Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 30, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/738/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233585
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5112233585.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana

a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.
18C/252/2012-153 zo dňa 17. júla 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu majetkovú škodu, ako aj nemajetkovú ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Žilina. Nesprávnosť postupu mala
spočívať v okolnosti, že vo veci navrhovateľa (v pozícii oprávneného) exekučný súd nerozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia v zákonnej 15-dňovej lehote.
Súd I. stupňa ustálil, že v dotknutej exekučnej veci (sp. zn. tamojšieho súdu 20Er/1606/2010), v ktorej

bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, bola dňa 26.4.2010 exekučnému súdu doručená žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd preskúmal žiadosť o udelenie poverenia a
po vykonaní súvisiacich úkonov dňa 2.2.2011 vydal predmetné poverenie.
Následne okresný súd vyslovil niekoľko samostatných dôvodov vedúcich k zamietnutiu návrhu.
Zadefinoval nesprávny úradný postup a konštatoval, že postup súdu spĺňa takúto charakteristiku len, ak
nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom (súdnom) rozhodnutí. Pokiaľ exekučný súd preskúmaval
súvisiacepodklady,išloočinnosťpriamosmerujúcukvydaniurozhodnutiaatútoniejemožnépovažovať

za nesprávny úradný postup a ani konanie vykazujúce znaky zbytočných prieťahov. Okresný súd za
relevantnú považoval aj povinnosť exekučného súdu z úradnej moci (rozhodnutie Súdneho dvora EÚ
C- 40/08) preskúmať neprimeranosť rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskom vzťahu. V tejto spojitosti
uviedol, že súd automaticky nevydáva poverenia, ale vychádza z individuálneho posúdenia jednotlivej
veci. Taktiež podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu nie každé nedodržanie zákonných lehôt sa
považuje vždy a automaticky za porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Z hľadiska plynulosti postupu exekučného súdu okresný súd vyslovil, že sa - napriek vyššie uvedenému

- vyznačoval určitými prieťahmi. Konštatoval však, že navrhovateľ nepreukázal (ďalšie) kumulatívne
predpoklady priznania jej náhrady - vznik škody (zhodne tak vznik nemajetkovej ujmy) a ani
príčinnú súvislosť medzi dotknutým nesprávnym úradným postupom a údajnou škodou/nemajetkovou
ujmou. V oboch otázkach zdôrazňoval predovšetkým neunesenie dôkazného bremena vo vzťahu kukonkrétnostiam prejednávanej veci. K znaleckému posudku navrhovateľa ohľadne spôsobenej škody
doplnil, že tento je iba prepočtom nepreukázaných a (len) navrhovateľom tvrdených sumárnych údajov.
Vo vzťahu k nemajetkovej ujme okresný súd mal za to, že samotné konštatovanie porušenia práva

navrhovateľa je dostatočné. Prihliadol na širšie súvislosti poskytovania úverov zo strany navrhovateľa.
Vo výroku o trovách konania vyslovil (s poukazom na § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.), že
procesne úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, lebo si ju neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal

jeho zrušenia a vrátenia veci na nové prejednanie. Namietal, že za situácie, kedy sa odporca k návrhu
nevyjadril a zároveň bolo potrebné vykonať dokazovanie listinami založenými v exekučnom spise,
nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Taktiež však (súčasne) namietal, že okresný
súd nesprávne prejednal vec v jeho neprítomnosti, lebo (on) predložil riadne zdôvodnenú žiadosť o
zrušenie pojednávania. V tejto spojitosti tvrdil, že nemal možnosť vyjadriť sa k prednesom odporcu, k
vykonaným dôkazom a ani sám nemohol navrhnúť dôkazy na podporu jeho tvrdení. Zdôrazňoval, že

nebol oboznámený s vyjadrením protistrany. Upozornil tiež na to, že pôvod listinných dôkazov nie je
z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Okresný súd si mal (údajne) obsah a rozsah dokazovania určiť (bez akéhokoľvek zdôvodnenia) sám.
Meritórne rozhodnutie označil taktiež za predčasné z dôvodu, že konajúci súd nevyčkal na právoplatnosť
rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Zároveň ale tvrdil, že o návrhu na prerušenie

konania nebolo vôbec rozhodnuté.
Navrhovateľ (opakovane) poukázal na svoje tvrdenia o tom, že konajúceho sudcu bolo potrebné z
rozhodovania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. Súdu prvého stupňa navrhovateľ vytýkal (i) viacero omylov; napr.

mal konštatovať, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v
odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Za významné považoval nielen skúmanie
okamihu, kedy exekučný súd o vydaní poverenia rozhodol, ale i momentu, kedy poverenie súdnemu
exekútorovi doručil. Osobitne navrhovateľ zdôraznil, že pokiaľ odporca nereagoval na výzvu súdu, aby
predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu, mal okresný súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre

zmeškanie.
Odvolateľ ďalej uviedol, že okresný súd ignoroval všetky tvrdenia o vzniku škody z titulu (celkových)
administratívnych výdajov. V tejto časti považoval rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov. Nakoľko je skutkový základ danej veci jedinečný, je neakceptovateľné, aby okresný súd
svoje rozhodnutie odôvodnil úplne rovnakými vetami ako v iných rozhodnutiach, v rámci ktorých

vystupuje identický navrhovateľ a odporca. Odvolateľ tiež nesúhlasil s tvrdením, že náklady na správu
pohľadávky počas nečinnosti zapríčinil dlžník - povinný. Navrhovateľ hodlal prostredníctvom znaleckého
posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil, predložiť dôkaz o výške majetkovej škody, okresný súd však
dokazovanie neprípustne skrátil, pričom odvolateľa nepoučil ani podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Súčasne
však tvrdil, že takýto znalecký posudok predložil a okresný súd sa s ním neoboznámil, hoci uvádzal, že

navrhovateľ uplatňovanú škodu nepreukázal.
V spojitosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou podľa odvolateľa okresný súd vôbec nevysvetlil,
prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Rozhodnutie prvostupňového súdu označil za vnútorne rozporné; na jednej strane bolo
zistené, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote, pre ktorú nečinnosť sa nenašiel

žiadny objektívny udržateľný, ospravedlňujúci dôvod, na druhej strane však porušenie práva nebolo
konštatované.

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1, 2
písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)
napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je

právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti totiž pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom realizácie
procesných práv účastníkov je práve pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný,
avšak svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou - sa o ich bezprostredné naplnenie sám obral.V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil vykonávania dokazovania, mohol by
navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu sa vyjadriť.
Predvolanie na termín pojednávania (17.7.2014) navrhovateľ prevzal (už) dňa 26.5.2014, napriek tomu

až 11.7.2014 o 16.27 hod (t.j. po úradných hodinách súdu) vykonal elektronické podanie obsahujúce
„Návrh na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady nestrannosti súdu
a sudcu“. Okresný súd správne vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia ako nie dôležitý, čo korešponduje
s nižšie rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení o konaní „vylúčeného“ sudcu. Ustanovenie
§101ods.2vspojenís§119O.s.p.umožňujesúduzvážiťdôvodnosťnávrhunaodročeniepojednávania

a nadväzne konať i v neprítomnosti účastníkov. V prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka
za podmienok predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie
napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 116/1993) a zároveň nie je porušená zásada
kontradiktórnosti sporového konania.
Navrhovateľ žiadosť o odročenie pojednávania podal v relatívne krátkom časovom predstihu - z hľadiska
pracovných dní - pred jeho termínom. Navyše, vzhľadom na to, že dotknuté podanie neobsahuje

náležitosti predpísané v ustanovení § 119 O.s.p. - nevymedzenie dňa, kedy sa o dôvode (požadovaného
odročenia pojednávania) navrhovateľ dozvedel, nepredstavuje dané podanie kvalifikovaný základ pre
eventualitu odročenia pojednávania. Napriek uvedenému okresný súd na elektronickú adresu právneho
zástupcu navrhovateľa oznámil neakceptovanie predmetnej žiadosti o odročenie pojednávania.

Z obsahu spisu vyplýva, že právnemu zástupcovi navrhovateľa bolo dňa 18.7.2013 doručené vyjadrenie
odporcu vo veci samej. Tým je vyvrátená zásadná odvolacia námietka navrhovateľa o tom, že nemal
možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany. Nenáležitým je tiež tvrdenie odvolateľa o predčasnosti
meritórneho rozhodnutia z dôvodu nevyčkania na právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania. V súdenej veci totiž návrh na prerušenie konania podaný nebol, niet preto (ani

hypoteticky) rozhodnutia, na právoplatnosť ktorého by bolo možné/potrebné vyčkať.
Zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonný sudca (náležite) postupoval v
intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jeho nevylúčení (doručené navrhovateľovi
26.5.2014). Odvolateľ v návrhu na prerušenie konania ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne
iné/ďalšie okolnosti, ktoré by mali zakladať jeho vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia

nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax
Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013.
či 4 Cdo 317/2013 z 25.6.2014) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti.

Neopodstatnenými sú tvrdenia odvolateľa, že okresný súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania,

resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie) založené
v exekučnom spise. Zo zápisnice o súdnom pojednávaní je nepochybné, že dokazovanie bolo vykonané
(aj) oboznámením podstatného obsahu dotknutého exekučného spisu - sp. zn. 20Er/1606/2010,
ktorý dôkaz výslovne (č.l. 1 spisu - označením povinného a spisovej značky exekútora) požadoval
navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (jeho str.

8). Z uvedeného vyplýva, že okresný súd rozhodol na základe skutkového stavu zisteného vykonaním
dokazovania, iniciovaného práve navrhovateľom.
O povinnosti v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. bol navrhovateľ poučený (aj) v predvolaní na
pojednávanie.Zároveňokresnýsúd(riadne)vykonaldokazovanie(i)znaleckýmposudkompredloženým
navrhovateľom.

Taktiež je v úplnom rozpore so skutočným obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacia
námietka, v zmysle ktorej súd zistil, že o návrhu nebo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote a
pre túto nečinnosť nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Naopak, okresný
súd jednoznačne pomenoval/označil dôvody relatívne dlhšieho rozhodovania o žiadosti na udelenie

poverenia.
Právnej úprave nezodpovedajúcou je i požiadavka odvolateľa, že v prípade, ak sa odporca k návrhu
nevyjadril, mal súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Je výlučne vecou procesnej autonómie
odporcu, či sa k podanému návrhu vyjadrí a nadväzne je vecou posúdenia listinných dôkazov konajúcim
súdom, či predstavujú podklad pre pozitívne rozhodnutie o uplatnenom nároku. Samotné nevyjadrenie

saodporcunepochybnebezďalšiehoneznamenápovinnosťsúdurozhodnúťrozsudkomprezmeškanie.
V rámci meritórneho posúdenia odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové
vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1
O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že (nepochybne z dôvodu predkladania enormného množstvatypových podaní navrhovateľom na súdy) v odvolaní absentuje akákoľvek úvaha/protiargumentácia vo
vzťahu ku konkrétnym vecným dôvodom zamietnutia návrhu. Inými slovami, odvolateľ rezignoval na
relevantnú reakciu na ktorýkoľvek z nosných dôvodov (t.j. najmä vysvetlenie povinností exekučného

súdu pri skúmaní exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok; spotrebiteľský rozmer
posudzovaného vzťahu; nepreukázanie vzniku škody/nemajetkovej ujmy; dostatočnosť konštatovania
nesprávneho úradného postupu), na ktorých okresný súd založil svoje rozhodnutie.
Nadväzne platí, že odvolací súd nemôže v sporovom/kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú
procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp.

preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok.
Takisto je však neprípustné/nemožné konfrontovať okresný súd so závermi, ktoré nevyslovil. Z tohto
pohľadu odvolacie námietky spočívajúce v tvrdení, že okresný súd pochybil, keď konštatoval, „že
namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“, či „že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti zapríčinil dlžník“ nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami napadnutého
rozhodnutia. Ide o zjavné pochybenie odvolateľa pri formulovaní odvolacích dôvodov.

Nenáležitým je i tvrdenie navrhovateľa o formulárovom charaktere odôvodnenia rozsudku. Naopak,
právenavrhovateľompredloženéodvolaniejesvojouzmätočnosťou(napr.namietazároveňokolnosť,že
súd nevykonal pojednávanie, ako aj okolnosť, že pojednávanie vykonané bolo) a odôvodneniu rozsudku
nekorešpondujúcim obsahom (popísaným vyššie) ilustráciou nesprávneho šablónovitého/typového

podávania odvolaní.
V protiklade s uvedeným odôvodnenie napadnutého rozhodnutia ako celok spĺňa (všetky) zákonné
parametre. Rozhodne ho nemožno považovať za svojvoľné, či arbitrárne.

Vo vzťahu k námietke, že dôležitým je nielen skúmanie okamihu, kedy exekučný súd o vydaní poverenia

rozhodol, ale i momentu, kedy poverenie súdnemu exekútorovi doručil, odvolací súd dodáva, že táto
úvaha neobsahuje žiadne konkrétne tvrdenia o porušení povinností exekučného súdu pri doručovaní
poverenia. Predovšetkým však nezodpovedá tvrdeniam prezentovaným v návrhu (§ 205a O.s.p.), kde
navrhovateľ skutkový základ uplatneného nároku založil na zákonnej povinnosti exekučného súdu
rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia do 15 dní.

Len pre úplnosť krajský súd dodáva, že pri uplatňovaní nároku na náhradu škody, či nemajetkovej ujmy
podmienenej konkrétnym individualizovaným konaním (nesprávnym úradným postupom) musia byť tak
skutkové tvrdenia o jej vzniku, ako aj súvisiace dôkazy (minimálne vo forme ich označenia), náležite
konkrétne a jedinečné. V posudzovanom návrhu (ako v stovkách ďalších identických meritórnych podaní
navrhovateľa)právetátoindividuálnašpecifikáciaabsentuje.Navrhovateľuvádzalenznačnevšeobecnú

argumentáciu, ktorá je „použiteľná“ takmer v akomkoľvek prípade, čo je však z hľadiska unesenia
bremena tvrdenia a dôkazného bremena v jednotlivo určenej veci nedostatočné.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe
okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil

napadnutý rozsudok vo veci samej ako vecne správny.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci
samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.
Odvolateľ - navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s
§ 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu jeho trov. Naproti tomu odporca si náhradu trov aktuálneho
odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods.1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.