Rozhodnutie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, May 7, 2015

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 27C/67/2008

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5108207518
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 05. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Rybárik
ECLI: ECLI:SK:OSZA:2015:5108207518.12

Rozhodnutie

Okresný súd v Žiline v konaní pred samosudcom JUDr. Jánom Rybárikom, v právnej veci navrhovateľa:
T.. M. Z., nar. X.X.XXXX, bytom J., T. Z. č. 5, právne zastúpený: JUDr. Mariánom Ďuranom advokátom
so sídlom Žilina, Tajovského 5, proti odporcovi: PEREX a.s., so sídlom Trnavská cesta 39/A, Bratislava,
IČO: 00 685 313, právne zastúpený advokátskou kanceláriou LEGAL PROFESSIONALS, s.r.o., so
sídlom Tehelná 25, Bratislava, IČO: 36 857 998, o návrhu navrhovateľa o ochranu osobnosti a náhradu

nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh navrhovateľa z a m i e t a.

Navrhovateľ j e p o v i n n ý uhradiť odporcovi trovy konania vo výške 2.688,71 a trovy právneho
zastúpenia vo výške 14.772,53 Eur právnemu zástupcovi odporcu na účet vedený v SBERBANK
Slovensko, a.s., č.ú: XXXXXXXXXX/XXXX, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal ochrany osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peňažnej
čiastke vo výške 33.193,92 Eur. Svoj návrh odôvodnil tým, že v denníku Pravda, ktorého vydavateľom
je odporca, bol uverejnený nepravdivý, zavádzajúci článok, ktorým odporca neoprávnene zasiahol do
práv na ochranu osobnosti, občianskej cti, ľudskej dôstojnosti a súkromia navrhovateľa. Podľa názoru
navrhovateľa v článku boli uvedené absolútne nesprávne údaje ohľadne jeho osoby, jeho postavenia v

podniku A. O. K. ako riaditeľa. Vôbec nie je pravdou, že by zle nakladal so štátnym majetkom, prenajímal
svoje súkromné vozidlo podniku a platil sám sebe nájomné, že by prenajal autobus od firmy, ktorú riadi
jeho manželka a odkúpil odpísaný autobus od tejto firmy, ako i to, že sa tak dialo bez súhlasu dozornej
rady. Odporca uverejnením týchto údajov v dennej tlači pred širokou verejnosťou vyvolal porušenie
zákonom chránených práv navrhovateľa, jeho občiansku česť, osobnosť a jeho súkromie. Prestali sa
s ním stretávať alebo veľmi obmedzili jeho kontakty známi, čím trpí nielen on sám, ale i celá rodina.

Taktiež v dôsledku uvedeného článku si nemôže nájsť zamestnanie zodpovedajúce jeho kvalifikácii,
a to len preto, že v tak čítanom denníku, ako je denník Pravda, boli o ňom uvádzané nepravdivé a
neoverené údaje. Pretože bola v značnej miere znížená jeho dôstojnosť v okruhu jeho najbližších,
v okruhu známych a tiež aj v časti verejnosti, ktorá sa zaujíma o dianie v republike, domáhal sa aj
nemajetkovej ujmy.

Odporca žiadal návrh navrhovateľa v plnom rozsahu zamietnuť. Podľa ich názoru predmetným článkom
uvedeným v denníku Pravda dňa 31.8.1999 nedošlo k zásahu do osobnostných práv navrhovateľa a v
plnom rozsahu trvali na obsahu článku. Tento článok korešpondoval so zisteniami v štátnom podniku
A., kde vykonával navrhovateľ funkciu riaditeľa. V žiadnom prípade nezasiahli do osobnostných práv
navrhovateľa, do jeho občianskej cti. Pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vyžaduje,
aby morálne zadosťučinenie pre dotknutú osobu nebolo postačujúce najmä preto, že bola v značnej

miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Túto skutočnosť je povinný
preukázať navrhovateľ. V konaní nebol preukázaný tvrdený zásah do osobnostných práv navrhovateľa.Bolo nepochybne preukázané, že používal svoje súkromné motorové vozidlá na služobné účely, nemal
súhlas na použitie súkromného vozidla od Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácii, hoci bol povinný
takýto súhlas mať. Informácie uverejnené v žalovanom článku nijako nevybočovali z pravidiel slušnosti a

povinnosti objektívneho informovania verejnosti. Ďalej, podľa ich názoru, žalobný petit je nevykonateľný
v rozpore s obsahom žalovaného článku a právnou úpravou. V článku boli uverejnené len pravdivé
informácie o osobe navrhovateľa, nemohlo teda dôjsť k zásahu do práv navrhovateľa a z uvedeného
dôvodu nie je možné náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch priznať. Nebola preukázaná žiadna
značná miera zásahu do práv na ochranu osobnosti.

Súd na tomto mieste dáva do pozornosti chronológiu tohto súdneho sporu. Rozsudkom tunajšieho súdu
2C/1885/99 - 142 zo dňa 23.5.2003 bol odporca zaviazaný, resp. bola mu uložená povinnosť zdržať
sa rozširovania nepravdivých informácií o navrhovateľovi v ním vydávanom denníku Pravda. Odporca
bol povinný zabezpečiť v denníku Pravda, ktorého je vydavateľom, uverejnenie ospravedlňujúceho
článku a zároveň bol povinný zaplatiť nemajetkovú ujmu vo výške, v tom čase, 500.000,-Sk ako aj

trovy konania. V časti, kde sa domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 1.000.000,-Sk, návrh
zamietol. Proti tomuto rozsudku podal odporca odvolanie, pričom rozhodnutím Krajského súdu v Žiline
23Co/415/2004 zo dňa 30.11.2004 bolo odvolanie odporcu ako oneskorené odmietnuté. Následne aj
uznesením Najvyššieho súdu SR 1Cdo/100/2005 zo dňa 1.8.2005 bolo dovolanie odporcu odmietnuté.
NálezomÚSSRII.ÚS249/05-25zodňa18.1.2006bolorozhodnuté,žeuznesenímNSSRboloporušené

základné právo odporcu na súdnu ochranu podľa čl. 49 ods. 1 Ústavy SR. Uznesenie bolo zrušené a
vec bola vrátená NS SR na ďalšie konanie.

V podstate z tohto nálezu vyplynulo, že sťažovateľ, podľa názoru ústavného súdu, požiadal o súdnu
ochranu v odvolacom konaní do 30 dní od doručenia rozsudku Okresného súdu Žilina zo dňa 23.5.2003

a nie ako to judikoval Najvyšší súd SR, iba do 15 dní od doručenia. Z tohto záveru vyplýva aj to, že
odvolací súd vo veci riadneho opravného prostriedku použitého proti rozsudku OS v Žiline z 23.5.2003
odmietnutím odvolania odňal sťažovateľovi (PEREX a.s.) možnosť konať pre opravným súdom, ktorú
mu zaručoval článok 46 ods. 4 a článok 51 ods. 1 Ústavy v spojení s § 204 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom
od 1.9.2003. Takýto postup a rozhodnutie odvolacieho súdu zakladali dôvod na prístup k súdnej ochrane

poskytovanejvmimoriadnomopravnomkonaníprezmätočnosťkonaniapredriadnymopravnýmsúdom.
Ďalej ÚS vo svojom rozhodnutí uviedol, že vychádzajúc z definovania účinkov súdnych rozhodnutí v
spojitosti s § 356 O.s.p. je toho názoru, že základom pre ústavný súladný výklad §-u 372 i ods. 1 O.s.p.
vo vzťahu k posudzovanej otázke je použitie len prvej vety tohto ustanovenia, podľa ktorej: „Ustanovenia
tohto zákona sa použijú aj na konanie začaté pred jeho účinnosťou“, čo znamená na také konanie, ktoré

právoplatne neskončili do účinnosti novely O.s.p. vykonanej zákonom č. 355/2003 Z.z. To je prípad aj
samotného sťažovateľa, ktoré konanie k 1.9.2003 právoplatne neskončilo.

Vychádzajúc z tohto nálezu ÚS SR potom NS SR zrušil rozhodnutie krajského súdu a tento zrušil
rozhodnutie okresného súdu.

V rámci chronológie celého konania je potrebné podotknúť, že následne okresný súd po doplnení
dokazovania rozsudkom 27C/67/2008 - 349 dňa 12.11.2009 vo veci rozhodol tak, že priznal
navrhovateľovi 16.596,96 Eur a priznal mu aj trovy konania a trovy právneho zastúpenia. V časti uloženia
povinnosti uverejnenia ospravedlňujúceho článku súd konanie zastavil, pretože v denníku Pravda už

ospravedlnenie bolo zverejnené.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote opätovne podal odvolanie odporca. Na základe jeho odvolania
krajský súd / ďalej len KS/ uznesením 7Co/76/2011 dňa 9.11.2011 v spojení s opravným uznesením zo
dňa 13.1.2011 zrušil rozsudok prvostupňového súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Následne tunajší súd svojím rozsudkom 27C/67/2008- 468 zo dňa 5.9.2013 opätovne priznal
navrhovateľovi istinu vo výške 16.596,96 Eur, odporcu zaviazal k úhrade trov konania a trov právneho
zastúpenia. Urobil tak na základe doplnenia dokazovania. Aj proti tomuto rozsudku podal odporca
odvolanie, pričom naposledy keď KS v tejto veci rozhodoval, tak to bolo uznesením 11Co/56/2014-512

dňa 14.júla 2014.
Vtedy opätovne rozsudok OS vo výroku, ktorým uložil odporcovi povinnosť uhradiť istinu vo výške
16.596,96 Eur zrušil a vrátil mu na ďalšie konanie. Ďalej rozsudok OS súdu, ktorým v ostatnejčasti návrh navrhovateľa zamietol a vo výroku, ktorým v časti uloženia povinnosti uverejnenia
ospravedlňujúceho článku súd konanie zastavil, sa nedotýka.
Krajský súd vo svojom uznesení predovšetkým uviedol: „Hoci okresný súd vykonal množstvo dôkazov,

možno súhlasiť s tvrdením odvolateľa, že dôkazy nesprávne vyhodnotil v rozpore s ust. § 132 O.s.p.,
keď niektoré dôkazy nevyhodnotil vôbec a viaceré dôkazy nevyhodnotil vo vzájomných súvislostiach.
Takýto postup okresný súdu nemohol viesť k správnemu zisteniu skutkového stavu veci.“
Ďalej KS uviedol: „Pre zistenie, či v danom prípade došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných
práv navrhovateľa sú podstatné svedecké výpovede T.. I. a autorky článku M. M. v spojení s vykonanými

listinnými dôkazmi akými sú zápisnice zo zasadnutia dozornej rady a výpisy z obchodného registra. Hoci
okresný súd opakovane vypočul kľúčových svedkov a listinné dôkazy oboznámil, nevyhodnotil vykonané
dôkazy vo vzájomných súvislostiach.“
V konečnom dôsledku KS prikázal prvostupňovému súdu podľa zásad vyjadrení v ust. § 132 O.s.p.
vyhodnotiť všetky vykonané dôkazy každý jednotlivo ako aj všetky dôkazy vo vzájomných súvislostiach.
Uvedie, akými úvahami sa pri hodnotení riadi. Pokiaľ na niektoré dôkazy neprihliadne, uvedie, prečo

tak urobil a aké skutkové zistenia z nich vyvodil. Skutkový stav zistený z vykonaných dôkazov okresný
súd podriadi pod skutkovú podstatu príslušných právnych noriem a vyvodí zodpovedajúce právne
závery, pričom z rozsudku musí byť zrejmé, akými úvahami sa pritom spravoval tak, aby tieto mohli
byť preskúmané odvolacím súdom a najmä, aby účastníkom bolo zrejmé, z akého dôvodu o každej
čiastkovej otázke rozhodol. Záverom dal do pozornosti prvostupňovému súdu, že tento je v zmysle §

226 O.s.p. viazaný vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu.

Vzhľadom na rozhodnutie opätovne tunajší súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania,
resp. ich právnych zástupcov, podrobne sa oboznámil so zápisnicou Dozornej rady A. v O. K.,

vyjadrením Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií SR, prečítal výpovede svedkov M. M., T.. B. I.,
B. E., oboznámil sa so zmluvou o nájme dopravného prostriedku, úpravou výšky sadzieb základných
náhrad za používanie cestných motorových vozidiel pri pracovných cestách, s rozhodnutím KS v Žiline
711Co/56/2014, ďalšími listinnými dôkazmi a zistil nasledovné:

Aj vzhľadom na viac krát uvádzané skutkové zistenia je potrebné, aby aj v tomto rozhodnutí boli
uvádzané skutkové zistenia súdu, ktoré boli prezentované viacerými rozsudkami tunajšieho súdu:

V článku, ktorý bol uverejnený dňa 31.8.1999 v denníku Pravda ročník IX. Č. 201 pod názvom „U. riaditeľ
A.“ bolo doslova uvedené: „Minister dopravy, pôšt a telekomunikácií B. M. odvolal s účinnosťou od

1.9.1999 M. Z., ktorý bol poverený riadením štátneho podniku A. O. K.. Ako uviedol generálny riaditeľ A.
cestnej a mestskej dopravy ministerstva B. I., dôvodom tohto rozhodnutia boli sťažnosti zamestnancov,
zistenia porušenia zákonov a zlé nakladanie so štátnym majetkom. O prešetrenie jeho činnosti požiadal
aj podpredseda vlády SR, tom čase E. Y.. Kontrola v štátnom podniku A. O. K. zistila, že navrhovateľ
prenajíma svoje súkromné vozidlo A. O. K. a využíva ho na služobné účely, pričom sám sebe platil z

peňazí podniku za prenájom tohto vozidla. A. O. K. tiež prenajal autobusy svojej bývalej firmy, ktorú
v súčasnosti riadi jeho manželka. Neskôr jeden autobus, ktorý bol už tri roky odpísaný odkúpil od tejto
firmy pre A. za 780.000,-Sk. Tieto jeho aktivity sa diali bez vyhlásenia verejnej súťaže a súhlasu dozornej
rady podniku. Navrhovateľ má teraz jeden mesiac na odovzdanie funkcie svojej nástupníčke N. I.. A.
O. K. bude podľa nového organizačného členenia patriť pod A. E.. Keďže však ešte nedošlo k zápisu

zlúčeného podniku do obchodného registra, mohlo toto odvolanie urobiť priamo ministerstvo“ ( koniec
citovaného článku).

Na tomto mieste je potrebné zopakovať skutkové tvrdenia účastníkov konania.

Navrhovateľ vo svojich písomných vyjadreniach ako aj v ústnej forme na pojednávaniach dokazoval, že
absolútne ani jedna veta v predmetnom článku nie je pravdivá. Vyjadril sa k situácii, kedy mal údajne
prenajať autobusy od iného prepravcu za účelom neskoršieho odkúpenia. V článku je písané, že tieto
motorové vozidlá potom neskôr odkúpil bez súhlasu a prejednania dozornej rady. Táto skutočnosť
nezodpovedá pravde, pretože dozorná rada s požiadavkami v plnom rozsahu súhlasila. Predložil

súdu záznam o kontrole, ktorú v podniku A. O. K. vykonal Krajský úrad v Trenčíne, odbor dopravy
a cestného hospodárstva. V tomto zázname sa konštatuje, že kontrolou verejnej pravidelnej osobnej
dopravy za obdobie prvého polroka 1999 A. nebolo zistené žiadne porušovanie predpisov, ani interných
predpisov vydávaných na základe záväzných právnych predpisov. Taktiež táto kontrola konštatovala,že pri prenájme motorových vozidiel, resp. autobusov, nebolo zistené porušenie ustanovení zákona o
cestnej doprave.

