Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, August 26, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/528/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2212205685
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2212205685.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: CETELEM SLOVENSKO a.s., Bratislava, Panenská 7,
zast. usadenou euroadvokátkou: JUDr. Helena Strachotová, Martin, Hviezdoslavova 7, proti žalovanej:
W. O., naposledy bytom K. D., Y. XX, t. č. na neznámom mieste, zast. opatrovníčkou: JUDr. C. S.,
zamestnankyňa Okresného súdu Galanta, o 1.301,70 eur s príslušenstvom, za účasti vedľajšieho
účastníka na strane žalovanej: VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, Bratislava,

Šafárikovo nám. 7, zast. advokátom: JUDr. Bohdan Jakubis, Bratislava, Dobrovičova 13, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 13. mája 2014 č. k. 7C/82/2012-102 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej a v časti trov
konania r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 1.009,78 eur

spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 254,52 eur od 1. októbra 2011 do zaplatenia,
vo výške 9 % ročne zo sumy 112,31 eur od 16. marca 2011 do zaplatenia, vo výške 9,5 % ročne zo
sumy 642,75 eur od 1. januára 2011 do zaplatenia a to všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku; II.
vo zvyšku žalobu zamietol a III. žalovanej uložil tiež povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania
za zaplatený súdny poplatok 78 eur a trov právneho zastúpenia 165,70 eur splnomocnenkyni žalobkyne
do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Toto rozhodnutie odôvodnil právne § 1 ods. 1, § 2 písm. a/, b/

a i/ a § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (v znení účinnom v čase uzavretia
bližšie nešpecifikovanej zmluvy); § 1 ods. 1, § 2 ods. 1 písm. a/ a b/, § 3 ods. 1 a 2 a § 4 ods. 1 a 2
písm. g/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (tiež v znení účinnom v čase uzavretia
bližšie nešpecifikovanej zmluvy); § 1 ods. 1 a 2, § 2 písm. a/ a b/, § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (do tretice v znení účinnom v čase uzavretia bližšie nešpecifikovanej zmluvy), § 517

ods. 1 a 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a § 3
nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia O. z. Vecne mal potom
za to, že medzi účastníčkami konania došlo k dojednaniu troch zmlúv spotrebiteľského charakteru,
na základe ktorých boli žalovanej poskytnuté spotrebiteľské úvery, ktoré ňou neboli riadne splácane a
žalobkyňa preto žalobou požadovala zaplatenie I. z prvej zmluvy z 25. augusta 2010 sumy 256,37 eur
(pozostávajúcej z neuhradenej úverovej istiny 254,52 eur a zmluvnej pokuty za omeškanie úveru vo

výške1,85eur),II.zdruhejzmluvyz19.decembra2009sumy287,44eur(pozostávajúcejzneuhradenej
úverovej istiny 112,51 eur, dlžných úrokov, poplatkov a poistného vo výške 135,17 eur a zmluvnej pokuty
za omeškanie úveru vo výške 39,76 eur) a III. z tretej (revolvingovej) zmluvy z 19. decembra 2009
sumy 757,89 eur (pozostávajúcej z neuhradenej úverovej istiny 642,75 eur, dlžných úrokov, poplatkov
a poistného vo výške 110,66 eur a zmluvnej pokuty za omeškanie úveru vo výške 4,48 eur). Súd
prvého stupňa bez ďalšieho uzavrel, že tieto zmluvy nemajú všetky náležitosti vyžadované § 4 ods.

2 zák. č. 258/2001 Z. z. a § 9 ods. 1 a 2 zák. č. 129/2010 Z. z. na to, aby mohli byť považované
za úvery s poplatkami a úrokmi. Žalobkyňa tak nemá právo za poskytnuté úvery požadovať úroky apoplatky a žalovaný preto nie je povinný jej tieto vrátiť. Rozhodnutie o trovách konania bolo potom
odôvodnené právne § 142 ods. 3 a § 149 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963
Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a § 14 ods. 1 písm. a/, § 10 ods. 1 a § 16 ods. 3 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb (tzv. advokátskej tarify) a vecne priznaním žalobkyni náhrady trov
konania vo výške špecifikovanej v závere odôvodnenia napadnutého rozsudku z dôvodu jej neúspechu
len v nepatrnej časti (?).

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie iba žalobkyňa a to v časti zamietavého výroku rozsudku
s návrhom na jeho zrušenie v príslušnej časti a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Dôvodila predovšetkým nepreskúmateľnosťou rozsudok súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutej
časti, nakoľko súd prvého stupňa v odôvodnení predmetného rozsudku len cituje zákonné ustanovenia
bezkonkretizácie náležitostí,ktoréúdajneposudzovanézmluvyneobsahujú.Odvolateľkazároveňtrvala
na tom, že v danom prípade šlo o bežné spotrebiteľské zmluvy, ktoré spotrebiteľ dobrovoľne akceptoval

a ktoré obsahujú všetky zákonom požadované náležitosti.

Žalovaná odvolací návrh nepodala.

V priebehu odvolacieho konania, podaním z 11. augusta 2014 doručeným súdu prvého stupňa 12.

augusta 2014, oznámilo vstup do konania na strane žalovanej občianske združenie VŠEOBECNÁ
OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, Bratislava, Šafárikovo nám. 7.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/, ako aj § 214 ods. 2 O. s. p. vec v medziach
odvolania (teda len 1. v napadnutej časti vo veci samej, kde došlo k tzv. zvyškovému zamietnutiu žaloby

a 2. v časti trov konania, v ktorej malo rozhodnutie povahu rozhodnutia závislého na hoc aj len čiastočne
napadnutom rozhodnutí vo veci samej) a to bez pojednávania (pretože tu síce šlo /aj/ o vec samu, popri
tom však najmä so zreteľom k neposkytnutiu /okresným súdom/ dostatočne zrozumiteľných odpovedí na
všetky sa ponúkajúce otázky nie aj o možnosť rozhodovania odvolacieho súdu v tejto veci s konečnou
platnosťou) a dospel k záveru, že rozsudok v odvolaním dotknutých častiach nemožno považovať za

vecne správny.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, len ak
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom; podľa písm. h/ rovnakého
paragrafu, odseku i zákona potom rovnako rozhodne, ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne

posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Konštatovanie, že vada konania vymedzená v prvom z práve odcitovaných ustanovení základného
predpisu občianskeho procesného práva Slovenskej republiky (a inak aj ďalšia vada podľa § 221 ods.
1 písm. g/ O. s. p., spočívajúca v rozhodnutí vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom)

je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces
(inak práva zaručeného v podmienkach tuzemského právneho poriadku okrem zákonov i článkom 46
a nasledujúcimi Ústavy Slovenskej republiky, čiže ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení
neskorších ústavných zákonov a tiež článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd,tohtoinakuverejnenéhovpríloheoznámeniaFederálnehoministerstvazahraničnýchvecíČSFR

č. 209/1992 Zb.), patrí už k záverom ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu (v uvedenej súv. por.
napr. uznesenia Krajského súdu v Trnave z 30. júna 2008 č. k. 10Co/152/2008-37 alebo z 30. novembra
2010 sp. zn. 10Co/210/2010, prvé vo veci Okresného súdu Trnava sp. zn. 18C/173/2007 a druhé vo veci
súdu prvého stupňa z prejednávanej veci, teda Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 10C/42/2008).
I podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra

1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť
č. 18390/91), Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I ÚS 226/03) a aj
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005) treba za
porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať tiež nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu v podmienkach vnútroštátnej úpravy slovenského
civilného procesu potom vymedzuje (na úrovni zákona) ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p., podľa
ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, akosa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom

aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Korektným a i ústavne konformným výkladom
takéhoto ustanovenia pritom treba dospieť k záveru, že s už uvedenými požiadavkami je v rozpore
nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho
nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery
zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné

zistenia, konštatovania alebo závery bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto
vyvodené. Ak povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné
a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami
účastníka); porušením uvedeného práva účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu na
strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve
zvoleným spôsobom) odníma aj možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu

súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) - v rámci využitia prípadných riadnych alebo i mimoriadnych
opravných prostriedkov) a výskyt takejto vady zakladá sám osebe nielen dôvod odvolania podľa § 205
ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ale tiež nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom
predpokladaným druhým z takýchto ustanovení.

Rovnaké rozhodnutie potom zákon predpokladá i pri nesprávnom právnom posúdení veci, pokiaľ sa
toto vyskytne v súbehu s nedostatočne zisteným skutkovým stavom (keď inak najčastejšie býva takýto
súbeh nedostatkov na skutkovom i právnom „poli“ spôsobený tým, že nesprávnosť /či neúplnosť/
právneho uchopenia problému vedie i k nezameraniu dokazovania na všetky relevantné skutočnosti).
Tunajší odvolací súd pritom navzdory pokusom o interpretáciu ustanovenia § 221 ods. 1 písm. h/ O.

s. p., snažiacu sa presvedčiť o dostatočnosti nájdenia (súdom prvého stupňa) správneho ustanovenia
právneho predpisu (bez nutnosti aj jeho správnej aplikácie) nemá ani tentoraz žiaden dôvod nezotrvať
na opakovane ním zaujímanom stanovisku, podľa ktorého takýto výklad je účelový a nemožno ho
podporiťanidôslednýmjazykovýmrozboromúpravy,oktorejjetureč(kdejerozhodujúcounevyhnutnosť
vychádzania z mäkčenej a nie tvrdenej podoby slova „správne“ a práve tým je daný i rozdiel medzi

náležitým trvaním na správnom nájdení aj použití rozhodného práva a nenáležitým uspokojením sa iba s
jehonájdením,ktorénezriedkamôžebyťajvýsledkomnáhodyajecelkomneakceptovateľnýmprejavom
snahy sústreďovať povinnosť na správny právny rozbor problému len na súdoch druhého stupňa).

Podľa názoru odvolacieho súdu potom nemôže byť vôbec predmetom akejkoľvek (nieto ešte

zmysluplnej) diskusie fakt, že práve opísanou vadou bol postihnutý i rozsudok súdu prvého stupňa z
prejednávanej veci.

Súd prvého stupňa sa totiž aj v tejto veci dopustil prakticky toho istého pochybenia, ako v iných
odvolacím súdom už skôr posudzovaných veciach (ktorými sú o. i. veci vedené súdom prvého

stupňa pod sp. zn. 7C/4/2012 a 7C 51/2012 a tunajším krajským súdom pod sp. zn. 10Co/148/2012
a 10Co/95/2013), teda toho, že do odôvodnenia svojho rozsudku obrazne nasypal celé priehrštie
ustanovení právnych predpisov, tieto ale uspokojivým spôsobom nevyložil. Takto sa mu logicky nemohlo
podariť ani to, žeby mohol výsledkami dokazovania i dostatočne argumentačne podporiť záver o tom,
že zmluvy o spotrebiteľských úveroch neobsahujú náležitosti vyžadované citovanými ustanoveniami

súčasného i predošlého zákona o spotrebiteľských úveroch (konkrétne § 4 ods. 2 zák. č. 258/2001
Z. z. a § 9 ods. 1 a 2 zák. č. 129/2010 Z. z.) a je potrebné ich preto považovať za bezúročné a
bez poplatkov, pričom aj „spárovanie“ posudzovaných zmlúv a na ne sa vzťahujúcej právnej úpravy
je zjavne ponechané na úsudok čitateľa odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý si má
takto zrejme sám vybrať príslušné citované ustanovenie právneho predpisu podľa jediného súdom

prvého stupňa poskytnutého kľúča, ktorým je v úvode odôvodnenia napadnutého rozsudku datovanie
uzavretia jednotlivých zmlúv. Obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku takto neposkytuje nielen
žiaden podklad pre záver o čiastočnej neopodstatnenosti požiadavky žalobkyne (ktorého dôsledkom
bolo práve odvolaním napadnuté čiastočné zamietnutie žaloby) ale dokonca ani podklad pre záver o
opodstatnenosti súdom prvého stupňa akceptovaných a žalobkyni napokon i priznaných položiek (čo

však pre absenciu aj odvolania /žalovanej/ v tejto časti už predmetom prieskumu na odvolacom súde
byť nemôže).Súd prvého stupňa tak v tejto časti zaťažil konanie jednou z variácií na postup odnímajúci účastníkom
konania reálnu možnosť konať pred súdom (nedostatkom odôvodnenia rozsudku v takejto časti) a
odvolaciemu súdu za takéhoto stavu vecí ani neostávalo iné, než v záujme zachovania práva účastníčok

na dvojinštančný proces (zahŕňajúci i vykonávanie základného dokazovania na rozhodujúce otázky v
prvom stupni súdov) rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti veci samej, ako aj v
závislom rozhodnutí o trovách konania podľa § 221 ods. 1 písm. f/ aj h/ O. s. p. zrušiť a podľa odseku 2
rovnakého paragrafu i zákona vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým
je podľa § 226 O. s. p. viazaný, v prípade potreby doplniť dokazovanie, výsledky konania v časti ktorá
zostala predmetom konania podľa § 132 O. s. p. náležite zhodnotiť a až následne opätovne rozhodnúť
o veci v zostávajúcej časti, o trovách konania a tiež o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods.
3 O. s. p.), to samozrejme i s vypravením nového rozhodnutia aj odôvodnením obsahujúcim patričné
odpovede na všetky relevantné otázky (§ 157 ods. 2 O. s. p.).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.