Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 24, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 2Co/27/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912213294
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6912213294.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny

Antalovej a sudcov JUDr. Jany Novotnej a JUDr. Jozefa Zlochu v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, za ktorú koná doc. JUDr.
Branislav Fridrich, PhD., advokát a konateľ, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika,
za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11
Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 16C/186/2012-46 zo dňa 11. novembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti
žalovanému zaplatiť mu majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu z titulu zodpovednosti štátu za škodu,
spôsobenú pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom okresného súdu, keď tento
v exekučnej veci rozhodol o žiadosti o udelenie povedenia na vykonanie exekúcie po zákonom
stanovenejdobetak,žežiadosťsúdnehoexekútoraoudeleniepovereniazamietol.Náhradutrovkonania

žalovanému nepriznal. Okresný súd vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou, obsahom
pripojeného spisu 3Er/124/2011 a obsahom spisu 16C/186/2012. Prvostupňový súd zistil, že v konaní
vedenom na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp.zn. 2Er/124/2011 podal súdny exekútor žiadosť
o udelenie poverenia dňa 19. januára 2011. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., pričom návrh na vykonanie exekúcie bol spísaný do
zápisnice pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým dňa 14. decembra 2010. Exekučný súd
o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia rozhodol uznesením zo dňa 28. marca 2011 tak,

že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, nakoľko po preskúmaní exekučného
titulu zistil, že dojednanie o rozhodcovskej doložke je neprijateľnou podmienkou a že rozhodcovským
rozsudkom bolo oprávnenému priznané aj plnenie v rozpore s dobrými mravmi. Exekučný súd následne
exekúciu uznesením zo dňa 27. júna 2011 zastavil. Prvostupňový súd poukázal na to, že nemožno
spochybniť, že exekučný súd nerozhodol v exekučnej veci v lehote tak, ako na to poukazuje žalobca,
touto lehotou však súd nebol viazaný, nakoľko podľa § 44 ods.2 Exekučného poriadku v znení účinnom v
čase začatia exekúcie lehota 15-tich dní od doručenia žiadosti o udelenie poverenia neplatí, ak súd zistí

rozporžiadostialebonávrhualeboexekučnéhotitulusozákonomamusírozhodnúťozamietnutížiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Vo vzťahu k tvrdeným prieťahom v konaní poukázal
na to, že žalobca nepreukázal, že by ohľadne dotknutého exekučného konania príslušný orgán, či
už predseda súdu v rámci posudzovania sťažnosti účastníka konania alebo Ústavný súd Slovenskejrepubliky rozhodovali o prípadnej sťažnosti niektorého z účastníkov exekučného konania a že by boli
konštatovali v exekučnej veci existenciu prieťahov v konaní. Poukázal pritom na rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky (IV. ÚS 606/2012 zo dňa 14. decembra 2012 ako aj I. ÚS 42/01). Nakoľko

prvostupňový súd zistil, že žalobca nepreukázal jednu zo zákonných podmienok pre vznik prípadného
nároku na náhradu škody, resp. náhradu nemajetkovej ujmy a to nesprávny úradný postup exekučného
súdu, žalobu v plnom rozsahu zamietol. Svoje rozhodnutie prvostupňový súd oprel o ustanovenia § 3
ods.1, § 4 ods.1 písm. a), § 9 ods. 1, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., o § 44 ods. 2 a ods.3 zákona
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok, ďalej aj „EP“); o

trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 a § 151 ods.2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „O.s.p.“).

Proti rozsudku okresného súdu podal žalobca včas odvolanie. Domáhal sa zrušenia napadnutého
rozsudku a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.

Poukázal na to, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Okresný súd rozhodol v jeho neprítomnosti, hoci
na tento postup neboli splnené zákonné podmienky. Riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania,
uviedol pre to dôvody a predložil listiny spájané s uvedenými dôvodmi. Nebolo prípustné, aby konanie
pokračovalo ústnym pojednávaním v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Súd
ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania. Trval pritom na osobnej účasti

svojho právneho zástupcu na pojednávaní, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom
súde.Okresnýsúdmuodňalmožnosťkonaťpredsúdom,pretožesanemalmožnosťvyjadriťktvrdeniam
žalovaného ani k vykonaným dôkazom, na ktorých okresný súd založil svoje rozhodnutie, čím došlo
aj k porušeniu jeho práva na kontradiktórne konanie. Tvrdenia okresného súdu o dodržaní zákonných
lehôt v exekučnom konaní nekorešpondujú s časovými úsekmi, uvedenými v odôvodnení napadnutého