Nepravdivé sú aj údaje, že si prenajímal autobusy z jeho bývalej firmy, ktorú mala v tom čase vlastniť jeho
manželka. Z výpisu z obchodného registra vyplýva, že jeho manželka nebola vlásničkou spomínanej
firmy.

Čo sa týka používania svojho súkromného motorového vozidla uviedol, že služobné motorové vozidlo

A. nemalo v tom čase vykonanú technickú kontrolu, bolo bez technického oprávnenia a v služobnom
motorovom vozidle sa nedali vykonávať žiadne pracovné cesty. Toto vozidlo bolo v zlom technickom
stave, a preto používal svoje vozidlo. Nepotreboval na to žiaden súhlas príslušného ministerstva. Bolo
to plne v kompetencii štatutárneho orgánu.
Ako nastúpil do funkcie riaditeľa A., skončil aj so súkromnými podnikateľskými aktivitami. To vyplýva aj
z výpisu z obchodného registra. To znamená, že v rozhodujúcom čase nebol zapísaný v obchodnom

registri ako podnikateľ, resp. nemal žiadnu majetkovú účasť v obchodných spoločnostiach.

Aj z dekrétu o odvolaní vyplýva, že v tomto nie sú uvedené dôvody na odvolanie. Práve naopak, za
obdobie, keď pracoval ako riaditeľ, mu bývalý minister poďakoval. Navyše na všetky úkony, ktoré urobil,
mal súhlas aj dozornej rady. Takže tvrdenia odporcu, tak ako sú popísané v článku, sú nepravdivé a

nezodpovedajú skutkovému stavu. Dal do pozornosti opis zápisnice z Dozornej rady š.p. A. O. K., ktorý
vyvracia všetky skutočnosti uvádzané v článku.

Naopak odporca na pojednávaniach tvrdil, že k samotnému vyjadreniu dozornej rady treba uviesť, že
z tejto vyplýva, že malo dôjsť k prenájmu štyroch až piatich autobusov, že na toto mal súhlas dozornej

rady. Zo zápisnice však nevyplýva a nebolo tam ani presne uvedené o nájom akých autobusov má ísť.
Dokazoval, že navrhovateľ prenajal autobusy, ktoré boli vo vlastníctve spoločnosti, kde bola konateľkou
jeho manželka, resp. jeho dcéra.

Obdobe spochybnil aj predložený záznam o kontrole vykonanej Krajským úradom v Trenčíne. Táto

bola zameraná na nakladanie a použitie finančných prostriedkov štátu a jednak bola zameraná na
dodržiavanie zákona o cestnej premávke. Táto kontrola nemala nič spoločné s tým, že by mal používať
bez súhlasu ministerstva svoje súkromné motorové vozidlo na služobné účely a nebola ani zameraná
na to, odkiaľ si prenajal autobusy.
Svoje súkromné motorové vozidlo používal na pracovné cesty a cestovné náklady si dal sám sebe

preplácať. Poukázal na výpoveď svedka T.. I. - generálneho riaditeľa sekcie M. dopravy, ktorý takýto
súhlas na používanie motorového vozidla navrhovateľovi nikdy nedal.
Odporca mal za to, že v žalovanom článku boli uverejnené pravdivé a korektné informácie. Bola v
plnej miere zachovaná prezumpcia neviny. Žiadna z informácií uverejnených v žalovanom článku nebola
objektívne spôsobilá zasiahnuť do práv navrhovateľa. Článok sa týkal vecí verejných, informoval o

podozreniach z možného porušenia zákona a netransparentného konania navrhovateľa ako štátneho
zamestnanca. V danom prípade je potrebné sa sústrediť na skutočný obsah žalovaného článku a
nie na výklad, ktorý obsahu článku prikladá navrhovateľ. Poukázal na to, že každá jedna informácia
uvedená v žalobnom článku bola preukázaná buď listinným dôkazom, ktorý produkoval v konaní, ale
treba predovšetkým poukázať aj na svedeckú výpoveď svedka I., ktorý bol viac krát vypočúvaný a v

každej jednej výpovedi v konaní potvrdil na 100% obsah informácií uverejnených v žalovanom článku.

Súd prečítal aj nasledovné svedecké výpovede.
Z prečítanej svedeckej výpovede M. M., novinárky, ktorá zverejnila článok v denníku O. vyplynulo:
Ubehlo viac ako 14 rokov odvtedy, ako článok písala. Vzhľadom na odstup času si nepamätala na

všetky zdroje, ktoré jej dali impulz na to, aby tento článok uverejnila. Redakcia však mala viacero
informácií, pretože do redakcie a do každých novín prichádza denne niekoľko podnetov od rôznych
ľudí, najmä ohľadom podozrení zo zneužívania právomoci v štátnej službe. Pravdepodobne sa v tomto
prípade tiež jednalo o impulz z vonku. Z uvedeného dôvodu sa preto obrátila na Ing. I., ktorý bol vtedy
generálnym riaditeľom sekcie dopravy. Tento jej potvrdil, že v inkriminovanom čase poskytol informácie

ohľadne článku, najmä ohľadne používania súkromného motorového vozidla na služobné účely, pričom
pán Z. si sám seba platil z peňazí podniku nájomné. Informácie, ktoré získala od svedka I. v tom
čase potvrdzovali, že skutočne navrhovateľ používal svoje motorové vozidlo, pričom nemal povolenie z
Ministerstva dopravy na takéto používanie.Čo sa týka slovného spojenia, či tiež prenajímal autobusy svojej bývalej firmy, ktorú v tom čase riadila
jeho manželka, tak k tejto veci sa svedkyňa konkrétnejšie nevedela vyjadriť. Nevedela ani odkiaľ túto

informáciu čerpala. Pripustila, že túto skutočnosť mala overenú z Ministerstva dopravy, konkrétne od B.
I.. Taktiež nevedela zodpovedať otázku, či dala možnosť samotnému navrhovateľovi pred zverejnením
článkusakdanejproblematikevyjadriť. Informácie,ktoréposkytolB.I.považovalazainformácie,ktorým
dôverovala. Išlo o vysokého štátneho úradníka, ktorý si, podľa jej názoru, nemohol dovoliť vymýšľať
a uvádzať nepravdivé informácie. Taktiež sa vyjadrovala k tomu, že prvotný podnet na prešetrenia

hospodárenia A. v O. K. prišiel od nejakého anonymu kvôli prenájmu autobusov a áut a rovnako aj
na Krajský úrad v Trenčíne. Ten vykonal následne kontrolu. Podľa jej zistení, táto kontrola mala zistiť
uvádzané pochybenia, ktoré boli uvedené v článku. Informácie predovšetkým čerpala z listu, ktorý
prišiel do redakcie a následne si tieto informácie overovala na Ministerstve dopravy, kde jej potvrdili,
že skutočne riaditeľ A. používa svoje súkromné motorové vozidlo a neoprávnene prenajíma autobusy.
Vyjadrovala sa aj k zápisnici z dozornej rady, ktoré jej bola takisto k dispozícií, z ktorej vyplynulo, že

dozorná rada skutočne schválila riaditeľovi, aby prenajal autobusy pre A. O. K.. Poukázala na to, že
v tejto zápisnici chýba to, že mu schvaľuje, aby si prenajal autobusy so svojej bývalej firmy. Navyše,
podľa jej názoru ako novinárky, mal vypísať na prenájom autobusov nejakú verejnú súťaž. Čo sa týka
samotného zrušenia poverenia vykonávania funkcie riaditeľa A., tak toto bolo ešte predtým, ako vyšiel
vôbec článok v denníku pravda. Na záver uviedla, že nemala úmysel týmto článkom

poškodiť navrhovateľovi. Podľa jej názoru sú noviny na to, aby kontrolovali, ako sa správajú štátni
úradníci, ako aj ďalší významní funkcionári štátu. Noviny považuje za prakticky kontrolu verejnosti nad
vykonávaním správy štátu.

