Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 22, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/430/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114216559
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8114216559.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členiek

senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Moniky Juskovej v právnej veci žalobcu: DPS financial consulting,
s.r.o., IČO: 46 713 930, Mikovíniho 10, Trnava, v konaní právne zastúpený Advokátskou kanceláriou
advoconsulting, s.r.o., Tamaškovičova 17/2742, Trnava, proti žalovanému: A. T., nar. XX.XX.XXXX,
bytom R. XXX, v konaní o zaplatenie 2 629,88 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Prešov č.k. 25C/239/2014-71 zo dňa 07.09.2015 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výroku, ktorým súd prvého stupňa žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a vo
výroku, ktorým účastníkom nepriznal náhradu trov konania.

Odmieta odvolanie proti výroku, ktorým súd prvého stupňa konanie v časti o zaplatenie úrokov z
omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 2.629,88 eura od 01.01.2015 do zaplatenia zastavil.

Žalobca nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvého stupňa“) napadnutým rozsudkom zastavil konanie v časti o
zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2 629,88 eur od 01.01.2015 do zaplatenia,
v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Súd prvého stupňa vychádzal zo zistenia, že žalobca sa žalobou na súde podanou dňa 11.06.2014
domáhal toho, aby súd uložil žalovanému zaplatiť mu sumu 2 629,88 eur spolu s príslušenstvom ku dňu
27.09.2013 vo výške 566,13 eur a s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2 629,88 eur od
28.09.2013 do zaplatenia, a to na tom skutkovom základe, že žalovaný jeho právnemu predchodcovi,
ktorým bola Slovenská sporiteľňa, a.s., nezaplatil sumu, čerpanie ktorej mu bolo umožnené na základe
zmluvy o kreditnej karte.

Vykonaným dokazovaním mal súd prvého stupňa za preukázané, že medzi právnym predchodcom
žalobcu a žalovaným bola dňa 17.06.2008 uzatvorená zmluva o kreditnej karte, na základe ktorej bola
žalovanému vystavená kreditná karta a poskytnutý úver s celkovým úverovým rámcom 2 323,57 eur.
Žalovaný sa zaviazal čerpaný úver splácať formou inkasa minimálnej splátky. Mesačná splátka bola v
sume 44,71 eura. Ku dňu 31.10.2010 mal žalovaný zostatok na účte vo výške mínus 2 629,88 eura. Z
tohto dôvodu pôvodný veriteľ, Slovenská sporiteľňa, a.s., pristúpil k odstúpeniu od zmluvy 22.10.2010,

pričom odstúpenie od zmluvy bolo účinné k 31.10.2010. Žalovaný uskutočnil posledné čerpanie z
úverového účtu v júni 2010. Odvtedy nezabezpečil na inkasnom účte dostatočné množstvo peňažných
prostriedkov, odvtedy na úverovom účte boli pripisované debetné úroky, kartové poplatky, poplatky za
upomienky a úroky z omeškania za príslušné mesačné obdobie.Súd prvého stupňa vychádzajúc z ustanovenia § 5b Zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa
ex offo skúmal, či nárok uplatnený žalobcom nie je nárokom premlčaným. Uviedol, že odstúpenie od

zmluvy bolo účinné k 31.10.2010, od 01.11.2010 mal právny predchodca žalobcu možnosť vymáhať si
bezdôvodné obohatenie od žalovaného. Subjektívna dvojročná premlčacia lehota uplynula 01.11.2012.
Žaloba bola podaná až 11.06.2014, teda po uplynutí premlčacej lehoty. Súd preto žalobu zamietol.
Uviedol súčasne, že žalobe vyhovené byť nemohlo, na čom nič nemôže zmeniť ani postoj žalovaného,
ktorý uviedol, že ak by ho súd zaviazal na zaplatenie určitej sumy, žiadal by, aby mu bolo povolené

splácať dlh v splátkach.

Súd prvého stupňa v rozhodnutí citoval ustanovenia Občianskeho zákonníka - § 48 ods. 1, 2, § 457, §
52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2, 3, § 54 ods. 1, 2, § 107 ods. 1, 2, ustanovenie § 5b Zákona č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa.

Pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Uviedol, že napadnutý rozsudok
považuje v celom rozsahu za nesprávny v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. Uviedol,
že aplikácia ustanovenia § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa má mimoriadne negatívny vplyv vo

vzťahu k základným zásadám civilného procesu, ale aj k výchovnému pôsobeniu civilného procesu
na jeho účastníkov. Uplatňovanie tohto ustanovenia je podľa jeho názoru v absolútnom rozpore
so zásadou kontradiktórnosti, rovnosti účastníkov konania. V právnom štáte má súd predstavovať
absolútne nezávislý orgán rozhodujúci o právach a oprávnených záujmoch účastníkov a je neprípustné,
aby v sporovom konaní súd aktívne vyhľadával skutočnosti svedčiace výlučne v prospech jednej strany

sporu a pôsobil tak de facto ako právny zástupca takejto strany a zbavoval ju tak zodpovednosti za
prípadné neunesenie bremena tvrdenia a jeho preukázania. Postup súdu podľa ustanovenia § 5b
Zákona o ochrane spotrebiteľa popiera základné zásady civilného procesu, výchovnú funkciu súdu,
na základe ktorej má viesť účastníkov, teda aj dlžníka, k čestnému plneniu povinností a úcte k
právam iných osôb. Poskytuje ochranu dlžníkovi nerešpektujúcemu zásadu pacta sunt servanda a

naznačuje absolútne neprijateľný trend, ktorým by boli dlžníci v obdobných prípadoch bez akéhokoľvek
prejavu procesnej aktivity ex post zbavovaní svojej zodpovednosti za neplnenie svojich záväzkov
voči veriteľom, čo podľa jeho názoru nemôže byť v právnom štáte s rozvinutým slobodným trhovým
hospodárstvom za žiadnych okolností prípustným postupom. Uviedol taktiež, že pokiaľ súd prvého
stupňa pri premlčaní vychádzal z úpravy danej Občianskym zákonníkom, nepostupoval správne.

Posudzovaný vzťah mal obchodnoprávnu úpravu. Zmluva o úvere je absolútnym obchodom. Premlčacia
lehota mala byť posúdená podľa Obchodného zákonníka ako štvorročná premlčacia lehota, ktorá začala
plynúť 01.11.2010 a márne by uplynula 01.11.2014. Žalobca však podal žalobu súdu prvého stupňa
11.06.2014 pred uplynutím štvorročnej premlčacej lehoty, nemohlo preto dôjsť k premlčaniu jeho nároku.
Okrem toho žalovaný, ako to vyplýva zo zápisnice z pojednávania z 07.09.2015, uviedol, že so žalobou

súhlasí a chcel by sa dohodnúť na prípadnom splácaní žalovanej sumy. Tento jeho súhlas je uznaním
jeho záväzku v celom rozsahu.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods.
1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) preskúmal odvolaním
napadnutýrozsudok,akoajkonanie,ktorémupredchádzalovzmyslezásadvyplývajúcichzustanovenia
§ 212 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 1, 2 O.s.p. a zistil, že
odvolanie žalobcu dôvodným nebolo.

Podľa § 218 ods. 1 písm. b) O.s.p., odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto
na odvolanie nie je oprávnený.

Osobou neoprávnenou na podanie odvolania je okrem iného aj účastník konania, ktorému rozhodnutím

súdu neboli privodené žiadne negatívne dôsledky.

Ujma na právach účastníka konania je spôsobená vtedy, ak vydané rozhodnutie svojim obsahom
znevýhodňuje osobu podávajúcu opravný prostriedok, ak právne účinky rozhodnutia zhoršujú jej právnepostavenie (zúžením jej práv alebo rozšírením jej povinností) a preto u nej existuje možnosť žiadať na
odvolacom súde odchylné rozhodnutie v jej prospech (za stavu, že zákon odvolanie pripúšťa).

Žalobca podal odvolanie voči všetkým výrokom rozsudku súdu prvého stupňa, t.j. aj proti výroku, ktorým
súd prvého stupňa konanie v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2
629,88 eur od 01.01.2015 do zaplatenia zastavil. Týmto výrokom žalobcovi nebola spôsobená žiadna
ujma, k zastaveniu konania došlo práve na návrh žalobcu v dôsledku jeho dispozičného úkonu, preto
odvolací súd odmietol odvolanie žalobcu smerujúce proti výroku, ktorým súd prvého stupňa konanie v

časti zastavil.

Čo sa týka výroku, ktorým súd prvého stupňa žalobu v prevyšujúcej časti zamietol, je potrebné uviesť, že
pochybným nie je to, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným vznikol zmluvný záväzkový
vzťah, jedným z účastníkov ktorého bol žalovaný ako spotrebiteľ. Pokiaľ súd tento záväzkový vzťah
vyhodnotil ako záväzkový vzťah, na ktorý je potrebné aplikovať občianskoprávnu úpravu premlčania,

vzhľadom na postavenie žalovaného ako spotrebiteľa, postupoval súd prvého stupňa zákonne pokiaľ ex
offo podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. skúmal, či nárok bol na súde uplatnený včas.

Odvolací súd sa plne stotožňuje so skutkovou a právnou argumentáciou súdu prvého stupňa pokiaľ
žalobu z dôvodu premlčania zamietol a pre doplnenie k odvolacím dôvodom žalobcu dodáva:

Je nesporné, že medzi účastníkmi konania ide o občianskoprávny vzťah vzniknutý zo spotrebiteľskej
zmluvy, pri posudzovaní obsahu ktorej platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší (§ 54
ods. 2 Občianskeho zákonníka). Zmyslom tejto úpravy je zabezpečiť ochranu slabšiemu účastníkovi
kontraktačného procesu, ktorým je spotrebiteľ ocitajúci sa vo fakticky nerovnom postavení s

dodávateľom majúcim možnosť jednostranne formulárovými zmluvami stanovovať zmluvné podmienky.
Právnou úpravou sa sleduje vyrovnávanie tejto faktickej nerovnosti účastníkov záväzkového vzťahu.

Pri posudzovaní nárokov zo záväzkových vzťahov, jedným z ktorých je spotrebiteľ, z hľadiska včasnosti
uplatneniapráva,platíúpravapremlčaniavyplývajúcazObčianskehozákonníka.Uvedenýzávervyplýva

z rozhodnutia Krajského súdu v Prešove zo dňa 14. 02. 2013 v konaní sp. zn. 6Co/81/2012, v ktorom
je vyslovený právny názor, že aj pri úverovej zmluve uzatvorenej podľa Obchodného zákonníka medzi
podnikateľom a spotrebiteľom je treba použiť pri otázke premlčania (ale aj pri iných otázkach, napríklad
uznanie dlhu a pod.) prednostne úpravu uvedenú v Občianskom zákonníku. Ústavný súd Slovenskej
republiky v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 402/2011-10 z 19. 06. 2013 na základe ústavnej sťažnosti proti

predmetnému rozsudku Krajského súdu v Prešove uviedol, že po preskúmaní rozsudku argumentáciu
sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.
Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zisteniach a hodnotení skutkového
stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do
namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 Ústavy. Ústavný

súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok krajského súdu bol svojvoľným alebo v zjavnom vzájomnom
rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne
odôvodnený.

Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto

zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.05.2014, ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom

je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.Ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v citovanom znení nadobudlo účinnosť 01.05.2014,
právny predpis, ktorého súčasťou je, nemá prechodné ustanovenia, to znamená, že od účinnosti sa

zákonodarcom zvolená právna úprava vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom ( z
rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 8 MCdo 13/2014 z 28.05.2015 ).

Podľa názoru odvolacieho súdu preto, pokiaľ súd prvého stupňa pri rozhodovaní o nároku žalobcu z
toho hľadiska či bol uplatnený na súde včas, vychádzal z trojročnej premlčacej lehoty, rozhodol správne,

zákonným postupom.

Len pre úplnosť, vzhľadom na podpornú argumentáciu navrhovateľa, z ktorej vyplýva, že „skracovaním“
premlčacej doby v prospech dlžníka sa zoslabuje vnímanie zodpovednosti dlžníka, čím je vlastne
nabádaný k vyčkávaniu uplynutia premlčacej doby za účelom zbavenia sa svojho záväzku bez potreby
protiplnenia, sa žiada uviesť, že princíp vigilantibus iura scripta sunt odráža konštrukciu, podľa ktorej

je mechanizmus fungovania súkromného práva vybudovaný na predpoklade iniciatívy jeho subjektov
smerujúcich k realizácií svojich záujmov právne relevantným chovaním. Je preto absurdné, aby sa
ktokoľvek dovolával zásahu do svojich práv, pokiaľ si nepriaznivý dôsledok spôsobil sám svojim
vlastným chovaním (z uznesenia Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 11. 11. 1999, sp. zn. I. ÚS
435/99).

Taktiež je potrebné uviesť, že nie dôvodnou bola argumentácia žalobcu, z ktorej malo vyplynúť, že
žalovaný jeho nárok uznal. Uznávací prejav je taký prejav účastníka konania, z ktorého bez akýchkoľvek
pochybností vyplýva, čo ním subjekt, ktorý záväzok mieni uznať, sleduje a či je s dôsledkami s uznaním
spojenými uzrozumený. Na pojednávaní dňa 07.09.2015 žalovaný uviedol, že by sa chcel dohodnúť na

prípadnom splácaní sumy, na ktorú by ho súd zaviazal, v splátkach, so žalobou súhlasí. Z tejto zápisnice
však nevyplýva, že by tomuto jeho vyjadreniu predchádzala jeho vedomosť o tom, že nárok uplatnený
žalobou je premlčaný. V tomto zmysle citované vyjadrenie žalovaného nebolo ani spôsobilé vyvolať
účinky, ktoré právny predpis s uznaním záväzku spája.

Z dôvodov, ktoré odvolací súd uviedol, rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku.

Správnemu rozhodnutiu súdu vo veci samej zodpovedá aj výrok o trovách konania. Odvolací súd preto
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa postupom podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. vo výrokoch, v ktorých
mohol byť žalobcom napadnutý, ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením
§ 142 ods. 1 O.s.p. Žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný, preto nemá nárok na náhradu trov
konania, úspešný žalovaný náhradu trov konania nežiadal priznať, túto náhradu si v zmysle ustanovenia

§ 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil, preto nebol dôvod na rozhodovanie o trovách konania, ktoré žalovanému
mohli s odvolacím konaním vzniknúť.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.