Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 3, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/507/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3111203964
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3111203964.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice

Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľa O. U. so sídlom A. B. C., P. O.N. XXX,
F. H., H., British S. L., zapísaná H. F. of Y. of N. S. L. pod reg. č. XXXXXX, zastúpeného Mgr. M. N.,
advokátkou so sídlom N., O. trh X/A, proti odporcovi L.. O. S., bytom P. XXXX, za účasti vedľajšieho
účastníka na strane odporcu R. zastúpeného JUDr. L., o zaplatenie 6.988,54 Eur s príslušenstvom,
o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 12. decembra 2013, č.k.
26C/114/2011-104 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal proti

odporcovi zaplatenia 6.988,54 eur s príslušenstvom. Ďalej vyslovil, že o trovách konania rozhodne
samostatným rozhodnutím po právoplatnosti tohto rozsudku. V odôvodnení rozsudku uviedol, že dňa
14.03.2001 uzavrel právny predchodca navrhovateľa A., a.s. ako veriteľ s F. G. ako dlžníkom zmluvu
o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere, na základe ktorej právny predchodca navrhovateľa
poskytol dlžníkovi medziúver pre stavebné sporenie v sume 167.000,- Sk (5.543,38 Eur) pri úrokovej
sadzbe 6,99 % ročne. Zabezpečenie návratnosti úveru bolo zabezpečené okrem iného aj ručením
ručiteľa, ktorým bol odporca. Odporca ako ručiteľ v zmluve o mimoriadnom medziúvere a stavebnom

úvere dňa 14.06.2005 prehlásil, že na seba berie voči veriteľovi povinnosť uspokojiť pohľadávku, ak
ju neuspokojí dlžník. Listom zo dňa 12.12.2005 právny predchodca navrhovateľa požiadal dlžníka do
31.12.2005 o zaplatenie dlžných súm 4.175,- Sk a 4.167,40 Sk. Listom zo dňa 27.04.2006 právny
predchodca navrhovateľa odstúpil od zmluvy a dlžníka žiadal o zaplatenie celej dlžnej sumy 148.439,60
Sk v lehote 7 dní. Listom zo dňa 27.04.2006 právny predchodca navrhovateľa oznámil odporcovi
odstúpenie od zmluvy. Zmluvou o postúpení pohľadávok č. 265/2009 zo dňa 01.11.2009 právny
predchodca navrhovateľa postúpil navrhovateľovi svoju pohľadávku proti dlžníkovi. Dlžník ani odporca

navrhovateľovi dlžnú sumu neuhradili. Vedľajší účastník na strane odporcu vzniesol proti uplatňovanému
právu námietku premlčania a odporca sa k vznesenej námietke premlčania pripojil. Po právnej stránke
posúdil súd zmluvný vzťah z predmetnej úverovej zmluvy v súlade s právnou úpravou platnou v deň
uzavretia zmluvy, t.j. dňa 06.06.2005. Predmetná úverová zmluva je v zmysle § 23a ods. 1, ods. 2
zákona č. 634/1992 Zb. štandardnou formulárovou, resp. spotrebiteľskou) zmluvou. Súd mal za to,
že spoločnosť A. a.s. poskytla dlžníkovi úver v rámci svojej obchodnej činnosti a dlžník túto finančnú
službu prijal ako spotrebiteľ. Dlžník v čase uzavretia zmluvy bol spotrebiteľom, a týmto je doposiaľ,

pričom zmluvu podpísal ako fyzická osoba a zo samotnej zmluvy nevyplýva, že by zmluvu podpísal
v rámci svojej podnikateľskej alebo inej obchodnej činnosti. V čase uzavretia zmluvy o úvere právny
predpis definoval pojem spotrebiteľská zmluva (§ 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane
spotrebiteľa). Zmluva uzatvorená medzi právnym predchodcom navrhovateľa ako veriteľom a F. G. akodlžníkom zo dňa 6.06.2005 je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 Občianskeho zákonníka v znení
účinnom od 01.04.2004 vychádzajúc z európskej legislatívy (Smernica Rady č. 93/13/EHS z 5.4. 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) resp. podľa zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane

spotrebiteľa. Spĺňa totiž náležitosti spotrebiteľskej zmluvy pozitívne vymedzené v citovanom ustanovení
§52Občianskehozákonníkavzneníúčinnomvčaseuzatvoreniazmluvy,ktorétrebavykladaťvspojenís
európskou legislatívou vtedy platnou a účinnou a s dôvodovou správou k následnej novelizácii zákonom
č. 568/2007 Z. z., podľa ktorého tam uvedený výpočet právnych foriem spotrebiteľských zmlúv je len
demonštratívny a teda spotrebiteľskou zmluvou môžu byť aj iné zmluvy. Zmluva uzatvorená účastníkmi

spĺňa súčasne náležitosti spotrebiteľskej zmluvy podľa zákona č. 634/1992 Zb. v znení účinnom a
platnom ku dňu uzavretia zmluvy. Záväzok ručiteľa splniť dlh v prípade, ak ho nesplnil dlžník má k
povinnosti dlžníka plniť svoj záväzok subsidiárnu povahu. Povinnosť ručiteľa uspokojiť pohľadávku
zabezpečenú ručením je založená na tom, že dlžník nezaplatil splatný (zročný) dlh napriek tomu, že
ho veriteľ na to písomne vyzval. Občiansky zákonník možnosť predĺženia premlčacej doby dohodou
zmluvných strán neupravuje. Obdobné účinky ako predĺženie premlčacej doby má uznanie dlhu, jedná

sa však o samostatný právny inštitút, ktorý je upravený jednak v Obchodnom zákonníku aj v Občianskom
zákonníku. K uznaniu dlhu veriteľa dlžníkom nedošlo. Ustanovenie § 401 Obchodného zákonníka o
vyhlásenie dlžníka o predĺžení premlčacej doby má priamy vzťah k ustanoveniu § 310 Obchodného
zákonníka, podľa ktorého právo veriteľa voči ručiteľovi sa nepremlčí pred premlčaním práva voči
dlžníkovi. Nakoľko súd právny vzťah účastníkov konania posudzoval podľa ustanovení Občianskeho

zákonníka, súd takéto vyhlásenie dlžníka o predĺžení premlčacej doby považoval za neplatné z dôvodu
obchádzania zákona. Z vyjadrení navrhovateľa vyplýva, že dlžník neplnil svoj záväzok z úverovej zmluvy
riadne a včas, preto právny predchodca navrhovateľa dňom 27.04.2006 odstúpil od zmluvy a dlžníka
vyzval na zaplatenie dlžnej sumy 148.439,60 Sk. F. G. ako dlžníkovi a odporcovi ako ručiteľovi oznámil
odstúpenie od zmluvy listami zo dňa 27.04.2006. Listom zo dňa 22.03.2010 navrhovateľ vyzval odporcu

ako ručiteľa na okamžité splatenie celého zostatku úveru. Súd mal za to, že od dňa 28.04.2006, t.j.
od dňa nasledujúceho po dni odstúpenia od zmluvy, začala plynúť subjektívna dvojročná premlčacia
doba podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka a objektívna trojročná premlčacia doba podľa § 107
ods. 2 Občianskeho zákonníka, nakoľko v deň odstúpenia od zmluvy právny predchodca navrhovateľa
ako oprávnený vedel, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Posledným

dňom premlčacej doby bol deň 28.04.2008. Navrhovateľ podal návrh na súd dňa 24.02.2011, t.j. po
uplynutí dvojročnej premlčacej doby. V zmysle § 548 ods. 2 Občianskeho zákonníka odporca ako ručiteľ
vzniesol v konaní námietku premlčania. Ak dlžník, resp. ručiteľ namietne dôvodne premlčanie, nemožno
premlčané právo priznať, pretože uplatnením námietky premlčania došlo k zániku nároku. To znamená,
že došlo k zániku autoritatívnej vynútiteľnosti práva. Veriteľ teda má právo od dlžníka prípadne ručiteľa

