Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 30, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/429/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226270
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3112226270.5

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a členov
JUDr. Eriky Zajacovej JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o.
so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika,
zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody

a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 1.
decembra 2014, č.k. 22C/377/2012-109, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd
zaviazal odporkyňu zaplatiť mu sumu 175,- Eur z titulu majetkovej škody a sumu 110,64 Eur z titulu
nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania. Súd prvého stupňa mal z vykonaného dokazovania za
preukázané, že dňa 11.8.2003 doručil navrhovateľ v procesnom postavení oprávneného súdnemu
exekútorovi JUDr. Márii Krasňanovej, Exekútorsky úrad v Považskej Bystrici návrh na vykonanie
exekúcie proti povinnému Rudolfovi Valovičovi, nar. 17.02.1958, Ivanovce za účelom vymoženia

pohľadávky 1.430 Sk s príslušenstvom, a to na základe exekučného titulu, ktorým bol platobný
rozkaz Okresného súdu Trenčín zo dňa 22.1.2003, č.k. 18Rob 11/2003. Súdny exekútor JUDr. Mária
Krasňanová zaevidoval návrh pod spis. zn. EX 934/2003. Súdny exekútor JUDr. Mária Krasňanová
doručil Okresnému súdu Trenčín dňa 19.8.2003 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
a vec bola na exekučnom súde zaevidovaná pod spis. zn. 23Er 2934/2003. Okresný súd Trenčín dňa
20.8.2003 vydal poverenie č. 5309 001258 pre exekútora na vykonanie exekúcie v zmysle žiadosti

exekútora a návrhu oprávneného. Dňa 22.11.2010 navrhovateľ doručil Okresnému súdu Trenčín v
exekučnej veci 23Er/2934/2003 návrh na zmenu súdneho exekútora a za nového exekútora navrhol
JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad Bratislava. Okresný súd Trenčín o návrhu na zmenu exekútora
rozhodol uznesením č.k. 23Er 2934/2003-9 zo dňa 19.1.2011, ktorým návrhu na zmenu súdneho
exekútora vyhovel. V exekučnom spise sa nenachádza žiadna urgencia zo strany navrhovateľa za
účelom rozhodnutia o podanom návrhu na zmenu súdneho exekútora ako ani sťažnosť navrhovateľa

na prieťahy v konaní adresovaná predsedovi okresného súdu. Súd na základe tvrdení navrhovateľa,
uvedených v žalobnom návrhu zistil, že tento si uplatňuje náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín, ktorého sa mal
uvedený subjekt dopustiť tým, že o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia nerozhodol v
zákonnej lehote. Súd preto v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. zisťoval existenciu podmienok, ktoré
zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu za vznik škody, a ktoré musia byť splnené súčasne: 1/

nesprávny úradný postup pri rozhodovaní o návrhu na zmenu súdneho exekútora, 2/ vznik škody a 3/
príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Na predmetné exekučnékonanie sa vzťahuje zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, účinný do 31.8.2005, a to v zmysle jeho prechodného
ustanovenia § 238 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého konania začaté pred 1. septembrom

2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak, pričom
odsek 2 citovaného ustanovenia stanovuje výnimky pre § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3, §
47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3 a 4, § 145 ods. 1. Z pripojeného exekučného spisu bolo
preukázané, že dňa 22.11.2010 bol na tunajší exekučný súd doručený návrh navrhovateľa na zmenu
súdneho exekútora, o ktorom exekučný súd rozhodol 58 dní po jeho doručení. Nakoľko ustanovenie,

účinné do 31.8.2005, ktoré bolo potrebné aplikovať na rozhodovanie o zmene súdneho exekútora
neobsahovalo zákonnú lehotu pre rozhodnutie, súd vyhodnotil tvrdenie navrhovateľa o nečinnosti súdu
trvajúcej 62 dní ako nepravdivé.

Navrhovateľ vo svojom návrhu tiež tvrdil, že exekučná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej
zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou

komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, nerozhodol o návrhu v
zákonom stanovenej lehote, čím porušil zákon. Navrhovateľ zároveň tvrdil, že v predmetnom prípade
neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene
a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia pristúpil až po veľmi dlhej dobe. V tomto smere
súd poukazuje na skutočnosť, ktorá vyplýva z dôkazu, navrhnutého navrhovateľom t.j. z pripojeného

exekučného spisu, a to, že navrhovateľ podal v predmetnej exekučnej veci návrh na zmenu súdneho
exekútora bez uvedenia spisovej značky súdneho konania, a to aj napriek skutočnosti, že tento údaj
mu musel byť známy, keďže v návrhu uviedol číslo poverenia súdneho exekútora, ktoré vydal súd a
ktoré musí obsahovať spisovú značku súdneho konania, ktorá je hlavným identifikačným údajom pre
to, aby súd jeho elektronické podanie mohol priradiť k správnemu súdnemu spisu. Podľa § 45 ods.

6 Občianskeho súdneho poriadku podanie urobené elektronickými prostriedkami, ktoré neobsahuje
spisovú značku súdneho konania, súd vráti s uvedením dôvodu, pre ktorý nemôže také podanie prijať.
Súd ja napriek skutočnosti, že mohol podanie navrhovateľa, urobené elektronickými prostriedkami,
neobsahujúce spisovú značku súdneho konania, navrhovateľovi vrátiť, avšak tak neurobil, nakoľko
mal záujem navrhovateľovi poskytnúť potrebnú ochranu jeho práv, ale práve nesplnenie si povinnosti

navrhovateľa uviesť základný identifikačný údaj pre priradenie jeho žiadosti malo za následok
spomalenie rozhodovania o zmene súdneho exekútora, a to aj vzhľadom na to, že navrhovateľ urobil
predmetné podanie v niekoľkých desiatkach spisov v ten istý deň, čím veľká časť času, ktorá mala
byť venovaná rozhodovaniu súdu o podaní navrhovateľa bola skonzumovaná priradením podania
navrhovateľa k správnemu exekučnému spisu. To, že išlo o zámerné konanie navrhovateľa možno

vyvodiť aj z konania navrhovateľa v prejednávanom prípade, keď opätovne navrhovateľ neuvádza
spisovú značku exekučného konania, v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, napriek
skutočnosti, že táto mu musela byť známa z uznesenia tunajšieho súdu o zmene súdneho exekútora,
ktoréhodoručenienavrhovateľpotvrdilpriamovžalobe.Vzhľadomnauvedené,satvrdenienavrhovateľa
o tom, že počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k

odstráneniu právnej neistoty, nie je pravdivé, pretože súd takéto úkony vykonával, a to len v dôsledku
nesplnenia si procesnej povinnosti navrhovateľa označiť podanie spisovou značkou súdneho konania,
o ktorej ako už súd uviedol musel vedieť. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ argumentoval aj tým,
že exekučný súd sa pri rozhodovaní o jeho návrhu dopustil zbytočných prieťahov, súd poukázal na
judikatúru Ústavného súdu SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických

a právnických osôb. Ústavný súd SR judikoval: "Dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne
neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy (I. ÚS 27/02, I. ÚS 197/03, I.
ÚS 38/04). Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má
nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02). Pojem "zbytočné prieťahy"
obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým
materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať
takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako "zbytočné prieťahy" v zmysle čl. 48
ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).

V zmysle uvedených právnych záverov Ústavného súdu Slovenskej republiky ani rozhodnutie o návrhu
na zmenu exekútora po 58 dňoch od jeho doručenia neznamená automaticky zbytočné prieťahy vsúdnom konaní porušujúce či už Ústavu SR alebo Dohovor o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.

Nakoľko súd nemal splnenú už prvú podmienku, ktorej naplnenie je predpokladom pre prípadnú
objektívnu zodpovednosť štátu za vznik škody, existenciou či neexistenciou ďalších 2 podmienok sa
už nezaoberal, nakoľko takýto postup by bol nehospodárny, pretože ak neexistuje nesprávny úradný
postup, nemôže existovať ani príčinná súvislosť s prípadnou škodou, čiže je vylúčené splnenie ďalšej z 3
podmienok. Nakoľko súd nemal preukázané splnenie podmienok pre konštatovanie zodpovednosti štátu

za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, súd nerozhodoval o základe veci medzitýmnym
rozsudkom tak, ako to navrhoval navrhovateľ a rovnako nepriznal navrhovateľovi či už majetkovú
škodu alebo nemajetkovú ujmu a jeho návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol. Ak nie je daná
zodpovednosť súd nemôže rozhodovať o náhrade škody či nemajetkovej ujmy.
Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd
prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo

veci úspech nemal.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa mu postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., v konaní rozhodoval

vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého
stupňa nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd
prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa §
101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že

krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení
na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p.,

proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých
je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania z
dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých
omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané,

avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho
práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje
len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie

voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo
možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru
Ústavnéhosúdu,koncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniastým,žekontradiktórnosťsúdnehoprocesu
sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie

voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli
známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie
je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah si určil
sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný list. Súd

sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas
nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka povinného.
Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie
a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačnévýdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou
súddospelkpresvedčeniu,žemajetkováškodanevznikla.Rovnakosatovšaktýkachýbajúcichdôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je

jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny
úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v
konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej

škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na
skutočnosť, že aj po podaní návrhu škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,
prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto
nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod.
Rozhodnutiesúdujepretovnútornerozpornéanapriektomu,žesúdzistilporušenieprávanekonštatoval

ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol,
že sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež
sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré
boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného
súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva.

Žiadal preto, aby krajský súd odvolací zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil
na opätovné prejednanie.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa je potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. z nasledujúcich
dôvodov:

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich

náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase.
Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa, uvedené tvrdenie sa nezakladá
celkom na pravde. Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním
v celom rozsahu stotožňuje, dňa 22.11.2010 oprávnený podáva návrh na zmenu exekútora, pričom

Okresný súd Trenčín o návrhu na zmenu exekútora rozhodol uznesením č.k. 23Er 2934/2003-9 zo dňa
19.1.2011, ktorým návrhu na zmenu súdneho exekútora vyhovel.
V danej súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že v zmysle ust. § 238 Exekučného poriadku
platí, že konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta
2005, ak odsek 2 neustanovuje inak, pričom tento do skupiny výnimiek ustanovenie o zmene súdneho

exekútora nezaradil. To znamená, že hoci k návrhu na zmenu súdneho exekútora došlo dňa 22.11.2010,
v zmysle citovaného intertemporálneho ustanovenia sa na konanie exekučného súdu vzťahovala právna
úprava účinná do 31.08.2005, ktorá v ust. § 44 ods. 6 Exekučného poriadku lehotu pre rozhodnutie
súdu o návrhu na zmenu súdneho exekútora nestanovovala. Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade
nemožno hovoriť o prekročení lehoty zo strany exekučného súdu, ktorá pri jeho rozhodovaní o návrhu

na zmenu súdneho exekútora s prihliadnutím na začiatok exekučného konania ešte v roku 2003
neexistovala, teda z tohto pohľadu sa v danej veci nemožno konštatovať ani existenciu nesprávneho
úradného postupu na strane exekučného súdu.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa
samotnou skutočnou škodou, prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že

došlo k nesprávnemu úradnému postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z..
V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z.
by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnejpremisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov
v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS
197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj

zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.

48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí
vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V

zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že rozhodnutie o zmene súdneho exekútora
za stavu, kedy relevantná právna úprava lehotu pre toto rozhodnutie nestanovovala a exekučný súd
pred vydaním rozhodnutia vyzval súdneho exekútora na predloženie exekučného spisu a vyčíslenia trov
exekúcie, ako aj vrátenie poverenia a tento reagoval na súdnu výzvu po uplynutí súdom určenej lehoty, v
lehote takmer jedného roka od doručenia žiadosti oprávneného na zmenu súdneho exekútora, nemožno

považovať za prieťahy v súdnom konaní, ktoré by mali nevyhnutne za následok porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, vedúce k vzniku uplatnenej škody a nemajetkovej
ujmy na strane navrhovateľa.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom

súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí námietka zo

strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako vyplýva z
obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti sudcu, ktorému
bola vec pôvodne pridelená na prejednanie, bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského súdu
v Trenčíne zo dňa 19.10.2012 pod sp.zn. 6NcC/173/2012, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa
Okresného súdu Trenčín Mgr. Martina Trnavská nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci.

V nadväznosti na odchod uvedenej sudkyne došlo na základe pokynu predsedu okresného súdu
náhodným výberom k prideleniu veci sudkyni JUDr. Martine Dubovcovej, o ktorej bolo právoplatne
rozhodované uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 30.07.2012 pod sp.zn. 5Co/225/2012, kedy
krajský súd rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Trenčín JUDr. Martina Dubovcová nie je vylúčená
z prejednania a rozhodovania veci. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným

sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom
navylúčeniesudcuniejebezďalšiehoanito,ževykonávasúdnictvonasúde,ktorýúdajnepodľatvrdenia
navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu
za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.. Odvolací súd tiež poukazuje na
to, že Ústavný súd SR opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich

základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých
sudcov okresných súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že

súd prvého stupňa sa riadne vo svojom odôvodnení v rozsudku zaoberal z akého dôvodu pojednával
napriek tej skutočnosti, že riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili. V tomto smere
odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého
stupňa na strane 8 napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že odporca sa k
podanému návrhu vyjadril písomne s tým, že toto vyjadrenie bolo zároveň doručené pred nariadením
samotného pojednávania navrhovateľovi prostredníctvom právneho zástupcu dňa 24.11.2014, pričom
termín pojednávania bol v prejednávanej veci vytýčený na 01.12.2014, teda navrhovateľovi nebolasúdom odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní. Túto možnosť nevyužil ani po poučení
podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. o tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musí predložiť alebo označiť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje

pojednávanie podľa ust. § 115a O.s.p., najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na
dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené
neskôrsúodvolacímdôvodomlenzapodmienokuvedenýchvust.§205a.Poučeniesúduprvéhostupňa
podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 29.09.2014, ako
to vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90% nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Na základe vyššie uvedeného bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdené.
O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy

odvolacieho konania nevyplývajú.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .