Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 11, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/281/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812218000
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 11. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3812218000.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a členov
JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu

majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Prievidza zo dňa 19. septembra 2014, č.k. 7C/146/2012-26, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

V záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ
domáhal, aby súd zaviazal odporcu zaplatiť mu sumu 125 Eur z titulu majetkovej škody a sumu 448 Eur
z titulu nemajetkovej ujmy a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Súd prvého stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods. 1
písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, § 19 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len zákon č. 514/2003 Z. z.), ďalej ust. § 44 ods. 1,
2, zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok)
a ust. § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.).

Hodnotením skutkového stavu veci dospel súd k právnemu záveru, že návrh nie je podaný dôvodne,
preto ho zamietol.

Zo spisu č. k. 15Er 2327/2008 vyplýva, že žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie bola tunajšiemu súdu doručená dňa 10.10.2008. Exekučným titulom
bolrozsudokStálehorozhodcovskéhosúduzodňa15.4.2008.Dňa21.10.2008súdexekútorovioznámil,
že je potrebné, aby vyzval oprávneného na doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie a to v časti
vymáhaného úroku z omeškania, ktorý v návrhu nie je uvedený. Dňa 13.11.2008 exekútor predložil

súdu opravený návrh na vykonanie exekúcie v časti vymáhaného úroku z omeškania. Dňa 24.11.2008
súd vydal exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Okresný súd Prievidza uznesením č. k. 15Er
2327/2008-23 zo dňa 22.1.2009 zamietol námietky povinného proti exekúcii. Z odôvodnenia uznesenia
vyplýva, že oprávnený sa k námietkam vyjadril dňa 29.12.2008. Uznesenie právnemu zástupcovi
oprávneného bolo doručené dňa 28.1.2009. Okresný súd Prievidza uznesením č. k. 15Er 2327/2008-31
zodňa18.3.2010exekúciuvcelostizastavilzdôvodu,žerozhodcovskýrozsudokzaväzujepovinnéhona

plnenie, ktoré je právom nedovolené, resp. odporuje dobrým mravom. Krajský súd Trenčín uznesením č.k.17CoE448/2010-56zodňa26.1.2011uznesenieokresnéhosúdupotvrdil.Zodôvodneniaodvolacieho
súdu vyplýva, že sa stotožnil v plnom rozsahu s odôvodnením okresného súdu.

Odporca tiež v konaní namietal nedostatky návrhu na začatie konania. V tejto súvislosti súd konštatoval,
že pokiaľ ide o odporcom namietané nedostatky návrhu, tak návrh navrhovateľa v zmysle § 79
ods. 1 O.s.p. má všetky náležitosti návrhu na začatie konania, pričom neoznačenie spisovej značky
exekučného konania, v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného
súdu, nie je takou vadou návrhu, ktorá by bránila súdu vo veci ďalej konať. V zmysle § 15 ods. 1 zákona

č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu škody spôsobenej aj nesprávnym úradným postupom je potrebné
vopred predbežne prerokovať, na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie
nároku s príslušným orgánom. Navrhovateľ v prejednávanej veci poskytol súdu len tvrdenie, že vo veci
podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, na ktorú odporca nereagoval pozitívne. Pokiaľ navrhol
vykonať dôkaz, a to vyžiadať od odporcu príslušný spis, ktorý sa týka podanej žiadosti o prerokovanie
nároku, vykonanie tohto dôkazu nebolo možné, pretože Ministerstvo spravodlivosti SR neviedlo osobitný

spis pre podanú žiadosť. Podľa odporcu navrhovateľ neposkytol, ani napriek opakovaným výzvam v
rámci predbežného prerokovania požadovanú súčinnosť potrebnú pre prerokovanie jeho nároku. Za
tohto stavu, keď navrhovateľ tvrdil, že žiadosť o predbežné prerokovanie nároku podal a odporca v
zásade uvedenú skutočnosť potvrdil, súd uzavrel, že žiadosť o predbežné prerokovanie navrhovateľom
bola podaná v deň 23.4.2012, nárok bol uplatnený na základe žiadosti o predbežné prerokovanie nároku

