Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, January 28, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19CoE/114/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8807209020
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8807209020.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09
Bratislava, IČO: 35 807 598, proti povinnému: Y. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXX/X, U. nad M., t.
č. V. XX, štátnemu občanovi Slovenskej republiky, t. č. na neznámom mieste, v konaní zastúpenému
Máriou Olexíkovou, súdnou tajomníčkou Okresného súdu Vranov nad Topľou, o vymoženie 605,46 eura
s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k.

3Er/953/2007-30 zo dňa 16.08.2013 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Návrhy na prerušenie konania z a m i e t a .

P o t v r d z u j e uznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil.

Vyslovil, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie.

Rozhodnutieprávneodôvodnilpodľaust.§§41ods.2písm.d);57ods.1písm.g);58ods.1Exekučného
poriadku, §§ 4 ods. 1 až 3; 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní.

Konštatoval, že využil oprávnenie, ktoré mu dáva § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a v posudzovanej
exekučnej veci preskúmal, či nie je daný niektorý z dôvodov na zastavenie exekúcie. Vychádzal pritom
aj z právneho názoru obsiahnutého v uznesení Ústavného súdu SR zo dňa 09.12.2010, sp. zn. II ÚS
545/2010 - 15, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného
titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už

začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania,
ako aj bez návrhu.

Po oboznámení sa s obsahom spisu, z dokladov založených v spise, z obsahu rozhodcovského
rozsudku, ktorý vydal Stály rozhodcovský súd zriadený zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. dňa
31. 08. 2007, sp. zn. SR 6481/2007 a z obsahu úverovej zmluvy č. 8341434 zo dňa 30.03.2007 so

všetkými jej neoddeliteľnými prílohami zistil, že medzi oprávneným a povinným bola uzatvorená vyššie
uvedená úverová zmluva. Uvedený typ zmluvy je upravený v Obchodnom zákonníku a patrí medzi tzv.
absolútne obchody.

Rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť právomoc na konanie a rozhodnutie vo veci rozhodcovským
súdom, je upravená iba ako zmluvný odkaz na všeobecné podmienky zmluvy o úvere a splýva

s ostatnými dojednaniami. V zmysle čl. 17 všeobecných podmienok všetky spory, ktoré vzniknú ztejto zmluvy o úvere, vrátane sporu o ich platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené pred Stálym
rozhodcovským súdom, zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s..

V danom prípade rozhodcovská doložka nebola osobitne dojednaná k zmluve, nebola ani osobitne
zmluvnými stranami podpísaná a nevyplýva z nej, že povinný bol oboznámený o tom, že spory medzi
zmluvnými stranami môžu byť riešené aj pred Stálym rozhodcovským súdom. Samotný podpis na
úverovej zmluve, ktorá iba formálne odkazuje na všeobecné podmienky, s ktorými netransparentne
splynula aj rozhodcovská doložka spolu s ostatnými dojednaniami nepostačuje na to, aby bola riadne

preukázaná vôľa povinného uzatvoriť rozhodcovskú zmluvu. Súd svoj názor opiera aj o rozhodnutie
Krajského súdu v Prešove, v exekučnej veci č.k. 12CoE/11/2011-28 zo dňa 10.05.2011 v zmysle
odôvodnenia ktorého tzv. rozhodcovská doložka vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru,
že spory medzi účastníkmi budú rozhodované pred Stálym rozhodcovským súdom, predpokladá
uzavretie písomnej dohody a nepostačuje len odkaz na všeobecné podmienky poskytnutia úveru.
Ak rozhodcovská zmluva nebola uzavretá písomne, nie je podpísaná účastníkmi a nepostačuje len

všeobecné prehlásenie dlžníka, že súhlasí so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ktoré sú
na zadnej strane zmluvy, možno konštatovať, že nedošlo k platnej dohode o rozhodcovskej zmluve a ak
rozhodcovská zmluva nie je platná, vo veci rozhodoval orgán ktorý nebol právomocný vo veci konať a
z uvedeného dôvodu oprávnený nemá exekučný titul v zmysle § 41 ods. 1 Exekučného poriadku a to
vykonateľné rozhodnutie právomocného rozhodcovského súdu.

