Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 25, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/375/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234610
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5112234610.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amálie

Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi Slovenská
republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody
a nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.
6C/312/2012-62 zo dňa 24. januára 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uloženia odporcovi povinnosti zaplatiť mu majetkovú škodu, ako aj nemajetkovú ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Žilina. Za preukázanú považoval
okolnosť podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným
orgánom. Nadväzne mal za to, že k uspokojeniu nároku navrhovateľa v zákonnej lehote nedošlo.
Vychádzal zo skutočnosti, že v dotknutej exekučnej veci, v ktorej bol exekučným titulom rozhodcovský

rozsudok, bola dňa 28.10.2009 exekučnému súdu doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Exekučný súd po vykonaní súvisiacich úkonov dňa 5.3.2010 vydal predmetné poverenie.
Vzhľadom na uplynutie cca 4 mesiacov od podania žiadosti do vydania poverenia okresný súd
konštatoval, že formálne a izolovane vzaté, s odkazom na § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. sa exekučný
súd dopustil nesprávneho úradného postupu. Zároveň však zdôraznil, že navrhovateľ nepreukázal
ani jeden z ďalších dvoch predpokladov zodpovednosti odporcu za nárokovanú škodu. Navrhovateľ
nekonkretizoval, aké náklady v danej spojitosti vynaložil; v tomto smere ani neoznačil žiaden dôkaz.

Navyše ním tvrdená škoda nevykazuje nijakú príčinnú súvislosť práve s postupom exekučného súdu v
predmetnej exekučnej veci.
V súvislosti s nemajetkovou ujmou okresný súd podrobne poukázal na povinnosť exekučného súdu ex
offo posúdiť plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom z pohľadu ochrany spotrebiteľa, vrátane jej
„európskeho rozmeru“. Úkony realizované exekučným súdom pritom smerovali k posúdeniu dotknutých
(relevantných) okolností. Súčasne uviedol, že nie každé nedodržanie zákonných lehôt automaticky
vedie k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. S poukazom na

konkrétnosti dotknutej exekučnej veci okresný súd uzavrel, že samotné konštatovanie nesprávneho
úradného postupu je postačujúce. Dodal, že nešlo o súdne/exekučné konanie, ktoré by malo pre
navrhovateľa existenčný význam, navyše, dňa 17.1.2014 súdny exekútor vrátil poverenie z dôvodu
vymoženia pohľadávky.O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. tak, že
procesne úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, lebo tento si trovy nevyčíslil a z obsahu spisu
ich vznik (na jeho strane) nevyplýva.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal zrušenia a vrátenia veci na
nové prejednanie. Namietal, že za situácie, kedy sa odporca k návrhu nevyjadril a zároveň bolo
potrebné vykonať dokazovanie listinami založenými v exekučnom spise, nebolo možné rozhodnúť bez
nariadenia pojednávania. Taktiež však (súčasne) namietal, že okresný súd nesprávne prejednal vec

v jeho neprítomnosti, lebo (on) predložil riadne zdôvodnenú žiadosť o zrušenie pojednávania. V tejto
spojitosti tvrdil, že nemal možnosť vyjadriť sa k prednesom odporcu, k vykonaným dôkazom a ani sám
nemohol navrhnúť dôkazy na podporu jeho tvrdení. Upozornil tiež na to, že pôvod listinných dôkazov nie
je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Okresný súd si mal (údajne) obsah a rozsah dokazovania určiť (bez akéhokoľvek zdôvodnenia) sám.
Meritórne rozhodnutie označil taktiež za predčasné z dôvodu, že konajúci súd nevyčkal na právoplatnosť

rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Zároveň ale tvrdil, že o návrhu na prerušenie
konania nebolo vôbec rozhodnuté.
Navrhovateľ (opakovane) poukázal na svoje tvrdenia o tom, že konajúceho sudcu bolo potrebné z
rozhodovania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto

sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané
v rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach a je tiež v
rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, či Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania
práva na nestranný súd.
Súdu prvého stupňa navrhovateľ vytýkal (i) viacero omylov; napr. mal konštatovať, že navrhovateľom

namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odôvodnení prezentované časové úseky
tomu nenasvedčujú. Za významné považoval nielen skúmanie okamihu, kedy exekučný súd o vydaní
poverenia rozhodol, ale i momentu, kedy poverenie súdnemu exekútorovi doručil. Osobitne navrhovateľ
zdôraznil, že pokiaľ odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému
návrhu, mal okresný súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie.

Odvolateľ ďalej uviedol, že okresný súd ignoroval všetky tvrdenia o vzniku škody z titulu (celkových)
administratívnych výdajov. V tejto časti považoval rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov. Nakoľko je skutkový základ danej veci jedinečný, je neakceptovateľné, aby okresný súd
svoje rozhodnutie odôvodnil úplne rovnakými vetami ako v iných rozhodnutiach, v rámci ktorých
vystupuje identický navrhovateľ a odporca. Odvolateľ tiež nesúhlasil s tvrdením, že náklady na správu

pohľadávky počas nečinnosti zapríčinil dlžník - povinný. Navrhovateľ hodlal prostredníctvom znaleckého
posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil, predložiť dôkaz o výške majetkovej škody, okresný súd však
dokazovanie neprípustne skrátil, pričom odvolateľa nepoučil ani podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Súčasne
však tvrdil, že takýto znalecký posudok predložil a okresný súd sa s ním neoboznámil, hoci uvádzal, že
navrhovateľ uplatňovanú škodu nepreukázal.

V spojitosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou podľa odvolateľa okresný súd vôbec nevysvetlil,
prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Rozhodnutie prvostupňového súdu označil za vnútorne rozporné; na jednej strane bolo
zistené, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote, pre ktorú nečinnosť sa nenašiel
žiadny objektívny udržateľný, ospravedlňujúci dôvod, na druhej strane však porušenie práva nebolo

konštatované.

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený

účastník konania (§ 201 prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
vec v rozsahu vymedzenom v ustanovení § 212 ods. 1,2 písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok
ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je
právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti totiž pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom realizácie
procesných práv účastníkov súdneho konania je pritom práve pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľriadne a včas predvolaný, avšak svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou - sa o ich bezprostredné
naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil vykonávania
dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu vyjadriť.

Zároveň s predvolaním na pojednávanie bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené (dňa
2.1.2014 - č.l. 43 spisu) i vyjadrenie odporcu vo veci samej. Tým je vyvrátená zásadná odvolacia
námietka navrhovateľa o tom, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany.
Dňa 16.1.2014 navrhovateľ doručil elektronické podanie obsahujúce „Návrh na zrušenie pojednávania
z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“. Okresný súd správne

vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia ako nie dôležitý, čo korešponduje s nižšie rozoberaným záverom
o neopodstatnenosti tvrdení o konaní „vylúčeného“ sudcu. Ustanovenie § 101 ods. 2 v spojení
s § 119 O.s.p. umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a nadväzne
konať i v neprítomnosti účastníkov. V prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok
predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napr. uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 116/1993) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti

sporového konania.
Ustanovenie § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. predvída riešenie opísanej procesnej situácie (nesúhlas súdu s
uplatneným dôvodom požadovaného odročenia) oznámením účastníkovi (na jeho elektronickú adresu),
ako súd posúdil návrh na odročenie pojednávania. Okresný súd uvedený postup nevyužil, uvedené však
nie je vadou (§ 212 ods. 3 O.s.p.), ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej a

nedisponuje intenzitou potrebnou pre konštatovanie relevantného porušenia práv účastníka konania.

Zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonný sudca (správne) postupoval v
intenciáchzáväznéhorozhodnutianadriadenéhosúduojehonevylúčení.Odvolateľanivposudzovanom
odvolaníneuviedolžiadneiné/ďalšieokolnosti,ktorébymalizakladaťjehovylúčenie,nežtie,ktoréužboli

predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení rešpektuje aktuálnu
rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo
201/2013 z 19.6.2013, či 2 Cdo 372/2013 z 27.11.2014) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej
nestrannosti.
V prejednávanej veci nebol (navrhovateľom) podaný návrh na prerušenie konania, logicky preto niet

súvisiaceho rozhodnutia, na nadobudnutie právoplatnosti ktorého by bolo potrebné/možné čakať.

Neopodstatnenými sú tvrdenia odvolateľa, že okresný súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania,
resp. že z odôvodnenia rozsudku nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie)
založenévexekučnomspise.Zozápisniceopojednávaníjenepochybné,žedokazovaniebolovykonané

oboznámením obsahu (i) fotokópie dotknutého exekučného spisu - sp. zn. Okresného súdu Žilina
20Er/3711/2009, ktorý dôkaz výslovne, označením povinného a spisovej značky exekútora (č.l. 2
spisu) požadoval navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia (č.l. 69 spisu).
Pokiaľ navrhovateľ nadväzne v odvolaní uvádza, že „v odôvodnení prezentované časové úseky (bez

bližšej konkretizácie o ktoré časové úseky sa má jednať) nenasvedčujú“ konštatovaniu okresného súdu
o dodržaní namietaných lehôt, platí (okrem skutočnosti, že napadnuté rozhodnutie takéto konštatovanie
neobsahuje), že časové údaje tak, ako ich uvádza prvostupňový súd zodpovedajú skutkovému stavu
a vyplývajú z obsahu pripojeného exekučného spisu. Vo vzťahu k námietke, že dôležitým je nielen
skúmanie okamihu, kedy exekučný súd o vydaní poverenia rozhodol, ale i momentu, kedy poverenie

súdnemu exekútorovi doručil, odvolací súd dodáva, že táto úvaha neobsahuje žiadne konkrétne tvrdenia
o porušení povinností exekučného súdu pri doručovaní poverenia. Predovšetkým však nezodpovedá
tvrdeniam prezentovaným v návrhu (§ 205a O.s.p.), kde navrhovateľ skutkový základ uplatneného
nároku založil na zákonnej povinnosti exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia do
15 dní.

Právnej úprave nezodpovedajúcou je i požiadavka odvolateľa, že v prípade, ak sa odporca k návrhu
nevyjadril, mal súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Je výlučne vecou procesnej autonómie
odporcu, či sa k podanému návrhu vyjadrí a nadväzne je vecou posúdenia listinných dôkazov konajúcim
súdom, či predstavujú podklad pre pozitívne rozhodnutie o uplatnenom nároku. Samotné nevyjadrenie
sa odporcu (odhliadnuc od toho, že v súdenej veci sa odporca vyjadril) nepochybne bez ďalšieho

neznamená povinnosť súdu rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie.

V rámci meritórneho posúdenia veci odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za
obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi(§ 212 ods. 1 O.s.p.). Odvolací súd nemôže v sporovom/ /kontradiktórnom konaní nahrádzať
nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody,
resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených,

námietok. Z tohto aspektu je zjavné, že (nepochybne z dôvodu predkladania enormného množstva
typových podaní navrhovateľom na súdy) v odvolaní absentuje náležitá úvaha/protiargumentácia
ohľadne konkrétnych vecných dôvodov, ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu.
Inými slovami, odvolateľ rezignoval na relevantnú reakciu na ktorýkoľvek z nosných dôvodov (t.j. najmä
nepreukázanie vzniku škody, zásadu oficiality v exekučnej veci založenej na rozhodcovskom rozsudku

ako exekučnom titule z pohľadu potreby aplikácie spotrebiteľskej ochrany; dostatočnosť konštatovania
porušenia práva z hľadiska prieťahov v konaní), na ktorých okresný súd založil svoje meritórne
rozhodnutie. Dôsledky takéhoto postupu idú výlučne na ťarchu odvolateľa a musia nevyhnutne viesť k
potvrdeniu rozsudku. V protiklade s uvedeným, odôvodnenie napadnutého rozhodnutia ako celok spĺňa
(všetky) parametre zákonného odôvodnenia.

Zároveň platí, že nie je prípustné konfrontovať prvostupňový súd so závermi, ktoré v konaní nevyslovil.
Z tohto pohľadu odvolacie námietky spočívajúce v tvrdení, že okresný súd pochybil, keď konštatoval, „že
namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“, či „že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti zapríčinil dlžník“ nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami napadnutého
rozhodnutia. Ide o zjavné pochybenia odvolateľa pri formulovaní odvolacích dôvodov.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe
okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil
napadnutý rozsudok v meritórnej časti ako vecne správny.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním bezprostredne nenapadnutý, ale od rozhodnutia

vo veci samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu
úspechu v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.
Odvolateľ - navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení

s § 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu jeho trov. Naproti tomu odporca si náhradu trov aktuálneho
odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.