a s ohľadom na skutočnosť, že nárok navrhovateľa uspokojený nebol v lehote do šiestich mesiacov
odo dňa prijatia žiadosti, súd považoval podmienku predbežného prerokovania nároku za splnenú. Súd
nevidel v podaní predmetného návrhu pred uplynutím šesťmesačnej lehoty prekážku v konaní o
nároku navrhovateľa, pretože uvedená šesťmesačná lehota uplynula dňa 23.10.2012 a v nasledujúcich
dňoch a je zrejmé, že k uspokojeniu nároku navrhovateľa nedošlo. Vychádzajúc z právnej úpravy § 15

ods. 1 a § 16 ods. 1 citovaného zákona, platného do 31.12.2012 nemožno i v takomto prípade uprieť
navrhovateľovi právo obrátiť sa na súd s nárokom na náhradu škody. Zákon podľa tejto úpravy nespájal s
nedostatkom žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a neposkytnutím následnej súčinnosti žiadateľa
dôsledok zániku nároku na náhradu škody. Pokiaľ ide o tvrdenie navrhovateľa, že predložil prílohu -
potvrdenie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie

nároku na náhradu škody v žalobe týkajúcej sa konania EX 11017/2008, tak toto nie je pravdivé, lebo
súd úradnou činnosťou zistil, že takéto potvrdenie sa v uvedenom spise nenachádza.

Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení platnom ku dňu 31.12.2012 právo na náhradu škody sa
premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva

na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa
doručenia (oznámenia) rozhodnutia.

Nesprávnym úradným postupom sa zakladá objektívna zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie),
ktorej sa nemožno zbaviť, a ktorá predpokladá súčasné splnenie troch podmienok, ktorými sú: a/

nesprávny úradný postup, b/ vznik škody a c/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a vznikom škody.

Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka v konaní unesením dvoch bremien. Ide jednak
o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech a jednak bremeno tieto skutočnosti

preukázať.

Navrhovateľ mal v konaní povinnosť preukázať súčasné splnenie troch podmienok zodpovednosti za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa ustanovenia § 9 zák. č. 514/2003 Z. z., pretože
právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je absolútne, ale podlieha

zákonným obmedzeniam, upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie.

Úradný postup nie je spravidla možné právnym predpisom (§ 9 zák. č. 514/2003 Z.z.) upraviť do
najmenších podrobností tak, aby zahŕňal všetko, čo je potrebné pri výkone právomoci príslušného
orgánu vykonať. Preto treba správnosť úradného postupu posudzovať aj z hľadiska účelu, k dosiahnutiu

ktorého postup príslušného orgánu smeruje.

Škodou podľa výkladu súdnej praxe (zák. č. 514/2003 Z.z. ju nedefinuje) sa rozumie majetková ujma
poškodeného, ktorú možno objektívne vyjadriť v peniazoch, a ktorá sa prejavuje ako skutočná škoda, aako ušlý zisk. Skutočnou škodou je majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá spočíva v zmenšení
existujúceho majetku poškodeného, a ktorá predstavuje majetkové hodnoty, ktoré je potrebné vynaložiť
na to, aby sa vec uviedla do pôvodného stavu, resp., aby sa v peniazoch vyvážili dôsledky vyplývajúce

z toho, že navrátenie do predošlého stavu nebolo dobre možné alebo účelné. Ušlým ziskom sa rozumie
majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá na rozdiel od skutočnej škody spočíva v tom, že nedošlo
k rozmnoženiu majetkových hodnôt poškodeného, ktoré bolo možné očakávať so zreteľom na obvyklý
chod veci.

Zákonč.514/2003Z.z.nevysvetľujeanivzťahpríčinnejsúvislostimedzinesprávnymúradnýmpostupom
a škodou. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba objektívnych súvislosti, v rámci
ktorej jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi
nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.

V priebehu konania odporca uplatnil námietku premlčania nároku navrhovateľa.

Premlčanie je kvalifikované uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul
bez toho, že by právo bolo vykonané, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu
práva námietkou premlčania.

V § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. je ustanovená trojročná subjektívna premlčacia doba a pre začatie
jej plynutia je významný subjektívny prvok a to, kedy sa poškodený „dozvedel“ o škode určitého druhu
a rozsahu do tej miery, aby mohol svoj nárok uplatniť (vyčísliť) v žalobnom návrhu. Vzhľadom na to,
že zodpovedným subjektom je zo zákona štát, v § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. nie je ustanovené,
že pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby je významné, kedy sa poškodený dozvie o tom,

kto za vzniknutú škodu zodpovedá. Podľa názoru súdu, v prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom, platí len trojročná subjektívna premlčacia doba a nie aj desaťročná
objektívna premlčacia doba. Ustanovenie § 19 ods. 2 uvedeného zákona totiž viaže začiatok plynutia
objektívnej premlčacej doby len na okamih doručenia, prípadne oznámenia rozhodnutia, ktorým bolo
nezákonné rozhodnutie zrušené, a nie tiež na existenciu nesprávneho úradného postupu.

Navrhovateľ uplatnený nárok o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy odvodzuje od toho, že
exekučný súd nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní od
doručenia žiadosti.

Ako to už bolo uvedené v odôvodnení rozhodnutia, ak navrhovateľ tvrdil, že žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku podal a odporca uvedenú skutočnosť potvrdil, súd dospel k záveru, že žiadosť bola
podaná dňa 23.4.2012.

Vo veci č. k. 15Er 2327/2008 (EX 6035/2008) žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola tunajšiemu súdu doručená dňa 10.10.2008. Exekučným
titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 15.4.2008. Dňa 21.10.2008 súd exekútorovi
oznámil, že je potrebné, aby vyzval oprávneného na doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie a to
v časti vymáhaného úroku z omeškania, ktorý v návrhu nie je uvedený. Dňa 13.11.2008 exekútor
predložil súdu opravený návrh na vykonanie exekúcie v časti vymáhaného úroku z omeškania. Dňa

24.11.2008 súd vydal exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Okresný súd Prievidza uznesením
č. k. 15Er 2327/2008-23 zo dňa 22.1.2009 zamietol námietky povinného proti exekúcii. Z odôvodnenia
uznesenia vyplýva, že oprávnený sa k námietkam vyjadril dňa 29.12.2008. Uznesenie právnemu
zástupcovi oprávneného bolo doručené dňa 28.1.2009. Navrhovateľ tvrdil, že v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej

vynaložil náklady na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou
informačného systému vo výške 70,- eur, na udržiavanie a správu informačného systému vo výške 40,-
eur, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu - na poštovné
a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde vo
výške 15,- eur, t. j. celkovo 125,- eur. O tom, že poverenie v predmetnej exekučnej veci bolo vydané,

sa oprávnený (a tiež povinný) dozvedel v súvislosti s doručením upovedomenia o začatí exekúcie od
exekútora, čo muselo byť ešte pred 29.12.2008, kedy sa vyjadroval v písomnej forme k námietkam
povinného k exekúcii. Ako to už bolo uvedené, tvrdil, že v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi
doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej vynaložil nákladyv celkovej výške 125,- eur. Tieto náklady mal teda vynaložiť v období medzi 10.10.2008 a 24.11.2008.
O ich vynaložení v súvislosti s tvrdeným nesprávnym úradným postupom sa preto musel dozvedieť
momentom, keď mu bolo doručené upovedomenie o začatí exekúcie exekútorom s obsahom, že je

poverený súdom vykonať exekúciu, resp. dňa 28.1.2009, kedy jeho právnemu zástupcovi exekučným
súdombolodoručenéuznesenieč.k.15Er2327/2008-23zodňa22.1.2009.Vtentodeňsatieždozvedel,
že už bolo vydané súdom pre exekútora poverenie na vykonanie exekúcie, a že teda vynaložil tvrdené
náklady,aktoréjemožnéurčiťkonkrétnousumou,aktorésiuplatňujetitulommajetkovejškody(porovnaj
rozhodnutie Krajského súdu Prešov č. k. 17Co 117/2014).

Navrhovateľ návrh o náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil tým, že márnym plynutím času, t. j. v období,
ktoré malo zbytočne uplynúť medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
a rozhodnutím o nej, boli reálne ohrozené legitímne jeho očakávania, že správnym postupom súdu
dôjde k vymoženiu pohľadávky a tiež malo dôjsť k vyvolaniu rizík: a/ neskorým ukončením procedúry
exekučným súdom k zániku povinného, b/ k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, c/ k

insolvenciipovinného,d/kstavomučlenovriadiacichorgánov,umajiteľovspoločnostifrustrácie,úzkosti,
nespravodlivosti, neistoty, nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, e/ k zániku ďalších plánovaných
podnikateľských aktivít, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov, f/ k hospodárskej strate, g/
k ovplyvneniu jeho podnikateľských postupov a k spôsobeniu neistoty v plánovaní ďalších rozhodnutí,
ktoré mohol prijať.

