Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, April 25, 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Sdo/21/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2014200205
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Zemková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:2014200205.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: V. O., Z., O. proti žalovanému: Okresný úrad
Trnava, odbor opravných prostriedkov, so sídlom Vajanského 2, Trnava, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného Y. zo dňa 26. februára 2014, konajúc o dovolaní žalobcu proti uzneseniu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spisová značka 3Sžo/74/2014 zo dňa 6. októbra 2015, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie z a s t a v u j e .

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 3Sžo/74/2014 zo dňa 06.10.2015 potvrdil
uznesenieKrajskéhosúduvTrnave,č.k.20S/16/2014-19zodňa26.06.2014,ktorýmkrajskýsúdzastavil
konanie sp. zn. 20S/16/2014. Žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Žalobca proti uvedenému rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky podal dovolanie. Žiadal,
aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací uznesenie odvolacieho súdu sp. zn.
3Sžo/74/2014 zo dňa 06.10.2015 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Predmetným uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžo/74/2014 bolo právoplatne

ukončené súdne konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného správneho
orgánu podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku - upravujúcej správne súdnictvo.

Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal dovolanie žalobcu a dospel k záveru, že konanie o ňom
treba zastaviť.

Pre riešenie otázok, ktoré nie sú upravené v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku sa primerane
použijú ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona; opravný prostriedok je v konaní podľa piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku prípustný len vtedy, ak je to v tejto časti ustanovené (§ 246c ods.
1, prvá a druhá veta O.s.p.).

Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný (§ 246c

ods. 1 tretia veta O.s.p.).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. (§
236 ods. 1 O.s.p.).

Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom podľa tretej hlavy štvrtej časti Občianskeho súdneho

poriadku. Vychádzajúc z citovanej právnej úpravy Občianskeho súdneho poriadku ustanovujúcej
správne súdnictvo vyplýva, že proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravnýprostriedok nie je prípustný, teda vychádzajúc zo znenia právnej normy upravujúcej prípustnosť
opravného prostriedku proti rozhodnutiu najvyššieho súdu je zrejmé, že proti rozhodnutiu najvyššieho
súdu nie je prípustný tak riadny ako aj mimoriadny opravný prostriedok a súčasne zo žiadneho

ustanovenia piatej časti Občianskeho súdneho poriadku ustanovujúcej správne súdnictvo nevyplýva
prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu najvyššieho súdu v správnom súdnictve. Z uvedeného plynie
záver, že najvyšší súd v správnom súdnictve nie je dovolacím súdom a teda ako súd dovolací nemá
právomoc konať. S poukazom na uvedené dôvody neprípustnosť dovolania je prekážkou ďalšieho
konania v danej veci pred najvyšším súdom.

Vzhľadom k uvedenému Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle § 104 ods. 1 v spojení s § 246c
O.s.p. konanie vo veci zastavil, keďže nemal právomoc konať vo veci samej.

Pre úplnosť najvyšší súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 16.
februára 2010, číslo II. ÚS 65/2010 k prípustnosti dovolania v správnom súdnictve. V jeho publikovanom

znení Ústavný súd Slovenskej republiky akceptuje výklad Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
podľa ktorého je dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu podľa V. časti Občianskeho súdneho
poriadku neprípustné, ako súladný so základným právom na súdnu ochranu.

V odôvodnení uznesenia sa zaoberal aj nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS

283/07, ktorým bol na určitý čas vyjadrený opačný právny názor na prípustnosť dovolania.

Ústavný súd nálezom sp. zn. IV. ÚS 283/07 zrušil uznesenie najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania
dôvodiac, že tzv. zmätočné dovolacie dôvody sa vzťahujú aj na súdne rozhodnutia vydané podľa V.
časti Občianskeho súdneho poriadku. Argumentácia IV. senátu ústavného súdu bola založená na texte

záhlavia ustanovenia § 237 O.s.p., podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak sú naplnené zmätočné dôvody.

Týmtonálezomústavnýsúdnepochybneautoritatívnedalnavedomienielenkonkrétnemusťažovateľovi
vo veci sp. zn. IV. ÚS 283/07, že jeho sťažnosť bola úspešná, ale zároveň (prostredníctvom internetu)

tým oznamoval aj eventuálnym sťažovateľom, že do budúcna môžu podať dovolanie zo zmätočných
dôvodov proti rozhodnutiu správneho súdu v prípade, ak sa tieto budú kryť s dôvodmi ústavnoprávnymi.
Zároveň tým aj najvyššiemu súdu naznačil, aby zmenil koncepciu prípustnosti dovolania v správnych
veciach.

Ústavný súd v uznesení zo 16. februára 2010, číslo II. ÚS 65/2010, ale uviedol, že otázka prípustnosti
dovolania v správnom súdnictve mala byť pôvodne predmetom konania o zjednotení právnych názorov.
Z rozpravy pléna ústavného súdu však vyplynulo, že citovaný nález ústavného súdu bol ojedinelým, v
inak konštantnej judikatúre ústavného súdu akceptujúcej neprípustnosť dovolania v správnych veciach,
a preto nie je nevyhnutné využiť procedúru zjednocovania právnych názorov. Napokon aj štvrtý senát

akceptoval uvedený právny názor v náleze sp. zn. IV. ÚS 208/08 a v uznesení sp. zn. IV. ÚS 274/09.

Ústavný súd Slovenskej republiky v doterajšej judikatúre vyslovil právny záver, podľa ktorého „niet
žiadnych právnych pochýb o skutočnosti, že dovolanie je v správnom súdnictve neprípustné“ (II. ÚS
87/09, IV. ÚS 208/08).

Ústavný súd taktiež vylúčil možnosť, že by zastavením dovolacieho konania z dôvodu
neprípustnosti dovolania mohlo dôjsť k odmietnutiu spravodlivosti s poukazom na to, že: „v civilnom
dovolacom konaní dohliada najvyšší súd prostredníctvom inštitútu dovolania na procesnú čistotu a
jednotnosť rozhodovania v súdnych konaniach, ktorých podstatou je v zásade spor o súkromné právo

prerokúvaný od začiatku na všeobecnom súde, oproti tomu je správne súdnictvo preskúmavaním
zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy. Už správne
súdnictvo je kontrolou inej sústavy, a tak zákonodarca nepovažoval za rozumné a účelné, aby kontrola
verejnej správy bola ešte kontrolovaná prostredníctvom inštitútu dovolania. Okrem toho správne
súdnictvo nemusí byť zjednocované prostredníctvom dovolania, pretože druhostupňové rozhodovanie

najvyššieho súdu v správnom súdnictve už túto funkciu plní. V danej súvislosti nesmie byť mätúce,
že správne a civilné súdnictvo sú zhodou historických okolností obsiahnuté v jednom procesnom
kódexe“ (IV. ÚS 208/08).Podanie dovolania v správnom súdnictve preto ani s poukazom na uznesenie IV. ÚS 283/07
neprichádza do úvahy.

V dôsledku tohto právneho názoru ústavného súdu nedošlo k zmene v rozhodovacej činnosti
najvyššieho súdu, a preto bolo konanie vo veci zastavené pre nedostatok podmienok konania.

O náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol v zmysle § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 246c
O.s.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, pretože konanie bolo zastavené

a u žiadneho z účastníkov nezistil zákonný nárok na ich náhradu.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako to je
uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 5:0 (§ 3 ods. 9

zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.