Vzhľadom k tomu súd rozhodcovský rozsudok č. SR 6481/2007 zo dňa 31. 08. 2007 vyhodnotil z vyššie
uvedených dôvodov ako nespôsobilý exekučný titul spôsobujúci neprípustnosť ďalšieho pokračovania v
exekúcii na jeho podklade, danú exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zároveň v súlade s vyššie citovaným
ustanovením § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu zastavil.

Výrok o trovách exekúcie súd odôvodnil súd prvého stupňa s poukazom na § 251 ods. 4 O.s.p. s spojení
s § 151 ods. 3 O.s.p.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. V odvolaní uviedol,

že exekučný súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom. Neumožnil účastníkom exekučného
konania viesť kontradiktórne konanie. Pokiaľ exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii
Smernice Rady 93/13/EHS, musela byť táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá
neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom EÚ.

Oprávnený poukázal v odvolaní na judikatúru Súdneho dvora EÚ, na rozhodnutia európskych súdov,
Ústavného súdu českej republiky a žiadal, aby súd prerušil konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm.
c) Občianskeho súdneho poriadku a predložil Súdnemu dvoru EÚ na základe článku 267 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie prejudiciálne otázky v znení:
1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o

nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?
2. V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. g) ods.
1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje,
že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú
riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a
voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky,

ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá
žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej
doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd
vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu
založená právomoc rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?Oprávnený v odvolaní ďalej namietal, že súd porušil ustanovenie § 58 ods. 2 Exekučného poriadku.
Rozhodnutie vyvolalo účinok zastavenia exekučného konania a založilo prekážku veci rozhodnutej.
Súd prvého stupňa nevytýčil vo veci ústne pojednávanie, aj keď tak mal urobiť. Všeobecný súd založil

svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces. Súd nesprávnou a a nesúladnou
interpretáciou ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní sa postavil
do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu. Exekučný súd nie je
legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci, s
tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Exekučný

súd je limitovaný ustanovením § 40 v spojení s ust. § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní. Exekučný
súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušenie
tuzemského rozhodcovského rozsudku a nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe
alebo vo vzájomnej žalobe. Ak nedôjde k včasnému splneniu formálnych a materiálnych podmienok
obsiahnutých v ust. § 40 Zákona o rozhodcovskom konaní, zanikne právomoc všeobecného súdu
meritórne rozhodovať o veci. Dôsledkom realizácie právomoci všeobecného súdu upravenej v ust. §

40 Zákona o rozhodcovskom konaní je inter alia zrušenie rozhodcovského rozsudku. Všeobecný súd
nemôže dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského
rozsudku na právne postavenie žalovaného tam, kde neexistujú. Právomoci všeobecného súdu v rámci
konania o opravnom prostriedku sú zákonodarcom nastavené proporcionálne k ochrane základného
práva žalobcu. Všeobecný súd si musí byť vedomý, že zasahuje do právneho postavenia účastníkov

konania, čím degraduje ochranu subjektívnych práv. Ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi
predpismi vymedzená cesta nie je možné využiť dodatočne potom, čo takýto prostriedok už nemožno
uplatniť. Pokiaľ je postupom podľa ust. § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní žalobou napadnutý
rozsudok rozhodcovského súdu, bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno zaťažujú žalobcu. Úspešný
žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu svoje práva spojené

s právom na súdnu ochranu. Je povinnosťou všeobecných súdov vykladať právny predpis ústavne
konformným spôsobom. Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do
právoplatných rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov verejnej moci, je v materiálnom právnom
štáte neakceptovateľná. Zákon o rozhodcovskom konaní určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt
alebo jeho účinky napadnúť právnou cestou. Inak platí, že táto lehota márne plynie. Zákonodarca

priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba
v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Všeobecný súd nebol povinný sa zaoberať
skúmaním,čirozhodnutierozhodcovskéhosúdubolovydanévsúladesplatnýmipredpismi.Ajkebybolo
pravdou, čo v napadnutom uznesení uviedol súd, nemalo by to vplyv na uvedené tvrdenie. Vzhľadom
na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu,

exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V
štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery)
rozsudku všeobecného súdu ani rozhodcovského súdu. Ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne
súladnou interpretáciou ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, oprávnený žiadal, aby súd

postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh
na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá
Ústavy SR.

Oprávnený poukazujúc na ust. § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní ďalej namietal, že

exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského rozsudku
alebo exekučného konania realizovaného na takomto podklade len na návrh účastníka konania. Súd
v napadnutom uznesení viackrát konštatuje skutočnosti, akoby vykonal dokazovanie. Dokazovanie vo
veci však nevykonával a k záveru dospel len na základe domnienok. Súd rozhodol v rozpore s dobrými
mravmi. Oprávnenie súdu na zastavenie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku vyplýva z

ustanovenia § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní. V ustanovení § 40 ods. 1 písm. a) tohto zákona
je odkaz na ust. § 1 ods. 3 tohto zákona, kde je uvedený okruh vecí, ktoré môžu byť riešené v
rozhodcovskom konaní. Exekučný súd je oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským
súdom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladnosti rozhodcovskej doložky s dobrými
mravmi. Ak odvolací súd napriek tejto argumentácii usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať

platnosť rozhodcovskej doložky, táto je platná. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc
rozhodcovského súdu neustanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom
konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, ktorá je skutočná. Preto nejde o neprijateľnú
podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka.Oprávnený v odvolaní nesúhlasil s posúdením zmluvy uzavretej medzi ním a povinným ako zmluvy
o spotrebnom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a ďalej namietal nesprávne právne

posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. Uviedol, že súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal,
teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so
zákonom Podľa oprávneného súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť
neprípustnosť exekúcie začatej na podklade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Exekúcia
bola začatá zákonným spôsobom, súd vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie a

od vydania exekučného titulu ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové
právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.

Na základe uvedeného oprávnený žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil
a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd na základe podaných odvolaní preskúmal uznesenie súdu
prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 212
O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods.2 O.s.p. a zistil, že odvolanie
oprávneného nie je dôvodné.

K odvolaniu oprávneného a k jeho návrhom na prerušenie konania odvolací súd konštatuje:

Súd prvého stupňa v danej veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností
vyvodil správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových
a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie

rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

K dôvodom, pre ktoré súd prvého stupňa správne vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil,
odvolací súd uvádza, že exekučný súd je povinný pri nútenom výkone rozhodnutia postupovať v
medziach a v súlade so zákonom, a preto je povinný nepripustiť vykonanie exekúcie na podklade

exekučného titulu vydaného orgánom, ktorý stratil legitimitu na vydanie rozhodcovského rozsudku. Na
základe takéhoto titulu nemožno viesť exekúciu proti povinnému. Chýba mu totiž dôležitá vlastnosť, a
to jej materiálna vykonateľnosť.

Vychádzajúc z právnej úpravy obsiahnutej v Exekučnom poriadku je zrejmé, že exekučný súd je povinný

dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, a to v každom
štádiu vedenia exekúcie, na návrh účastníka konania alebo aj bez takéhoto návrhu a v prípade zistenia,
že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na
zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj primerane procesne zareagovať. Predovšetkým je povinný
skúmať, či podklad, na základe ktorého je exekúcia vykonávaná, je spôsobilým exekučným titulom v

zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku.

Skutočnosť, že exekučný súd je oprávnený skúmať, či sú splnené predpoklady exekúcie v každom
štádiu exekučného konania, vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR z 9.12. 2010, sp. zn. II. ÚS
545/2010-15.

Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní rozhodcovská zmluva musí mať
písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá
v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá
telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu

rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.

Z obsahu spisu je zrejmé, že rozhodcovská doložka bola súčasťou Všeobecných podmienok poskytnutia
úveru. Aj keď tie boli priložené na zadnej strane zmluvy o úvere, zmluvné strany podpísali len Zmluvu o
úvere a nie uvedené všeobecné podmienky (a teda aj rozhodcovskú doložku). Pokiaľ je rozhodcovská

doložka súčasťou len Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, nie je možné tvrdiť, že je dojednaná
individuálne a že nie je podmienkou poskytnutia úveru, keďže to vyplýva už len zo samotného názvu
„podmienky poskytnutia úveru“.Odvolací súd sa preto plne stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v tomto prípade nebola
rozhodcovská doložka individuálne dojednaná, v dôsledku ktorej nebola platne založená právomoc
rozhodcovskéhosúdu.Nímvydanýrozhodcovskýrozsudokpretonemôžebyťvykonateľnýmexekučným

titulom (a to bez ohľadu na charakter účastníkov konania), a preto prvostupňový súd správne exekúciu
zastavil.

K ďalším odvolacím námietkam oprávneného odvolací súd uvádza, že judikatúra súdov vrátane
Európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v

odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č.
21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19.
februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so zreteľom na neplatnú
rozhodcovskú doložku nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami.

Preto odvolací súd napadnuté uznesenie podľa ustanovenia § 219 Občianskeho súdneho poriadku ako
vecne správne potvrdil.

Vo vzťahu k návrhu oprávneného na prerušenie konania a predloženie veci Ústavnému súdu SR na
konanie o súlade ust. § 44 ods.2 veta práva a druhá Exekučného poriadku s čl. l ods. l veta prvá Ústavy

Slovenskej republiky, odvolací súd konštatuje, že považuje výklad právnej normy - ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku za ústavne konformný a nerozporný s ústavou. Neboli splnené zákonné
podmienky na prerušenie konania, predpokladané v ustanovení § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p., pretože
rozhodnutie súdu nezávisí od otázky, ktorú by nebol v tomto konaní oprávnený riešiť a rovnako nebola
splnená podmienka, uvedená v druhej vete tohto ustanovenia, že by pred rozhodnutím vo veci dospel

k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.
Vo vzťahu k návrhu oprávneného na prerušenie konania a na predloženie veci Súdnemu dvoru EÚ,
odvolací súd konštatuje:

Podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny
dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že toto vyžaduje, aby v prípade, že súd konanie chce prerušiť,
predtým rozhodol, že požiada Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej

zmluvy.

Odvolací súd konštatuje, že v danom prípade nie je dôvod na aplikáciu ustanovenia § 109 ods. 1 písm.
c) Občianskeho súdneho poriadku, a to z dôvodu, odvolací súd takéto rozhodnutie nevydal.

Odvolací súd k uvedenému zároveň uvádza, že v danom konaní na poskytnutie spravodlivej ochrany
práv a oprávnených záujmov účastníkov konania, nie je potrebný na rozhodnutie vo veci výklad práva
Európskeho spoločenstva, podávaný Súdnym dvorom v konaní o prejudiciálnej otázke.

Tak ako vyplýva zo spisu, exekučným titulom v predmetnom konaní je rozhodcovský rozsudok.

Odvolacísúdnepovažujezaaktuálneriešiťprejudiciálneotázky,nastolenéoprávnenýmatozdôvodu,že
podľa judikatúry Súdneho dvora, je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom
prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (rozsudok Súdneho dvora
Pannon C- 243/08: „Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka, ako je tá, ktorá je

predmetomsporuvovecisamej,spĺňakritériápožadovanénato,abyjubolomožnékvalifikovaťvzmysle
článku 3 ods. 1 smernice 93/13 ako nekalú.“, tiež rozsudok Súdneho dvora Freiburger Kommunalbauten
C-237/02).

Smernica Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len ,,smernica“)

vychádza zo vzorového okruhu klauzúl. Členské štáty si mohli vybrať, do akej miery prevezmú
smernicou odporúčané nekalé klauzuly. Zároveň sa však umožnilo členským štátom prekročiť
rámec smernice, čo umožnilo upraviť okruh neprijateľných podmienok aj širšie ako odporúča
smernica ,,Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvouvoblastiobsiahnutejtoutosmernicouscieľomzabezpečeniamaximálnehostupňaochranyspotrebiteľa“,
(čl. 8 smernice).

Kým Smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim
súdnejkontrolyneprijateľnýchpodmienokvspotrebiteľskýchzmluváchnazákladeindikatívnehovýpočtu
neprijateľných podmienok (arg. slovo ,,najmä“ v § 53 ods. 4 OZ). To znamená, že súdu nič nebráni
judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej klauzuly v §
53 ods. 1 OZ, a teda nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo okruhu

uvedeného v Občianskom zákonníku.

Z napadnutého uznesenia vyplýva, že súd prvého stupňa odôvodnil neprijateľnosť rozhodcovskej
doložkytým,žesijuspotrebiteľosobitnenevyjednalapoukázalnajejsplynutiesostatnýmištandardnými
podmienkami.

S takýmto záverom prvostupňového súdu sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil.

Vo vzťahu k otázkam, ktoré oprávnený žiadal predložiť Súdnemu dvoru EÚ, odvolací súd poznamenáva,
že vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil záver, že o doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil
spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si

medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie
na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu.

Zo Smernice Rady 93/13/EHS vyplýva, že na spotrebiteľa pri typových zmluvách dopadá ochranný režim
zákazu neprijateľných zmluvných podmienok. O typovú, spotrebiteľskú zmluvu vrátane rozhodcovskej

doložky ide aj v predmetnej právnej veci. Nepochybne ide o štandardnú typovú zmluvu medzi
podnikateľom a spotrebiteľom (čl. 1 ods. 1, čl. 2 písm. b/, c/ Smernice Rady 93/13/EHS).

Vo vzťahu k zneniu prejudiciálnej otázky 2), ktorú žiadal predložiť oprávnený, odvolací súd konštatuje,
čo tiež vyplýva z jeho viacerých predchádzajúcich rozhodnutí, že pokiaľ ide o tzv. nevýhradnú

rozhodcovskú doložku, možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou
rozhodcovské žaloby podávajú veritelia, čo možno odôvodniť aj rozsahom nárokov plynúcich zo
štandardne formulovanej úverovej zmluvy. Naopak, ak niektorý spotrebiteľ výnimočne uplatňuje svoje
práva, tak využíva štátny súd.

Príloha Smernice, ktorá obsahuje zoznam nekalých podmienok, ustanovuje pod písm. q/,,...
najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory nepodliehajúce právnym ustanoveniam, výhradne
arbitrážou...“

Ide o vzorový zoznam, a preto aj keby odporúčanie pod písm. q/ smernica neobsahovala, vlastne

by to nemalo praktický význam a dopad pre slovenského zákonodarcu, ktorý mohol upraviť okruh
neprijateľných podmienok podľa vlastných predstav. Ak je nerozhodujúce, či vzorový zoznam vôbec
obsahuje klauzulu o rozhodcovskej doložke, je rovnako irelevantné, ak zoznam obsahuje určité znenie
týkajúce sa rozhodcovskej doložky. V konečnom dôsledku slovenský zákonodarca ani neprevzal znenie
Smernice pod bodom q/ prílohy v jej znení. Rovnako je nerozhodujúce, či sa bude operovať termínom

„doložka“ alebo „podmienka“ v prílohe Smernice.

Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že možnosť výberu medzi rozhodcovským konaním a
všeobecným súdom nebráni súdnej kontrole zmluvných podmienok (vopred formulovaná zmluva bez
možnosti zmeny jej obsahu, čl. 3 ods. 2 smernice Rady 93/13/EHS).

Preto odvolací súd zamietol návrhy oprávneného na prerušenie konania.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.