Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, December 22, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/66/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2613202995
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2613202995.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: CD Consulting, s.r.o., Praha 1 - Nové Město,
Politických vězňů 1272/21, Česká republika, zast. splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava,
Grösslingova 4, proti žalovanej: R. Q., nar. X. K. XXXX, bytom W., Z. XXXX/XX, o 833,17 eur,
príslušenstvo a iné, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Senica z 29. októbra 2014
č. k. 5C/77/2013 - 61 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa na žalovanom
domáhala zaplatenia zmenkovej sumy 833,17 eur so zmenkovým úrokom 0,25% denne z rovnakej sumy
od 5. decembra 2010 do zaplatenia, úrokom 6% ročne zo zmenkovej sumy 833,17 eur od 7. januára
2011 do zaplatenia a zmenkovej odmeny 2,78 eur (všetko okrem náhrady trov konania) a žalovanej
nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie o žalobe podanej podľa čl. 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotou sporu a s cezhraničným charakterom (ďalej tiež len „nariadenie o bagateľných sporoch“ alebo
iba „nariadenie“) odôvodnil vo veci samej právne čl. I § 5 ods. 1, § 11 ods. 1, § 33 ods. 1 a 2, §
34 ods. 1, § 48 ods. 1 bodu 2 a § 75 zmenkového a šekového zákona č. 191/1950 Zb. (ďalej tiež
iba „zmenkový zákon“) a § 37 ods. 1, § 52, § 53 ods. 1 a 5 a § 54 ods. 1 a 2 O. z. (Občianskeho
zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); vecne potom záverom o nedôvodnosti
žaloby pre neplatnosť zmenky. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že predložená zmenka
je vlastnou vistazmenkou (zmenkou „na videnie“), v ktorej sú však uvedené až dva údaje splatnosti
a to ju činí neurčitou. Takýto záver bol podľa súdu prvého stupňa namieste pre zápisy na zmenke
„zaplatím za túto zmenku pri predložení“ (čo je uvedenie splatnosti na nahliadnutie) aj „na platenie
predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“ (čo je naopak uvedenie splatnosti na určitý čas). Druhý údaj súd
nemohol považovať za predĺženie lehoty v zmysle čl. I § 34 ods. 1 zmenkového zákona, keďže tento údaj
vzbudzuje pochybnosť o druhu splatnosti zmenky. Ak by vystaviteľ zmenky mal vôľu predĺžiť lehotu na
videnie zmenky, údaj mal správne znieť „na platenie predložiť v lehote do 4 rokov od vystavenia“, uzavrel
tiež súd prvého stupňa, poukazujúci pritom aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
( ďalej len NS SR ) sp.zn. 1 Obdo 59/2010 z 26. januára 2011, ktorý jednoznačne konštatoval, že ak
sú v zmenke uvedené dve rozdielne určenia splatnosti (na videnie a do dvoch rokov od vystavenia),
spôsobuje to jej neplatnosť a to s poukazom na čl. I § 33 ods. 2 zmenkového zákona a je tak zrejmé,
že pri uplatňovaní zmenkového práva sa uplatňuje prísny formalizmus. Rozhodnutie o trovách konania
potom odôvodnené bolo právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963
Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne plným úspechom žalovaného, ktorému však v konaní
žiadne trovy nevznikli a ani nepodal návrh na priznanie jej náhrady.

Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podala včas odvolanie len žalobkyňa a to s návrhom na jeho
zmenu (rozsudku) plným vyhovením žalobe (okrem požiadavky na náhradu trov konaní pred súdmi

oboch stupňov). Odvolanie založila na existencii odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a/, b/ a
f/ O. s. p. Napadnutý rozsudok je podľa nej prekvapivým rozhodnutím a spôsobuje i odňatie možnosti
konať pred súdom. Prekvapivosť tu podľa odvolateľky vyplýva zo skutočnosti, že žalovaný uplatnený
nárok nepoprel, no napriek tomu došlo k zamietnutiu žaloby, pričom napadnutý rozsudok je aj v rozpore s
konštantnou judikatúrou NS SR. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že zmenka je neplatná pre neurčitý
údaj splatnosti, ktorý má vyplývať z údajného rozporu medzi na zmenke napísaným údajom „zaplatím
za túto zmenku pri predložení“ a údajom „na platenie predložiť v lehote štyroch rokov od vystavenia“.
V zmysle čl. I § 33 zmenkového zákona môže byť splatnosť zmenky určená len štyrmi spôsobmi
predpokladanými zákonom, inak je zmenka ničotná (neplatná). Jedným zo spôsobov splatnosti zmenky
je splatnosť na videnie (tzv. vistazmenka). Zákon explicitne neudáva, akým spôsobom sa má doložka
uviesť. Spôsob uvádzania doložiek splatnosti bol zaužívaný v zmenkovej doktríne už desaťročia, pričom
rozhodujúca je judikatúra po roku 1930, odkedy sa datuje platná právna úprava. Pri vistazmenkách je
zaužívané používať na označenie údaja zročnosti najmä nasledované slovné spojenia : „na predloženie“,
„po predložení“, „pri predložení“, „na videnie“. Je nesporné, že údaj, ktorý je uvedený na predloženej
zmenke z prejednávanej veci ako údaj splatnosti je jedným z takýchto tradičných údajov. V zmysle
čl. I § 34 ods. 1 zmenkového zákona zmenku splatnú na videnie je potrebné predložiť na platenie do
jedného roka od dátumu vystavenia, vystaviteľ však môže lehotu na platenie predĺžiť alebo skrátiť a
predĺženie lehoty na platenie sa na zmenke musí uviesť. Opätovne ani v tomto prípade v zákone nie je
explicitne uvedené, ako sa má údaj o predĺžení, resp. skrátení lehoty uviesť a dôležité je len, aby bol
údaj dostatočne určitý. Je potrebné mať zároveň na zreteli, že zmenka predstavuje abstraktný záväzok,
stelesňuje právo samé osebe, je zo zákona prevoditeľná indosamentom (rubopisom) a preto sa pri
posudzovaní jej podstatných náležitostí vyžadujú príslušné kritériá. Ak potom v tejto veci je na zmenke
uvedené „na platenie predložiť v lehote štyroch rokov od vystavenia“, pri jazykovom výklade uvedeného
je celkom zrejmý význam slov „na platenie“ a „predložiť“. Na základe výkladových pravidiel je možné
vyvodiť, že zmenka má byť predložená počas obdobia štyroch rokov od vystavenia, tzn. že uvedený
údaj vymedzuje časový úsek, odkedy má byť zmenka predložená na platenie. Tento posudzovaný údaj
logicky zodpovedá účelu vymedzenia lehoty na predloženie vistazmenky na platenie v súlade s čl. I §
34 ods. 1 zmenkového zákona. Odvolateľka sa preto nestotožňuje so záverom, že v údaji predlžujúcom
lehotu na platenie by mala byť ešte uvedená doložka „do“ a text by tak mal znieť „na platenie predložiť
v lehote do štyroch rokov od vystavenia“, pretože tu ide o dva rozličné údaje s dvoma rozdielnymi
významami z pohľadu zmenkového, ktorými nie je založený vnútorný rozpor zmenky (keď prvý údaj
určuje zročnosť zmenky a charakterizuje jej typ a druhý naopak určuje obdobie, v rámci ktorého môže
byť zmenka predložená na platenie). Pokiaľ ide o argument v rozhodnutí NS SR sp. zn. 1 Obdo 59/2010,
o túto skutkovú situáciu sa v danom prípade nejedná a preto sa ani nie je možné na také rozhodnutie
odvolávať, ale relevantnými sú závery z iného rozhodnutia v obdobnej veci (a to z uznesenia Krajského
súdu v Banskej Bystrici z 21. novembra 2013 sp. zn. 43CoZm/10/2013).

Žalovaná odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania žalobkyne
celú vec (nakoľko popri napadnutí rozsudku ako celku tu malo rozhodnutie o trovách konania povahu
rozhodnutia závislého na rozhodnutí vo veci samej) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania, keď
dospel k záveru, že s prihliadnutím k potrebe stotožnenia sa s názorom žalobkyne o existencii vytýkanej
vady nesprávneho (nie celkom úplného) právneho posúdenia veci, ako aj k založeniu napadnutého
rozsudku na prakticky jedinom (odvolaním však úspešne spochybnenom dôvode) nemohlo ísť o žiaden
z prípadov potreby prejednávania takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu.

Žalobkyňa požadovala priznanie ňou uplatnenej pohľadávky podľa nariadenia o bagateľných sporoch.
Preto je potrebné mať na zreteli, že európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa uplatňuje
len pre spory vymedzené ako „cezhraničné“, t. j. spory, v ktorých má aspoň jedna zo strán bydlisko
alebo obvyklý pobyt v členskom štáte inom, než je členský štát súdu alebo tribunálu konajúceho vo veci
(na čo správne poukázal aj súd prvého stupňa za stavu splnenia takejto podmienky v prejednávanej
veci). Nariadenie o bagateľných sporoch neobsahuje pravidlá určovania súdnej právomoci (presnejšie
medzinárodnej súdnej príslušnosti) a preto sa na takýto účel musia uplatňovať pravidlá ustanovené v
nariadení nazývanom tiež Brusel I. [nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o príslušnosti
a uznávaní a výkone súdnych rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach]. Európske konanie vo
veciach s nízkou hodnotou sporu sa tak riadi procesným právom členského štátu, v ktorom sa konanie
vedie; rozhodným právom (tu rozumej tzv. hmotným) však nemusí byť právo takéhoto členského štátu

súdu. Pokiaľ potom ide o rozhodné právo a skutočnosť, že žalobkyňa si v konaní uplatnila zmenkovú
pohľadávku, z obsahu predloženej zmenky voľba rozhodného práva nevyplýva a na záväzky vyplývajúce
zo zmeniek nie je možné použiť Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17.
júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I), keďže z rozsahu jeho pôsobnosti článok
1 ods. 2 písm. d/ vylučuje záväzky vyplývajúce zo zmeniek a právo Európskej únie a medzinárodné
zmluvy neobsahujú kolízne normy pre oblasť zmeniek, súd prvého stupňa správne určil rozhodné právo
podľa § 10 ods. 1 a § 11 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom
s tým, že danú vec je potrebné riešiť podľa slovenského právneho poriadku, nakoľko jeho použitie
zodpovedá rozumnému usporiadaniu daného vzťahu (vzhľadom na to, že osoba zmenkovo zaviazaná
je štátnym občanom Slovenskej republiky, pôvodnou majiteľkou zmenky je spoločnosť POHOTOVOSŤ,
s.r.o. sídliaca na území Slovenskej republiky, žalobkyňa ako majiteľ zmenky je osobou zo zmenky
oprávnenou - má nárok na vyplatenie zmenkovej sumy s príslušenstvom, spôsobilosť žalovanej a
indosanta, čiže prvého majiteľa zmenky sa spravuje slovenskou právnou úpravou, zmenkové vyhlásenie
žalovanej ako vystaviteľa zmenky bolo urobené pred indosáciou zmenky v Slovenskej republike, teda
jeho forma sa spravuje taktiež právom Slovenskej republiky, aj platobné miesto je v zmenke uvedené:
„POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 Bratislava, atď.). Pre úplnosť je tu však vhodné poznamenať,
že právna úprava zmenky vychádza v oboch častiach dnes už zaniknutej československej federácie,
teda v Českej i Slovenskej republike z rovnakého právneho základu, ktorým je práve zmenkový zákon
(na čom nič nemení jeho dotknutie v Slovenskej republike dvoma pre posudzovanú vec nevýznamnými
novelizáciami, vykonanými zákonmi č. 659/2007 Z. z. a č. 492/2009 Z. z.).

Súdu prislúcha povinnosť zistiť celkový skutkový stav sporu vo veci pohľadávky v rámci európskeho
konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Dôvodom je to, že v zmysle čl. 4 ods. 4, čl. 7 ods.
1 a čl. 9 ods. 1 nariadenia o bagateľných sporoch má súd povinnosť tak konať a informovať strany
sporu, aké informácie od nich súd požaduje, aby mohol vydať rozhodnutie o sporných záležitostiach.
Takto súd zodpovedá za riadenie a kontrolu konania, pričom zámerom je, aby zabezpečil splnenie
cieľov nariadenia, ktoré spočívajú v zrýchlenom, jednoduchom a finančne menej náročnom konaní.
Úlohou súdu je pritom aj rozhodnúť, či v záujme zistenia skutkového stavu nariadi ústne pojednávanie,
keď zásadou plynúcou z čl. 5 ods. 1 nariadenia je tu, že európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotou sporu je predovšetkým písomné a súd by mal nariadiť ústne pojednávanie len, ak to považuje
za potrebné pre rozhodnutie v niektorej zo sporných skutkových otázok, v ktorých nevie rozhodnúť
iným spôsobom, napríklad vyžiadaním doplňujúcich informácií od jednej alebo oboch strán sporu,
prípadne ak o to požiada niektorá zo strán. Nariadenie pojednávania je potom potrebné zdôvodniť.
Pri rozhodovaní o nariadení alebo nenariadení ústneho pojednávania, ako aj v priebehu ústneho
pojednávania musí súd rešpektovať právo na spravodlivé súdne konanie a zásadu kontradiktórnosti
konania. V prejednávanej veci súd prvého stupňa nariadil ústne pojednávanie z vlastnej iniciatívy
(keďže žiaden z účastníkov o to nepožiadal a žalovaný sa k žalobe dokonca ani nevyjadril), avšak
bez zdôvodnenia, prečo k tomuto pristúpil, keď ani zo zápisnice o jedinom pojednávaní, na ktorom
bol aj vyhlásený napadnutý rozsudok, nevyplýva potreba objasňovania sporných skutočností a takéto
pojednávanie prebehlo napriek neprítomnosti na ňom ktorejkoľvek zo sporiacich sa strán.

Z doterajšieho obsahu spisu v prejednávanej veci potom niet pochybností o tom, že žalovaný vystavil
blankozmenku, ktorú ako vystaviteľ aj riadne podpísal. Na zmenke je uvedené číslo zmluvy (201800329)
a záväzok žalovanej zaplatiť za túto zmenku pri predložení na rad spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. (v
zmenke bližšie identifikovanej tiež identifikačným číslom, sídlom a údajmi o zápise takejto spoločnosti
v obchodnom registri) sumu, ktorá bola do zmenky doplnená takouto spoločnosťou. Po údaji, komu sa
má platiť, sú uvedené doložky „bez protestu“ a „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“. Z
rubovej strany zmenky vyplýva, že spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. indosovala (previedla rubopisom)
zmenku na žalobkyňu, ktorá je zahraničnou právnickou osobou a to bez uvedenia dátumu. Žalovaný
na zmenku žalobkyni nezaplatil žiadnu sumu, preto žalobkyňa žalobou uplatnila nielen požiadavku na
zaplatenie zmenkovej sumy vrátane taktiež v zmenke uvedeného úroku 0,25% denne, ale aj zákonný
6% úrok a zmenkovú odmenu. Ani po doručení žaloby na tlačive „A“ nariadenia spolu s tlačivom „C“
nariadenia žalovanému sa tento nevyjadril a nenavrhol ani nariadiť vo veci pojednávanie; súd prvého
stupňa však považoval za potrebné nariadiť ústne pojednávanie, ktorú potrebu však nezdôvodnil a na
ktoré pojednávanie sa žiaden z účastníkov konania nedostavil.

Predmetom posúdenia v odvolacom konaní potom pri viazanosti odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi
bolo to, či v prejednávanej veci boli splnené podmienky na zamietnutie žaloby z dôvodu neplatnosti

zmenky (od ktorej žalobkyňa odvodzovala ňou uplatnenú zmenkovú pohľadávku), zapríčinenej
uvedením v zmenke viacerých lehôt splatnosti (a teda či môže obstáť tomu zodpovedajúci záver súdu
prvého stupňa).

Podľa čl. I § 10 zmenkového zákona ak nebola zmenka, ktorá bola pri vydaní neúplná, vyplnená tak, ako
bolo dojednané, nemožno namietať majiteľovi zmenky, že tieto dojednania neboli dodržané, okrem ak
majiteľ nadobudol zmenku zlomyseľne alebo sa pri nadobúdaní zmenky previnil hrubou nedbanlivosťou.

Podľa čl. I § 33 zmenkového zákona zmenku možno vystaviť: na videnie, na určitý čas po videní, na
určitý čas po dáte vystavenia, na určitý deň (ods. 1) a zmenky s iným časom sročnosti alebo s postupnou
sročnosťou sú neplatné (ods. 2).

Podľa čl. I § 34 ods. 1 zmenkového zákona zmenka na videnie je sročná pri predložení. Musí byť
predložená na platenie do jedného roku od dáta vystavenia. Vystaviteľ môže túto lehotu skrátiť alebo
určiť lehotu dlhšiu. Indosanti môžu tieto lehoty skrátiť.

Podľa čl. I § 75 zmenkového zákona vlastná zmenka obsahuje: 1. označenie, že ide o zmenku, pojaté
do vlastného textu listiny a vyjadrené v jazyku, v ktorom je táto listina spísaná; 2. bezpodmienečný sľub
zaplatiť určitú peňažnú sumu; 3. údaj sročnosti; 4. údaj miesta, kde sa má platiť; 5. meno toho, komu
alebo na rad koho sa má platiť; 6. dátum a miesto vystavenia zmenky a 7. podpis vystaviteľa.

Zmenka je cenný papier vydaný v zákonom predpísanej forme a s rovnako zákonom ustanoveným
obsahom. Podstatou zmenky je záväzok určitej osoby zaplatiť majiteľovi zmenky v mieste a čase
vyplývajúcom z listiny sumu určenú zmenkou. Každá zmenka musí byť označená slovom „zmenka“,
pričom toto označenie nie je možné nahradiť iným slovom (a ak sa tak stane, nemôže už ísť o
zmenku). Ďalšie náležitosti upravuje zákon podľa druhu zmenky, teda podľa toho, či sa jedná o zmenku
vlastnú alebo zmenku cudziu. Zmenku, ako cenný papier na rad, je možné prevádzať indosamentom
(rubopisom). Zmenka má v zásade povahu abstraktného a nesporného záväzku, čo principiálne
znamená, že majiteľ zmenky nie je povinný preukazovať existenciu a výšku zmenkového dlhu.

Zmenka je záväzkom abstraktným. Zákon neviaže vznik zmenkových záväzkov na žiadne iné okolnosti,
než na splnenie formalít, ktoré predpisuje. Je to teda záväzok platobný, ktorý nie je viazaný na iné
vzťahy, ktoré medzi vystaviteľom a remitentom pri zmenke vlastnej a medzi vystaviteľom, remitentom
a zmenečníkom, resp. i príjemcom u zmenky cudzej, existujú. Nie je potrebné pochybovať o tom, že
zmenka spravidla vznikne z konkrétnej hospodárskej potreby z určitých právnych vzťahov. Aj keby ale
dôvod vzniku zmenky bol na nej vyznačený, nemá to nijaký vplyv na existenciu zmenkového záväzku.
Právna úprava zmenky od dôvodov, ktoré viedli k jej vystaveniu, abstrahuje a zmenka je tak zároveň
záväzkom nesporným. Podstata je v tom, že vlastník zmenky nemusí pri predkladaní zmenky na platenie,
ani neskôr pri jej prípadnom vymáhaní preukazovať nič iné než to, že je vlastníkom platnej zmenky. Nie
je na ňom, aby preukazoval, že povinný zo zmenky veriteľovi zmenkovú sumu skutočne dlhuje. Zmenka
sama (samozrejme ak je platná), je dostatočným dôvodom pre vznik nároku na sumu v nej uvedenú.

Navzdory práve uvedenému (alebo práve pre špecifický charakter zmenkovoprávnych záväzkov) sa
však vždy pripúšťajú určité námietky voči zmenkovým nárokom (hoci treba konštatovať, že je na dlžníkovi
zo zmenky, aby námietky vzniesol a prípadne ich veriteľovi v súdnom konaní preukázal a pokiaľ sa mu to
nepodarí, neostane mu iné, než zmenku zaplatiť). Je teda možné, že proti zmenke bude platený nedlh,
alebo záväzky inak nevymáhateľné, ako sú nároky premlčané, či nároky z hier a stávok, i nároky právu
sa všeobecne priečiace, ako sú napríklad nároky z úžery. I keď abstraktnosť a nespornosť zmenkových
záväzkov spolu úzko súvisia, oba tieto rysy majú (a musia mať) svoje hranice. Zároveň je však nutné
mať na pamäti, že oprávnený vlastník platnej zmenky zásadne právo na vyplatenie zmenky má a bude
to osoba povinná, ktorá sa musí proti takémuto nároku (pokiaľ o to stojí) brániť. Pokiaľ neunesie dôkazné
bremeno, ocitne sa v dôkaznej núdzi a bude nútená podľa zmenky plniť, v ktorom smere sa nespornosť
a abstraktnosť zmenkových záväzkov prejaví vždy.

U zmenky predloženej žalobkyňou v prejednávanej veci ide nepochybne o zmenku vystavenú na videnie,
teda tzv. vistazmenku podľa čl. I § 33 ods. 1 zmenkového zákona. Táto skutočnosť vyplýva z textu
zmenkového vyhlásenia žalovaného, ktorý sa zaviazal zmenkovú sumu zaplatiť pri predložení zmenky.
Aj keď potom ďalšie taktiež vyššie citované ustanovenie čl. I § 34 ods. 1 zmenkového zákona upravuje

povinnosť predložiť zmenku na platenie do jedného roka od dátumu vystavenia, môže ten, kto zmenku
vystavil, túto lehotu skrátiť alebo určiť dlhšiu lehotu. Ide o určité rámcové obmedzenie splatnosti tejto
zmenky, prejavujúce sa tým, že sa zákonom ustanovená ročná lehota na predloženie zmenky na jej
zaplatenie môže z rozhodnutia vystaviteľa zmenky nahradiť buď lehotou dlhšou alebo aj naopak skrátiť.
Majiteľ potom môže či už v rámci lehoty zákonnej alebo odchýlky od nej ktorýmkoľvek smerom, určenej
vystaviteľom zmenky, zmenku predložiť kedykoľvek a musí mu byť ihneď pri predložení preplatená,
lebo splatnou sa táto stáva už samotným predložením. Aj v tomto prípade žalovaný v zmenkovom
vyhlásení podľa čl. I § 34 ods. 1 zmenkového zákona určil dlhšiu než zákonnú lehotu na predloženie
vistazmenky a to 4 roky od vystavenia. Zmenka tak obsahuje celkom jednoznačný údaj o tom, že sa
jedná o vistazmenku, ktorú oprávnený majiteľ zmenky môže predložiť na platenie do 4 rokov odo dňa
jej vystavenia.

Odvolací súd tak v zhode s právnym názorom žalobkyne a odlišne od súdu prvého stupňa uzavrel, že
zo zmenky predloženej žalobkyňou, obsahujúcej vyhlásenie žalovanej: „Zaplatím za túto zmenku pri
predložení ...“ a takto splatnej na videnie, vyplýva len jeden údaj splatnosti (zo štyroch predpokladaných
ustanovením čl. I § 33 ods. 1 zmenkového zákona ten prvý), kým ďalší údaj „na platenie predložiť v lehote
4 rokov od vystavenia“ je nutné chápať ako zákonom výslovne umožňované určenie dlhšej než zákonnej
lehoty na predloženie zmenky. O iný zákonom nepredpokladaný čas sročnosti (dnes splatnosti), majúci
byť do zmenky zanesený či už popri údaji nasvedčujúcom charakteru zmenky ako vistazmenky, alebo
samostatne, tu aj odhliadnuc od práve podaného výkladu ísť nemohlo, keďže ustanovenie čl. I § 33 ods.
2 zmenkového zákona pokladá za neplatné len zmenky s iným časom splatnosti než tým uvedeným v
odseku 1 tu rozoberaného ustanovenia alebo s postupnou splatnosťou a kým na prvý z takýchto dôvodov
neplatnosti by šlo usudzovať výlučne pri jedinom zákonom netolerovanom údaji (čo v prejednávanej veci
pre len zdanlivú konkurenciu tu diskutovaného údaja s údajom nasvedčujúcim charakteru zmenky ako
vistazmenky do úvahy neprichádzalo), o druhý pri pojatí do zmenky práve vyššie opísaných vyhlásení
nemohlo ísť v žiadnom prípade. Aj neurčitosť opierajúca sa o jedno zo všeobecných ustanovení O. z.
o právnych úkonoch by tu mohla byť len v prípade dvoch vzájomne si odporujúcich, zákonom však
samostatne pripúšťaných údajov splatnosti (tu rozumej aspoň dve zo štyroch alternatív, tvoriacich súčasť
výpočtu v čl. I § 33 ods. 1 zmenkového zákona) a ani o taký prípad tu ísť nemohlo, pretože údaj
posudzovaný zhora ako predĺženie lehoty na predloženie zmenky nešlo podradiť pod žiadnu z možností
vyjadrených v zákone slovami „na určitý čas po videní“, „na určitý čas po dátume vystavenia“ alebo „na
určitý deň“.

Ak teda splatnosť zmenky nastáva (už, resp. až) v momente jej predloženia, pričom predložiť tú z
prejednávanej veci bolo možné v súlade s ust. čl. I § 34 ods. 1 zmenkového zákona v lehote 4 rokov
od jej vystavenia a až po jej predložení uskutočnenom v lehote 4 rokov od vystavenia mohla nastať
splatnosť; odvolací súd sa preto nemohol stotožniť s názorom súdu prvého stupňa, že v zmenke sú
uvedené dve splatnosti, čo má spôsobiť neplatnosť zmenky.

Odvolací súd je pri preskúmavaní odvolaním napadnutého rozhodnutia zásadne viazaný uplatnenými
odvolacími dôvodmi, teda pri preskúmavaní správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa
môže prihliadať len k tým dôvodom, ktoré odvolateľ v odvolaní označil. Rozsahom odvolania nie je
viazaný len v prípadoch uvedených v § 212 ods. 2 O. s. p. (tu o taký prípad s už vyššie spomenutou
výnimkou závislosti rozhodnutia o trovách konania od rozhodnutia vo veci samej nejde), vždy však musí
prihliadnuť k vadám zakladajúcim tzv. zmätočnosť konania a to aj vtedy, ak neboli v odvolaní uplatnené.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, len ak
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle záverov ustálenej rozhodovacej praxe súdov
(judikatúry) rozumie taký chybný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia
tých jeho procesných práv, ktoré mu O. s. p. za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov priznáva (tu por. napr. II. ÚS 102/04, NS SR sp. zn. 5Cdo/102/2001 a 5Cdo/93/2000). Táto
vada je významná najmä vtedy, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne
záväznými právnymi predpismi a tým odňal účastníkovi jeho procesné práva. Ak potom v prejednávanej
veci súd prvého stupňa skúmal platnosť zmenky len z pohľadu jej splatnosti a jeho závery vo vzťahu
k tejto otázke s poukazom na už uvedené vyššie neboli správne, pričom poskytnutím len jediného
dôvodu zamietnutia žaloby bez ďalšieho zaoberania sa ňou, šlo tu o špecifický prípad niekdajšej

nepreskúmateľnosti rozhodnutia v prvom stupni pre nedostatok jeho dôvodov (tu por. i ust. § 221
ods. 1 písm. c/ O. s. p. v znení platnom a účinnom do 31. augusta 2005 vrátane), keď po „vyradení“
jediného okresným súdom použitého dôvodu tu už neboli žiadne ďalšie, spôsobilé presvedčiť o tom, že
zamietnutie žaloby je naozaj vecne správnym rozhodnutím.

Odvolaciemu súdu preto neostávalo iné, než napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221
ods. 1 písm. f/ aj h/ O. s. p. (pre odňatie možnosti konať pred súdom i pre vadné právne posúdenie
veci nasledované nevykonávaním už ďalšieho dokazovania) zrušiť a podľa odseku 2 tu spomínaného
ustanovenia vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinnosťou súdu prvého stupňa preto bude v ďalšom konaní sa riadiť právnym názorom odvolacieho
súdu, ktorým je viazaný (§ 226 O. s. p.) a v závislosti na vyššie uvedenom zvoliť ďalší postup, výsledky
celého konania náležite zhodnotiť (§ 132 O. s. p.) a v rámci nového rozhodnutia rozhodnúť aj o náhrade
trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O. s. p.).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.