rozsudku. Je dôležité skúmať nie len moment, kedy súd rozhodol o poverení ale aj moment, kedy
poverenie doručil súdnemu exekútorovi. Žalobca nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť sa k takýmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy
na podporu svojich protitvrdení. Neboli splnené zákonné podmienky na rozhodnutie bez nariadenia
pojednávania a okresný súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia dôvodu určil

sám. Zdôraznil presvedčenie o porušení jeho práva v exekučnom konaní na rozhodnutie v zákonnej
lehote a vyjadril nepochopenie nad postupom okresného súdu, ktorý nekonštatoval porušenie jeho
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, hoci zistil nedodržanie príslušnej zákonnej
lehoty zo strany exekučného súdu. Napadnutý rozsudok označil za nepreskúmateľný, pretože sa vôbec
nezaoberáuplatnenoumajetkovouškodouanemajetkovouujmou.Žalobcavodvolanízároveňnamietal,

žeprvostupňovýsúdbolpovinnýpredsamotnýmrozhodnutímvovecisamejojehonávrhunaprerušenie
konania osobitne rozhodnúť.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Krajskýsúd,akosúdodvolací(§10ods.1O.s.p.)prejednalodvolanie,súcviazanýrozsahomadôvodmi
odvolania v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
§ 214 ods. 2 O. s. p. napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny
potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Zo spisu okresného súdu vyplýva, že žalobou sa žalobca voči žalovanému domáhal zaplatenia
vyčíslenej náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, spôsobenej nesprávnym úradným postupom
exekučného súdu v exekučnom konaní, t.j. zamietnutím žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie po uplynutí zákonnej lehoty. Žalobca navrhol vykonať dokazovanie len konkrétnym exekučným
spisom Okresného súdu Rimavská Sobota. Priamo v žalobe vzniesol žalobca námietku zaujatosti

všetkých sudcov okresného súdu, o ktorej rozhodol nadriadený súd tak, že zákonného sudcu z
prejednávania a rozhodovania prejednávanej veci nevylúčil. Okresný súd doručil žalobu žalovanému
na vyjadrenie, obidvom účastníkom konania doručil písomné poučenie účastníka konania, okrem iného
aj podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. Prvostupňový súd účastníkov konania na pojednávanie riadne predvolal,lehota na prípravu na pojednávanie bola zachovaná. Súd na pojednávaní po vykonaní dokazovania
vyhlásil rozsudok. K spisu okresného súdu je pripojený exekučný spis Okresného súdu Rimavská
Sobota, č.k. 3Er/124/2011, v ktorom exekučnom konaní mala byť žalobcovi podľa návrhu vo veci samej

nesprávnym úradným postupom exekučného súdu spôsobená tvrdená škoda.

Žalobca v odvolaní proti rozsudku okresného súdu navrhol tento zrušiť s prihliadnutím na jeho
argumentáciu uvedenú v odvolaní a s prihliadnutím na procesné chyby.

Vzhľadom na uplatnené odvolacie námietky žalobcu je potrebné zdôrazniť, že odvolací súd je viazaný
konkrétnymi odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.).

V danom prípade je zrejmé, že aj z dôvodu predkladania enormného množstva typových odvolaní
žalobcom na rôzne súdy, odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými
zisteniami, uvedenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu. Ide len o zhrnutie rozličných

dôvodov, reagujúcich na rôzne dôvody zamietnutia návrhov na začatie konania prvostupňovými súdmi
Slovenskej republiky v obdobných veciach. Poukazuje na skutočnosť, že neboli splnené podmienky
pre rozhodnutie bez nariadenia pojednávania napriek skutočnosti, že na termín pojednávania bol zo
strany prvostupňového súdu riadne vytýčený a predvolanie na pojednávanie mu bolo riadne doručené.
V odvolaní je tak viacero rozporov a protirečení (okrem iného na jednej strane odvolateľ tvrdí, že

nemal možnosť sa vyjadriť k vyjadreniu žalovaného, na druhej strane, že okresný súd mal rozhodnúť
rozsudkom pre zmeškanie, pretože žalovaný sa napriek výzve súdu a doručenému návrhu k veci
nevyjadril), žalobca pripisuje súdu závery, ktoré tento v odvolaním napadnutom rozhodnutí nevyslovil.

Odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalobcu

ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozsudkom. V plnom rozsahu sa stotožňuje
so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu a v zmysle § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. na ne v
celom rozsahu odkazuje. Okresný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a vec právne posúdil správne.
Záver okresného súdu o nenaplnení predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu je v celom

rozsahu správny, pretože žalobca nepreukázal tvrdený nesprávny úradný postup exekučného súdu v
spornom exekučnom konaní. Vzhľadom na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 212 ods.
1O.s.p.)priposudzovanívecisakrajskýsúdzaoberallennámietkamiodvolateľaaprocesnýmpostupom
okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré
by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O. s. p.).

Odvolacia námietka, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca, nie je dôvodná. Tvrdenie o
vylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci založil žalobca na argumente, že tento
je sudcom rovnakého súdu, ktorý mu ako exekučný súd svojím nesprávnym úradným postupom mal
spôsobiť uplatnenú škodu. Súdna prax dospela k ustálenému záveru, že dôvod na vylúčenie sudcu

nezakladá samotná skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd,
na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (pozri napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3Nc/14/2010 zo dňa 31. mája 2010); dôvodom na vylúčenie sudcu bez ďalšieho nie
je ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý podľa tvrdení žalobcu svojím nesprávnym úradným
postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovaného za majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu

(pozri napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/201/2013 zo dňa 19.
júna 2013, sp. zn. 3Cdo/102/2013 zo dňa 11. marca 2013 alebo sp. zn. 3Cdo/202/2013 zo dňa 12.
septembra 2013). Obdobne možno poukázať aj na uznesenie Najvyššieho súd Slovenskej republiky z
23. júna 2013, sp.zn. 7 Cdo 141/2013, podľa ktorého „Dôvod na vylúčenie sudcu (§ 14 ods.1 O.s.p.)
nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na

ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 31. mája 2010 sp.zn. 3Nc 14/2010). Dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že
vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne svojim nesprávnym úradným postupom v inej veci založil
zodpovednosť žalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č.514/2003 Z.z.“. Rovnako
možno poukázať aj na obdobnú rozhodovaciu prax v Českej republike za zhodnej právnej úpravy

(napr. Uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky, 31 Nd 209/2009 zverejnené pod č.65/2010 Sbírky
soudních rozhodnutí a stanovisek). O žalobcom vznesenej námietke zaujatosti zákonného sudcu riadne
rozhodol nadriadený súd s tým, že zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci nevylúčil. Zo
spisu okresného súdu súčasne vyplýva, že uznesenie nadriadeného súdu rozhodujúceho o námietkezaujatosti (tu 41NcC/153/2012-9 zo dňa 10. októbra 2012) bolo účastníkom riadne doručené. Iné (nové)
dôvody zaujatosti zákonného sudcu žalobca v odvolaní neuviedol.

Odvolacia námietka žalobcu, že mu okresný súd uskutočnením pojednávania a vykonaním dokazovania
v jeho neprítomnosti odňal možnosť konať pred súdom a porušil jeho právo na kontradiktórne konanie,
tiež nie je dôvodná. Zo spisu vyplýva, že predvolanie na pojednávanie doručil okresný súd právnemu
zástupcovi žalobcu riadne prostredníctvom pošty a včas s poskytnutím päťdňovej zákonnej lehoty na
prípravu na pojednávanie. Na vykonanie pojednávania v neprítomnosti riadne a včas predvolaného

žalobcu boli splnené zákonné podmienky (§ 101 ods. 2 O.s.p.); postupom okresného súdu v súlade
so zákonom nemôže dôjsť k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom. K odňatiu možnosti
žalobcu konať pred súdom nedošlo ani v rámci dokazovania. Okresný súd síce vykonal dokazovanie na
pojednávaní v neprítomnosti účastníkov konania (§ 101 ods. 2 O.s.p.), toto však okrem oboznámenia
s návrhom a písomnými podaniami účastníkov konania pozostávalo len z oboznámenia sa s listinami
z exekučného spisu, ktorý ako dôkaz navrhol vykonať samotný žalobca priamo v návrhu na začatie

konania. Žalobca bol účastníkom uvedeného exekučného konania (3Er/124/2011) a obsah exekučného
spisu mu ako účastníkovi konania nepochybne známy. Iné dokazovanie okresný súd nevykonal.
Žalobcovi bolo riadne doručené aj vyjadrenie žalovaného k návrhu a to spolu s predvolaním na
pojednávanie. Žalobca mal dostatok času pred súdnym pojednávaním sa oboznámiť so skutkovými
a právnymi tvrdeniami žalovaného. Zákonným postupom okresného súdu nemôže dôjsť k odňatiu

možnosti účastníka konať pred súdom; k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom nedošlo ani v
rámci dokazovania.

Kodňatiumožnostižalobcukonaťpredsúdomnedošloanipostupomokresnéhosúdu,ktorýnapadnutým
rozsudkom rozhodol vo veci samej pred nadobudnutím právoplatnosti uznesenia o zamietnutí návrhu

žalobcu na prerušenie konania. Vyhláseným uznesením o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie
konania bol okresný súd viazaný (§ 170 ods. 1 O.s.p.) a preto mohol pokračovať v konaní. Okresný
súd nesúhlas žalobcu s rozhodnutím krajského súdu o tom, že konajúci sudca nie je vylúčený z
prejednávania a rozhodovania veci správne nepovažoval za skutočnosť zakladajúcu povinnosť
prerušiť konanie podľa § 109 ods.1 písm. b) O.s.p., podľa ktorého súd obligatórne preruší konanie,

keď rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je oprávnený sám riešiť. Pokiaľ žalobca navrhoval prerušiť
konanie podľa § 109 ods.2 písm.c) O.s.p., z dikcie citovaného ustanovenia zákona vyplýva, že v
tomto prípade ide o fakultatívne prerušenie konania, t.j. súdu nevzniká povinnosť konanie prerušiť,
pokiaľ sa mu na základe skutočností vyplývajúcich zo spisu takýto postup nejaví ako nevyhnutný.
Súd je oprávnený konanie prerušiť v prípade, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá

môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Odvolateľ
v návrhu na prerušenie konania pripojil kópiu sťažnosti, o ktorej tvrdil, že túto podal Ústavnému
súdu Slovenskej republiky. Sťažnosť žalobcu, adresovaná Ústavnému súdu Slovenskej republiky,
sa mala týkať uznesenia krajského súdu o nevylúčení konajúceho sudcu v tejto veci. Jej podanie
na Ústavný súd Slovenskej republiky žalobca nijako nepreukazoval. Ani táto skutočnosť by však

nebola dôvodom na prerušenie konania, pretože otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca, môže
preskúmať súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych
opravných prostriedkov, nie ústavný súd v konaní o sťažnosti žalobcu, v ktorej namieta porušenie
svojich základných práv podľa článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv
podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uvedené konštatovanie

potvrdzuje aj rozhodovacia prax Ústavného súdu Slovenskej republiky ako vyplýva z jeho rozhodnutí
v skutkovo a právne totožných veciach (napr. sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo 06.02.2013, I. ÚS 92/2013 z
13. 02. 2013), ktorý sťažnosti obchodnej spoločnosti Pohotovosť, s.r.o. proti uzneseniam Krajského
súdu v Banskej Bystrici odmietol pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na
ich prerokovanie a rozhodnutie. Odvolateľ vo svojom návrhu na prerušenie konania a ani v odvolaní

nedokladoval a ani netvrdil, že prebieha konanie o otázke, ktorá môže mať vplyv pre rozhodnutie
súdu o podanej žalobe, t.j. nepredložil žiadny dôkaz o tom, že jeho ústavná sťažnosť bola prijatá
Ústavným súdom Slovenskej republiky na ďalšie konanie. Pokiaľ teda prvostupňový súd návrh žalobcu
na prerušenie konania zamietol, týmto postupom okresného súdu nebol žalobca vylúčený z uplatnenia
žiadneho svojho procesného oprávnenia; postup okresného súdu bol plne odôvodnený hospodárnosťou

konania.Žalobca v odvolaní spochybnil záver okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, keď trval na porušení svojho práva na rozhodnutie v zákonnej lehote. Odvolací
súd v plnom rozsahu súhlasí so záverom okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho úradného

postupu exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
ako jedného z predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu, spôsobenú pri výkone verejnej
moci. Ťažisko argumentácie žalobcu o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu spočívalo v
tvrdení, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia došlo až po zákonnej 15 dňovej
lehote a zároveň v tvrdení, že exekučný súd nebol oprávnený preskúmavať exekučný titul, ktorým

bol rozhodcovský rozsudkom vydaný v rozhodcovskom konaní. Podľa ustálenej súdnej praxe ale
pätnásťdňová lehota, plynúca od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie neplatí, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie (viď uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/605/2012 zo
14. decembra 2012, sp. zn. II.ÚS/520/2012 z 10. júla 2013, sp. zn. II.ÚS/248/2013 z 25. apríla 2013

alebo sp. zn. II.ÚS/112/2013 z 13. februára 2013). Ak okresný súd z pripojeného exekučného spisu
zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená 19.
januára 2011 (vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu nie je rozhodujúce,
kedy začalo samotné exekučné konanie) a exekučný súd ju zamietol uznesením dňa 23. marca 2011,
uvedenýpostupaobdobienemožnopovažovaťzanesprávnyúradnýpostup(prieťahyvkonaní)ajeplne

odôvodnený potrebou skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti predloženého exekučného titulu.
Vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré žalobca iniciuje pred okresným súdom, je ústavne
akceptovateľná aj dlhšia lehota, nevyhnutne potrebná na vykonanie tejto činnosti (pozri napríklad
uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/606/2012 zo dňa 14. decembra 2012
alebo sp. zn. II.ÚS/245/2013 zo dňa 25. apríla 2013). Túto skutočnosť treba osobitne zdôrazniť najmä v

prípadoch, keď titulom pre vykonanie exekúcie sú rozhodcovské rozhodnutia (rozhodcovské rozsudky).
Exekučný súd pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi je vždy povinný
skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je predovšetkým
povinný skúmať, či exekučný titul podľa ustanovenia § 41 Exekučného poriadku má všetky zákonné
atribúty a či nie je v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). O návrhu na nútený výkon

právoplatného rozhodcovského rozsudku je exekučný súd oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať,
či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že
právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy (doložky),
je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky, vyplývajúce z príslušných právnych predpisov preto, aby zmluvná
strana nebola uvedenou zmluvou viazaná (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 10.októbra 2012 sp.

zn. 6Cdo/105/2011, R66/2013). Žalobca postup súdu, ktorý skúmal splnenie formálnych a materiálnych
predpokladov pre vedenie exekúcie, vytýka exekučnému súdu bezdôvodne. Uvedené konštatovanie
platí o to viac, že žalobca ako oprávnený v exekučnom konaní nepodal odvolanie proti uzneseniu, ktorým
exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia zamietol.

Nakoniec žalobca v odvolaní namietal aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktorý
sa podľa neho vôbec nezaoberá uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Ani v
tomto smere však nemožno okresnému súdu nič vytknúť. Žalobca v konaní nepreukázal jeden z
kumulatívnych obligatórnych predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu, spôsobenú pri výkone
verejnej moci (t.j. nesprávny úradný postup exekučného súdu); v súlade so zásadou hospodárnosti

konania nebolo potrebné sa v odôvodnení rozsudku osobitne zaoberať nepriznaním uplatnenej škody
a nemajetkovej ujmy. Táto skutočnosť preto v žiadnom prípade nespôsobuje nepreskúmateľnosť
napadnutého rozsudku.

Keďže žalobca v súdnom konaní nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu, príčinnú

súvislosťmedzinesprávnymúradnýmpostupomavznikomškody,nevzniklomuprávonanáhraduškody
ani nemajetkovej ujmy. Okresný súd nepostupoval v rozpore s exekučným poriadkom, jeho konanie
nevykazuje znaky nesprávneho úradného postupu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.. Prvostupňový
súd správne právne odôvodnil, prečo návrhu nevyhovel. Odvolací súd, vychádzajúc z úvah a právnych
záverovuvedenýchvyššie,podľa§219ods.1O.s.p.rozhodnutiesúduprvéhostupňaakovecnesprávne

potvrdil, vrátane súvisiaceho výroku o náhrade trov prvostupňového konania (§ 206 ods. 2 O.s.p.), pri
rozhodovaní o ktorých správne vychádzal z § 142 ods. 1za použitia § 151 ods.1 O.s.p., teda podľa
úspechu v konaní, ale ak žalovanému trovy konania nevznikli, nebolo náhradu akých trov mu prisúdiť.O trovách odvolacieho konania krajský súd rozhodol za použitia ustanovenia § 224 ods. 1 v spojení
s § 142 ods. 1 O.s.p.. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, preto mu podľa vyššie uvedených
ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania, tieto si však do doby rozhodnutia

odvolacieho súdu neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a ich vznik nemal odvolací súd preukázaný ani zo
súdneho spisu; preto mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o
súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o
súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné