Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, December 1, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/212/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8311205865
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8311205865.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a sudkýň JUDr.

Zlaty Simkovej a JUDr. Gabriely Világiovej v právnej veci žalobcov 1/ B. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom
W. XXX/X, W., 2/ Q. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XXX/X, W., obaja zast. JUDr. JCLic. Tomášom
Majerčákom, advokátom, Južná trieda 28, Košice proti žalovaným 1/ J. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom
J. XXX/XX, W., 2/ Slovenskej kancelárii poisťovateľov, Trnavská cesta 82, Bratislava 29, IČO: 36 062
235, zast. JUDr. Ladislavom Udvarosom, advokátom, Cukrová 14, 813 39 Bratislava, o náhradu škody
a ochranu osobnosti, o odvolaní žalovaného v 2/ rade proti rozsudku Okresného súdu Humenné č. k.
12C/60/2011-362 zo dňa 25.03.2015 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku o povinnosti žalovaného
v 2. rade zaplatiť žalobcom v 1. a 2. rade nemajetkovú ujmu.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd žalobu voči žalovaným v 1/ a 2/ rade o zaplatenie náhrady
škody vo výške 93,85 eur zamietol.

Žalovaným v 1/ a 2/ rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcom v 1/ a 2/ rade nemajetkovú ujmu každému
z nich po 20.000 eur v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jedného zo
žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého zo žalovaných.

V prevyšujúcej časti súd žalobu o zaplatenie nemajetkovej ujmy nad sumu 20.000 eur vo vzťahu voči
žalovaným v 1/ a 2/ rade zamietol.

Súd konanie o zaplatenie sumy 48,75 eur voči žalovanému v 1/ rade zastavil. Rozhodol, že o trovách
konania rozhodne po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku.

Prvostupňový súd tak v poradí druhým rozsudkom rozhodol o nároku uplatnenom žalobcami na náhradu
škody a nemajetkovej ujmy. Vychádzal pritom aj z právneho názoru vyjadreného odvolacím súdom v
predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí č.k. 17Co 21/2012-290 zo dňa 21.11.2013. Skonštatoval, že
syn žalobcov B. R. dňa XX.XX.XXXX v Z. zomrel. Príčinou jeho smrti bolo konanie žalovaného v 1/ rade,
ktorý bol uznaný za vinného, že dňa 27.12.2009 v čase o 22.15 hod. bez vodičského oprávnenia jazdil
s osobným motorovým vozidlom značky Opel Vectra českého evidenčného čísla 3252019 v obci W.
smerom na W., kde pri prejazde ľavotočivej zákruty neprispôsobil rýchlosť jazdy svojim schopnostiam,

stavu a povahe vozovky a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať a v dôsledku nevenovania
pozornosti vedeniu vozidla a situácii v cestnej premávke s použitým množstvom alkoholických nápojov
v množstve od 1,88 promile až do 2,08 promile v krvi zachytil prednou časťou vozidla idúcich chodcov
na pravom okraji cesty B. R. a chodkyňu P. I., v dôsledku čoho došlo k zraneniu B. R., ktorý aj dňaXX.XX.XXXX svojim zraneniam podľahol. Žalovaný v 1/ rade bol uznaný vinným zo spáchania zločinu
usmrtenia v jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia na zdraví, s prečinom neposkytnutia pomoci a
prečinom ohrozenia pod vplyvom návykovej látky. Za toto konanie mu bol uložený trest.

Zo záverov znaleckého posudku, ktorý vypracoval Ing. X. Q. č. 7/2010 bolo zistené, že chodci R. a I.
bezprostredne pred zrážkou išli v smere chôdze v oblasti pravého okraja vozovky a pravej vychodenej
krajnice vedľa seba tak, že prichádzajúce vozidlo do nich narazilo zo zadu. Techniku chôdze chodcov
čo sa týka polohy možno hodnotiť z technického hľadiska za správnu, v oblasti okraja cesty. Čo sa

týka smeru chôdze, je možné ich chôdzu hodnotiť teoreticky za nesprávnu, pretože boli k vozidlám
blížiacim sa k nim obvyklým spôsobom otočení zadnou stranou, a preto nemohli nebezpečenstvu zrážky
včas spozorovať a prípadne sa zrážke vyhnúť včasným premiestnením sa viac na bok. V oblasti miesta
nehody však bola v smere ich chôdze ľavá krajnica úzka, ťažko schodná, čo obmedzovalo pohyb po
nej a naviac, pravá krajnica, relatívne široká a aj keď výrazne neoddelená, nadväzovala na chodník
pred zákrutou a i na vzdialenejšom priamom úseku za miestom nehody - krajnica po technickej stránke

nahrádzala riadne oddelený chodník pre chodcov. Zo záverov znaleckého posudku vyplýva, že chodci
boli k prichádzajúcemu vozidlu otočení zadnou stranou teda, včas nezaregistrovali nebezpečenstvo
hroziace od blížiaceho sa vozidla a preto už zrážke zabrániť nemohli.

Prvostupňový súd ďalej podrobne zisťoval okolnosti dôležité pre rozhodnutie o nemajetkovej ujme. Z

výsluchu žalobcu v 1/ rade zistil, že nebohý syn žil so žalobcami v čase smrti v spoločnej domácnosti.
Smrť syna žalobcu v 1/ rade sa ho osobne dotkla, do dnes sa s touto okolnosťou nevie vysporiadať
a neustále to vníma, nemôže sa venovať práci, berie tabletky, zhoršil sa mu zdravotný stav a má aj
psychické problémy. S nebohým synom vychádzal veľmi dobre, robili spolu u jedného zamestnávateľa
na stavbách, chodili spolu do práce, neustále myslí na svojho syna a chýba mu. Žalobkyňa v 2/ rade

uviedla, že v čase, keď sa nebohý syn narodil, mal srdcovú vadu, 7 rokov čakali na to, či bude operovaný,
preto sa oňho veľmi bála a starala sa o neho. Keď mal 9 rokov, bol v O. operovaný, operácia dopadla
úspešne. Potom nastúpil do školy, vyučil sa za murára a začal pracovať v E., kde chodil na turnusy, ktoré
trvali 3 týždne. Syna mala veľmi rada, tento jej finančne pomáhal, kupoval im rôzne veci. V súčasnej
dobe nie je schopná ísť na cintorín. Syn bol jej miláčikom a veľmi jej v živote chýba. Po smrti syna mala

depresiu a má aj zdravotné problémy.

Prvostupňový súd pokiaľ sa týka nároku právne vec posúdil podľa ust. § 135 ods. 1 tretia veta O.s.p. a
ďalej podľa ust. § 441 OZ, § 11, § 13 ods. 1, 2, 3 OZ a podľa § 4 ods. 2 zák. č. 381/2001 Z.z. Žalobu
zamietol čo do sumy 93,85 eur z dôvodu, že uvedená suma predstavuje 10 % krátenie uplatneného

nároku žalobcov za škodu, ktorú im žalovaný v 2/ rade už čiastočne vyplatil. Ku kráteniu došlo z dôvodu,
že motorové vozidlo prichádzalo od zadu ku chodcom a nebohý syn žalobcov keďže išiel chrbtom
otočený k prichádzajúcim vozidlám, nemohol nebezpečenstvo zrážky včas spozorovať. Toto krátenie vo
vzťahu k obidvom žalobcom prvostupňový súd považoval za dôvodné a v tejto časti žalobu zamietol.

Vo vzťahu k nemajetkovej ujme prvostupňový súd zistil, že každý žalobca si uplatňuje nárok vo výške
30.000 eur. Prvostupňový súd poukázal na to, že zo strany žalovaného v 1/ rade je nesporné, že zásah
do osobnostných práv žalobcov bol spôsobený pri dopravnej nehode, ktorú tento žalovaný v 1/ rade
zavinil a zodpovedá za túto nemajetkovú ujmu. Vo vzťahu k žalovanému v 2/ rade poukázal jednak na
právny názor odvolacieho súdu vyjadrený v uznesení Krajského súdu v Prešove č.k. 17Co 20/2012-287

zo dňa 21.11.2013 a ďalej na existujúce rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci Haasová pod sp.
zn. C-22/12 a vo veci P. C-277/2012. Skonštatoval, že zodpovednosť žalovaných vyplýva z ust. § 11
a § 13 Občianskeho zákonníka. Povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí
usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu

upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Keďže vo vzťahu k žalovanému v 2/
rade je potrebné toto ustanovenie vykladať eurokomformne, prvostupňový súd skonštatoval aj povinnosť
žalovaného v 2/ rade zaplatiť žalobcom nemajetkovú ujmu.

Prvostupňový súd žalobe čiastočne čo do sumy 20.000 eur pre každého žalobcu vyhovel. Smrťou syna

žalobcov bolo zasiahnuté do práva žalobcov na ochranu súkromia a bola spôsobená nenapraviteľná
citová ujma. Žalobcovia stratili možnosť viesť rodinný a súkromný život spolu so svojim synom. Medzi
žalobcami a nebohým synom existovali silné citové, sociálne väzby, ktoré boli vytvorené v rámci ich
spoločného rodinného života. Vzhľadom na to prvostupňový súd považoval úhradu nemajetkovej ujmyvo výške 20.000 eur za primeranú a dostačujúcu. Uplatnený nárok čo do výšky 30.000 eur neuznal
za dôvodný (rozdiel 10.000 eur - poznámka odvolacieho súdu), keď žalobcovia tvrdenia v súvislosti so
zhoršením zdravotného stavu po smrti ich syna ničím nepreukázali.

Výrok o trovách konania prvostupňový súd odôvodnil ust. § 151 ods. 3 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku, a to proti výroku o povinnosti žalovaného v 2/ rade zaplatiť žalobcom v 1/ a
2/ rade po 20.000 eur, podal žalovaný v 2/ rade odvolanie. Namietal nesprávne právne posúdenie

veci. Základom právneho názoru vyjadreného prvostupňovým súdom je rozhodnutie súdneho dvora
EÚ. Tento právny názor súdu neobstojí, pretože zo záverov rozsudku vo veci Z. a P. vyplýva, že
povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj
náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode len
v tom prípade, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne
právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Únijné právo teda nereguluje tzv. primárny zodpovednostný

vzťah medzi poisteným, teda žalovaným v 1/ rade a poškodenými, teda žalobcami a ani v rozsahu
sekundárneho vzťahu medzi poškodenými - žalobcami a poisťovateľom - žalovaným. Pokiaľ ide o
krytie škôd spôsobenými motorovými vozidlami, ktoré sa musia nahradiť podľa vnútroštátneho práva
zodpovednostizaškoduspôsobenúmotorovýmvozidlompovinnýmpoistením,únijnéprávonepochybne
ponecháva právo určiť členským štátom, aká škoda bude krytá a aké budú podmienky povinného

poistenia zodpovednosti za škodu. Súčasný právny stav je možné zhrnúť tak, že ust. § 1 ods. 1
zákona o povinnom zmluvnom poistení ustanovuje predmet právnej úpravy zákona, ktorým je povinné
zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a teda poistenie
zodpovednosti. V ust. § 4 ods. 2 tohto zákona sa uvádza taxatívny výpočet nárokov, ktoré podliehajú
poistnému krytiu, ktoré sú z hľadiska rozlíšenia toho, čo sa odškodňuje, okrem prípadu písm. c/ zhodné s

právnou úpravou spôsobu a rozsahu náhrady škody v Občianskom zákonníku, a náhradu nemajetkovej
ujmy podľa ust. § 11 OZ neobsahuje. V ust. § 2 tohto zákona medzi definíciami pojmov neuvádza sa
pojem náhrada škody ani náhrada škody na zdraví. V súlade s § 1 ods. 2 zák. o povinnom zmluvnom
poistení sa poistenie zodpovednosti podľa tohto zákona vzťahujú osobitné predpisy, medzi ktoré patrí
Občiansky zákonník. Podľa § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa občianskoprávne vzťahy, pokiaľ

nie sú osobitne upravené ani týmto, ani iným zákonom, spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré
upravujú zákony obsahom a účelom im najbližšie. Analogicky je náhrada škody na zdraví podľa § 4
ods. 2 písm. a/ zák. o povinnom zmluvnom poistení obsahom aj účelom najbližšej škode podľa § 442 a
nasl. Občianskeho zákonníka, čo zodpovedá správnemu použitiu analógie podľa § 853 ods. 1 OZ.

Uplatnenie nároku podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka logicky a systematicky nespadá pod
úpravu náhrady škody, náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje satisfakciu - zadosťučinenie
za utrpenú traumu, nie náhradu škody. Systém a vnútorná logika v Slovenskej republike platného
Občianskeho práva činia medzi týmito pojmami zásadný rozdiel. Odlišnosť nemajetkovej ujmy podľa
§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka od škody podľa § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka potvrdzuje

tiež ust. § 16 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého kto neoprávneným zásahom do práva na ochranu
osobnosti spôsobí škodu, zodpovedá za ňu podľa ustanovení tohto zákona o zodpovednosti za škodu.
Uvedený rozdiel medzi nemajetkovou ujmou za zásah do osobnostných práv a škodou nie je možné
preklenúť. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nespadá pod nároky kryté poistením
zodpovednosti za škodu podľa zákona o povinnom zmluvnom poistení. Žalovaný v 2/ rade poukázal

aj na rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 12Co 89/2013, kde je uvedený tento právny názor. Aj
vo vzťahu k výške priznanej majetkovej ujmy je názor prvostupňového súdu mylný. Prvostupňový súd
konštatuje, že žalobcovia svoje tvrdenia o zhoršení zdravotného stavu po smrti ich syna v podstatne
ničím nepreukázali. Ak by dôvodom ustálenia výšky peňažnej náhrady za nemajetkovú ujmu malo byť
zhoršenie zdravotného stavu, tak by sme sa pohybovali vo sfére náhrady škody a tú žalovaný v 1/ rade

poukázal na zásadný rozdiel v ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a § 420 a nasl. Občianskeho
zákonníka.

Namietalprocesnéspoločenstvonastranežalovaných,niejedanéanevyplývazožiadnehoustanovenia
zákona o povinnom zmluvnom poistení. V ust. § 15 zákona o povinnom zmluvnom poistení umožňuje

uplatniť si nárok na náhradu škody voči škodcovi, ako aj voči poisťovni, čo však predstavuje dva
samostatné nároky proti dvom subjektom a voči každému z nich z iného právneho dôvodu. Tieto
samostatné na sebe nezávislé uplatniteľné nároky zakladajú solidárnu zodpovednosť.Preto prvostupňový súd nesprávne vec právne posúdil. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zmenil a žalobu v plnom rozsahu voči žalovanému v 2/ rade zamietol a uplatnil si trovy konania, vrátane
trov právneho zastúpenia.

K odvolaniu sa písomne vyjadrili žalobcovia, ktorí žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa vo vzťahu k žalovanému v 2/ rade potvrdil. Poukázali na skutočnosť, že povinné poistenie
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku zahŕňa akýkoľvek typ škody
alebo ujmy bez ohľadu na to, či má majetkovú alebo nemajetkovú povahu. Podľa právneho názoru

súdneho dvora EÚ v rozsudku vo veci Z. a vo veci P. jednotlivé ustanovenia a smernice sa majú vykladať
v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej
nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo
uplatniteľné v spore vo veci samej.

Ak teda podľa súdneho dvora EÚ má povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí
usmrtených pri dopravnej nehode, a to pod podmienkou, že jej náhradu na základe zodpovednosti
poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej, tak môžeme
konštatovať, že takéto vnútroštátne právo, ktorým sa možno domáhať náhrady nemajetkovej ujmy z

titulu neoprávneného zásahu do osobnostných práv existuje.

Žalobcovia poukázali aj na existujúcu súdnu prax, kde súdy v rámci vnútroštátneho práva priznávajú
náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenú blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, pričom
povinným bol ten, kto zavinil dopravnú nehodu, najnovšie aj vlastník (prevádzkovateľ) motorového

vozidla niesol za ňu zodpovednosť a táto mala občianskoprávnu povahu. Týkala sa aj uplatnených
nárokov podľa § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka. Taktiež poukázali aj na názor vyjadrený Krajským
súdom v Košiciach, podľa ktorého pasívna vecná legitimácia žalovaného v 2/ rade (teda poisťovne),
ktorý je poistiteľom žalovaného (zodpovedného subjektu) a jej povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch spoločne a nerozdielne so žalovaným vyplýva zo zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom

zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a
doplnení niektorých zákonov, prihliadajúc aj na účel citovaného zákona a zmysel povinného zmluvného
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov (účel poistenia) (sp.
zn. 11Co 12/2009).

Zmyslom poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je to, aby
akákoľvek škoda, teda aj majetková aj nemajetková ujma, ktorá vznikne pri dopravnej nehode, bola krytá
povinným zmluvným poistením a bola hradená z poistenia. Tak sa chráni prevádzkovateľ alebo vlastník
motorového vozidla, osoba, ktorej bola spôsobená škoda pri dopravnej nehode a nič nenasvedčuje
tomu, že by z uplatnených nárokov žalobcov bolo potrebné vylúčiť nárok na náhradu nemajetkovej ujmy

a ponechať v uplatňovaní len nárok na majetkovú (materiálnu) škodu. Je potrebné tento nárok chápať
v širšom význame a preto žiadali, aby prvostupňové rozhodnutie bolo potvrdené.

Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 10 ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 212

O.s.p., vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie, čo je v súlade s ust. § 214 ods. 1, 2 O.s.p. a zistil, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti je vecne správne.

Odvolací súd poukazuje na vyjadrený právny názor v uznesení Krajského súdu v Prešove č.k. 17Co
20/2012-287, kde bol prvý rozsudok prvostupňového súdu v napadnutej časti zrušený. Už v tomto

uzneseníodvolaciehosúdubolvyjadrenýpreďalšiekonaniezáväznýprávnynázor,ktorýmprvostupňový
súd sa v napadnutom rozsudku, ktorý je predmetom tohto prejednania zaoberal a ktorý aj podľa §
226 O.s.p. rešpektoval. V tomto prvšom rozhodnutí odvolacieho súdu je konštatované, že poškodení,
teda žalobcovia, si môžu nárok na náhradu škody uplatňovať jednak voči žalovanému v 1/ rade, ale aj
voči žalovanému v 2/ rade a to buď samostatne alebo spoločne, pričom plnenie môžu dostať len raz.

Odvolací súd už vtedy konštatoval, že zodpovednosť každého zo žalovaných má iný právny dôvod.
Pokiaľ sa rozhodne účastník konania zažalovať len jedného z škodcov, resp. zodpovednostný subjekt,
v takom prípade nič mu nebráni, aby podal žalobu proti všetkým zodpovednostným subjektom, ktoré
mu zodpovedajú za vzniknutú škodu z rôznych právnych dôvodov s tým, že ich zodpovednosť jespoločná. Žalovanému v 1/ rade svedčí dôvod podľa § 420 Občianskeho zákonníka, pretože bol vodičom
motorového vozidla a spôsobil v súvislosti s vedením motorového vozidla škodu. Žalovanému v 2/
rade svedčí jeho zodpovednosť za vzniknutú škodu podľa § 15 zák. č. 381/2001 Z.z., kde poškodení

si môžu priamo uplatniť svoj nárok voči poisťovni, teda proti poistiteľovi škodcu. Prvostupňový súd
o zodpovednosti za škodu nerozhodoval solidárne vo vzťahu k žalovaným, avšak vzhľadom na to,
že išlo o postavenie samostatných spoločníkov, rozhodoval tak, že plnením jedného z nich zaniká v
rozsahu povinnosť plnenia druhého, to znamená, že žalobcovia môžu dostať plnenie raz a priznanom
rozsahu, pričom je pre žalobcov bezvýznamné, ktorý zo žalovaných si túto svoju povinnosť voči nim

splní, uplatňovať si tento nárok môžu vo vzťahu ku ktorémukoľvek z nich a to čiastočne alebo aj v celom
rozsahu.

Pokiaľ žalovaný v 2/ rade namietal, že nemajetková ujma nemôže byť uhrádzaná z nárokov v súvislosti s
povinným zmluvným poistením, tento názor žalovaného v 2/ rade je už vyriešený v rozhodnutí Súdneho
dvora EÚ pod sp. zn. C-22/12, kde je uvedené konštatovanie, že tieto normy v súvislosti s poistením sa

majú vykladať tak, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri
dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne
právo uplatniteľné v spore vo veci samej. V rámci širšieho ponímania náhrady škody treba považovať
aj nemajetkovú ujmu za škodu, ktorá vznikla v súvislosti s dopravnou nehodou. Potom podľa § 4 ods. 2

písm.a/zákonač.381/2001Z.z.zahŕňaajnemajetkovúujmupodľa§13anasl.Občianskehozákonníka.

Preto neobstojí námietka žalovaného v 2/ rade o dostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie s poukazom
na právny názor vyslovený v rozsudku odvolacieho súdu pod sp. zn. 12Co 89/2013. Tento názor nie
je v súlade napr. ani s názorom vo veci rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-22/12, z ktorého vyplýva,

že členské štáty sú v zásade oprávnené upraviť si v rámci svojich režimov zodpovednosti za škodu,
najmä jednotlivé škody spôsobené motorovými vozidlami, ktoré sa musia hradiť, rozsah ich náhrady,
ako aj osoby, ktoré majú nárok na ich náhradu. Členské štáty musia taktiež pri výkone svojich právomoci
dodržiavať právo EÚ a ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré upravujú náhradu škody pri nehodách
spôsobených prevádzkou motorových vozidiel, názor žalovaného v 2/ rade nemôže donútiť súd odňať

smerniciam ich potrebný účinok. Je povinnosťou členského štátu preto zabezpečiť, aby zodpovednosť
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ktorá sa uplatňuje podľa vnútroštátneho práva,
bola krytá poistením. Keďže rôzne jazykové verzie dotknutých smerníc používajú ujmu na zdraví alebo
osobnú ujmu alebo škodu na majetku, je potom potrebné tieto pojmy extenzívne vykladať, na základe
ktorého extenzívneho výkladu platí, že pod ujmu, ktorá je uhrádzaná z povinného zmluvného poistenia,

patrí aj nemajetková ujma a na krytie nemajetkovej ujmy sú povinné členské štáty zabezpečiť všetky
nástroje. Preto povinné zmluvné poistenie za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel má
pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej
nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo
uplatniteľné v spore vo veci samej. Tento záver nemôže spochybniť ani skutočnosť, že úprava týkajúca

sa ochrany osobnosti je nezávislá od úpravy tzv. všeobecnej zodpovednosti za škodu.

Nesprávnym je aj výklad žalovaného v 2/ rade, ktorý namietal nedôvodnosť priznania nemajetkovej ujmy
pretože nebolo preukázané zhoršenie zdravotného stavu žalobcov po smrti ich syna. Táto okolnosť
(zhoršenia zdravotného stavu po smrti syna) nie je nárokom, ktorý sa týka priamo zodpovednosti za

škodu, ale má základ v ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a týka sa najmä zodpovednosti za
nemajetkovú ujmu, teda zodpovednosti v súvislosti so zhoršeným citovým prežívaním smrti syna a
psychickým zhoršením zdravotného stavu týchto osôb po jeho smrti ako okolnosť, ktorá odôvodňuje
priznanú výšku uplatneného nároku. V tejto súvislosti je však potrebné uviesť, že práve preto, že
zhoršený zdravotný stav žalobcovia nepreukázali, prvostupňový súd im nepriznal uplatnený nárok až

vo výške 30.000 eur, ale len vo výške 20.000 eur každému. Práve pre nepreukázanie týchto okolností
nebola priznaná žalobcom celá uplatnená suma na úhradu nemajetkovej ujmy.

Pretoodvolaciedôvodypovažovalodvolacísúdzostranyžalovanéhov2/radezanedôvodnéarozsudok
súdu prvého stupňa, viazaný rozsahom odvolacích námietok, ako vecne správny potvrdil. Nebolo totiž

preukázané,žebyzostranyprvostupňovéhosúdudošloknesprávnemuprávnemuposúdeniuveci,čoje
vlastne omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide
len vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny právny
predpis, ale nesprávne ho vyložil. Rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne a vzhľadom nato, že ďalšie odvolacie námietky vznesené neboli, odvolací súd napadnutý výrok rozsudku súdu prvého
stupňa podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.