Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 31, 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sžo/78/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3012200468
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Melicher

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:3012200468.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Petra Melichera a

členiek senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a JUDr. Eleny Kováčovej, v právnej veci žalobcu: Klub Strážov
- občianske združenie, so sídlom Považská Bystrica, Nábrežná č. 999/13, zastúpená: JUDr. Ivetou
Rajtákovou, advokátkou, Štúrova 20, Košice, proti žalovanému: Úrad na ochranu osobných údajov
Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Odborárske námestie č. 3, za účasti: 1/ Ing. G. E., bytom D.
R., L. č. XXX/XX, 2/ Ing. I. E., bytom D. R., JY., 3/ N. E., bytom D. R., C., 4/ Ing. G. E., bytom D. R.,
C., v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 05007/2012-Op 2 zo dňa 26. apríla
2012, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13S/92/2012-90 zo

dňa 09. júla 2014, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13S/92/2012-90 zo dňa 9.
júla 2014, p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania
zákonnosti a následného zrušenia rozhodnutia predsedu Úrad na ochranu osobných údajov
Slovenskej republiky č. 05007/2012 - Op 2 zo dňa 26. apríla 2012, ako aj rozhodnutie

Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky (konajúceho vo veci ako správny
orgán 1. stupňa) č. 03820/2012-Ui-P1873/11-5Op, 03820/2012-Ui-P1874/11-5Op, 03820/2012-Ui-
P1875/11-5Op, 03820/2012-Ui-P1876/11-5Op zo dňa 07. februára 2012, a ktorým bolo žalobcovi
uložené, aby v súlade s ust. § 6 ods. 1 písm. i/ v nadväznosti na § 7 ods. 3 zákona č. 428/2002 Z. z.
o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov bezodkladne najneskôr v deň nasledujúci po
nadobudnutí právoplatnosti opatrenia ukončiť zverejňovanie osobných údajov týkajúcich sa dotknutých
osôb 1/ Ing. G. E., 2/ Ing. I. E., 3/ N. E., 4/ G. E. na webovom sídle wwww.povazska-bystrica.otvorene.sk,

a aby informoval správny Úrad o splnení vyššie uloženej povinnosti najneskôr v lehote 3 dní odo
dňa uplynutia lehoty uvedenej v bode 1 Opatrenia č. 03820/2012-Ui-P1873/11-5Op, 03820/2012-Ui-
P1874/11-5Op, 03820/2012-Ui-P1875/11-5Op, 03820/2012-Ui-P1876/11-5Op zo dňa 07. februára 2012.

Podľa krajského súdu jeho úlohou súdu v tomto konaní bolo preskúmať zákonnosť napadnutého
rozhodnutia. V súvislosti s preskúmavaním predmetného rozhodnutia bolo potrebné ustáliť, či žalobca
bol prevádzkovateľom informačného systému v zmysle ust. § 4 ods. 1 písm. g/ a § 4 ods. 2 zákona č.

428/2002 Z. z. v platnom znení. V prípade, ak by súd uzavrel, že ide o prevádzkovateľa informačného
systému podľa zákona č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov, bolo potrené zistiť, či žalobca si
plnil povinnosti vyplývajúce pre prevádzkovateľa informačného systému z citovaného zákona.Krajský súd z pripojeného administratívneho spisu zistil, že žalobca na základe ním vymedzenej činnosti
v Stanovách ako aj činnosti, ktorú reálne vykonáva, musel nevyhnutne vytvárať databázy, ktorých
súčasťou sú aj osobné dáta nielen členov združenia ale aj iných osôb, ktoré spracúva na potreby

dosiahnutia účelu v zmysle prijatých Stanov. Takáto sústava informácií je podľa § 4 ods. 1 písm. g/
zákona č. 428/2002 Z. z. považovaná za informačný systém a žalobca je prevádzkovateľom tohto
systému v zmysle § 4 ods. 2 citov. zákona, pretože určuje účel a prostriedky spracúvania osobných
údajov. O informačnom systéme, ktorý nepodliehal registrácii v zmysle § 24 a nasl. zákona o ochrane
osobných údajov, bol prevádzkovateľ povinný viesť evidenciu o spracúvaných údajoch podľa § 29 ods.

1 zákona. Z uvedených dôvodov sa súd nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že zverejnenie osobných
údajov dotknutých osôb na jeho webovej stránke nie je zverejnením osobných údajov z informačného
systému.

Podľa prvostupňového súdu medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobca bol účastníkom konania
vedeného na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp. zn. 7C/96/2011 na strane odporcu a rozsudok

označeného súdu z 31. októbra 2011 pred nadobudnutím jeho právoplatnosti zverejnil na svojom
webovom sídle včítane osobných údajov účastníkov a svedkov v rozsahu, ako už bolo uvedené vyššie.
Osobné dáta dotknutých osôb sa stali súčasťou databázy žalobcu, teda boli súčasťou jeho informačného
systému, ktoré žalobca spracúval ako prevádzkovateľ tohto systému. Preto zverejňovanie osobných dát
dotknutých osôb podliehalo ich súhlasu podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane osobných údajov a tvrdenie

žalobcu o opaku nezodpovedá zákonu. Súd sa tiež nestotožnil s tvrdením žalobcu, že Okresný súd
Považská Bystrica ako prevádzkovateľ pochybil pri spracúvaní osobných údajov tým, že v zmysle § 6
ods. 1 písm. d/ zákona č. 428/2002 Z. z. nezabezpečil, aby sa spracúvali len také osobné údaje, ktoré
svojím rozsahom a obsahom zodpovedajú účelu ich spracúvania a sú nevyhnutné na jeho dosiahnutie.

V tejto súvislosti súd poukázal na ust. § 82e zákona č. 757/2004 Z. z., podľa ktorého súdy prijímajú
potrebné opatrenia, aby sa neposkytovali a nesprístupňovali osobné údaje, ktoré nie sú pravdivé, úplné
alebo aktuálne. V ust. § 5 ods. 1 vyhlášky č. 482/2011 Z. z. sú taxatívne uvedené údaje, ktoré podliehajú
anonymizácii,medziktoréokreminéhopatríajrodnéčíslo,dátumnarodenia,bydlisko,menoapriezvisko
fyzickej osoby, ak nejde o fyzické osoby uvedené v odseku 2, a aj mená a priezviská iných osôb

zúčastnených v konaní. Okresný súd Považská Bystrica by bol povinný po nadobudnutí právoplatnosti
rozsudku č. k. 7C/96/2011-144 zo dňa 31. októbra 2011 v zmysle platnej legislatívy anonymizovať
v rozsudku uvedené osobné údaje účastníkov, zúčastnených osôb a svedkov a len takto upravený
rozsudok by bol zverejniteľný. Súd zdôraznil, že Okresný súd Považská Bystrica doručoval rozsudok
účastníkom konania v súlade s § 158 ods. 2 O.s.p., pričom pred nadobudnutím jeho právoplatnosti

nemohol anonymizovať osobné údaje dotknutých osôb z dôvodu, že takto upravený rozsudok by bol
nepreskúmateľný. Neanonymizovaný rozsudok nie je možné považovať z hľadiska ochrany osobných
údajov dotknutých osôb za zverejniteľnú verejnú listinu. Z uvedených dôvodov nezodpovedá zákonu
tvrdenie žalobcu, že neporušil zákon, pretože zverejnil už zverejnené osobné údaje (§ 7 ods. 4 písm.
e/ zákona).

Krajský súd neprihliadol ani na tvrdenie žalobcu, že mu bola uložená neprimeraná povinnosť ukončiť
zverejňovanie osobných údajov dotknutých osôb v rozsahu: titul, meno, priezvisko, adresa bydliska,
dátum narodenia, rodinné a sociálne vzťahy, a že ide o snahu nad rámec zákona uchrániť uvedené
osoby pred pozornosťou verejnosti vo veci, ktorá je predmetom záujmu občanov zaujímajúcich sa o

verejný život v Považskej Bystrici, poukazujúc na čl. 26 ods. 2 Ústavy SR, ktorý zakotvuje právo na
šírenie informácií a na slobodu prejavu, avšak toto právo na šírenie informácii musí rešpektovať a
byť realizované v súlade s ústavnou zásadou zakotvenou v čl. 19 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorej má
každýprávonaochranupredneoprávnenýmzhromažďovaním,zverejňovaním,aleboinýmzneužívaním
údajov o svojej osobe. Žalobca teda neoprávneným zverejnením neprávoplatného rozsudku Okresného

súdu Považská Bystrica porušil právo dotknutých osôb na ochranu ich osobných údajov. Súd považoval
za potrebné zdôrazniť, že žalovaný napadnutým rozhodnutím neobmedzil právo žalobcu na šírenie
informácii, ani nešlo o ochranu dotknutých osôb nad rámec zákona, ale uložil žalobcovi povinnosť tak,
aby šírenie informácií bolo realizované v súlade s ústavnou zásadou, ktorá každému garantuje právo
na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním, alebo iným zneužívaním údajov o

svojej osobe. Preto žalobcovo tvrdenie, že napadnutým rozhodnutím sa neprimeraným, neprípustným
a protizákonným spôsobom zasiahlo do jeho práva informovať verejnosť o súdnom konaní, ako aj o
jeho výsledku vyjadreného v rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 7C/96/2011 na jeho
webovom sídle nepovažoval za dôvodné.Krajský súd preto po preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia a procesných postupov
predchádzajúcich jeho vydaniu konštatoval, že správny orgán I. stupňa zo zistených skutkových

okolností urobil a žalovaný ustálil v rozhodnutí stav, ktorý zodpovedá zásadám logického myslenia a
správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona č. 428/2002 Z. z., a preto
žalobu zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p. ako nedôvodnú. O trovách konania súd rozhodol podľa §
250k ods. 1 O.s.p. tak, že neúspešnej žalobkyni náhradu trov právneho zastúpenia nepriznal.

Žalobca v podanom odvolaní proti rozsudku krajského súdu žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok
krajského súdu a to tak, že rozhodnutie žalovaného zruší a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie.
Uviedol, že odvolanie podáva uvedených v § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p., nakoľko súd z vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia. Žalobca poukázal na to, že z rozhodnutia súdu prvého stupňa nevyplýva, že
by vykonal dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Ďalej namietal žalobca, že

ustanovenie O.s.p. neukladá ani vo výroku rozsudku, ani v žiadnej jeho časti, uvádzať v rozsudku
vydanom v občianskom súdnom konaní dátum narodenia účastníka konania. Presné označenie
účastníkov konania nemožno chápať inak, ako tak, že títo budú označení svojim menom, priezviskom
a bydliskom. Uvedenie dátumu narodenia účastníka konania predmetného rozsudku Okresného súdu
Považská Bystrica nie je nevyhnutným údajom a jeho uvedením na predmetnom rozsudku Okresný súd

Považská Bystrica, ako už bolo uvedené, porušil ustanovenie § 6 ods. 1 písm. d/ Zákona o ochrane
osobných údajov, pričom toto nevyplýva ani pri svedkovi a údaj by mal byť zachytený v zápisnici o
pojednávaní.

Podľa žalobcu sa súd prvého stupňa nijakým spôsobom nevysporiadal ani s otázkou proporcionality

vo vzťahu k právu žalobcu na slobodu šírenia informácií na jednej strane a právom dotknutých
osôb na ochranu pred zverejňovaním osobných údajov. Súd bol povinný uvedenú námietku žalobcu
vyhodnotiť vo vzťahu ku každej z osôb, u ktorých bolo žalobcovi uložené ukončiť zverejňovanie ich
údajov uvedených v Opatrení. Žalobca už v žalobe poukázal na to, že predmetné konanie pred
Okresným súdom Považská Bystrica bolo začaté Ing. G. E. v súvislosti s reakciami na články zverejnené

na internetovej stránke žalobcu, ktoré sa týkali nakladania s nehnuteľnosťami vo vlastníctve Mesta
Považská Bystrica. Je teda nepochybné tak, ako na to poukázal žalobca už v obžalobe, že predmetné
konanie bolo otázkou verejného záujmu a bolo právom verejnosti mať informácie o tom, akým spôsobom
a na základe akých dôkazov (svedeckých výpovedí, ktorých osôb) súd rozhodol v prospech žalobcu.

Nakoniec žalobca poukázal na nesprávny postup súdu, keď uznesením zo dňa 23. novembra 2013
pripustil vstup do konania Ing. G. E., Ing. I. E., N. E. a Ing. G. E.. Žalobca podanou žalobou žiadal
zrušiť rozhodnutie predsedu Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky, ktorý rozhodoval
o námietkach proti opatreniu a s ním zrušiť aj opatrenie Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej
republiky zo dňa 07. februára 2012. Ako bolo vyššie uvedené, v konaní o opatreniach pred Úradom

na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky neboli účastníkmi konania dotknuté osoby, keďže
konanie o opatreniach v zmysle zákona je procesný postup odlišný od prešetrenia oznámenia. Ako už
bolo uvedené dotknuté osoby neboli účastníkmi konania ani v prípade rozhodovania predsedom Úradu
na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky o námietkach proti opatreniu. Z vyššie uvedeného
preto vyplýva, že prešetrenie oznámenia a konanie o opatreniach sú rôznymi procesnými postupmi s

rôznymi výsledkami takýchto postupov a kým účastníkom v konaní o opatreniach je prevádzkovateľ
alebo spracovateľ, v prípade prešetrenia je oprávnenou osobou na podanie oznámenia dotknutá osoba.
Preto je zrejmé, že z práva podať oznámenie dotknutou osobou nevyplýva právo byť účastníkom v
konaní o opatreniach a takáto osoba nemôže byť pribratá do konania podľa § 250 ods. 1 O.s.p., pretože
nebola účastníkom správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho

rozhodnutia dotknuté.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského
súdu ako vecne správny potvrdil. Žalovaný poukázal na to, že žalobca sa v odvolaní vyjadruje v podstate
rovnako ako v podanej žalobe. Ďalej poukázal žalovaný na čl. 26 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru o

ochrane ľudských práv. Vo veci vytvárania databáz poukázal na SD EÚ zo 06. novembra 2003 vo
veci C-101/01 Švédsko c/a Bodil Lindqist „Operácia, ktorou sa odkazuje na internetovej stránke na
rôzne osoby a ktorou sa tieto osoby identifikujú buď prostredníctvom ich mena, alebo iným spôsobom,
napríklad prostredníctvom ich telefónneho čísla alebo informácií o ich pracovných podmienkach a oich záľubách, predstavuje predstavuje úplné alebo čiastočné automatizované spracovávanie osobných
údajov“ smernice EP a Rady č. 95/46/EHS z 24.10.1995 o ochrane fyzických a právnických osôb
pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe týchto údajov.“ V tejto súvislosti poukázal aj na

stanovisko pracovnej skupiny WP 29 č . 4/2007.

Ďalej žalobca poukázal na autentické znenie § 3 zákona č. 428/2002 Z. z., teda čo sa rozumie údajmi
určenej alebo určiteľnej osoby a prečo musel žalobcovi zakázať aj zverejňovanie údajov týkajúcich sa
rodinného a sociálneho života všetkých dotknutých osôb.

Podľa žalovaného je povinný chrániť všetky fyzické a právnické osoby na území Slovenskej republiky a
primerane uvádzať do života čl. 19 ods. 2 a 3 Ústavy SR. Obmedzenie žalobcu bolo vykonané striktne v
nevyhnutnej miere. Podľa žalovaného sa súd dostatočne vysporiadal s dôvodmi, ktoré v žalobe uvádzal
žalobca. Žalovaný taktiež nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že by zúčastnené osoby, ktoré súd podľa §
250 ods. 1 pribral do konania nemali byť účastníkmi konania. Žiadal žalobou napadnutý rozsudok ako

vecne správny potvrdiť.

Zúčastnené osoby na konaní sa k odvolaniu žalobcu vyjadrili tak, že ho považujú za nedôvodný a žiadali
jeho potvrdenie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1
veta prvá O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a
z dôvodov podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.) bez
nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.), keď deň verejného vyhlásenia rozsudku bol zverejnený
minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p. a § 246c ods. 1 veta prvá
O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech.
Rozsudok bol verejnej vyhlásený dňa 31.03.2016 (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p.).

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkoch zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 244 ods. 2 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov
orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a
ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a

povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len ,,rozhodnutie správneho
orgánu“).

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Súd v správnom súdnictve podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmava

zákonnosť právoplatných správnych rozhodnutí a o to išlo aj v predmetnej veci, tzn. že súdne
konanie nepredstavuje ,,predĺženie“ resp. ,,pokračovanie“ správneho konania. Aj podľa konštantnej
judikatúry Ústavného súdu SR je v správnom súdnictve nevyhnutné prihliadať na špecifiká vyplývajúce
z postavenia právnomoci všeobecných súdov, ktoré nie sú pri preskúmavaní zákonnosti postupu
a rozhodnutí orgánov verejnej správy súdmi skutkovými, ale súdmi, do právomoci ktorých patrí

predovšetkým preskúmania právnych otázok týkajúcich sa postupu a rozhodnutia tohto orgánu (I. ÚS
217/2015).

Najvyšší súd Slovenskejrepubliky z obsahu predloženého súdneho spisu a administratívneho spisu zistil
skutkový stav tak, ako je podrobne popísaný v rozsudku krajského súdu, preto skutočnosti účastníkom

známe nebude nadbytočne opakovať, s jeho odôvodnením, ktoré považuje za úplné, vyčerpávajúce a
dostatočnevýstižnésastotožňujevcelomrozsahu,alennadoplnenieazdôrazneniesprávnostidodáva:Odvolací súd z obsahu súdneho a administratívneho spisu zistil, že krajský súd sa náležite a v súlade
so zákonom vyporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobcu pokiaľ ide o zistenie skutkového
stavu veci a zistenia protiprávneho konania zo strany žalobcu.

Správnysúdpripreskúmavanízákonnostirozhodnutiaapostupusprávnehoorgánuvkonkrétnejprávnej
veci sa v zásade obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádzal, nie sú
pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorého pochádzajú alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady
správneho konania, a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver,

ku ktorému správny orgán dospel. (Pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. júna
2007, sp. zn. 2Sž-o-KS/92/2006).

Najvyšší súd Slovenskej republiky má z administratívneho spisu za preukázané, že žalobca je osobou,
ktorá reálne vykonáva činnosti, pri ktorej musí nevyhnutne vytvárať databázy, ktorých súčasťou sú aj
osobné dáta nielen členov združenia ale aj iných osôb, ktoré spracúva na potreby dosiahnutia účelu

v zmysle svojich Stanov. Takáto sústava informácií je podľa § 4 ods. 1 písm. g/ zákona č. 428/2002
Z. z. považovaná za informačný systém a žalobca je jeho prevádzkovateľom podľa § 4 ods. 2 zákona
č. 428/2002 Z. z., pretože určuje účel a prostriedky spracúvania osobných údajov. V tejto súvislosti
poukazuje Najvyšší súd Slovenskej republiky aj na rozhodnutie SD EÚ vo veci C-101/01 Švédsko
c/a Bodil Lindqist, teda že: „Operácia, ktorou sa odkazuje na internetovej stránke na rôzne osoby

a ktorou sa tieto osoby identifikujú buď prostredníctvom ich mena, alebo iným spôsobom, napríklad
prostredníctvom ich telefónneho čísla alebo informácií o ich pracovných podmienkach a o ich záľubách,
predstavuje predstavuje úplné alebo čiastočné automatizované spracovávanie osobných údajov“ a to aj
sohľadomnaskutočnosť,žeSmernicaEPaRadyč.95/46/EHSz24.októbra1995oochranefyzickýcha
právnických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe týchto údajov bola transponovaná

do nášho právneho poriadku a je prílohou k zákonu č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zhodne so záverom správnych orgánov, ako aj so záverom krajského
súdu konštatuje, že zo strany žalobcu došlo k zverejňovaniu osobných údajov zúčastnených osôb bez
ich súhlasu v rozpore s ust. § 6 ods. 1 písm. i/ zákona č. 428/2002 Z. z.

Pokiaľ išlo o tvrdenie žalobcu, že z ust. § 157 ods. 1 O.s.p., t.j. náležitosti rozsudku, tak treba mať
na zreteli aj znenie ust. § 79, kde je definované, čo všetko má žaloba obsahovať a aké údaje má v
žalobe uviesť žalobca o účastníkoch konania (meno, priezvisko, dátum narodenia, bydlisko...atď.), takže
tvrdenie žalobcu je v tomto smere prinajmenšom zavádzajúce. Súdy pri uverejňovaní rozhodnutí tieto

anonymizujú, teda neposkytujú také údaje, ktorými by bolo možné identifikovať účastníkov konania.

Pokiaľ išlo o namietané pripustenie zúčastnených osôb ich pribratím do konania, tak Najvyšší súd
Slovenskej republiky zhodne s krajským súdom poznamenáva, že ide o osoby, ktoré by sa mohli cítiť
zrušením napadnutého rozhodnutia dotknuté, nakoľko išlo o ochranu osobných údajov týchto osôb, a

preto aj túto námietku považoval odvolací súd za nedôvodnú.

Z obsahu spisového materiálu, súčasťou ktorého je i administratívny spis žalovaného, je nesporne
zrejmé, že krajský súd sa pri svojom rozhodovaní náležite vysporiadal so všetkými relevantnými
námietkami uvedenými v žalobe.

Skutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie krajského súdu neboli
zistené v odvolacom konaní. Tieto boli vo svojej podstate totožné s námietkami, ktoré žalobca namietal
už v prvostupňovom konaní, a s ktorými sa krajský súd náležite vysporiadal.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu nevyhovel a s prihliadnutím
na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, ako vecne
správny podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.

Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd vychádzal z ustanovení § 224 ods. 1

a § 250k O.s.p. tak, že žalobcovi nepriznal ich náhradu, pretože nebol v odvolacom konaní úspešný a
žalovanému právo na náhradu trov konania zo zákona neprináleží.Odvolací súd poznamenáva, že skutočnosť, že žalobca sa s názorom krajského súdu nestotožňuje
sama o sebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozsudku krajského súdu
nepostačuje. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010)

rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9

veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 01. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.