Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, November 18, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/92/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113220108
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Šebeň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8113220108.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Šebeňa a sudcov JUDr.

Romana Tótha a JUDr. Mareka Košču, v právnej veci žalobcu: M. L., nar. XX.X.XXXX, bytom O. XX,
štátny občan SR, právne zastúpeného advokátkou JUDr. Katarínou Leškovou, so sídlom Prešov 080 01,
Plzenská 2, proti žalovanému: Rapid life životná poisťovňa, a.s., so sídlom Košice 040 71, Garbiarska 2,
IČO: 31 690 904, právne zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Daniel Blyšťan s.r.o.,
so sídlom Košice 040 01, Rastislavova 68, IČO: 47 231 785, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 14C/181/2013-166 zo dňa 21.5.2014,
takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa.

N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom zrušil rozsudok Arbitrážneho súdu Košice, so sídlom
Alžbetina 41, Košice, sp. zn. 3C/1849/2012 zo dňa 19.1.2012. Súčasne odložil vykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho súdu Košice, so sídlom Alžbetina 41, Košice, sp. zn.
3C/1849/2012 zo dňa 19.1.2012 do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.

Po vykonanom dokazovaní vzal za preukázané, že dňa 24.2.2008 bola medzi účastníkmi uzavretá
poistná zmluva č. 4467000001. Uvedená zmluva je spotrebiteľskou zmluvou podľa všeobecných
ustanovení Občianskeho zákonníka. Zo zmluvy je zrejmé, že žalovaný ako poisťovateľ konal v rámci
predmetu svojej činnosti a žalobca je spotrebiteľom, keď uzavrel zmluvu ako fyzická osoba. Poistná
zmluva bola vyplnená na vopred pripravenom predtlačenom tlačive žalovaného a VPP, ktoré sú
v súlade s ustanovením § 788 ods. 3
Občianskeho zákonníka súčasťou zmluvy, predstavovali taktiež formulárové tlačivo, ktoré žalobca

nemohol žiadnym spôsobom meniť, teda ani ovplyvniť jeho obsah. Rozhodcovská doložka je
formulovaná vo Všeobecných poistných podmienkach (VPP) k poistnej zmluve, v časti XV. -
ROZHODCOVSKÉ KONANIE, ktoré predstavujú rozsiahly text písaný malými písmenami na 12-tich
stranách. Z časti XV. bod 1/, 2/ a 8/ VPP vyplýva, že poisťovňa a poistník sa dohodli, že: 1./ všetky
vzájomné spory sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom. Rozhodcovské
konaniesazásadneriadizákonomč.244/2002Z.z.svýlukamiaodchylnouprávnouúpravouvykonanou
týmto článkom, štatútom rozhodcovského súdu a jeho rokovacím poriadkom. 2./ Pokiaľ poisťovňa

nepoverí osobitnú právnickú osobu zriadením alebo výberom špecializovaného stáleho rozhodcovského
súdu, resp. nezriadi stály rozhodcovský súd, bude rozhodcovský súd vytvorený podľa potreby od
prípadu k prípadu troma fyzickými osobami poverenými na výkon rozhodcu zo strany poisťovne. Pri
posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky súd vychádzal z právnych záverov prijatých Najvyššímsúdom SR v rozhodnutiach sp. zn. 6MCdo/9/2012, sp. zn. 6Cdo/1/2012 a sp. zn. 6Cdo/3/2013. Súd
mal za preukázané, že aj keby žalobca nebol podpísal osobitné dojednania č. XX/XXXX v poistnej
zmluve č. XXXXXXXXXX, platila by XV. časť VPP „rozhodcovské konanie“, z ktorej vyplýva, že spory

medzi účastníkmi budú riešené výlučne cestou rozhodcovského súdu, pričom VPP sú s poukazom na
ustanovenie § 788 ods. 3 OZ súčasťou zmluvy. Aj keby žalobca mal pred podpisom poistnej zmluvy
možnosť sa oboznámiť s VPP, resp. s osobitnými zmluvnými dojednaniami, nemohol ovplyvniť obsah
týchto zmluvných dojednaní. Z tohto dôvodu rozhodcovskú doložku nemožno považovať za individuálne
dojednanú. Žalovaný ako dodávateľ nepreukázal opak. Preto sa zmluvné ustanovenia týkajúce sa

rozhodcovskej doložky sa nepovažujú za individuálne dojednané. Podľa názoru súdu je nesporné, že
v rámci rozhodcovského konania boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv
spotrebiteľa, minimálne ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách v Občianskom zákonníku, konkrétne
ustanovenia § 53 OZ. Už z tohto dôvodu je namieste žalobe vyhovieť podľa § 40 ods. 1, písm. j) zák.
č. 244/2002 Z. z.. Zároveň mal súd za to, že v prejednávanej veci bola porušená zásada rovnosti
účastníkov (§ 40 ods. 1, písm. h) zák. č. 244/2002 Z. z.), a to minimálne už pri výbere rozhodcu, s

poukazom na to, že rozhodcovský súd vytvára podľa potreby od prípadu k prípadu poisťovňa, t. j.
žalovaný, bez akejkoľvek možnosti poistníka, t. j. žalobcu ovplyvniť kreovanie tohto orgánu. Pritom už
samotná táto skutočnosť zakladá značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa. V tejto súvislosti súd poukázal na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. IV.ÚS
2735/2011 zo dňa 3.4.2012. V súvislosti s nerovnováhou práv a povinností účastníkov konania súd

poukázal aj na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. II.ÚS 2164/2010. Podmienky ustanovenia rozhodcu
musia garantovať rovnaké zaobchádzanie, čo vo vzťahu spotrebiteľ - podnikateľ znamená zvýšenú
ochranu slabšej strany, teda spotrebiteľa. Súd poukázal na rokovací poriadok arbitrážneho súdu, z
ktorého jednoznačne vyplýva znevýhodnené postavenie spotrebiteľa oproti konaniu pred všeobecným
súdom. Jedná sa napr. o zásadu písomnosti rozhodcovského konania s tým, že spotrebiteľ síce môže

žiadať nariadenie pojednávania, ale len za poplatok 36,- eur. Taktiež musí platiť aj paušál na správne
náklady, ktorý je odstupňovaný podľa hodnoty sporu od 84,- do 6.000,- eur. Podanie odporu voči
rozhodcovskému rozsudku je limitované neprimerane krátkou 5-dňovou lehotou. Fikcia o doručení
rozsudku sa uplatňuje aj v prípade, ak sa adresát nezdržuje na adrese doručovania. V prípade
procesných úkonov, je podmienka prijatia návrhu zaplatiť príslušný poplatok (v prípade podania odporu

je to suma 72,- eur). Nie je upravená možnosť oslobodenia od platenia poplatkov v prípade hmotnej
núdze spotrebiteľa. Teda aj tieto skutočnosti
jednoznačne zakladajú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. Okolnosť, či v danom prípade žalobca podpísal osobitné zmluvné dojednania, nie je právne
relevantná, keďže aj v prípade, že by osobitné dojednania nepodpísal, platila by časť XV. VPP, teda to, že

všetky vzájomné spory a sporné nároky účastníkov budú riešené pred rozhodcovským súdom. Z týchto
dôvodov súd považoval dojednanie rozhodcovskej doložky za neprijateľnú a teda neplatnú zmluvnú
podmienku s poukazom na ustanovenie § 40 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. a rozhodcovský
rozsudok Arbitrážneho súdu Košice, sp. zn. 3C/1849/2012 zo dňa 19.1.2012, zrušil.

Výrok rozsudku o odklade vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku nebol odôvodnený.

Ďalším výrokom rozsudku súd zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania. Ako dôvod uviedol,
že žalovaným predložený nález Ústavného súdu SR sp. zn. II:ÚS 499/2012 zo dňa 10.7.2013,
ktorý žalovaný pripojil k svojmu procesnému návrhu, sa týka iba procesných nedostatkov postupu

všeobecných súdov v súvislosti so zásadou kontradiktórnosti. Ústavný súd sa otázkou platnosti
rozhodcovskej doložky nezaoberal. Ďalším nálezom Ústavného súdu SR I.ÚS 38/13-50 zo dňa
24.10.2013 označil sporné rozhodnutie za ojedinelé, vybočujúce z inak konštantnej rozhodovacej
činnosti Ústavného súdu.

Posledným výrokom rozsudku bola žalovanému uložená povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania
v sume 135,76 eur na účet právnej zástupkyne žalobcu v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto
rozsudku.

Súd toto svoje rozhodnutie zdôvodnil úspechom žalobcu. Náhrada trov konania pozostáva z trov

právneho zastúpenia za 2 úkony právnej služby, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie
žaloby, každý úkon po 60,07 eur plus režijný paušál 2x 7,81 eur, t. j. spolu 135,76 eur.Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol napadnutý rozsudok v celom
rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ako dôvod uviedol, že žaloba o
zrušenie rozhodcovského rozsudku podlieha poplatkovej povinnosti. Na tom nič nemení skutočnosť,

že ako žalobca vystupuje subjekt, ktorý by v konaní vo veci samej mal postavenie spotrebiteľa.
Tým súd porušil zásadu rovnosti účastníkov, preto je celé konanie zmätočné. Súd vec nesprávne
skutkovo aj právne posúdil. Rozhodcovská doložka bola v danom prípade dohodnutá individuálne,
na dôkaz čoho žalovaný pripojil viaceré listinné dôkazy. Rozhodcovská doložka je formulovaná len
v Osobitných zmluvných dojednaniach a tieto dojednania sú opatrené osobitným podpisom oboch

zmluvných strán. Žalobca mohol podmienku - rozhodcovskú doložku ovplyvniť tak, že by nepodpísal
osobitné zmluvné dojednanie obsahujúce rozhodcovskú doložku. Súd sa vôbec nevyporiadal s
otázkou individuálnosti dojednania rozhodcovskej doložky v osobitných zmluvných dojednaniach. Táto
rozhodcovská doložka by mohla byť považovaná za neprijateľnú zmluvnú podmienku, len ak by
spôsobovala hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Časť XV. VPP musí súd
vnímať len v súvislosti s existenciou osobitného právneho úkonu - uzavretia rozhodcovskej doložky. Aj

následne, aj keď túto podmienku žalobca už prijal, mohol ju dodatočne opätovne odmietnuť v súlade s
Dodatkom č. 2 k VPP. Súd ohľadom Dodatku č. 2 neuviedol žiadne závery a preto je
rozsudok nepreskúmateľný. Dodatkom č. 2 dal žalovaný klientom možnosť, že raz individuálne
dojednanú podmienku - rozhodcovskú doložku opätovne ovplyvniť tak, že už ju vylúčia zo vzťahu
so žalovaným. Žalobca teda mohol dvakrát túto podmienku neprijať, a to prvýkrát hneď po podpise

poistnej zmluvy, keď ju vôbec nemusel podpísať a druhýkrát dodatočne ju mohol odmietnuť, aj keď ju
predtým aj prijal. Žalobca bol v čase uzatvárania poistnej zmluvy preukázateľne informovaný o tom, čo
obnáša mimosúdne riešenie sporov podľa zákona č. 244/2002 Z. z., a to zo strany sprostredkovateľa
poistenia postupom podľa zákona č. 340/2005 Z. z.. O tom svedčí „Záznam o požiadavkách a potrebách
klienta“ podpísaný žalobcom a sprostredkovateľom poistenia. Tento záznam obsahoval aj poučenie

klienta o niektorých aspektoch súvisiacich s poistením, najmä v súlade s § 10 ods. 13 zákona č.
340/2005 Písomné poučenie klienta, okrem iného aj o osobitných predpisoch upravujúcich mimosúdne
vyrovnanie sporov a konkrétne využitie inštitútu rozhodcovského konania v zmysle zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní a Všeobecných poistných podmienok poisťovne. Písomný prejav vôle
žalobcu, ktorej obsahom bolo individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky, je platný podľa § 40

ods. 3 OZ. V tejto súvislosti poukázal žalovaný na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31.7.2012 sp. zn.
3Cdo 81/2011 a uznesenie sp. zn. 7MCdo 12/2011. Žalovaný formálne pripravil právnu dokumentáciu
potrebnú na uzatvorenie poistnej zmluvy, ako aj na písomné podchytenie prípadného individuálneho
dojednania so žalobcom, pričom s týmito dokumentami disponovala sprostredkovateľka poistenia -
vlastná matka žalobcu. Pre činnosť sprostredkovateľa bol v tom čase záväzný zákon č. 340/2005

Z. z.. V zmysle § 10 ods. 13 písm. e) tohto zákona bol sprostredkovateľ poistenia povinný pred
uzavretím poistnej zmluvy oznámiť žalobcovi osobitné predpisy upravujúce mimosúdne vyrovnanie
sporov vyplývajúcich zo sprostredkovania poistenia, pričom podľa § 10 ods. 19 citovaného zákona
tieto informácie musia byť „...plné, presné, pravdivé a zrozumiteľné, poskytnuté v úradnom jazyku...“.
Napokon, ak by aj žalobca nebol osobitne písomne pred uzavretím poistenia upozornený, vyslovene

na zákon č. 244/2002 Z. z., podľa § 2 ods. 1 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov platí, že: „O
všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa oznámil
každému, koho sa to týka; domnienka o znalosti vyhlásenia všeobecne záväzných právnych predpisov
je nevyvrátiteľná“. Smernica ES o nekalých obchodných praktikách 2005/29/ES zavádza aj pojem tzv.
priemerný spotrebiteľ. Podľa článku 5 ods. 2 je „nekalou obchodnou praktikou taká obchodná praktika,

ktorá je v rozpore s požiadavkou náležitej profesionálnej starostlivosti a podstatne narušuje alebo je
schopná narušiť ekonomické chovanie priemerného spotrebiteľa, ktorý je jej pôsobeniu vystavený alebo
ktorému je určená“. Z Preambuly Smernice je zrejmé, že sa chápe priemerný spotrebiteľ ako taký, ktorý
má „dostatok informácií a je v rozumnej miere pozorný a opatrný, a to všetko z ohľadu na sociálne,
kultúrne a jazykové faktory“. Konanie žalobcu je v zmysle Smernice možné posúdiť ako nepozorné,

neopatrné, ľahkovážne, t. j. také, ktoré nepožíva ochranu. Žalovaný pri uzatváraní poistnej zmluvy
vytvoril žalobcovi dostatok priestoru a možnosť na výber, či osobitné zmluvné dojednania (vrátane
rozhodcovskej doložky) svojím podpisom prijme alebo nie a tým bol naplnený základný zmysel a účel
§ 53 ods. 2 OZ zabrániť tomu, aby bol spotrebiteľ nútený pristúpiť k zmluvnému dojednaniu, s ktorým
nesúhlasil ani preto, že je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, ktorú chce uzavrieť, avšak nie je mu daná

možnosť ovplyvniť obsah tohto dojednania, napr. od zmluvy oddeliť alebo zmluvu podpísať bez takéhoto
dojednania. Súd nevykonal test primeranosti podmienky, aký je vyžadovaný v Smernici 93/13/EHS a
následne v rozhodnutí C-237/02, bod 19, 21, 22 a 25, resp. C-453/10 bod 5, 44, či C-76/10 bod 59. Test
primeranosti podmienky sa hodnotí v zmysle článku 4Smernice 93/13/EHS. Aby bolo dojednanie považované za neprimerané, nepostačí, aby z neho
vyplývala len nerovnosť v právach a povinnostiach, ale aby táto nerovnosť bola značná. Z uvedeného
plynie, že najsamprv je nutné definovať rovnosť v právach a povinnostiach, potom nerovnosť a

následne nerovnosť takej intenzity, ktorú je možné označiť za neúnosnú, a teda za značnú (hrubú).
Test primeranosti podmienky bol zvýraznený v prípade C-237/02. V dôsledku využitia dohody o
rozhodcovskom konaní obsiahnutej v poistnej zmluve žalobcu, došlo k zníženiu predpokladaných
tzv. gama nákladov zahrnutých do ceny poistenia pre spotrebiteľa (poistného) a teda ku získaniu
materiálnej výhody pre spotrebiteľa ako zrkadlový odraz tejto okolnosti. Vymáhanie dlžného poistného,

resp. iných pohľadávok z poistenia (ako napr. tejto, ktorej cieľom bolo znížiť tzv. ? obstarávacie
náklady na poistenie, tiež zahrnuté do ceny poistenia pre spotrebiteľa), je veľmi logickou, zákonnou
a ekonomicky obhájiteľnou obchodnou politikou, ktorá má aj nereálny rozmer, pretože efektívne
nakladanie s pohľadávkami je činnosťou, z ktorej majú výhody klienti poctivo dodržiavajúci zmluvné
záväzky. Napadnutý rozsudok sa stotožňuje s právnymi názormi Najvyššieho súdu SR, ktoré sú
v rozpore s Ústavou SR, čo vyslovil Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze zo dňa

10.7.2013 sp. zn. II.ÚS 499/2012. Prvostupňový súd úplne nesprávne vyložil a aplikoval právny predpis.
K žiadnemu poškodeniu procesných práv žalobcu v rozhodcovskom konaní nedošlo a nebola porušená
ani rovnosť účastníkov v rozhodcovskom konaní. Žalobca ako spotrebiteľ mal v rozhodcovskom konaní
nepochybne vo všeobecnosti zaručené procesné práva porovnateľné s konaním, ktoré by prichádzalo
do úvahy v prípade, ak by nebol viazaný rozhodcovskou doložkou. Avšak v prípade II.ÚS 2164/10 mal

rozhodcovský súd podľa predmetnej rozhodcovskej doložky rozhodovať iba podľa zásad spravodlivosti,
pričom ústne konanie bolo vyslovene vylúčené, ale predovšetkým predmetná rozhodcovská doložka
nebola dojednaná individuálne, ale bola súčasťou zmluvy, ktorú musel spotrebiteľ ako celok prijať alebo
odmietnuť, čo však nie je prípad prejednávaný v tomto konaní. Názor prvostupňového súdu, že Rokovací
poriadok znevýhodňuje spotrebiteľa oproti súdnemu konaniu, je nesprávny a nepodložený a vychádza

z nesprávneho názoru, že všetky práva účastníkov by mali byť rovnaké, ako sú podmienky stanovené v
občianskom súdnom konaní. Porovnávanie O.s.p. a Rokovacieho poriadku arbitrážneho súdu nemôže
zodpovedať otázku podmienok rovnakého zaobchádzania, či podmienku zachovania rovnosti práva
účastníkov. Ak by mali byť procesné podmienky rovnaké, tak by sa stratil zmysel arbitrážnych
súdov, v ktorých cieľom je, okrem iného aj poskytnutie alternatívneho, efektívnejšieho a rýchlejšieho

rozhodovania v sporoch. K porušeniu podmienok rovnakého zaobchádzania by mohlo dôjsť len vtedy,
ak by napr. spotrebiteľ nemal v rovnakom procesnom postavení rovnaké postavenie ako dodávateľ,
resp. ak by súd inak vyhodnocoval dôkazy predkladané spotrebiteľom, než dôkazy predkladané
dodávateľom, či inak narúšal zásadu rovnosti s účastníkmi. Kreácia rozhodcov rozhodcovského súdu
nie je v rozpore so Zákonom o rozhodcovskom konaní a zároveň nespôsobuje hrubý nepomer v právach

a povinnostiach zmluvných strán. Je bežné, že rozhodcovia sa vytvárajú ad hoc pre daný prípad
spôsobom, ktorý si zmluvné strany dohodnú. Nie je žiadnym porušením rovností, ak pred samotným
rozhodnutím rozhodcovského orgánu niektorá strana sa obráti na druhú stranu so žiadosťou o kreovanie
rozhodcovského súdu, ktorý by rozhodol. Rovnako mohol a mal vstupovať aj spotrebiteľ v tomto prípade,
ak by chcel riešiť spory s terajším žalobcom v rozhodcovskom konaní. Je úplne jednoznačné, že pri

využívaní práva voľby rozhodcu bude mať toto právo len jedna strana, čo je aj logické, že napríklad
dlžník nikdy nebude mať záujem na kreácii súdu, ktorý by mohol uložiť nejakú povinnosť. Navyše v
danom prípade rozhodcovský súd nebol kreovaný žalovaným, ale
žalovaný poveril v zmysle dohodnutej rozhodcovskej doložky osobitnú právnickú osobu výberom
rozhodcovského súdu, a teda nemohlo dôjsť k žiadnemu porušeniu rovnosti pri výbere rozhodcu. Súd

opomenul svoju procesnú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 118 ods. 2 O.s.p.. Neuviedol, ktoré
skutkové tvrdenia ostali sporné a teda z postupu súdu žalovaný nemohol vytušiť, že súd zastáva názory,
aké sú prezentované v písomnom vyhotovení rozsudku, a teda že súd nebude vychádzať z písomných
listinných dôkazov. Na prvom stupni teda žalovaný nemal možnosť sa so spornými otázkami dôrazne
vysporiadať. V tomto zmysle žalovaný namieta odňatie možnosti konať pred súdom. Rozsudok má i

ďalšiu vadu, a to konkrétne vadu v petite. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na uznesenie Najvyššieho
súdu SR zo dňa 27.2.2012 sp. zn. 4Cdo 144/2011. Žalobcom navrhnutý žalobný návrh je neúplný a
nesprávny z hľadiska § 40 v spojení s § 43 zákona č. 244/2002 Z. z.. Výrok súdneho rozhodnutia totiž
musí dať odpoveď nielen na otázku, či je alebo nie je rozhodcovský rozsudok zrušený, ale najmä z akého
dôvodu k jeho zrušeniu došlo. Od dôvodu zrušenia závisí podľa § 43 zákona č. 244/2002 Z. z. ďalší

postup v konaní o merite rozhodcovského konania.

Žalobca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok na neverejnom zasadnutí, a teda bez toho, aby
nariadil odvolacie pojednávanie, na ktorom by zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané súdom
prvého stupňa. Právnym dôsledkom takéhoto preskúmavania veci je viazanosť odvolacieho súdu

skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa. Táto viazanosť sa však netýka právneho posúdenia
preskúmavanej veci (§ 213 ods. 1, 3, 4, 5 a § 214 ods. 2 O.s.p.). Nakoľko rozsudok vo veci samej musí
byť verejne vyhlásený, bol termín verejného vyhlásenia rozsudku uverejnený v zákonom stanovenej
lehote na úradnej tabuli súdu a na internete (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.). Vychádzajúc z petitu podaného
odvolania bol týmto odvolaním napadnutý celý rozsudok, vrátane výroku o odložení vykonateľnosti

rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho súdu Košice do právoplatného rozhodnutia vo veci samej. Aj
keď dôvody odvolania sa nezmieňujú o tomto výroku rozsudku, je možné konštatovať, že odvolaním bol
napadnutý celý rozsudok súdu prvého stupňa.

Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do
tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne

uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.). Po takomto preskúmaní napadnutého rozsudku,
ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaného v
konečnom dôsledku nie je opodstatnené. Prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu preskúmal skutkový
stav a zo zistených skutočností vyvodil v konečnom dôsledku správne a skutkové závery, ktoré po

právnej stránke aj právne, hoci len neúplne, vyhodnotil. Odvolací súd si osvojuje dôvody prvostupňového
rozhodnutia len na ich doplnenie dodáva:

Pre rozhodnutie v preskúmavanej veci je právne významné, že poistná zmluva bola uzavretá
dňa 24.2.2008, pričom jej súčasťou boli Všeobecné poistné podmienky, ďalej len VPP zo dňa

21.5.2007. Tieto funkčné podmienky boli doplnené Dodatkom č. 2 zo dňa 15.12.2008. Ďalšou dôležitou
skutočnosťou je to, že predmetom rozhodcovského konania nebolo zaplatenie poistného terajším
žalobcom, či zaplatenie plnenia z poistnej zmluvy
terajším žalovaný, ale zaplatenie osobitnej pohľadávky terajšieho žalovaného voči terajšej žalobkyni,
ktorá zodpovedá nákladom poisťovne vynaložených na uzavretie (sprostredkovanie) poistenia.

Vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu prvostupňový súd správne vyriešil otázku platnosti
rozhodcovskej doložky, keď dospel k záveru, že zmluvná podmienka obsahujúca rozhodcovskú doložku
v článku XV. VPP, ako aj v Osobitných zmluvných dojednaniach v ods. 3, je neprijateľná, a teda neplatná.
Preto bol daný zákonný dôvod pre zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. c) zákona

č. 244/2002 Z. z.. Z takto zisteného skutkového stavu je namieste právny záver, že rozhodcovský súd
vydal svoj rozsudok na základe neplatnej rozhodcovskej doložky.

Pri posudzovaní spotrebiteľských zmlúv je potrebné si uvedomiť, že nie je dôležité to, že spotrebiteľ
zmluvu podpísal a s podmienkami súhlasil. Ustanovenie zmluvných podmienok, ktoré sú formulárovo

predtlačené a neumožňujú jednoznačne slabšej strane (spotrebiteľovi) ich verifikáciu, predstavuje
možnosť vyvolania nepriaznivých následkoch na strane spotrebiteľa (nález Ústavného súdu ČR III.ÚS
562/2012 zo dňa 24.10.2013, I.ÚS 199/2011). Tento uhol pohľadu spočívajúci v rozhodujúcom princípe,
ako princípe ochrany práva spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany, je rozhodujúci pri spotrebiteľských
právnych vzťahoch. Ani argumentácia žalovaného o vylúčení posudzovania neprijateľných zmluvných

podmienok v poistných zmluvách neobstojí.

Odvolací súd nepovažuje za opodstatnený odvolací dôvod týkajúci sa tvrdenia o individuálnom
dojednaní rozhodcovskej doložky. Pôvodné nedostatky dojednávania (nemožnosť výberu pri
podpisovaní rozhodcovskej doložky) boli síce napravené Dodatkom č. 2 k Všeobecným poistným

podmienkam - ďalej VPP, ktorý bol prijatý dňa 15.12.2008, avšak len čiastočne. V súlade s článkom
XVII. bod 7 písm. d) pôvodných VPP zo dňa 21.5.2007, zmeny VPP, Osobitných poistných podmienok,
ich dodatkov a doplnkov, sú účinné ich vyhlásením prostredníctvom zverejnenia na internetovej
stránke www.pesp.sk . Poisťovňa má len právo (a teda nie povinnosť) informovať
poisteného o takejto zmene písomne, alebo SMS (časť II. článok XV. bod 13 VPP z 21.5.2007).

Dodatkom č. 2 z 15.12.2008 bola zmenená XV. časť VPP bod 9 a časť XVII. bod 11a, podľa ktorého
„pokiaľpoistenecuzavrelpoistnúzmluvupo21.5.2007apokiaľkprávnemurežimupodľaXV.častitýchtoVPP, podpisom VPP a zároveň podpisom bodu 2 Osobitných zmluvných dojednaní pristúpil, má právo
XV. časť týchto VPP odmietnuť v lehote 30 dní od vydania Dodatku č. 2“, t. j. od 15.12.2008.

V preskúmavanej veci majú Všeobecné poistné podmienky písomnú formu, pričom boli oboma stranami
podpísané. Tieto Všeobecné poistné podmienky tvoria súčasť písomne uzavretej poistnej zmluvy (§ 788
ods. 3 Občianskeho zákonníka).

Pre právne úkony týkajúce sa poistenia je potrebná písomná forma, ak nie je v Občianskom zákonníku

alebo v poistných podmienkach ustanovené inak (§ 791 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

V dôsledku tejto úpravy došlo k účinnej zmene dohodnutého znenia VPP uverejnením
Dodatku č. 2 na internetovej stránke žalovaného, keďže takúto formu zmeny pripúšťali VPP v znení
platnom v čase uzavretia zmluvy.

Zo spisu nevyplýva, že by žalobca odmietol článok XV. VPP. Napriek tomu, že takúto možnosť dostal
a od rozhodcovskej zmluvy včas neodstúpil (neodmietol), nedošlo ani dodatočne po uzavretí zmluvy
k individuálnemu dojednaniu tejto rozhodcovskej doložky. Žalovaný totiž nepreukázal, že žalobca bol
dostatočne poučený a informovaný o právnych a ekonomických dôsledkoch dojednania rozhodcovskej
doložky. Poučenie spotrebiteľa o dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej doložky musí byť formulované tak

jasne a zrozumiteľne, aby priemerný spotrebiteľ bol schopný posúdiť procesné a hospodárske dôsledky,
ktoré z takéhoto dojednania pre neho vyplývajú.

Preskúmavaná poistná zmluva je nepochybne zmluvou spotrebiteľskou. V zmysle § 53 ods. 3
Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, ak dodávateľ nepreukáže opak,

zmluvné ustanovenie dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa považuje za individuálne
dojednané.Vdôsledkutohodôkaznébremenonapreukázanietoho,žezmluvnéustanoveniedohodnuté
medzi žalobcom a žalovaným bolo dojednané individuálne, je na žalovanom ako dodávateľovi. V prípade
tzv. formulárových zmlúv navyše platí, že aj keď spotrebiteľ mal možnosť sa oboznámiť s obsahom
týchto zmlúv, je podstatné čo, či mohol ovplyvniť aj ich obsah. Aj v tejto časti spočíva dôkazné bremeno

na dodávateľovi. Pritom nie je rozhodujúce, na akom mieste zmluvy alebo zmluvných podmienok sa
nachádza rozhodcovská doložka.

Napriek možnosti odstúpiť od rozhodcovskej doložky vytvorenej Dodatkom č. 2, sa odvolací súd
stotožňuje so záverom napadnutého rozsudku, že rozhodcovská doložka v preskúmavanej veci

nebola dojednaná individuálne. Jedná sa o dôsledok skutočnosti - hrubého nepomeru v ekonomickom
a právnom postavení účastníkov v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa. Žalovaný nepreukázal,
že by žalobcu poučil o právnych a ekonomických dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej zmluvy v
rozsahu požadovanej Smernice a preto nie je možné považovať dojednanie rozhodcovskej doložky
v preskúmavanej veci za individuálne v zmysle § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Na veci nič

nemení skutočnosť, že nedostatok poučenia ide na vrub sprostredkovateľa poistenia, ktorým bola v
preskúmavanej veci matka žalobcu. Porušenie povinnosti sprostredkovateľa vyplývajúcej zo zákona
a požadovaných žalovaným pri školení sprostredkovateľov, je dôvodom pre uplatňovanie si práv
zodpovednosti medzi žalovaným a sprostredkovateľom. Nemá však žiaden vplyv na vzťah žalobcu a
žalovaného.

VnálezeÚstavnéhosúduČRsp.zn.II.ÚS2164/10sauvádza,žerozhodcovskékonaniemusízaručovať
procesnéprávaporovnateľnéskonaním,ktorébybolonamiestevprípade,ak by spotrebiteľ neuzavrel
rozhodcovskú doložku (napr. ústnosť, priamosť
konania, odvolacia inštancia, absencia iných prekážok v uplatnení spotrebiteľských práv). Podmienky

ustanovenia rozhodcu a dohodnuté podmienky procesného charakteru musia garantovať rovnaké
zaobchádzanie, čo vo vzťahu spotrebiteľ - podnikateľ znamená zvýšenú ochranu slabšej strany, teda
spotrebiteľa. Uplatňovanie nárokov zo spotrebiteľskej zmluvy, či
v rozhodcovskom konaní alebo v konaní pred všeobecným súdom, je svojím charakterom sporom zo
spotrebiteľskej zmluvy. Preto aj v konaní o zrušení rozhodcovského rozsudku tento charakter musí mať

súd na zreteli.

Vyhodnotenie hrubého nepomeru v právach a povinnostiach účastníkov rozhodcovského konania
je treba zohľadniť nielen rozdiely v právnom postavení, ale aj ekonomické dôsledky uzavretiarozhodcovskej doložky, resp. zmluvy. Ako vyplýva z Rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu,
je spotrebiteľ v postavení odporcu povinný zaplatiť poplatok za návrh na ústne prejednanie veci,
za preskúmanie námietky nedostatku právomocí rozhodcovského súdu, ako aj za návrh, aby sa

pojednávanie uskutočnilo v inom meste, ako v Košiciach. Trovy konania pred rozhodcovským súdom sú
tvorené, okrem iného poplatkom za konanie pred rozhodcom, zo správnych nákladov rozhodcovského
súdu a z osobitných nákladov súdu, z paušálnych náhrad za právne zastúpenie protistrany advokátom,
z vlastných nákladov účastníkov, z poplatku pri preskúmavaní rozhodcovského rozsudku, z poplatku za
nahliadnutie a manipuláciu so spisom, z poplatku za konanie o oslobodení od platenia poplatkov.

Naviac pri porovnaní procesných práv a povinností účastníkov je možné konštatovať, že v priebehu
rozhodcovského konania sa žalovaným účastníkom nedostáva ochrany poskytovanej inak vo forme
ústneho prejednania veci na pojednávaní, ani práva podať riadny opravný prostriedok proti rozhodnutiu
vo veci samej. Podobne aj lehota na podanie odporu proti rozhodcovskému rozsudku v skrátenom
konaní je len 5 dní, kým odpor proti platobnému rozkazu v súdnom konaní možno podať na všeobecnom

súde v lehote 15 dní. Po spojení oboch týchto rozdielov - ekonomického aj procesného je možné
konštatovať, že dojednanie rozhodcovskej doložky (zmluvy) spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán, a to v neprospech spotrebiteľa, v danom prípade žalobcu.

Základným bodom obrany žalovaného je jeho odkaz na 19. odôvodnenie Smernice Rady (ES) č. 93/13/

EHS. Devätnáste a dvadsiate odôvodnenie smernice sú formulované takto:

„keďže na účely tejto smernici sa hodnotenie nekalého charakteru netýka podmienok, ktoré popisujú
hlavný predmet zmluvy, ani vzťah kvalita/cena tovaru alebo dodávaných služieb; keďže hlavný predmet
zmluvy a vzťah cena/kvalita môže byť napriek tomu braný do úvahy pri hodnotení primeranosti ostatných

podmienok;

keďže zámerom je medzi inými, aby poistné zmluvy, v ktorých podmienky definujú alebo popisujú
poistné riziko a zodpovednosť poisťovateľa, neboli podriadené takémuto hodnoteniu, pokiaľ sa tieto
obmedzenia neberú do úvahy pri výpočte poistného plateného spotrebiteľom; keďže zmluvy by mali byť

vypracované zrozumiteľne, mal by spotrebiteľ skutočne príležitosť preskúmať všetky podmienky a ak
má pochybnosti, mal byť platiť výklad najpriaznivejší pre spotrebiteľa“ (rozsudok Súdneho dvora - tretia
komora z 23.4.2015 C-96/14 bod 3).

Podľa bodu 35 odôvodnenia tohto rozsudku, podmienky (v poistných) zmluvách, ktoré definujú alebo

opisujú poistné riziko a zodpovednosť poisťovateľa, nemajú byť podriadené
hodnoteniu nekalého charakteru, pokiaľ sa tieto obmedzenia neberú do úvahy pri výpočte poistného
plateného spotrebiteľom.

Pri preskúmaní toho, či ide o zmluvnú podmienku, ktorá sa týka „hlavného predmetu zmluvy“ v zmysle

článku 4 ods. 2 Smernice 93/13, treba prihliadať na povahu, všeobecnú štruktúru a ostatné ustanovenia
zmluvy, ako aj na jej právny a vecný kontext (pozri rozsudok Kásler a Káslerné Rábai C-26/13, body
50 a 51), a (bod 37).

Vychádzajúc z tohto rozhodnutia nemajú byť podrobené hodnoteniu nekalého charakteru tie podmienky

v poistných zmluvách, ktoré sa neberú do úvahy pri výpočte poistného plateného spotrebiteľom.
Znamená to, že pokiaľ ide o podmienky, ktoré sa berú do úvahy pri výpočte poistného plateného
spotrebiteľom, môžu byť podriadené hodnoteniu nekalého charakteru. Súdny dvor ponecháva
posúdenie tohto bodu na vnútroštátny súd a pritom uvádza, že mu vzhľadom na povahu, všeobecnú
štruktúru a ostatné ustanovenia zmluvy, ako aj jej právny a vecný kontext prislúcha určiť, či táto

podmienka vymedzuje základný prvok celého zmluvného rámca, do ktorého patrí. Podmienky týkajúce
sa hlavného predmetu poistnej zmluvy možno považovať za sformulované jasne a zrozumiteľne, ak
sú pre spotrebiteľa zrozumiteľné nielen z gramatického hľadiska, ale zároveň transparentne opisujú
konkrétne fungovanie poistného mechanizmu s prihliadnutím na zmluvný rámec, do ktorého patria, aby
spotrebiteľ bol schopný na základe jasných a zrozumiteľných kritérií posúdiť hospodárske dôsledky,

ktoré z toho pre neho vyplývajú. Pokiaľ to tak nie je, vnútroštátny súd môže posúdiť prípadný klamlivý
charakter dotknutej podmienky (bod 50).Možno teda konštatovať, že nekalosť zmluvnej podmienky sa preskúmava u poistných zmlúv len v
prípade,žezmluvnápodmienkasaberiedoúvahyprivýpočtepoistnéhoplatenéhospotrebiteľom.Pritom
podľa článku 4 bod 2 Smernice, hodnotenie nekalej povahy

podmienok sa nevzťahuje ani v definícii hlavného predmetu zmluvy, ani na primeranú cenu a úhradu
na jednej strane, ani na tovar alebo služby dodávané výmenným spôsobom na druhej strane, pokiaľ
tieto podmienky sú zrozumiteľné. Nesmie ísť pritom o zmluvné podmienky, ktoré definujú poistné riziko
a zodpovednosť poisťovateľa.

Podľa oznámenia Národnej banky Slovenska zo dňa 22.11.2013 č. ODT-12690/2013, na otázku, či
vstupuje prípadné dojednanie o rozhodcovskom konaní k poistnej zmluve ako
inkasný náklad do výpočtu poistného, „na výpočet poistného má teda vplyv každé také ustanovenie
poistných podmienok, ktoré ovplyvní výšku netto poistného, alebo príslušných zložiek nákladov.
Prípadná dohoda o rozhodcovskom konaní podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v
znení neskorších predpisov obsiahnutá v poistnej zmluve, má ako prostriedok na efektívne vymáhanie

dlžných pohľadávok z poistnej zmluvy vplyv na inkasné náklady (náklady ?). Náklady spojené s inkasom
poistenia ovplyvňujú výšku poistného nezávisle od toho, či ide o poistenie osôb (životné poistenie), alebo
poistenie majetku (neživotné poistenie). Dohoda o rozhodcovskom konaní obsiahnutá v poistnej zmluve
preto vstupuje do výpočtu poistného nezávisle od druhu poistenia, teda aj v prípade poistenia osôb“.

U poistnej zmluvy hlavným predmetom plnenia je záväzok poisťovne na dohodnuté plnenie v prípade
vzniku poistnej udalosti a cenou plnenia je poistné platené poistníkom. Tak,
ako bolo konštatované, dojednanie rozhodcovského konania má vplyv na výšku poistného plateného
poistníkom. V dôsledku toho v súlade s uvedeným výkladom nepatria dojednania o rozhodcovskom
konaní medzi tie zmluvné podmienky v poistných zmluvách, ktoré nemajú byť podriadené hodnoteniu

nekalého charakteru, t. j., ktoré by nebolo možné preskúmavať podľa ustanovení o spotrebiteľských
zmluvách v § 52 až v § 54 Občianskeho zákonníka.

Vychádzajúc z týchto rozhodnutí, je možné konštatovať, že kým samotné poistné platené spotrebiteľom
nemôže byť v preskúmavané z hľadiska nekalosti zmluvnej podmienky, dojednanie rozhodcovskej

zmluvy, či rozhodcovskej doložky je takto preskúmateľné, v dôsledku čoho musí byť sformulované tak
jasne a zrozumiteľne, aby priemerný spotrebiteľ bol schopný posúdiť hospodárske dôsledky, ktoré z
takéhoto dojednania pre neho vyplývajú.

Zmluvné podmienky vzťahujúce sa na pojem „hlavný predmet zmluvy“ v zmysle ustanovenia článku 4

ods. 2 Smernice 93/13 sa musia chápať ako podmienky, ktoré upravujú základné plnenia tejto zmluvy
a ktoré ju ako také charakterizujú (pozri rozsudok C-484/08 bod 34, C-26/13 bod 49). Naopak, na
podmienky, ktoré majú vedľajšiu povahu vo vzťahu k podmienkam vymedzujúcim samotnú podstatu
zmluvného vzťahu, by sa nemal vzťahovať pojem „hlavný predmet zmluvy“ v zmysle tohto ustanovenia
(pozri rozsudok C-26/13 bod 50, ako aj C-143/13 bod 54). Pokiaľ ide o otázku, či sa podmienka

týka hlavného predmetu poistnej zmluvy, treba uviesť, že podľa judikatúry Súdneho dvora poisťovacia
činnosť je charakterizovaná skutočnosťou, že poisťovateľ sa zaväzuje na základe predchádzajúcej
platby poistného poskytnúť poistenému v prípade, že dôjde k pokrytému riziku, plnenie dohodnuté pri
uzatvorení zmluvy (rozsudky CPP, C-349/96 bod 17, C-240/99 bod 37, C-13/06 bod 10).

Rozsudok C-96/14 sa týka len tých zmluvných podmienok v poistných zmluvách, ktoré definujú alebo
opisujú poistné riziko a zodpovednosť poisťovateľa.

Poistné riziko definujú Všeobecné poistné podmienky v II. časti, v článku 1 ako mieru pravdepodobnosti
vzniku poistnej udalosti vyvolaním poistným nebezpečenstvom.

Dojednaná poistná zmluva zo dňa 3.3.2008 je nepochybne zmluvou spotrebiteľskou. V zmysle § 53 ods.
3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, ak dodávateľ nepreukáže opak,
zmluvné ustanovenie dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažuje za individuálne
dojednané. V dôsledku toho dôkazné bremeno

na preukázanie toho, že zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi žalobkyňou a žalovanou boli dojednané
individuálne, je na žalovanom ako dodávateľovi. V prípade tzv. formulárových zmlúv navyše platí,
že aj keď spotrebiteľ mal možnosť sa s nimi oboznámiť pred podpisom zmluvy, je podstatné to, čimohol ovplyvniť aj ich obsah. Aj v tejto časti spočíva dôkazné bremeno na dodávateľovi. Pritom nie je
rozhodujúce, na akom mieste zmluvy alebo zmluvných podmienok sa nachádza rozhodcovská doložka.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom prvostupňového súdu, že rozhodcovská doložka v
preskúmavanej veci nebola dojednaná individuálne. Na tom nemení nič ani skutočnosť, že žalobkyňa
ako spotrebiteľ umiestňovala svoj podpis tak pod text Všeobecných poistných podmienok a osobitne
pod text Osobitných zmluvných dojednaní. Žalobkyni ako spotrebiteľovi nebola poskytnutá možnosť
neuzavrieť rozhodcovskú doložku súčasne

s poistnou zmluvou a ovplyvniť tak obsah zmluvných dojednaní tak, aby v prípade vylúčenia
rozhodcovskej doložky s ním dodávateľ uzavrel samotnú poistnú zmluvu.

Preskúmavaná rozhodcovská doložka (ktorá nebola individuálne dojednaná), naviac spôsobila
nevyváženosť práv a povinností zmluvných strán v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľa.

Pri posudzovaní spotrebiteľských zmlúv je potrebné si uvedomiť, že nie je dôležité to, že spotrebiteľ
zmluvu podpísal a s podmienkami zmluvy súhlasil. Ustanovenia zmluvných podmienok, ktoré sú
formulárovo predtlačené a neumožňujú jednoznačne slabšej strane (spotrebiteľovi) ich modifikáciu,
predstavujú možnosť vyvolania nepriaznivých následkov na strane spotrebiteľa (Nález Ústavného súdu
ČR III.ÚS 562/12 zo dňa 24.10.2013, I.ÚS 199/11). Tento uhol pohľadu spočívajúci v rozhodujúcom

princípe, a to princípe ochrany
práva spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany, je rozhodujúci pri spotrebiteľských právnych vzťahoch.
Keďže argumentácia žalovaného o vylúčení posudzovania neprijateľných zmluvných podmienok v
poistných zmluvách s ohľadom na článok 4 Smernice Rady 93/13/EHS neobstojí, pričom žalovaný
nepreukázal, že by žalobkyňu poučil o právnych a ekonomických dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej

zmluvy v rozsahu požadovanom Smernicou, nie je možné považovať dojednanie rozhodcovskej doložky
v preskúmavanej veci za individuálne v zmysle § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka.

Rozhodcovský súd si podľa rozhodcovskej doložky vybral sám žalovaný. Už táto okolnosť vyvoláva
pochybnosti o nezaujatosti rozhodcovského súdu, keďže aj jeho činnosť má charakter podnikania.

Aj Ústavný súd ČR v Náleze II.ÚS 2164/10 up dňa 1.11.2011 uviedol, že „v rozhodcovskom konaní
ide o vyjasnenie a urovnanie zániku práv, ktoré sa realizujú činnosťou rozhodcu zastúpených strán,
ktoré na rozhodcu zmluvou delegovali svoju vôľu. Preto rozhodcovské konanie nie je konaním
súdneho typu, a to vedie k prísnejšiemu nazeraniu na rozhodcovskú doložku a jej náležitosti tak, aby
nepredstavovali neprimerané podmienky v spotrebiteľských zmluvách, a teda nevyvolávali nerovnováhu

medzi účastníkmi konania a neviedli k značnej procesnej nevýhode jedného z účastníkov. Táto
procesná nerovnováha môže spočívať aj v zbavení spotrebiteľa ochrany ustanovení právneho poriadku
o ochrane spotrebiteľa, napríklad formou rozhodovania na základe zásad spravodlivosti. Ústavný súd
ČR ďalej uviedol, že to, aby rozhodcovská doložka v spotrebiteľských zmluvách bola platne dojednaná,
predpokladá predovšetkým transparentné pravidlá pre určenie rozhodcu“. V tejto súvislosti možno

poukázať aj na ďalší Nález Ústavného súdu ČR IV.ÚS
2735/11 zo dňa 3.4.2012, v ktorom sa zdôrazňuje, že právo na zákonného sudcu zaručené v článku
38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd sa primerane vzťahuje aj na rozhodcovské konanie. Ak sa
výber rozhodcu neurčil podľa transparentných pravidiel, nemôže byť akceptovateľný ani výsledok tohto
rozhodnutia.

V Náleze Ústavného súdu ČR II.ÚS 2164/10 sa ďalej uvádza, že „rozhodcovské konanie musí
zaručovať procesné práva porovnateľné s konaním, ktoré by bolo namieste v prípade, ak by spotrebiteľ
neuzavrel rozhodcovskú doložku (napr. ústnosť, priamosť konania, odvolacia inštancia, absencia iných
prekážok v uplatnení spotrebiteľských práv). Podmienky ustanovenia rozhodcu a dohodnuté podmienky

procesného charakteru musia garantovať rovnaké zaobchádzanie, čo vo vzťahu spotrebiteľ - podnikateľ
znamená zvýšenú ochranu slabšej strany, teda spotrebiteľa. Uplatňovanie nárokov zo spotrebiteľskej
zmluvy, či
už v rozhodcovskom konaní alebo v konaní pred všeobecným súdom, je svojím charakterom sporom
zo spotrebiteľskej zmluvy. Preto aj v konaní o zrušení rozhodcovského rozsudku tento charakter musí

mať súd na zreteli“.

Pôvodné nedostatky dojednávania (nemožnosť výberu pri podpisovaní rozhodcovskej doložky), boli síce
napravené Dodatkom č. 2 k Všeobecným poistným podmienkam, ktorý bol prijatý dňa 15.12.2008. Vsúlade s čl. XVII. bod 7d pôvodných Všeobecných poistných podmienok zo dňa 21.5.2007 zmeny VPP,
osobitných poistných podmienok ich dodatkov a doplnkov sú účinné ich vyhlásením prostredníctvom
zverejnenia na internetovej stránke www., resp. sk. Poisťovňa má len právo (a teda nie povinnosť)

informovať poistníka o takejto zmene písomne alebo SMS, ak má telefón (časť I. článok 15 bod 13
VPP z 21.5.2007).

Dodatkom č. 2 z 15.12.2008 bola zmenená XV. časť VPP bod 9 a časť XVII. bod 11a, podľa ktorého
pokiaľ poistník uzavrel poistnú zmluvu po 21.5.2007 a pokiaľ k právnemu režimu podľa XV. časti týchto

VPP podpisom VPP a zároveň podpisom bodu 2. Osobitných zmluvných dojednaní pristúpil, má právo
XV. časť týchto VPP odmietnuť v lehote 30 dní od vydania Dodatku č. 2, t. j. od 15.12.2008.

V preskúmavanej veci majú Všeobecné poistné podmienky písomnú formu, boli oboma stranami
podpísané a tvoria súčasť písomnej poistnej zmluvy (§ 788 ods. 3 Občianskeho zákonníka).

Pre právne úkony týkajúce sa poistenia je potrebná písomná forma, ak nie je v Občianskom zákonníku
alebo v poistných podmienkach ustanovené inak (§ 791 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

V dôsledku tejto úpravy došlo k účinnej zmene dohodnutého znenia VPP uverejnením Dodatku č. 2 na
internetovej stránke žalovaného.

Zo spisu nevyplýva, že by žalobkyňa odmietla článok XV. VPP. Napriek tomu, že takúto možnosť dostala
a od rozhodcovskej zmluvy včas neodstúpila (neodmietla), nedošlo ani dodatočne po uzavretí zmluvy, a
teda ešte pred podaním návrhu na rozhodcovský súd, k individuálnemu dojednaniu tejto rozhodcovskej
doložky. Žalovaný totiž nepreukázal, že žalobkyňa bola dostatočne poučená a informovaná o právnych

a ekonomických dôsledkoch dojednania rozhodcovskej doložky.

Nedôvodná je obrana žalovaného poukazujúca na to, že zmluva bola uzatvorená prostredníctvom
sprostredkovateľa poistenia. Zmluvný vzťah založený zmluvou o poistení sa týka vzťahu žalobkyne a
žalovaného, a nie sprostredkovateľa poistenia. Žalovaný je povinný znášať právne dôsledky pochybení

sprostredkovateľa pri uzatváraní poistných zmlúv.

Splnená bola aj ďalšia podmienka neprijateľnosti zmluvnej podmienky, a to spôsobenie značnej
nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. V tejto súvislosti
odvolací súd odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktoré výstižne poukázalo na zjavnú

ekonomickú nevýhodnosť vedenia sporu pred rozhodcovským súdom v porovnaní s konaním pred
všeobecným súdom. Spotrebiteľ v postavení odporcu musí zaplatiť poplatok za nárok na ústne
prejednanie veci, za
preskúmanie námietky nedostatku právomocí rozhodcovského súdu, za návrh, aby sa pojednávanie
uskutočnilo v inom meste ako v Košiciach. Trovy konania pred rozhodcovským súdom sú tvorené, okrem

iného, poplatkom za konanie pred rozhodcom, z právnych nákladov súdu, osobitných nákladov súdu,
paušálne náhrady za právne zastúpenie protistrany advokátom, vlastné náklady účastníkov, poplatok pri
preskúmavaní rozhodcovského rozsudku, poplatok za nahliadnutie a manipuláciu so spisom, poplatok
za konanie o oslobodeí od platenia poplatku. Naviac pri porovnaní procesných práv a povinností
účastníkov je možné konštatovať, že v priebehu rozhodcovského konania sa žalovanému účastníkovi

nedostáva ochrany poskytovanej inak vo forme ústneho prejednávania veci na pojednávaní, ani práva
podať riadny opravný prostriedok proti rozhodnutiu vo veci samej. Lehota na podanie odporu proti
rozsudku v skrátenom konaní je len 5 dní, kým proti platobnému rozkazu možno podať na všeobecnom
súde odpor v lehote 15 dní. Po spojení oboch týchto rozdielov - ekonomického aj procesného, je
možné konštatovať, že spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v

neprospech spotrebiteľa, v danom prípade žalobkyne.

Poistná zmluva medzi účastníkmi bola v preskúmavanej veci uzavretá dňa 24.2.2008, teda až potom,
čo do § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka bola zapracovaná ako neprijateľná zmluvná podmienka
v spotrebiteľskej zmluve aj podmienka vyžadujúca v rámci dojednania rozhodcovskej doložky od

spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Za vtedy platného
právneho stavu mohla byť dojednaná rozhodcovská doložka takéhoto znenia platne len za predpokladu,
že bola vyjadrená určite, jasne a zrozumiteľne, alebo že bola individuálne dojednaná. Vzhľadom
k veľmi stručnej, všeobecnej, nekonkrétnej informácie poskytnutej žalobcovi pri uzatváraní doložkyo rozhodcovskom konaní, je treba považovať za správny záver prvostupňového rozsudku to, že
rozhodcovská doložka v poistnej zmluve nebola individuálne dojednaná.

Z týchto dôvodov odvolací súd v súlade s § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo
výroku o zrušení rozhodcovského rozsudku zo dňa 19.1.2012.

Potvrdený bol aj výrok rozsudku o odklade vykonateľnosti zrušovaného rozhodcovského rozsudku. Aj
keď o tomto odklade malo byť logicky rozhodované v čase po

podaní návrhu na začatie konania, je aj v súčasnosti daný dôvod pre takéto rozhodnutie, keďže toto
rozhodnutie odvolacieho súdu nadobudne právoplatnosť až jeho doručením účastníkom.

Žalovaný v podanom odvolaní výslovne nespomína, že by napádal aj výrok rozsudku, ktorým bol
zamietnutý návrh na prerušenie konania. Vzhľadom k tomu, že odvolaním napadol výslovne celý
rozsudok, musel sa odvolací súd zaoberať aj týmto výrokom, avšak len v rozsahu danom dôvodmi

odvolania. Žalovaný navrhol prerušiť konanie do rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veci sp. zn. II.ÚS
382/2013. V uvedenej veci Ústavný súd SR rozhodol dňa 30.9.2014, že základné práva žalovaného
porušené neboli a že jeho sťažnosti nevyhovuje.

Z týchto dôvodov bol potvrdený aj výrok napadnutého rozsudku o zamietnutí návrhu na prerušenie

konanie.

Dôvody podaného odvolania nespochybňujú správnosť napadnutého rozsudku vo výroku o náhrade
trov prvostupňového konania. Vzhľadom k viazanosti odvolacieho súdu týmito dôvodmi preto bol bez
ďalšieho potvrdený aj tento výrok prvostupňového rozsudku.

Úspech v odvolacom konaní mal žalobca. Preto mu v súlade s § 142 ods. 1 a § 224 ods. 1 O.s.p.
vzniklo právo na náhradu všetkých účelne vynaložených trov odvolacieho konania. Žalobca však návrh
na priznanie takejto náhrady nepodal. Preto odvolací súd nepriznal náhradu trov odvolacieho konania
žiadnemu z účastníkov.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0, s výnimkou
rozhodnutia o dlžnom výživnom (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.