Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, March 21, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/32/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2112200585
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2112200585.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľa: Štátny fond rozvoja bývania, IČO: 31 749 542,
Lamačská cesta 8, 833 04 Bratislava 37, zastúpený: JUDr. Jozef Bolješik, advokát, Radlinského 50, 921
01 Piešťany, proti odporcom: 1. G. G., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom V. R. U.. X, A. K. B., H. X
N. V. F. C.P. XXXXX, t.č. na neznámom mieste, zastúpený opatrovníčkou: JUDr. L. G., vyššia súdna
úradníčka Okresného súdu Piešťany, 2. C. G., nar. XX.XX.XXXX, L. XX, XXX XX F., právne zastúpená:

IvetaOrlíková,advokátka,sosídlomKapitulská6,91701Trnava,3.G.G.,nar.XX.XX.XXXX,J.T.XXXX/
XX, XXX XX F., právne zastúpený: Advokátska kancelária Krahulec, s.r.o., IČO: 36 858 960, so sídlom
Hlavná25,91701Trnava,4.N.T.,nar.XX.XX.XXXX,I.XX,XXXXXF.,právnezastúpený:IvetaOrlíková,
advokátka, so sídlom Kapitulská 6, 917 01 Trnava, o zaplatenie 12.149,19 eur s príslušenstvom, o
odvolaniach odporcov v 3. a 4. rade, proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 21. októbra 2015 č. k.
18C/58/2012-310 v časti priznaných úrokov, zmluvnej pokuty a trov konania, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti sa r u š í a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal odporcov v 1. až 4. rade zaplatiť navrhovateľovi
istinu v sume 12.149,19 eur s 9,25 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 12.149,19 eur od 07.12.2011
do zaplatenia, nesplatené zmluvné úroky v sume 1.585,80 eur, zmluvnú pokutu v sume 1.373,49 eur,
všetko v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia s tým, že plnením jedného z odporcov

zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných odporcov. Konanie v časti úroku z omeškania vo výške
0,25 % ročne zo sumy 12.149,19 eur od 07.12.2011 do zaplatenia zastavil. Odporcov v 1. až 4. rade
zaviazal zaplatiť navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia v sume 5.774,62 eur, zaplatiť na účet súdu
sumu 906 eur z titulu súdneho poplatku a zaplatiť na účet súdu trovy konania štátu v sume 278,88
eur. Zároveň súd zrušil platobný rozkaz súdu č.k. 1Ro/5/2012-14 zo dňa 17.02.2012. Právne svoje
rozhodnutie odôvodnil ust. § 497 Obchodného zákonníka, § 657, § 546, § 548 ods. 1, § 550, § 517 ods.

1 a 2 Občianskeho zákonníka a § 96 ods. 1 O.s.p.. Vecne svoje rozhodnutie dôvodil, že mal preukázané,
žemedzinavrhovateľomaodporcamiv1.a2.radedošlokplatnémuuzavretiuzmluvyopodpore-úvere,
na základe ktorej poskytol navrhovateľ ako veriteľ odporcom v 1. a 2. rade úver vo výške 16.596,95 eur.
Bola preukázaná aj skutočnosť, že odporcovia v 3. a 4. rade prevzali ručiteľský záväzok a zaviazali sa
uspokojiťpohľadávkynavrhovateľavyplývajúcezuzavretejzmluvyvprípadeichneuhradeniaodporcami
v 1. a 2. rade. Súd skúmal platnosť ručiteľského vyhlásenia a dospel k záveru, že odporcovia v 3. a

4. rade platne na seba prevzali ručiteľský záväzok. Uviedol, že ručitelia boli oboznámení s obsahom
zmluvy a boli im známe aj dôsledky porušení ustanovení zmluvy, konkrétne ustanovenia článku VIII. bod
1, v zmysle ktorého ak dlžník neoprávnene použil finančné prostriedky z poskytnutej podpory v rozpore
so zmluvne dohodnutými podmienkami, dlžník je povinný vrátiť ich veriteľovi a zaplatiť penále. Ak túto
povinnosť nesplní dlžník, nastupuje na jeho miesto ručiteľ. Výsledkom tohto porušenia je oprávnenie
veriteľa požadovať vrátenie poskytnutej podpory. V danom prípade bolo preukázané, že odporcovia v