Z prečítanej svedeckej výpovede T.. B. I. je potrebné dať do pozornosti nasledovné:

V inkriminovanom čase pracoval, ako generálny riaditeľ sekcie cestnej, mestskej dopravy, ktorá mala
na starosti všetkých, v tom čase asi 53-och riaditeľov štátnych podnikov A.. Jedným z nich bol riaditeľ
A. O. K., ktorý podľa jeho názoru používal vo firme, štátnom podniku autobusy, ktoré boli prenajaté
z firmy, ktorej konateľkou bola jeho manželka, resp. dcéra. Tieto skutočnosti však nezisťoval. Kontrolu
vykonával aj Úrad odboru dopravy a pozemných komunikácií, ktorý bol zodpovedný za vyúčtovanie

štátnej dotácie pre verejnú autobusovú dopravu a vtedy bolo zistené, že vo firme sa používajú autobusy,
ktoréniesúvkmeňovomstaveštátnehopodniku,aleinejsúkromnejspoločnosti.Pokýmsipamätal,takv
tom čase navrhovateľ tvrdil, že on to prenajal s výhodnosťou a bude mať predkupné právo na odkúpenie
týchto autobusov. Podľa jeho názoru aj dozorná rada v štátnom podniku zistila, že sa používajú takéto
autobusy, ktoré nie sú majetkom štátu. Z kontroly vyplynulo, že sa používa aj súkromné vozidlo, podľa

vyjadrenia svedka, na túto činnosť nemal navrhovateľ oprávnenie.
Ďalej z prečítanej výpovede vyplýva, že podľa údajných interných predpisov ministerstva dopravy
je možné používať aj súkromné motorové vozidlo pre účely štátneho podniku, avšak o tom vydáva
súhlas jedine generálny riaditeľ sekcie mestskej dopravy, čo bol v tom čase on a on takýto
súhlas navrhovateľovi nikdy nedal. Ďalej poukázal na to, že vôbec nemal informáciu o tom, že by

navrhovateľ figuroval v iných obchodných spoločnostiach, pretože to zákon neumožňuje. Pokým pracuje
v štátnom podniku, tak nemôže pracovať aj v súkromnej firme. Takéto informácie na ministerstve nemali.
Neoverovali si ani, či riaditeľ štátneho podniku bol zapísaný v obchodnom registri konkrétnej firmy.
Priznal, že v čase, keď navrhovateľ preberal funkciu riaditeľa štátneho podniku, tak tento podnik mal
zlé hospodárske výsledky. Uviedol, že za zlé hospodárenie so štátnymi prostriedkami nemohol sám

navrhovateľ, pretože podnik A. zdedil vo veľmi zlom stave.
Ďalej z jeho výpovede vyplynulo, že podľa jeho názoru bol potrebný súhlas na to, aby mohol navrhovateľ
v štátnom podniku používať súkromné motorové vozidlo. Uvádzal, že na Ministerstvo dopravy nastúpil
niekedy 15.11.1998. Nevedel sa vyjadriť k tomu, či v tom čase existoval na ministerstve nejaký predpis
na používanie súkromných motorových vozidiel. Uviedol, že v tom čase nemusel priamo na ministerstve

existovať takáto inštrukcia alebo takýto akt riadenia ministerstva, mohla to byť inštrukcia samotného
štátneho podniku, ktorú schvaľuje ministerstvo. Vzhľadom na odstup času sa nevedel konkrétnejšie
vyjadriť, prečo bol riaditeľ podniku odvolaný. Podľa jeho názoru tam zrejme boli dôvody, najmä
zlý hospodársky výsledok a zistenia Krajského úradu pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie,
možno zistenia dozornej rady, možno zistenia kontroly ministerstva a ešte tiež medializované používanie

súkromných vozidiel. Taktiež z odstupom času nevedel konkrétne uviesť, či dal na Slovensku súhlas
na požívanie súkromného motorového vozidla, alebo súkromného autobusu alebo iného dopravného
prostriedku. Je to viac ako 14 rokov a už si na to takéto súvislosti presne nepamätá. Pripustil, že
informácie, ktoré boli uvedené v denníku O., boli poskytnuté Ministerstvom dopravy, resp. ním samým.Čo sa týka novinárky M. pripustil, že sa s ňou mohol stretnúť, prípadne informácie, ktoré mala, tak tieto
čerpala z Ministerstva dopravy buď od štátneho tajomníka alebo jednotlivých vedúcich oddelení, t.j. aj
od neho samého.

Ďalej súd prečítal aj svedeckú výpoveď N. Z., ktorá ešte v pôvodnom konaní uviedla, že nikdy v živote
nebolamajiteľkoužiadnejfirmy.Vminulostiajvsúčasnostivykonávafunkciuzdravotnejsestry.Nevedela
si predstaviť, prečo bola označovaná v tomto článku ako konateľka firmy A. J. alebo nejakej inej firmy.

Dokonca kvôli článku mala nepríjemnosti v práci, kde po nej pacientka vykrikovala, že má manžela
zlodeja a podobne. V každom prípade poprela, že by niekedy počas svojho života podnikala, alebo
robila podnikateľku a že by jej firma prenajímala štátnemu podniku A. O. K. autobusy.

Súd prečítal aj svedeckú výpoveď B. E., riaditeľa odboru zakladateľskej funkcie a privatizácie na
Ministerstve dopravy, ktorý na pojednávaní vypovedal, že sa oboznámil podrobne s tým, čo povedal v

minulosti svedok I. a s jeho výpoveďou nemohol súhlasiť.
Na základe dožiadania preverovali situáciu na ministerstve a zistili, že v čase keď existovali A. š.p.
hlavne v čase o ktorom sa hovorí - to sú roky 1998 až 2000, nemali žiadnu znalosť o smerniciach, ktoré
by upravovali vec, ktorá je predmetom tohto súdneho sporu, teda požívanie súkromného motorového
vozidla. Táto záležitosť bola výlučne záležitosťou štátneho podniku. V súčasnosti je situácia podobná.

Teraz v jedinom v štátnom podniku, ktorý spadá do ich kompetencie, takisto všetky tieto otázky
rieši štatutár štátneho podniku. Na kontrolovanie hospodárnosti v štátnom podniku slúži dozorná rada
štátneho podniku, ktorá má na starosti kontrolovanie týchto záležitostí. Z informácií, ktoré získal a ktoré
preveroval na ministerstve, sa žiadna podobná smernica, o ktorej hovoril svedok I., nenachádza. V tom
čase nebol potrebný súhlas riaditeľa sekcie dopravy na používanie súkromného motorového vozidla.

Súd ešte dáva do pozornosti aj listinné dôkazy, ktoré boli oboznámené počas vykonaného dokazovania
a na ktoré je potrebné poukázať vzhľadom na hodnotenie dôkazov ako takých:

Za podstatný dôkaz je potrebné označiť ukončovacie poverenie Ministerstvo dopravy z 30.6.1999 o

zrušení štátneho podniku, z ktorého vyplýva, že ukončilo poverenie výkonu funkcie riaditeľa štátneho
podniku A. v O. K. T.. M. Z.. Za doterajšiu prácu riaditeľa štátneho podniku mu vyslovil minister
poďakovanie. Z ďalšieho ukončovacieho poverenia vyplýva, že od 31.8.1999 sa ukončilo poverenie
funkcie riaditeľa štátneho podniku A. O. K. takisto ministrom.

Zo zápisnice Dozornej rady pri A. O. K., š.p. zo dňa 9.8.1999 vyplýva, že ohľadom prenájmu autobusov
od inej firmy nebolo zistené porušenie ustanovení zákona o cestnej doprave. Z tejto zápisnice vyplynulo
ajto,žeprednostaOkresnéhoúraduvPovažskejBystriciinformovaldozornúraduoanonymnompodaní,
kde sa kriticky poukazuje na konanie riaditeľa štátneho podniku - navrhovateľa. Jednalo sa o to, že
používa a prenajíma autobusy zo súkromnej firmy a že požíva svoje súkromné motorové vozidlo pre

služobné účely. O týchto skutočnostiach bolo dozorná rada informovaná.
Z ďalšej zápisnice Dozornej rady š.p. A. O. K. zo dňa 28.5.1999 nepochybne vyplýva, že riaditeľ podniku
sa obrátil na predsedu dozornej rady s požiadavkou prenájmov štyroch až piatich vozidiel od iného
prepravcu za účelom neskoršieho odkúpenia. Dozorná rada aj s touto požiadavkou súhlasila, ak podnik
bude mať finančné prostriedky na ich krytie.