Právo na náhradu nemajetkovej ujmy predstavuje satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných
práv a jeho vyjadrenie v peniazoch spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy, ktoré sa tiež
premlčuje, a to v trojročnej lehote (§ 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení platnom do 31.12.2012).
Práva navrhovateľa mali byť porušované v období od 10.10.2008 do 24.11.2008, v ktorý deň súd poveril

exekútora vykonaním exekúcie. O nemajetkovej ujme sa preto musel dozvedieť momentom, keď mu
bolo doručené upovedomenie o začatí exekúcie exekútorom s obsahom, že je poverený súdom vykonať
exekúciu, resp. dňa 28.1.2009, kedy jeho právnemu zástupcovi exekučným súdom bolo doručené
uznesenie č. k. 15Er 2327/2008-23 zo dňa 22.1.2009. V tento deň sa tiež dozvedel, že už bolo vydané
súdom pre exekútora poverenie na vykonanie exekúcie a vtedy bolo možné nemajetkovú ujmu vyčísliť

konkrétnou sumou.

Návrh na začatie konania vo veci bol podaný dňa 27.9.2012, t. j. po uplynutí trojročnej premlčacej doby,
ktorá začala plynúť v deň nasledujúci po dátume 22.1.2009, t. j. 23.1.2009 a jej plynutie sa skončilo
dňa 23.1.2012. Otázkou premlčania uplatnených nárokov sa súd zaoberal ako primárnou otázkou, a

meritórne sa vecou nezaoberal.

O trovách súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Navrhovateľ v konaní nebol úspešný, a odporcovi
trovy nevznikli. Preto o trovách súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k
vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa
mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., v
konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.),
súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust.

§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli
uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu

postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie
pojednávania.Navrhovateľuskutočnilpodanie,ktorýmupovedomilsúdoskutočnostiachnasvedčujúcich
k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania
vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno

tohto sudcu považovať za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa
týka konečného rozhodnutia vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do
úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
podľa ust. § 109 ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámils podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie
nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal navrhovateľ možnosť vyjadriť sa k
tvrdeniamodporcu,zktorýchsúdprisvojomrozhodovanívychádzalazachytilichajvodôvodnenísvojho

rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu
nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako
strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto
dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.

Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam
protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy.
Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal
na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek
dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho
konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa

k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy,
pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd
vykonaldokazovanielistinami,ktorýchpôvodniejevodôvodnenírozhodnutiapoznateľnýaniejezrejmé,
či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ
dokazovaním, ktoré obsah a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými

listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala
súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej
súvislosti konaním dlžníka povinného. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode,
ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne
spracovanie textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku

vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako
sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej
a skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými
dôvodmi opísanými tými istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že
náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym

titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť
zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania
predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého
vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní návrhu škoda ďalej narastá.
Zdôraznil, že predložil ako dôkaz o vzniku škody Znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný Znaleckým

ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave a namietal, že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné
dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom, z ktorého jednoznačne vyplýva,
ktoré konkrétne náklady boli navrhovateľom vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky.
Poukázal na to, že znalecký posudok preložil až po roku a pol od podania žaloby z dôvodu zložitosti jeho
vypracovania, čo je zreteľný doklad o tom, že určenie výšky škody a jej jednotlivých zložiek je zložitou

odbornou otázkou, ktorú súd nemôže vyriešiť sám prostredníctvom vykonávaných dôkazov. Vzhľadom
na plynutie premlčacích dôb bol pritom navrhovateľ nútený uplatniť svoje nároky včas, a to aj v situácii,
kedy vedel výšku škody určiť len odhadom a nebol priestor na získanie znaleckého posudku. Okrem
toho zdôraznil, že ak bol doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh
navrhovateľa na prerušenie konania z dôvodu prebiehajúceho konania o prejudiciálnej otázke, ktorou je

rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe
ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd prvého stupňa povinný pred samotným
rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť, v súvislosti s čím poukázal na rozsudok
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014. Žiadal preto, aby krajský súd odvolací zrušil napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na
ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim
odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkovýchzisteníneabsentuježiadnarelevantnáskutočnosťalebookolnosť,naopaksúdprvéhostupňa
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.

III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Odvolací súd sa plne stotožňuje s argumentáciou súdu prvého stupňa ohľadom plynutia premlčacej
doby uplatneného nároku. Oprávnený svoj nárok na náhradu škody odvodzuje od toho, že exekučný súd
nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní od doručenia žiadosti
súdu.Žalovanémuboliprvéžiadostiopredbežnéprerokovanienárokudoručené23.04.2012avzhľadom
na to, že v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. sa právo na náhradu škody premlčí za 3 roky odo
dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode, premlčané je právo na náhradu škody, ktorá vznikla 3 roky

pred podaním žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, t.j. pred 23.04.2009. K momentu doručenia
žiadosti o predbežné prerokovanie návrhu žalobcu či už na majetkovú škodu alebo nemajetkovú ujmu
už musel mať žalobca riadne tento nárok aj čo do výšky ustálený.

Ako je vyššie konštatované, v exekučnej veci, kde nebolo poverenie vydané do 15 dní a prvostupňový

súd konštatoval premlčanie nárokov, bolo poverenie vydané dňa 24.11.2008.
O tom, že poverenie v predmetnej exekučnej veci bolo vydané, sa oprávnený (a tiež povinný) dozvedel
v súvislosti s doručením upovedomenia o začatí exekúcie od exekútora, čo muselo byť ešte pred
29.12.2008, kedy sa vyjadroval v písomnej forme k námietkam povinného k exekúcii. Navrhovateľ tvrdil,
že v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie a rozhodnutím o nej vynaložil náklady v celkovej výške 125,- eur. Tieto náklady mal teda
vynaložiť v období medzi 10.10.2008 a 24.11.2008. O ich vynaložení v súvislosti s tvrdeným nesprávnym
úradnýmpostupomsapretomuseldozvedieťmomentom,keďmubolodoručenéupovedomenieozačatí
exekúcie exekútorom s obsahom, že je poverený súdom vykonať exekúciu, resp. dňa 28.1.2009, kedy
jeho právnemu zástupcovi exekučným súdom bolo doručené uznesenie č. k. 15Er 2327/2008-23 zo

dňa 22.1.2009. V tento deň sa tiež dozvedel, že už bolo vydané súdom pre exekútora poverenie na
vykonanie exekúcie, a že teda vynaložil tvrdené náklady, a ktoré je možné určiť konkrétnou sumou, a
ktoré si uplatňuje titulom majetkovej škody.

Navrhovateľ návrh o náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil tým, že márnym plynutím času, t. j. v období,

ktoré malo zbytočne uplynúť medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
a rozhodnutím o nej, boli reálne ohrozené legitímne jeho očakávania, že správnym postupom súdu
dôjde k vymoženiu pohľadávky a tiež malo dôjsť k vyvolaniu rizík: a/ neskorým ukončením procedúry
exekučným súdom k zániku povinného, b/ k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, c/ k
insolvenciipovinného,d/kstavomučlenovriadiacichorgánov,umajiteľovspoločnostifrustrácie,úzkosti,

nespravodlivosti, neistoty, nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, e/ k zániku ďalších plánovaných
podnikateľských aktivít, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov, f/ k hospodárskej strate, g/
k ovplyvneniu jeho podnikateľských postupov a k spôsobeniu neistoty v plánovaní ďalších rozhodnutí,
ktoré mohol prijať.

Právo na náhradu nemajetkovej ujmy predstavuje satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných
práv a jeho vyjadrenie v peniazoch spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy, ktoré sa tiež
premlčuje, a to v trojročnej lehote (§ 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení platnom do 31.12.2012).
Práva navrhovateľa mali byť porušované v období od 10.10.2008 do 24.11.2008, v ktorý deň súd poveril
exekútora vykonaním exekúcie. O nemajetkovej ujme sa preto musel dozvedieť momentom, keď mu

bolo doručené upovedomenie o začatí exekúcie exekútorom s obsahom, že je poverený súdom vykonať
exekúciu, resp. dňa 28.1.2009, kedy jeho právnemu zástupcovi exekučným súdom bolo doručené
uznesenie č. k. 15Er 2327/2008-23 zo dňa 22.1.2009. V tento deň sa tiež dozvedel, že už bolo vydané
súdom pre exekútora poverenie na vykonanie exekúcie a vtedy bolo možné nemajetkovú ujmu vyčísliť
konkrétnou sumou.

