Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 20, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/67/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214202378
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214202378.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie

Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ s.r.o., Pribinova ul.
č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpenej splnomocnencom: Fridrich Paľko s.r.o., Grösslingova
4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom
Ministerstva spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, o zaplatenie istiny
2.837,41 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 20. apríla
2015, č.k. 10C/97/2014-92, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom, napadnutým odvolaním, zamietol návrh žalobkyne a žalovanej nepriznal
náhradu trov konania.

Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 3 ods. 1, § 4, § 5, § 6 ods. 1,2, § 9 ods. 1, 2,
§ 19 ods. 1, 2 a 3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a zmene niektorých zákonov, § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti ( Exekučný poriadok, ďalej len E.p.), čl. 48 ods. 2 prvá veta Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 prvá veta
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že
žalobkyňa si v konaní uplatnila nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktoré jej mali
byť spôsobené nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Galanta v exekučnom konaní č.k.
12Er/1343/2010, keď nesprávny úradný postup mal spočívať v tom, že súd rozhodol o žiadosti súdneho
exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty.
Súd prvého stupňa dospel k záveru, že vo vyššie vyznačenom konaní Okresného súdu Galanta nešlo

konštatovať nesprávny úradný postup súdu ak tam bol zistený rozpor exekučného titulu so zákonom, pre
ktorý došlo aj k zamietnutiu žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a v takomto
prípade nemalo význam, že rozhodnutie bolo vydané až po uplynutí 15 dní od doručenia žiadosti, pokiaľ
Exekučný poriadok ustanovil len lehotu pre prípad nezistenia rozporu exekučného titulu so zákonom,
navyše v uvedenom prípade treba aplikovať znenie Exekučného poriadku účinné od 01.06.2010, podľa
ktorého lehota 15 dní pre vydanie poverenia neplatí, ak je exekučným titulom rozsudok rozhodcovského
súdu, čo je aj uvedený prípad. Vzhľadom k uvedenému absentuje prvotná podmienka pre vznik

zodpovednosti štátu, a to nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, v ktorej časti žalobkyňa
neuniesla dôkazné bremeno. Bolo potom nadbytočné a nehospodárne dokazovať splnenie ďalších
predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom ( a to vznik
a existencia škody ako aj príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou), keďževšetky tri tieto podmienky musia byť splnené súčasne. Rovnako nemalo význam zaoberať sa vznesenou
námietkou premlčania, pretože túto súd skúma iba u existujúceho nároku, čo nie je uvedený prípad.
Rozhodnutie v časti náhrady trov konania odôvodnil súd podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., keď v konaní

úspešnej žalovanej trovy nepriznal, nakoľko si náhradu trov konania neuplatnila a zo spisu jej trovy
nevyplývajú.

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podala včas odvolanie žalobkyňa, ktorá navrhla rozsudok
zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že postupom súdu prvého stupňa

jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, ďalej že okresný súd vec nesprávne právne posúdil tým, že
nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a tiež, že neúplne
zistilskutkovýstav,pretoženevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností.
Súd prvého stupňa podľa nej rozhodol v merite veci na základe (a s použitím) „inšpirácie“ novou právnou
úpravou (obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012
Z. z.), hoci interpretácia hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti aj založenia

zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadku až po vzniku právnej skutočnosti aj po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného
právneho vzťahu, nie je možná. Uplatnením opačného názoru de iure aj de facto došlo k aplikácii
princípu priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súdu prvého stupňa tiež vytkla, že vôbec nevysvetlil,
prečo zastáva názor, že účastníkovi nevznikol stav právnej neistoty a len s poukazom na skutočnosť,

že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol návrh na
znalecké dokazovanie (čím jej znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody
a mechanizmus jej vzniku a rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave). Súdu
neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami, má aplikovať platné
právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno

založiť meritórne rozhodnutie, pričom súd prvého stupňa svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ
vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase). Zodpovednosť štátu podľa uvedenej judikatúry vzniká aj vtedy,
ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, napr. rozsah nevybavenej

súdnej agendy, keď je to najmä štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na
prerokovanie veci v primeranej lehote. Ďalej uviedla, že predložila ako dôkaz o vzniku škody spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s.r.o., znalecký posudok č. 1, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity
v Bratislave, ktorým je preukázané, že nesprávny úradný postup mal na žalobkyňu negatívny dopad
a objektívne spôsobil zníženie jej majetku a to v posudku určenej výške. Súd nevykonal dostatočné

dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom. Tiež namietala, že ak bol súdu
doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu, návrh na prerušenie konania
z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobkyne
nazákonnéhosudcuaprávananestrannýsúdnazákladeústavnejsťažnostipodanejnaÚstavnomsúde
SR, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - účastník
konania proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný, preskúmal napadnutý
rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p., postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. zverejnením termínu vyhlásenia

rozhodnutia na úradnej tabuli súdu podľa § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok
treba navzdory námietkam žalobkyne považovať za vecne správny.

Predovšetkým totiž odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvého
stupňa na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia. U dôvodov predostretým okresným súdom

dostatočneajasne,ajobjektívnepresvedčivobytakzásadnepostačovaloilenkonštatovaťichsprávnosť
a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O.s.p.), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí
učiniť zadosť tiež povinnosti vysporiadať sa i s tzv. odvolacími námietkami a preto, ale aj pre celkovú
úplnosťnadrámecužuvedenéhosúdomprvéhostupňadopĺňa(§219ods.2O.s.p.infine)nasledovné:

Časť námietok, urobených súčasťou odvolania proti rozsudku v prejednávanej veci, nemohla obstáť
pre ich absolútnu nepatričnosť a na ďalšiu časť z nich nešlo dosť dobre reagovať pre ich len
najvšeobecnejšie možné uplatnenie, pri ktorom síce voči úvahám odvolávajúcej sa žalobkyne zásadne
nešlo nič namietať (a ani s nimi polemizovať), práve prílišná všeobecnosť výhrad a nemožnosť ichvztiahnutia aj na prípad v tejto konkrétnej veci však bránili konštatovaniu, žeby súd prvého stupňa
pri svojom rozhodovaní či tomuto predchádzajúcom postupe naozaj konal v rozpore s požiadavkami
na spravodlivé súdne konanie. Nech aj v tejto konkrétnej veci neplatil záver o nenáležitosti námietky

týkajúcej sa použitia novelizovaného znenia ustanovenia § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona, keďže
tu súd prvého stupňa takéto znenie zákona použil a súhlasiť bolo treba so žalobkyňou, že tak (pre
skorší nástup tzv. škodovej udalosti) urobiť nemal, toto z dôvodov uvedených neskôr (odvolacím súdom
považovaných za nosné) na správnosť konečnej úvahy o nedôvodnosti žaloby nemalo žiaden vplyv.
Pokiaľ šlo o ostatné výhrady, namietané úvahy o nevysvetlení názoru, podľa ktorého účastníkom (zrejme

exekučného konania, tvoriaceho podklad nárokov uplatňovaných v prejednávanej veci) nevznikol stav
právnej neistoty, neboli v prejednávanej veci relevantnými a to isté platilo aj v prípade námietky
z obdobných vecí údajnou nesprávnosťou odmietnutia návrhu na tzv. znalecké dokazovanie (ktoré
môže byť namieste až vtedy, ak nemožno mať pochybnosti o existencii žalobou uplatneného práva,
pričom akceptovanie opačného názoru by malo za následok nehospodárne postupy súdov a neúmerné
predražovanie súdnych konaní, v ktorých by vykonané dôkazy nemohli na jednoznačnom výsledku

konania nič zmeniť). Aj povinnosť (štátov všeobecne i Slovenskej republiky osobitne) garantovať právo
účastníkov súdnych konaní na spravodlivé súdne konanie a v jeho rámci tiež právo na rozhodnutie v
primeranej lehote tu nepochybne je, avšak podmienky realizácie takýchto práv na vnútroštátnej úrovni
určujú práve zákony a z tých práve ten pre rozhodnutie v prejednávanej veci kľúčovým spôsobom
podsúvaným odvolateľkou vyložiť nešlo.

Z obsahu spisu vyplýva, že v exekučnom konaní Okresného súdu Galanta sp. zn. 12Er/1343/2010
exekučný súd prvého stupňa na žiadosť súdneho exekútora o poverenie, došlú mu 21.12.2010
zareagoval„až“uznesenímzodňa 10.06.2011,ktorýmžiadosťexekútoraoudeleniepovereniazamietol,
takéto rozhodnutie sa však pre nepodanie proti nemu odvolania a teda zjavné uspokojenie sa vtedajšej
oprávnenej (totožnej so žalobkyňou v prejednávanej veci) s názorom o nemožnosti vykonania exekúcie

stalo dňa 09.07.2011 právoplatným a nasledované bolo zastavením exekučného konania (uznesením
Okresného súdu Galanta zo 16.08.2011 č. k. 12Er/1343/2010-40, ktoré nadobudlo právoplatnosť
14.09.2011).

Podľa čl. I § 44 ods. 2 časti prvej vety pred bodkočiarkou E. p. (v znení rozhodnom aj pre exekučné

konanie tvoriace základ pre nárok uplatnený žalobou v prejednávanej veci, teda do 31. mája 2011
vrátane, čiže pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 102/2011 Z. z., súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal

exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ (veta druhá); ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne (veta tretia) a proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie
(veta štvrtá).

V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) E.p. podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade
vykonateľnýchrozhodnutírozhodcovskýchsúdovarozhodcovskýchkomisiíazmierovnimischválených.

Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v čase predmetného konania Okresného súdu Galanta
zákonná lehota 15 dní na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi pre exekučné tituly, ktorými sú

rozhodnutia rozhodcovských súdov, ako tomu bolo i v danom prípade, neplatila a teda zákon vydanie
rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora v prípade, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok,
žiadnou lehotou nelimitoval.

Odhliadnuc od uvedeného, z citovaného ustanovenia § 44 ods. 2 E.p. musí byť každému celkom zjavné

práve to, čo správne vyvodil aj súd prvého stupňa a síce, že zákonodarca v procese rozhodovania sa
exekučného súdu o tom, či súdnym exekútorom požadované poverenie na vykonanie exekúcie tomuto
udelí alebo nie, ustanovil lehotu 15 dní od doručenia žiadosti výlučne pre prípady nezistenia rozporu
žiadosti, návrhu ani exekučného titulu so zákonom a následného udelenia poverenia (predstavujúceho
logický následok nedostatku zistenia zákonom definovaného rozporu). V opačnom prípade, teda vtedy,

ak sa rozpor so zákonom zistí (žalobkyni z prejednávanej veci je pritom zaiste známy ten záver
tunajšieho súdu z iných druhovo totožných vecí, podľa ktorého nezistenie rozporu sa musí týkať
všetkých troch v zákone uvedených písomností, preskúmavaných v procese rozhodovania o udelení,
resp. neudelení poverenia a naopak zistenie postačuje už i u jednej z nich), lehota ustanovená nieje. Takýto odchylný prístup je tu evidentne najmä preto, že protikladom poverenia (ktoré formálne
nemá charakter rozhodnutia súdu a nemožno proti nemu brojiť ani žiadnym opravným prostriedkom)
je uznesenie (rozhodnutie) s možnosťou jeho vydania spravidla až po obstaraní si súdom spoľahlivého

podkladu pre potvrdenie záveru o prípadnom rozpore či už žiadosti, návrhu alebo exekučného titulu
(nezriedka inak všetkých troch takýchto listín či prinajmenšom dvoch z nich) so zákonom. Obstaranie
toho, čo v konkrétnej veci má za takýto podklad poslúžiť (a čím v čase doručenia mu žiadosti o
poverenie obvykle exekučný súd ešte nedisponuje) a i jeho náležité vyhodnotenie si vyžaduje určitý
čas a z pohľadu časového aspektu súhrnu takýchto aktivít lehotu 15 dní zjavne nemožno považovať za

postačujúcu (čo je mimo akúkoľvek pochybnosť tiež dôvod, pre ktorý sa zákonodarca jej uzákoneniu v
tomto prípade vyhol a to, či tak urobil s vedomím možných obštrukcií pri získavaní exekučným súdom
požadovaných listín, alebo bez takéhoto vedomia, bolo bez právneho významu). Kým teda predbežný
záver o nedostatku dôvodov z čohokoľvek usudzovať na rozpor (nesúlad) exekučného titulu, návrhu na
začatie exekučného konania alebo žiadosti exekútora o poverenie velí s udelením poverenia neotáľať
a zákonom ustanovená lehota je tu práve za takýmto účelom, opačný predbežný záver je potrebné

si verifikovať alebo prinajmenšom argumentačne solídne vypodložiť a práve preto nemožno vydanie
uznesenia zamietajúceho žiadosť o poverenie „uponáhľať“. Zaiste by sa síce dalo namietať, že ak súd
lehotu na udelenie poverenia nedodrží, ostane mu v záujme predídenia prípadnej dôvodnej sťažnosti
na prieťahy a ďalším na to nadväzujúcim nárokom už len druhá zákonom predpokladaná možnosť
(rozhodnúť zamietnutím žiadosti o poverenie), v tomto smere však rozhodujúcim môže byť len to, či tzv.

exekučný spis súdu v čase plynutia lehoty na udelenie poverenia obsahoval podklady pre pozitívne aj
negatívne vybavenie žiadosti. Ak ich totiž neobsahoval, stále tu bol priestor pre ich zadovažovanie a
na vyššie naznačované účelové zamietnutie žiadosti o poverenie by za takejto situácie šlo usudzovať
len vtedy, ak by súd najskôr s udelením poverenia neodôvodnene vyčkával a následne sa po uplynutí
lehoty na udelenie poverenia pre zamietnutie žiadosti rozhodol bez toho, aby či už on, alebo niekto iný

v konaní niečo naviac vykonal.

Súd prvého stupňa tak predovšetkým správne posúdil otázku existencie (či presnejšie neexistencie)
prvého z atribútov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorým je v
tomto prípade postup súdu považovateľný za nesprávny úradný postup. Ak už tento atribút chýbal,

bezpredmetné bolo zaoberanie sa prípadnou existenciou tých ďalších, pretože by to na bezzákladnosti
žaloby o náhradu škody a nemajetkovej ujmy z takéhoto dôvodu nemohlo nič zmeniť. Pokiaľ sa týka
posledných dvoch v odvolaní namietaných skutočností, tak v spise sa nenachádza žiaden znalecký
posudok o výške vzniknutej škody, z toho dôvodu na túto námietku uvedenú v odvolaní odvolací súd
neprihliadal a pokiaľ ide o návrh žalobkyne na prerušenie konania, súd prvého stupňa o tomto návrhu

rozhodol uznesením zo dňa 20.04.2015 č.k. 10C/97/2014-88.
Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne
správny potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o trovách konania, o ktorých súd rozhodol tiež správne,
keď aplikoval § 142 ods. 1 O. s. p.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods.1 za použitia ust.§ 142

ods.1 O.s.p. a v odvolacom konaní úspešnej žalovanej ich náhradu nepriznal, lebo si ju neuplatnila a
ani jej zo spisu žiadne trovy nevyplývajú.

Uvedené rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.