Zo záznamov o kontrole Krajského úradu v Trenčíne, ktorá prebehla dňa 5.8.1999 vyplýva, že po
prekontrolovanízmlúvoprenájmevozidielodA.s.r.o. Žilinanebolozistenéžiadneporušenieustanovení
zákona o cestnej doprave.

Zozmluvyonájmedopravnýchprostriedkovvyplýva,žeA.s.r.o.,ŽilinaprenajaloA.O.K.š.p.triautobusy
značky Karosa. Tieto zmluvy, ako to vyplýva z vyjadrenia T.. O. K. riaditeľa odštepného závodu v O. K.
zo dňa 9.5.2003, však boli vyhlásené za neplatné, pretože boli podpísané konateľkou spoločnosti, hoci
táto sa stala konateľkou až 7.9.1999 a zmluvy boli podpisované v 7. mesiaci 1999.

Z výpisu z obchodného registra mal súd preukázané, že v A. s.r.o., J., od ktorej si mal prenajímať
autobusy navrhovateľ, tak spoločníkom tejto firmy bola M. M. a nie ako to uvádzal odporca - manželka
navrhovateľa. Pred jej vymenovaním za konateľku bol konateľom, resp. spoločníkom O. I., resp. Z. E.,
resp. T.. M. Z., ten však len do dňa do 23.9.1998.Súd predložené listinné dôkazy hodnotil nasledovne:
Súd musí dať za pravdu samotnému odporcu, pokým hodnotil dokazovanie ako také a jednotlivé dôkazy

samostatne a vo vzájomných súvislostiach aj s prihliadnutím na rozhodnutie KS v Žiline, má tunajší súd
za to, že informácie uvedené v článku v denníku O., ktoré sa týkali navrhovateľa, sa ukázali byť ako
pravdivé.
V danom prípade je potrebné sa sústrediť na skutočný obsah žalovaného článku a nie na výklad, ktorý
obsahu článku prikladal navrhovateľ. Je potrebné uviesť, že každá informácia uvedená v žalovanom

článku bola preukázaná buď listinným dôkazom, ktorý produkoval odporca v konaní, najmä listinný
dôkaz na č.l. 101 - zápisnica zo zasadnutia Dozornej rady š.p., zo dňa 27.7.1999, listinné dôkazy na
č.l. 84 a 85 - ukončenia poverenia vo funkcii riaditeľa š.p. a napokon aj výpoveď svedka I., ktorého súd
viac krát vypočul v tomto konaní.
Predovšetkým svedok I., ktorý pôsobil ako generálny riaditeľ sekcie cestnej a mestskej dopravy
na Ministerstve dopravy, pôšt a telekomunikácií SR, tento naďalej zotrval na tom, že čo sa týka

prenájmu autobusov, resp. osobného súkromného motorového vozidla, to bol on, ktorý mohol dať
súhlas na používanie súkromného motorového vozidla v š.p. Takýto súhlas, čo viac krát zopakoval,
navrhovateľovi nedal. Zotrval na tom, že skutočne v článku je uvedená aj pravdivá informácia o tom,
že bolo zle nakladané so štátnym majetkom, a to v súvislosti s prenájom autobusov, resp. s prenájom
súkromného motorového vozidla. Je nepochybné, čo sa týka druhého odseku informácie ohľadom

prenájmu autobusov, tak aj táto informácia je pravdivá. Skutočne bolo zistené a preukázané aj z výpisov
z OR, že v minulosti ako spolumajiteľ a konateľ spoločnosti A. s.r.o., J., túto riadil, resp. bol spolumajiteľ
samotný navrhovateľ. Neskôr tento svoj podiel previedol nie na svoju manželku, ako to bolo nesprávne
uvedené v denníku O., ale na svoju dcéru. Z prípisu A. E., odštepný závod O. K. ešte zo dňa 5.5.2013
vyplýva, že služobné vozidlo M. ZA XXX AJ používal T.. M. Z. ako riaditeľ A. O. K. na služobné účely

na zabezpečovanie úloh SAD. Používanie uvedeného vozidla na služobné účely si schvaľoval sám
riaditeľ. Náklady na toto súkromné vozidlo používané na služobné účely boli likvidované v zmysle v
tom čase platného zákona o cestových náhradách. Znova sa súd vracia k výpovedi svedka I., ktorý
naďalej zotrval na svojej výpovedi, že na použitie takéhoto súkromného motorového vozidla musel mať
súhlas Ministerstva dopravy. Takýto súhlas mu však svedok I. nedal. Z uvedeného je teda zrejmé,

že navrhovateľovi nikdy takýto súhlas v tomto rozhodnom období poskytnutý nebol, teda svoje vozidlo
používal bez toho, aby mal na to oprávnenie zriaďovateľa š.p., ktorým bolo ministerstvo.

Pokiaľ ide o tvrdený zásah do práva na ochranu osobnosti tu súd poukazuje na tú skutočnosť, že
zásahom môže byť len nepravdivé tvrdenie, alebo obvinenie, ktoré zasahuje do práva na ochranu

osobnosti. Keďže informácie, ktoré sú obsahom žalovaného článku sú pravdivé a boli v každom
jednotlivom prípade preukázané buď svedeckou výpoveďou alebo listinným dôkazom, nie je možné
hovoriť o tom, že by boli informácie nepravdivé a už vôbec nie o tom, že by došlo k zásahu do práva na
ochranu osobnosti tak, ako to ustanovuje § 11 a nasl., ust. O.z. Tieto informácie, ktoré boli uverejnené v
žalovanom článku boli pravdivé a korektné a v žiadnom prípade nedošlo k zásahu do práv na ochranu

osobnostinavrhovateľaokremjednéhodôvodu,žeautobusymalaprenajímaťbývaláfirmanavrhovateľa,
ktorú v súčasnosti vlastní manželka. Nebola to manželka, ale dcéra navrhovateľa.
Je potrebné uviesť, že občianskoprávna ochrana fyzickej osoby sa poskytuje iba proti takému zásahu
do osobnostných práva, ktorý možno kvalifikovať ako neoprávnený, teda protiprávny a nedovolený,
pričom neoprávnený je len taký zásah, ktorý je v rozpore s objektívnym právom a skutočnosťou. A takým

je iba nepravdivé tvrdenie o fyzickej osobe, ktoré zasahuje do jej osobnosti. V danom prípade tieto
podmienky v konaní splnené neboli a zo žiadneho vykonaného dokazovania táto skutočnosť nevyplýva,
práve naopak informácie, ktoré boli uverejnené v žalovanom článku v plnom rozsahu korešpondujú s
listinnými dôkazmi, ktoré v tomto konaní produkoval predovšetkým odporca. Informácie produkované v
tomto článku boli pravdivé, nemohlo dôjsť k zásahu do práva na ochranu osobnosti.

Súd má za to, že uvedené informácie v článku boli pravdivé a nemohlo dôjsť k zásadu do práva na
ochranu osobnosti. Odporca publikoval v denníku O. zo dňa 4.2.2005 ospravedlnenie. To treba však
považovať za tú skutočnosť že sa ospravedlnil za niečo, za čo ospravedlniť nemal a čo bolo v konaní
preukázané ako pravdivé musí postačovať v danom prípade, a to napriek tomu, že tu neboli splnené
podmienky pre priznanie práva na ochranu osobnosti.

