Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 13, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/846/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234568
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kotrčová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112234568.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Kotrčovej

a členov senátu JUDr. Jána Burika, JUDr. Jozefa Turzu, v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421 proti odporcovi Slovenská republika,
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, v konaní o
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Žilina, č.k. 6C/310/2012-69 zo dňa 17. 1. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby bol odporca zaviazaný
zaplatiť mu z titulu majetkovej škody 125,- eur a z titulu nemajetkovej ujmy 440,- eur, zamietol. Odporcovi
náhradu trov konania nepriznal.
Z vykonaného dokazovania považoval za preukázané, že 14. 10. 2010 doručil súdny exekútor JUDr.
Rudolf Krutý Okresnému súdu Žilina žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade
exekučného titulu rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s.

č.k. SR 03884/10 zo dňa 20. 5. 2010, ktorý nadobudol právoplatnosť 14. 6. 2010 a vykonateľnosť 17.
6. 2010. Okresný súd 11. 3. 2011 vydal poverenie súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému na
vykonanie exekúcie na vymoženie povinnosti zaplatiť sumu 370,- eur a trov exekúcie. V ostatnej časti
okresný súd uznesením č.k. 24Er/4258/2010-11 zo dňa 28. 2. 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť
13. 5. 2011 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Svoje
rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. v spojení s ust.
§ 44 ods. 2 veta prvá a tretia a ust. § 57 ods. 2, 3 EP, ako aj ustanovením čl. 6.1., 7.1. smernice

rady 93/13/EHS zo dňa 5. 4. 1993 s tým, že v exekučnom konaní uplatnené a dotknuté nároky sú v
rozpore s právnymi normami na ochranu spotrebiteľa. Zastal názor, že k navrhovateľom namietanému
nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu, spočívajúcom v nevydaní rozhodnutia v zákonom
stanovenej lehote v tomto exekučnom konaní nedošlo. V rozhodnom čase bolo účinné ust. § 44 ods. 2
EP, pričom z tohto ustanovenia vyplýva, že zákon upravuje lehotu 15 dní vo všeobecnosti pre prípad, že
exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom. Táto lehota však výslovne v zmysle zákona neplatí v prípade, ak súd

síce nezistí uvedené rozpory, ale ide o exekučný titul podľa ust. § 44 ods. 2 písm. d/ EP, t.j. ak je
exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovských komisií a zmier nimi schválený. Vychádzal
z toho, že citované ustanovenie § 44 ods. 2 v spojení s citovaným ustanovením § 41 ods. 2 písm. d/
EP sa vzťahuje aj na prípad, keď exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského súdu a zmier nímschválený, či s prihliadnutím i na obsah dôvodovej správy k zákonu č. 101/2001 Z.z., ktorým bolo s
účinnosťou od 1. 6. 2011 novelizované ust. § 41 ods. 2 písm. d/ EP. Poukazoval i na nález ÚS SR
č.k. II. ÚS 520/2012-39 zo dňa 10. 7. 2013, s tým, že i z predmetného nálezu vyplýva, že lehota 15

dní sa v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu nevzťahovala, a to bez ohľadu na to, či
išlo o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d/ EP alebo nie. Uviedol, že rýchlosť súdneho konania
je objektívne podmienená charakterom, ako aj právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej veci,
správaním účastníkov súdneho konania, činnosťou, resp. súčinnosťou štátnych, iných orgánov, ktoré
sa zúčastňujú na súdnom konaní. Je nepochybné, že v danom prípade išlo o rozhodcovský rozsudok

v spotrebiteľskej veci, kde sa vyžaduje zvýšená ochrana spotrebiteľa. Súd má povinnosť preskúmať
materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky, preskúmať, či
rozhodcovskékonanieprebehlonazákladeuzavretejrozhodcovskejzmluvy.Nakoľkonemalpreukázaný
základný predpoklad pre vznik zodpovednosti odporcu podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.
za nesprávny úradný postup, nepovažoval za účelné vykonávať navrhovateľom označovaný dôkaz -
znalecký posudok, ktorý má vyčísliť výšku ním uplatnenej materiálnej škody.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1, 2 O.s.p. s tým, že odporca si
právo na náhradu trov konania neuplatnil, tieto ani nevyčíslil.

Proti rozsudku okresného súdu, v zákonnej lehote, doručil odvolanie navrhovateľ.
V podanom odvolaní vytýkal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. - ak účastníkovi

konania sa postupom okresného súdu odňala možnosť konať pred súdom, v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., ak rozhodoval vylúčený sudca, v konaní došlo k vadám uvedeným v §
221ods.1O.s.p.,prvostupňovýsúdnesprávnevecprávneposúdiltým,ženepoužilsprávneustanovenie
právneho predpisu, nedostatočne zistil skutkový stav. Súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav
veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy. Rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prejednal vec v
neprítomnosti odporcu, jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p., a to aj
napriek tomu, že navrhovateľ podal elektronicky na zverejnenú e-mailovú adresu návrh na zrušenie
pojednávania. V tejto žiadosti poukázal na skutočnosť, že súdu boli v žalobe oznámené skutočnosti,
pre ktoré sú všetci sudcovia daného okresného súdu vylúčení z prejednávania a rozhodovania vo veci.

Na základe týchto skutočností mal súd postupovať podľa § 15 O.s.p. a predložiť vec na rozhodnutie
predsedovi súdu a ten vzhľadom na ust. § 12 O.s.p. mal predložiť vec na rozhodnutie o jej
pridelení inému súdu. Zdôraznil, že nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu „zákonný sudca“.
V konaní mal okresný súd uskutočňovať také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Ústne pojednávanie vo
veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej situácie. Ďalej poukazoval,

že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodnutí vychádzal.
Zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť vyjadriť sa ani k dôkazom, ktoré
vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Vytýkal okresnému súdu, že sa dopustil viacerých omylov,
keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak
v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Koncepcia spravodlivého súdneho

konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie. Súd rozhodol bez toho, aby umožnil navrhovateľovi
ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa ku skutkovým a právnym otázkam veci. Ako
strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto
dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení.
Žiadal preto rozsudok okresného súdu zrušiť, vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Právo na spravodlivý

proces vyžaduje, aby rozhodnutie bolo odôvodnené. Povinnosť všeobecných súdov odôvodniť svoje
rozhodnutie zdôrazňuje aj samotný Ústavný súd SR vo svojej konštantnej judikatúre. Súd vo svojom
rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva na prejednanie
veci v primeranej lehote zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Ďalej poukazoval, že
rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné, keď na jednej strane súd zistil porušenie práv a nekonštatoval
ho. Na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Namietol
skutočnosť, že okresný súd v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal, že by
mu postupom exekučného súdu vznikla akákoľvek škoda s tým, že bližšie ani nešpecifikoval jednotlivé

náklady vynaložené na správu a vedenie pohľadávky počas obdobia omeškania exekučného súdu,
avšak nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom.
Žiadal rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.K podanému odvolaniu sa odporca nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu

vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2
O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. tento rozsudok podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny
potvrdil.

Pokiaľišlooskutkovézistenia,vyhodnotenierozhodujúcichskutočnostíaprávneposúdenieveci,vtomto

smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto
prípade nie je potrebné opakovať (ust. § 219 ods. 2 O.s.p.), keďže ani zo strany odvolateľa neboli v
priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvého stupňa
v dôvodoch napadnutého rozhodnutia.

Zodôvodneniarozhodnutiavyplývavzťahmedziskutkovýmizisteniamiaúvahamiprihodnotenídôkazov

na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Prvostupňový súd neporušil právo účastníkov
konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná
skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj
náležite vyhodnotil.

V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci, platí dispozičná a prejednacia zásada.
Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú,
je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní
dôkazov leží zásadne na účastníkoch a ukladá im označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Účastník
má teda povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.) a povinnosť dôkazu. K splneniu tejto

povinnosti je zaviazaný každý účastník konania. Pokiaľ navrhovateľ poukazuje na ust. § 101 ods. 2
O.s.p. a na to, že súd nepostupoval správne, keď vykonal pojednávanie bez prítomnosti navrhovateľa,
odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď nepristúpil na rôzne konštrukcie
navrhovateľa, ktoré iba sťažujú priebeh konania a postup súdu v ňom. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p.
predpokladá pre prejednanie v neprítomnosti takého účastníka skutočnosť, že sa účastník nedostaví

