Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 20, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/329/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2712208855
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2712208855.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu:

JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený spoločnosťou: TOMÁŠ KUŠNÍR,
s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti odporcovi: D. D., nar. XX.XX.XXXX,
bytom G. XXX, o zaplatenie 3.013,30 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Skalica č.k. 3C/69/2013-68 zo dňa 09.06.2014, v spojení s dopĺňacím rozsudkom č.k.
3C/69/2013-122 zo dňa 13.04.2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti a v časti náhrady trov

konania p o t v r d z u j e .

Odvolací súd dopĺňací rozsudok súdu prvého stupňa r u š í .

Žiadny z účastníkov n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd vo výroku I. odporcovi uložil povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi istinu 959,97 Eur s 9% úrokom z omeškania od 25.05.2012 do zaplatenia, a to všetko
do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo výroku II. vo zvyšku súd návrh zamietol. Vo výroku III.

odporcovi súd nepriznal náhradu trov konania.

Dopĺňacímrozsudkomprvostupňovýsúdurčil,žezmluvnépodmienkyobsiahnutévzmluveosplátkovom
úvere č. 0253039472 veriteľa: Slovenská sporiteľňa, a.s., Suché mýto 4, Bratislava zo dňa 16.02.2007 a
odporcom D. D., nar. XX.XX.XXXX ako dlžníkom v znení článkov: v článku I. - základné podmienky, bod
1 predmetom tejto zmluvy o úvere je poskytnutie splátkového úveru (ďalej len úver) bankou dlžníkovi v
sume v mene a za podmienok dohodnutých v tejto zmluve o úvere (ďalej len úverová zmluva). Dlžník

je povinný za podmienok dohodnutých v úverovej zmluve poskytnutý úver splatiť, platiť úroky a plniť
ďalšie podmienky dohodnuté v úverovej zmluve, v článku II. bod 3 všetky právne vzťahy vyslovene
neupravené v úverovej zmluve sa budú riadiť príslušným stanovením úverových podmienok, VOP,
obchodným zákonníkom a ostatnými právnymi predpismi, a to v tomto poradí: v článku I. bod 4 dlžník
súhlasí, aby banka pri splácaní pohľadávky banky vykonávala inkaso z inkasného účtu vo výške splátok
a v periodicite splátok, a to i v prípade ich zmien v súlade s úverovou zmluvou, úverovými podmienkami
a VOP. Rovnako dlžník súhlasí, aby banka vykonala inkaso z inkasného účtu v prípade omeškania so

splácaním pohľadávky banky, a to vo výške sumy, z ktorou je dlžník v omeškaní, sú podmienkami
neprijateľnými a neplatnými.Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou § 497, § 502 ods. 1, § 330 ods. 2
Obchodného zákonníka § 3 ods. 1, § 34, § 39, § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1. 3, 4, § 54 ods. 1 a
2, § 517 ods. 2, § 524 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 2, § 4 ods. 1 až 5 zákona č. 258/2001

Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Vecne argumentoval tým, že právny predchodca navrhovateľa uzatvoril
s odporcom dňa 16.02.2007 zmluvu o splátkovom úvere. Predmetnou zmluvou sa banka zaviazala
odporcovi poskytnúť úver vo výške 1.659,70 Eur (50.000,- Sk) s konečnou splatnosťou úveru do
20.01.2012 a odporca sa zaviazal vrátiť poskytnuté finančné prostriedky a zaplatiť úroky, pričom výška
mesačnej splátky bola 44,98 Eur (1.355,- Sk). Súd sa zaoberal platnosťou zmluvy o spotrebiteľskom

úvere po stránke formálnej a vyhodnotil zmluvu ako platnú, uzavretú podľa § 4 ods. 1 zákona č.
258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase jej uzavretia v písomnej forme a obsahujúcej niektoré náležitosti
podľa ustanovenia § 4 zákona č. 258/2001 Z.z. sumu, úroky, počet a termíny splátok istiny, meno a
adresu spotrebiteľa, RPMN. Skutočná výška úveru korešponduje skutočne poskytnutej čiastke úveru
bez poplatku za uzavretie zmluvy, a to podľa výpisu z účtu odporcu, teda treba vyvodiť, že odporca
podľa Zmluvy o splátkovom úvere prijal dňa 16.02.2007 spotrebiteľský úver v sume vo výške 1.659,70

Eur (50.000,- Sk). Súd z výpisu z účtu odporcu zistil, že odporca do dňa postúpenia pohľadávky
uhradil pôvodnému veriteľovi sumu 539,73 Eur (16.260,- Sk). Navrhovateľ v návrhu uviedol, že odporca
po postúpení pohľadávky uhradil sumu 160,- Eur. Súd má tak z predložených dokladov v konaní
preukázané, že odporca pred aj po postúpení pohľadávky uhradil veriteľovi celkom 699,73 Eur, iné k
plneniu zo zmluvy o úvere zo strany odporcu preukázané nebolo. Súd zaviazal odporcu na splnenie

povinnosti zaplatiť navrhovateľovi istinu v sume 959,96 Eur, vypočítanú ako rozdiel medzi poskytnutými
finančnými prostriedkami a splatenými prostriedkami s 9% úrokom z omeškania zo sumy 959,96 Eur od
25.05.2012 do zaplatenia, t.j. vo výške úroku z omeškania stanovenej nariadením vlády SR č. 87/1995
Z.z. v znení neskorších predpisov. Pokiaľ ide o navrhovateľom žalobným návrhom uplatnený nárok na
úrok z omeškania, súd ho priznal tak, ako žiadal navrhovateľ odo dňa 25.05.2012 do zaplatenia, nakoľko

uvedený dátum už bol po konečnej splatnosti úveru. Súd sa ďalej zaoberal nárokom navrhovateľa na
poplatky, úroky a úroky z omeškania. Navrhovateľ účtoval odporcovi poplatky za vedenie účtu celkom vo
výške 114,51 Eur. V období od 16.02.2007 do 30.09.2010 bol odporcovi účtovaný poplatok za vedenie
účtu vo výške 1,99 Eur (60,- Sk) mesačne tak, ako bolo uvedené v zmluve, t.j. spolu 87,60 Eur, kým
v období od 31.10.2010 do 28.06.2011 boli odporcovi účtované už poplatky za vedenie účtu vo výške

2,99 Eur mesačne, t.j. spolu 26,91 Eur. Vedením úverového účtu si banka realizovala svoju evidenčnú
činnosť pri poskytnutí úverov klientom. Účet si banka vedie vo svoj prospech a nie v prospech dlžníka,
banka teda dlžníkovi neposkytuje vedením úverového účtu žiadnu odplatnú službu v prospech dlžníka.
Súd má za to, že navrhovateľovi nepatrí ani poplatok za vedenie účtu uvedený v zmluve o úvere (výška
poplatku 60,- Sk mesačne, pričom podľa výpisu z účtu sa jeho výška zvyšovala), pretože ako už súd

uviedol, predpokladá sa, že za poplatok sa poskytne nejaká odplatná služba alebo protiplnenie. Právny
úkon banky, zaťažujúci spotrebiteľa neprijateľnou podmienkou, záväzkom platiť za niečo, čo v plnení
spotrebiteľ od veriteľa neobdržal je podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na § 39
Občianskeho zákonníka právnym úkonom neplatným, ktorý svojím obsahom aj účelom odporuje zákonu
a je neplatný aj pre rozpor s dobrými mravmi. Dlžníka neplatný právny úkon nezaväzuje, nevzniká

mu povinnosť niečo dať veriteľovi a z neplatného právneho úkonu nemožno ani veriteľovi priznať
plnenie na poplatku za vedenie úverového účtu. Súd navrhovateľovi nepriznal poplatky za I., II. a III.
upomienku spolu vo výške 69,71 Eur, keďže ide o poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve, pričom
podľa § 4 ods. 5 zákona o spotrebiteľských úveroch od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok
alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere a preto súd navrhovateľovi nárok

na uvedené poplatky nepriznal. Súd nepriznal navrhovateľovi ním uplatnený nárok na úrok vo výške
1.593,55 Eur. Úrok je príslušenstvom pohľadávky, za ktorý neposkytuje navrhovateľ odporcovi žiadne
plnenie, avšak navrhovateľ si uplatnil v konaní kapitalizovaný úrok. Súd považuje za neprípustné, aby
to isté príslušenstvo pohľadávky - úrok bolo opäť úročené a nie je možné preto navrhovateľovi priznať
kapitalizované úroky. Keďže navrhovateľ žiadal priznať úroky vypočítané úročením úrokov, úrokov z

omeškania, poplatkov a istiny, súd návrh v tejto časti zamietol. Súd ďalej nepriznal navrhovateľovi ani
nárok na úrok z omeškania vo výške 277,57 Eur z dôvodu, že navrhovateľ pre výpočet uvedeného úroku
z omeškania použil nezákonnú výšku úrokovej sadzby 26,40%. Uvedená výška úroku z omeškania je
v rozpore s platnými právnymi predpismi predovšetkým s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3
ods. 1 nar. vl. 586/2008 Z.z. a preto súd takto vypočítaný úrok z omeškania navrhovateľovi nepriznal.

Ak by súd priznal navrhovateľovi ním uplatnené úroky z omeškania, išlo by o plnenie z neprijateľnej
podmienky, ktorá je neplatná a zákon právo na plnenie z neplatného právneho úkonu zo záväzkového
vzťahu nepripúšťa.Súd prvého stupňa dopĺňacím rozsudkom určil za neprijateľnú podmienku čl. I. bod 1. zmluvy o úvere,
podľa ktorej dlžník je povinný za podmienok dohodnutých v úverovej zmluve poskytnutý úver splatiť,
platiť úroky a plniť ďalšie podmienky dohodnuté v úverovej zmluve v spojení s podmienkou v bode 3, kde

jedlžníkpovinnýsplácaťpohľadávkusplátkamivovýškeúrokovapoplatkov.Úrokysúsplatnévposledný
deň kalendárneho mesiaca, u poplatku za vedenie účtu vo výške 60,- Sk splatnosť v zmluve uvedená nie
je. Ide o podmienku neurčitú, nie je jasné aké ďalšie podmienky má spotrebiteľ plniť. Nie je tak zrejmé,
za čo všetko má spotrebiteľ plniť, pričom ako vyplynulo z výpisu z účtu odporcu, odporcovi boli účtované
viaceré poplatky neuvedené v zmluve - predovšetkým poplatky za I., II. a III. upomienku. Právny úkon

je v tejto časti nezrozumiteľný, neurčitý a preto podľa § 37 ods. 1 OZ neplatný. Tieto poplatky ani ďalšie
plnenia nie sú v zmluve presne špecifikované a tu vzniká dodávateľovi priestor účtovať spotrebiteľovi
akékoľvek poplatky, čo aj dodávateľ vykonal a čo pôsobí v neprospech spotrebiteľa a súdu nebol ani
predloženýsadzobníkpoplatkov,ikeďhosúdžiadal.Zákonospotrebiteľskýchúverochsícepredpokladá
okrem úrokov aj inštitút poplatku (§ 2 písm. e) ), ale je nevyhnutné, aby sa ním platilo skutočné plnenie
spotrebiteľovi, ktoré je v jeho záujme. Dodávateľ by pritom nemal podľa § 4 ods. 5 zák. č. 258/2001

Z.z. požadovať poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve. Právny úkon banky, zaťažujúci spotrebiteľa
neprijateľnou podmienkou, záväzkom platiť za niečo, čo v plnení spotrebiteľ od veriteľa neobdržal je
podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na § 39 Občianskeho zákonníka právnym
úkonom neplatným, ktorý svojím obsahom aj účelom odporuje zákonu a je neplatný aj pre rozpor s
dobrými mravmi. V rozpore s predpismi občianskoprávnymi bolo zistené účtovanie úroku z omeškania

pôvodným veriteľom spotrebiteľovi v čl. II. bod. 3 veta prvá, spočívajúce vtom, že pôvodný veriteľ
zrejme vychádzajúc z nesprávnej voľby práva, dohody o voľbe Obchodného zákonníka, poškodzoval
spotrebiteľa pri vyrubovaní mu úroku z omeškania podľa predpisov, sadzby, ktorá sa v čase uzavretia
zmluvy o úvere medzi stranami používala ako sankcia za omeškanie u dlžníka, ktorý bol podnikateľom.
Súd má za to, že ak veriteľ využil právo na úrok z omeškania vo výške podľa Obchodného zákonníka,

a teda vo výške ďaleko vyššej než pripúšťa Občiansky zákonník, vo vzťahu k spotrebiteľovi sa jedná
o neprijateľnú podmienku, v neprospech spotrebiteľa a značne poškodzujúcu spotrebiteľa na jeho
práve byť v prípade omeškania s peňažným dlhom sankcionovaný podľa predpisov občianskeho práva,
konkrétne§517ods.2Občianskehozákonníkaaknemuvykonávaciemuprávnemupredpisunariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z.z. Ďalšou neprijateľnou podmienkou je čl. I bod 4, ktorý dáva právomoc banke

vykonávať inkaso z účtu spotrebiteľa a to vo výške a v termíne splátok podľa základných podmienok
zmluvy a banke ďalej umožňuje zmeniť výšku splátky, na základe údajného súhlasu dlžníka s inkasom,
ktorá má za následok predĺženie splatnosti úveru, dlžník potom súhlasí so zmenou inkasovanej sumy,
ktorej výšku nepozná, čo spôsobuje, že jeho dlh sa neznižuje, ale narastá, pretože banka si najprv
vykoná podľa zmluvy a podľa výpisu z účtu aj vykonala najprv inkaso z účtu na úrokoch, poplatkoch,

úrokoch z omeškania za oneskorené splácanie pohľadávky z úveru. Táto podmienka dáva veriteľovi
možnosť, aby bez toho, že dlžník pozná konkrétny obsah zmeny svojho záväzku pristúpil veriteľ k
jednostrannej zmene dohodnutých podmienok a k navýšeniu dlhu spotrebiteľa a spotrebiteľ sa nemusí
o zmene ani dozvedieť. Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o
spotrebiteľskom úvere vyžaduje písomnú formu bez dodržania ktorej je zmluva neplatná. Súd mal v

konaní preukázané, že Zmluva o úvere bola uzavretá v písomnej forme a považoval preto uvedenú
zmluvnú podmienku za neplatnú nielen z dôvodu, že spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiachvneprospechspotrebiteľa,aleajzaneplatnúpodľa§40ods.2OZ,podľaktoréhopísomne
uzavretá dohoda sa môže zmeniť alebo zrušiť iba písomne a v konaní nebol súdu predložený žiadny
dôkaz o písomnej zmene písomne uzavretej zmluvy s obsahom, z ktorého by vyplývalo, že účastníci

zmluvy sa dohodli na zmene tak, ako je to uvedené v podmienke čl. I bod 4 zmluvy o úvere, teda
nedostatok písomnej formy o zmene zmluvy robí zmluvnú podmienku neplatnou. Okrem uvedeného
zdôvodnenia súd má za to, že v časti, ktorú vyjadril dodávateľ slovne „ak dôjde k zmene výšky poplatkov,
prípadne k akejkoľvek skutočnosti“ je právny úkon v tejto časti z hľadiska ustanovenia § 37 ods. 1
OZ neurčitý a nezrozumiteľný a preto neplatný, pretože podľa § 34 nevyjadruje prejav vôle, k vzniku,

zmene alebo zániku akých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú,
smeruje.TakistopodmienkavčlánkuIIbod4jeneprijateľnouodohodezmluvnýchstrán,žeichvzájomné
právne vzťahy sa budú podľa § 262 Obchodného zákonníka spravovať podľa príslušných ustanovení
Obchodného zákonníka je neprijateľná podmienka z dôvodu, že spôsobuje značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa, zhoršuje jeho zmluvné postavenie a zo strany

navrhovateľa nebolo preukázané, že podmienka bola individuálne so spotrebiteľom vyjednaná v zmysle
§ 53 ods. 3 OZ, čo sa premietlo aj do výšky úroku z omeškania určeného dodávateľom vo výške 26,40%
ročne. Takto stanovený úrok z omeškania je pre spotrebiteľa oproti predpisom občianskoprávnym
nevýhodným. Súd má za to, že ak sa ustanovuje v § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka zákonnápodmienka zákazu odchýlenia sa od predpisov občianskoprávnych, voľnejšia úprava práv a povinností
z úverového vzťahu v Obchodnom zákonníku vyznieva v neprospech spotrebiteľa a preto je podľa § 52
ods. 2 OZ obchádzaním zákona a v zmysle § 39 OZ neplatná.

Aj pre platnosť dohody o uznaní záväzku sa vyžaduje, aby nebola v rozpore so zákonom. Dohoda o
uznaní dlhu musí zodpovedať všetkým náležitostiam platného právneho úkonu, najmä musí byť určitá
a zrozumiteľná a v zmysle § 40 ods. 3 OZ v nadväznosti na § 558 OZ má byť právny úkon písomného
uznaniadlhupodpísanýkonajúcouosobou.Pooboznámenísaslistinousúdvyvodilzáver,žejeneurčitá,

neobsahuje výšku splátky, ktorú sa odporca zaviazal splácať. Neurčitosť dohody súd vidí tiež vtom, že v
nej nie je určito vymedzená celá výška dlhu, ktorú odporca uznáva, je v nej uvedená len istina 2.895,73
Eur a náklady inkasného konania v sume 150,- Eur, pričom príslušenstvo nie je bližšie špecifikované,
je uvedené, len, že odporca uznáva príslušenstvo pohľadávky podľa zmluvy, nie je z nej zrejmé, aké
príslušenstvo je zahrnuté do uznanej čiastky istiny, či sú v nej úroky a poplatky, príslušenstvo nie je
s ohľadom na ustanovenie § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka špecifikované, súd ho považuje za

neurčité v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kedy sa musí právny úkon urobiť slobodne a
vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. Neplatnosť dohody súd vidí tiež v časti forma splatenia
záväzku, ktorá je neurčitá, v dohode nie je uvedená výška splátky, ani dátum splátok ani dátum prvej
splátky. Pokiaľ sa týka listiny nazvanej Dohoda o splátkovom kalendári a uznaní záväzku ako takej ide
o predtlač - formulár navrhovateľa, označený ako „dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní

záväzku“, ktorý je napísaný vo všetkých bodoch zástupcom navrhovateľa, pričom odporca si nebol
vedomý,aképrehláseniajejpodpisomvykonal.Súdmázato,ženavrhovateľpreuzavretiedohodypoužil
nekalú obchodnú praktiku, kedy ako vyplýva z vyjadrenia odporcu, navrhovateľov pracovník vyhľadal
odporcu v mieste bydliska odporcu, kde mu dal podpísať dohodu, pričom odporca ju pred podpisom ani
nemal možnosť prečítať. Zámer navrhovateľa dosiahnuť vymožiteľnosť pohľadávky podpísaním dohody

spotrebiteľom, súd vyhodnotil ako nekalú obchodnú praktiku so záverom, že pri podpísaní dohody
spotrebiteľom boli naplnené zákonné znaky inštitútu o nekalej obchodnej praktike, a to nedostatok
odbornejstarostlivostinastranenavrhovateľaavyužitietakejobchodnejpraktikyzostranynavrhovateľa,
ktorá podstatne narúša ekonomické správanie sa druhej strany ako priemerného spotrebiteľa.

O trovách konania súd rozhodol v súlade s ust. § 142 ods. 2 O.s.p., odporca nebol v konaní
celkom úspešným účastníkom oproti navrhovateľovi. Miera úspechu odporcu predstavuje 68,14% a u
navrhovateľa 31,86%, čo znamená, že čistý úspech odporcu je vo výške 36,28%. Úspešný odporca
výslovne uviedol, že si náhradu trov konania neuplatňuje a preto mu ju súd nepriznal.

Proti tomuto rozsudku v jeho zamietajúcej časti podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu
odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
zmenil a jeho návrhu vyhovel, alebo tento zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, uplatniac si trovy
konania. Podľa odvolateľa súd vec nesprávne právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav.
Navrhovateľ poukázal na to, že medzi účastníkmi došlo k uzavretiu zmluvy o splátkovom úvere v

zmysle ustanovení Obchodného zákonníka, ide o absolútny obchodnozáväzkový vzťah, napriek tomu,
že jednou stranou je spotrebiteľ, podporne poukazujúc na rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 MCdo 3/2011,
sp. zn. 6 MCdo 4/2012, rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co/138/2013. Navrhovateľ preto
nevidí dôvod na nepriznanie riadneho úroku, ku ktorého úhrade sa odporca zaviazal v zmluve o úvere.
Pokiaľ sa súdu zdala neprimeraná jeho výška, mohol ju znížiť. V odôvodnení rozhodnutia súd neuviedol

primeranú výšku úroku, ktorú bolo možné v danom čase žiadať, rozhodnutie je v tejto časti neúplné
a nepreskúmateľné. Pokiaľ ide o uplatnený úrok z omeškania zo sumy istiny, navrhovateľ podporne
poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4Cob/62/2007 a rozhodnutie NS SR sp. zn.
4Obo 143/98. Pokiaľ ide o novú právnu úpravu v zmysle ust. § 52 ods. 2 Obč. zákonníka, predmetné
ustanovenie je účinné až od 13.06.2014, preto je vylúčená jeho aplikácia na daný prípad v zmysle

princípu zákazu retroaktivity, podporne poukazujúc na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Sž 20/2010.

Proti dopĺňaciemu rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie navrhovateľ,
ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa o určení neprijateľnosti
zmluvných podmienok. Podľa odvolateľa súd vec nesprávne právne posúdil a nedostatočne zistil

skutkový stav. Navrhovateľ nesúhlasí s dôvodmi, pre ktoré súd rozhodol o určení neprijateľnosti
zmluvných podmienok, nakoľko tieto dôvody nekorešpondujú so samotným znením zmluvných
podmienok. Navrhovateľ zopakoval svoj názor, že medzi účastníkmi došlo k uzavretiu zmluvy o
splátkovom úvere v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka, ide o absolútny obchodnozáväzkovývzťah, napriek tomu, že jednou stranou je spotrebiteľ, podporne poukazujúc na rozhodnutie NS SR sp.
zn. 2 MCdo 3/2011, sp. zn. 6 MCdo 4/2012, sp. zn. 7 MCdo 9/2014, rozhodnutie Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 9Co/138/2013 a ďalších krajských súdov.

Odporca odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu navrhovateľa sa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti

ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody
(§ 205 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania(§212ods.1O.s.p.),postupombeznariadeniaodvolaciehopojednávania(§214ods.2O.s.p.)
a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa voči zamietajúcej časti rozsudku nie je dôvodné, keďže
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je v tejto časti vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené

podmienky na jeho potvrdenie v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p., odvolanie navrhovateľa proti dopĺňaciemu
rozsudku odvolací súd považoval za dôvodné, v tejto časti bolo potrebné dopĺňací rozsudok v zmysle
§ 221 ods. 1 písm. i) O.s.p. zrušiť.

Odvolací súd zhodne s prvostupňovým dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného dokazovania

každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní dostatočným
spôsobom preukázané, že návrh navrhovateľa je v odvolaním napadnutej zamietajúcej časti nedôvodný,
i keď z iných dôvodov a na základe odlišného právneho posúdenia, keď podľa odvolacieho súdu je na
daný prípad potrebné aplikovať ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách. Vzhľadom na to, že
súd prvého stupňa toto zákonné ustanovenie na danú vec neaplikoval, pričom to bolo pre posúdenie

veci potrebné, odvolací súd v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p. vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili k
možnej aplikácii tohto ustanovenia, pričom títo na výzvu odvolacieho súdu nereagovali.

Z obsahu spisu vyplýva, že na základe Zmluvy o splátkovom úvere č. 0253039472 zo dňa 16.02.2007,
právny predchodca navrhovateľa, veriteľ Slovenská sporiteľňa, a.s. a odporca v postavení dlžníka

podpísali zmluvu o splátkovom úvere, ktorej predmetom bolo poskytnutie splátkového úveru bankou
dlžníkovi v sume a mene a za podmienok dohodnutých v zmluve. Podľa čl. 1 bod 1 zmluvy o úvere
dlžník vyjadril povinnosť za podmienok dohodnutých v zmluve poskytnutý úver splatiť, platiť úroky a
plniť ďalšie podmienky dohodnuté v zmluve a podľa bodu 3 je povinný splácať pohľadávku banky
mesačne splátkami vo výške úrokov a poplatkov v súlade s úverovými podmienkami. Podľa zmluvy o

úvere bola výška úveru, ktorú sa veriteľ zaviazal poskytnúť dlžníkovi 1.659,69 Eur (50.000,- Sk), úver
bol špecifikovaný ako Miniúver do 10 minút, úroková sadzba uvedená v zmluve bola 18,40% pevná
do konečnej splatnosti úveru, bez poplatku za poskytnutie úveru, poplatok za správu úveru 1,99 Eur
(60,- Sk) mesačne, výška mesačnej splátky 44,98 Eur (1.355,- Sk), periodicita splátok istiny mesačne k
20. dňu v mesiaci, splatnosť prvej splátky 20.03.2007, konečná splatnosť úveru 20.01.2012, splatnosť

úrokov v posledný deň kalendárneho mesiaca a ročná percentuálna miera nákladov 22,99%.

Podľa oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 18.07.2011 právny predchodca navrhovateľa
oznámil odporcovi, že postupuje pohľadávku vo výške 3.173,30 Eur vyplývajúcu zo spotrebného
úveru č. 0253039472. Od okamihu doručenia oznámenia mal odporca uhrádzať uvedenú pohľadávku

postupníkovi. Doručenka súdu predložená nebola.

Zmluvou o postúpení pohľadávok č. 0915/2011/CE zo dňa 28.06.2011 a k nej patriacou prílohou č. 1
bolo zistené, že postupca Slovenská sporiteľňa, a.s. postúpil na postupníka, ktorým je navrhovateľ v
tomto konaní, pohľadávku voči odporcovi v tomto konaní, a to v sume 3.173,30 Eur.

Súd prvého stupňa nepostupoval správne, keď sa v prvom rade nezaoberal otázkou aktívnej vecnej
legitimácie navrhovateľa.

Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu,

o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti
nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný,
závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený
nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom právaa účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v
občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie
nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť

účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie
je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-
právnehooprávnenia(žalobca),niejenositeľomtohohmotno-právnehooprávnenia,oktorévkonaníide;
o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom
hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide

(por. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).

Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade sa navrhovateľovi nepodarilo preukázať jeho aktívnu
legitimáciu, keď síce predložil zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 28.06.2011, nepreukázal však
splnenie zákonných podmienok pre postúpenie predmetnej pohľadávky pôvodného veriteľa Slovenskej
sporiteľne, a.s. voči odporcovi ako dlžníkovi.

Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky
zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo
len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo
pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť

písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol

jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

Banka je v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas oprávnená
vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, po doručení výzvy dlžníkovi, za podmienok stanovených v zákone
o bankách, alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť, v súlade so všeobecnými
obchodnými podmienkami. Banka túto možnosť v danom prípade zrejme nevyužila a navrhovateľovi

postúpila pohľadávku bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť, resp. aby zmluvný vzťah
zanikol inak (výpoveďou, odstúpením). Pokiaľ ale nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, resp.
pokiaľ zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou alebo odstúpením od zmluvy, nie je možné urobiť záver
o tom, že by predmetný úver bol ku dňu postúpenia splatný. Splatnými do tej doby sa mohli stať len
jednotlivé splátky úveru, so zaplatením ktorých bol odporca 1 v omeškaní.

Z ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť
pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu (pôvodne
išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „V ods. 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej
pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ Pokiaľ teda banka

postúpila predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu navrhovateľovi, postupovala v rozpore s § 92
ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách. Totiž keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatným celý
úver (nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti), banka nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku
z úveru, vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení pohľadávok z 28.06.2011
je preto neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 OZ (pre rozpor so zákonom).

Podľa názoru odvolacieho súdu úpravou § 92 ods. 8 (predtým 7) mal zákonodarca na mysli oprávnenie
banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek písomnej výzve
banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie by banku malo motivovať k tomu, aby podnikla určité kroky
smerujúce k ukončeniu záväzkové vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a nemala by len

počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky, úroky z omeškania
a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa požiadavku
prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa. Nie je v záujme
spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek počas trvania záväzkovéhovzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad nepodlieha dozoru
a dohľadu NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže
poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou.

Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky,
ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať
práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne
spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona č.

483/2001 Z.z. o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky
a povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky
z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah
právneho vzťahu medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom-
postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525
ods. 1 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých

je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú
zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky
voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom
postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní
aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené,

pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods. 1 Obč. zák.
Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané),
potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je
neplatné v zmysle § 39 Obč. zák., a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok,
voči dlžníkovi. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej

identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no
voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Obč. zák. účinné, ak mu ho oznámi postupca,
v prípadoch uvedených v § 525 Obč. zák. ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 Obč.
zák. nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby bol
oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení.

Z už uvedeného potom vyplýva, že na rozpor postúpenia s § 525 Obč. zák., ktoré má za následok
absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ďalej z toho
vyplýva, že ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako
napr. tie uvedené v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto

postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. tvrdiť a dokázať predpoklady
svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupca,
ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že
pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient
napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto

skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka.

V danom prípade zo zisteného skutkového stavu bolo zrejmé, že navrhovateľ nedokázal, že by v čase,
kedy mala byť pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s., voči odporcovi postúpená naňho (28.06.2011),
boli tieto podmienky postúpenia splnené. Možno síce považovať za dokázanú požiadavku 90-dňového

omeškania, nebolo však dokázané, že by bol odporca aj písomne (porov. § 92 ods. 8 cit. zákona)
vyzvaný na splnenie svojho záväzku zo zmluvy o úvere. Navrhovateľ tak nedokázal, že pohľadávka
voči odporcovi bola v čase jej postúpenia na navrhovateľa spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92
ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie
je platné (aj keby zmluva o postúpení bola účinná) a že navrhovateľ je oprávnený pohľadávku voči

odporcovi uplatňovať pred súdom. Vzhľadom na uvedené treba uzavrieť, že navrhovateľ nepreukázal,
že sa platne a účinne stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu
na jej uplatňovanie, a preto bolo dôvodné jeho návrh zamietnuť.

K námietke odvolateľa o nesprávnej aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka odvolací súd uvádza

nasledovné.

Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy, v ktorej jedným
zo zmluvných strán je spotrebiteľ, jedná sa o vzťah občianskoprávny. V tejto súvislosti odvolací súdpoukazuje na ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie

preto ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre
spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Preto súd pri skúmaní každej otázky má aplikovať
právnu úpravu, ktorá je priaznivejšia pre odporcu ako spotrebiteľa. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že
samotný zmluvný vzťah založený medzi pôvodným veriteľom a odporcom je tzv. absolútnym obchodno-
záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných

strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý
sa vyskytuje tak v občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch.

Nemožno opomenúť ani ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
Preto ani uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou

zmluvou, sa nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy v otázkach, ktorá sú na prospech spotrebiteľa
na rozdiel od právnej úpravy v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné
postavenie, preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy.

Ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka aj v znení účinnom do 31.12.2014 treba vykladať tak,

že v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne
vzťahy nepoužije obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky
by sa postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je
dôsledkom transpozície čl. 8 smernice. Smernica síce nevyžaduje transpozíciu v prípade dualistickej
úpravy inštitútov súkromného práva, no na druhej strane nebráni ani regulácii, akú predstavuje

ustanovenie § 54 ods. 1 OZ a ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti
tomuto zákonu (rozumej Občianskemu zákonníku, § 54 ods. 1 OZ). Odvolací súd poznamenáva, že aj
právna úprava v Občianskom zákonníku dopadá na obidve strany v súlade s princípom rovnosti, no je
citlivejšia, zohľadňuje aspekt informovanosti spotrebiteľa, explicitne priznáva rovnaké práva aj ručiteľovi,
garantuje efektívnejšie uplatnenie práva pri plynutí času pri zlom úmysle veriteľa a pod. Nemožno

prehliadnuť pritom fakt, že sú to predovšetkým dodávatelia, ktorí uplatňujú veci na súde. Spory vyvolané
spotrebiteľmi sú len veľmi zriedkavé, a preto argument o obchodnom práve a rovnosti ,,pre všetkých“
je objektívne značne relativizovaný.

Je preto potrebné uzavrieť, síce nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, na

posúdenie zmluvného úverového vzťahu je však potrebné vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy
aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo
je ustálené aj v aplikačnej praxi súdov (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.01.2011
sp. zn. 5MCdo/20/2009, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.11.2011 sp. zn. 17Co/167/2011,
rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.06.2013 sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského

súdu v Prešove sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012), ktoré riešenie odobril aj Ústavný súd Slovenskej
republiky v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013, v ktorom skonštatoval,
že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny
obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.

Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne vyriešila
(doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali
použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník
bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty,

uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného
zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie
poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo
prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. V súvislosti s
uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.03.2013, sp. zn. 6 MCdo/4/2012 súd uvádza, že Najvyšší

súd SR v posudzovanej kauze nevyslovil právny názor, že na premlčanie nárokov vyplývajúcich zo
spotrebiteľských zmlúv sa nepoužije úprava priaznivejšia pre spotrebiteľa napr. občianskoprávna v
zmysle ust. § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka.Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3
MCdo 14/2014, podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia

Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na
právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí zamietol mimoriadne
dovolanie generálneho prokurátora, ktorý namietal postup prvostupňového súdu aj odvolacieho súdu,
ktoré oba zhodne v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere aplikovali ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 a na premlčanie aplikovali § 101 Občianskeho

zákonníka. Rovnaký právny názor vyslovil Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí z 26.11.2015 sp. zn. 4 MCdo
17/2014.

Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvého stupňa návrh navrhovateľa vo zvyšnej časti
zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 1
O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, a to vrátane vecne správneho a odvolaním osobitne

nenapadnutého závislého výroku o náhrade trov konania.

Podľa ust. § 153 ods. 4 O.s.p. v platnom znení ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej
zmluve alebo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto
podmienky, nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky alebo mu na základe takejto

podmienky súd uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo
zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie, súd aj bez návrhu výslovne v takomto prípade uvedie vo
výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dojednané v spotrebiteľskej zmluve.

V odseku 4 tohto ustanovenia sa súdu ukladá, aby v súlade s hmotnoprávnym ustanovením §

53a OZ uviedol vo výroku rozsudku presné znenie podmienky, ktorá bola vyhlásená za neplatnú
z dôvodu jej neprijateľnosti. Podľa citovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka: "Ak súd určil
niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa uzaviera vo viacerých prípadoch, a
je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje alebo vo všeobecných
obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky, alebo nepriznal

plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto
podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Dodávateľ
má rovnakú povinnosť aj vtedy, ak mu na základe takejto podmienky súd uložil vydať spotrebiteľovi
bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie. Rovnakú
povinnosť má aj právny nástupca dodávateľa."

Účelom takého výroku, ktorý môže byť prijatý aj na návrh aj bez návrhu účastníka konania - spotrebiteľa,
je to, aby dodávateľovi vznikla povinnosť zdržať sa používania takej podmienky vo všetkých zmluvách
so spotrebiteľmi, resp. aj podmienky s rovnakým významom. Túto povinnosť na základe takého výroku
môže uplatniť každý spotrebiteľ dotknutý podmienkou opísanou vo výroku takého rozsudku.

Podľa ust. § 52 ods. 3 Obč. zák. dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

V odseku 3 § 52 O.z. je vymedzený pojem dodávateľ. Ide o subjekt, ktorý pri uzavieraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Právna úprava spotrebiteľských zmlúv sa týka každého dodávateľa, ktorý je podnikateľským subjektom
(bez ohľadu na to, či ide o súkromných dodávateľov, alebo o štátne podniky). Vzhľadom na rozsah
uzavierania zmlúv, vždy pôjde o podnikateľské subjekty oprávnené na túto podnikateľskú činnosť (napr.
na základe živnostenského oprávnenia).

Z uvedeného je nepochybné, že dodávateľ, teda právny predchodca navrhovateľa - Slovenská
sporiteľňa, a.s. postúpil predmetnú pohľadávku na navrhovateľa, ktorý však v tomto zmysle nie je
dodávateľom, neposkytol odporcovi úver, z ktorého v tomto konaní uplatňuje nároky a preto nebolo
dôvodným, aby prvostupňový súd bez návrhu vo vzťahu k navrhovateľovi podľa § 153 ods. 4 O.s.p.

uviedol vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dojednané v spotrebiteľskej
zmluve, pretože navrhovateľ nie je dodávateľom vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti. Zároveň
je potrebné dodať, že postupom súdu prvého stupňa, ktorý vo vzťahu k novému navrhovateľovi určil
zmluvnú podmienku z dôvodu neprijateľnosti za neplatnú, sa stráca účel § 153 ods. 4 O.s.p., ktorýmje, aby dodávateľovi vznikla povinnosť zdržať sa používania takej podmienky vo všetkých zmluvách so
spotrebiteľmi, resp. aj podmienky s rovnakým významom. Takéto vyslovenie neprijateľnosti zmluvnej
podmienky by malo význam iba za toho predpokladu, ak by túto neprijateľnú zmluvnú podmienku bol

dojednal navrhovateľ a malo by to význam v tom smere, aby ju v ďalšom vo svojich zmluvách nepoužíval.

Vzhľadom na vyššie uvedené, bolo nevyhnutým, aby odvolací súd dopĺňací rozsudok, v ktorom súd
prvého stupňa určil, že uvedené zmluvné podmienky sú neplatné z dôvodu ich neprijateľnosti, z dôvodu
nadbytočnosti výroku zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. i) O.s.p. bez potreby vrátenia veci súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p., nakoľko obaja účastníci mali v ňom čiastočný úspech (navrhovateľ v časti zrušenia dopĺňacieho
rozsudku)azároveňajčiastočnýneúspech (navrhovateľvčastipotvrdeniazamietajúcejčastirozsudku),
pričom nie je možné pomer úspechu a neúspechu vyčísliť, preto bolo dôvodné nepriznať právo na

náhradu trov odvolacieho konania žiadnemu účastníkovi.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.