požadovať plnenie, ale toto právo nemôže úspešne uplatniť na súde, t.j. nemôže ho procesne vynútiť.
Jeho prípadnú žalobu na plnenie súd za splnenia ďalších zákonných podmienok zamietne. Je to tak nie
preto, že navrhovateľ nemá právo, ale preto, že nemá nárok, takže svoje právo nemôže úspešne uplatniť
na súde. Súd preto z úradnej povinnosti prihliadol na vznesenú námietku premlčania, ktorú považoval za
dôvodnú a návrh v celom rozsahu zamietol. Ďalej rozhodol, že o trovách konania rozhodne samostatným

rozhodnutím po právoplatnosti tohto rozsudku.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie pôvodný navrhovateľ O. C. a.s. N., žiadal
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Namietal, že v
konaní došlo k vade uvedenej v § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. a teda, že mu postupom súdu bola

odňatá možnosť konať pred súdom, ďalej v zmysle § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p., že konanie má
inú vadu, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a v zmysle § 205 ods. 2 písm. f)
O.s.p. rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vytýkal
súdu prvého stupňa, že sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nijakým spôsobom nevysporiadal s
jeho argumentáciou obsiahnutou v písomnom podaní zo dňa 18.09.2012 a jednak s argumentáciou

prednesenou na pojednávaní dňa 12.12.2013, a preto súd prvého stupňa mu odňal možnosť konať
pred súdom. Poukázal na to, že dňa 14.06.2005 bola uzavretá zmluva o mimoriadnom medziúvere
č. 2486798102 a stavebnom úvere č. 2486798401 medzi jeho právnym predchodcom ako veriteľom ,
Romanom Krkoškom ako dlžníkom a odporcom ako ručiteľom. Na základe tejto zmluvy poskytol právny
predchodca navrhovateľa dlžníkovi medziúver vo výške 167.000 Sk a dlžník sa zaviazal do nasporenia

40% cieľovej sumy vkladať na účet zmluvy o stavebnom sporení pravidelné mesačné splátky, platiť
poplatky a splácať do pridelenia cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení úroky z mimoriadneho
medziúveru. Odporca urobil zároveň v tejto zmluve písomné ručiteľské vyhlásenie, v zmysle ktorého
berie na seba povinnosť uspokojiť pohľadávku veriteľa, ak ju neuspokojí dlžník. Dôvodil, že právny vzťahzaložený úverovou zmluvou je zo zákona vzťahom obchodnoprávnym, nakoľko zmluva o úvere patrí
podľa ust. § 261 Obchodného zákonník medzi tzv. absolútne obchody. V prejednávanej veci teda nejde o
účastníkmi zmluvy dohodnuté aplikovanie Obchodného zákonníka podľa § 262 Obchodného zákonníka,

ale obchodnoprávny charakter tohto vzťahu je daný priamo zákonom. Použitie Obchodného zákonníka
na tento vzťah ani nemôžu účastníci dohodou vylúčiť, keďže podľa § 263 Obchodného zákonníka je
ust. § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka kogentným ustanovením. V tejto súvislosti poukázal
na uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/120/2010, 6MCdo/4/2012. Ďalej uviedol, že v zmysle
ust. čl. VIII bod 1 úverovej zmluvy právny vzťah medzi zmluvnými stranami sa riadi právnym poriadkom

SR, Obchodným zákonníkom, Občianskym zákonníkom, zák. č. 310/1992 o stavebnom sporení v znení
neskorších predpisov a Všeobecnými podmienkami pre zmluvy o stavebnom sporení. Súd prvého
stupňa mal preto aplikovať na ručiteľský záväzok odporcu komplexnú úpravu ručenia upravenú v ust. §
310 a nasl. Obchodného zákonníka, ako aj komplexnú a kogentnú obchodnoprávnu úpravu premlčania.
Vo vzťahu k posúdeniu bezdôvodného obohatenia zo strany súdu prvého stupňa poukázal na ust. §
351 ods. 1 Obchodného zákonníka a čl. VII bod 5 úverovej zmluvy, v zmysle ktorého odstúpením

od tejto zmluvy nezaniká záväzok dlžníka, prípadne ručiteľa splatiť pohľadávku veriteľa, vrátane jej
príslušenstva.Uviedol,ženakoľkoideoustanoveniezmluvypripustenézákonom,nemôžebyťposúdené
ako neprijateľná zmluvná podmienka. Vzhľadom na to nie je možné predmetný nárok posudzovať podľa
ustanovení o bezdôvodnom obohatení. Mal za to, že v prípade odstúpenia od obchodnej zmluvy je
potrebné premlčanie posudzovať podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Trval na tom, že predmetný

úverový vzťah sa spravuje ex lege primárne ustanoveniami Obchodného zákonníka, a to bez ohľadu
na účastníkov zmluvy. Ďalej uviedol, že úprava premlčania v Občianskom zákonníku nie je úpravou,
ktorá smeruje k ochrane spotrebiteľa, nie je obsiahnutá v ustanoveniach o spotrebiteľských zmluvách a
ani ustanoveniach upravujúcich právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ. Odlišne stanovená
dĺžka premlčacej doby v Občianskom a Obchodnom zákonníku je výsledkom rôznych legislatívnych

procesov, z ktorých však žiadny nesmeruje k ochrane slabšej strany. Premlčanie pôsobí voči obom
stranám rovnako, z komplexnej úpravy premlčania v každom z týchto zákonov nemožno považovať len
niektoré z nich za výhodnejšie pre spotrebiteľa. Ďalej uviedol, že v konaní preukázal, že dňa 28.03.2008
začalo u súdneho exekútora Mgr. F. exekučné konanie voči obligačnému dlžníkovi z úverovej zmluvy,
pričom toto exekučné konanie stále prebieha. V súvislosti s touto skutočnosťou poukázal na § 310

Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého právo veriteľa voči ručiteľovi sa nepremlčí pred premlčaním
práva voči dlžníkovi. V ustanovení § 310 Obchodného zákonníka je upravená otázka premlčania práva,
a to celkom špecifickým spôsobom. Tento spôsob spočíva v tom, že zákon nepriamo vyslovuje zákaz
(nemožnosť) premlčania práv veriteľa voči ručiteľovi pred okamihom premlčania práva voči dlžníkovi.
Ďalej poukázal aj na ust. čl. VIII bod 4 úverovej zmluvy, v rámci ktorého dlžník z úverovej zmluvy v

súlade s § 401 Obchodného zákonníka predĺžil premlčaciu dobu na 10 rokov od doby, keď začala po
prvý raz plynúť, čo ručiteľ vzal na vedomie. Z týchto dôvodov považoval rozsudok súdu prvého stupňa
za nesprávny.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Vedľajší účastník v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhol napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že závery prvostupňového súdu o aplikovaní
ustanovení Občianskeho zákonníka na spotrebiteľský právny vzťah považuje za vecne správne.
Poukázal na to, že zmluva o mimoriadnom medziúvere bola uzatvorená dňa 14.06.2015. O tom, že sa

jedná o zmluvu spotrebiteľskú rozhodol už Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 9Co/43/2013.
Keďže na strane spotrebiteľa sa jedná o fyzickú osobu a ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách sa
nachádzajú v piatej hlave Občianskeho zákonníka, je namieste spotrebiteľovi poskytnúť takú ochranu,
akú mu poskytuje zákon. Aj právna úprava Občianskeho zákonníka dopadá na obdive strany v súlade
s princípom rovnosti. Paušálne uprednostnenie Obchodného zákonníka by malo na spotrebiteľov

nepriaznivé následky hraničiace až s neprípustnosťou k občianskym právam, ktoré priznáva Občiansky
zákonník na rozdiel od Obchodného zákonníka. Poukázal na viaceré rozhodnutia krajských súdov,
z ktorých je zrejmé, že na spotrebiteľské vzťahy je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho
zákonníka. Uplatnil si náhradu trov konania vo výške 294,46 eur.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že
odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 12.01.2016, č.k. 4Co/507/2014-216 pripustil zmenu
účastníkov na strane navrhovateľa tak, že do konania na miesto doterajšieho navrhovateľa O. C.
a.s. so sídlom N., A., vstúpila spoločnosť O. U. so sídlom A. B. C., P. O.N. XXX, F. H., H., N. S.

L., zapísaná H. Registrar of Companies of British Virgin Islands pod reg. č. XXXXXX. Toto uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňa 25.02.2016. Na základe uvedeného odvolací súd ako s navrhovateľom
konal s menovanou obchodnou spoločnosťou.

Odvolací súd preskúmal námietky, ktoré boli odvolateľom v odvolaní vznesené a v plnom rozsahu sa

stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa. Za daného stavu si osvojuje dôvody
napadnutého rozsudku v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. a v celom rozsahu na ne poukazuje. Na zdôraznenie
správnosti a k odvolacím námietkam odvolateľa dodáva nasledovné:

Pôvodný navrhovateľ O. C. a.s. N. v priebehu prvostupňového ako aj odvolacieho konania zotrvával
na tom, že vzťah medzi účastníkmi je vzťahom obchodnoprávnym, a preto sa naň majú primerane

vzťahovať ustanovenia Obchodného zákonníka, a to nielen vo vzťahu k všeobecnej úprave premlčania,
ale aj ust. § 310 Obchodného zákonníka, ktoré podľa jeho názoru je tzv. špeciálnou úpravou k
všeobecnej úprave premlčania, v zmysle ktorého, ak nedošlo k premlčaniu práva voči dlžníkovi, nemôže
sa ani jeho ručiteľ úspešne brániť námietkou premlčania, na ktoré ustanovenie podľa jeho názoru,
správne súd prvého stupňa neprihliadol, v dôsledku čoho aj nesprávne rozhodol.

Odvolacísúdpredovšetkýmnespochybňujetvrdenianavrhovateľa,žeúverjetzv.absolútnymobchodom
a že naň dopadá tretia časť Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy.
Súčasne však z obsahu spisu vyplýva, že zmluvný vzťah vznikol za účinnosti zákona č. 634/92
Zb. o ochrane spotrebiteľa. Na účely tohto zákona, vychádzajúc z ust. § 2 ods. 1 tohto zákona v

znení ku dňu uzavretia zmluvy, sa spotrebiteľom rozumela fyzická osoba, ktorá nakupuje výrobky,
alebo používa služby pre priamu osobnú spotrebu fyzických osôb. Za zmluvu typovú sa v zmysle
tohto zákona považuje zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že
spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. V preskúmavanej veci je nepochybné,
že predmetná zmluva je zmluvou typovou a že dlžník nepoužil predmet plnenia na podnikanie, pričom

súčasne pôvodný veriteľ je podnikateľom a predmet konania sa jednoznačne týka jeho podnikateľskej
činnosti. Povaha predmetnej právnej veci ako spotrebiteľskej sa nemohla zmeniť v dôsledku postúpenia
pohľadávky. Súdna prax považuje spotrebiteľské zmluvy vzhľadom na vzťah medzi podnikateľom
a nepodnikateľom a so zreteľom na nepodnikateľský účel zmluvy za typické občianskoprávne vzťahy.
Je to vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu, teda typický

občianskoprávny vzťah. Úverovanie spotrebiteľov patrí medzi najfrekventovanejšie občianskoprávne
vzťahy, a preto je plne súladné s princípmi ochrany spotrebiteľa, aby v prípade duplicitnej právnej úpravy
rovnakých inštitútov súkromného práva dôvodne bola aplikovaná právna úprava o občianskych právach,
teda Občiansky zákonník a nie právo podnikateľské upravené v Obchodnom zákonníku (rozsudok NS
SR vo veci sp. zn. 5 Mcdo 20/2009). Vychádzajúc aj z judikatúry súdneho dvora je spotrebiteľ pri

uzatvorení zmluvy v nevýhodnejšom postavení a to jednak z dôvodu sťaženej vyjednávacej pozície,
ako aj z dôvodu informovanosti. Uvedené závery a názory akceptoval aj Ústavný súd SR vo
svojom uznesení zo dňa 19. júna 2013, č. k. I. ÚS 402/2013-10. V súlade so zásadou, že pokiaľ
súd rieši právnu otázku tú istú, alebo analogickú, ktorá už bola právoplatne vyriešená, je v súlade s
princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy SR pri rozhodovaní súdov nižších stupňov takéto

rozhodnutie rešpektovať. Vychádzajúc z vyššie uvedeného je odvolacia námietka navrhovateľa, ktorou
sa domáhal posúdenia ručiteľského záväzku odporcu z hľadiska príslušných ustanovení Obchodného
zákonníka túto problematiku upravujúcich, nedôvodnou. V predmetnom spore súd prvého stupňa
správne prihliadol na námietku premlčania uplatnenej pohľadávky, ktorú vzniesol vedľajší účastník a aj
odporca ako ručiteľ, a túto posúdil podľa všeobecného právneho predpisu upravujúceho spotrebiteľské

právo, a to Občianskeho zákonníka. Odvolací súd poukazuje na súčasnú súdnu prax, ktorá zastáva
názor, že právna úprava chrániaca spotrebiteľa odôvodňuje aplikáciu ust. § 100 ods. 1 a nasl. Obč.
zákonníka (v duálnom režime, tak podľa Obchodného, ako aj Občianskeho zákonníka), ktoré by mohlo
byť pre spotrebiteľa (v určitej konkrétnej situácii) výhodnejšie. Aplikáciu občianskoprávnej premlčacej
doby v absolútnych obchodnoprávnych zmluvách majúcich spotrebiteľský charakter odobril aj Ústavný

súd Slovenskej republiky, ktorý rozhodoval o sťažnosti podnikateľa poskytujúceho stavebné úvery
(uznesenie zo dňa 19.06.2013 sp. zn. IÚS 402/2013). Aj v zmysle novelizácie ust. § 52 ods. 2 Obč.
zákonníka na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali použiť normy obchodného práva.Odvolací súd poukazuje na akcesorickú povahu ručiteľovej povinnosti, na ktorú nadväzuje ďalšia
zákonná úprava tejto inštitúcie, ktorá v ust. § 548 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznáva ručiteľovi

právo uplatniť voči veriteľovi všetky námietky, ktoré by mal proti veriteľovi dlžník, čo znamená, že
ručiteľovi patria tak námietky smerujúce proti pohľadávke, napr. že je premlčaná, ako aj námietky
týkajúce sa osoby hlavného dlžníka. Na rozdiel od právnej úpravy ručenia zakotvenej v Obchodnom
zákonníku, ručiteľ sa môže brániť proti veriteľovi aj námietkou premlčania hlavného dlhu aj v prípade,
že dlžník premlčanie sám nenamietne. Ručiteľ sa v takom prípade dovoláva premlčania hlavného dlhu

len s účinkami pre seba. Z tohto dôvodu nebol dôvodný poukaz odvolateľa na stále prebiehajúce
exekučné konanie voči obligačnému dlžníkovi a tým namietanie prerušenia plynutia premlčacej doby aj
voči ručiteľovi.

Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku odvolateľa smerujúcu proti nesprávnemu
právnemu posúdeniu veci v časti dohody účastníkov o predĺžení premlčacej doby na desať rokov a

tiež smerujúcu proti odôvodneniu napadnutého rozhodnutia, považujúc ho zo strany odvolateľa za
nepreskúmateľné, čím podľa jeho názoru konanie trpelo vadou, spočívajúcou v odňatí mu možnosti
konať pred súdom.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi

konania odnímajú jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi
konania odňala možnosť konať pred súdom, zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie
je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky skutkovo a právne relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal
do všetkých detailov sporu, uvádzaných účastníkmi konania. Samotné súdne rozhodnutie musí byť

logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov súdneho konania pri rešpektovaní
zásad spravodlivého súdneho konania a pri jeho vydaní musia byť zachované všetky náležitosti tak
formálne,akoajobsahovésdôrazomnazrozumiteľnosť,určitosť,jasnosťasúladskutkovýchaprávnych
dôvodov vo vzťahu k jeho výroku. Z hľadiska ust. § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku
súd uvedie, čoho sa domáha navrhovateľ, odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a

výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Dbá na to, aby odôvodnenie bolo presvedčivé. Po preskúmaní veci dospel odvolací
súd k záveru, že odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa zodpovedá citovanému ustanoveniu a
právu účastníkov na spravodlivé súdne konanie. Súd prvého stupňa dostatočne akceptovateľným a

zreteľným spôsobom vysvetlil, z akého dôvodu neprihliadol na aplikáciu Obchodného zákonníka v danej
veci, dojednanie zmluvných strán o predĺžení premlčacej doby, ktorý záver aj odvolací súd považuje
za správny. Kogentné ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka nedovoľuje účastníkom
spotrebiteľskej zmluvy platne dojednať zmluvné podmienky, ktoré by sa odchyľovali od uvedeného
zákona v neprospech spotrebiteľa, preto neobstojí argumentácia odvolateľa, že odporca platne

vyhlásil, že súhlasí s predĺžením zákonnej premlčacej doby na 10 rokov od doby, keď začne prvý raz
plynúť a tiež, že ručiteľ vzal na vedomie, že sa voči nemu právo veriteľa nepremlčí pred premlčaním
práva voči dlžníkovi (čl. VIII bod 4 úverovej zmluvy). Táto dohoda účastníkov spotrebiteľskej zmluvy,
jednoznačne uzatvorená v neprospech spotrebiteľa, je pre rozpor s ust. § 54 ods. 1 Občianskeho
zákonníka absolútne neplatná. Vychádzajúc teda zo súdom prvého stupňa zisteného skutkového stavu,

spočívajúceho v tom, že navrhovateľ účinne odstúpil od zmluvy o úvere uzatvorenej medzi ním a
dlžníkom F. G., pri existencii ručiteľského záväzku odporcu, aj pri akceptovaní účinkov odstúpenia
dňom 27.04.2006, došlo k zániku práv a povinností zo zmluvy a vznikli práva a povinnosti z porušenia
práva a medzi účastníkmi nastúpil právny režim bezdôvodného obohatenia. Za situácie, že vedľajší
účastník na strane odporcu, ako aj odporca vzniesli námietku premlčania navrhovateľom uplatneného

nároku voči odporcovi ako ručiteľovi, posudzujúc ručiteľský záväzok podľa všeobecného právneho
predpisu upravujúceho spotrebiteľské právo a to Občianskeho zákonníka, vychádzajúc z ktorého
sa ručiteľ môže brániť proti veriteľovi námietkou premlčania hlavného dlhu aj v prípade, že dlžník
premlčanie sám nenamietne, pri neakceptovaní dohody účastníkov týkajúcej sa predĺženia premlčacejdoby na 10 rokov, ako neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve, je záver súdu prvého
stupňa o nemožnosti zaviazať odporcu na zaplatenie navrhovateľom uplatneného nároku z dôvodu jeho
premlčania v celom rozsahu správny. Z týchto dôvodov bolo odvolanie navrhovateľa neopodstatnené.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne
správny potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa postupom podľa § 224 ods. 4 O.s.p.

z dôvodu, že súd prvého stupňa vyslovil, že o trovách konania rozhodne podľa § 151 ods. 3 O.s.p., t.j.
po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .