Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 30, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/736/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233727
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5112233727.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana

a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.
18C/262/2012-150 zo dňa 17. júla 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu majetkovú škodu, ako aj nemajetkovú ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Žilina. Nesprávnosť postupu mala
spočívať v okolnosti, že vo veci navrhovateľa (v pozícii oprávneného) exekučný súd nerozhodol
o žiadosti oprávneného o udelenie poverenia v zákonnej 15-dňovej lehote, ale „s omeškaním“ viac ako
469 dní.

Súd I. stupňa ustálil, že v dotknutej exekučnej veci (sp. zn. tamojšieho súdu 20Er/3917/2009), v ktorej
bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, bola dňa 5.11.2009 exekučnému súdu doručená žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd preskúmal žiadosť o udelenie poverenia a
po vykonaní súvisiacich úkonov uznesením zo dňa 19.11.2010 predmetnú žiadosť zamietol pre rozpor
výkonu práva podľa rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi a predpismi na ochranu spotrebiteľa.
Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 25.1.2011.
Následne okresný súd vyslovil niekoľko samostatných dôvodov vedúcich k zamietnutiu návrhu.

Zadefinoval nesprávny úradný postup a konštatoval, že postup súdu spĺňa takúto charakteristiku len, ak
nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom (súdnom) rozhodnutí. Pokiaľ exekučný súd preskúmaval
súvisiacepodklady,išloočinnosťpriamosmerujúcukvydaniurozhodnutiaatútoniejemožnépovažovať
za nesprávny úradný postup a ani konanie vykazujúce znaky zbytočných prieťahov. Okresný súd za
relevantnú považoval aj povinnosť exekučného súdu z úradnej moci (rozhodnutie Súdneho dvora EÚ
C- 40/08) preskúmať neprimeranosť rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskom vzťahu. V tejto spojitosti
uviedol, že súd automaticky nevydáva poverenia, ale vychádza z individuálneho posúdenia jednotlivej

veci.
Okresný súd zdôraznil, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá a v takom prípade neplatí
zákonnálehota15dní,ktorájeurčenáprepozitívnerozhodnutie,t.j.preudeleniepoverenia.Navrhovateľ
(v pozícii oprávneného) pritom nevyužil ani možnosť podania opravného prostriedku proti uzneseniuexekučného súdu. Z uvedených dôvodov dospel okresný súd k záveru, že navrhovateľ nepreukázal prvú
podmienkuzodpovednostizaškoduspôsobenúnesprávnymúradnýmpostupom,t.j.samotnýnesprávny
úradný postup exekučného súdu, resp. nezákonnosť jeho rozhodnutia. „Okrajovo“ sa však vyporiadal

i s ďalšími predpokladmi pre vznik zodpovednosti štátu za škodu pri výkone verejnej moci a uzavrel,
že navrhovateľ nepreukázal ani ich splnenie. K znaleckému posudku navrhovateľa ohľadne spôsobenej
škody doplnil, že tento je iba prepočtom nepreukázaných a (len) samotným navrhovateľom tvrdených
sumárnych údajov.
Vo výroku o trovách konania okresný súd vyslovil (s poukazom na § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods.

1 O.s.p.), že procesne úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, lebo si ju neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci na nové prejednanie. Namietal, že za situácie, kedy sa odporca k návrhu
nevyjadril a zároveň bolo potrebné vykonať dokazovanie listinami založenými v exekučnom spise,
nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Taktiež však (súčasne) namietal, že okresný

súd nesprávne prejednal vec v jeho neprítomnosti, lebo (on) predložil riadne zdôvodnenú žiadosť o
zrušenie pojednávania. V tejto spojitosti tvrdil, že nemal možnosť vyjadriť sa k prednesom odporcu, k
vykonaným dôkazom a ani sám nemohol navrhnúť dôkazy na podporu jeho tvrdení. Zdôrazňoval, že
nebol oboznámený s vyjadrením protistrany. Upozornil tiež na to, že pôvod listinných dôkazov nie je
z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.

Okresný súd si mal (údajne) obsah a rozsah dokazovania určiť (bez akéhokoľvek zdôvodnenia) sám.
Meritórne rozhodnutie označil taktiež za predčasné z dôvodu, že konajúci súd nevyčkal na právoplatnosť
rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Zároveň ale tvrdil, že o návrhu na prerušenie
konania nebolo vôbec rozhodnuté.
Navrhovateľ (opakovane) poukázal na svoje tvrdenia o tom, že konajúceho sudcu bolo potrebné z

rozhodovania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. Súdu prvého stupňa navrhovateľ vytýkal (i) viacero omylov; napr.
mal konštatovať, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v
odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Za významné považoval nielen skúmanie

okamihu, kedy exekučný súd o vydaní poverenia rozhodol, ale i momentu, kedy poverenie súdnemu
exekútorovi doručil. Osobitne navrhovateľ zdôraznil, že pokiaľ odporca nereagoval na výzvu súdu, aby
predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu, mal okresný súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre
zmeškanie.
Odvolateľ ďalej uviedol, že okresný súd ignoroval všetky tvrdenia o vzniku škody z titulu (celkových)

administratívnych výdajov. V tejto časti považoval rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov. Nakoľko je skutkový základ danej veci jedinečný, je neakceptovateľné, aby okresný súd
svoje rozhodnutie odôvodnil úplne rovnakými vetami ako v iných rozhodnutiach, v rámci ktorých
vystupuje identický navrhovateľ a odporca. Odvolateľ tiež nesúhlasil s tvrdením, že náklady na správu
pohľadávky počas nečinnosti zapríčinil dlžník - povinný. Navrhovateľ hodlal prostredníctvom znaleckého

posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil, predložiť dôkaz o výške majetkovej škody, okresný súd však
dokazovanie neprípustne skrátil, pričom odvolateľa nepoučil ani podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Súčasne
však tvrdil, že takýto znalecký posudok predložil a okresný súd sa s ním neoboznámil, hoci uvádzal, že
navrhovateľ uplatňovanú škodu nepreukázal.
V spojitosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou podľa odvolateľa okresný súd vôbec nevysvetlil,

prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Rozhodnutie prvostupňového súdu označil za vnútorne rozporné; na jednej strane bolo
zistené, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote, pre ktorú nečinnosť sa nenašiel
žiadny objektívny udržateľný, ospravedlňujúci dôvod, na druhej strane však porušenie práva nebolo
konštatované.

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1, 2
písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)

napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je
právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadakontradiktórnosti totiž pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom realizácie
procesných práv účastníkov je práve pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný,
avšak svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou - sa o ich bezprostredné naplnenie sám obral.

V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil vykonávania dokazovania, mohol by
navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu sa vyjadriť.
Predvolanie na termín pojednávania (17.7.2014) navrhovateľ prevzal (už) dňa 26.5.2014, napriek tomu
až 11.7.2014 o 16.27 hod (t.j. po úradných hodinách súdu) vykonal elektronické podanie obsahujúce
„Návrh na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady nestrannosti súdu

a sudcu“. Okresný súd správne vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia ako nie dôležitý, čo korešponduje
s nižšie rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení o konaní „vylúčeného“ sudcu. Ustanovenie
§101ods.2vspojenís§119O.s.p.umožňujesúduzvážiťdôvodnosťnávrhunaodročeniepojednávania
a nadväzne konať i v neprítomnosti účastníkov. V prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka
za podmienok predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie
napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 116/1993) a zároveň nie je porušená zásada

kontradiktórnosti sporového konania.
Navrhovateľ žiadosť o odročenie pojednávania podal v relatívne krátkom časovom predstihu - z hľadiska
pracovných dní - pred jeho termínom. Navyše, vzhľadom na to, že dotknuté podanie neobsahuje
náležitosti predpísané v ustanovení § 119 O.s.p. - nevymedzenie dňa, kedy sa o dôvode (požadovaného
odročenia pojednávania) navrhovateľ dozvedel, nepredstavuje dané podanie kvalifikovaný základ pre

eventualitu odročenia pojednávania. Napriek uvedenému okresný súd na elektronickú adresu právneho
zástupcu navrhovateľa oznámil neakceptovanie predmetnej žiadosti o odročenie pojednávania.

Bezprostredne v súdenom prípade síce vyjadrenie odporcu k veci samej nebolo navrhovateľovi
doručené, ale ide o (identickú) argumentáciu protistrany, ktorá je navrhovateľovi chronicky známa z

tisícok skutkovo a právne podobných sporov, ktoré proti odporcovi vedie. Zároveň v rámci prvého
meritórneho rozhodnutia (ktoré bolo odvolacím súdom zrušené) okresný súd podrobne vymedzil, čo
odporca vo vyjadrení k veci uvádza, a teda navrhovateľ i z jeho obsahu mal kvalifikovanú vedomosť o
argumentoch protistrany.
Nenáležitým je tvrdenie odvolateľa o predčasnosti meritórneho rozhodnutia z dôvodu nevyčkania na

právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. V súdenej veci totiž návrh na
prerušenie konania podaný nebol, niet preto (ani hypoteticky) rozhodnutia, na právoplatnosť ktorého by
bolo možné/potrebné vyčkať.
Zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonný sudca (náležite) postupoval v
intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jeho nevylúčení (doručené navrhovateľovi

26.5.2014). Odvolateľ v návrhu na prerušenie konania ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne
iné/ďalšie okolnosti, ktoré by mali zakladať jeho vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia
nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax
Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013.
či 4 Cdo 317/2013 z 25.6.2014) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti.

Neopodstatnenými sú tvrdenia odvolateľa, že okresný súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania,
resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie) založené
v exekučnom spise. Zo zápisnice o súdnom pojednávaní je nepochybné, že dokazovanie bolo vykonané
(aj) oboznámením podstatného obsahu dotknutého exekučného spisu - sp. zn. 20Er/3917/2009,

ktorý dôkaz výslovne (č.l. 1 spisu - označením povinného a spisovej značky exekútora) požadoval
navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (jeho str.
7). Z uvedeného vyplýva, že okresný súd rozhodol na základe skutkového stavu zisteného vykonaním
dokazovania, iniciovaného práve navrhovateľom.
O povinnosti v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. bol navrhovateľ poučený (aj) v predvolaní na pojednávanie.

Vzhľadom na nesplnenie primárnej podmienky zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci -
nepreukázanie nesprávneho úradného postupu - sú nadbytočné (čo i len hypotetické) úvahy ohľadne
znaleckého posudku označovaného odvolateľom, týkajúceho sa (údajnej) majetkovej škody. Len na
okraj je však potrebné dodať, že okresný súd predmetný (navrhovateľom požadovaný) dôkaz vykonal.

Taktiež je v úplnom rozpore so skutočným obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacia
námietka, v zmysle ktorej súd zistil, že o návrhu nebo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote a
pre túto nečinnosť nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Naopak, okresnýsúd jednoznačne pomenoval/označil dôvody relatívne dlhšieho rozhodovania o žiadosti na udelenie
poverenia.
Právnej úprave nezodpovedajúcou je i požiadavka odvolateľa, že v prípade, ak sa odporca k návrhu

nevyjadril, mal súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Je výlučne vecou procesnej autonómie
odporcu, či sa k podanému návrhu vyjadrí a nadväzne je vecou posúdenia listinných dôkazov konajúcim
súdom, či predstavujú podklad pre pozitívne rozhodnutie o uplatnenom nároku. Samotné nevyjadrenie
saodporcunepochybnebezďalšiehoneznamenápovinnosťsúdurozhodnúťrozsudkomprezmeškanie.

V rámci meritórneho posúdenia odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové
vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1
O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že (nepochybne z dôvodu predkladania enormného množstva
typových podaní navrhovateľom na súdy) v odvolaní absentuje akákoľvek úvaha/protiargumentácia vo
vzťahu ku konkrétnym vecným dôvodom zamietnutia návrhu. Inými slovami, odvolateľ rezignoval na
relevantnú reakciu na ktorýkoľvek z nosných dôvodov (t.j. najmä vysvetlenie povinností exekučného

súdu pri skúmaní exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok; spotrebiteľský rozmer
posudzovaného vzťahu; „neplatnosť“ lehoty 15 dní pri zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia), na
ktorých okresný súd založil svoje rozhodnutie.
Nadväzne platí, že odvolací súd nemôže v sporovom/kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú
procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp.

preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok.
Takisto je však neprípustné/nemožné konfrontovať okresný súd so závermi, ktoré nevyslovil. Z tohto
pohľadu odvolacie námietky spočívajúce v tvrdení, že okresný súd pochybil, keď konštatoval, „že
namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“, či „že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti zapríčinil dlžník“ nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami napadnutého

rozhodnutia. Ide o zjavné pochybenie odvolateľa pri formulovaní odvolacích dôvodov.
Z titulu nepreukázania primárnej podmienky - nesprávneho úradného postupu - predmetného
zodpovednostného vzťahu sú, vzhľadom na ich kumulatívny charakter, bezpredmetné námietky
odvolateľa ohľadne ďalších podmienok (škoda, resp. nemajetková ujma; príčinná súvislosť).

Nenáležitým je i tvrdenie navrhovateľa o formulárovom charaktere odôvodnenia rozsudku. Naopak,
právenavrhovateľompredloženéodvolaniejesvojouzmätočnosťou(napr.namietazároveňokolnosť,že
súd nevykonal pojednávanie, ako aj okolnosť, že pojednávanie vykonané bolo) a odôvodneniu rozsudku
nekorešpondujúcim obsahom (popísaným vyššie) ilustráciou nesprávneho šablónovitého/typového
podávania odvolaní.

V protiklade s uvedeným odôvodnenie napadnutého rozhodnutia ako celok spĺňa (všetky) zákonné
parametre. Rozhodne ho nemožno považovať za svojvoľné, či arbitrárne.
Vo vzťahu k námietke, že dôležitým je nielen skúmanie okamihu, kedy exekučný súd o vydaní poverenia
rozhodol, ale i momentu, kedy poverenie súdnemu exekútorovi doručil, odvolací súd dodáva, že táto
úvaha neobsahuje žiadne konkrétne tvrdenia o porušení povinností exekučného súdu pri doručovaní

poverenia. Predovšetkým však nezodpovedá tvrdeniam prezentovaným v návrhu (§ 205a O.s.p.), kde
navrhovateľ skutkový základ uplatneného nároku založil na zákonnej povinnosti exekučného súdu
rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia do 15 dní.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe

okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil
napadnutý rozsudok vo veci samej ako vecne správny.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci
samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.
Odvolateľ - navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s
§ 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu jeho trov. Naproti tomu odporca si náhradu trov aktuálneho
odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods.1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné