Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, March 10, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/122/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6114208773
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6114208773.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a

členov senátu Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci navrhovateľa B. I., nar. XX.
XX. XXXX, bytom XXX XX Q. XXX, právne zastúpeného JUDr. Ľubomírom Hlbočanom, advokátom,
Advokátska kancelária so sídlom Vajnorská 20, 831 03 Bratislava, proti odporcovi I. J., nar. XX. XX.
XXXX, bytom K. V. XXXX/X, XXX XX O. O., právne zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Martin
Kováčik, s.r.o. so sídlom Komenského 3, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 47 236 876, v konaní o zaplatenie
100.000,00 € s príslušenstvom a zmluvnej pokuty, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Banská Bystrica č. k. 12C/195/2014-117 zo dňa 30. 10. 2014, takto

r o z h o d o l :

Návrh navrhovateľa na pripustenie vstupu ďalšieho účastníka konania na strane odporcu z a m i e t
a a zmenu návrhu n e p r i p ú š ť a.

Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Navrhovateľ je povinný nahradiť odporcovi trovy odvolacieho konania pozostávajúce z trov právneho
zastúpenia vo výške 760,94 € k rukám jeho právneho zástupcu, do 3 dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorý sa domáhal voči odporcovi

zaplatenia sumy 100.000,00 € titulom zmluvy o pôžičke uzatvorenej s odporcom dňa 11. 05. 2011
spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 9,5 % zo sumy 100.000,00 € od 21. 07. 2011 do
zaplatenia, a spolu so zmluvnou pokutou za obdobie od 21. 07. 2011 do 06. 09. 2011 zo sumy
111.600,00€vovýške 2.622,60€,zmluvnoupokutouvovýške0,05%zakaždýdeň omeškaniazosumy
100.000,00 € od 07. 09. 2011 do zaplatenia. Navrhovateľ poukazoval najmä na to, že predmetná zmluva
o pôžičke bola uzatváraná medzi účastníkmi konania ako fyzickými osobami, hoci boli podnikateľmi.
Predmetnú pohľadávku si navrhovateľ uplatnil aj v reštrukturalizačnom konaní v domnení, že na odporcu

je vyhlásený malý konkurz a v dôsledku toho, že si pohľadávku prihlásil a správca ju nepoprel, mal za
to, že nenastal zánik tejto pohľadávky, keď do reštrukturalizácie nebol zahrnutý osobný majetok dlžníka.

Okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal na podstatu reštrukturalizačného konania,
ktorým je ozdravenie podnikania dlžníka s tým, že fyzická osoba podnikateľ vykonáva podnikateľskú
činnosť na vlastnú zodpovednosť, pričom nie je pri nej ani pri živnostníkovi stanovené obmedzenie jej
ručenia vlastným majetkom za záväzky z podnikania (ako je tomu u takých podnikateľských subjektov

ako spoločnosť s ručením obmedzeným, či komanditná spoločnosť). Fyzická osoba podnikateľ ručí za
svoje záväzky z podnikania celým aj súkromným majetkom a na uspokojenie veriteľov dlžníka sa tak,
či už v konkurze alebo reštrukturalizácii použije celý jeho majetok bez ohľadu na charakter záväzku
zodpovedajúci prihlásenej pohľadávke veriteľa. Vzhľadom na uvedené vyhodnotil, že v reštrukturalizáciisavyporiadavajúvšetkyzáväzkydlžníka -fyzickejosobypodnikateľa,vdôsledkučohojemožnéprihlásiť
aj pohľadávky z inej ako podnikateľskej činnosti. Uvedenému naznačuje aj označenie úpadcu, resp.
dlžníka v prihláškach pohľadávok veriteľov, ktoré rozlišuje len medzi fyzickou a právnickou osobou.

Navrhovateľ si teda predmetnú pohľadávku, aj keď voči fyzickej osoby prihlásil do reštrukturalizácie (sp.
zn. 1R/80/2011) správne.

Po oboznámení sa so spisom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1R/8/2011 podľa okresného
súdu nevyplýva, že by bola vyslovená neúčinnosť reštrukturalizačného plánu, ktorý nadobudol účinky

28. 06. 2012 voči akémukoľvek veriteľovi. Odporca uhradil v zmysle reštrukturalizačného plánu 5 %
zo zistenej sumy pohľadávky navrhovateľa (5.872,95 €) do jedného roka od kalendárneho mesiaca
nasledujúceho po mesiaci, v ktorom došlo k potvrdeniu plánu súdom. Vo zvyšnom rozsahu (111.586,05
€) sa pohľadávka stala nevymožiteľnou rovnako ako časť žalovanej pohľadávky neprihlásenej do
reštrukturalizácie podľa § 120 ods. 1 zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej v texte len „Zákon o konkurze a

reštrukturalizácii“).

Pokiaľ ide o úrok z omeškania po začatí reštrukturalizačného konania, uvedená pohľadávka sa v celom
rozsahu považuje za odpustenú v zmysle ust. § 138 ods. 2 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii.
Ohľadne zmluvnej pokuty po začatí reštrukturalizačného konania (od 12. 11. 2011) nárok na jej

zaplatenie vznikol omeškaním odporcu s uhradením istiny podľa Zmluvy o pôžičke zo dňa 11. 05.
2011 (21. 07. 2011), nie je pohľadávkou prednostnou v zmysle § 120 ods. 2 Zákona o konkurze a
reštrukturalizácii, a teda sa tak, ako zvyšok istiny stala nevymáhateľnou.

Vzhľadom na vyššie uvedené mal okresný súd za to, že žalovaná pohľadávka navrhovateľa v časti

5.872,95 € zanikla splnením a vo zvyšnom rozsahu (tak istiny, ako aj jej príslušenstva) nie je nárok na
jej zaplatenie dôvodný kvôli zákonom stanovenej nevymáhateľnosti a odpusteniu. Právo domáhať sa
žalovaného plnenia po zohľadnení zaplatenej časti by mal navrhovateľ len v prípade neúčinnosti plánu,
aj to nie cestou žaloby na plnenie, mal by totiž rovno exekučný titul na celú zistenú sumu spolu s úrokom
podľa osobitného predpisu, a to ust. § 161 ods. 1 a ods. 3 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii.

V prípade účinnosti plánu by mal navrhovateľ právo domáhať sa pohľadávky v pôvodnej sume voči
spoludlžníkom a ručiteľom dlžníka (§ 155 ods. 4 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii), čo však nie je
predmetom konania. Vzhľadom na tieto skutočnosti návrh navrhovateľa ako nedôvodný v celom rozsahu
zamietol.

O trovách konania rozhodol okresný súd v zmysle § 142 ods. 1 O. s. p..

Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej 15 dňovej lehote (§ 204 ods. 1 veta prvá O. s. p.) odvolanie
navrhovateľ aj odporca.

Navrhovateľ napadol rozsudok okresného súdu z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. a) O. s. p.
v spojení s § 221 ods. 1 písm. f), h) O. s. p., ako aj z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. b),
c), d), e), f) O. s. p.. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a uložil odporcovi povinnosť
zaplatiť mu sumu 100.000,00 € s príslušenstvom, ako i zmluvnú pokutu vo výške 2.622,60 € a zmluvnú

pokutu vo výške 0,05 % za každý deň z omeškania zo sumy 100.000,00 €, alternatívne, aby rozsudok
okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Rozhodnutie prvostupňového súdu považuje za
nezákonné, a to z dôvodu, že nevypočutie odporcu za prítomnosti navrhovateľa je upretie práva na
zákonný a spravodlivý proces a nepochybne je i upretím práva konať pred súdom, ktorého integrálnou
súčasťou je aj právo navrhovateľa, aby bol odporca k obsahu návrhu vypočutý, a aby mu navrhovateľ

mohol klásť otázky. Skutočnosti zistené výsluchom odporcu by mali bezpochyby vplyv na rozhodnutie
súdu vo veci samej, pričom jeho výsluch navrhoval už v žalobe. Z tohto dôvodu sa mal okresný
súd pokúsiť o výsluch odporcu, a pokiaľ sa tento na pojednávanie nedostavil, pojednávanie mal súd
odročiť, s tým, že v prípade jeho opakujúceho sa nedostavenia by zabezpečil jeho výsluch predvedením
alebo predvolaním pod hrozbou uloženia pokuty. Okresný súd však nemal rozhodnúť bez toho, aby

odporcu vypočul a ani sa nepokúsil o opätovné vykonanie dôkazu výsluchom odporcu, čím okresný
súd nezachoval ani princíp ústnosti a priamosti najmä vo vzťahu k odporcovi, ktorého zmyslom je, aby
sa súd oboznámil so skutkovým stavom bezprostredne stykom s účastníkom konania prostredníctvom
priamej ústnej komunikácie. Prečo súd nepovažoval výsluch odporcu za nutný vo svojom rozhodnutínezdôvodnil.Vtejtočastijepretoodôvodnenierozsudkunepreskúmateľné,akneobsahujeodôvodnenie,
prečo upustil od výsluchu odporcu, a tento dôkaz nevykonal. Aj nedostatok riadneho odôvodnenia
rozsudku spočívajúceho v neodôvodnení nevykonania navrhnutého dôkazu súdom zakladá porušenie

práva účastníka konať a uplatňovať právo pred súdom, ako aj právo na spravodlivý proces, medzi ktoré
patrí i právo, aby bol v konaní vypočutý odporca súdom za prítomnosti navrhovateľa. Okresný súd tak
založil svoje rozhodnutie bez náležite zisteného skutkového stavu, a toto oprel len o právny názor, ktorý
tlmočil právny zástupca odporcu, pričom sa nevysporiadal s právnym názorom odvolacieho exekučného
súdu vysloveného v jeho rozhodnutí pod sp. zn. 43CoE/49/2014 (Krajského súdu v Banskej Bystrici).

Opätovne zdôraznil, že jeho pohľadávka vznikla zo zmluvy o pôžičke, ktorá bola uzatvorená medzi ním
ako veriteľom a na druhej strane odporcom, ako fyzickou osobou nepodnikateľom ako dlžníkom. Pokiaľ
by prvostupňový súd odporcu vypočul, zistil by, že tento je ženatý a Zmluvu o pôžičke uzavrel počas
manželstva. Po podaní jeho žaloby bolo následne povinnosťou súdu v konaní zodpovedať predbežnú
otázku, či pohľadávka patriaca do BSM mohla zaniknúť a vysporiadať sa v reštrukturalizačnom konaní,
ktorého účelom je ozdravenie podniku, a nie ozdravenie BSM. Touto predbežnou otázkou sa súd vôbec

nezaoberal. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 53 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, že len
vyhlásením konkurzu zaniká BSM úpadcu a musí sa vysporiadať, čo neplatí pre reštrukturalizačné
konanie, ktoré smeruje k ozdraveniu podniku a nie k ozdraveniu majetkových pomerov manželov
patriacich do BSM. Polemizoval s právnym záverom okresného súdu, podľa ktorého podaním určovacej
žaloby na neúčinnosť reštrukturalizačného plánu voči navrhovateľovi, pokiaľ by navrhovateľ preukázal

naliehavý právny záujem na takomto určení, by získal exekučný titul na celú zistenú sumu spolu s úrokmi
podľa osobitného predpisu, a tento právny záver je podľa neho bez právneho významu vzhľadom
na vyššie uvedené. Žaloba na neúčinnosť reštrukturalizačného plánu by úspešná nemohla byť, lebo
nepochybne jeho pohľadávka do reštrukturalizácie nepatrila, keďže je pohľadávkou patriacou do BSM,
čo mal súd riešiť ako zásadnú predbežnú otázku. Ani v spise Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.

1R/80/2011 nie je dohoda o schválení vyporiadania BSM súdom, lebo v reštrukturalizácii sa rieši len
majetok slúžiaci na podnikanie a BSM povolením a schválením reštrukturalizačného plánu nezaniká, a
ani sa nevyporiadava. Vzhľadom na to sa môže domáhať uspokojenia svojej pohľadávky z osobného
majetku odporcu, ako aj z majetku, ktorý má odporca v BSM, pretože pôžička bola poskytnutá fyzickej
osobe - odporcovi a nemala žiadny súvis s jeho podnikaním. Keďže k vyporiadaniu BSM nedošlo,

nemohol ani zaniknúť dlh odporcu z pôžičky, ktorý nevznikol v súvislosti s podnikaním, ale tvorí súčasť
BSM. Aj z ust. § 2 zák. č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní vyplýva, že za záväzky vzniknuté
z podnikania ručí podnikateľ aj svojim osobným majetkom, teda záväzky vzniknuté z podnikania možno
uspokojiť aj z osobného majetku podnikateľa patriaceho do BSM alebo z majetku patriaceho výlučne
jemu.

Na záver poukázal na to, že ak by reštrukturalizačný správca s náležitou odbornou starostlivosťou
skúmal pôvod jeho pohľadávky, musel by ju vylúčiť z reštrukturalizačného konania ako pohľadávku tam
nepatriacu, ale patriacu do BSM odporcu, lebo nemala na základe dokladov žiadny súvis s podnikaním.
To, že tak reštrukturalizačný správca neurobil, neznamená, že jeho pohľadávka patriaca do BSM zanikla

v reštrukturalizácii, pretože to odporuje zákonu. Vzhľadom na uvedené je rozhodnutie prvostupňového
súdu zmätočné, odporujúce zákonu.

Odporca podal odvolanie čo do výroku o náhrade trov konania. I keď súd priznal
v konaní jemu ako úspešnému náhradu trov konania, nepriznal mu ich v ním uplatnenej výške. Okresný

súd mu nepriznal trovy právneho zastúpenia za poradu s klientom dňa 27. 10. 2014 po osobnom prevzatí
vyjadrenia navrhovateľa k odporu a podanie na súd - vyjadrenie zo dňa 28. 10. 2014 k vyjadreniu
navrhovateľa. Nepriznané trovy právneho zastúpenia považuje za účelné vzhľadom na skutočnosť,
že dňa 27. 10. 2014 bol advokátsky koncipient nahliadnuť do súdneho spisu, o čom svedčí úradný
záznamadňa27.10.2014bolookresnémusúdudoručenévyjadrenienavrhovateľakodporupodanému

odporcom, ktoré sa nachádza v súdnom spise. O tom, že sa navrhovateľ prostredníctvom právneho
zástupcu vyjadril k odporu podanému odporcom, sa právny zástupca odporcu dozvedel na základe
nahliadnutia do súdneho spisu. Následne na to dňa 27. 10. 2014 ho právny zástupca oboznámil
na osobnej porade s vyjadrením navrhovateľa zo dňa 24. 10. 2014. Túto poradu preto považuje za
dôvodnú, keď jej obsahom bolo nielen oboznámenie s vyjadrením navrhovateľa, ale hlavne osobná

porada ohľadom ďalšieho postupu v konaní. Keďže vyjadrenie navrhovateľa zo dňa 24. 10. 2014
obsahuje nové skutočnosti, ktoré navrhovateľom dovtedy neboli uplatnené v žiadnom z jeho vyjadrení,
považovali za potrebné sa účelne brániť a vyjadriť sa k týmto skutočnostiam. Vo vyjadrení zo dňa
28. 10. 2014 reaguje na vyjadrenie navrhovateľa a uvádza v ňom stanovisko k jeho tvrdeniam. Práveargumentácia obsiahnutá v tomto vyjadrení bola relevantná pre konečné rozhodnutie súdu. Navrhol
preto, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu v časti výroku o náhrade trov konania zmenil tak, že
uloží navrhovateľovi povinnosť nahradiť odporcovi trovy konania v celkovej výške 11.060,62 €, ako i

trovy konania odvolacieho.

Odporca k odvolaniu navrhovateľa v písomnom vyjadrení uviedol, že námietka navrhovateľa v odvolaní,
že odporca nebol osobne prítomný na pojednávaní, nie je dôvodná. Podľa neho medzi účastníkmi
konania nebol sporný skutkový stav veci a v tomto konaní išlo výlučne o posúdenie právnej otázky. Práve

na základe tejto skutočnosti usúdil, že jeho účasť na pojednávaní nie je potrebná, právny zástupca ho
ospravedlnil, zaujal stanovisko, ktorým reagoval na vyjadrenie navrhovateľa zo dňa 24. 10. 2014. Okrem
toho svoj názor prezentoval na pojednávaní 30. 10. 2014 prostredníctvom svojho právneho zástupcu,
ktorý bol na pojednávaní prítomný osobne. Vzdal sa teda sám práva byť prítomný na pojednávaní,
využil svoje právo zakotvené v § 24 O. s. p., preto k porušeniu práv odporcu, teda ani navrhovateľa
nedošlo. Za zmätočné považoval naopak vyjadrenie navrhovateľa spočívajúce v tom, že tento tvrdil,

že sa mylne domnieval, že si pohľadávku prihlasuje do malého konkurzu. Je však nepochybné, že
navrhovateľ si pohľadávku zo Zmluvy o pôžičke prihlásil prihláškou do reštrukturalizačného konania.
Keďže si ju prihlásil do reštrukturalizácie a dokonca sa zúčastnil aj schôdze veriteľov, bol si vedomý, že
bola povolená reštrukturalizácia, a nie malý konkurz. V tejto súvislosti poukázal na § 113 ods. 4 Zákona
o konkurze a reštrukturalizácii s tým, že na základe tohto ustanovenia v priebehu reštrukturalizačného

konania nemohol byť vyhlásený ani malý konkurz. Tento mohol byť vyhlásený len po zastavení
reštrukturalizačného konania. Právne konštrukcie, ktoré uviedol navrhovateľ v odvolaní v súvislosti s
poskytnutou pôžičkou v nadväznosti na BSM sú podľa neho bez právneho významu. Nie je dôležité,
či pohľadávka navrhovateľa bola súčasťou BSM odporcu a jeho manželky, alebo išlo o individuálny
záväzok odporcu. Dôležité je to, že do konkurzu a reštrukturalizácie sa prihlasujú všetky pohľadávky

voči dlžníkovi, ktoré vznikli pred začatím konkurzu alebo reštrukturalizácie bez ohľadu na to, či ide o
pohľadávky pochádzajúce z podnikateľskej činnosti alebo nie. Poukázal i na uznesenie Krajského súdu
v Trnave č. k. 21CoKr/4/2013 a rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 2C/79/2012. Na záver
zdôraznil, že fyzická osoba je tou istou fyzickou osobou, či už s podnikateľským alebo nepodnikateľským
oprávnením, ktorá má spôsobilosť mať práva a povinnosti, založená je narodením a zaniká smrťou.

Takátofyzickáosobazodpovedásvojmuveriteľovicelýmsvojimmajetkomakodlžník,nieakopodnikateľ,
resp. nepodnikateľ, čo je v súlade i so systematickým členením Zákona o konkurze a reštrukturalizácii,
kde sa používa pojem
„dlžník“, ktorý je rozlišovaný z pohľadu jeho subjektivity jedine na fyzickú alebo právnickú osobu. Fyzická
osoba - podnikateľ teda zodpovedá za svoje záväzky celým svojim majetkom, a z tohto dôvodu

nemožno k odporcovi - podnikateľovi (dlžníkovi) pristupovať v prípade dlhov raz ako ku fyzickej osobe -
podnikateľovi a v inom prípade ako ku fyzickej osobe - nepodnikateľovi a na základe takéhoto členenia
jeho záväzky rozdeľovať. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) prejednal odvolania oboch účastníkov konania

viazaný rozsahom a dôvodmi ich odvolaní v zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. napadnutý rozsudok okresného súdu v celom
rozsahu ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p.

Podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak

sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V priebehu odvolacieho konania navrhovateľ podal návrh na rozšírenie svojho návrhu voči odporkyni

2/ - manželke odporcu v 1/ rade s tým, aby odvolací súd pripustil zmenu návrhu (petitu) a povinnosť
zaplatiť mu 100.000,00 € s príslušenstvom, zmluvnú pokutu vo výške 2.622,60 € a zmluvnú pokutu vo
výške 0,05 % za každý deň omeškania zo sumy 100.000,00 € uložil aj odporkyni 2/, teda manželke
odporcu. Úvodom však žiadal, aby odvolací súd pripustil, aby do konania na strane odporcu vstúpila
odporkyňa 2/ XT. manželka odporcu 1/, a to v zmysle § 92 ods. 1 O. s. p.. Uvedeného sa domáhal v

zmysle § 155 ods. 4 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii reagujúc na argumenty odporcu, pretože
pokiaľ by sa reštrukturalizácia mala týkať aj osobných dlhov netýkajúcich sa podnikania odporcu 1/, v
takom prípade s odkazom na uvedené ustanovenie Zákona o konkurze a reštrukturalizácii prichádzado úvahy vymáhanie pohľadávky voči odporkyni 2/ ako manželky odporcu 1/ z titulu spoludlžníctva a
ručiteľstva z BSM.

Odvolací súd sa prioritne zaoberal návrhom navrhovateľa podaným v odvolacom konaní, ktorým sa
navrhovateľ domáhal, aby súd v zmysle ust. § 92 ods. 1 O. s. p. pripustil do konania vstup odporkyne
2/ W. J., manželky odporcu 1/ odôvodňujúc predmetný návrh ust. § 155 ods. 4 Zákona o konkurze a
reštrukturalizácii.

Podľa § 92 ods. 1 O. s. p. na návrh účastníka môže súd pripustiť, aby do konania vstúpil ďalší účastník.
Súhlas toho, kto má takto do konania vstúpiť, je potrebný, ak má vystupovať na strane navrhovateľa.

Podľa § 216 ods. 1 O. s. p. ustanovenia § 92 ods. 1 a 4, § 97 a 98 pre odvolacie konanie neplatia.

Ako je vyššie uvedené, niektoré ustanovenia upravujúce konanie pred súdom prvého stupňa pre

odvolacie konanie neplatia, nakoľko ich zákon vylučuje. Pre odvolacie konanie neplatí ust. § 92 ods. 1 a
4 upravujúce pristúpenie ďalšieho účastníka do konania, či zámenu účastníkov konania, ako i ust. § 97
a 98 upravujúce uplatnenie vzájomného návrhu, či započítanie ako formu obrany. Vzhľadom na vyššie
uvedené preto odvolací súd z dôvodu ustálenia okruhu účastníkov konania posúdil návrh navrhovateľa
na pripustenie vstupu ďalšieho účastníka do konania v zmysle ust. § 92 ods. 1 O. s. p. ako neprípustný,

ktorývylučujesamotnéustanovenieObčianskehosúdnehoporiadku,pretomuneostávaloiné,akonávrh
navrhovateľa na pripustenie vstupu ďalšieho účastníka konania na strane odporcu v zmysle § 216 O. s.
p. zamietnuť. Naviac v odvolacom konaní nemožno rozšíriť žalobu na druhého z manželov ani v zmysle
súdnej judikatúry (R35/1966). V nadväznosti na uvedené následne nemohol odvolací súd považovať za
dôvodný ani jeho návrh na pripustenie zmeny návrhu vo veci samej tak, aby povinnosť, uloženia ktorej sa

domáha navrhovateľ voči odporcovi, bola uložená v rovnakom rozsahu jeho manželke ako odporkyni 2/.

Podľa § 95 ods. 1 O. s. p., navrhovateľ môže za konania so súhlasom súdu meniť návrh na začatie
konania. Zmenený návrh treba ostatným účastníkom doručiť do vlastných rúk, pokiaľ neboli prítomní na
pojednávaní, na ktorom došlo k zmene.

Podľa ods. 2 tohto ustanovenia súd nepripustí zmenu návrhu, ak by výsledky doterajšieho konania
nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Súd nepripustí zmenu návrhu ani v prípade,
ak by na konanie o zmenenom návrhu bol vecne príslušný iný súd.

Doposiaľ okresný súd nevykonával dokazovanie vo vzťahu k manželke odporcu, preto výsledky
doterajšieho konania nemôžu byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Naviac uloženie
povinnosti súdom niekomu kto nie je účastníkom konania by bolo v rozpore s princípmi formálnej logiky.
Odvolací súd preto návrh navrhovateľa na zmenu návrhu podľa § 95 ods. 2 O. s. p. nepripustil.

Po tom, ako odvolací súd nepripustil vstup ďalšieho účastníka do odvolacieho konania a nepripustil
ani zmenu návrhu v zmysle návrhov podaných navrhovateľom v odvolacom konaní, skúmal okolnosť,
či zo strany okresného súdu nedošlo k postupu, ktorým by bola odňatá možnosť účastníkovi konať
pred súdom, ak uvedené malo podľa navrhovateľa vyplývať z toho, že okresný súd nevypočul odporcu
na pojednávaní, nevykonal dôkaz výsluchom odporcu, čím mu odňal jeho právo klásť odporcovi

otázky, resp. nezachoval princíp ústnosti a priamosti vo vzťahu k odporcovi, ktorého zmyslom podľa
navrhovateľa je, aby sa súd oboznámil so skutkovým stavom bezprostredne stykom s účastníkmi
konania prostredníctvom priamej ústnej komunikácie.

Procesný postup okresného súdu, ktorý prejednal vec na nariadenom pojednávaní dňa 30. 10. 2014

bez účasti odporcu, považoval navrhovateľ za rozporný z dôvodu, že okresný súd rozhodol v jeho
neprítomnosti, pričom za účelom zistenia riadneho skutkového stavu sám nariadil výsluch účastníkov
konania podľa § 131 ods. 1 O. s. p.. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že navrhovateľ, resp. jeho
právny zástupca na pojednávaní dňa 30. 10. 2014 nenavrhol dôkaz výsluchom odporcu, ale ani v
iných podaniach adresovaných súdu. Súd vykonal dokazovanie listinami: návrhom zo dňa 14. 04. 2014,

zmluvou o pôžičke zo dňa 11. 05. 2011, výdavkovým a príjmovým pokladničným dokladom zo dňa 11.
05. 2011, príjmovým pokladničným dokladom zo dňa 06. 09. 2011 a oznámil obsah listín špecifikovaných
na strane 109 predmetnej zápisnice o pojednávaní zo dňa 30. 10. 2014 vrátane odporu proti platobnému
rozkazu zo dňa 28. 07. 2014, a vyjadrenia odporcu zo dňa 28. 10. 2014. Z uvedeného nevyplýva, že bynavrhovateľ navrhol vykonať dôkaz výsluchom odporcu napriek tomu, že navrhovateľ mal v konaní
právneho zástupcu a zároveň bol o svojich právach v zmysle § 120 ods. 4 O. s. p. riadne poučený.
Uvedené vyplýva z predvolania na pojednávanie, ktoré bolo doručené navrhovateľovi dňa 09. 10. 2014

(č. l. 52 spisu) a následne bol o svojom práve poučený aj na pojednávaní dňa 30. 10. 2014. O povinnosti
označiťanavrhnúťvykonaniedôkazovnajneskôrdovyhláseniauznesenia,ktorýmsakončídokazovanie
vzmysle §120 ods.4O.s.p.bolnavrhovateľtedariadnepoučený.Zatakýtonávrhnemožnopovažovať
samotnú žalobu, ak v nej navrhovateľ len všeobecne označil ako dôkaz výsluch účastníkov konania, a
tento následne nenavrhol vykonať.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký nežiadúci postup súdu v prejednávanej veci,
ktorým súd účastníkovi konania znemožní realizáciu tých práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny
poriadok za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto vada je významná najmä
vtedy, ak by súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými právnymi

predpismi,atýmbyodňalúčastníkovijehoprocesnépráva.Zobsahuspisunevyplýva,žebynavrhovateľ
vykonanie dôkazu osobným výsluchom odporcu navrhol, preto ak okresný súd prejednal vec v jeho
neprítomnosti, postupujúc v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. a odporca ako účastník konania, ktorý sa
pojednávania osobne nezúčastnil nepovažoval postup okresného súdu, ktorý vec prejednal a rozhodol v
jeho neprítomnosti za taký, ktorým by bolo porušené jeho právo, nemohlo dôjsť k porušeniu procesných

práv na strane navrhovateľa. Nemožno preto považovať postup okresného súdu, ktorý rozhodol v
neprítomnosti odporcu za nesprávny, ak vo veci rozhodol prihliadajúc na obsah spisu a dosiaľ pred
ním vykonané dôkazy. Navrhovateľ pre prípad, ak mal záujem odporcovi klásť otázky, súdu nenavrhol
vykonanie dôkazu výsluchom odporcu za týmto účelom, preto ak takýto návrh nepodal, nemohlo
zo strany okresného súdu dôjsť k porušeniu jeho procesného práva tento dôkaz - kladenie otázok

odporcovi, vykonať.
V tejto súvislosti preto odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že rozhodnutím vo veci samej v
neprítomnosti odporcu bez splnenia predpokladov pre takýto postup by mohlo dôjsť eventuálne k
porušeniu procesných práv na strane odporcu, nie však navrhovateľa. Odvolací súd preto konštatuje,
že vo vzťahu k navrhovateľovi nedošlo k odňatiu jeho práv konať pred súdom, keďže v konaní aj

prostredníctvom právneho zástupcu mal možnosť uplatniť si všetky svoje procesné práva. Naviac k
uvedenému odvolací súd poznamenáva, že súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi
účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie
návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutia, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je
vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O. s. p.) a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu

môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení, nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.
s. p. (viď R37/1993).

V žiadnom prípade nemožno zo strany okresného súdu namietať, že by postupom súdu došlo k
porušeniu princípu ústnosti a priamosti súdneho konania, ak sám navrhovateľ, ktorý sa porušenia týchto

práv domáha, bol osobne na pojednávaní vypočutý, mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým dôkazom,
ktoré boli v konaní vykonané a z dôvodmi, na základe ktorých odporca s návrhom nesúhlasil bol riadne
oboznámený prostredníctvom jeho písomných podaní vrátane vyjadrenia jeho právneho zástupcu na
pojednávaní, teda neexistovalo tvrdenie či dôkaz, s ktorým by nebol navrhovateľ pred rozhodnutím
vo veci samej zo strany okresného súdu oboznámený, aby sa k nim nemohol vyjadriť. Ak okresný

súd nepristúpil k osobnému výsluchu odporcu, nakoľko mal za dostatočné vyjadrenie jeho právneho
zástupcu, ktorého za týmto účelom odporca v konaní splnomocnil na svoje zastupovanie, išlo o
právo súdu vyhodnotiť, či dokazovanie vykonané pred rozhodnutím vo veci samej je dostatočným pre
posúdenie návrhu navrhovateľa.

I keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej v texte len
„dohovor“) zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť
dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primárne upravené
vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. Ústava SR neupravuje prípustnosť dôkazov, ale
ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Takisto význam dôkazov

a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý
rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje
právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa
zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03).Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení. Súd ale nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať

všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a záver o tom, ktoré z dôkazov
budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov
konania. Treba dodať, že aj podľa judikatúry ústavného súdu nepatrí do obsahu základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa
riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS
3/97, II. ÚS 251/03).

Keďže odvolací súd má za to, že navrhovateľovi nebolo žiadnym spôsobom odňaté právo konať pred
súdom, resp. jeho právo na spravodlivý súdny proces, prejednal následne rozhodnutie okresného súdu

vo veci samej.

Hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bola skutočnosť, že žalovaná
pohľadávka navrhovateľa v časti 5.872,95 € zanikla splnením v zmysle § 159 Zákona o konkurze a
reštrukturalizácii. Vo zvyšku tak istiny, ako aj jej príslušenstva nie je nárok na jej zaplatenie dôvodný kvôli

zákonomstanovenejnevymáhateľnosti(§20ods. 1Zákonaokonkurzeareštrukturalizácii)aodpusteniu
(§ 138 ods. 2 Zákona o konkurze a vyrovnaní). Odvolací súd sa s týmto právnym záverom okresného
súdu v celom rozsahu stotožňuje a aplikujúc ust. § 219 ods. 2 O. s. p. na dôvody v napadnutom
rozhodnutí v celom rozsahu odkazuje.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd poznamenáva, že reštrukturalizácia
dáva dlžníkovi možnosť zbaviť sa „starých dlhov“, ktoré vznikli do začatia reštrukturalizačného konania.
Prihláška musí obsahovať predovšetkým identifikačné údaje veriteľa v závislosti od toho, či ide o
fyzickú alebo právnickú osobu, ktorý si uplatňuje pohľadávku a úpadcu, proti ktorému pohľadávka
smeruje. Právnym dôvodom vzniku pohľadávky je právna skutočnosť, na základe ktorej vznikla veriteľovi

pohľadávka (napr. kúpna zmluva, na základe ktorej predávajúci plnil a dlžník nezaplatil kúpnu cenu,
alebo pracovná zmluva, z ktorej si zamestnanec uplatňuje nevyplatenú mzdu). Podľa právneho dôvodu
vzniku pohľadávky posúdi oprávnenosť prihlásenej pohľadávky a jej vymáhateľnosť správca, prípadne
súd v incidenčnom konaní o určenie pohľadávky. Len v žalobe o určenie pohľadávky ak ju správca
poprie, sa veriteľ môže domáhať len toho právneho dôvodu vzniku, ktorý uviedol v prihláške. Právo

preskúmavať a popierať prihlásené pohľadávky má len správca. Takéto právo nemá dlžník ani veriteľ.
Ak správca nepoprie pohľadávku v stanovenej lehote, považuje sa pohľadávka za zistenú. Veriteľ
zistenej pohľadávky má právo, aby bola jeho pohľadávka v reštrukturalizačnom konaní uspokojená.
V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd i na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
43CoE/49/2014, na ktoré v odvolaní navrhovateľ odkazoval, že zoznam pohľadávok je len v prípade

neúčinnosti plánu exekučným titulom (§ 161 ods. 3). Preskúmavaním prihlášky sa rozumie zisťovanie,
či prihláška má stanovené formálne a obsahové náležitosti, či bola podaná včas na súde a u správcu,
a či sa údaje v týchto prihláškach zhodujú. Správca musí pri každej pohľadávke preskúmať právny
dôvod, vymáhateľnosť, výšku, zabezpečenie zabezpečovacím prevodom, poradie zabezpečovacieho
práva. Právnou ochranou veriteľa, ktorému správca neuznal, že si pohľadávku uplatnil riadne a včas

a pohľadávku uplatnenú v takejto prihláške nezapísal do zoznamu pohľadávok, je podanie určovacej
žaloby o určenie, že prihláška bola podaná riadne a včas alebo podanie žaloby o uloženie povinnosti
správcovi zapísať pohľadávku do zoznamu pohľadávok.

Z obsahu spisu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1Er/8/2011 vyplýva, že odporca uhradil v

reštrukturalizačnom pláne uvedených 5 % zo zistenej sumy pohľadávky navrhovateľa (5.872,95 €) do
1 roka od kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom došlo k potvrdeniu plánu súdom.
Vo zvyšnom rozsahu (111.586,05 €) sa stala pohľadávka nevymožiteľnou rovnako ako časť žalovanej
pohľadávky neprihlásenej do reštrukturalizácie (zmluvná pokuta od 03. 11. 2011 a úrok z omeškania od
vznikuomeškaniadozačatiareštrukturalizačnéhokonania,t.j.do 11.11.2011vrátane).Vprípadeúroku

z omeškania po začatí reštrukturalizačného konania sa táto pohľadávka v celom rozsahu považuje za
odpustenú v zmysle § 138 ods. 2 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii. V uvedenom ust. § 138 ods.
2 sa výslovne konštatuje, že príslušenstvo prihlásených pohľadávok, na ktoré vznikol nárok po začatí
reštrukturalizačného konania sa do plánu už nezahŕňajú a tieto nároky sa v prípade potvrdenia plánusúdom, k čomu v prejednávanej veci došlo, považujú v celom rozsahu za odpustené. Ani pohľadávky na
zmluvnú pokutu po začatí reštrukturalizačného konania, na zaplatenie ktorej vznikol nárok omeškaním
odporcusuhradenímistinypodľaZmluvyopôžičkezodňa11.05.2011(21.07.2011),niejeprednostnou

v zmysle § 120 ods. 2 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, a teda sa tak, ako aj zvyšok istiny stala
nevymáhateľnou.

Správny je aj právny záver okresného súdu spočívajúci v tom, že právo domáhať sa žalovaného
plnenia po zohľadnení zaplatenej časti by mal navrhovateľ len v prípade neúčinnosti plánu, nakoľko

zoznam pohľadávok je v prípade neúčinnosti plánu exekučným titulom ( § 161 ods.1 a 3 Zákona
o konkurze a reštrukturalizácii ). V prípade účinnosti plánu by mal navrhovateľ právo domáhať sa
pohľadávky v pôvodnej sume voči spoludlžníkom a ručiteľom dlžníka v zmysle ust. § 155 ods. 4 Zákona
o konkurze a reštrukturalizácii, avšak takýmto spôsobom sa navrhovateľ pohľadávky v predmetnom
konaní nedomáhal, a pokiaľ v odvolacom konaní navrhol pristúpenie manželky odporcu do konania
ako spoludlžníčky, tomuto návrhu odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené dôvody nemohol vyhovieť.

Vyjadrenia navrhovateľa v odvolaní vrámci odvolacieho konania vo vzťahu k vyporiadaniu BSM sú tak
vo vzťahu k predmetu konania nevýznamné. Ak totiž v pláne nie je výslovne stanovené inak, veriteľ
si môže vymáhať pôvodnú pohľadávku, teda v pôvodnej výške voči spoludlžníkom a voči ručiteľom.
Veriteľ si môže vymáhať pohľadávku aj z majetku tretích osôb, ktorým tretie osoby zabezpečili toto právo.
Potvrdený plán sa považuje za právny úkon urobený vo forme a spôsobom, ako vyžadujú osobitné

predpisy pre vznik, zmenu, zánik práv alebo záväzkov obsiahnutých v pláne. Táto fikcia platí aj vtedy,
ak by niektorý právny úkon obsiahnutý v pláne alebo v jeho prílohách neobsahoval všetky formálne či
obsahové náležitosti. Ak sa pre vznik, zmenu, zánik práv a záväzkov obsiahnutých v pláne vyžaduje
rozhodnutie príslušného orgánu, právo alebo záväzok vznikne, zmení sa, zanikne až rozhodnutím
príslušného orgánu.

Na doplnenie ešte odvolací súd poznamenáva, že k účinkom začatia reštrukturalizačného konania
patrí predovšetkým zákaz exekúcie pri pohľadávkach, ktoré sa v reštrukturalizácii uplatňujú prihláškou.
Právny osud týchto pohľadávok sa rieši v pláne. Vo väčšine prípadov dochádza k zmene lehoty
splatnosti, a len k čiastočnému zachovaniu pohľadávky, pretože vo zvyšku pohľadávky sa dohodne

ich nevymáhateľnosť alebo ich zánik. Ak dlžník nesplní pohľadávku v určenej lehote a v rozsahu
stanovenom plánom, od písomnej výzvy veriteľa, stáva sa plán voči veriteľovi právne neúčinným.
Pohľadávka sa obnovuje v pôvodnom rozsahu, v akom bola prihlásená, vrátane úroku z omeškania
a zákon vyhlasuje zoznam pohľadávok za exekučný titul. Veriteľ si teda môže pohľadávku vymáhať v
exekučnom konaní, avšak len v prípade, ak je plán neúčinným, o ktorý prípad v tomto konaní nejde.

Z obsahu spisu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1R/8/2011 nevyplýva, že by bola vyslovená
neúčinnosť reštrukturalizačného plánu voči akémukoľvek veriteľovi.

Vzhľadom na tieto dôvody, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvého stupňa, a ktoré
nebolo potrebné pre svoju presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto odôvodnení rozhodnutia, odvolací

súd podľa § 219 ods. 2 O. s. p. rozsudok okresného súdu, ktorým návrh navrhovateľa zamietol vrátene
súvisiaceho výroku o náhrade trov konania ako vecne správny potvrdil.

Aj pokiaľ ide o rozhodnutie o náhrade trov prvostupňového konania, odvolací súd konštatuje, že
okresný súd postupoval vecne správne, ak aplikoval ust. § 142 ods. 1 O. s. p. vrátane ustanovení

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Okresný súd
dôvodne nepriznal právnemu zástupcovi odporcu z dôvodu neúčelnosti trovy právneho zastúpenia za
poradusklientomdňa27.10.2014azapísomnépodanienasúd -vyjadreniezodňa28.10.2014,akich
nepovažoval za potrebné na účelné bránenie práva, keď súd odporcu na podanie takéhoto vyjadrenia

nevyzval. Vyjadrenie navrhovateľa zo dňa 24. 10. 2014 pokiaľ by aj obsahovalo nové skutočnosti,
ktoré navrhovateľom dovtedy neboli uplatnené, mohli byť zo strany odporcu prednesené priamo na
pojednávaní konanom dňa 30. 10. 2014. Ak aj odporca v písomnom vyjadrení zo dňa 28. 10. 2014
reagoval na podanie navrhovateľa zo dňa 27. 10. 2014 je nevyhnutné uviesť, že všetky dôvody v
predmetnom podaní navrhovateľa uvedené, boli odporcovi známe, nakoľko vyplývali z exekučného

konania, ktorého bol sám účastníkom (exekučné konanie pred Krajským súdom Banská Bystrica sp. zn.
43CoE/49/2014).O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. §
224 ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu v odvolacom konaní. Vo veci samej bol úspešným účastníkom
konania odporca, ktorému odvolací súd priznal náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho

zastúpenia, a to za vyjadrenie k odvolaniu dňa 15.12.2016 vo výške 625,73 € ( § 10 ods. 1 v spojení s
§ 13a ods.1 písm. c) vyhlášky + režijný paušál vo výške 8,39 € ( § 16 ods. 3 vyhlášky ) + 20% DPH vo
výške 126,82 € ( § 18 ods. 3 vyhlášky ), ktoré spolu predstavujú sumu 760,94 €, ktoré je navrhovateľ
povinný nahradiť odporcovi k rukám jeho právneho zástupcu v zmysle § 149 ods. 1 O. s. p.. Pokiaľ
ide o úkon - odvolanie odporcu proti výroku rozhodnutia o náhrade trov konania, v tomto rozsahu bol

odporca neúspešným, ak mu odvolací súd v ňom napádanom rozsahu nevyhovel. Úkon- vyjadrenie
odporcu zo dňa 16.02.2016 k podaniu navrhovateľa zo dňa 27.05.2015 nepovažoval odvolací súd za
účelné bránenie práva odporcu, keď súd odporcu na podanie takéhoto vyjadrenia nevyzval, nevznikla
mu povinnosť vyjadriť sa k procesnému návrhu navrhovateľa.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.