Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 12, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/497/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233855
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112233855.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany
Urbanovej a členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Miroslava Šeptáka v právnej veci
navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598,
zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO:
36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a
náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 18C
271/2012-137 zo dňa 08. 08. 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 18C 271/2012-137 zo dňa 08. 08. 2013 p
o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol. Súčasne vyslovil,
že odporcovi náhradu trov konania nepriznáva.
Z dôvodov tohto rozhodnutia vyplýva, že okresný súd v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. konal a
rozhodol a na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu navrhovateľa, ktorí mali
doručenie predvolania na pojednávanie riadne a včas vykázané. V rámci dokazovania sa súd oboznámil
s obsahom listín založených spise, ako aj s obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn.
18Er/4118/2009, pričom zistil a ustálil nasledovný skutkový a právny stav:
Prvostupňový súd vyhodnotil odporcom vznesenú námietku premlčania ako nedôvodnú. Ďalej uviedol,
že z obsahu spisu vyplýva, že Okresný súd Žilina poverenie nevydal v 15-dňovej zákonnej lehote
na vydanie poverenia - žiadosť o udelenie poverenia mu bola doručená dňa 24.11.2009, poverenie
bolo vydané dňa 02.03.2010. V predmetnom konaní však exekučný súd postupoval v zmysle platnej
legislatívy účinnej v čase podania návrhu na vydanie poverenia (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku),
keď preskúmaval žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh
na vykonanie exekúcie a samotný exekučný titul - Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn.
SR 12170/09 zo dňa 20.08. 2009, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 21.09.2009 a vykonateľnosť
dňa 24.09.2009. Ako podklad pre svoje rozhodnutie vykonával úkony za účelom zabezpečovania
podkladov pre rozhodnutie o žiadosti, čo je zrejmé z exekučného spisu. Zároveň však okresný súd
konštatoval, že nie každý prieťah v konaní možno hodnotiť ako zbytočný prieťah v konaní. Nedodržanie
zákonných lehôt sa nepovažuje vždy automaticky za porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR). Rozhodujúce sú všetky okolnosti danej veci.
Musí ísť o významné prieťahy, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, neefektívny postup
(I. ÚS 16/2, I. ÚS 63/00). Je nepochybné, že exekučný súd vydal poverenie cca. 3 mesiace po

zákonom stanovenej lehote. Počas tejto doby však skúmal, či nie je rozpor so zákonom, keďže išlo
o rozhodcovské rozhodnutie spotrebiteľskej veci. Oprávnenosť takéhoto skúmania exekučného súdu
vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C 40/08 Asturcom Telecomunicaciones
SL proti Cristina Rodríguez Nogueira. Žiadosť o vydanie poverenia bola vydaná na základe exekučného
titulu - rozhodcovského rozhodnutia vydaného na základe spotrebiteľského vzťahu. Vzhľadom na
problematiku spotrebiteľských vzťahov a na rozsiahlu právnu úpravu týkajúcu sa ochrany spotrebiteľa,
bolo potom povinnosťou exekučného súdu skúmať v rámci exekučného konania toto rozhodcovské
rozhodnutie, s poukazom aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ uvedeného vyššie, v zmysle ktorého
smernicu 93/13 treba vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na
nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí, pokiaľ
má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave, aj bez návrhu
posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo
poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať
takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Ak ide o neprimeranú
doložku, prináleží tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho
práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný (bod 59). Pre
rozhodnutie súdu o žiadosti o udelenie poverenia nie je postačujúca len žiadosť, ale aj ďalšie podklady,
ktoré však príslušným súdnym exekútorom neboli zaslané súdu. Rozhodnutie o žiadosti o udelenie
poverenia musí vychádzať z objektívneho zistenia a posúdenia veci (súd nie je len nejaký „štatista“,
ktorý automaticky udeľuje poverenia na žiadosť exekútora). Hoci zákonom stanovená
15-dňová lehota na udelenie poverenia nebola exekučným súdom dodržaná, vzhľadom na všetky
okolnosti prípadu, s poukazom na zvýšenú ochranu spotrebiteľa, aj prípadné jej
nedodržanie, nie je tak závažné, ako by bolo závažným porušenie predpisov týkajúcich sa ochrany
spotrebiteľa. Nedodržanie zákonom stanovenej lehoty na vydanie poverenia tak bolo síce porušením
súdu, ku ktorému však došlo objektívne z dôvodov zvýšenej ochrany spotrebiteľa. Prvostupňový súd
síce konštatoval porušenie práva, no vzhľadom na všetky uvádzané skutočnosti, (ako je dĺžka porušenia,
vykonávanie úkonov súdu počas tejto doby na zabezpečovanie podkladov pre rozhodnutie, s poukazom
na zvýšenú ochranu spotrebiteľov), bol toho názoru, že konštatovanie takého porušenia je dostatočným
zadosťučinením. Navyše, súd I. stupňa nezistil, že by v danej exekučnej veci navrhovateľ využil nejaké
právne prostriedky do vydania udelenia poverenia za účelom zvrátenia vzniknutého stavu, v ktorom
podľa jeho uvedenia pociťoval neistotu, frustráciu. Navyše, samotný navrhovateľ v konaní hodnoverne
nepreukázal vznik majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorú uplatňoval v tomto súdnom konaní.
Tvrdená škoda nemá bezprostrednú a priamu príčinnú súvislosť s rozhodnutím exekučného súdu a ním
tvrdenými prieťahmi. Navrhovateľ v konaní nepreukázal, že bez vydania rozhodnutia exekučného súdu
bez tvrdených prieťahov, by nebolo došlo k vzniku tvrdenej škody. Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľ
v tomto konaní nepreukázal tak majetkovú škodu, ako aj príčinnú súvislosť medzi jej vznikom a výškou.
Súčasne navrhovateľ vo svojom elektronickom podaní zo dňa 07.08.2013 navrhol doplnenie
dokazovania, a to dodatočným predložením znaleckého posudku, ktorý si objednal za účelom
zodpovedania otázok týkajúcich sa interpretácie a aplikácie Smernice Rady 93/13 EHS. Okresný súd
tento návrh zamietol a nevykonal, pretože znalecký posudok, ktorý nebol vypracovaný v súdnom konaní,
nemá charakter znaleckého posudku, ale iba listiny a pre rozhodnutie súdu
za zisteného skutkového a právneho stavu je právne irelevantný. Naviac, znalecký posudok by mal
preukázať správnosť skutkových tvrdení navrhovateľa, nemôže však tieto skutkové tvrdenia nahrádzať,
resp. nahrádzať právne posúdenie. Aj podľa samotného navrhovateľa by ním predložený znalecký
posudok mal zodpovedať otázky na interpretácie a aplikácie Smernie Rady 93/13 EHS.
Je však neprípustné, aby bol znaleckým posudkom predkladaný nejaký právny názor, či stanovisko na
interpretáciu, resp. aplikáciu Smernice s ohľadom na zásadu „iura novit curia“.
Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 513/2003 Z. z.“) vo svojich ustanoveniach taxatívne vymedzuje
podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody pri ktorých štát zodpovedá za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny
úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou.
V prerokovávanej veci si navrhovateľ uplatnil náhradu majetkovej škody vo výške 125,00 Eur a
nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 275,00 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu,
ktorý nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora v exekučnom konaní v zákonom stanovenej lehote.
Nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní,
najmä jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok a nesprávnym

úradným postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote,
a aj nevydanie rozhodnutia je nesprávnym úradným postupom. V súlade s vyššie uvedeným mal súd I.
stupňa za to, že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora síce rozhodol oneskorene
(s omeškaním cca 3 mesiace), čo možno považovať za nesprávny úradný postup. Toto omeškanie
však bolo spôsobené aplikáciou noriem na ochranu spotrebiteľa a skutočnosťou, že exekučným titulom
bol rozhodcovský rozsudok. Navrhovateľ však v konaní nepreukázal majetkovú škodu, ako aj príčinnú
súvislosť medzi vznikom a výškou škody a z uvedeného dôvodu súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný
zamietol.
O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. pri aplikácii ust. § 151
ods. 1 a 2 O.s.p. a odporcovi, ktorý bol v konaní úspešný, ich nepriznal, keďže tieto si nevyčíslil a z
obsahu spisu mu vznik žiadnych trov nevyplýva, a preto mu v písomnom vyhotovení rozsudku náhradu
trov konania nepriznal.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.
Poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho konania zahŕňajúceho právo na
kontradiktórne konanie, v rámci ktorého musia mať strany možnosť oboznámiť sa so
všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim, s cieľom ovplyvniť súdne
rozhodnutie. Odvolateľ tiež namietal, že pred vynesením rozhodnutia nebol oboznámený ani s listinnými
dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu sa nemal možnosť vyjadriť a
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Navrhovateľ pritom trval na osobnej účasti svojho právneho
zástupcu na pojednávaní, ale pred nestranným súdom. Súd mal umožniť navrhovateľovi uplatňovať
svoje stanoviská k skutkovým aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom. Pokiaľ vnútroštátny
súd dospel (podľa odvolateľa na základe dokazovania, ktorého obsah, rozsah si bez akéhokoľvek
dôvodu určil sám) k záveru, že existuje okolnosť brániaca vydať pre navrhovateľa pozitívne rozhodnutie,
musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili.
Upozornil, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia
poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Zároveň navrhovateľ poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil
súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie
a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v
očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie
krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou judikatúrou v iných krajských
súdoch v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR,
Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd.
Navyše konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania
do úvahy aj preto, že súd v ten istý deň rozhodol uznesením o zamietnutí návrhu navrhovateľa na
prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) a ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., proti ktorému
legálne pripustil odvolanie. Navrhovateľ podal proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania odvolanie, pričom v čase podania tohto odvolania o ňom nebolo rozhodnuté. Takýto postup
súdu zakladá porušenie práva navrhovateľa na súdnu ochranu, osobitne marí jeho možnosť konať pred
súdom. Meritórne rozhodnutie súdu je tak prinajmenšom predčasné.
Navrhovateľ zotrval na tvrdení, že zákonom stanovená lehota na vydanie poverenia v predmetnom
exekučnom konaní nebola exekučným súdom dodržaná, čo potvrdzuje aj odôvodnenie napadnutého
rozsudku. V dôsledku toho bol v súdenej veci preukázaný navrhovateľom tvrdený nesprávny úradný
postup.

Odporca zostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený
účastník konania (§ 201 veta prvá O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Primárne je zo strany odvolacieho súdu potrebné poukázať na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové
vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju
viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). V tejto súvislosti je zjavné, že (nepochybne z dôvodu

predkladania enormného množstva typových podaní navrhovateľom na súdy), že (hmotno-právne)
odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené
napadnuté rozhodnutie. V odvolaní navrhovateľa niet jedinej zmienky (tobôž protiargumentácie) vo
vzťahu k argumentácii okresného súdu obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí, že v súvislosti s
rozhodovaním Okresného súdu Žilina v exekučnej veci, z ktorej si uplatňuje svoj návrh navrhovateľ
žalobou v tomto súdnom konaní, v štádiu konania o žiadosti o udelenie poverenia síce došlo k
nedodržaniu zákonom stanovenej lehoty na jeho vydanie (t.j. nesprávnemu úradnému postupu),
navrhovateľ však nepreukázal v konaní existenciu ďalších zložiek zodpovednosti za škodu, a to vznik
materiálnej škody vo výške 125,00 Eur a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu
a vznikom tejto škody, ako aj jej výšky a tiež nepreukázal v konaní, že by mu vznikol nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 275,00 Eur s poukazom na § 17 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z..
Odvolací súd nie je oprávnený preskúmať prvostupňové rozhodnutie na základe iných, než účastníkom
konania v odvolaní vznesených námietok.

Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval
nestranný sudca. Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č.k. 7NcC/177/2013-25
zo dňa 12. 02. 2013, že zákonná sudkyňa Okresného súdu Žilina JUDr. Gabriela Panáková nie je
vylúčená z jej prejednávania a rozhodovania. Od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom nadriadený súd
podrobne uviedol dôvody, pre ktoré zákonnú sudkyňu možno považovať za nestrannú zo subjektívneho
aj objektívneho hľadiska, nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť
zákonnej sudkyne, preto je argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu bezpredmetná. Nad
rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania)
sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci
zachovať vecný, profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť,
že predmetom konania je nesprávny úradný postup, na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu,
nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre jej vylúčenie.
Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého procesu
citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone
rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu.
Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto
skutočnosť nemôže byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a
priori stáli vo svetle spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a
súdom nie je vzťahom zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom
funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti
sudcu a štátu. Sudca je pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne
predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez
zbytočných prieťahov, len na základe skutočnosti zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č.
385/2000 Z. z.). Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vnímať aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej
moci, celého súdneho systému, aj konkrétneho súdu na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie
nezávislosti je predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1Nc 86/2011 zo dňa 24.11.2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať
vecný a profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom
konania je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu (keď v prejednávanej
veci zákonná sudkyňa nekonala a nerozhodovala v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu
úradnému postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonnej
sudkyne JUDr. Gabriely Panákovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť
oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami/ustanoveniami procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje
procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný,
pričom o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojím postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom
pojednávaní. Z obsahu spisu vyplýva, že prvý termín pojednávania (07.06.2013) Okresný súd vytýčil
dňa 06.05.2013 a až dňa 03.06.2013 o 06.54 hod. navrhovateľ zaslal súdu I. stupňa návrh na zrušenie

nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu a v
dôsledku toho okresný súd odročil pojednávanie na deň 08.08.2013, aby vyčkal na dôjdenie originálu
tohto podania, pričom predvolanie prevzal navrhovateľ dňa 13.06.2013 a jeho právny zástupca dňa
12.06.2013. Až dňa 08.08.2013 o 08.27 hod., t.j. 3 minúty pred začatím pojednávania bol konajúcemu
súdu doručený návrh navrhovateľa na „zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia
porušenia zásady nestranného súdu a sudcu“, pričom okresný súd sa s návrhom na odročenie
vysporiadal predpísaným spôsobom, a to jednak ku totožnej žiadosti vo vzťahu k
predchádzajúcemu pojednávaniu konanému dňa 07.06.2013 oznámením zo dňa 05.06.2013 (č.l. 72
spisu) - § 119 ods. 2 písm. c) O.s.p. bezodkladným oznámením spôsobu, ako predmetný návrh na
odročenie pojednávania posúdil. Na pojednávaní dňa 08.08.2013 bol
konajúcemu súdu doručený návrh navrhovateľa na „zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho
posúdenia porušenia zásady nestranného súdu a sudcu“, pričom okresný súd sa aj s týmto návrhom na
odročenie pojednávania vysporiadal zákonom predpísaným spôsobom, keď na pojednávaní uznesením
žiadosti právneho zástupcu navrhovateľa o odročenie pojednávania nevyhovel. Správnym je aj samotné
vecné vyhodnotenie uplatneného dôvodu odročenia ako nie dôležitého (§ 119 ods. 1 O.s.p.), ako
to korešponduje s vyššie uvedeným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní
„vylúčeného“ sudcu. Ustanovenie § 101 ods. 2 (v spojení s § 119 O.s.p.) umožňuje súdu zvážiť
dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a nadväzne konať v dôvodných prípadoch v neprítomnosti
účastníkov konania. Iné chápanie predmetného ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň
k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých (tvrdená) existencia je v konečnom dôsledku základom
samotného nároku uplatňovaného navrhovateľom v žalobe.

Písomné vyjadrenie odporcu vo veci samej bolo súdu doručené dňa 05. 06. 2013 (č.l. 71-84 spisu) a dňa
10.06.2013 bolo odoslané navrhovateľovi na vyjadrenie (§ 114 ods. 2 veta posledná O.s.p.), ktoré prevzal
jeho právny zástupca dňa 13. 06. 2013 (č.l. 109 spisu). Navrhovateľ mal teda možnosť i dostatočný
časový priestor vyjadriť sa k obrane odporcu uvedenej v jeho vyjadrení k žalobe.

Bez akéhokoľvek racionálneho základu sú tvrdenia odvolateľa v tom smere, že súd si určil sám okruh a
rozsah dokazovania, resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané
dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice v súdnom pojednávaní je mimo rámca
akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámením podstatného
obsahu exekučného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 18Er/4118/2009 - ktorý dôkaz výslovne (č.
l. 2 spisu) požadoval samotný navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia (č. l. 137-154 spisu).
Úplne zmätočným je tvrdenie odvolateľa, že v danej veci bolo neprípustné meritórne rozhodnúť, keďže
súd prvého stupňa v ten istý deň rozhodol o jeho návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods.
1 písm. b) O.s.p. a ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., proti ktorému zákon pripúšťa odvolanie, nakoľko z
obsahu spisového materiálu vyplýva, že takýto procesný návrh navrhovateľ v prejednávanej veci vôbec
nepodal.

Odvolacie námietky navrhovateľa sa nedotýkajú hmotno-právnych dôvodov, pre ktoré okresný súd
žalobu zamietol.

Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bola skutočnosť, že hoci
súd I. stupňa rozhodol cca 3 mesiace po uplynutí lehoty o žiadosti súdneho exekútora na vydanie
poverenia, navrhovateľ v konaní nepreukázal vznik škody a jej výšku, ako aj príčinnú súvislosť
medzi konaním súdu v predmetnej exekučnej veci a vznikom škody. Navrhovateľ v danom prípade
odôvodňoval nesprávny úradný postup exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 15-dňovej
lehoty na vydanie poverenia. Okresný súd vykonaním dokazovaním dospel k záveru, že v súdenej
veci nevznikol navrhovateľovi nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy s poukazom na skutkový
stav popísaný vyššie. Keďže súd nemal preukázaný vznik škody, jej výšku, ako aj príčinnú súvislosť
medzi konštatovaným nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, ako aj v konaní navrhovateľ
nepreukázal vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, akékoľvek ďalšie dokazovanie vo veci by bolo
preto nadbytočné.

Navrhovateľ nijako nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli hmotno-
právnym dôvodom zamietnutia návrhu, a preto nie sú predmetom odvolacieho prieskumu.

Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej
veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväzne
zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj meritum veci. Po
vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. aj správne a presvedčivo
odôvodnil.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia
vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. Navrhovateľ nebol v odvolacom konaní úspešný, a preto je povinný nahradiť odporcovi trovy, ktoré
mu v súvislosti s týmto konaním vznikli. Keďže si odporca náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil
(§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu mu vznik trov tohto odvolacieho konania ani nevyplýva, odvolací
súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.