Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, March 9, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/229/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114213185
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 03. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Škrab
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8114213185.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu: Home Credit Slovakia, a.s., so sídlom Piešťany, Teplická
7434/147, IČO: 36 234 176, zastúpeného: Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s.r.o., so
sídlom Trenčín, Piaristická 707/25, proti žalovanej: Q. S., nar. X.X.XXXX, bytom F., K. X, zastúpenej
advokátom JUDr. Igorom Šafrankom, so sídlom Svidník, Sov. hrdinov 163/66, o návrhu žalovanej
na obnovu konania vo veci vedenej na Okresnom súde v Prešove pod sp. zn. 16Ro/190/2011 a

prísl., na odvolanie žalovanej proti uzneseniu Okresného súdu Prešov zo dňa 4.9.2015 pod č. k.
11C/191/2014-116, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j uznesenie súdu prvého stupňa.

N e p r i z n á v ažalobcovi náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov vyššie označeným uznesením zamietol návrh žalovanej na odklad vykonateľnosti
platobného rozkazu Okresného súdu Prešov č. k. 16Ro/190/2011-17 zo dňa 28.5.2012. Zároveň
zamietol aj jej návrh na obnovu konania. Žalovanú zaviazal nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške
351,58 eur do 3 dní od jeho právoplatnosti.

Vychádzal z odôvodnenia návrhu, že žalovaná v konaní vedenom na tom istom okresnom súde pod sp.

zn. 16Ro/190/2011, ktoré bolo začaté na návrh obchodnej spoločnosti Home Credit Slovakia a.s., a ktoré
bolo ukončené vydaním právoplatného platobného rozkazu, podala dňa 9.5.2014 (už v tomto konaní)
návrh na obnovu daného konania dôvodiac ustanovením § 228 ods. 1 písm. a/, b/, e/ O.s.p.. Dôvod
podľa písm. b/ tohto ustanovenia na pojednávaní vysvetlila tým, že keďže bolo rozhodnuté v skrátenom
konaní,nebolivykonanédôkazy.Kpísm.a/prostredníctvomsvojhoprávnehozástupcuuviedla,žepokiaľ
aj je vydané rozhodnutie, ktoré nie je zákonné, nie je na ujmu spotrebiteľa, pokiaľ v danom čase nevie o

svojich právach ako spotrebiteľ a dozvie sa o nich neskôr. Pokiaľ ide o písm. e/, poukázala na 3 rozsudky,
a to rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko zo dňa 6.12.2004, rozsudok SD
EÚ spojené prípady C-240-98 až C-244/98 Océano Grupo Editorial SA zo dňa 27.6.2000 a rozsudok
C-473/00 Cofidis SA z 21.11.2002. V návrhu ďalej uviedla, že platobný rozkaz bol vydaný v rozpore
so zákonom - § 172 ods. 9 O.s.p., keďže zmluva, na základe ktorej bol nárok uplatnený, obsahovala
neprijateľné zmluvné podmienky, konkrétne ďalšiu zmluvu o revolvingovom úvere, povinné poistenie

revolvingového úveru, dohodu o zrážkach zo mzdy, predĺženie premlčacej doby, zmluvnú pokutu, úrok
z omeškania 0,08 % denne a rozhodcovskú doložku. Nesprávne bola žalobcovi priznaná aj zmluvná
pokuta, keďže úver mal byť posúdený ako bezúročný. V súvislosti so zachovaním subjektívnej lehoty
na podanie návrhu na obnovu konania uviedla, že v marci 2014 navštívila občianske združenie HOOS v
inej záležitosti, a vtedy jej bolo vysvetlené, že môže podať tento návrh, pričom následne sa dozvedela aj
o spomínaných európskych rozsudkoch, ktoré citovala vo svojom návrhu. Zároveň požiadala o odklad

vykonateľnosti napadnutého platobného rozkazu.Žalobca žiadal návrh na obnovu konania zamietnuť, majúc za to, že bol podaný oneskorene po uplynutí
subjektívnej 3-mesačnej lehoty, pričom žalovaná nepreukázala relevantnosť uplatnených dôvodov.
Podľajehonázoru,3-mesačnázákonnálehotazačalaplynúťododňanadobudnutiaplatobnéhorozkazu,

pričom odpor proti nemu nepodala. Čo sa týka označených rozhodnutí európskych súdov, na ktoré
poukázala v návrhu, uviedol, že sa netýkali žalovanej a nebolo nimi judikované žiadne porušenie jej
práv z jeho strany. Skutočnosti uvedené v odôvodnení označených rozhodnutí boli všeobecne známe
a prístupné širokej verejnosti, a nie je preto naplnený ani predpoklad pre použitie § 228 ods. 1 písm. a/
O.s.p., spočívajúci v tom, že relevantné skutočnosti nemohla použiť bez svojej viny v pôvodnom konaní.

Súd prvého stupňa uzavrel, že v danom prípade nebol naplnený ani jeden z uplatnených dôvodov pre
obnovukonania,pričomprvédvadôvodyanivdanomprípadeneprichádzalidoúvahy.Pritreťomdôvode
(§ 228 ods. 1 písm. e/) uviedol, že navyše návrh bol podaný po uplynutí 3-mesačnej prekluzívnej lehoty.
V úradnom vestníku EÚ (§ 2 ods. 1 zákona č. 416/2004 Z.z. o úradnom vestníku EÚ) sa zverejňujú
aj rozsudky ESD a preto platí fikcia o tom, že ich zverejnením tam sa o nich dozvedela aj žalobkyňa.

Rozsudky sú z rokov 2000 a 2002, pričom návrh na obnovu konania bol podaný nepochybne dávno
po ich zverejnení.

Pokiaľ žalobkyňa poukázala aj na rozpor s európskou judikatúrou citujúc tri rozhodnutia, tieto len
všeobecne zdôrazňujú nutnosť skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, čo je napokon

implementované aj do našej legislatívy, či už v hmotnom práve prostredníctvom § 53 ods. 5 Obč.
zákonníkaalebovprocesnomprávev§153ods.3alebo§172ods.9O.s.p..Vzmysle§172ods.9O.s.p.
je teda na posúdenie súdu, ako vyhodnotí návrh na vydanie platobného rozkazu, a platobný rozkaz vydá
vtedy, ak má za to, že nepredstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Je to isté, ak by súd rozsudkom
žalobe vyhovel, pretože nedospel by k záveru, že prisúdené plnenie vychádza z neprijateľnej zmluvnej

podmienky. Tento záver potom logicky vedie k ustálenej judikatúre spomínanej v časti rozsudku, že iné
právne posúdenie tej istej otázky nepredstavuje dôvod na obnovu konania podľa § 228 ods. 1 písm. a/.

Súd prvého stupňa poukázal aj na rozhodnutie vo veci Okresného súdu Prievidza č. k. 7C/147/2011-123
zo dňa 30.10.2012, ktorým návrh na obnovu konania bol taktiež právoplatne zamietnutý. V rozhodnutí

odvolacieho súdu č. k. 6Co/106/2013-169 zo dňa 18.3.2013 (Krajského súdu v Trenčíne) sa uvádza, že
obnova konania je prostriedkom na nápravu rozhodnutia, ktorého nesprávnosť spočíva v nedostatkoch
v skutkovom zistení, ktoré nie sú spôsobené nesprávnou činnosťou súdu. O nedostatku procesného
zavinenia spočívajúceho v tom, že účastník konania nemohol skutočnosti, rozhodnutia a dôkazy použiť
v pôvodnom konaní bez svojej viny, čo zakladá dôvod obnovy v zmysle § 228 ods. 1 písm. a/ O.s.p.,

nemožno hovoriť tam, kde odpor podaný nebol.

Prvším uznesením zo dňa 26.9.2014 pod č. k. 11C/191/2014-34 súd prvého stupňa zamietol návrh
žalovanej na odklad vykonateľnosti platobného rozkazu Okresného súdu Prešov č. k. 16Ro/190/2011-17
zo dňa 28.5.2012. Zároveň zamietol aj jej návrh na obnovu konania. Žalovanú zaviazal nahradiť

žalobcovi trovy konania vo výške 35,90 eur do 3 dní od jeho právoplatnosti.

V dôsledku odvolania žalovanej Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 13Co/147/2014-88 zo dňa
19.2.2015 napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Svoje
rozhodnutie zdôvodnil ustanovením § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., teda pre jeho nepreskúmateľnosť,

pričom zvýraznil, že súd prvého stupňa síce označil v odôvodnení svojho rozhodnutia tri konkrétne
rozsudky európskych súdov, avšak neuviedol konkrétne skutočnosti, v čom spočíva rozpor platobného
rozkazu zo dňa 28.5.2012 pod č. k. 16Ro/190/2011-17 s označenými rozhodnutiami.

Po vrátení veci svoje nové rozhodnutie zo dňa 4.9.2015 zdôvodnil tým, že je nevyhnutné uvedomiť si

rozdiel medzi obnovou konania a dovolaním ako mimoriadnymi opravnými prostriedkami. Dovolanie totiž
slúži na odstránenie chýb v právnom posúdení veci, na rozdiel obnovy konania, ktorá je prostriedkom
nápravy súdneho rozhodnutia, ktorého nesprávnosť spočíva v nedostatkoch v skutkovom zistení.
Žalovaná návrh na obnovu konania odôvodnila ustanovením § 228 ods. 1 písm. a/ O.s.p.. Za dôvod
pre obnovu konania pritom považovala súdne rozhodnutia v iných sporoch, ktoré obdobnú zmluvu,

ako v jej prípade, súdy vyhodnotil ako neplatnú. Zákonodarca však rozhodne takéto rozhodnutia či v
skutočnosti nepovažuje za dôvod pre obnovu konania. Záver, že neskôr prijaté rozhodnutie v inej právnej
veci samo o sebe nie je dôvodom pre povolenie obnovy konania, bol už v minulosti prijatý v stanovisku
občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu ČSR z 8.9.1982 uverejnenom pod R 2/1983 a súdnaprax aj v súčasnosti z neho vychádza (napr. uznesenie Najvyššieho súdu ČR 29Cdo 269/08 zo dňa
31.1.2008, 32Cdo 540/11 zo dňa 27.10.2011, 20Cdo 328/98 zo dňa 28.1.2009). Tento záver vyplýva aj
z rozhodnutia Ústavného súdu ČR, ktorý zreteľne deklaroval, že zmena právneho názoru nemôže byť

podkladom pre obnovu konania vo veci právoplatne skončenej (napr. uznesenie Ústavného súdu II. ÚS
111/98 zo dňa 7.5.1998, IV.US 410/00 zo dňa 2.10.2000).

Z vyššie uvedených rozhodnutí vyplýva aj to, že relevantnými rozhodnutiami v zmysle § 228 ods. 1
písm. a/ O.s.p. zákonodarca mienil tie, ak súd v pôvodnom konaní vyriešil predbežnú otázku odchylne

než o nej rozhodol príslušný orgán, alebo išlo o prípad, ak súd bol viazaný podľa § 135 ods. 1 O.s.p.
rozhodnutím iného orgánu alebo z neho vychádzal (§ 135 ods. 2) a neskôr príslušný orgán vyriešil
rovnaké skutkové okolnosti inak. Jednoznačne možno uzavrieť, že skutočnosť, že iný súd v inom konaní
posúdil vymedzenú (rovnakú) právnu otázku inak, nemôže zapríčiniť povolenie obnovy konania podľa
§ 228 ods. 1 písm. a/ O.s.p. (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR R 48/2000). Takýto záver je logický,
keďže existuje množstvo právoplatne rozhodnutých vecí s rozdielnym právnym posúdením a ak by sa

takéto iné súdne rozhodnutie malo považovať za dôvod pre obnovu konania, nepochybne by došlo
k narušeniu už spomenutého princípu právnej istoty. Navyše by bolo ťažko možno posúdiť, ktoré z
rozdielnych rozhodnutí by malo byť to správne. Preto uplatnený dôvod pre obnovu konania neobstojí.
Judikatúra teda jasne uvádza, že v zmysle § 228 ods. 1 písm. a/ O.s.p. musí ísť o rozhodnutie, ktoré s
vecou vecne a personálne súvisí. To, že sa objaví iné rozhodnutie, kde iný súd obdobnú vec posúdi inak,

naobnovukonanianestačí(R105/1998,rozhodnutieÚstavnéhosúduSRII.US161/2012).Nepochybne
teda dôvod pre obnovu konania podľa § 228 ods. 1 písm. a/ O.s.p. nie je daný.

Žalovaná uviedla ako dôvod pre obnovu konania aj § 228 ods. 1 písm. b/ O.s.p. Je však jednoznačné,
že ani tento dôvod nemá opodstatnenie, nie je naplnená jeho skutková podstata, to znamená, že neboli

vykonané dôkazy, ktoré žalovaná nemohla vykonať v pôvodnom konaní. Jednak žalovaná ani žiadne
dôkazy neuvádzala, a jednak dôkazy, ktoré by navrhovala, mohli sa vykonať v pôvodnom konaní, ak by
podala odpor voči platobnému rozkazu.

Žalovaná napokon poukázala aj na rozpor s európskou judikatúrou a citovala tri konkrétne rozhodnutia,

ktoré sú uvedené aj v tomto uznesení. Opäť v celom rozsahu súd poukazuje už na pôvodné zdôvodnenie
zrušeného uznesenia. Pokiaľ ide o rozhodnutia Súdneho dvora EÚ Océano Grupo Editorial a Cofidis,
tieto len všeobecne zdôrazňujú nutnosť skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, to je
napokon implementované aj do našej legislatívy, či už v hmotnom práve prostredníctvom § 53 ods. 5
Občianskeho zákonníka alebo v procesnom práve v § 153 ods. 3 O.s.p. alebo § 172 ods. 9 O.s.p. V

zmysle § 172 ods. 9 O.s.p. je teda na posúdenie súdu ako vyhodnotí návrh na vydanie platobného
rozkazu a platobný rozkaz vydá vtedy, ak má za to, že nepredstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku.
Je to to isté, ak by súd rozsudkom žalobe vyhovel, pretože nedospel by k záveru, že prisúdené plnenie
vychádza z neprijateľnej zmluvnej podmienky. Tento záver potom logicky vedie k ustálenej judikatúre
spomínanej v predchádzajúcej časti rozsudku, že iné právne posúdenie tej istej otázky nepredstavuje

dôvod na obnovu konania podľa § 228 ods. 1 písm. a/. Ani rozhodnutie ESĽP vo veci Beian o tom,
že vzájomne odporujúca si judikatúra vnútroštátneho súdu je porušením dohovoru o ochrane ľudských
práv, konkrétne čl. 6 ods. 1 a čl. 14 nepredstavuje dôvod pre povolenie obnovy konania v zmysle
citovaných zákonných ustanovení. Navyše, k danému dôvodu pre obnovu konania súd dodáva aj to,
že ako už bolo konštatované pri dôvode podľa § 228 ods. 1 písm. a/ O.s.p., judikatúra ustálila, že

relevantné sú rozhodnutia, ktoré s vecou vecne a personálne súvisia, a to napriek tomu, že pri tomto
zákonnom ustanovení to nie je explicitne uvedené. Niet preto racionálneho dôvodu, prečo by rovnaké
zmýšľanie nemalo byť použité aj pri písm. e/ zvlášť, ak pri tomto dôvode ani nie je stanovená žiadna
objektívnalehotanapodanienávrhu.Ajpritomtodôvode,podľanázorusúdu,musíbyťzachovanávecná
a personálna spojitosť medzi prejednávanou vecou a rozhodnutím orgánu európskych spoločenstiev.

Iný výklad by totiž viedol k tomu, že napríklad po 20 rokoch by bolo prijaté nejaké vyhovujúce rozhodnutie
európskeho spoločenstva týkajúce sa iného štátu, a to by sa použilo ako dôvod pre obnovu konania v
inej krajine, čo by výrazne znevažovalo princíp právnej istoty. Žiadny súdny spor by tak nebol definitívne
ukončený a riadne opravné prostriedky by v podstate stratili svoj význam. Navyše, pri § 228 ods. 1
písm. e/ O.s.p. sa podľa súdu považovaný rozpor s európskou judikatúrou nemôže chápať abstraktne,

ale musí spočívať v konkrétnom porušení rozhodnutia európskeho spoločenstva. A to v danom prípade
nepochybne chýba. Vydaním platobného rozkazu žiadne so žalovanou spomínaných rozhodnutí nebolo
porušené.Súd tiež zdôrazňuje, že žalovaná paradoxne vo svojom vyjadrení sa domáha zachovania princípu
právnej istoty s poukazom na konkrétne rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré obdobný nárok posúdili
podľa jej predstáv. Podľa súdu však práve tieto rozhodnutia narušujú princíp právnej istoty, ako to už

bolo vysvetlené v predchádzajúcej časti tohto rozhodnutia. Navyše existujú iné rozhodnutia odvolacích
súdov, ktoré zhodne s týmto rozhodnutím posúdili nedôvodnosť návrhu na obnovu konania (napr.
rozhodnutie Krajského súdu v Prešove 1Co 90/2015-148 zo dňa 23.4.2015, Krajského súdu v Trenčíne
6Co 106/2013, Krajského súdu v Prešove 10Co 66/2013 zo dňa 30.9.2014). Je potrebné si uvedomiť,
že aj ochrana spotrebiteľa má mať svoju hranicu a nemožno ju ponímať ako obranu ľahkomyseľnosti a

nezodpovednosti správania spotrebiteľa (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR 23Cdo 1201/2009).

Súd teda dospel k záveru, že nebol naplnený ani jeden z uplatnených dôvodov pre obnovu konania a
preto návrh ako neopodstatnený zamietol.

Od výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na obnovu konania je závislý aj výrok o

zamietnutí návrhu na odklad vykonateľnosti platobného rozkazu. Keďže návrh na obnovu konania súd
zamietol, niet právneho záujmu ani na povolenie vykonateľnosti platobného rozkazu.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď úspešnému žalobcovi
priznal ich náhradu vo výške 351,58 eur pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia. Nevzhliadol pritom

dôvod na použitie ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p..

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podala žalovaná odvolanie, ktorým žiadala o jeho zmenu tak,
aby jej návrhu na povolenie obnovy konania a návrhu na odklad vykonateľnosti platobného rozkazu
bolo vyhovené. V odvolaní uviedla, že podkladom pôvodnej žaloby podanej spoločnosťou Home

Credit Slovakia, a.s., bola Úverová zmluva č. XXXXXXXXXX zo dňa 10.11.2007. Jej predmetom bolo
poskytnutie sumy 1.327,76 eur. Napriek tomu, že táto zmluva neobsahovala údaj o výške úroku, čoho
zákonným dôsledkom bola bezúročnosť úveru (§ 4 ods. 5 zákona č. 258/2001 Z.z.) ako sankcia za
porušeniepovinnostipriposkytovaníúverovfyzickýmosobám,žalobcasinárokovalajzaplatenieúrokov.
Na túto zmluvu poukázala platby vo výške 357,14 eur, čo znamená, že žalobca mal správne nárok na

sumu 790,62 eur s prísl., ale súd vydal platobný rozkaz na zaplatenie 1.969,44 eur s prísl., spolu so
zmluvnou pokutou 10,48 eur. Zmluvné pokuty neboli medzi zmluvnými stranami dohodnuté, pretože sa
priamo v zmluve o úvere nenachádzajú, a ich umiestnenie do obchodných podmienok znamená, že tieto
spôsobujú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v jej neprospech, čo sa týka aj
iných podmienok, ktoré vymenovala v návrhu na obnovu konania. Jej neinformovanosť o právach, ktoré

jej prislúchajú ako spotrebiteľke, nemôžu byť na jej ujmu (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M
Cdo 9/2012 zo dňa 16.1.2013). Je prvoradou povinnosťou štátu zabezpečiť, aby neprijateľné podmienky
použité v zmluvách uzavretých so spotrebiteľom zo strany dodávateľa neboli pre spotrebiteľa záväzné
(čl. 6 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS). Tým, že súd rozhodol v skrátenom konaní, neboli vykonané
dôkazy, ktoré môžu privodiť pre ňu priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Ak nepodala proti platobnému

rozkazu odpor, ani to nemôže byť v tomto smere na jej ujmu, pretože návrhom na obnovu konania
môže účastník napadnúť i právoplatný platobný rozkaz (§ 228 ods. 2 O.s.p.). Okresný súd v odôvodnení
napadnutého uznesenia uvádza, že nebyť nutnosti zachovania vecnej a personálnej spojitosti medzi
prejednávanou vecou a rozhodnutím európskych spoločenstiev, viedlo by to k použitiu rozhodnutia
európskeho spoločenstva týkajúceho sa iného štátu ako dôvodu pre obnovu konania v inej krajine

aj po 20-tich rokoch, čo by výrazne znevažovalo princíp právnej istoty. V predchádzajúcom odvolaní
poukázala na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/89/2014 zo dňa 2.7.2014, ktorým bola
v inej právnej veci obnova konania povolená a súd vyslovil právny názor, že rozhodnutie Súdneho
dvora EÚ nemusí vecne a personálne súvisieť s pôvodným konaním. Ani v tomto prípade sa nedomáha
konfrontácie postupu súdu pri vydávaní platobného rozkazu s rozhodnutiami Súdneho dvora EÚ a ESĽP,

ktoré v danom čase neexistovali. Rozsudky Oceáno Grupo, Cofidis, Mostaza Claro a Beian, boli vydané
do 6.12.2007. Platobný rozkaz súd vydal 28.5.2012. Podľa uznesenia Krajského súdu v Prešove sp.
zn. 4Cob/2/2013 z 23.4.2013, ktoré predložila spolu s predchádzajúcim odvolaním, keďže okresný súd
neposkytolzúradnejmocisúdnuochranuodporcomakospotrebiteľomzúverovejzmluvy,vydalplatobný
rozkaz a konal ako v rozpore ako s O.s.p., tak aj v rozpore s rozhodnutiami Súdneho dvora vyššie

citovanými, a preto tu boli dané dôvody na obnovu konania. Žalobca si svoje pochybenie pri uzavretí
zmluvy nepriznal a nárokuje si vymoženie celého plnenia priznaného súdom. Za tohto stavu sa už
ako informovaná spotrebiteľka musela brániť nezákonitosti, čo aj v zákonom stanovenej lehote urobila.
Úmysel žalobcu spôsobiť jej čo najväčšiu finančnú ujmu je zjavný z vyčíslených trov konania vo výške1.119,30 eur. Súd toto vyčíslenie preskúmal a priznal žalobcovi 351,58 eur. Je však toho názoru, že
zo strany žalobcu išlo o zneužitie práva na právnu pomoc, pretože na poslednom pojednávaní, čo bol,
okremprevzatiaaprípravyzastúpenia,jedinývykonanýúkonprávnejslužby,saprávnyzástupcažalobcu

pridržal len argumentov, ktoré už boli počas konania vyslovené samotným žalobcom v zastúpení svojho
interného zástupcu. Preto považuje žalobcom vyčíslené trovy konania v celom rozsahu za neúčelne
vynaložené.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej zo dňa 24.11.2015 žiadal potvrdiť rozsudok súdu prvého

stupňa ako vecne správny a taktiež rozhodnúť o náhrade trov odvolacieho konania.

Odvolací súd prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p.
a dospel k záveru, že jej odvolaniu nie je možné vyhovieť. Pokiaľ súd prvého stupňa jej návrh na
odklad vykonateľnosti označeného platobného rozkazu zamietol a zároveň zamietol aj návrh na obnovu
konania, v tejto súvislosti správne zistil skutkový stav a správne ho aj právne posúdil. To isté sa týka aj

výroku rozsudku o trovách prvostupňového konania. Preto odvolací súd plne odkazuje na zdôvodnenie
uznesenia okresným súdom (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Čo sa týka odvolacích dôvodov žalovanej, odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že nimi sa
v podstate súd prvého stupňa plne a výstižne vysporiadal jednak v uznesení zo dňa 26.9.2014, č. k.

11C/191/2014-34 (i keď bolo odvolacím súdom na odvolanie žalovanej zrušené a vec mu bola vrátená
na ďalšie konanie), tak aj v napadnutom uznesení, ktorého preskúmavanie bolo aj predmetom tohto
odvolacieho konania.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 150 ods. 1

O.s.p., keď úspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal. Dôvody hodné osobitného zreteľa vzhliadol
v tom, že žalovaná v tomto konaní sa mohla domnievať úspešnosti návrhu na odklad vykonateľnosti
označeného platobného rozkazu ako aj vyhovenia jej návrhu na obnovu konania z pozície spotrebiteľa.
Tieto dôvody hodné osobitného zreteľa trvajú aj po tom, čo súd prvého stupňa jej návrhy v podstate z
vyššie uvedených dôvodov zamietol, pričom i napriek tomu by bolo nespravodlivé priznať náhradu trov

odvolacieho konania inak úspešnému žalobcovi, ktorý je nebankovou spoločnosťou poskytujúcou úvery
predovšetkým spotrebiteľom. Taktiež nepriznanie mu náhrady trov odvolacieho konania v zmysle § 150
ods. 1 O.s.p. mu neprivodí žiadnu závažnú majetkovú ujmu.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.