Je pravdou, že po tom, ako sa stal rozsudok právoplatný, musel si odporca splniť svoju povinnosť
a uverejniť ospravedlňujúci článok na adresu navrhovateľa. Dodatočne v ďalšom dokazovaní však
bolo preukázané, že informácie uvedené v tomto článku boli pravdivé /znova súd podotýka, že okrem
informácie, že firmu A. s.r.o., J. nevlastnila manžela vlastnila manželka navrhovateľa/.Z výpisu z obchodného registra je zrejmé, že sa jednalo o bývalú firmu navrhovateľa, kde bol konateľom
aj spolumajiteľom tejto firmy. Keď sa stal riaditeľom š.p. v O. K., firmu previedol na svoju dcéru.
Pokiaľ ide o sumarizáciu uvádzaných skutočností v článku súd má za to, že v konaní bola dôkazmi

preukázaná skutočnosť, že voči navrhovateľovi boli sťažnosti zamestnancov, kde navrhovateľom
napadnutá informácia bola preukázaná, ako pravdivá jednak anonymným podaním, ktoré bolo voči
navrhovateľovi podané, táto skutočnosť vyplýva najmä zo zápisnice z rokovania Dozornej rady SAD š.p.
O. K. zo dňa 27.7.1999.
Ďalej boli zistené porušenia zákonov, a to používanie súkromného motorového vozidla a autobusov, a

to svedeckou výpoveďou svedka I. a výsledkami kontroly Krajského úradu dopravy E.. Za ďalšie pokiaľ
ide o zlé nakladanie so štátnym majetkom, toto bolo preukázané jednak svedeckou výpoveďou svedka
I., ktorý potvrdil, že namiesto opráv kmeňových autobusov A. š.p. O. K. boli uskutočnené prenájmy od
súkromných spoločností vrátane A. s.r.o., J., teda spoločnosti navrhovateľa, v ktorej má aj v súčasnosti
navrhovateľ majetkovú účasť.
Takisto sa javila ako pravdivá aj skutočnosť, že prenajímal autobusy z bývalej svojej firmy. To, že

spoločnosť A. s.r.o., J. riadila manželka navrhovateľa je v tomto prípade absolútne irelevantná, pretože
táto informácia sama o seba v spojení s inými informáciami nemohla spôsobiť žiadny zásah do práva
na ochranu osobnosti navrhovateľa. Navyše manželka navrhovateľa nebola účastníkom tohto konania,
pretože predmetom tohto konania je len právo na ochranu osobnosti navrhovateľa.
Pokiaľ ide o tvrdenie v článku, že sa aktivity diali bez vyhlásenia verejnej súťaže, tak túto informáciu

tak, ako ju tvrdil v žalobe navrhovateľ, tak táto bola vytrhnutá z kontextu článku a týkala sa nákupu
autobusov z A. s.r.o., J. a táto informácie je v plnom rozsahu pravdivá a súvisí s nákupom autobusov
pre A. š.p. O. K. na základe uzavretých nájomných zmlúv medzi obchodnou spoločnosťou a š.p., ktorý
takéto niečo umožňoval.

Čo sa týka právneho posúdenia, treba poukázať na nasledovné:
Osobitnosťou prejednávanej veci je stred dvoch základných slobôd chránených medzinárodnoprávnymi
a ústavnoprávnymi dokumentmi. Na jednej strane je tu sloboda prejavu a s tým súvisiaca sloboda tlače,
na strane druhej je tu právo navrhovateľa na ochranu súkromia - na česť, dôstojnosť a ochranu mena,
čo je determinované tým, že navrhovateľ v čase uverejnenia článku bol riaditeľom š.p., teda osobou

platenou z verejných prostriedkov. Z toho vyplýva, že je povinný strpieť väčšiu mieru zverejňovania
informácií o svojej osobe ako bežný občan, a to nielen informácií pozitívnych.

Prípadnáneoprávnenosťzásahumusíbyťpretoposudzovanávzmysleust.§11nanasl.Obč.zákonníka
vykladanýmústavnekonformným spôsobomrešpektujúcúpravuprávaslobôdvyplývajúcuzÚstavySR,

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a listiny základných a práv a slobôd hľadajúc zachovanie
proporcionality medzi uvedenými právami.
Média zohrávajú v demokratickej spoločnosti dôležitú úlohu. Sloboda prejavu je základným atribútom
demokratickej spoločnosti. Je vymedzená v článku 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.
Rovnako z tohto článku vyplývajú obmedzenia, ktoré sú povinné médiá dodržať. Šírenie informácií a

myšlienok je právom i povinnosťou médií v demokratickej spoločnosti za zachovanie ich povinnosti a
zodpovednosti.

Podľa článku 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a slobôd každý má právo na slobodu
prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a rozširovať informácie alebo myšlienky bez

zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali
udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Podľa článku 10 ods. 2 citovaného Dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosť,
aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám,

ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnuté v demokratickej spoločnosti v záujem národnej
bezpečnosti, územnej celistvosti predchádzať aj nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo
morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniky dôverných informácií alebo zachovania
autority a nestrannosti súdnej moci.

Právo na slobodu prejavu blízka jeho obsahu sú predovšetkým otázky spojené so zabezpečením
politického pluralizmu. Je úlohou médií pri rešpektovaní práv iných osôb prinášať informácie o všetkých
otázkach verejného záujmu. Za vec verejnú, resp. vereného záujmu možno nepochybne považovať aj
riadenie š.p. a nakladanie s prostriedkami štátneho rozpočtu. Sloboda prejavu sa vzťahuje nielen nainformácie a myšlienky, ktoré sú priaznivo očakávané alebo označované ako neútočné, ľahostajné ale
tiež na tie, ktoré sú negatívne.

Osobitný režim z hľadiska Európskej judikatúry majú tzv. difamačné informácie. Pokiaľ niekto najmä
médiá zverejní o niekom difamačnú informáciu, je dôležité skúmať, či sa mohol spoliehať na pravdivosť
difamačnej informácie, ktorú šíri, či podnikol kroky k overeniu si jej pravdivosti v dostupnej miere, ak
sám nemal dôvod neveriť jej. Zverejnenie takejto informácie nemožno považovať za rozumné, ak si
šíriteľ neoverí jej pravdivosť dotazom na osobu, ktorej sa týka a nezverejní jej stanovisko. Dôležité

pre zváženie legitímneho zverejnenia informácie je skúmanie motívu zverejnenia, pričom by nešlo o
legitímne zverejnenie, pokiaľ by dominantným dôvodom jej zverejnenia bola snaha poškodiť difamovanú
osobu.

V konkrétnom prípade odporca postavil svoju obranu na tvrdení, že zverejnené informácie čerpá od
priamych nadriadených navrhovateľa. KS opakovane konštatovala, že ide o legitímnu a vo všeobecnosti

akceptovateľnú obranu, ktorá korešponduje s judikatúrou ÚS SR ako aj judikatúrou Európsky súd pre
ľudské práva (nález ÚS SR IV. ÚS 107/2010), v zmysle ktorého ÚS konštatoval, že novinári nemôžu
znášať zodpovednosť za to, že šíria informácie poskytnuté orgánmi štátu. Naopak je na orgánoch štátu,
aby zvážili, ktoré informácie a v akom rozsahu možno prostredníctvom novinárov verejnosti sprístupniť
v súlade s platnými právnymi predpismi. Aj v konkrétno prípade je potrebné vychádzať aj z nálezu ÚS I.

ÚS 2/99, v ktorom ÚS konštatoval, že každý má právo spoľahnúť sa na to, že štátny orgán voči nemu
koná v súlade s ústavou a zákonom, pričom nemôže znášať negatívne dôsledky, pretože tak štátny
orgán nekoná.

Z kontextu článku, ktorý bol uverejnený v denníku Pravda 31.8.1999 pod názvom „ U. vyplýva, že po

vecnej informácií o tom, že Minister dopravy, pôšt a telekomunikácií B. M. odvolal s účinnosťou od
1.septembra 1999 M. Z., ktorý bol poverený riadením š.p. A. O. K. nasleduje drobnejším písmom pasáž,
ktorá začína slovami „ako uviedol generálny riaditeľ sekcie cestnej a mestskej dopravy Ministerstva B.
I. dôvodom ....“. Preto v súlade so znením tohto článku autorka článku viedla, že informácie, ktoré boli
uverejnené v tomto článku pochádzajú od T.. I..

Obrana odporcu je potom súladná jednak s obsahom uverejneného článku ako aj so svedeckou
výpoveďou autorky článku, ktorej neodporuje ani svedecká výpoveď T.. I., ktorý síce s odstupom
času nevedel potvrdiť, či poskytol alebo neposkytol konkrétny rozhovor, jeho poskytnutie nevylúčil.
Naopak tento svedok uviedol, že týždenne poskytoval pre novinárov niekedy aj desať rozhovorov.

Nezanedbateľný je však fakt, že T.. I. aj s odstupom času potvrdil informácie, ktoré sú uvedené
v napadnutom článku, a to informáciu, že navrhovateľ prenajímal autobusy, ktoré boli vedené vo
firme jeho manželky, resp. dcéry a nevie, či v tomto čase nebol aj konateľom tejto spoločnosti.
Zároveň rovnako vyjadril vedomosť o kontrolných procesoch, ktoré vo firme prebiehali a o existujúcich
sťažnostiach.Potvrdilvedomosťotom,ženavrhovateľpoužívalsúkromnémotorovévozidlonaslužobné

účely bez súhlasu ministerstva. Bez ohľadu na to či sú alebo nie sú pravdivé tieto informácie
zodpovedajú informáciám v predmetom článku, kde boli prezentované nie ako informácie získané tlačou
z neoznačeného zdroja ale informácie poskytnuté T.. I..

V súdenej veci preto nejde ani tak o vyriešenie otázky, či komplex informácií uverejnených v tlači je

pravdivý, ale či ide o šírenie informácií poskytnutých štátnymi orgánmi, ktoré môže tlač považovať za
dôveryhodné bez toho, že by musela overovať ich pravdivosť. Napokon rozsiahlym dokazovaním v
tejto veci sa však preukázalo, že išlo navyše aj o pravdivé informácie. Ako rozhodujúca sa v tomto
konaní javila výpoveď svedka T.. I., ktorý v inkriminovanom období zastával dôležitú štátnu funkciu, a to
generálneho riaditeľa na Ministerstve dopravy. Ten poskytol informácie novinárke - svedkyni M..

Čo sa týka nárokov nemajetkovej ujmy k tomuto súd uvádza nasledovné:
V konkrétnom prípade neboli splnené podmienky pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
tak, ako to ust. § 13 ods. 2 Obč. zákonníka, a to z viacerých dôvodov. Jednak z dôvodu, aby mohlo dôjsť
vôbec k zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby musí existovať zásah, ktorý je objektívne spôsobilý

vyvolať nemajetkovú ujmu, musí ísť o neoprávnený zásah a musí medzi zásahom a následkami
existovaťpríčinnásúvislosť.Vtomtoprípadejednoduchoneexistujeobjektívnespôsobilýzásahdopráva
navrhovateľa a už vôbec nie je možné tvrdiť o neoprávnenosti takéhoto zásahu, keďže tieto informácie
boli pravdivé, boli čerpané z verejného zdroja a korešpondujú so zisteným skutkovým stavom a v danomprípade neexistuje príčinná súvislosť medzi nejakými následkami a tvrdeným zásahom. Pokiaľ ide o
značnúmieruzákonexaktnev§13ods.2O.z.stanovuje,žesamusíjednaťozásahdoprávanaochranu
osobnosti v značnej miere. Samotným navrhovateľom v tomto konaní neboli produkované také dôkazy,

ktoré by preukazovali značnú mieru zásahu do práva na ochranu osobnosti. Navrhovateľ neprodukoval
tedažiadnedôkazy,ktorébypreukazovali,žekonanieodporcudoznačnejmieryzasiahlodojehoprávna
ochranu osobnosti. Jediná svedkyňa, ktorá vypovedala o zásahoch do ochrany osobnosti bola manželka
navrhovateľka. Z jej výpovede vyplynulo, že tieto následky skôr zasahovali do jej sféry ako fyzickej
osoby a nie do sféry navrhovateľa. Na tomto mieste súd podotýka, že prakticky, keď rozhodol že návrh

navrhovateľa, čo sa týka ochrany osobnosti v zmysle § 11 a nasl. O.z., je neopodstatnený, je zrejmé, že
by bolo nadbytočné rozhodovať alebo skúmať podmienky priznania nemajetkovej ujmy v zmysle § 13
ods. 2 O.z. Súd, ako to je už vyššie konštatované, návrh navrhovateľ zamietol.

Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. súd prizná účastníkovi, ktorý mal vo veci úspech náhradu trov potrebných na
účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. V tomto konaní

to bol odporca, ktorý mal plný úspech v konaní. Právny zástupca odporcu si vyčíslil trovy právneho
zastúpenia a trovy konania nasledovne:
Odmenu za zastupovanie podľa starej vyhl. č. 163/2002 Z.z. za rok 2003 až 2004 hodnota jedného
úkonu vychádzajúc zo žalovanej čistky 1.000.000,-Sk je 14.650,-Sk /486,29 Eur/.

Odmenazazastupovaniepodľavyhl.č.655/2004Z.z.zaroky2005až2009do1.6.2009hodnotaúkonov
zo žalovanej čistky 1.000.000,-Sk 14.560,-Sk /486,29 Eur/.

Za rok 2009 hodnota jedného úkonu od 1.6.2009.
Ospravedlnenie žalobcovi v peniazoch 91,29 Eur.

Za roky 2010 až 2015 jednej úkon právnej pomoci 91,29 Eur.

Režijný paušál v zmysle vyhl. 163/2002 Z.z. a vyhl. 655/2004 Z.z.:
- za rok 2003 - 128,-Sk /4,25 Eur/,

- za rok 2004 - 136,-Sk /4,51 Eur/,
- za rok 2005 - 150,-Sk /4,98 Eur/,
- za rok 2006- 169,-Sk /5,44 Eur/,
- za rok 2007- 178,-Sk /5,91 Eur/,
- za rok 2009- 6,95 Eur,

- za rok 2010- 7,21 Eur,
- za rok 2013- 7,81 Eur,
- za rok 2015 - 8,39 Eur.

Právny zástupca vykonal nasledovné právne úkony:

- prevzatie a príprava zastúpenia marec 2003 - 489,29 Eur + 4,25 Eur paušál,
- účasť na pojednávaní dňa 10.3.2003- 486,29 Eur + 4,25 Eur paušál,
- účasť na pojednávaní dňa 31.3.2003- 486,29 Eur + 4,25 Eur paušál,
- účasť na pojednávaní dňa 23.4.2003- 486,29 Eur + 4,25 Eur paušál,
- účasť na pojednávaní dňa 20.5.2003- 486,29 Eur + 4,25 Eur paušál,

- odvolanie voči rozsudku 20.10.2003 - 486,29 Eur + 4,25 Eur paušál,
- účasť na pojednávaní dňa 1.6.2004 - 486,29 Eur + 4,51 Eur paušál,
- písomné vyjadrenie zo dňa 12.8.2004 - 486,29 Eur + 4,51 Eur paušál,
- dovolanie voči rozhodnutiu KS zo dňa 10.2.2005 - 486,29 + 4,98 Eur paušál,
- ústavná sťažnosť na ÚS 20.9.2005 - 486,29 + 4,98 Eur paušál,

- odvolanie voči uzneseniu OS o trovách zo dňa 30.1.2006 1 úkon 243,15 Eur + 5,44 Eur režijný paušál,
- účasť na pojednávaní na KS Žilina 14.7.2007 - 486,29 Eur + 5,91 Eur paušál,
- účasť na pojednávaní dňa 14.11.2007 1 úkon 121,57 Eur + 5,91 Eur paušál,
- účasť na pojednávaní dňa 19.12.2007 - 486,29 Eur + 5,91 Eur paušál,
- účasť na pojednávaní dňa 20.4.2009 - 486,29 Eur + 6,95 Eur paušál,

- účasť na pojednávaní dňa 27.7.2009 - 91,29 Eur + 6,95 Eur paušál,
- účasť na pojednávaní dňa 24.9.2009 - 91,29 Eur + 6,95 Eur paušál,
- účasť na pojednávaní dňa 12.11.2009 - 91,29 Eur + 6,95 Eur paušál,
- účasť na pojednávaní dňa 1.6.2009 - 91,29 Eur + 6,95 Eur paušál,- odvolanie voči rozsudku OS Žilina 16.2.2010 - 91,29 + 7,21 Eur paušál,
- zaslanie odpovede na výzvu súdu zo dňa 21.2.2013 - 91,29 Eur + 7,81 Eur paušál,
- účasť na pojednávaní dňa 13.5.2013 - 91,29 Eur + 7,81 Eur paušál,

- účasť na pojednávaní dňa 5.9.2013 - 91,29 Eur + 7,81 Eur paušál,
- odvolanie voči rozsudku OS Žilina 12.12.2013 - 91,29 Eur + 7,81 Eur paušál,
- účasť na pojednávaní dňa 16.2.2015 - 91,29 Eur + 8,39 Eur paušál,
- vyjadrenie odporcu ku konaniu zo dňa 9.4.2015 - 91,29 Eur+ 8,39 Eur paušál,
- účasť na pojednávaní dňa 7.5.2015 - 91,29 Eur + 8,39 Eur paušál.

Odmena bez DPH 7.947,99 Eur. DPH 20% = 1.589,60 Eur, odmena spolu s DPH 9.537,59 Eur.

Okrem toho si právny zástupca odporcu účtoval aj náhradu za stratu času nasledovne:
- za rok 2003 - 533,-Sk =17,69 Eur/30 min.,
- za rok 2004 - 566,-Sk =18,79 Eur/30 min.,

- za rok 2007 - 297,-Sk =9,86 Eur/30 min.,
- za rok 2009 - 11,58 Eur/30 min.,
- za rok 2013 - 13,02 Eur/30 min.,
- za rok 2015 - 13,98 Eur/30 min.
Účasť na pojednávaní dňa 10.3., 31.3., 23.4., 20.5.2013 Bratislava - Žilina - Bratislava - 4 x 10 začatých

polhodín = 707,60 Eur.
Účasť na pojednávaní dňa 1.6.2004 Bratislava - Žilina - Bratislava - 1 x 10 začatých polhodín = 187,90
Eur.
Účasť na pojednávaní dňa 14.7., 14.11., 19.12.2007 Bratislava - Žilina - Bratislava - 3 x 10 začatých
polhodín = 295,80 Eur.

Účasť na pojednávaní dňa 20.4., 1.6., 27.7., 24.9., 12.11.2009 Bratislava - Žilina - Bratislava - 5 x 10
začatých polhodín = 579 Eur.
Účasť na pojednávaní dňa 13.5., 5.9.2013 Bratislava - Žilina - Bratislava - 2 x 10 začatých polhodín =
260,40 Eur.
Účasť na pojednávaní dňa 16.2., 7.5.2015 Bratislava - Žilina - Bratislava - 2 x 10 začatých polhodín =

279,60 Eur.

Strata času za rok 2003 až 2015 celkovo suma 2.310,30 Eur + DPH = 2.772,36 Eur.

Cestovné výdavky:

- v roku 2003 až 2015 použité na cestu na pojednávanie na OS Žilina a KS Žilina mot. vozidlo Renault
Laguna priemerná spotreba 7,8 l/100 km (priložená fotokópia osvedčenia o evidencii vozidla).
Priemerná cena nafty v roku 2003 = 32,50,-Sk = 1,08 Eur/1 liter benzínu.
Priemerná cena nafty v roku 2004 = 35,40,-Sk = 1,18 Eur/1 liter benzínu.
Priemerná cena nafty v roku 2007 = 37,51,-Sk = 1,25 Eur/1 liter benzínu.

Priemerná cena nafty v roku 2009 = 1,096 Eur/1 liter benzínu.
Priemerná cena nafty v roku 2013 = 1,38 Eur/1 liter benzínu.
Priemerná cena nafty v roku 2015 = 1,21 Eur/1 liter benzínu.
Účasť na pojednávaní dňa 10.3., 31.3., 23.4., 20.5.2013 Bratislava - Žilina - Bratislava - 4x 220 x 2km
x 0,183 Eur/1km + /4,4 x 7,8 litra/100km x1,08 Eur/1 liter = 470,36 Eur.

Účasť na pojednávaní dňa 1.6.2004 Bratislava - Žilina - Bratislava - 220 x 2km x 0,183 Eur/1km + 4,4
x 7,8 litra/100km x 1,18 Eur/1 liter = 121,02 Eur.
Účasť na pojednávaní dňa 14.7.,14.11., 19.12.2007 Bratislava - Žilina - Bratislava - 3x 220 x 2km x
0,183 Eur/1km + 4,4 x 7,8 litra/100km x 1,25 Eur/1 liter = 370,26 Eur.
Účasť na pojednávaní dňa 20.4., 1.6., 27.7., 24.9., 12.11.2009 Bratislava - Žilina - Bratislava - 5 x 220

x 2km x 0,183 Eur/1km + 4,4 x 7,8 litra/100km x 1,096 Eur/1 liter = 590,65 Eur.
Účasť na pojednávaní dňa 13.5., 15.9.2013 Bratislava - Žilina - Bratislava - 2x 220 x 2km x 0,183
Eur/1km + 4,4 x 7,8 litra/100km x 1,38 Eur/1 liter = 255,76 Eur.
Účasť na pojednávaní dňa 16.2., 7.5.2015 Bratislava - Žilina - Bratislava - 2x 220 x 2km x 0,183 Eur/1km
+ 4,4 x 7,8 litra/100km x 1,21 Eur/1 liter = 244,10 Eur.

Náhrada cestovného spolu 2.052,15 Eur + DPH = 2.462,58 Eur.Právny zástupca odporcu žiadal aj vrátenie zaplateného súdneho poplatku. Odporca v súvislosti
s podaným odvolaním voči rozsudku OS Žilina uhradil na základe uznesenia OS Žilina sp. zn.
2C/1885/99-161 súdny poplatok za podané odvolanie vo výške 27.000,-Sk = 896,24 Eur.

Odporca v súvislosti s podaným dovolaním voči rozsudku OS a KS Žilina uhradil na základe uznesenia
OS Žilina sp. zn. 2C/1885/99-202 zo dňa 16.3.2005 súdny poplatok za podané dovolanie vo výške
54.000,-Sk = 1.792,47 Eur.

Súdne poplatky celkovo 2.688,71 Eur.

Spolu trovy právneho zastúpenia pred OS a KS 14.772,53 Eur s DPH, spolu trovy titulom zaplatených
súdnych poplatkov za odvolanie a dovolanie 2.688,71 Eur.

Súd sa podrobne oboznamoval s takto vyčíslenými trovami právneho zastúpenia a musel konštatovať,

že tieto boli precízne vypracované advokátskou kanceláriou právneho zástupcu odporcu, tento
postupoval v zmysle platných právnych predpisov z roku 2002, resp. z 2004, vychádzal teda z platných
vyhlášok o odmenách a náhradách advokátov 163/2002 a 655/2004 Z.z. Správne vyrátal hodnotu úkonu
v zmysle staršej i novšej vyhlášky za príslušné roky, správne vyčíslil aj uskutočnené úkony právnej
služby. Správne bola vyčíslená i náhrada za stratu času, resp. cestovného, a preto súd rozhodol o

trováchkonaniaatrováchprávnehozastúpeniatak, akojetouvedenévovýrokovejčastitohtorozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho
robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté

dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné
dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ustanovenia § 221 ods. 1 OSP, súd rozhodnutie zruší, len ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie,
e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát,
h) súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované
dôkazy.Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 OSP, skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom
prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom
len vtedy, ak

a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,

d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.

Podľa ustanovenia § 205a ods. 2 OSP, ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa nepoužije v konaniach podľa
§ 120 ods. 2.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov ); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková

povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady
súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci ( zákon č.
65/2001 Z.z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov ).