Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, May 11, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/976/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2013899064
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2013899064.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudcov JUDr. Silvie

Hýbelovej a Mgr. Renáty Gavalcovej v právnej veci žalobcu: JUDr. S. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. Z.
M. XX, T., proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava,
o ochranu osobnosti spojenej s náhradou nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Senica zo dňa 18. septembra 2009, č.k. 5C/14/2004- 350, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti m e n í tak, že žalobu
z a m i e t a .

Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov tohto konania vo výške 420,05 eur do troch dní
odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa žalovanému 3. (teraz len žalovaný, nakoľko
konanievočižalovanému1.a2.boloprávoplatneskončené)uložilzaplatiťžalobcovisumu82.984,80eur
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a žalobu žalobcu voči žalovaným 1. a 2. v celom rozsahu zamietol.
O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol tak, že žalovanému 3. uložil zaplatiť žalobcovi náhradu
trov konania v sume 10.074,23 eur právnej zástupkyni žalobcu, žalobcovi uložil zaplatiť žalovanému 1.
(Slovenskárepublika-MinisterstvovnútraSR) náhradutrovkonaniavsume113,60euražalovanému2.

(JUDr. Z. E.) v sume 473 eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Ďalej rozsudkom napadnutým
odvolaním súd uložil žalobcovi zaplatiť trovy štátu v sume 47,86 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Rozhodnutie vo veci samej súd právne odôvodnil použitím ustanovení § 11 a § 13 Občianskeho
zákonníka, keď z vykonaného dokazovania vyvodil právny záver, že žaloba žalobcu bola voči žalovaným
1. a 2. podaná nedôvodne a voči žalovanému (pôvodne označenému žalovanému 3.) bola podaná
dôvodne. V konaní bolo nepochybne preukázané, že bol vypracovaný záznam BLOK pre vtedajšieho

ministra vnútra, ktorý obsahoval informácie týkajúce sa okrem iných i žalobcu. Napriek tomu, že tento
záznam mal slúžiť len pre policajnú potrebu a v žiadnom prípade nebol určený pre verejnosť, stalo sa, že
sa dostal do rúk novinárke T. K., ktorá informácie z tohto záznamu spolu s ďalšími svojimi informáciami
použila v článku „Sudca na odstrel?“ publikovanom v týždenníku Moment, v ktorom článku žalobcu
vykreslila ako skorumpovaného sudcu, ktorý sa správa spôsobom, kedy vlastné pochybné známosti
povyšuje nad zákon a navyše sa priatelí so zločincami a má vilu v rozpočtovom náklade cca 25 miliónov
Sk. V konaní podľa názoru súdu žalovaný 3. neniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že skutočnosti v

zázname Blok by boli pravdivé, čomu nasvedčuje i fakt, že na základe skutočností uvádzaných v tomto
zázname neboli zo strany žalovaného 3. podniknuté žiadne ďalšie kroky voči osobe žalobcu. V konaní
bolo vyjadreniami svedkov T. K. a Ing. X. E. preukázané, že žalovaný 2. predmetný záznam novinárke
T. K. neposkytol a neposkytol jej ani žiadne informácie, ktoré tento záznam obsahoval, teda nezavinilpreniknutie informácií zo záznamu na verejnosť a žiadnym spôsobom neporušil osobnostné práva
žalobcu a nespôsobil mu žiadnu morálnu ujmu. S poukazom na to súd žalobu žalobcu voči žalovanému
2.zamietol.Žalobcapodľanázorusúduneuniesoldôkaznébremenovovzťahukžalovanému1.,nakoľko

žiadnym spôsobom nepreukázal, že by štát - Slovenská republika zodpovedala za preniknutie informácií
vedených v rámci rezortu ministerstva vnútra na verejnosť. Žalovaný 3. neuniesol dôkazné bremeno,
nakoľko v konaní nepreukázal, že k prieniku informácií zo záznamu BLOK novinárke T. K. neprišlo
žiadnym zo zamestnancov Ministerstva vnútra na ktorejkoľvek úrovni, čím má súd na mysli i podriadené
zložkyceléhopolicajnéhozboru.Žalovaný3.považujeúniktakzávažnýchinformáciílenzaexcessvojho

zamestnanca, ktorého nebol schopný konkrétne označiť, a preto v konečnom dôsledku zodpovedá za
ujmu, ktorá únikom informácií z rezortu Ministerstva vnútra SR žalobcovi vznikla. S prihliadnutím na to,
že problematika korupcie v súdnictve je problematikou, ktorá je spoločensky závažná a spoločnosťou
mimoriadne citlivo vnímaná a žalobca bol jednoznačne bez akýchkoľvek pochybností kriminalizovaný,
keď bol čitateľovi prezentovaný ako „skorumpovaný“ sudca, hoci doposiaľ nebol ani len trestne stíhaný
a je stále sudcom, teda čitateľovi bol opísaný celkovo negatívne, došlo bez pochyby k mimoriadne

závažnému zásahu do jeho osobnostných práv. Osoba sudcu ako taká je vo všeobecnosti spravidla
osobou verejného záujmu, ako na to poukazoval žalobca, to vyplýva z jeho postavenia ako predstaviteľa
jednej z mocí v štáte, s čím je samozrejme spojené citlivejšie spoločenské vnímanie jeho osoby, napr.
aj prostredníctvom médií. Možno jednoznačne konštatovať, že žalobca v dôsledku úniku informácií z
rezortužalovaného3.utrpelporušeniesvojejobčianskejcti,pričomzásahdoosobnostnýchprávžalobcu

pretrváva dlhodobo, má mimoriadne negatívnu odozvu v spoločnosti, prakticky bude trvať až do konca
sudcovského pôsobenia žalobcu, najmä v jeho rozhodovacej činnosti a prípadne i kariérnom postupe,
pretože sudca spájaný s korupciou sa nikdy nemôže „očistiť“ s výrazným znevážením celého jeho
doterajšieho sudcovského pôsobenia, preto súd uložil žalovanému 3. zaplatiť žalobcovi nemajetkovú
ujmuvcelejpožadovanejvýške,nakoľkomalzato,žetátojeprimeranáintenziteporušeniaobčianskejcti

žalobcu, ako aj jeho spoločenského postavenia sudcu. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods.
1O.s.p.avovzťahumedzižalobcomažalovanými1.a2.uložilneúspešnémužalobcovizaplatiťnáhradu
trov konania žalovaným 1. a 2. a vo vzťahu žalobcu a žalovaného 3. uložil v konaní neúspešnému
žalovanému 3. zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia a
zaplatenom súdnom poplatku. O trovách konania štátu súd rozhodol podľa § 148 ods. 1 O.s.p..

Proti vyhovujúcej časti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný (pôvodne označený ako
žalovaný 3.), ktorý navrhol rozsudok v napadnutej časti zmeniť a žalobu zamietnuť. Odvolanie odôvodnil
tým,žesúdprvéhostupňadospelnazákladevykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniama
napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vzniesol námietku premlčania

nároku žalobcu, ktorú odôvodnil tým, že vstúpil do konania až uznesením súdu prvého stupňa č. k.
5C 14/2004-158 zo dňa 26.01.2006, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 18.02.2006, pričom žalobca
vedel o existencii úradného záznamu k akcii BLOK, ako aj o tom, z ktorého dňa je datovaný a kým
bol napísaný, najneskôr v čase podania návrhu na doplnenie dokazovania, ktoré bolo súdu doručené
dňa 11.02.2002. Podľa názoru odvolateľa vzhľadom ku skutočnosti, že úradný záznam z akcie BLOK,

ktorým podľa názoru žalobcu malo dôjsť k zásahu do jeho osobnostných práv bol z 05.12.1998, ako aj s
poukazom na skutočnosť, že články boli uverejnené v periodiku Moment v č. 47, ročník 1999, premlčacia
doba na uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy vo forme finančného zadosťučinenia uplynula najneskôr
v roku 2002, pričom žaloba bola podaná až dňa 18.08.2003, teda po uplynutí premlčacej doby. Poukázal
tiež na to, že s vzhľadom na výpovede svedkyne T. K. a žalovaného 2. mu nie je známe, na základe

akých skutočností súd vyvodil právny záver, že záznam, ktorý mala svedkyňa T. K. k dispozícii, je
totožný s originálom, taktiež mu nie je známe, na základe čoho dospel súd k záveru, že informácie
z úradného záznamu z akcie Blok použila svedkyňa vo svojom článku, keď z výpovede samotnej
svedkyne vyplýva opak. Namietol záver súdu prvého stupňa, že neuniesol dôkazné bremeno nakoľko
v konaní nepreukázal, že k úniku informácií z úradného záznamu z akcie BLOK neprišlo žiadnym z

jeho zamestnancov, keď v konaní bola spochybnená autenticita samotnej časti fotokópie predmetného
úradného záznamu s originálom. Nesúhlasil s názorom súdu, že by dôkazné bremeno na žalobcom
tvrdené skutočnosti malo v konaní zaťažovať žalovaných. Uviedol, že Občiansky zákonník poskytuje
osobnostno-právnu ochranu len proti takému zásahu do osobného súkromia, ktorý je neoprávnený.
Priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške uvedenej v napadnutom rozsudku je neopodstatnená,

dostatočne neodôvodnená a v prípade dôvodnosti žaloby čo do základu neadekvátna priznanému
zadosťučineniu, ktoré má vychádzať z miery zníženia dôstojnosti žalobcu, či jeho vážnosti v spoločnosti.Krajský súd v Trnave ako súd odvolací rozsudkom č.k. 10Co/61,62/2010 zo dňa 06. októbra 2010
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu voči žalovanému 3. (teraz
označenému ako žalovaný) zamietol a žalobcovi uložil zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo

výške 364,08 eur do troch dní. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v prvom rade bolo potrebné
zaoberať sa námietkou premlčania nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko
v prípade opodstatnenia tejto námietky by bolo nehospodárne zaoberať sa vecnou opodstatnenosťou
nároku žalobcu. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch má na rozdiel od iných prostriedkov
ochrany osobnosti výrazný majetkový charakter, pretože ide o peňažnú náhradu v podobe sankcie. Ide o

peňažný nárok (reparačný nárok), ktorý tak isto, ako iné obdobné práva na peňažnú satisfakciu (ktorých
základom je nemajetková rovina) podlieha režimu premlčania. Právo na peňažné zadosťučinenie sa
premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť odo dňa, kedy tento nárok
mohol byť uplatnený prvý krát. Z obsahu spisu vyplynulo, že žalobca sa dozvedel o skutočnosti,
že autorka článku T. K. čerpala vo svojom článku z úradného záznamu k akcii BLOK, ako aj o
tom, kto predmetný úradný záznam vyhotovil a čo bolo jeho obsahom, na pojednávaní Okresného

súdu Bratislava III sp. zn. 27C/11/2000, a to 28. novembra 2001. Preto už nasledujúci deň mohol
žalobca uplatniť svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Trojročná premlčacia doba
na uplatnenie práva žalobcu uplynula 29. novembra 2004. Žalobca však podal návrh na pripustenie
pristúpenia žalovaného 3. do konania až 19. mája 2005, teda po uplynutí premlčacej lehoty. Následne
súd v odôvodnení rozhodnutia poukázal na § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a uviedol, že prípustnosť

peňažnej satisfakcie je opodstatnená všade tam, kde je osobnostná ujma spojená s osobitne citeľným
znížením postavenia fyzickej osoby v spoločenských kruhoch, kde sa pohybuje a kde zmenšenie a
vyváženie nemajetkovej ujmy nemožno napraviť inak ako cestou primeraného zadosťučinenia vo forme
peňažného plnenia. Predpokladom vzniku tohto práva je preukázanie, že zásah do osobnostných práv
mal skutočne za následok zníženie dôstojnosti alebo vážnosti dotknutej osoby v spoločnosti v značnej

miere. Preukázanie vzniku takéhoto následku zaťažuje postihnutú fyzickú osobu. Nielen jazykovým, ale
i systematickým a logickým výkladom ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka nevyhnutne
treba dospieť k tomu, že primárne účelu nápravy zásahov do práva na ochranu osobnosti slúži forma
morálnej satisfakcie a len podporne zákon uvažuje i o možnosti inej formy zadosťučinenia, teda i
satisfakcie materiálnej. Nevyhnutnou podmienkou priznania aj materiálnej satisfakcie je však nielen

nedostatočnosť do úvahy pripadajúcej inej formy satisfakcie (nemateriálnej s prihliadnutím na okolnosti
uvedené v ustanovení § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka), ale aj viazanosť prípadného uplatnenia (v
žalobe) a tiež priznania (následne v rozsudku) takejto ďalšej formy satisfakcie (náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch) na aspoň niektorú z foriem satisfakcie morálnej. V tomto prípade pritom nejde len o
nepodložený názor odvolacieho súdu, ale o výklad rozhodnej právnej úpravy i za pomoci prameňov, z

ktorých táto vychádza (historický výklad). Na vyššie opísanej koncepcii kumulácie bola založená i úprava
nárokov v súvislosti s ujmami na cti podľa Československého občianskeho práva až do nadobudnutia
účinnosti Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., a to napriek určitej odchylnosti skoršej právnej
konštrukcie predpokladajúcej výslovne len právo na náhradu škody (nie i dnešnej nemajetkovej ujmy
v peniazoch), pretože i v prípade úpravy platnej za tzv. prvej republiky sa rozlišovala škoda hmotná a

nehmotná. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti
podľa § 220 O.s.p. zmenil a žalobu zamietol.

Na základe v zákonnej lehote podaného dovolania zo strany žalobcu Najvyšší súd SR uznesením
sp. zn. 2Cdo/54/2012 zo dňa 30. apríla 2013 napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave v jeho

zmeňujúcej časti a v nadväzujúcom výroku o trovách konania zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil
na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia dovolací súd považoval rozsudok odvolacieho
súdu za vnútorne nekompaktný a protirečivý (vnútorná rozpornosť dôvodov). Ak mal odvolací súd za
to, že námietka premlčania bola vznesená dôvodne, bolo potrebné podrobne sa touto skutočnosťou
zaoberať,svojeúvahyďalejpremietnuťdosamotnéhorozhodnutiaanezaoberaťsaprávnymposúdením

oprávnenosti nároku žalobcu. Dovolací súd nevylúčil možnosť pre úplnosť uviesť aj prípadný názor
odvolacieho súdu na danú vec, nie však spôsobom, že toto posudzovanie bude tvoriť prevažnú časť
odôvodnenia rozhodnutia. Ďalej poukázal na to, že účelom odôvodnenia rozhodnutia je logicky, vnútorne
kompaktneaneprotirečivovysvetliťpostupsúduadôvodyjehorozhodnutia,pričomúčelomodôvodnenia
rozhodnutia je predovšetkým preukázať správnosť rozsudku. Vzhľadom na to, že v konaní došlo k

procesnej vade podľa § 237 písm. f) O.s.p., dovolací súd v napadnutej časti rozsudok odvolacieho súdu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.Krajský súd v Trnave ako súd odvolací vec opätovne prejednal a rozsudkom č.k. 11Co/356/2013-591
zo dňa 20. novembra 2013 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti zmenil tak,
že žalobu zamietol a súčasne žalobcovi uložil zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške

393,45 eur do troch dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že súd
prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na vyhlásenie rozsudku, na
základevykonanýchdôkazovvšakdospelknesprávnymskutkovýmzisteniamaveciniecelkomsprávne
posúdil. V prvom rade bolo potrebné zaoberať sa námietkou premlčania nároku žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko v prípade opodstatnenia tejto námietky by bolo nehospodárne

zaoberať sa vecnou opodstatnenosťou nároku žalobcu. S poukazom na § 100 ods. 1 a 2 a § 101
Občianskeho zákonníka uviedol, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch má na rozdiel
od iných prostriedkov ochrany osobnosti výrazný majetkový charakter, pretože ide o peňažnú náhradu
v podobe sankcie. Ide o peňažný nárok (reparačný nárok), ktorý tak isto ako iné obdobné práva na
peňažnú satisfakciu (ktorých základom je nemajetková rovina), podlieha režimu premlčania. Právo na
peňažné zadosťučinenie sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť

odo dňa, kedy tento nárok mohol byť uplatnený prvý krát. Z obsahu spisu vyplynulo, že žalobca sa
dozvedel o skutočnosti, že autorka článku T. K. čerpala vo svojom článku z úradného záznamu k akcii
BLOK, ako aj o tom, kto predmetný úradný záznam vyhotovil a čo bolo jeho obsahom, na pojednávaní
Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 27C/11/2000, a to 28. novembra 2001. Preto už nasledujúci deň
mohol žalobca uplatniť svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Trojročná premlčacia

doba na uplatnenie práva žalobcu uplynula 29. novembra 2004. Žalobca však podal návrh na pripustenie
pristúpenia žalovaného 3. do konania až 19. mája 2005, teda po uplynutí premlčacej lehoty. Odvolací
súd uzavrel, že vzhľadom na to, že žalovaný sa dovolal premlčania nároku žalobcu, nebolo možné
žalobcovi premlčané právo priznať a bolo dôvodné žalobu žalobcu voči žalovanému zamietnuť. Z vyššie
uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti podľa § 220 O.s.p.

zmenil a žalobu zamietol. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a 2 O.s.p. v
spojení s § 142 ods. 1 O.s.p..

Na základe v zákonnej lehote podaného dovolania zo strany žalobcu Najvyšší súd SR uznesením sp.
zn. 2 Cdo 253/2015 zo dňa 27. augusta 2015 rozsudok Krajského súdu v Trnave z 20. novembra

2013, sp. zn. 11Co/356/2013 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol, že vzhľadom na obsah spisu a najmä plnú moc z 03.12.2010 udelenú žalobcom
advokátke JUDr. Kristíne Mitrovej Polkovej (č.l. 528), nebolo možné sa stotožniť s námietkou dovolateľa,
že na odvolacie pojednávanie 20.11.2013 nebol predvolaný, pretože v konaní pred odvolacím súdom
nebol zastúpený JUDr. E. Z. S., ktorá ho zastupovala na podklade plnej moci z 03.12.2010 výlučne len v

predchádzajúcom dovolacom konaní. Uvedené tvrdenie dovolateľa bolo podľa názoru dovolacieho súdu
v rozpore s obsahom plnej moci zo dňa 03.12.2010 a jeho predvolaním na pojednávanie uskutočnené
20.11.2013 prostredníctvom jeho advokátky JUDr. Kristíny Mitrovej Polkovej, ktorá predvolanie na
pojednávanie prevzala 11.10.2013. V dovolacom konaní však vyšla najavo existencia inej procesnej
vady, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Ak odvolací súd má za to, že súd prvého

stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v
potrebnom rozsahu opakuje sám (§ 213 ods. 3 O.s.p.). Predpokladom toho, aby odvolací súd mohol
zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak má za to, že súd prvého stupňa dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a na ním založených následných
právnych záveroch, je opakovanie dokazovania v potrebnom rozsahu odvolacím súdom. Podmienkou

zmeny rozhodnutia súdu prvého stupňa v takomto prípade je teda skutočnosť, že odvolací súd opakuje
v potrebnom rozsahu dokazovanie, na základe ktorého dospeje k skutkovému stavu odlišnému od
skutkového stavu zisteného prvostupňovým súdom, tvoriaceho podklad pre rozhodnutie k danej veci.
Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa
vyvodil odlišné skutkové zistenia a na ich základe aj právne závery, ako súd prvého stupňa bez toho, aby

vo veci vykonal potrebné dokazovanie. Ďalej dovolací súd uviedol, že dovolateľom napadnutý rozsudok
nebolo možné v dovolacom konaní podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych
záverov, lebo skutkové zistenia odvolacieho súdu vyplývajúce zo spisu, nedávajú (vzhľadom na tzv. inú
vadu konania) pre toto posúdenie dostatočný podklad.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnenáosoba-účastníkkonania(§201a§204ods.1O.s.p.)protirozhodnutiu,protiktorémujetento
opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.), na nariadenom odvolacom pojednávaní (§ 214
ods. 1 O.s.p.) čiastočne zopakoval a doplnil dokazovanie, preskúmal napadnutý rozsudok v medziachdaných rozsahom a dôvodmi odvolania, ako aj v medziach daných zrušujúcim rozhodnutím dovolacieho
súdu (§ 212 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné, pretože rozsudok súdu
prvého stupňa je potrebné v napadnutej časti zmeniť.

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 5C/14/2004 je ochrana osobnosti
žalobcu, pričom žalobca sa pôvodne proti žalovaným domáhal tak primeraného zadosťučinenia, ako
aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Uznesením č. k. 5C/14/2004-265 zo dňa 03.03.2009
súd prvého stupňa v dôsledku späťvzatia žaloby v časti poskytnutia primeraného zadosťučinenia

konanie v tejto časti zastavil. Predmetom konania zostalo zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch
v sume 82.984,80 eur. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa žalovanému (pôvodne
označenému ako žalovaný 3.) uložil zaplatiť žalobcovi sumu 82.984,80 eur do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku a žalobu voči žalovaným 1. a 2. v celom rozsahu zamietol.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa vo

vyhovujúcej časti a v časti trov konania.

Odvolateľ odvolanie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.) a rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2

písm. d) O.s.p. je daný ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa nezodpovedá postupu
vyplývajúcemu z ustanovenia § 132 O.s.p., pretože súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z
vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo,
alebo súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli
počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov

účastníkov alebo vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti a
vierohodnosti je logický rozpor alebo ktoré odporujú ustanoveniam § 122 až § 135 O.s.p. Odvolací
dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. je daný, ak súd prvého stupňa posúdil vec podľa právnej
normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu, síce správne určenú,
nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

V ustanovení § 205a O.s.p. v znení účinnom od 01.01.2002 na základe novely vykonanej zákonom č.
501/2001 Z.z. je vyjadrený princíp neúplnej apelácie. Odvolací súd naďalej zostáva súdom apelačným,
nesmie však pritom zásadne - na rozdiel od systému úplnej apelácie - prihliadať ku skutočnostiam a
dôkazom, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa. S prihliadnutím k novým skutočnostiam a

dôkazom je možné rozhodnutia vo veci samej preskúmať iba v prípadoch uvedených v § 205a ods. 1
O.s.p. Okrem nedostatkov týkajúcich sa podmienok konania, možno nové skutočnosti a dôkazy použiť
k spochybneniu vierohodnosti dôkazných prostriedkov, na ktorých spočíva rozhodnutie súdu prvého
stupňa. V § 120 ods. 4 O.s.p. sa ukladá súdu, aby pred vyhlásením rozhodnutia poučil účastníkov o
dôsledkoch uplatnenia systému neúplnej apelácie v odvolacom konaní, ak súd túto povinnosť nesplní,

nie je opodstatnené, aby bol účastník z uplatnenia nových skutočností a dôkazov vylúčený. Poslednú
výnimku z neúplnej apelácie predstavujú skutočnosti a dôkazy, ktoré účastník nemohol bez svojej viny
označiť alebo predložiť do vyhlásenia rozhodnutia súdu prvého stupňa. Aj keď ide o dôvody obnovy
konania, ide o také skutočnosti a dôkazy, ktorých novosť možno zistiť bez prieťahov, je preto možné
pripustiť, aby k nim bolo v odvolacom konaní prihliadnuté.

Skutočnosťami a dôkazmi v zmysle § 120 ods. 4 a § 205a O.s.p. sú také skutočnosti a dôkazy, ktoré
sa týkajú skutkových tvrdení alebo použiť sa majúceho práva, ktoré sú významné pre rozhodnutie veci,
teda také skutočnosti a dôkazy, ktorými účastník realizuje svoju povinnosť podľa § 101 ods. 1 O.s.p.
Podstatou tejto povinnosti je tvrdenie skutočností rozhodujúcich z hľadiska veci samej. Žalovaný má

povinnosť tvrdiť skutočnosti, ktoré vo svojej podstate znamenajú, že právo (nárok) nevzniklo, zaniklo,
zmenilo sa, prípadne je tu iná prekážka pre jeho súdne uplatnenie.

Skutočnosťou alebo dôkazom v zmysle § 120 ods. 4 a § 205a O.s.p. ale nie je námietka premlčania
práva uplatnená žalovaným.

Premlčanie sa definuje ako uplynutie času stanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul
bez toho, že by právo bolo bývalo vykonané, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemuuplatneniu práva námietkou premlčania. Hlavným a rozhodujúcim následkom premlčania je vznik práva
na námietku premlčania pre povinný subjekt, ktorý ju môže ale nemusí uplatniť.

Námietka premlčania práva je námietkou právnou a neuplatňuje sa ňou taká skutočnosť, ktorú je
účastník povinný tvrdiť v zmysle § 101 ods. 1 O.s.p. najneskôr do vyhlásenia uznesenia súdu prvého
stupňa, ktorým sa končí konanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie, najneskôr do
vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Zo žiadneho ustanovenia práva hmotného alebo procesného
nevyplýva, že by žalovaný musel uplatniť námietku premlčania v určitom štádiu konania; z povahy

námietky premlčania vymedzenej hmotným právom (§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka) vyplýva, že
ju môže povinný subjekt uplatniť v ktoromkoľvek štádiu konania až do právoplatného skončenia veci.

Námietky premlčania sa teda netýka koncentračná zásada konania vyjadrená v ustanoveniach § 120
ods. 4 a § 205a O.s.p. s výnimkou, ak by uplatnenie námietky premlčania bolo spojené s neprípustným
uplatňovaním nových skutočností a dôkazov (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obdo 39/2008

a 5 MCdo 14/2008).

Nebolo preto možné ponechať bez povšimnutia žalovaným uplatnenú námietku premlčania v rámci
odvolacieho konania, ktorou sa prvostupňový súd nezaoberal, ale ani nemal dôvod sa ňou zaoberať,
pretože bola žalovaným uplatnená až v odvolacom konaní.

Podľa § 100 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Premlčujú sa všetky majetkové práva
s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú

skôr, než zabezpečená pohľadávka.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa Občianskeho zákonníka sa teda zásadne premlčujú všetky majetkové práva vrátane ich
príslušenstva, z čoho a contrario vyplýva, že v oblasti občianskeho práva premlčaniu nepodliehajú iné
než majetkové práva, ako napríklad osobné (osobnostné) práva, označované tiež ako tzv. všeobecné
osobnostné práva (§ 11 Občianskeho zákonníka). Od osobnostných práv treba odlišovať majetkové
práva viazané len na osobu veriteľa, napr. bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia, ako i právo

na peňažné zadosťučinenie podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

Občiansky zákonník v ust. § 100 ods. 2 a 3 obsahuje výslovný výpočet majetkových práv, ktoré sa
premlčujú, vzhľadom na znenie tohto ustanovenia ide o výpočet nepremlčateľných majetkových práv,
ktorý je taxatívny a peňažnú satisfakciu podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka neuvádza.

Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť
námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Premlčaním právo nezaniká,
iba sa závažne oslabuje. Uplatnenie námietky premlčania spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti,
v dôsledku čoho súd premlčané právo nemôže priznať. Základným účelom inštitútu premlčania je

pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva
(nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli nútené plniť svoje povinnosti po časovo
neprimeranej dobe. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určenej
spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť
námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na

súde svojho práva. Dôvodné uplatnenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má totiž za
následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo (nárok) priznať (§ 100 ods. 1 veta tretia OZ).

Osobnosť človeka je chránená prostredníctvom všeobecného osobnostného práva. V prípade
neoprávneného zásahu do určitého absolútneho osobnostného práva vznikne poškodenej osobe

právo domáhať sa svojej ochrany. Okrem prostriedkov právnej ochrany nemajetkového charakteru
(zdržovacia, reštitučná, satisfakčná žaloba), sa fyzická osoba v prípade, že morálne zadosťučinenie je
nepostačujúce, môže domáhať náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.Jednotné právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby je zabezpečované radom čiastkových prostriedkov,
na ktoré sa možno pozerať relatívne úplne samostatne. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch podľa ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka predstavuje jedno z parciálnych a relatívne

samostatných prostriedkov ochrany jednotného práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Vzniká
vtedy, keď morálne satisfakcia ako rýdzo osobné právo, na vyvážanie a zmiernenie nepriaznivých
následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv, nestačí. Napriek tomu, že ide o satisfakciu
v oblasti nemateriálnych osobnostných práv (podobne ako je to v prípade bolestného a sťaženia
spoločenského uplatnenia alebo práva na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným

rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom podľa ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci), jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom
spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy. Je to obsah nároku a nie predmet jeho ochrany,
čo robí pre povahu nároku rozhodujúce, či sa uplatní všeobecný právny inštitút premlčania. Ak obsahom
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp
právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky (uznesenie Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 5 Cdo 265/2009).

Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, preto
treba chápať ako majetkové právo viazané na osobu veriteľa, fyzickej osoby, u ktorej došlo k porušeniu
alebo ohrozeniu práva na ochranu osobnosti. Ako osobné právo majetkovej povahy potom podlieha

premlčaniu vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Tento záver podporuje rozsiahla judikatúra
súdov, napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 278/2007, 5 Cdo 278/2007 a 2 Cdo
194/2011, rozhodnutie Nejvyššího soudu ČR sp. zn. 31 Cdo 3161/2008. Rovnako Ústavný súd SR vo
svojom uznesení sp. zn. I. ÚS 219/2011 zo dňa 09.06.2011 okrem iného uviedol: „že sťažovateľom
spochybňovaný právny názor Najvyššieho súdu o premlčateľnosti práva na náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch ako jeden z prostriedkov ochrany práva na ochranu osobnosti podľa ust. § 11 Občianskeho
zákonníka v spojení s ust. § 13 ods. 2 a 3 tohto zákonníka nie je v posudzovanom dovolacom
rozhodnutíojedinelýmprávnymzáveromNajvyššiehosúdu,alejeprávnymnázorombežnevyskytujúcim
v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu.“

Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu podľa §
101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne
spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť
dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv, respektíve za
rozhodujúci možno považovať tiež deň, kedy došlo k právnej skutočnosti zakladajúcej právo na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Začatie plynutia premlčacej doby sa teda viaže na objektívnu skutočnosť, ktorou bolo vykonanie
neoprávneného zásahu, pričom nie je rozhodujúca subjektívna vedomosť subjektu o neoprávnenom
zásahu. Uvedené platí bez rozdielu aj vo veciach ochrany osobnosti, a teda rozhodujúci nie je moment

nadobudnutia subjektívnej vedomosti žalobcu o neoprávnenom zásahu do osobnostného práva, ale
moment,kedynastalaprávnaskutočnosťzakladajúcaprávonanáhradunemajetkovejujmyvpeniazoch.

Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že žalobca za neoprávnený zásah do osobnostného
práva považoval vypracovanie Záznamu BLOK pre vtedajšieho ministra vnútra, ktorý mal obsahovať

informácie týkajúce sa okrem iných i žalobcu a napriek tomu, že tento záznam mal slúžiť len pre policajnú
potrebu a v žiadnom prípade nebol určený pre verejnosť, stalo sa, že tento záznam sa dostal do rúk
novinárke T. K., ktorá informácie z tohto záznamu spolu s ďalšími svojimi informáciami použila v článku
„Sudca na odstrel?“ publikovanom v týždenníku Moment, vydaným vydavateľstvom PEREX, a. s..

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že úradný záznam k akcii „BLOK“ bol vyhotovený dňa 05.12.1998
a celkom nepochybne najneskôr bol tento záznam daný k dispozícii do rúk novinárke T. K., ktorá čerpala
informácie z tohto záznamu, ku dňu vydania týždenníka Moment č. 47 dňa 19.11.1999, v ktorom bol
uverejnený článok novinárky „Sudca na odstrel?“.

Vzhľadom k žalobcom vymedzenému neoprávnenému zásahu do jeho osobnostných práv
spočívajúcemu v neoprávnenom vyhotovení úradného záznamu k akcii „BLOK“, začala premlčacia doba
na uplatnenie práva na ochranu osobnosti plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy nastala právna
skutočnosť zakladajúca právo na ochranu osobnostných práv, teda dňom nasledujúcim po vyhotoveníúradného záznamu, teda od 06.12.1998. V prípade žalobcom vymedzeného neoprávneného zásahu
do osobnostných práv spočívajúceho v tom, že predmetný úradný záznam sa dostal do rúk novinárke
T. K., začala premlčacia doba na uplatnenie práva na ochranu osobnosti plynúť najneskôr dňom

nasledujúcim po publikovaní predmetného článku v týždenníku Moment (keď pravdepodobne sa tento
úradný záznam dostal novinárke do rúk skôr), a teda v danom prípade premlčacia doba začala plynúť
dňom 20.11.1999. Vzhľadom na uvedené trojročná premlčacia doba v prípade neoprávneného zásahu
spočívajúceho vo vyhotovení úradného záznamu, uplynula dňa 06.12.2001 a v prípade neoprávneného
zásahu spočívajúceho v poskytnutí predmetného záznamu novinárke T. K. najneskôr dňa 20.11.2002.

Žaloba bola však zo strany žalobcu podaná až dňa 18.08.2003 a jeho návrh na pripustenie pristúpenia
žalovaného3.(súčasnéhožalovaného)dokonaniaaždňa19.05.2005,tedapouplynutípremlčacejdoby.

Vzhľadom na to, že žalovaný sa dovolal premlčania nároku žalobcu, nebolo možné žalobcovi premlčané
právo priznať a bolo potrebné žalobu žalobcu voči žalovanému zamietnuť.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti
podľa § 220 O.s.p. zmenil a žalobu zamietol.

O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a 2 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods.
1 O.s.p. a v konaní úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania vo výške 420,05 eur s

nasledujúcou špecifikáciou: cestovné a stravné v súvislosti s cestou na pojednávanie na súde prvého
stupňa (Bratislava - Senica a späť - 253 km) dňa 29.06.2005 vo výške 85,19 eur (pri spotrebe 9,6 l/100
km, cene PHM 1,21 eur/1 l a stravnom 2,66 eur), dňa 11.01.2006 vo výške 87,65 eur (pri spotrebe 9,6
l/100 km, cene PHM 1,30 eur/1 l a stravnom 2,95 eur), dňa 01.03.2006 (pri spotrebe 9,6 l/100 km, cene
PHM 1,28 eur/1 l a stravnom 2,95 eur), dňa 18.09.2009 (pri spotrebe 7,5 l/100 km, cene PHM 1,135

eur/1 l a stravnom 3,60 eur), cestovné a stravné v súvislosti s cestou na pojednávanie na odvolacom
súde dňa 06.10.2010 (Bratislava - Trnava a späť - 108 km) (pri spotrebe 7,5 l/100 km, cene PHM 1,145
eur/1 l a stravnom 3,60 eur), cestovné a stravné v súvislosti s cestou na pojednávanie na odvolacom
súde (Bratislava - Trnava a späť - 106km) dňa 20.11.2013 vo výške 29,37 eur (pri spotrebe 6,9 l/100
km, pri cene PHM 1,363 eur/1 l a náhrade za použitie osobného motorového vozidla 0,183 eur/1 km),

cestovné v súvislosti s cestou na pojednávanie na odvolacom súde dňa 17.02.2016 (Bratislava - Trnava
a späť - 106 km) vo výške 26,60 eur (pri spotrebe 7,2 l/100 km, pri cene PHM 0,942 eur/1 l a náhrade
za použitie osobného motorového vozidla 0,183 eur/1 km).

Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.