedených v zmluve o úvere a to takým spôsobom, že pripíše peňažné prostriedky v prospech účtu

uvedeného v základných podmienkach zmluvy o úvere. Vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov
a úrokov sa uskutoční formou splátok klienta.

AkovyplývazČlánku7.,body7.3.2.,7.3.3.VOP,pohľadávkuzúveru,ktorásaskladázistiny,jejsúčastia
príslušenstva spláca Klient pravidelnými splátkami, periodicitou dohodnutou v základných podmienkach

zmluvy o úvere. Splátka je uhradená včas, ak je pripísaná na účet banky najneskôr v deň splatnosti
splátky a banka má možnosť poukázanou sumou nakladať.

Podľa Článku 7, bod 7.4.2. VOP, úver sa úročí denne odo dňa poskytnutia úveru do dňa
predchádzajúceho dňu splatenia úveru. Klient je povinný zaplatiť banke úroky z úveru v posledný deň

každého úrokového obdobia, t. j. časového obdobia dohodnutého v zmluve o úvere resp. spôsobom
v nej dohodnutým, počas ktorého sú Bankou účtované úroky, na konci ktorého sú úroky splatné a po
ktorom môže nasledovať ďalšie úrokové obdobie.

V zmysle Článku 7., bod 7.6.1. VOP, ak dôjde k porušeniu akejkoľvek zmluvnej povinnosti alebo

zmluvného dojednania zo strany Klienta alebo, ak je Klient v omeškaní so splatením jednej splátky istiny
alebo úrokov, ktoré tvoria viac ako 10 dní, banka je oprávnená a) vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru,
t. j. požiadať splatenie pohľadávky zo zmluvy o úvere, a klient je povinný splatiť pohľadávku zo zmluvy
o úvere v lehote, ktorú banka určí v oznámení o mimoriadnej splatnosti, b) vypovedať zmluvu o úvere,
alebo od nej odstúpiť. Účinnosť výpovede banky nastáva okamžite bez výpovednej lehoty, dňom jej

doručenia klientovi. Odstúpením od zmluvy o úvere nezaniká záväzok klienta splatiť pohľadávku banky
vrátane jej príslušenstva.

Podľa predloženej Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1599/2011/CE zo dňa 15.12.2011 spolu s jej
prílohou, kde je uvedené meno a priezvisko, rodné číslo žalovaného, spolu s číslom úverového účtu a

dátumom uzavretia zmluvy, došlo k postúpeniu pohľadávky z postupcu - Slovenská sporiteľňa, a.s. na
postupníka - žalobcu, čím je preukázaná aktívna legitimácia žalobcu v tomto konaní. Podľa prílohy č. 1 k
Zmluve o postúpení pohľadávok, výška omeškaných splátok bola 2 372,86 eur. Z uvedeného vyplýva, žepri celkovej výške úveru 2 420,63 eur ( 41,03 eur x 59) , žalovaný pôvodnému veriteľovi uhradil finančné
prostriedky vo výške 47,77 eur.

Oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa 27.12.2011 Slovenská sporiteľňa, a.s. žalovanému
oznámila, že pohľadávku z uzavretej úverovej zmluvy postúpila žalobcovi a že uvedený záväzok je
možné od okamihu doručenia tohto oznámenia uhradiť výlučne plnením postupníkovi.

Právny zástupca žalobcu listom zo dňa 30.11.2012 označeným ako Pokus o zmier, vyzval žalovaného

na uhradenie pohľadávky spolu v sume 2 104,47 eur, pozostávajúcej z neuhradeného úveru vo výške 1
375,45 eur, zmluvného/zákonného úroku vo výške 144,13 eur, riadneho úroku vo výške 396,51 eur,
úroku z omeškania vo výške 94,72 eur, zmluvného úroku 1 vo výške 93,66 eur.

Dňa 17.4.2012 bola uzatvorená Dohoda o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach ( ďalej
len ,,Dohoda“) medzi žalobcom a žalovaným. Žalovaný túto dohodu podpísal dňa 17.4.2012. V Článku

2. Dohody - Uznanie záväzku, žalovaný uznal čo do právneho dôvodu a výšky záväzok voči veriteľovi,
ktorý vznikol na základe zmluvy uzatvorenej s pôvodným veriteľom s tým, že dlžná suma pozostáva
z istiny v sume 2 706,40 eur a táto suma pozostáva z istiny vo výške 1 775,45 eur, ostatného
príslušenstva zmluvy vo výške 584,89 eur, úroku z omeškania za dobu od 15.12.2011 do dňa splatnosti
poslednej splátky a nákladov na inkasné konanie v sume 150,- eur a zároveň vyhlásil, že má vedomosť

o premlčaní dlhu a jeho následkoch.

Vedľajší účastník v písomnom vyjadrení zo dňa 29.4.2013 uviedol, že vzhľadom na to, že v prílohe
k zmluve o postúpení pohľadávky je uvedené, že žalovaný bol v omeškaní už 1 210 dní, je podľa
jeho názoru celý nárok premlčaný a preto navrhuje žalobu zamietnuť. Poukázal, že predložená dohoda

o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach, je formulár, vopred pripravený, ktorej obsah
žalovaný nemohol ovplyvniť a preto takto formulovaná dohoda predstavuje neprijateľné zmluvné
podmienky a to predĺženie premlčacej doby a rozhodcovskú doložku. Je nelogické a vylúčené, aby
spotrebiteľ, ak mal vedomosť o stave veci, mal záujem na uznaní záväzku a predĺžení premlčacej lehoty,
pri premlčanej pohľadávke. Vzhľadom na odstúpenie od zmluvy, dôsledkom čoho je jej zrušenie od

začiatku, neprichádza takáto dohoda vôbec do úvahy. Uzavretie tejto dohody je v rozpore s dobrými
mravmi podľa zákona o ochrane spotrebiteľa, pretože pri jej uzatváraní neboli dodržané princípy
dobromyseľnosti, čestnosti a žalobcom boli využité omyl a lesť v snahe dosiahnuť uznanie premlčaného
záväzku spotrebiteľa. Podpisom formulárovej dohody si spotrebiteľ zhoršil svoje zmluvné postavenie
a iniciatíva k jej uzatvoreniu nikdy nevychádzala od spotrebiteľa. Okolnosti za ktorých sú zo strany

žalobcu takéto dohody uzatvárané je potrebné považovať za nekalú obchodnú praktiku. Uviedol, že
nemožno poskytnúť súdnu ochranu právu, ktoré je uplatňované po použití nekalej obchodnej praktiky
a je v rozpore s dobrými mravmi. V ďalšom poukázal na rozhodnutia v obdobných veciach Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 3Co/53/2012, 4Co/19/2012, 5Co/58/2012, 11Co/37/2012, 12Co/47/2012,
16Co/133/2012, 17Co/120/2012, 19Co/87/2012, 5Co/194/2012.

Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 17.6.2013 uviedol, že vedľajší účastník na strane žalovaného nie
je oprávnený vniesť námietku premlčania, pretože nejde o procesný úkon, ale úkon podľa hmotného
práva. Preto podľa jeho názoru námietku premlčania uplatnila neoprávnená osoba. Ďalej uviedol, že v
prejednávanej veci došlo k uznaniu dlhu odporcami, pričom na to, aby nastali právne účinky spojené

s uznaním práva podľa § 110 ods. 1 druhá veta OZ zákon nevyžaduje, aby dlžník mal v čase uznania
vedomosť o premlčaní dlhu. Uznanie práva podľa § 110 ods. 1 druhá veta OZ nemožno stotožňovať s
inštitútom uznania dlhu podľa § 558 OZ, ktoré musí obsahovať aj nutnosť vedomosti osoby, ktorá dlh
uznala o premlčaní dlhu a jeho následkoch. Uznanie práva podľa § 110 ods. 1 druhá veta OZ nemožno
stotožňovať s inštitútom uznania dlhu podľa § 558 OZ. K prerušeniu plynutia pôvodnej premlčacej doby

a začatiu plynutia novej 10-ročnej premlčacej doby dochádza bez ohľadu na to, či dlžník v čase uznania
o premlčaní vedel alebo nie, pričom v ust. § 558 OZ táto vedomosť je podstatnou náležitosťou a podľa
§ 110 OZ nie je podmienené samotné uznanie dlhu a jeho účinky s nutnosťou vedomosti toho, kto
dlh uznal o jeho premlčaní a následkoch. Každopádne minimálne podľa § 110 ods. 1 druhá veta OZ
právny účinok spojený s uznaním práva, teda prerušenie plynutia pôvodnej premlčacej doby spôsobuje

začiatok plynutia novej 10-ročnej premlčacej doby. Tvrdenie vedľajšieho účastníka, že dohoda obsahuje
neprijateľnú zmluvnú podmienku o predĺžení premlčacej doby je nesprávne. Táto dohoda neobsahuje
dojednanie o predĺžení premlčacej doby. Obsahom dohody je uznanie záväzku. Takisto nepovažoval za
správnetvrdeniavedľajšiehoúčastníkaotom,žetátodohodaobsahujeajďalšieneprijateľnépodmienky.Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že trvá na podanom návrhu v plnom rozsahu ako aj na svojich
písomných vyjadreniach v prípade úspechu žiada, aby súd zaviazal žalovaného na náhradu trov

konania, ktoré budú vyčíslené riadne v zákonnej lehote. Nárok si uplatňujeme v zmysle posledne
uplatneného čiastočného späťvzatia návrhu na začatie konania zo dňa 5.11.2013, v ktorom boli
zohľadnené posledné splátky žalovaného z mesiacov jún, júl a september 2013 v celkovej výške 220,-
eur. Ďalej uviedol, že v návrhu na začatie konania je uvedené, že postupca odstúpil od predmetnej
zmluvy, nakoľko v súčasnosti nie je riadne v spise uvedené resp. dôkazom preukázané toto odstúpenie,

požiadal súd o poskytnutie lehoty, nakoľko sa potrebuje spojiť s postupcom a vyžiadať si tento doklad
na podporu toho, či naozaj došlo zo strany postupcu k odstúpeniu od zmluvy, alebo či bola táto
zmluva ukončená iným spôsobom. Ďalej k dohode o uznaní záväzku a splátkovom kalendári uviedol,
že žalovaný riadne uzatvoril túto dohodu, pričom aj vzhľadom na riadne plnenie žalovaného v zmysle
tejto dohody a v zmysle splátkového kalendára možno považovať túto za uzavretú bez akýchkoľvek
pochybností na strane žalovaného, nakoľko jasne plnil v zmysle dohodnutého splátkového kalendára,

pričom využil túto možnosť, ktorú mu postupník poskytol, aby s ním uzavrel nejaký splátkový kalendár a
nemožno túto dohodu z nejakého titulu nekalých podmienok považovať za neplatnú, keďže v podstate je
táto výhodná aj na strane žalovaného, keďže mu boli poskytnuté riadne splátky. Sám žalovaný potvrdil,
žedohodamuboladoručenápoštou.Bolamudoručenádomov,pričomon,akosámpotvrdil,tútodohodu
podpísal a následne ju poštou odoslal naspäť žalobcovi. Má zato, že mu bola poskytnutá dostatočná

doba na to, aby si ju riadne preštudoval, pričom nebol na neho vyvíjaný zo strany žalobcu žiaden nátlak,
mal ju v podstate doma, pričom ju mohol riadne preštudovať, mohol využiť akékoľvek právne služby
inýchsubjektov,pričommáajdostatočnévzdelanie,keďžejetovzdelanieučilište,nato,abyvedelriadne
v podstate posúdiť dôsledky toho, ak podpisuje takéto dokumenty, pričom znova opakujem, nebol na
neho vyvíjaný nátlak, keďže to bolo podpisované doma, bolo to doručené poštou a nebola tam žiadna

krátka lehota, aby toto podpísal, ale mohol sa bez problémov poradiť, zistiť si stav, riadne preštudovať
a následne podpísať. Preto má zato, že táto dohoda nie je v rozpore so zákonom ani neboli použité
žiadne nekalé praktiky pri jej zhotovení.

Žalovaný vo svojej výpovedi uviedol, že rozhodnutie vo veci ponecháva na zvážení súdu, nemá z

čoho platiť, jeho príjem predstavuje sumu 220,- eur. Je pravdou, tak, ako uviedol zástupca žalobcu, že
žalobcovi v mesiaci jún zaplatil sumu 60,- eur, v mesiaci júl sumu 80,- eur a v mesiaci september 2013
sumu 80,- eur. Ďalej uviedol, že v čase podpísania dohody o uznaní záväzku nevedel o tom, že nárok je
premlčaný. K podpisu dohody uviedol, že miesto podpisu zmluvy si nepamätá, či to bolo doma, nakoľko
je to dosť dlhá doba. Potvrdil, že podpis na dohode o uznaní záväzku je jeho a že v čase, keď došlo k

podpisu dohody nemal vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch. Ešte uviedol, že zrejme mu táto
dohoda prišla poštou a potom on ju vrátil žalobcovi späť so svojim podpisom.

Vedľajší účastník na strane žalobcu vo svojej výpovedi uviedol, že v prvom rade poukazujeme na
skutočnosť, že žalobca v žalobe tvrdí, že došlo k odstúpeniu od zmluvy, túto skutočnosť on nerozporuje a

preto podľa jeho názoru nie je potrebné sa ňou ďalej zaoberať. Keďže došlo k odstúpeniu od zmluvy, tak
má zato, že k odstúpeniu muselo dôjsť najneskôr v deň konečnej splatnosti úveru. Konečná splatnosť
úveru nastala 20.7.2010 a žaloba bola na súd podaná 18.12.2012, t.j. 2 a pol roka po konečnej splatnosti
úveru. Pri odstúpení od zmluvy nastáva režim bezdôvodného obohatenia. Bezdôvodné obohatenie sa
premlčuje v 2 ročnej premlčacej dobe a z toho dôvodu vznáša námietku premlčania celého uplatneného

nároku. Pre úplnosť dodal, že žalobca v zmluve uvádza údaj o RPMN 9,42 %, tento údaj je očividne
nesprávny, lebo zo samotného vzorca na výpočet RPMN vyplýva, že RPMN nemôže byť nižšie ako
úroková sadzba. V tomto prípade bola úroková sadzba na úver vo výške 17,3 %. Čo sa týka
dohody o uznaní dlhu uviedol, že považujeme toto konanie za nekalú obchodnú praktiku, vo viacerých
prípadoch bolo už judikované, že takáto dohoda je neprijateľná a spotrebiteľ si s ňou zhoršil svoje

zmluvné postavenie, bez vedomosti toho, aký úkon vykonáva. Ďalej, čo sa týka dohody, poukázal na
vyjadrenie zo dňa 29.4.2013. Poukázal na § 79 OSP, podľa ktorého konanie sa začína na návrh, v ktorom
musí žalobca uviesť pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností, označiť dôkazy, ktorých sa domáha.
Sám žalobca tvrdí, že došlo k odstúpeniu od zmluvy. Preto si myslí, že nie je potrebné vyžadovať od
postupcu dôkaz o tom, či došlo, alebo ako došlo k odstúpeniu od zmluvy alebo jej končeniu. Ďalej k

dohode, má zato, že vlastne spotrebiteľ, alebo v tomto prípade žalovaný, si nebol vedomý, čo podpisuje,
alebomunebolovysvetlené,čoznamenápremlčanie,akémáúčinkyuznaniedlhuapretotrvánasvojom
vyjadrení k dohode. Ešte uviedol, že keďže bola táto dohoda doručená žalovanému poštou, tak nemoholbyť poučený o následkoch premlčania ani o ďalších neprijateľných zmluvných podmienkach, ktoré sa
v tejto dohode nachádzajú.

Podľa § 261 ods. 3, písm. d) zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka platného a účinného v
rozhodnom období ( ďalej len ,,Obchodný zákonník“), touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na
povahu účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho častí (§ 476), zmluvy o
úvere (§ 497), zmluvy o kontrolnej činnosti (§ 591), zasielateľskej zmluvy (§ 601), zmluvy o prevádzke
dopravného prostriedku (§ 638), zmluvy o tichom spoločenstve (§ 673), zmluvy o otvorení akreditívu (§

682), zmluvy o inkase (§ 692), zmluvy o bankovom uložení veci (§ 700), zmluvy o bežnom účte (§ 708)
a zmluvy o vkladovom účte (§ 716).

Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

V zmysle § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník
povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom
alebonazákladezákona.Akúrokyniesútaktourčené,jedlžníkpovinnýplatiťobvykléúrokypožadované
zaúvery,ktoréposkytujúbankyvmiestesídladlžníkavčaseuzavretiazmluvy.Akstranydojednajúúroky

vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie
prípustnej výške.

Podľa § 503 ods. 2 Obchodného zákonníka, ak sa poskytnuté peňažné prostriedky majú vrátiť v
splátkach, sú v deň splatnosti každej splátky splatné aj úroky z tejto splátky.

Z § 504 Obchodného zákonníka vyplýva, že dlžník je povinný vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky v
dojednanej lehote, inak do jedného mesiaca odo dňa, keď ho o ich vrátenie veriteľ požiadal.

V zmysle § 506 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo
jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby

dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi.

Podľa § 2 písm. a) zákona NR SR č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v
čase uzavretia zmluvy, na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie
peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky,

úveru alebo v inej právnej forme.

V zmysle § 3 ods. 1, ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, veriteľom je fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy
poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Spotrebiteľom je fyzická

osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo
podnikania.

Podľa § 6 ods. 3 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa platného a účinného v rozhodnom
období, predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi

sa na účely tohto zákona rozumie konanie, ktoré
a) je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z
pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby,
b) môže privodiť ujmu účastníkovi obchodného vzťahu pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti,
zvyklosti a praxe a pri ktorom sa využíva najmä omyl, lesť, vyhrážka, výrazná nerovnosť zmluvných

strán a porušovanie zmluvnej slobody.

Ako vyplýva z § 23a ods. 1. a 2. zákona o ochrane spotrebiteľa, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy
uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých
charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah

zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa
osobitného predpisu, sa primerane použijú ustanovenia tohto predpisu.Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka platného a účinného v rozhodnom
období ( ďalej len ,, Občiansky zákonník“) spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo
alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými

stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne
ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

V zmysle § 52 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Z § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka je zrejmé, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len neprijateľná podmienka).

V zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

Podľa § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou

sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred
vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V
pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Ako vyplýva z § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo

účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka, odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje, ak
nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak.

Podľa§457Občianskehozákonníka,akjezmluvaneplatnáaleboakbolazrušená,jekaždýzúčastníkov
povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.

V zmysle § 524 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu
dlžníka postúpiť aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou

prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.

Podľa§517ods.1Občianskehozákonníka, akdlžníkktorýsvojdlhriadneavčasnesplní,jevomeškaní.
Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy
odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len

jednotlivých plnení.

Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ
právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací

predpis.

Podľa § 3 ods.1 a 2 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Ak sa počas trvania omeškania zmení základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky a ak je to
pre veriteľa výhodnejšie, výška úrokov z omeškania je o 7 percentuálnych bodov vyššia ako základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu príslušného kalendárneho polroka,
v ktorom trvá omeškanie; táto základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky sa použije počas
celého tohto polroka je dvojnásobok úrokovej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k

prvému dňu omeškania s plnením peňažného záväzku.Podľa § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka, ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania
sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013.

Na základe takto zisteného skutkového stavu súd vyhodnotil zmluvný vzťah medzi účastníkmi ako
vzťah založený na základe spotrebiteľskej zmluvy, ktorá bola uzavretá 17.8.2005, teda za účinnosti
Občianskeho zákonníka v takom znení, že v ustanovení § 52 ods. 1 definoval spotrebiteľskú zmluvu ako
kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo alebo inú odplatnú zmluvu upravenú v ôsmej časti tohto zákona a zmluvu

podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý
nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

Súd ďalej zistil, že podľa dojednania účastníkov zmluvy sa predmetné právne vzťahy mali riadiť
príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka. Ide však o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka tak ako ich súd citoval vyššie, pretože ju uzatváral právny predchodca

žalobcu ako dodávateľ a žalovaný ako spotrebiteľ, pričom obsah zmluvy bol daný žalobcom bez
možnosti žalovaného privodiť akúkoľvek zmenu, preto je potrebné predmetný právny vzťah posúdiť
podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka.

Na uvedený právny vzťah je tiež potrebné aplikovať zákon č. 634/1992 Z. z. o ochrane spotrebiteľa

účinný v čase uzavretia zmluvy a vychádzať pritom z ustanovenia § 23a ods. 1, ods. 2, podľa ktorého
spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka,
ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch,
a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Nepochybne predmetná zmluva je teda spotrebiteľskou zmluvou v zmysle zákona o ochrane
spotrebiteľa, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa v zmysle
smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s

dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil
dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky
zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských
zmluvách a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v
právachapovinnostiachvneprospechspotrebiteľasúneprijateľnéapretoneplatné.Vychádzasaztoho,

že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa očakáva,
že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a v súlade s poctivým
prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi
vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou.

Ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka sa týka iba podmienok, ktoré zákon označuje za neprijateľné.
Ide o podmienky, ktoré sú nečestné, neslušné, hrubo poškodzujúce spotrebiteľa a preto ich použitie
zákon sankcionuje absolútnou neplatnosťou. Vyjadruje snahu, aby dodávateľ v spotrebiteľských
zmluvách pristupoval k tvorbe podmienok v súlade s dobrými mravmi. Je potrebné dodať, že spotrebiteľ
z povahy veci v súčasných podmienkach štandardizácie produktov bežnej spotreby, ako aj zmluvných

podmienok, má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných podmienok, ktoré sú mu zo strany
dodávateľa predložené, pričom často vzhľadom na ich rozsiahlosť a použitú právnu terminológiu nemá
možnosť, či už ich vôbec prečítať, resp. pochopiť ich obsah. Ide teda o zákonný zákaz používania
neprijateľných podmienok, ktoré vyvolá právoplatné súdne rozhodnutie a dodávateľ je povinný zdržať
sa ich používania. Ochrana spotrebiteľa sa týka iba formulárových zmlúv, ktoré sú uzatvárané na

základe predbežne formulovaného zmluvného formulára, ktorý má dodávateľ vopred pripravený a ktorý
používa v dvoch alebo viacerých prípadoch, pričom spotrebiteľ spravidla obsah zmluvy nemení. Súd
zistil, že podľa zmlúv sa predmetné právne vzťahy mali riadiť príslušnými ustanoveniami Obchodného
zákonníka, ide však o spotrebiteľské zmluvy v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože
ich uzatváral žalobca ako dodávateľ a žalovaný ako spotrebiteľ, pričom obsah zmlúv bol daný žalobcom

bez možnosti žalovaného privodiť akúkoľvek zmenu, preto je potrebné predmetný právny vzťah posúdiť
podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka.Súd v danej súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že Slovenská republika ako člen Európskej únie
je povinná plniť záväzky vyplývajúce z tohto členstva. Členské štáty Únie sú povinné zabezpečiť,
aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo

dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa
týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok
(čl. 6 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
ďalej len „smernica“).

Pri závere o tom, že spornú zmluvu je potrebné považovať za spotrebiteľskú zmluvu, je potrebné na ňu
aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Na základe vykonaného dokazovania súd zistil, že medzi právnym predchodcom žalobcu Slovenskou
sporiteľňou, a.s. a žalovaným bola uzavretá zmluva o splátkovom úvere. Aktívna legitimácia žalobcu v
konaní je daná na základe predložených oznámení o postúpení pohľadávky zaslaných žalovanému ako

aj v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR citovaného žalobcom v žalobnom návrhu.

Súd mal za preukázané, že na základe zmluvy o splátkovom úvere bol žalovanému poskytnutý úver
vo výške 1 543,52 eur ( 46 500,- Sk), ktorý sa žalovaný zaviazal splatiť v pravidelných mesačných
splátkach, pričom nevyhlásil predčasné zosplatnenie celého dlhu. Na žalobcu bola na istine úveru

postúpená pohľadávka vo výške 1 825,45 eur, pričom zo zmluvy je zrejmé, že úver bol poskytnutý iba
vo výške 1 543,52 eur a teda že v tejto sume sú zahrnuté aj iné nároky pôvodného veriteľa, ktoré bližšie
nešpecifikoval. Žalovaný sa zaviazal splatiť úver v pravidelných mesačných splátkach splatných vždy k
20.dňupríslušnéhokalendárnehomesiac,pričomsplatnosťprvejsplátkyboladňa20.9.2005aposlednej
dňa 20.7.2010, teda úver mal byť splatený v 59 splátkach a výška splátky bola 41,03 eur mesačne a

zahŕňala jednak istinu úveru a úrok z úveru. Celkovo sa žalovaný prostredníctvom jednotlivých splátok
zaviazaluhradiťsumu2420,63eur.Zprílohyč.1k zmluveopostúpenípohľadávokjezrejmé,žecelková
výška omeškaných splátok bola 2 372,86 eur. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný uhradil pôvodnému
veriteľovi z titulu poskytnutia úveru 47,77 eur, pričom nie je zrejmé, na kú položku úveru táto úhrada
bola započítaná.

Žalovaný v prospech žalobcu uhradil finančné prostriedky vo výške 450,- eur pred podaním žalobného
návrhu a vo výške 460,- eur po podaní žalobného návrhu, teda dlh na istine úveru by teda bol vo výške
586,05 eur (1 543,52 eur - 47,77 eur - 450,- eur - 460,- eur).

Žalobca si ďalej uplatnil nárok na úrok z úveru a to v sume vyčíslenej ku dňu postúpenia pohľadávky,
ktorá bola zahrnutá do celkovej vyčíslenej dlžnej sumy a to vo výške 396,51 eur, pričom túto časť
pohľadávky bližšie nešpecifikoval. Súd v tomto smere uvádza, že žalobca bol vyzvaný na presnú
špecifikáciu celého uplatneného nároku a v tomto smere z jeho strany nedošlo k uneseniu dôkazného
premena,pričomhlavnevjehozáujmebolosúdupreukázaťtaktouplatnenýnárok.Súdmaljednoznačne

za preukázané, že žalovaný mal splatiť poskytnutý úver v 59 splátkach po 1 236,- Sk (41,03 eur)
mesačne, čo celkovo predstavuje sumu 2 420,63 eur, pričom v jednotlivých splátkach bol zahrnutý aj
úrok z úveru. Po odpočítaní istiny úveru vo výške 1 543,52 eur sa teda žalovaný zaviazal zaplatiť úroky
z úveru v celkovej výške 877,11 eur, čo pri úvere vo výške 1 543,52 Sk a dobe splácania 59 mesiacov
predstavuje výšku úrokovej sadzby 11,55 % ročne. Z uvedeného je zrejmé, že síce medzi účastníkmi

konania bola dohodnutá výška úrokovej sadzby 17,30 % ročne ako pevná výška stanovená do konečnej
splatnosti úveru, žalovaný v zmysle vyššie zmluvných dojednaní, tak ako to súd uviedol, mal zaplatiť
iba úrok z istiny úveru vo výške 11,55 % ročne. Vzhľadom na to, že sa medzi účastníkmi konania bola
uzavretá spotrebiteľská zmluvy, súd sa zaoberal primeranosťou výšky úroku z úveru a zistil, že výška
úrokovej sadzby v bankách v období 08/2005 pri úveroch poskytovaných obyvateľstvu nad 5 rokov

bola 5,54 % ročne, z toho je zrejmé, že uplatnená ročná sadzba úroku v danom prípade o viac ako
dvojnásobok prevyšuje mieru úrokov poskytovaných v tomto období bankami.

Dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť
dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. O takýto stav pôjde vtedy, ak dohodnuté

úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy (rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR 1MCdo 1/2009 zo dňa 31.7.2009).Za dobré mravy možno považovať súhrn etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad,
ktorých dodržiavanie je často krát zabezpečované aj právnymi normami tak, aby každé konanie bolo v
súlade so všeobecnými mravnými a morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti.

Vzhľadom na vyššie uvedené závery súd považoval dohodu o výške úrokov nad 11,55 % ročne
za absolútne neplatnú. Ako primerané súd určil úroky vo výške 5,54 % ročne. V zmluve dohodnutý
požadovaný úrok z úveru za celé obdobie poskytnutia predstavoval sumu 877,41 eur pri úrokovej miere
11,55 % ročne, pričom súd vyššie konštatoval, že opodstatnený nárok žalobcovi vznikol len pri úrokovej

miere 5,54 % ročne, teda žalobca mal nárok len na 48 % uplatňovaného úroku ( 5,54 % x 100 / 11,55
% = 48 % ), teda 48 % zo sumy 877,41 eur, čo predstavuje sumu 421,16 eur.

Celkovo teda žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1 007,21 eur ( zostatok nesplatenej istiny vo
výške 586,05 eur a úrok z úveru vo výške 421,16 eur).

Vedľajší účastník konania vystupujúci na strane žalovaného v priebehu súdneho konania vzniesla
námietku premlčania voči uplatnenej pohľadávke, úlohou súdu bolo preto sa so vznesenou námietkou
vysporiadať.

Zo strany žalobcu bolo namietané, že vedľajší účastník nebol oprávnený vniesť námietku premlčania,

nakoľko sa nejedná o procesný úkon, ale úkon hmotnoprávny a teda v tomto konaní bola vnesená
námietka premlčania neoprávnenou osobou.

V tomto smere súd poukazuje, že podľa § 93 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku konaní má vedľajší
účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú

úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností. Z
vyššie citovaného ustanovenia zákona vyplýva, že vedľajší účastník má rovnaké práva a povinnosti
ako účastník, nie je však legitimovaný na dispozičné úkony a to či už dispozičné úkony s konaním
alebo dispozície s predmetom konania. Medzi takéto úkony patrí späťvzatie návrhu, uzavretie súdneho
zmieru, či zmena návrhu. Vznesenie námietky premlčania medzi takéto dispozičné úkony nepatrí.

Akýkoľvek úkon, ktorý vedľajší účastník vykoná, nesmie byť v rozpore so záujmami hlavného účastníka,
na ktorého procesnej strane vystupuje. Námietka premlčania práva je právnou námietkou a neuplatňuje
sa ňou taká skutočnosť, ktorú je účastník povinný tvrdiť podľa § 101 ods. 1 O.s.p., najneskôr do
vyhlásenia uznesenia súdu prvého stupňa (rozhodnutie NS SR sp.zn. 5Cdo/120/2009 z 13. 10. 2009).
Zo žiadneho ustanovenia hmotného práva alebo procesného nevyplýva, že by žalovaný musel uplatniť

námietku premlčania v určitom štádiu konania. Z povahy námietky premlčania vymedzenej hmotným
právom vyplýva, že ju môže povinný subjekt uplatniť v ktoromkoľvek štádiu konania až do právoplatnosti
skončenia konania vo veci. Vznesenie námietky premlčania je svojou podstatou úkon s hmotno-právnou
relevanciou, no nemožno ho považovať za klasický dispozičný úkon, na ktorý vedľajší účastník nie je
oprávnený. Súd by mal v prípade vznesenia námietky premlčania skúmať názor účastníka iba v takom

prípade, ak by vznesenie námietky premlčania bolo v rozpore s dobrými mravmi. S týmto názorom sa
stotožnil aj NS ČR, ktorý v odôvodnení rozsudku sp.zn. 25Cdo/539/2008 zo dňa 19.2.2009 uvádza,
že vedľajší účastník je v občianskom súdnom konaní oprávnený vzniesť účinne námietku premlčania v
prospech hlavného účastníka, na ktorého strane sa zúčastňuje konania. Vedľajší účastník je v konaní
zásadne oprávnený na všetky úkony s výnimkou dispozície s konaním a s jeho predmetom, ku ktorým je

oprávnený hlavný účastník, a tieto úkony robí práve v prospech hlavného účastníka. Uplatnenie obrany
proti žalobe je procesným právom účastníka konania, žalovaného a rovnaké právo má podľa § 93 ods.
3 O.s.p. aj vedľajší účastník, ktorý v konaní vystupuje na jeho strane. Na tom, že ide o procesné právo,
nič nemení ani skutočnosť, že pomocou obrany proti žalobe sa uplatňujú tiež námietky
vychádzajúce z hmotno-právnej úpravy, ako je práve námietka premlčania, lebo práve tieto námietky

uplatňovať počas konania nemožno zamieňať s tým, či majú pôvod v hmotnom alebo procesnom práve.
Z uvedených dôvodov súd námietku žalobcu, že vedľajší účastník nemôže vzniesť námietku premlčania
považoval za nedôvodnú.

Žalobca si svoj nárok v konaní uplatňuje aj z titulu toho, že so žalovaným ako dlžníkom uzatvoril dohodu

o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach a z toho, že žalovaný v tomto dokumente prehlásil,
že má vedomosť o premlčaní dlhu a o jeho následkoch.Právny vzťah medzi účastníkmi konania je právnym vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy, a teda na tento
jepotrebnéaplikovaťustanovenia,ktoréupravujúvzťahyspotrebiteľskéhocharakteru.Tietoustanovenia
je treba aplikovať aj na právne úkony, ktoré bezprostredne nadväzujú na spotrebiteľskú zmluvu, a teda

aj právny úkon uznania dlhu žalovaným.

Podľa § 558 Občianskeho zákonníka, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu
aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny
následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

Akprávodlžníkpísomneuznalčododôvoduivýšky,premlčujesazadesaťrokovododňa,keďkuznaniu
došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty
( § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka ).

Premlčanie je kvalifikované plynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť

námietkou premlčania. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Uplynutím
premlčacej doby právo nezaniká, iba sa oslabuje. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na
subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje nároky a zároveň aj
zabrániťtomu,abypovinnéosobynebolopočasovoneprimeranejdobenútenésplniťsisvojepovinnosti.
Tak ako súd vyššie uviedol, právny vzťah medzi účastníkmi konania je právnym vzťahom zo

spotrebiteľskej zmluvy a teda na tento je potrebné aplikovať ustanovenia, ktoré upravujú vzťahy
spotrebiteľského charakteru. Tieto ustanovenia je treba aplikovať aj na právne úkony, ktoré
bezprostredne nadväzujú na spotrebiteľskú zmluvu a teda aj na právny úkon uznania dlhu žalovanými.

Dohoda o uznaní dlhu musí zodpovedať všetkým náležitostiam platného právneho úkonu, najmä musí

byť určitá a zrozumiteľná. V prípade ak takouto dohodou povinný uznáva premlčaní dlh, takéto uznanie
zakladá právnu domnienku existencie dlhu v čase jeho uznania iba vtedy, ak dlžník, ktorý dlh uznal,
vedel o jeho premlčaní, ak dlžník nevedel o premlčaní, či už pre omyl skutkový alebo pre omyl právny,
nemá jeho uznanie uvedené právne účinky. Dlžník sa i tu môže brániť námietkou, že dlh nevznikol, alebo
že v čase uznania neexistoval.

Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že konečná splatnosť úveru bola dňa 20.7.2010,
zo strany pôvodného veriteľa nedošlo k zosplatneniu úveru a preto premlčacia doba pri tomto úvere pri
každej jednej jeho splátke plynula samostatne. Splatnosť prvej splátky bola dňa 20.9.2005. Zo strany
žalovaného bola dohoda o uznaní záväzku podpísaná dňa 17.4.2012, pričom na istine úveru mal

uznať sumu 1 775,45 eur a táto suma nie je bližšie špecifikovaná. Súd podotýka, že žalovanému bol
poskytnutý úver iba vo výške 1 543,52 eur. Z uvedeného je zrejmé, že v čase podpísania tejto dohody
časťuplatnenéhonárokuužbolapremlčanéavtočastisplátokpozostávajúcichzistinyaúrokusplatných
do dňa 20.8.2009, pričom žalovaný v zmysle tejto dohody mal vyhlásiť, že má vedomosť o premlčaní
dlhu a jeho následkoch. Vykonaným dokazovaním a to najmä výpoveďou samotného žalovaného však

súd mal za preukázané, že žalovaný nemal vôbec vedomosť o tom, že uznáva už čiastočne premlčaný
záväzok a zo strany žalobcu o tejto skutočnosti nebol ani náležite poučený.

V danom prípade totiž žalovaný podpísal predformulovanú dohodu a samotné uznanie dlhu je spojené
s dohodou o uzavretí splátkového kalendára, pričom je možné mať pochybnosti o tom, že dlžníci -

žalovaný, si bol vedomí dôsledkov uznania dlhu, najmä predĺženia premlčacej doby v zmysle § 110 ods.
1Občianskehozákonníka.Spotrebiteľ,ktorémuišlonajmäoto,abymoholuhradiťdlhvsplátkach,keďže
sociálna situácia mu nedovoľovala uhradiť dlh naraz, musel podpísať celý formulár, pričom je zrejmé aj
z výpovede žalovaného, že význam obsahu formulára, ktorý podpísal mu nebol zrejmý. Vzhľadom na
takto predformulovaný obsah návrhu dohody a okolnosti jej podpisu možno mať vážne pochybnosti aj o

tom, že ide o skutočný prejav vôle žalovaného uznať dlh a nejde iba o vôľu uzavrieť dohodu o splátkach
so žalobcom.

Podpisom takejto formulárovej dohody žalovaný ako spotrebiteľ zhoršil svoje zmluvné postavenie v
rozpore s ustanovením § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Uznanie záväzku žalovaným bolo vykonané na predtlači žalobcu, pričom listina bola označená ako
dohoda o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach, ktoré označenie môže u bežného občana
- spotrebiteľa s minimálnym právnym vedomím za určitých okolností, keď je zo strany veriteľa, resp.jeho právneho nástupca či už písomne alebo ústne, telefonicky či iným spôsobom, upozorňovaný, keď
nie až zastrašovaný, možným súdnym konaním a následnou exekúciou, priviesť k rozhodnutiu uzavrieť
takúto dohodu o splátkovom kalendári v snahe zabrániť jeho postihu a urovnať svoje záväzky voči druhej

strane. V ďalšom si však možno často ani neuvedomuje, aké ďalšie prehlásenia podpísal, prípadne k
akým ďalším povinnostiam alebo sankciám sa zaviazal, navyše keď samotná dohoda je vypísaná vo
všetkých bodoch zástupcom druhej strany.

Súd preto predmetnú spotrebiteľskú vec podrobil preskúmaniu aj z pohľadu súdnej kontroly nekalých

obchodných praktík. Inštitút nekalej obchodnej praktiky je zákonným termínom, ktorý nie je možné
prehliadať ani v rovine súkromného práva.

V prípade, že navrhovateľ uplatňuje právo po použití nekalej obchodnej praktiky, súd môže odmietnuť
poskytnúť ochranu takto uplatnenému právu. Ak sa právo uplatňuje po použití nekalej obchodnej
praktiky, ide o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely zákona o ochrane spotrebiteľa rozumie najmä
konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo
vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť
ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl,

lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej dohody (§ 6 ods. 3 Zákona
o ochrane spotrebiteľa). U iných praktík ako sú taxatívne uvedené v prílohe č. 1 zákona o ochrane
spotrebiteľa je pre záver o nekalosti dôležitá existencia nižšie uvedených aspektov.

Zámer žalobcu dosiahnuť vymožiteľnosť pohľadávky podpísaním dohôd o uzavretí splátkového

kalendára a uznaní záväzku zo dňa 17.4.2012, ktorú žalovaný podpísal, súd vzhľadom na vyššie
uvedené hodnotí ako nekalú obchodnú praktiku, pretože boli naplnené zákonné znaky tohto zákonného
inštitútu a to nedostatok odbornej starostlivostí na strane dodávateľa - žalobcu, ako aj potenciálne
riziko, že takéto konanie naruší správanie spotrebiteľa. Uznanie dlhu žalovaným súd považuje za právne
neúčinné, pretože žalovaný nemal vedomosť o následkoch uznania dlhu, ktoré je zakomponované do

dohody o uzavretí splátkového kalendára, pričom je možné mať pochybnosti o tom, že ide o skutočný
prejav vôle žalovaného uznať dlh a nejde iba o vôľu uzavrieť dohodu o splátkach so žalobcom. Z
uvedeného je zrejmé, že pri dostatku informácii by žalovaný uvedenú dohodu spojenú s uznaním dlhu
nepodpísal. Žalobca v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti žalovaného nepoučil o následkoch
podpisu dohody a uznania, ktorý v dobrej viere a snahe uhradiť dlh v splátkach, podpísal formulár, obsah

ktorého mu nebol zrejmý.

Je logické a pochopiteľné, že spotrebitelia vítajú možnosť splácať dlh v splátkach, no je nečestné,
ak sa zneužije kontraktačná situácia s cieľom predĺžiť premlčanie až na 10 rokov. V tomto smere je
dôležité poukázať aj na novú skutočnosť pre judikatúru súdov, že dobré mravy, resp. konanie v rozpore

s dobrými mravmi našlo svoje pozitívno-právne vymedzenie v § 6 ods. 3 zákona č. 634/1992 Zb. o
ochrane spotrebiteľa platného a účinného v rozhodnom období, predávajúci nesmie konať v rozpore
s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie konanie,
ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z
pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, môže privodiť ujmu účastníkovi

obchodného vzťahu pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe a pri ktorom sa využíva
najmä omyl, lesť, vyhrážka, výrazná nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody.

Právny úkon, ktorý, ktorý je v rozpore s ustanovením zákona, je neplatný (§ 39 Občianskeho zákonníka).
Súd nevidí žiadny dôvod nevzťahovať tento záver aj na rozpor právneho úkonu so zákonným

ustanovením § 6 ods. 3 Zákona o ochrane spotrebiteľa. Právny úkon porušujúci ustanovenie § 6 ods. 3
Zákona o ochrane spotrebiteľa je neplatný pre rozpor so zákonom.
Kampaňovité predkladanie formulárov s ľubozvučným ustanovením o možnosti splácať dlh je pre
spotrebiteľov pravdepodobne plných pocitu viny z porušenia splátkového kalendára s cieľom dosiahnuť
predlženie premlčacej doby na 10 rokov bez náležitého objasnenia tohto dôsledku neinformovanému

spotrebiteľovinezodpovedné,nečestnéaodporujezákonnémuustanoveniu§6ods.3Zákonaoochrane
spotrebiteľa. Nielenže je tu dôvod na odmietnutie ochrany dodávateľovi postupom podľa § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka, ale aj na záver o neplatnosti právneho úkonu, ako judikoval Krajský súd v
Prešove vo veci sp. zn. 11Co/37/2012.Na zvýraznenie správnosti rozsudku súd poukazuje na rozhodnutia súdov, ktoré konštatovali nekalosť
obchodnej praktiky v obdobných veciach, a to rozhodnutia Krajského súdu v Prešove vo veciach

11Co/37/2012,20Co/86/2012,3Co/53/2012,4Co/19/2012,19Co/87/2012,5Co/58/2012,12Co/47/2012,
16Co/133/2012, 17Co/120/2012, 19Co/87/2012 a Krajského súdu v Košiciach vo veci 4Cob/75/2012,
5Co/194/2012 a uvádza nasledovné.

K odvolacím námietkam žalobcu, že na to, aby nastali právne účinky spojené s uznaním práva podľa

§ 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka nevyžaduje, aby dlžník mal v čase uznania vedomosť
o premlčaní dlhu a uznanie premlčaného práva nie je z hľadiska účinkov spojených s § 110 ods. 1
Občianskeho zákonníka viazané na vedomosť dlžníka, že uznal premlčané právo a k prerušeniu plynutia
pôvodnej premlčacej doby a začatiu plynutia novej 10 ročnej premlčacej doby dochádza bez ohľadu na
to, či dlžník v čase uznania o premlčaní vedel alebo nie, súd konštatuje, že takúto námietku považuje
v celom rozsahu za nedôvodnú, a to preto, že spôsob, akým žalobca chápe právnu úpravu, obsiahnutú

v ustanoveniach § 110 a § 558 Občianskeho zákonníka, odporuje zmyslu a účelu tejto právnej úpravy.
Ustanovenie § 110 Občianskeho zákonníka upravuje nepochybne inštitút premlčania a ustanovenie §
558 Občianskeho zákonníka jednu z možností zabezpečenia záväzkov. V prípade, ak veriteľ zabezpečí
svoj záväzok dohodou o uznaní dlhu (§ 558 OZ), ustanovenie § 110 Občianskeho zákonníka
stanovuje dobu, v ktorej možno toto právo vykonať, pričom označenie záväzku v ust. § 558 Občianskeho

zákonníka pojmom dlh a v ust. § 110 Občiankeho zákonníka pojmom právo, na tom nič nemení.

Žalobca v žalobnom návrhu uviedol, že došlo k odstúpeniu od úverovej zmluvy z dôvodu porušovania
povinností zo stany žalovaného. Zo súdneho spisu a ani na základe vykonaného dokazovania súd však
danú skutočnosť nemal za preukázanú a preto sa v ďalšom ani nezaoberal možnými následkami takého

právneho úkonu ( t.j. nárokom žalobcu z titulu bezdôvodného obohatenia), aj napriek tomu, že vedľajší
účastník na základe uvedeného žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť, nakoľko nárok žalobcu na
vydanie bezdôvodného obohatenia pri odstúpení od zmluvy by už bol celý premlčaný. Ani zo strany
žalovaného na potvrdenie ním uvádzaných skutočností nebol súdu predložený žiaden relevantný dôkaz,
preukazujúci platné odstúpenie od úverovej zmluvy.

Podľa § 100 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone
ustanovenej ( § 101 až 110 ). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa § 111 Občianskeho zákonníka, zmena v osobe veriteľa nemá alebo dlžníka nemá vplyv na plynutie
premlčacej doby.

Vzhľadomnavykonanédokazovanieavsúladespríslušnýmizákonnýmiustanoveniamisúdtedadospel
k záveru, že nárok žalobcu na zaplatenie istiny úveru a úroku z úveru, je iba čiastočne dôvodný. Tak ako
je vyššie uvedené, na základe zmluvy o poskytnutí spotrebného úveru bol žalovanému poskytnutý úver
vo výške 1 543,52 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splatiť v 59 splátkach, pričom výška mesačnej splátky

predstavujúcej časť istiny a úroku, v zmysle súdom vyššie uvedených konštatovaní, predstavuje sumu
33,30 eur ( 26,16 eur istiny - 1 543,52 eur /59 a 7,14 úrok z úveru - 421,16 eur /59). Nakoľko
žalovaný mal peňažný záväzok žalobcovi plniť v splátkach, pri každej jednej splátke začala plynúť
premlčacia doba samostatne a to odo dňa zročnosti každej jednej splátky. Pri všeobecnej trojročnej
premlčacej lehote, keď žalobca podal žalobný návrh dňa 18.12.2012 a splatnosti jednotlivých splátok k

20. dňu príslušného kalendárneho mesiaca, všetky nesplatené splátky splatné pred dňom 18.12.2009 sú
tedapremlčané.Žalobcovitedavznikolnárokibanazaplateniesplátoksplatnýchvobdobíod20.12.2009
do 20.7.2010, t.j. nárok na zaplatenia 8 splátok po 33,30 eur, čo predstavuje sumu 266,40 eur. Vzhľadom
na vyššie uvedené skutočnosti, súd považoval iba nárok žalobcu na zaplatenie sumy 266,40 eur za
dôvodný a žalobe v tejto časti vyhovel. Čo do zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Žalovaný tým že riadne a včas nezaplatil peňažný záväzok žalobcovi, dostal sa s jeho plnením do
omeškania a žalobcovi vznikol mu nárok na úrok z omeškania. Žalobca si uplatnil nárok na úrok z
omeškania odo dňa nasledujúceho po platnom postúpení pohľadávky, t.j. odo dňa 16.12.2011, pričomvýška zákonného úroku k uvedenému dňu bola 9 % ročne ( 8 % + 1 %) a to zo sumy
istiny, tak ako bola na neho postúpená, pričom je zrejmé, vzhľadom na skutočnú výšku poskytnutého
úveru, že táto suma obsahovala aj iného nároky, ktoré nie sú bližšie špecifikované a časť pohľadávky z

ktorej si žalobca nároku úrok z omeškania, je aj premlčaná. Preto žalobcovi súd priznal nárok na úrok
z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 266,40 eur odo dňa 19.9.2013, t.j. odo dňa nasledujúceho po
poslednej úhrade realizovanej zo strany žalovaného a čo do zvyšku v tejto časti žalobu ako nedôvodnú
zamietol.

Podľa § 142 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku ( ďalej len ,,O.s.p.“), ak mal
účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že
žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov konania právo.

Podľa § 146 ods. 2 O.s.p. , ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný
uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre spávanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je

povinný uhradiť trovy konania odporca.

Podľa § 137 O.s.p., trovy konania sú najmä hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov, včítane
súdneho poplatku, ušlý zárobok účastníkov a ich zákonných zástupcov, trovy dôkazov, odmena notára
za vykonávané úkony súdneho komisára a jeho hotové výdavky, náhrada výdavkov právnickej osoby,

ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, odmena správcu dedičstva a jeho
hotové výdavky, tlmočné a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát.

Podľa§149ods.O.s.p.,akadvokátzastupovalúčastníka,ktorémubolaprisúdenánáhradatrovkonania,
je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.

Podľa § 151 ods. 1,2 O.s.p., o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný
trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia. Ak účastník
v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu

ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem
trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v
takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Podľa § 151 ods. 8 O.s.p., vo výroku o náhrade trov konania súd vyjadrí osobitne trovy právneho
zastúpenia a iné trovy konania, ktorých náhrada sa účastníkovi priznáva.

V danej právnej veci súd žalobu čo do sumy 460,- eur zastavila to z dôvodu úhrad zo strany žalovaného
po podaní žalobného návrhu. V tejto časti z procesného hľadiska žalovaný zavinil zastavenie konania.

Súd následne žalobe vyhovel čo do sumy 266,40 eur s príslušenstvo. Vzhľadom na uvedené žalobca bol
v konaní úspešný v rozsahu 37 % a žalovaný v rozsahu 63 %. Žalovaný bol v konaní teda úspešnejší
a preto mu vznikol nárok na náhradu trov konania v rozsahu 26 % ( 63 % - 37 %).

Žalovaný si nárok na náhradu trov konania neuplatnil a ani zo súdneho spisu mu žiaden nárok na

náhradu trov konania nevyplýva. Súd preto žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal.

Konania v tejto právnej veci sa zúčastnil aj vedľajší účastník a to na strane žalovaného. Vzhľadom
na pomer úspechu žalobcu a žalovaného v tomto konaní, vznikol aj vedľajšiemu účastníkovi nárok na
náhradu trov konania v rozsahu, akom vznikol nárok na náhradu trov konania žalovanému, t.j. vo výške

26 % z jeho celkových priznaných trov konania. Vedľajší účastník v písomnom podaní zo dňa 29.4.2013
prostredníctvom svojho právneho zástupcu si uplatnil nárok na náhradu trov konania pozostávajúci z
trov právneho zastúpenia vo výške 213,94 eur.

O výške trov konania právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka súd rozhodoval podľa vyhl. MS SR č.

655/2004Z.z.oodmenáchanáhradáchadvokátovzaposkytovanieprávnychslužiebvzneníneskorších
predpisov v súlade s prechodnými ustanoveniami, v zmysle ktorých za úkony právnych služieb patrí
advokátovi odmena podľa doterajších predpisov, teda predpisov účinných v čase vykonania úkonu.Súd priznal právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka žalobcu nárok na náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 213,94 eur podľa vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb ( ďalej klen ,,vyhláška“), ktoré sú vyčíslené takto :

Tarifná odmena v sume 195,19 eur s DPH podľa § 10 ods.1, § 14 ods. 1 písm. a) a b) , § 14 ods. 3
písm. b) vyhlášky a to za nasledovné úkony :
- prevzatie a príprava zastupovania dňa ............................................81,33 eur.........
- písomné podanie na súd - vyjadrenie k žalobe zo dňa 29.4.2013 ....................81,33 eur

Náhrada hotových výdavkov v sume 18,75 eur s DPH podľa § 16 ods. 3 vyhlášky - režijný paušál
rok 2013 - 2 x 7,81.

Podľa § 18 ods. 3 vyhlášky, ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa odmena a
náhrady podľa tejto vyhlášky o daň z pridanej hodnoty, ktorú je advokát povinný platiť podľa osobitného

predpisu.

Spolu vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného priznal súd náhradu trov konania vo výške 213,94
eur a vzhľadom na pomer úspechu v konaní zaviazal žalobcu zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi trovy
konania v celkovej výške 55,62 eur (26 % zo sumy 213,94 eur).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd do Prešova.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na odvolanie.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia
domáhať návrhom na súdny výkon rozhodnutia alebo návrhom na exekúciu.