Návrh na začatie konania vo veci bol podaný dňa 27.9.2012, t. j. po uplynutí trojročnej premlčacej doby,
ktorá začala plynúť v deň nasledujúci po dátume 22.1.2009, t. j. 23.1.2009 a jej plynutie sa skončilo
dňa 23.1.2012.Otázkou premlčania uplatnených nárokov sa prvostupňový súd správne zaoberal ako primárnou
otázkou.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí
námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca.
Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti
sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie, bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 02.11.2012 pod sp.zn. 4NcC/613/2012, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa

Okresného súdu Prievidza JUDr. Danka Lauková nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania
veci, nakoľko nezistil dôvody na jej vylúčenie. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania
vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí,
že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý
údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil

zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z.z. Odvolací súd
tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal
porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd
nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto okresného
súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p., hoci tak nemohol
postupovať. V danom prípade boli aj podľa názoru odvolacieho súdu splnené predpoklady pre
uskutočnenie pojednávania v neprítomnosti riadne predvolaných účastníkov. Uvedené vyplýva z toho,

že odporca svoju neprítomnosť ospravedlnil a dôvod, pre ktorý navrhovateľ opakovane žiadal zrušiť
nariadené pojednávanie, nebolo možné s prihliadnutím na doterajší priebeh konania, v ktorom bolo
rozhodnuté o nezaujatosti konajúcej sudkyne a zároveň o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie
konania, za dôležitý. Súd prvého stupňa sa pritom s uskutočnením pojednávania v neprítomnosti
účastníkov v odôvodnením svojho rozhodnutia riadne vysporiadal (str. 6 a 7), na čo odvolací súd v

zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. na tomto mieste poukazuje.

Rovnakoďalšieodvolacienámietkyzostranynavrhovateľaneobstojazdôvodu,žesúdprvéhostupňapo
vylúčenívecinasamostatnékonanienaprejednanieveciopätovnenariadilpojednávanie,ktoréhotermín
vytýčil na 19.09.2014 s tým, že predvolanie bolo navrhovateľovi i odporcovi doručené dňa 10.09.2014,

čím boli účastníkom konania vytvorené riadne procesné predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť
sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú pre rozhodnutie vo veci za podstatné. Vyjadrenie odporcu
k návrhu na začatie konania, ako aj poučenie súdu prvého stupňa podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. o
tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musí predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia,
ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie podľa ust. § 115a

O.s.p., najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené
a označené neskôr súd neprihliada, bolo navrhovateľovi riadne doručené už spolu s predvolaním na
prvý termín pojednávania, vytýčený ešte v štádiu spojených vecí na spoločné konanie na 12.08.2014,
pričom navrhovateľ na toto vyjadrenie odporcu reagoval predložením svojho stanoviska v podaní zo
dňa 07.08.2014 a následnou účasťou jeho právneho zástupcu na tomto pojednávaní, preto nemožno

uzavrieť, že by v danej súvislosti bola navrhovateľovi súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť sa
k tvrdeniam odporcu v konaní.

Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa, v zmysle ktorej súd prvého stupňa o návrhu na prerušenie
konania nerozhodol osobitne, túto odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. O návrhu navrhovateľa na

prerušenie konania, doručenom dňa 14.11.2013, súd prvého stupňa rozhodol samostatným uznesením
č.k. 7C/144/2012-190 zo dňa 14.11.2013 tak, že návrh zamietol a navrhovateľ proti tomuto uzneseniu
podal odvolanie, v nadväznosti na ktoré Krajský súd v Trenčíne napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa uznesením č.k. 17Co/76/2014-219 zo dňa 06.05.2014 potvrdil. V danej súvislosti teda nedošlok odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom, keď súd prvého stupňa rozhodol o jeho návrhu
na prerušenie konania samostatne a poskytol navrhovateľovi možnosť podať proti tomuto uzneseniu
opravný prostriedok, pokiaľ sa s postupom súdu prvého stupňa nestotožňoval, čo navrhovateľ aj urobil,

preto jeho námietka v tomto smere nemôže obstáť. V tejto súvislosti treba rovnako poukázať na to, že
ďalší návrh na prerušenie konania, doručený súdu prvého stupňa dňa 08.08.2014, vzal navrhovateľ na
pojednávaní dňa 12.08.2014 späť a netrval na tom, aby sa o tomto návrhu rozhodovalo.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska

skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodoch, ktoré sa z 90% nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne

predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy

odvolacieho konania nevyplývajú.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .