Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 26, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoE/249/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2303899095
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2303899095.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci v prospech oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Bratislava,Grösslingova4,IČO:36864421,protipovinnému:D.C.,nar.XX.XX.XXXX,naposledybytom
U. H., U. X, t.č. na neznámom mieste, v konaní zastúpený opatrovníkom: Mgr. R. B., pre vymoženie
434,51 Eur s príslušenstvom a trov exekúcie, vykonávanej súdnym exekútorom: JUDr. Ľubomír Pekár,

Exekútorský úrad Šaľa, P. Pázmaňa 51/19, pod sp. zn. EX 1616/2003, na odvolanie oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Galanta zo dňa 21.6.2012, č.k. 11Er/331/2003-12 a o návrhu oprávneného
na prerušenie konania, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku z a m i e t a .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením prvostupňový súd v I. výroku exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr.
Ľubomírom Pekárom pod sp. zn. EX 1616/2003 vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil. V II.

uviedol, že o náhrade trov exekúcie rozhodne samostatným uznesením. Rozhodnutie s použitím § 574
ods. 2, § 39 Občianskeho zákonníka, § 57 ods. 2, § 58 ods. 1, § 196, § 200 ods. 1, 2, § 203 ods. 1,
2 a 3 Exekučného poriadku vecne odôvodnil v podstate tým, že po preskúmaní súdneho spisu zistil,
že oprávnený a povinný uzavreli dňa 07.12.2002 zmluvu o úvere č. 4220018, súčasťou ktorej bolo
aj splnomocnenie, ktorým povinná osoba splnomocnila advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie
notárskej zápisnice (exekučný titul), t.j. aby v jeho mene uznal jeho záväzok z úveru tak, aby sa notárska

zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom pre súdny výkon rozhodnutia alebo pre exekúciu na
celý jej majetok do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Nakoľko povinný nesplnil záväzok zo
zmluvy, bola spísaná notárska zápisnica, kde za povinnú osobu konal a zápisnicu podpísal Mgr. Martin
Paiček na základe substitučnej plnej moci od Mgr. Tomáša Kušníra, ktorý dlh v plnom rozsahu, čo do
základu aj do výšky uznal a zároveň vyhlásil, že dlh, ktorý je opísaný v notárskej zápisnice povinný
splatí v lehote do 25.03.2003, v opačnom prípade vyjadril súhlas s použitím notárskej zápisnice ako

exekučného titulu. Splnomocnenie (dohoda o splnomocnení), ktoré je súčasťou zmluvy o úvere je v
zmysle § 39 OZ považované za neplatný právny úkon, na základe ktorého nemohlo dôjsť Mgr. Tomášom
Kušnírom k uznaniu právneho záväzku (dlhu) a teda k vydaniu a podpísaniu notárskej zápisnice, ktorá je
podkladom pre toto exekučné konanie. Z ustanovenia § 574 ods. 2 OZ jasne vyplýva, že dohoda, ktorou
sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná, pričom konanie povinného
o splnomocnení Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby

v mene povinného uznal jeho záväzok, považuje súd za konanie, ktoré je v rozpore so zákonom.
V čase uzatvorenia zmluvy o úvere a splnomocnení Mgr. Tomáša Kušníra neexistoval dlh a nebolaznáma ani jeho výška, teda v tom čase nemohla povinná osoba realizovať svoje právo dlh uznať a
nemohla následne splnomocniť Mgr. Tomáša Kušníra na také právo a z toho vyplýva aj nevedomosť
povinnej osoby o splatení svojho dlhu v lehote určenej v exekučnom titule. Na základe vyššie uvedených

skutočností súd musel postupovať v zmysle § 58 ods. 1 EP a rozhodnúť s poukazom na § 57 ods. 1
písm. g) EP o neprípustnosti exekúcie a následne o zastavení exekúcie.

Proti tomuto rozhodnutiu v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia
odvolanie oprávnený, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil

a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Dôvodil tým, že súd rozhodol nad rámec zverenej
právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b) O.s.p.), že súd svojím postupom odňal účastníkom možnosť konať
pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.), že súd nedostatočne zistil
skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Odvolateľ vyslovil názor, že
exekučný súd nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 58 ods. 1 Exekučného poriadku sa

postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá
exekučnému súdu neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom
okruhu spoločenských vzťahov a porušil fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. Podľa
odvolateľa všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu nie je legitímne schopný vykonávať
úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto

rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie
ako by bol exekučný titul zrušený. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd
preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Zdôraznil, že
notár má povinnosť poskytovať pri zachovaní všetkých platných normatívnych pravidiel náležitú právnu
starostlivosť. Ak potom právny poriadok osobitne upravuje nástroje právnej kontroly a zodpovednostné

mechanizmy ochrany práv subjektov, musí ich exekučný súd rešpektovať a nemôže ich nahrádzať
činnosťou vlastnou. Bol to predovšetkým notár, ktorý pri výkone verejnej moci ex offo povinne posúdil
súladúkonusvykonateľnosťousozákonomadobrýmimravmi(§36ods.1Notárskehoporiadku),pričom
zákon notárovi dáva možnosť odmietnuť vykonane požadovaného úkonu. Ak teda notár neodmietne
vykonať úkon, zanikne právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade úkonu so zákonom a dobrými

mravmi. Všeobecný súd nemôže dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu
účinkov notárskej zápisnice na právne postavenie žalovaného tam, kde neexistujú a to preto, že z
vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase a to tam, kde ich platné právo zaraďuje.
Ochranu práva nápravou dôsledkov notárskej činnosti nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto
prostriedok už nemožno uplatniť a to cestou zamedzenia výkonu práva exekučným súdom. Všeobecné

súdy majú povinnosť vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Postup exekučného
súdu umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do platných notárskych listín, ktoré zakladajú,
rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, čo je v materiálnom
právnom štáte neakceptovateľné, pretože je to v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery
všetkých subjektov práv v právny poriadok. Notársky poriadok zámerne určuje postupy, ktorým je možné

úkony notára napadnúť, inak platí, že pokiaľ tieto postupy neboli uplatnené, je úkon notára platný.
Všeobecný súd v predmetnej veci nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola
vydaná v súlade s právnymi predpismi. Exekučný súd musí s notárskou zápisnicou ako exekučným
titulom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu
rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup. V rámci predmetu svojho skúmania

exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery). Exekučný súd
nedisponuje právomocou rušiť, či meniť obsah notárskej listiny, ktorá exekučným titulom, ani v prípade
pasivity účastníka nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.
Ak sa exekučný súd nestotožnil s ústavne súladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
oprávnený žiada, aby všeobecný súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a

podal Ústavnému súdu návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku
s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery
všetkých subjektov práv a v právny poriadok. Ak účastník konania odôvodneným spôsobom podnieti,
aby všeobecný súd podal návrh Ústavnému súdu na preskúmanie súladu aplikovanej normy s Ústavou
SR, má všeobecný súd v zásade možnosť buď vykonať ústavne konformný výklad právnej normy, alebo

vysvetliť, prečo považuje bez ďalšieho právnu normu za ústavne súladnú alebo sa stotožní s návrhom
účastníka a podá vec ústavnému súdu.Odvolateľ ďalej tiež namietal, že exekučný súd ignoroval procesné zásady súdneho rozhodovania v
právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Predovšetkým porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia
konania na návrh, rovnosť účastníkov, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho

konania. Poukázal na to, že čl. 12 ods. 2 Ústavy SR vyplýva všeobecný zákaz diskriminácie, ktorý je
možno aplikovať tam, kde je porušovaná rovnosť pri výkone a ochrane ľudských práv. Podľa odvolateľa
v danom prípade exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinným na strane jednej a oprávneným
na strane druhej. Oprávnený mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie
a bolo s ním zaobchádzané odlišne, pričom z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať

také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Za
takéto odlišnosti odvolateľ označil nevypočutie oprávneného alebo neoboznámenie oprávneného so
stanoviskami, tvrdeniami a dôkazmi, ktoré vyplývajú z napadnutého rozhodnutia a príslušného súdneho
spisu. V súvislosti s postavením oprávneného ako podnikateľského subjektu ho súd vylúčil z možnosti
zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom patrí z titulu platnej zmluvy o úvere. Podľa
odvolateľa exekučný súd vydal rozhodnutie bez aplikácie relevantnej právnej normy, bez vykonania

ústavne súladnej interpretácie aplikovaných právnych noriem, bez vykonania dokazovania, čím porušil
právo oprávneného na súdnu ochranu. Odvolateľ ďalej namietal, že súd založil svoje rozhodnutie na
normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva a preto sa ňou nemohol
riadiť, s poukazom na to, že aplikoval ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS. Naviac exekučný
súd svoje rozhodnutie založil aj na viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora EÚ, čo je v danej veci

neprípustné a nemožné s poukazom na to, že nemajú všeobecnú záväznosť. Porušením princípu
rovnosti zbraní bol oprávnený uvedený exekučným súdom do takého postavenia, ktoré bolo podstatne
nevýhodnejšie, ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. V danom
prípade okresný súd bez toho, aby akokoľvek vypočul oprávneného, rozhodol o jeho právnom postavení
a to výrokom o neprípustnosti a o zastavení exekúcie. Oprávnený namieta, že nemal možnosť reagovať

na akékoľvek argumenty, tvrdenia a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu a
nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu. Súdne konanie neprebiehalo
v duchu práva na spravodlivý súdny proces osobitne s dodržaním zásady „rovnosti zbraní“. Oprávnený
ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne
rozhoduje o jeho právach. Nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal

možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov.
Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo
vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania
tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania.

V ďalšom odvolateľ poukázal na to, že súd v napadnutom uznesení viackrát konštatuje, skutočnosti,
ako by v tomto smere vykonával dokazovanie, dokazovanie ale nevykonával, a k záverom dospel len na
základe domnienok bez reálneho zistenia skutočného stavu. Ak by sme aj považovali postup súdu za
vykonávanie dokazovania, dokazovanie nebolo vykonané zákonným spôsobom, keďže predovšetkým
účastníci nemali možnosť sa k vykonaným dôkazom vyjadriť, prípadne navrhnúť ďalšie dokazovanie.

Postupom súdu tak bola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom, resp. konanie má inú vadu,
ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci.

Ďalej odvolateľ poukázal na to, že udelené plnomocenstvo mohol povinný v zmysle § 33b ods. 1 písm.
b) Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať, v čom mu nebránila žiadna prekážka. Na základe

toho potom udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa nie je možné považovať
za neprijateľnú podmienku, ktorá by spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
v neprospech spotrebiteľa. Naviac plnomocenstvo nie je možné vôbec považovať za neprijateľnú
podmienku v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže nie je zmluvným ustanovením.
Podľa odvolateľa plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je dostatočne určité a zrozumiteľné.

Pojem dlh je potrebné považovať za synonymum pojmu záväzok. Inštitút uznania dlhu preto nie je
možné viazať na splatnosť záväzku a dospieť k záveru, že uznať možno len splatný záväzok. Právny
poriadok nevylučuje možnosť uznať záväzok v čase jeho vzniku. Z toho vyplýva, že nešlo o budúce
právo, ktorého by sa povinný nemohol platne vzdať s poukazom na § 574 ods. 2 v nadväznosti
na ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Žiadne z ustanovení zmluvy pritom nestanovuje, že povinný

nemôže po udelení plnomocenstva sám dlh uznať vo forme notárskej zápisnice alebo exekučného
titulu, toto právo mu zostalo zachované v plnej miere a mohol ho kedykoľvek využiť. Povinný sa teda
udelením plnomocenstva práva nevzdal. Z inštitútu uznania záväzku vyplýva, že ak povinný udelil
svojmu zástupcovi plnomocenstvo na zastupovanie vo veci uznania dlhu a spísanie notárskej zápisniceako exekučného titulu, niet pochýb o tom, že mu udelil plnomocenstvo na to, aby predmetné úkony
urobil predpísaným zákonným spôsobom tak, aby mali všetky náležitosti platného právneho úkonu,
čo si vyžaduje aj určenie dokedy bude dlh splatený. Nie je preto možné dôjsť k záveru, ako k nemu

dospel prvostupňový súd, že zástupca nebol oprávnený v notárskej zápisnici uviesť do kedy povinný dlh
splatí. Za nesprávny označil záver súdu, že zástupca nehájil záujmy povinného, pretože spísal notársku
zápisnicu, ktorá nie je v jeho prospech. Zástupca bol na základe udeleného plnomocenstva oprávnený
vykonať len jediný úkon a to uznať dlh vo forme notárskej zápisnice. Túto úlohu riadne splnil, pričom
udelené plnomocenstvo žiadnym spôsobom neprekročil. Pokiaľ prvostupňový súd dospel k záveru, že

záujmy zástupcu považoval za rozporné so záujmami povinného, čo spôsobuje neplatnosť zastúpenia
pre rozpor so zákonom, v tejto otázke súd založil svoje závery na dohadoch, domnienkach a vlastnom
presvedčení, pričom nevychádzal z dôsledne zisteného skutkového stavu, keďže vo veci nevykonal
dokazovanie. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka pritom vyžaduje skutočný rozpor v záujmoch a nie len
dohad, možnú kolíziu, či vnútorné presvedčenie súdu. Za nesprávny označil tiež záver súdu, že notárska
zápisnica ako exekučný titul musí byť podpísaná nielen povinným, ale aj oprávneným. S poukazom na

ust. § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku poukázal na to, že tento záver je nesprávny i v rozpore so
súdnou praxou. Záverom opätovne zvýraznil, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym
poriadkom súd už raz posudzoval a už o nej právoplatne rozhodol tým, že poverenie na vykonanie
exekúcie vydal. Ak uskutočnil revíziu exekučného titulu po tomto čase, konal v rozpore s princípom
právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, čím porušil základné práva

účastníkov. Odvolateľ tiež upozornil, že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Od
vydania exekučného titulu ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne,
ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.

Súčasťou odvolania bol i návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.

a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EU, pričom žiadal, aby súd Súdnemu dvoru Európskej únie predložil
prejudiciálne otázky v nasledovnom znení:
1. je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do

výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?
2. je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Oprávnený zároveň poukázal na najnovší vývoj rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR. Následne
z rozhodnutia ÚS SR sp. zn. I.ÚS 120/2012 zdôraznil, že v prípade notárskej zápisnice formálna
stránka jej vykonateľnosti spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je uvedená v notárskom
poriadku. Materiálna stránka je priamo predpísaná Exekučným poriadkom v § 41 ods. 2, vykonateľnosť

notárskej zápisnice je daná uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti. Podľa Ústavného
súdu v jeho prípade notárska zápisnica obsahovala všetky náležitosti predpísané už citovanými
právnymi predpismi a žiadne ďalšie podmienky formálnej, ani materiálnej vykonateľnosti notárskej
zápisnice z Exekučného poriadku nemožno vyvodiť. Z tohto dôvodu exekučný súd nepreskúmaval
právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva, pretože je to nad rámec skúmania formálnej a

materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto preskúmavanie len
vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Podľa odvolateľa prvostupňový súd svoj záver o
tom, že predmetné dojednanie o zastúpení povinného je neprijateľnou zmluvnou podmienkou nijako
neodôvodnil. Uvedeným dojednaním povinný neprevzal na seba žiadne nové povinnosti, či záväzky a
oprávnenému nevznikli žiadne nové práva, či výhody. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne

preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu.
Táto tretia osoba pritom nie je oprávnený a povinný mohol plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b)
Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať. Vzhľadom na uvedené okolnosti udelenie plnomocenstva
tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa nie je možné považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by
z pohľadu spotrebiteľa spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v jeho neprospech.

Podľa odvolateľa prvostupňový súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v
Smernici Rady 93/13/EHS. Najmä nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve
o úvere splnomocnenie. Ani v indikatívnom a nevyčerpávajúcom zozname podmienok, ktoré sa môžu
považovať za nekalé v citovanej smernici sa nenachádza splnomocnenie, ktorým dlžník dobrovoľnesplnomocňujefyzickúosobunaspísanienotárskejzápisniceakoexekučnéhotitulu.Následneoprávnený
tvrdí, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“, v kontexte
tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru

podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ platí pre vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie
v konkrétnom spore, teda súd, proti ktorému rozhodnutiu nemožno podať žiadny opravný prostriedok.
Opravným prostriedkom sa pritom myslí spravidla riadny opravný prostriedok, čo vylučuje niektoré
mimoriadne opravné prostriedky, ktoré nie sú bežne dostupné. Zároveň oprávnený ponechal na
uvážení exekučného súdu, či eventuálnu prípustnosť dovolania voči jeho rozhodnutiu o odvolaní

proti napadnutému uzneseniu bude považovať za dostupný opravný prostriedok. Podľa judikatúry
Súdneho dvora EÚ v každom prípade ale platí, že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny
orgán členského štátu, v ktoromkoľvek štádiu konania. Podľa názoru oprávneného by ustanovenia
vnútroštátneho práva (najmä § 36, § 38, § 40 Notárskeho poriadku, § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a
§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku a § 31, § 37, § 39 a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) mali byť
vykladané v rámci Smernice Rady 93/13/EHS v súlade najmä s čl. 17, s čl. 47 Charty základných práv

EÚ. Vzhľadom na to navrhol, aby súd podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ konanie prerušil a zároveň Súdnemu dvoru EÚ predložil vyššie uvedené prejudiciálne otázky.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p. a § 37 ods. 1 Exekučného

poriadku - ďalej len EP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 57ods. 1 písm. g)
v spojení s § 58 ods. 5 EP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205
ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§
212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel
k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je

potrebné ako vecne správne potvrdiť.

Z obsahu spisu bolo zistené, že medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom bola dňa
7.12.2002 uzavretá zmluva o úvere na základe ktorej oprávnený ako veriteľ poskytol povinnému ako
dlžníkovi úver vo výške 331,94 Eur (10.000,- Sk), ktorý sa povinný zaviazal zaplatiť zvýšený o poplatok

v dohodnutých mesačných splátkach. Súčasťou zmluvy o úvere je i splnomocnenie na základe ktorého
dlžníksplnomocniladvokátaMgr.TomášaKušnírasosídlomvBratislavenaspísanienotárskejzápisnice
ako exekučného titulu, t.j. aby v mene dlžníka uznal záväzok z úveru vyššie uvedeného tak, aby sa
notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e) O.s.p.
resp. pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. na celý majetok dlžníka do výšky vzniknutej

pohľadávky a jej príslušenstva. Splnomocnenie ako súčasť textu zmluvy o úvere je podpísané dlžníčkou.

Z notárskej zápisnice napísanej na notárskom úrade v Bratislave na Námestí Martina Benku č. 5 dňa
18.3.2003 JUDr. Ľubomírom Vlhom, notárom so sídlom v Bratislave pod č. N 851/2003, NZ 19802/2003
vyplýva, že Mgr. Martin Piaček ako substitút Mgr. Tomáša Kušníra konajúci na základe plnej moci, ktorá

je prílohou notárskej zápisnice v mene povinnej osoby vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenej osobe
v celkovej výške 510,89 Eur (15.391,- Sk) a zaviazal sa dlh zaplatiť do 25.3.2003 k rukám oprávnenej
osoby a zároveň vyhlásil, že v prípade neuhradenia dlhu v danej lehote súhlasí s exekúciou spôsobom
ustanovenýmv§63Exekučnéhoporiadkualebosúdnymvýkonomrozhodnutiapodľa§258O.s.p.stým,
aby notárska zápisnica bola použitá ako exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku.

Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992 Zb.
o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.6.2007. Jeho ust. § 23a účinné
v období od 1.1.2000 do 24.11.2004 teda v čase uzavretia danej zmluvy, zakotvilo tzv. typovú zmluvu,
ktorou sa podľa citovaného zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch

ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods. 2 tohto
ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa
zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky,
ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej
služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou,

aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo
podobnú zmluvu; b) podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Z formy a obsahu predmetnej zmluvy je nesporné, že išlo o zmluvu, ktorá sa mala uzavrieť vo viacerých
prípadochvoformepredtlače,doktorejsadopisovaliibajednotlivéúdaješpecifikujúcedlžníkaapredmet
úveru a z ktorej nesporne vyplýva, že spotrebiteľ obsah tejto zmluvy podstatným spôsobom nemohol
ovplyvniť, ani neovplyvnil. Predmetná zmluva o úvere, ktorá je s poukazom na vyššie uvedené tzv.
typovou zmluvou, teda nesmela v zmysle cit. § 23a zák. č. 634/1992 Zb. obsahovať neprimerané

podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán a ani podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi pod následkom ich absolútnej
neplatnosti v zmysle cit. § 39 Občianskeho zákonníka.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že v danom prípade uznal záväzok a
vyslovil súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu zástupca, ktorého záujmy

boli v rozpore so záujmami zastupovaného povinného, v dôsledku čoho sú predmetné splnomocnenie
i nadväzný právny úkon obsiahnutý v danej notárskej zápisnici neplatné a notárska zápisnica ako
exekučný titul potom neúčinná a materiálne nevykonateľná.

V zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý

na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Podľa § 23 Občianskeho zákonníka zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho
orgánu alebo na základe dohody o plnomocenstve.

Podľa § 24 Občianskeho zákonníka zástupca musí konať osobne; ďalšieho zástupcu si môže ustanoviť,
len ak je to právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Aj z právnych úkonov ďalšieho
zástupcu vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému.

V zmysle § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo

právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom
sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia ak je potrebné,
aby sa právny úkon urobil v písomnej forme, musí sa plnomocenstvo udeliť písomne.

Z vyššie citovaného ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zastupovať iného nemôže

ten, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Ak by sa tak stalo, právne úkony urobené
zástupcom v rozpore s citovaným ustanovením sú potom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka
neplatné.

V danom prípade z listinných dôkazov obsiahnutých v spise vyplýva, že dlžník ako spotrebiteľ mal

priamo v zmluve o úvere splnomocniť na svoje zastupovanie pri spísaní predmetnej notárskej zápisnice
advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, ktorého splnomocnenie je ale naformulované priamo v predtlači
zmluvy o úvere veriteľom - oprávneným. Povinný svojho splnomocnenca zrejme vôbec nepozná a
možnosť výberu iného zástupcu mu vzhľadom na predmetnú predtlač daná nebola. Z úradnej činnosti
súdu pritom naviac nesporne vyplýva vzťah medzi oprávneným a Mgr. Tomášom Kušnírom, ktorý

oprávneného zastupoval vo viacerých exekučných konaniach. Vzhľadom na to, keďže záujmy veriteľa
resp. oprávneného a nadväzne i jeho právneho zástupcu - advokáta sú nesporne v rozpore so záujmami
dlžníka -povinného, z čoho vyplýva jednoznačný rozpor záujmov povinného a Mgr. Tomáša Kušníra,
predmetné zastúpenie resp. splnomocnenie obsiahnuté v zmluve o úvere, je pre rozpor so zákonom,
konkrétne s cit. ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka s poukazom na cit. ust. § 39 Občianskeho

zákonníka, absolútne neplatným právnym úkonom. Keďže potom Mgr. Tomáš Kušnír a nadväzne logicky
ani jeho splnomocnenec koncipient Mgr. Martin Piaček, nemali oprávnenie povinného pri predmetnom
uznaní záväzku a vyslovení súhlasu s vykonateľnosťou danej notárskej zápisnice zastupovať, jeho
právny úkon zachytený v predmetnej notárskej zápisnici je absolútne neplatný a notárska zápisnica ako
exekučný titul neúčinná a materiálne nevykonateľná s poukazom na § 41 ods. 2 písm. c) EP, keďže v

nej fakticky chýba podstatná náležitosť - súhlas povinnej osoby s exekúciou. Na absolútnu neplatnosť
právneho úkonu pritom musí súd prihliadať ex offo - z úradnej povinnosti.Už len vyššie uvedené postačovalo pre záver súdu, že predmetná notárska zápisnica je materiálne
nevykonateľná, čo zakladá dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať a preto boli splnené podmienky
súdom prvého stupňa aplikovaného ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku pre vyhlásenie

exekúcie za neprípustnú a zároveň pre zastavenie exekúcie a to s poukazom na ust. § 58 ods. 1
Exekučného poriadku i bez návrhu.

Zatiaľ čo dôvody na základe ktorých súd obligatórne alebo fakultatívne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 a
2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, okamih kedy tak má alebo môže súd

urobiť nie je v ňom explicitne stanovený. Z toho potom možno vyvodiť, že súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného
vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že súd je povinný v priebehu celého exekučného konania
skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie exekúcie. Jedným z obligatórnych dôvodov
zastavenia exekúcie je pritom podľa cit. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie
súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Uznesenie o

udelení poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi pritom netvorí prekážku právoplatne
rozsúdenej veci v zmysle § 159 ods. 3 O.s.p. Exekučný súd nie je ani viazaný právnym názorom notára
pri spisovaní notárskej zápisnice.

S poukazom na vyššie uvedené, neobstojí námietka odvolateľa, že súd vec už raz posudzoval a

právoplatne rozhodol pri vydaní poverenia súdnemu exekútorovi a preto sa už nemohol danými otázkami
zaoberať znova.

Napokon odvolací súd považoval predmetné splnomocnenie obsiahnuté v danej zmluve o úvere za
absolútne neplatný právny úkon pre rozpor so zákonom i s dobrými mravmi (cit. ust. § 23a zák. č.

634/1992 v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka) i z toho dôvodu, že danú zmluvnú podmienku
v predmetnej typovej (spotrebiteľskej) zmluve v podobe predmetného splnomocnenia považoval za
neprimeranú podmienku, ktorá na škodu spotrebiteľa zakladá nápadný nepomer medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán a ktorá je zároveň v rozpore s dobrými mravmi. Neprimeranosť tejto
podmienky a jej rozpor s dobrými mravmi odvolací súd videl v tom, že daný dvojstranný právny úkon

vznikol zároveň v deň uzatvorenia zmluvy o úvere, teda v čase, keď žiaden dlh dlžníka - povinného ešte
neexistoval a do budúcna nebolo možné predpokladať či vôbec vznikne a ak áno, kedy a v akej výške.
Uznať záväzok alebo dlh je v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka výlučným právom dlžníka, ktoré
v budúcnosti môže realizovať alebo aj nemusí. Pokiaľ povinný ako dlžník predmetným splnomocnením
fakticky postúpil toto svoje právo uznať dlh už v čase uzavretia zmluvy o úvere, kedy ešte žiaden dlh

existovať nemohol a nebolo ani zrejmé, či bude existovať, kedy a v akej výške, pričom zároveň na
uznanie dlhu splnomocnila jej úplne neznámu tretiu osobu, ktorá jej bola vnútená v predtlači zmluvy
vopred vyhotovenej veriteľom, čím sa zároveň vopred vzdala možnosti namietať dlh i jeho výšku, založilo
tonápadnýnepomermedziprávamiapovinnosťamiveriteľaadlžníkaazároveňjetovrozporesdobrými
mravmi. I z tohto dôvodu je predmetné splnomocnenie absolútne neplatné a napokon ani právny úkon

obsiahnutývnotárskejzápisnici,ktorýmjevyhláseniepovinnéhoouznaníprávnehozáväzkuaosúhlase
s vykonateľnosťou.

S poukazom na uvedené je pritom úplne irelevantné, že povinný ako dlžník mal možnosť s poukazom
na ust. § 33b Občianskeho zákonníka predmetné plnomocenstvo kedykoľvek po uzavretí zmluvy o

úvere odvolať, na čo poukazoval odvolateľ. Naviac odvolať je možné iba účinne a platne vzniknuté
plnomocenstvo. Z podstaty veci totiž logicky vyplýva, že nemožno účinne odstúpiť od právneho úkonu,
ktorý je od počiatku absolútne neplatný.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, keďže ako exekučný titul bola oprávneným predložená

notárska zápisnica, ktorá v sebe obsahuje absolútne neplatný právny úkon o uznaní dlhu a súhlase
s jej vykonateľnosťou, v dôsledku čoho nemôže byť účinným a materiálne vykonateľným exekučným
titulom, bolo plne dôvodným, aby prvostupňový súd preskúmavaným uznesením, s použitím § 57 ods.
1 písm. g) Exekučného poriadku podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku i bez návrhu, predmetnú
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, keďže je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno

vykonať, ktorým je skutočnosť, že absentuje vykonateľný exekučný titul. Odvolací súd pritom poukazuje
i na závery Ústavného súdu SR vo veci IV.ÚS 183/2011, kde v sťažnosťami napadnutých rozhodnutiach
súdy argumentovali obdobne, pričom Ústavný súd SR uzavrel, že predmetnými rozhodnutiami súdovnemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky (tu oprávneného) na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru a ani jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu.

Pokiaľ oprávnený namieta , že postupom súdu prvého stupňa mu bola odňatá možnosť konať pred
súdom, keďže súd mu odoprel možnosť argumentovať v danom smere a na podporu svojich tvrdení
použiť dôkazy, je pravdou, že súd konal bez pojednávania a bez poskytnutia možnosti účastníkom
argumentačne namietať zastavenie exekúcie z použitých dôvodov, pričom kontradiktórnosť procesu to
vyžaduje. Je ale tiež pravdou, že v dôsledku podaného odvolania navrhovateľ mal možnosť uplatniť

všetky svoje tvrdenia dôkazy a námietky voči rozhodnutiu, s ktorými bol odvolací súd povinný sa
vysporiadať. Tento nedostatok tým bol odstránený. Naviac s poukazom na ust. § 212 ods. 3 O.s.p. táto
vada nemala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Vzhľadom na uvedené odôvodnenie, s poukazom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho
konania, bolo potom nadbytočným zaoberať sa ďalšou početnou, ale vzhľadom na vyšieuvedené už

nerelevantnou, argumentáciou odvolateľa.

S poukazom na vyššie uvedené bolo potom dôvodným, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa
ako vo výroku vecne správne, s použitím ust. § 219 O.s.p. potvrdil.
Odvolací súd pritom nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že by vyhovel

návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho
a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267
Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má

povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady
ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie
a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva

rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,

t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že
všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na
rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako predpokladom
takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje

ustanoveniezákona Slovenskejrepubliky,doktoréhobolitransportovanéúniovéprávnenormy,aleboak
sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd má iba možnosť položiť Súdnemu
dvoru otázku týkajúcu sa výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak to
považujezapotrebnéprerozhodnutiesporu,oktoromkonáatoibezohľadunato,čitoúčastnícikonania
vo veci samej navrhli alebo nie. Avšak súd proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný

prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru, ale
s výnimkou prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú
skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob
výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd proti rozhodnutiam
ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o správnom výklade

práva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra Súdneho dvora
mu poskytuje dostatok informácií. Ak však ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí
položiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne
konanie o predbežnej otázke).V zmysle záverov Európskeho súdneho dvora vo veci ESD-C-302/2004 ale Európsky súdny dvor nemá
právomoc na zodpovedanie prejudiciálnej otázky vtedy, ak okolnosti skutkového stavu v merite veci

predchádzajú vstupu do EÚ. Slovenská republika vstúpila do EÚ dňom 1.5.2004 a keďže k uzavretiu
záväzkového vzťahu, z ktorého sa odvodzuje vymáhaný nárok, došlo ešte 21.8.2003, teda pred vstupom
Slovenska do EÚ, z tohto hľadiska nie je daná právomoc ESD na zodpovedanie prejudiciálnej otázky
v danej veci.

Na základe uvedeného, odvolací súd z dôvodu nedostatku právomoci Súdneho dvora EÚ, návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Rovnako odvolací súd nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že by vyhovel
návrhu oprávneného na prerušenie predmetného konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p., podľa
ktorého by mal súd podať Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá

Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom
právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.

V zmysle § 109 ods. 1 písm. b) veta druhá O.s.p. súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci
dospel k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom

alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh
Ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Vzmysle§44ods.2vetaprváadruháExekučnéhoporiadkusúdpreskúmažiadosťoudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu,
táto lehota neplatí ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d).

Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Cit. ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zakladá zodpovednosť exekučného súdu za vykonanie
poverenia na vykonanie exekúcie, pretože vydanie musí byť výsledkom náležitého preskúmania jednak
exekučného titulu, jednak žiadosti o vydanie poverenia a návrhu na vykonanie exekúcie a to z hľadiska
ich súladu so zákonom - teda zákonmi všeobecne a to práve za účelom ochrany práv na exekúcii

zúčastnených osôb a to zo strany nezávislého a nestranného súdu. V zverení takejto právomoci súdu
odvolací súd nevidí žiaden rozpor alebo nesúlad § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku
s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR. Opätovné preskúmanie prípustnosti exekúcie, proti čomu odvolateľ
namieta, pritom umožňuje nielen § 44 ods. 2, ale ust. § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 58 ods. 1
Exekučného poriadku. Keďže odvolací súd nedospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis

(v danom prípade konkrétne § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku), ktorý sa týka danej
veci, je v rozpore s Ústavou, neboli ani splnené podmienky, aby konanie podľa návrhu oprávneného v
zmysle § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil a postúpil Ústavnému súdu návrh na zaujatie stanoviska.
Súd preto i tento návrh oprávneného na prerušenie daného konania zamietol.

V závere odvolací súd považuje za potrebné prisvedčiť argumentácii odvolateľa, že preskúmavané
rozhodnutie prvostupňového súdu bolo pre účastníkov po tom, ako súd už predtým vydal poverenie
exekútorovi na vykonanie exekúcie prekvapivé a že nemali reálnu možnosť argumentovať vo vzťahu
k tomuto pripravovanému rozhodnutiu súdu. Zásada kontradiktórnosti občianskeho súdneho procesu
pritom vyžaduje, aby súd ktorý v rámci preskúmavania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej

podmienky, informoval účastníkov konania v spore a vyzval ich, aby sa k tomu kontradiktórne
vyjadrili spôsobom stanoveným v občianskom súdnom poriadku. Hoci ale prvostupňový súd tieto
práva účastníkov svojím postupom porušil, táto vada konania nemala napokon za následok nesprávne
rozhodnutie veci (§ 212 ods. 3 OSP) a preto na ňu odvolací súd neprihliadol. Tým, že oprávnený podal
vo veci rozsiahle odvolanie, v ktorom predostrel širokú argumentáciu, s ktorou sa odvolací súd vyššie

vysporiadal, bolo napokon tomuto právu účastníka občianskeho súdneho konania urobené zadosť.
Navyše prvostupňový súd závery obsiahnuté v preskúmavanom uznesení vyvodil iba z tých listinných
dôkazov, ktoré sú obsiahnuté v exekučnom spise, o ktorých mal oprávnený nesporne vedomosť a s
obsahom ktorých sa bezpochyby mohol oboznámiť.Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach ústavných
sťažností oprávneného, sp. zn. III. ÚS 378/2013, sp. zn. III. ÚS 379/2013 a sp. zn. I. ÚS 533/2013,

v ktorých Ústavný súd opakovane konštatoval, že "pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a
uznesení postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných
prípadoch v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva
musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu
v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné

procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že
postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho
konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty
dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo."

O trovách odvolacieho konania rozhodol v zmysle § 224 ods. 1 O. s. p. podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a

úspešnému povinnému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko si ich neuplatnil a ani mu
žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.