1. a 2. rade použili finančné prostriedky v rozpore s citovaným ustanovením zmluvy, táto skutočnosť
však nemení nič na tom, aby navrhovateľ nemohol požadovať plnenie aj od ručiteľov. Ručitelia s danýmstavom boli uzrozumení, keď uviedol, že je vecou ručiteľa, aby si obstaral informácie o tom, aké
povinnostimuplynúzručiteľskéhozáväzku.Veriteľovivtomtosmerezákonneukladážiadnupoučovaciu
povinnosť. Pokiaľ ide o kontrolnú činnosť navrhovateľa, z výpovede svedka Ing. H. vyplynulo, že zo

strany navrhovateľa bola vykonávaná kontrola čerpania finančných prostriedkov pri výstavbe bytov U.
T. v F.. Podľa názoru súdu zrejme táto kontrola nebola vykonávaná dostatočne, keď nebolo zistené,
že odporcovia v 1. a 2. rade finančné prostriedky mali použiť na výstavbu bytu polyfunkčný dom, E.,
F.. Z celej situácie vyvodil záver, že odporcovia v 1. a 2. rade sa dopustili špekulatívneho konania,
avšak ani táto okolnosť nezbavuje odporcov v 1. a 2. rade a odporcov v 3. a 4. rade povinnosti uhradiť

navrhovateľovi žalovanú sumu. V danom prípade došlo k porušeniu ustanovení uzavretej zmluvy nielen
tým, že finančné prostriedky boli použité na iný účel ako na účel dohodnutý v zmluve, ale aj tým, že
po poskytnutí podpory došlo k porušeniu článku VIII bod 4, keď dlžníci boli v omeškaní so splátkami
úveru po dobu dlhšiu ako šesť mesiacov a už vtedy mal navrhovateľ dôvod požadovať uhradenie celého
zvyšku poskytnutého úveru od odporcov naraz. Súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by odôvodňovala
návrh navrhovateľa zamietnuť, naopak, súd mal preukázané, že návrh navrhovateľa je dôvodný. Dospel

k záveru, že v danom prípade sa nejedná o solidárny záväzok dlžníkov a ručiteľov, a to z dôvodu, aby
veriteľ nemohol byť uspokojený dvakrát tým istým plnením, hoci jedného na základe plnenia z dlžoby
a druhého na základe plnenia z ručiteľského vzťahu. V záujme určitosti výroku rozsudku bolo potrebné
vyjadriť povinnosť tak dlžníkov ako aj ručiteľov, zaplatiť veriteľovi tú istú sumu s tým, že plnením jedného
z odporcov zaniká do výšky plnenia povinnosť druhého odporcu. V zmysle § 517 ods. 1, 2 Občianskeho

zákonníka, súd zaviazal odporcov zaplatiť navrhovateľovi z priznanej sumy aj úrok z omeškania vo
výške 9,25 % ročne, a to od 07.12.2011, keď súd skonštatoval, že v uvedenej dobe boli už odporcovia s
plnením v omeškaní. V zmysle § 96 ods. 1 O.s.p. súd konanie v časti úroku z omeškania vo výške 0,25
% ročne zo sumy 12.149,19 eur od 07.12.2011 do zaplatenia zastavil. V časti o trovách konania svoje
rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 142 ods. 1 a § 151 ods. 6 O. s. p..

Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie odporcovia v 3. a 4. rade.

Odporca v 4. rade prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal odvolanie proti rozsudku v časti
povinnosti zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 1.373,49 eur, zmluvné úroky vo výške 1.585,80 eur a trovy

právneho zastúpenia vo výške 5.774,62 eur. Uviedol, že bolo preukázané, že odporca v 1. a 2. rade
uzavreli zmluvný vzťah s navrhovateľom o poskytnutí úveru vo výške 500.000,- Sk pri základnej úrokovej
sadzbe 1% s lehotou splatnosti 30 rokov a nenávratného príspevku vo výške 150.000,- Sk. Odporcovia
v 1. a 2. rade sa zaviazali veriteľovi celý úver t.j. 500.000,-Sk so základnou úrokovou sadzbou 1%
zaplatiť. Na tejto zmluve v súlade s čl. VII. - Záručné podmienky vyhlásili ručitelia, že berú na seba

voči veriteľovi povinnosť, že pohľadávku vyplývajúcu z poskytnutého úveru resp. jeho nesplatenej časti
vrátane prislúchajúceho úroku uspokoja v plnej výške, ak ju neuspokojí dlžník v stanovenom termíne.
Článok VIII. uvedenej zmluvy hovorí o sankciách. Konajúci súd vo svojom odôvodnení uvádza, že
ručitelia boli oboznámení s obsahom zmluvy a boli im známe dôsledky porušenia zmluvy, avšak napriek
jehonámietkamsanezaoberalrozsahomručeniauvedenéhovčl.VII.ods.1zmluvy. Vodôvodneníkust.

§ 546 OZ sa uvádza, že ručiteľ sa môže zaviazať v rovnakom alebo v menšom rozsahu, ako je záväzok
dlžníka. V danom prípade sa ručiteľ k úhrade zmluvnej pokuty alebo akýchkoľvek sankcií osobitne
veriteľovi v súlade s uzavretou zmluvou nezaviazal. Na trovy právneho zastúpenia ich súd zaviazal vo
výške 5.774,62 eur. Súčet vyčíslených a priznaných trov právneho zastúpenia prestavuje sumu 4.925,32
eur a nie sumu 5.774,62 eur, čo predstavuje rozdiel vo výške 849,30 eur. Súd pri určení výšky hodnoty

jedného právneho úkonu vychádza raz zo sumy 320,34 eur a potom zo sumy 303,74 eur, pričom základ
sporu sa nezmenil, čo je zmätočné. Podanie zo dňa 26.05.2014 je uvedené 2x640,68 eur, pričom ide o
jeden úkon právnej pomoci a v hodnote 320,34 eur. Úkon za pojednávanie za deň 24.02.2014 nemal
byť priznaný a podanie zo dňa 06.07.2015 nebolo odporcovi v 4. rade doručené a nevie posúdiť čo bolo
predmetom tohto podania. K nepriznaným úkonom právnej pomoci nie je možné priznať ani paušálnu

náhradu. Vzhľadom na uvedené, trovy právneho zastúpenia sú nielenže zle vyčíslené tak ako sú v
odôvodnení rozhodnutia, ale boli nesprávne v počte a výške priznané.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie odporca v 3. rade prostredníctvom svojho právneho
zástupcu v časti povinnosti zaplatiť úroky z omeškania, zmluvnú pokutu a trovy právneho zastúpenia.

Uviedol, že Obchodný zákonník a i Občiansky zákonník umožňujú zúžiť ručenie len na ľubovoľnú časť
záväzku dlžníka, rozsah záväzku ručiteľa, ale musí vyplývať z ručiteľského vyhlásenia. Z prvej vety čl.
VII ods. 1 Zmluvy o podpore vyplýva, že odporca v 3. rade poskytol veriteľovi ručenie len za tam, v prvej
vete uvedenú pohľadávku, teda „pohľadávku vyplývajúcu z poskytnutého úveru, resp. jeho nesplatenejčasti vrátane prislúchajúceho úroku“. Odporca v 3. rade teda neposkytol ručenie nielen za prípadné
vrátenie nenávratného príspevku, ale ani za žiadnu v zmluve uvedenú sankciu. Pred súdom namietal
skutočnosť, že neprevzal ručenie za uvedenú zmluvnú pokutu, ale prvostupňový súd sa v odôvodnení

rozsudku jeho argumentáciou nijako nezaoberal a napriek tomu ho zaviazal aj na zaplatenie zmluvnej
pokuty. Súd teda nepostupoval v zmysle ust. § 157 O.s.p.. Ustanovenie druhej vety čl. VII ods. Zmluvy
o podpore kde „ podpísaní ručitelia ručia spoločne za celý dlh dlžníka voči veriteľovi podľa § 539 Obč.
zákonníka“ je nezrozumiteľné, keďže ust. § 539 OZ upravuje vzťah medzi poukazcom a poukazníkom
a nemá žiadny vzťah k úprave ručenia. „Celým dlhom“ pritom možno rozumieť len celý dlh, ku ktorého

splateniu sa pre prípad neplnenia dlžníka zaviazali ručitelia v prvej vete tohto odseku 1, teda pohľadávku
vyplývajúcu z poskytnutého úveru, resp. jeho nesplatenej časti vrátane prislúchajúceho úroku. Uviedol,
že na pojednávaní dňa 30.09.2015 súd vyhlásil dokazovanie za skončené, na tomto pojednávaní odzneli
záverečné reči účastníkov a súd pojednávanie odročil za účelom vyhlásenia rozhodnutia na 21.10.2015,
kedy aj prvostupňový súd vyhlásil rozsudok. Napriek tomu sa v súdnom spise po pojednávaní konanom
30.09.2015 objavili na č.l. 304 až 308 listiny označené ako „Odstúpenie od úverovej zmluvy“ z

11.06.2009spripnutýmidoručenkami.Tietolistinybolidospisudoloženéažpotomakobolodokazovanie
vyhlásené za skončené a ako navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu do spisu doložil
vyčíslenie trov právneho zastúpenia a oznámenie o úrokoch z omeškania. Vôbec tiež nie je zrejmé, ako
sa tieto listiny dostali do spisu, nakoľko chýba pri nich akákoľvek informácia o spôsobe doručenia súdu.
Navrhovateľ pritom v konaní pred súdom prvého stupňa požadoval splatenie dlhu s poukazom na čl. VIII

ods. 4 Zmluvy o podpore a nie s poukazom na odstúpenie od zmluvy. Vo svojich podaniach, v záverečnej
reči a ani v ústnych vyjadreniach na pojednávaniach netvrdil a do 30.09.2015 nepreukázal navrhovateľ,
že by odstúpil od úverovej zmluvy. Napriek tomu, súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku uviedol, že
navrhovateľ odstúpil od zmluvy a uvádza aj ďalšie skutočnosti vyplývajúce len z č.l. 304-306, ktoré nikdy
v konaní pred súdom neboli preukázané. Je tohto názoru, že na uvedené listiny nemožno prihliadať a

ak by aj navrhovateľ odstúpil od zmluvy, nemohlo by ísť o platné odstúpenie od zmluvy, pretože Zmluva
o podpore neustanovuje právo navrhovateľa odstúpiť od zmluvy a Obchodným zákonníkom ustanovený
dôvod odstúpenia od zmluvy nebol naplnený. Zmluva o podpore neobsahuje dohodu o výške úrokov
z omeškania. Z dôkazov vykonaných v konaní pred súdom prvého stupňa vôbec nemožno zistiť prvý
deň omeškania dlžníka s plnením peňažného dlhu. Navrhovateľ sa nijakým spôsobom ani nesnažil

preukázať, ktorý deň bol prvým dňom omeškania, aby bolo možné určiť výšku úrokov z omeškania,
na ktorú by mohol mať nárok. Ani dňom prípadného odstúpenia ani dňom prípadného vyčíslenia dlhu
bankou nemožno splniť zákonnú požiadavku určenia prvého dňa omeškania rozhodujúceho pre určenie
výšky úroku z omeškania. Nesúhlasí ani s priznanými trovami právneho zastúpenia. Za podanie zo dňa
20.01.2014 nepatrí navrhovateľovi odmena v zmysle vyhl. č. 655/2004 Z.z. nakoľko nejde o podanie

týkajúce veci samej, súd navrhovateľa k tomuto úkonu nevyzval, za pojednávanie dňa 27.01.2014
a 24.02.2014 patrí navrhovateľovi odmena iba v 1 základnej sadzby tarifnej odmeny. Za podanie z
26.05.2014 nepatrí navrhovateľovi odmena, keďže nejde o právny rozbor ani iný účelný úkon právnej
služby, navyše navrhovateľ si odmenu uplatnil ako za 2 úkony, hoci ide iba o jeden. Navrhovateľovi
nepatrí odmena ani za podanie zo dňa 02.10.2014, v ktorom iba opakoval svoje predchádzajúce tvrdenia

a ani za podanie z 10.11.2014, ktorým iba odstraňoval nedostatky žaloby.

Odporca v 4. rade sa zároveň prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadril k odvolaniu odporcu
v 3. rade, kde žiadal, aby odvolací súd priznal navrhovateľovi odmenu v rozsahu ako navrhovateľ žiadal
za jeden úkon právnej pomoci, t.j. vo výške 303,74 eur, hoci by mal nárok na úkon právnej pomoci vo

výške 320,34 eur.

K odvolaniam odporcov v 3. a 4. rade sa vyjadril i navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho
zástupcu. Uviedol, že ručitelia v čl. VII predmetnej zmluvy vyhlásili oboznámenie sa s obsahom
ručiteľského záväzku a zaviazali sa, že v prípade ak si svoje povinnosti nesplní dlžník, sú povinní

ho splniť. Ručitelia si boli vedomí svojich povinností ako aj obsahom ručiteľského záväzku. Súčasne,
v zmysle čl. VII bod 1 ručitelia vyhlásili, že ručia spoločne za celý dlh dlžníka. Zmluva o poskytnutí
podpory vo forme úveru sa riadi príslušnými právnymi predpismi v zmysle ust. § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka. K úrokom z omeškania uviedol, že to, kedy si ich uplatnil je výlučne v jeho dispozičnom
oprávnení, podstatné je, že dátum 07.12.2011 bol po dni omeškania dlžníkov so splatením úveru.

Zároveň upresnil svoj nárok pokiaľ ide o náhradu trov právneho zastúpenia.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§10 ods. 1 O.s.p.), po zistení že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkmi konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu protiktorému je možné podať odvolanie (§ 201 a 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných
rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolania sú dôvodné.

Navrhovateľ sa svojím návrhom domáhal zaplatenia istiny v sume 12.149,19 eur s 9,50 %-ným ročným
úrokom z omeškania zo sumy 12.149,19 eur od 7.12.2011 do zaplatenia, nesplatených zmluvných
úrokov v sume 1.585,80 eur, zmluvnej pokuty v sume 1.373,49 eur, ako aj náhrady trov právneho

zastúpenia.

Súd prvého stupňa rozhodol tak, že zaviazal odporcov v 1. až 4. rade zaplatiť navrhovateľovi istinu v
sume 12.149,19 eur s 9,25 %-ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 12.149,19 eur od 7.12.2011
do zaplatenia, nesplatené zmluvné úroky v sume 1.585,80 eur, zmluvnú pokutu v sume 1.373,49 eur,
všetko v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, s tým, že plnením jedného z odporcov

zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných odporcov. Konanie v časti úroku z omeškania vo výške
0,25 % ročne zo sumy 12.149,19 eur od 7.12.2011 do zaplatenia zastavil. Odporcov v 1. až 4. rade
zaviazal zaplatiť navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia v sume 5.774,62 eur, zaplatiť na účet súdu
sumu 906 eur z titulu súdneho poplatku a zaplatiť na účet súdu trovy konania štátu v sume 278,88 eur.

Predmetom prieskumu odvolacieho súdu je správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa v časti
rozhodnutia priznaných úrokov, zmluvnej pokuty a trov konania.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom.

Dôvod na zrušenie rozhodnutia podľa tohto zákonného ustanovenia je tu iba vtedy, ak sú súčasne
splnené 3 podmienky a to, že 1. došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, 2. k odňatiu možnosti
konať došlo v dôsledku postupu súdu a 3. možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania.
Pod odňatím možnosti konať pred súdom možno vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým

účastníkovi konania znemožnil realizáciu tých procesných práv, ktoré mu O. s. p. priznáva, napríklad
ak súd prejednal vec v neprítomnosti účastníka resp. jeho zástupcu, hoci na takýto postup nebol
zákonný dôvod. Môže sa tak stať napr. preto, že súd pojednával v neprítomnosti zástupcu účastníka
konania, hoci nemal vykázané jeho predvolanie na pojednávanie, alebo súd chybne predvolal účastníka
na pojednávanie do inej pojednávacej miestnosti než tej, v ktorej bola vec z tohto dôvodu bez jeho

účasti prejednaná a rozhodnutá. Vylúčené nie je ani to, že súd konal v neprítomnosti účastníka,
hoci tento sa včas ospravedlnil a súčasne požiadal o odročenie pojednávania na základe lekársky
uznanej práceneschopnosti (ktorú aj preukázal) alebo súd napriek žiadosti právneho zástupcu účastníka
konania o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie s iným pojednávaním vec prejednal a rozhodol
v neprítomnosti účastníka a jeho právneho zástupcu, hoci od účastníka nebolo možné spravodlivo

požadovať, aby si zvolil iného právneho zástupcu (nech aj v takomto prípade treba byť zvlášť
obozretným, aby tu rešpektovaním podobných žiadostí nedochádzalo k faktickému ochromovaniu súdov
a prispôsobovaniu ich činnosti programom advokátov).

Podľa čl. 48 ods. 2 vety prvej Ústavy Slovenskej republiky (ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb.

v znení neskorších ústavných zákonov) každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa § 123 O. s. p. účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré
sa vykonali.

Právu účastníka konania vyjadriť sa ku každému dôkazu, ktorý súd vykonal, zodpovedá povinnosť súdu
účastníkom konania umožniť toto právo realizovať. Súd preto musí umožniť vyjadriť sa k vykonanému
dôkazu aj účastníkovi konania, ktorý pri jeho vykonaní nebol prítomný.

Dodržiavaniu práva účastníka konania byť prítomný pri vykonávaní dôkazu a právu vyjadriť sa
k vykonanému dôkazu venuje pozornosť aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa
ktorej tieto práva sú súčasťou na spravodlivý súdny proces, pre ktorý je typická kontradiktórnosť
súdneho konania, ktorá znamená právo každej strany navrhovateľ dôkazy na preukázanie skutočnostíosvedčujúcich jej právo, ako aj právo zaujať stanovisko ku každému dôkazu, ktorý bol v konaní vykonaný
(napr. vec Mantovanelli c/a Francúzsko, z 18.03.1997, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-II, § 33
a iné). Porušenie týchto práv môže byť preto kvalifikované ako postup, ktorým súd odňal účastníkovi

možnosti konať pred súdom a teda ako porušenie práva na spravodlivý proces.

Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že listinné dôkazy založené na č.l. 304 až 309 boli do spisu
doložené až potom ako súd na pojednávaní dňa 30.09.2015 (č.l. 294) vyhlásil dokazovanie za skončené
a odročil pojednávanie za účelom vyhlásenia rozsudku. Odhliadnuc od nesprávneho začíslovania strán

(zápisnica o pojednávaní zo dňa 21.10.2015, kde bol vyhlásený rozsudok je na č.l. 321, hoci samotný
rozsudok je pod č.k. 18C 58/2012-310 ?), vyššie uvedené listinné dôkazy neboli doručené odporcom,
títo nemali možnosť sa k nim vyjadriť a hoci ani samotný navrhovateľ počas konania odstúpením od
zmluvy neargumentoval, súd poňal uvedené dôkazy do svojho rozsudku.

Hoci odporca v 3. rade či už písomne, resp. i na pojednávaní poukazoval na nejasnosť a

nezrozumiteľnosť čl. VII Zmluvy o podpore a teda neplatnosť ručiteľského záväzku a odporca 4. rade
na nemožnosť zaviazať odporcu v 3. a 4 rade ako ručiteľov s ohľadom na čl. VII Zmluvy na zaplatenie
zmluvnej pokuty a úrokov, súd sa k argumentom odporcov v 3. a 4. rade vo svojom odôvodnení
vyjadril v zmysle, „ručiteľský záväzok považuje za platný, s obsahom zmluvy boli ručitelia oboznámení,
ako aj boli im známe dôsledky porušení zmluvy“. Z obsahu odôvodnenia však nie dostatočne zrejmé,

prečo odporcovia v 3. a 4. rade ako ručitelia boli zaviazaní aj na zmluvnú pokutu a úroky. Obdobne
nedostatočne súd zdôvodnil i priznanie úrokov z omeškania, ktoré navrhovateľovi priznal od 07.12.2011.
Z odôvodnenia rozhodnutia sa nedá zistiť, kedy sa odporcovia dostali s plnením do omeškania i keď
samozrejme nič nebráni navrhovateľovi uplatniť si tieto i neskorším dátumom.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník
konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z
ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnutédôkazyaakovecprávneposúdil.Súddbánato,abyodôvodnenierozsudkubolopresvedčivé.

Z citovaného § 157 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia má obsahovať výklad
opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti samotného výroku rozsudku. Súd sa v
odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho
myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky

skutočnostizistenévykonanýmdokazovaním,aletiežspoukazomnaprávnezávery,ktoréprijal.Účelom
odôvodnenia rozhodnutia predovšetkým je preukázať správnosť rozhodnutia a jeho odôvodnenie
súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia, t.j. musí
byť preskúmateľné.

Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy,
ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR
I. ÚS 26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom,
že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu,

ktoré je v rozpore so zákonom je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod
odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa
účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní
za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Súčasťou obsahu základného práva na
spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny je potom aj právo účastníka na

také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Vyjadruje to aj znenie vyššie
citovanéhoust.§157ods.2Občianskehosúdnehoporiadku.ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyvosvojej
judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v
ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú

predovšetkýmprincípyriadnehoaspravodlivéhoprocesu,akovyplývajúzčl.46anasl.ústavyačl.6ods.
1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo
a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132 a §157 ods. 1 O.s.p., m. m.I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo
uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane

druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať
tiežnajehocelkovúpresvedčivosť,teda,inýmislovami,nato,abypremisyzvolenévrozhodnutí,rovnako
ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť
prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí
súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana

práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS
117/07, III. ÚS 332/09). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu
zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú
význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07).

V prvom rade je potrebné konštatovať, že súd prvého stupňa v prejednávanom prípade nedodržal

procesný postup stanovený Občianskym súdnym poriadkom, keď účastníkom konania nedal možnosť
sa vyjadriť k listinným dôkazom založenými na č.l. 304 až 309 a postup súdu prvého stupňa je možné
hodnotiť ako nesprávny, čiže taký, ktorým sa odporcom odňala možnosť konať pred súdom v zmysle
§ 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p.

V ďalšom dospel odvolací súd k záveru, že v konaní došlo i k vade v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.,
čo zakladá dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia, pretože rozhodnutie vydané v konaní
postihnutom takouto procesnou vadou nemôže byť považované za správne rozhodnutie (rozhodnutie
je nepreskúmateľné).

Odvolací súd preto musel rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zaťažený príslušnou vadou
bez ďalšieho podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. zrušiť a podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia mu
vec vrátiť na ďalšie konanie.

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak v ďalšom konaní bude opätovne prejednať vec, v prípade potreby

doplniť dokazovanie, príslušné listinné dôkazy doručiť účastníkom, ktorým neboli doručené, náležite
zhodnotiť výsledky celého konania, a až potom opätovne rozhodnúť o veci (v zrušenej časti), o trovách
konania a podľa § 224 ods. 3 O. s. p. tiež o trovách tohto odvolacieho konania. Pokiaľ je súd toho
názoru, že ručiteľský záväzok je platný, je potrebné sa riadne vysporiadať s tým, či výške ručiteľského
záväzku zodpovedá aj nárok navrhovateľa na úroky a zmluvnú pokutu, rovnako je potrebné posúdiť

od kedy a v akej výške sú odporcovia v omeškaní s plnením a následne rozhodnutie v súlade s ust.
§ 157 ods. 2 O.s.p. i odôvodniť. V neposlednom rade je potrebné venovať zvýšenú pozornosť aj pri
rozhodovaní o trovách konania, kedy súd dôsledne nepostupoval a priznal navrhovateľovi trovy konania
a trovy právneho zastúpenia bez zohľadnenia ich výšky a účelnosti úkonov.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.