na pojednávanie, ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie. Navrhovateľ v danom prípade
nepožiadal o odročenie z dôležitého dôvodu. Z návrhu na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu
porušenia nestrannosti súdu a sudcu je možné pri jeho obsahovom posúdení dôjsť k záveru, že týmto
úkonom by navrhovateľ mohol požiadať o odročenie pojednávania, no zároveň vzhľadom na uvedený
dôvod - nestrannosť sudcu, súdu - nie je možné v danej situácii vyhodnotiť takýto dôvod ako dôležitý,

nakoľko ak navrhovateľ spochybňoval v konaní zákonného sudcu s poukazom na ust. § 15 ods. 1
O.s.p., podľa názoru odvolacieho súdu v aktuálnom konaní nie sú zistené žiadne skutočnosti, ktoré by
spochybňovali nestrannosť zákonného sudcu.

Odvolací súd zdôrazňuje, že nebolo porušené právo na kontradiktórne konanie. Podľa ust. § 115 ods. 1,

2 O.s.p., ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, súd nariadi na prejednanie veci samej
pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná. Predvolanie sa
musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom,
keď sa má pojednávanie konať.

Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti, zaručené čl. 48 ods.
2 Ústavy SR, je potrebné chápať tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie práva konať
a rozhodnúť v jeho prítomnosti. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd
vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť,
teda povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s

dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Dôkaznú povinnosť
môže účastník plniť od začiatku konania, v návrhu na začatie konania, vo vyjadrení k nemu, mimo
týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania pri odročovaní pojednávania. Jej cieľom je
unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania
bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť

stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov fyzických osôb a
právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch svedkov. Podľa ust. § 129 ods. 1 O.s.p. možno vykonať
dokazovanie listinami tak, že predseda senátu (samosudca) na pojednávaní listinu alebo jej časť prečítaalebo oboznámi ich obsah. Podľa ust. § 122 ods. 1 O.s.p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní,
ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.
V danej veci bolo nariadené pojednávanie na presný termín v sídle súdu prvého stupňa, pričom

navrhovateľ bol riadne na toto pojednávanie predvolaný, no bez ospravedlnenia sa nedostavil, i keď
podal návrh na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a
sudcu. Krajský súd poukazuje na skutočnosť, že v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom
súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie
ich práv, teda právo vykonávať procesné úkony, vo formách stanovených zákonom nazerať do spisu,

robiť si výpisy, vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali § 123 O.s.p.,
byť predvolaní na súdne pojednávanie. Na pojednávaní sa súd oboznámil s obsahom spisu a obsahom
exekučného spisu súdu (sp. zn. 24Er/4258/2010). Pokiaľ teda okresný súd na pojednávaní vykonal
dôkazy navrhované navrhovateľom a poskytol možnosť obom účastníkom zúčastniť sa pojednávania,
čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp. navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení,
tak týmto postupom okresného súdu nedošlo k porušeniu princípov kontradiktórnosti a princípu rovnosti

zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. Okresný súd dodržal i
zásadu priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho
konania, ktorú zaručuje nielen ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je
súčasťou práva účastníkov konania na spravodlivé prejednanie veci, týkajúce sa ich občianskych práv a
záväzkov a je aj zároveň špecifickým vyjadrením zásady kontradiktórnosti sporového konania. Práve zo

strany prvostupňového súdu dodržanie práva účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom je v zhode i s judikatúrou, o ktorú sa opiera aj ESĽP, ktorý vyslovil, že súčasťou koncepcie
spravodlivéhosúdnehokonaniajezásadakontradiktórnosti,vsúladesktoroumusiamaťúčastnícinielen
právo navrhnúť všetky dôkazy, ktoré považujú za nevyhnutné na preukázanie svojich tvrdení, ale aj
právo byť oboznámení a vyjadriť sa ku všetkým dôkazom a vyjadreniam predloženým s cieľom ovplyvniť

rozhodnutie súdu. Vo vzťahu k princípu rovnosti zbraní, ktorý bol prvostupňovým súdom dodržaný, bola
poskytnutá obom účastníkom konania primeraná možnosť predložiť svoje návrhy. Pokiaľ okresný súd v
rámci vykonávaného dokazovania vytvoril procesný priestor obom sporovým stranám na navrhovanie
dôkazov, oboznámenie sa a vyjadrenie sa k nim, tak neodňal navrhovateľovi ako účastníkovi konania
možnosť konať pred súdom, teda rešpektoval judikatúru ústavného súdu a ESĽP. Postupom okresného

súdu nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému z vykonaných dôkazov v zmysle čl. 48 ods. 2
Ústavy SR, k porušeniu zásad priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov a kontradiktórnosti sporového
konania, teda zásad obsiahnutých v príslušných ustanoveniach O.s.p., v práve na spravodlivý proces,
ako ho vykladá ústavný súd a ESĽP.

Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní tvrdil, že súd prvého stupňa konštatoval, že ním namietané lehoty na
vydanie rozhodnutia boli dodržané, odvolací súd konštatuje (rovnako ako súd prvého stupňa), že
navrhovateľ v konaní nepreukázal ním tvrdené omeškanie exekučného súdu pri vydaní poverenia pre
súdneho exekútora, ani ďalšie zákonné predpoklady pre ustálenie zodpovednosti štátu za vznik škody.
Je potrebné uviesť, že v danom prípade exekučný súd po obdržaní žiadosti súdneho exekútora na

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vykonával ďalšie úkony potrebné pre svoje rozhodnutie z
hľadiska skúmania materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, ako i z hľadiska skúmania ďalších
náležitostí, ktoré bolo potrebné pred vydaním rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora zvážiť. V tejto
súvislosti je potrebné poukázať na rozsudok NS SR zo dňa 26. 9. 2011 sp. zn. 3MCdo 11/2010 s tým,
že súd nie je administratívny orgán, ktorý automaticky udeľuje poverenia na žiadosť exekútora. Ide o

súdne rozhodnutie, ktoré musí vychádzať z objektívneho zistenia a posúdenia. Výsledkom rozhodovacej
činnosti súdu je, že súd žiadosti o vydanie poverenia buď vyhovie alebo žiadosť zamietne, pričom ani
zo zákona nevyplýva, že kogentne musí žiadosti navrhovateľa vyhovieť. Je tiež potrebné zohľadniť, že
jediná spoločnosť iniciovala konanie v stovkách až tisíckach typov obdobných vecí, pričom súdy ani
personálne, ani materiálne neboli vybavené tak, aby pri dodržaní postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku a § 45 zákona o rozhodcovskom konaní boli schopné dodržať zákonom stanovenú 15-dňovú
lehotu. Preto i od 1. 6. 2010 táto lehota sa na exekučné tituly podľa § 41 ods. 2, písm. c/, d/ EP
nevzťahovala.

Odvolací súd sa tiež stotožnil s postupom okresného súdu, pokiaľ konštatoval, že navrhovateľ

nepreukázal výšku škody, ani predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy. Nepredložil žiadne dôkazy
o tom, že by ním tvrdená škoda bola v bezprostrednej a príčinnej súvislosti s rozhodnutím exekučného
súdu, tvrdenými prieťahmi. Nepreukázal, že z vydania a rozhodnutia exekučného súdu bez tvrdených
prieťahov by nebolo došlo k vzniku ním uvádzanej škody.Pokiaľ spochybnil zákonného sudcu s poukazom na ust. § 15 ods. 1, odvolací súd zdôrazňuje, že o
vylúčení zákonného sudcu už rozhodoval nadriadený súd, ktorý uznesením č.k. 8NcC/214/2013-21 zo

dňa 8. 3. 2013 sudcu okresného súdu Mgr. Andreja Kekelyho z prejednania predmetnej veci nevylúčil.

Ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O.s.p.) predstavuje výnimku z významnej
ústavnejzásady,ženiktonesmiebyťodňatýsvojmuzákonnémusudcovi(čl.48ods.1ÚstavySlovenskej
republiky). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len

celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť
v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka
konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania
veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého
rozhodovania.
Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej

žalovanýmjesúd,naktoromtentosudcavykonávasúdnictvo(viďnapríkladuznesenieNajvyššiehosúdu
Slovenskej republiky z 31. mája 2010 sp. zn. 3 Nc 14/2010). Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd
konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde,
ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľky) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci
založil zodpovednosť odporkyne za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z..

Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom vysloveným zo strany okresného súdu, a preto jeho
rozhodnutie ako vecne správne, stotožniac sa i s odôvodnením jeho rozhodnutia, potvrdil (§ 219 ods.
1, 2 O.s.p.).
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p..

V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania postupom
podľa § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil, resp. mu ani žiadne trovy nevznikli, preto rozhodol krajský súd tak,
ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e odvolanie prípustné.