Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, March 3, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/2/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115202648
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Škrab

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8115202648.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.JozefaŠkrabaačlenovJUDr.Mareka

Kohúta a JUDr. Jozefa Engela, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova
4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom
Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 25.2.2015 pod č. k. 17C/53/2015-71, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok súdu prvého stupňa.

N e p r i z n á v ažalovanej náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov vyššie označeným rozsudkom zamietol žalobu, ktorou žalobca žiadal zaviazať
žalovanú na náhradu škody vo výške 175,- eur predstavujúcej náhradu účelne vynaložených nákladov
spojených s jeho činnosťou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré uplynulo medzi
doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom prostredníctvom výkonov
zamestnancov pomocou informačného systému v sume 70,- eur, na udržiavanie a správu informačného
systému 40,- eur a administratívu a komunikáciu s pôvodným exekútorom 50,- eur, za administratívne
spracovanie urgencií exekučnému súdu, za poštovné a telekomunikačné výdaje 15,- eur, a titulom

nemajetkovej ujmy sumu 331,92 eur ako finančné zadosťučinenie, lebo žalovaný je zodpovedný
za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Vranov nad
Topľou v exekučnom konaní, keď nerozhodol o žiadosti o zmenu exekútora na vykonanie exekúcie
pre pohľadávku žalobcu v zákonom stanovenej lehote, postupoval spôsobom odporujúcim zákonu
nesústredene so zbytočnými prieťahmi a k vydaniu rozhodnutia došlo až po veľmi dlhej dobe.

Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť v celom rozsahu a nepriznať náhradu škody v zmysle zákona

514/2003 Z.z., lebo ide o právne nepodstatnú žalobu z dôvodu nepreukázania splnenia zákonných
podmienok. Podanú žalobu považuje za zmätočnú, v žalobe nie je uvedená spisová značka exekučného
konania, chýbajú relevantné údaje ako dátum doručenia podania na súd, ktoré majú význam pre
posúdenie celej veci, a dátumy, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku škody. Žalobca nepredložil ani
jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval vôbec existenciu predmetného exekučného konania, vznik
skutočnej škody, nemajetkovej ujmy a pod. Síce uviedol časť dôkazov, odkazuje na exekučné spisy,
ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno má

znášať sám. Tvrdenie žalobcu, že nemá vedomosť o spisovej značke ním uvádzaného exekučného
konania, sa nezakladá na pravde, má charakter klamlivého a zavádzajúceho tvrdenia, pretože sám
žalobca uvádza, že mu boli doručené uznesenia exekučného súdu o zmene súdneho exekútora,
pričom toto uznesenie muselo byť v súlade s právnymi predpismi upravujúcimi náležitosti súdnychrozhodnutí označené spisovou značkou dotknutého exekučného konania. Neoznačenie spisovej značky
exekučného konania, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného
súdu (teda nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí), bolo jedným z dôvodov, pre ktoré Ústavný

súd SR odmietol sťažnosti žalobcu za porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou exekučného súdu
(príkladmo rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 211/2012, sp. zn. IV. ÚS 366/2012, sp. zn.
IV. ÚS 374/2012). Okrem toho kto iný ako oprávnený v exekučnom konaní, ktorý si v súvislosti s ním
uplatňuje právo na náhradu škody, má mať možnosť a záujem relevantným a jednoznačným spôsobom
identifikovať konanie, v ktorom mu mala byť spôsobená škoda. Pre tieto nedostatky a neúplné podanie

žalobcu nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Jednak žalobca namieta „nezákonné konanie"
v podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote, ale
zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov. Nie je teda zrejmé, na základe akého
titulu si žalobca uplatňuje náhradu škody, keďže v žalobe sa tieto tituly prelínajú a žalobca jednoznačne
neuvádza, z ktorého titulu/titulov si uplatňuje svoj nárok. Čo sa týka uvádzaných prieťahov v konaní,
žalovaná má za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy

v konaní súdu, tuto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Ďalej poukázal na
to, že dňa 23. 4. 2012mu boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody zo dňa 23. 4. 2012. Vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27. 9. 2012 boli na súd doručené
žaloby vo veci, je zrejmé, že žalobca ich nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr. Podľa § 15
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o

zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), nárok
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo
iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o
väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred
predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku

(ďalej len žiadosť) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne
oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať

uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Z citovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že poškodený sa práva na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov
odo dňa prijatia jeho žiadosti (doručenia na príslušný orgán) o predbežné prerokovanie nároku na

náhradu škody. Predbežné prerokovanie nároku je zákonom (§ 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.
z.) ustanovenou podmienkou, aby o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne konanie (viď
rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2 Cz 38/76, uverejnené pod publikačným číslom R 28/1978).
Preto má žalovaná za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde. Napriek opakovaným výzvam
na doplnenie žiadostí, ktoré Ministerstvo spravodlivosti SR adresovalo žalobcovi po doručení prvotných

žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, Ministerstvu spravodlivosti SR bola
doručená všeobecná odpoveď, kde žalobca nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané
informácie, nebol ochotný uviesť dátumy, kedy sa dozvedel o škode, nepriložil doklady preukazujúce
vyčíslenú majetkovú škodu, neuviedol, či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy/ústavné
sťažnosti, ani nedoplnil doklady preukazujúce „ohrozenie“ práv zánikom povinného, jeho insolvenciou,

stratou kontaktu s povinným, ktorými odôvodňuje vznik nemajetkovej ujmy. Vcelku žalobca neposkytol
žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadosti, a tým zmaril akúkoľvek možnosť
predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal. Ministerstvo
spravodlivosti SR ako orgán príslušný podľa § 4 ods. i písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. preto nárok
žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný. Zákon č. 514/2003 Z. z. ustanovuje nasledujúce

všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci
pri výkone verejnej moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná
súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.
Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne.

K otázke nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote platí, že
všeobecným predpokladom na zmenu súdneho exekútora je žiadosť oprávneného na zmenu súdneho
exekútora spolu s uvedením súdneho exekútora, ktorý má nahradiť pôvodného exekútora. V praxi je
zaužívaný model, v zmysle ktorého exekučný súd po dôjdení žiadosti o zmenu súdneho exekútorapredloží túto žiadosť pôvodnému súdnemu exekútorovi na vyjadrenie, na vyčíslenie jeho doterajších trov
(keďže súčasne s rozhodnutím o zmene súdneho exekútora exekučný súd rozhodne v tomto uznesení
aj o trovách doterajšieho exekučného konania tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie u pôvodného

exekútora) a na zaslanie príslušného exekútorského spisu za účelom realizácie povinnosti vyplývajúcej
exekučnému súdu z ustanovenia § 44 ods. 9 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti o zmene a doplnení ďalších zákonov. Súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa
odseku 8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi
spolu s exekučným spisom súdneho exekútora. ktorú bol vykonaním exekúcie pôvodne poverenú).

Možno pripustiť, že v niektorom prípade mohol exekučný súd rozhodnúť o návrhu oprávneného na
zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonom stanovenej 30-dňayej lehoty od doručenia takéhoto
návrhu, najmä v prípade, ak pôvodný súdny exekútor neposkytol exekučnému súdu plnú súčinnosť;
v takom prípade exekučný súd objektívne nemohol dodržať zákonnú 30-dňovú lehotu na rozhodnutie
o návrhu žalobcu ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora tak, aby v tejto lehote rozhodol aj
o trovách exekúcie pôvodného súdneho exekútora a súčasne postúpil novému súdnemu exekútorovi

exekučný spis pôvodného súdneho exekútora. Odhliadnuc od uvedeného, v prípadoch podozrenia, že
exekučný súd nekonal o návrhu žalobcu ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora, žalobcovi
nič nebránilo využiť účinný prostriedok nápravy, ktorým bezpochyby, bolo podanie sťažnosti predsedovi
príslušného súdu proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 3
ods. 7 v spojení s § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch. Ak žalobca tento prostriedok

nápravy nevyužil, zanedbal svoju všeobecnú preventívnu povinnosť podľa ustanovenia § 415 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len Občiansky zákonník“),
keďže si nepočínal tak, aby nedošlo ku škode na jeho majetku (keďže podľa tvrdenia žalobcu ku
škode/nemajetkovej ujme malo dôjsť tým, že exekučný súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho
exekútora v zákonom ustanovenej lehote). Okrem toho žalovaný poukázal na judikatúru Ústavného

súdu sp. zn. I. ÚS 16/02, ktorá konštatuje, že „Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd prihliada
síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone (porovnaj napr. rozhodnutie ústavného súdu
sp. zn. II. ÚS 64/97, na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje), ale ich nedodržanie nepovažuje
automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce

všetku okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem
autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehotu uvedené v zákone. S ohľadom
na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí
vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v
zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00).“

Vzhľadom na povahu úkonu (rozhodnutie o zmene súdneho exekútora), zákonom ustanovenú lehotu,
lehotu, v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobcu i nevyhnutnosť vykonať pred, resp. súčasne s
rozhodnutím i iné úkony (výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, vyjadrenie pôvodného exekútora
a vyčíslenie jeho trov, doručenie exekučného spisu a jeho zaslanie novému exekútorovi a rozhodnutie

o trovách pôvodného exekútora), nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v
lehote ustanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny úradný postup.

Žalovaný ďalej poukázal na ustanovenie § 44 ods. 8 a 9 Exekučného poriadku, z ktorého je zrejmé, že
pôvodný súdny exekútor vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene

súdnehoexekútora,resp.dodoručeniauzneseniaozmenesúdnehoexekútorapôvodnémuexekútorovi.
To znamená, že v súvislosti s nerozhodnutím v lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody,
pôvodný súdny exekútor mal a mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktorú mal poverenie, s
ohľadom na zachovanie kontinuity konania.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení účinnom od 1. 1. 2013), pri posudzovaní nesprávneho
úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch
v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým

sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v
súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiku o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republikykonštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca nepreukázal,
že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že by existovalo
právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, právoplatné rozhodnutie ESĽP či právoplatné

rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov. Z uvedených dôvodov žalovaná má za to, že nie je preukázaný nesprávny
úradný postup spočívajúcu v existencii prieťahov.

Otázku,čivkonkrétnomprípadeboloaleboneboloporušenéprávonaprerokovanievecibezzbytočných

prieťahov garantované v čl. 48 ods.2 Ústavy SR, je pritom kompetentný preskúmať ústavný súd,
ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Efektívnosť a rýchlosť súdneho konania nie je oprávnený
preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR
na podklade ústavnej sťažnosti. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré

by boli oprávnené vtom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných
prieťahov. K záveru o tom, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný súd
SR(t.j.niecivilnýsúdvkonaníonáhradeškody),dospelnapr.KrajskýsúdvNitre(sp.zn.9Co285/2011).

Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie

zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup
iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu
v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne
okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a právnických osôb na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). Teda v

prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR, poškodený subjekt by sa mal
obrátiť v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. na okresný súd, aby konštatoval, že jeho nadriadený orgán sa
dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho stupňa by bol v takomto prípade preskúmavaný
súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a uvedené len potvrdzuje, že konštatovať existenciu
prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný súd SR. Aj z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu

SR, z ustanovenia § 53 ods. 1 zákona č. 238/2003 Z.z.. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov vyplýva, že ústavnú
sťažnosť môže podať fyzická alebo právnická osoba iba v prípade, ak využije všetky opravné a iné
účinné právne prostriedky pre ochranu svojich základných práv a slobôd. V zmysle uvedeného, pokiaľ
by bolo možné konštatovať existenciu prieťahov a nahradiť nemajetkovú ujmu na základe rozhodnutia

všeobecnéhosúdupodľazákonač.514/2003Z.z.,ÚstavnýsúdSRbyotakomtonárokunemoholkonať,
pokiaľ by sa fyzická alebo právnická osoba ešte predtým neúspešne nedomáhala tohto nároku podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. (teda prostredníctvom účinného prostriedku nápravy). Avšak vzhľadom na to,
že Ústavný súd SR skúma porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a finančné
zadosťučinenie priznáva (bez skúmania, či bol nárok predtým uplatnený podľa zákona č. 514/2003

Z. z.), je zrejmé, že všeobecný súd nemôže konštatovať prieťahy v konaní a priznať za ne náhradu
nemajetkovej ujmy. Vzhľadom na vyššie uvedené nie je preukázaná existenciu prieťahov v konaní.
Zo skutkových okolností uvádzaných žalobcom v niektorých žalobách vyplýva, že k nesprávnemu
úradnému postupu okresného súdu malo dôjsť v období pred marcom 2009.

Podľa ustanovenia § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri
roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu
škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia.

V prípade, ak mala žalobcovi vzniknúť škoda práve nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v
tom, že okresný súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnej lehote, lehota na
uplatnenie tohto nároku (premlčacia lehota) uplynula po troch rokoch od momentu rozhodnutia o zmene
súdneho exekútora (od skončenia namietaných prieťahov v konaní). Vzhľadom na uvedené žalovaný
vzniesol námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k rozhodnutiu o návrhu

na zmenu súdneho exekútora pred dňom 23. 4. 2009 (t. j. tri roky pred dňom, kedy boli žalovanému
doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku).Žalobca sa vo svojich žalobách domáha
náhrady materiálnej škody vo výške 175,- Eur.Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak
osobitný predpis neustanovuje inak. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. je o. i. nevyhnutné preukázať existenciu škody a jej výšku. Podľa názoru žalovanej

žalobca nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické.

Podľa tvrdení žalobcu, tento vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušalizácie reálnych vecných
nákladov, ktoré spočívajú v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch
a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca, a to bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov.

Ako podstatné zložky vyčíslenej sumy uvádza správu pohľadávky prostredníctvom pracovných
výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, udržiavanie a správu informačného systému
a administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje, poštovné. Žalobca neuvádza, či
predmetné vecné náklady predstavujú podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Ž. z. skutočnú škodu
alebo ušlý zisk. V tomto smere žalovaný poukázal na definície týchto kľúčových pojmov: skutočná
škoda je trvalé zmenšenie majetku poškodeného a ušlý zisk predstavuje ušlý majetkový prospech,

resp. nerozmnoženie majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať, nebyť škodnej
udalosti, s ohľadom na pravidelný beh vecí. Na základe ustálených definícií skutočnej škody a ušlého
zisku, žalovaný má za to, že žalobca doposiaľ neuniesol bremeno tvrdenia tým, že nekonkretizoval, či si
uplatňuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk a zároveň žalobcom uvedenú paušalizáciu vecných nákladov
nemožno považovať^ ani za zmenšenie majetku poškodeného, ani za ušlý majetkový prospech, a teda

logicky nie je možné domáhať sa ich náhrady podľa zákona č. 514/2003 Z. z.

Žalobca by v tomto konaní na preukázanie vzniku škody musel produkovať dôkazy preukazujúce
škodu pri každej individuálnej pohľadávke. Žalobca ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými
úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad

poskytnutých úverov. Takýto systém musel využívať nielen počas domnelých prieťahov, ale aj pred týmto
období, ako aj po ňom, nielen na správu pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcií, ale aj takých, pri
ktorých žiadne exekúcie neprebiehali, resp. prebiehali bez namietaných nedostatkov. Akákoľvek výška
nákladov prevádzkovania na správu informačného systému vznikala/vznikla žalobcovi bez ohľadu na
tvrdené prieťahy a jej uplatnenie je preto účelové. Žalobca uvádza ako ďalšiu položku majetkovej škody

„udržiavanie“ systému. Tu ide taktiež o činnosť, ktorú musí žalobca vykonávať na každodennej báze,
najmä pri poskytovaní úverov v takom rozsahu, ako ich poskytuje žalobca, aby sa naplnil účel fungovania
spoločnosti daného druhu. Spoločnosť, ktorá sa špecializuje na poskytnutie úverov musí mať informačný
systém. Požadovať paušálne sumy za spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti je nesprávne a
účelové. V súvislosti s uvedeným, ako aj s paušálnou sumou na administratívne spracovanie urgencií

exekučnému súdu a publikačné výdaje, je viac ako zrejmé, že si žalobca uplatňuje neprimerané čiastky
(najmä s ohľadom, na skutočnosť, že väčšina uvádzaných zaslaných žiadostí o poskytnutie informácii
sa mohla hospodárnejšie vykonať aj elektronicky). Na druhej strane, samotný zástupca žalobcu uvádza
vo svojom stanovisku k žiadostiam o doplnenie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody zo dňa 2. 7. 2012, že „disponuje jednotnou a nedeliteľnou databázou návrhov v elektronickej

forme (návrhy podával elektronicky v automatizovanom procese)“ a že, „návrhy boli spracované v
elektronickej forme a súdom boli odoslané v tejto forme rovnako tak elektronicky a. Z tohto dôvodu
žalovaná má znovu za to, že uplatňovanie nároku na majetkovú škodu je nepodložené a uplatňovať si
175,- eur paušálne za každého dlžníka je nielenže nadhodnotené, ale aj nepreukázané. Skutočnú škodu
je potrebné dokázať listinami/skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok, v opačnom prípade by

mohlo dochádzať k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčíslovaniu škody zo strany žalobcu a preskúmanie
predmetného nároku je znemožnené. Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody žalobcu
neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných
údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií, teda skutočnosti, ktorými žalobca exemplárne
nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje. Na základe všetkých uvedených skutočností je žalovaná

toho názoru, že nemôže niesť zodpovednosť a nahrádzať žalobcovi materiálnu škodu tak, ako si ju
uplatnil v tomto konaní, pretože žalobca nepreukázal jednak vznikla ani výšku škody.

Na základe vykonaného dokazovania a s použitím príslušných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci uzavrel, že nárok žalobcu nie je dôvodný.

Zistil, že v konaní vedenom na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod č. 9Er/232/2003, EX/2020/03
podal oprávnený POHOTOVOSŤ, s.r.o., žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa
23.12.2003, súd dňa 30.12.2003 vydal poverenie, ktorým poveril súdneho exekútora B.. L. J., N. úrad
M., na vymoženie 15.470,- Sk s 0,25 % denným úrokom od 30.6.2003 do zaplatenia s príslušenstvomproti povinnému Z. C., nar. 14.XX.XXXX, G. I. XXX. Dňa 2.7.2009 oprávnený doručil návrh na zmenu
exekútora. Súd dňa 15.7.2009 vyzval súdneho exekútora, aby obratom predložil spis Ex 2020/03
vzhľadom na podaný návrh na zmenu exekútora a zároveň vyčíslil trovy exekúcie. Exekútorský úrad

B.. L. J. doručil exekučný spis 4. 11. 2009 spolu s vyúčtovaním trov exekučného konania. Súd dňa 7.
1. 2010 vydal uznesenie, ktorým vyhovel návrhu na zmenu exekútora a rozhodol o trovách exekúcie
pôvodného exekútora. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 4. 2. 2010 a dňa 24. 2. 2010 exekučný
spis bol doručený novému exekútorovi B.. P. C..

Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť z viacerých dôvodov, v prvom rade namietol procesné pochybenia
zo strany žalobcu, keď žalovaný neuviedol sp. značku príslušného konania vedeného na súde, chýbajú
relevantné údaje ako dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci
a dátumy, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku škody, žalobca nepredložil ani jeden relevantný dôkaz,
ktorý by preukazoval vôbec existenciu predmetného exekučného konania, vznik skutočnej škody a
nemajetkovej ujmy a napriek tomu, že síce časť dôkazov uviedol najmä odkazom na exekučný spis, v

skutočnosti však prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša
sám. Tvrdenie žalobcu, že nemá vedomosť o spisovej značke namietaného exekučného konania
nezakladá na pravde a má charakter klamlivého a zavádzajúceho tvrdenia, pričom neoznačenie
spisových značiek exekučných konaní, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo
strany exekučného súdu bol jedným z dôvodov, pre ktorý Ústavný súd Slovenskej republiky odmietol

sťažnosti žalobcu na porušenie jeho ústavných súd nečinnosťou exekučného súdu príkladmo pod sp.
zn. IIÚS211/2012, IVÚS366/2012 a IVÚS374/2012. Nie je splnená základná podmienka pre možnosť
vyhovieť podanej žalobe v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. a to predbežné prerokovanie nároku s
príslušným orgánom štátu, po neúspešnosti ktorého je možné predmetnú žalobu podať po uplynutí 6
mesiacov odo dňa prijatia žiadosti žalobcu. Dňa 23.4.2012 boli žalovanému doručené prvé žiadosti o

predbežné prerokovanie náhrady škody a vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27.9.2012 boli doručené
Okresnému súdu žaloby vo veci je zrejmé, že žalobca ich nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale
skôr,pričomz ustanovení§15ods.1a§16ods.4zák.č.514/2003Z.z.vyplýva,žepoškodenýsapráva
nanáhraduškodyspôsobenejprivýkoneverenejmocimôžedomáhaťnasúdeažpouplynutí6mesiacov
odo dňa prijatia jeho žiadosti. Predbežné prerokovanie nároku je zákonom stanovenou podmienkou, aby

o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne konanie s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho
súdu Českej republiky pod sp. zn. 2Cz38/76. Preto má za to, že ide o predčasne uplatnený nárok.
Žalobca podal na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky žiadosti o predbežné prerokovanie
predmetných nárokov, avšak po výzve nedoplnil žiadne informácie, nebol ochotný priložiť ani príslušné
návrhy na zmenu exekútora v jednotlivých exekučných konaniach, prípadne oznámiť dátumy, kedy

sa žalobca dozvedel o škode vrátane dokladov preukazujúcich vyčíslenie majetkovej škody, či iné
skutočností podstatné pre prerokovanie nároku. Nakoľko neposkytol žiadnu súčinnosť pri predbežnom
prerokovanípodanýchžiadostíatýmzmarilakúkoľvekmožnosťpredbežneprerokovaťnároknanáhradu
škody, o čo sám požiadal, nepovažuje tento za predbežne prerokovaný v zmysle ust. § 4 ods. 1 písm.
a) zák. č. 514/2003 Z. z..

Žalovaný poukázal na nedostatok právomoci všeobecného súdu preskúmavať efektívnosť a rýchlosť
súdneho konania iného súdu v konaní o náhrade škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. Takémuto skúmaniu
môže byť rozhodovanie súdu podrobené len v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky na
základe ústavnej sťažnosti. Všeobecný súd potom môže o náhrade škody v zmysle zák. č. 514/2003

Z. z. rozhodovať na základe prieťahu v súdnom konaní len v prípade, ak by tieto boli konštatované
vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,
v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, v ktorom sa rozhodlo o tom, že sudca
sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktorý má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo po právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu SR o
ústavnej sťažnosti, ktorej Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov.

K žalobcom tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu žalovaný uviedol, že vnútroštátny súd má v

zmysle uznesenia Ústavného súdu SR IVÚS60/2011, uznesení NS SR pod sp. zn. 3Cdo 146/2011,
3Mcdo11/2010 a 5Cdo291/2010 povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského
rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky, preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na
základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú procesnépravidlávrámciobdobnýchopravnýchprostriedkovvnútroštátnejpovahy,zrozhodnutiaÚstavnéhosúdu
SR IÚS16/2002, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy, ústavný súd

síce prihliada na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje
automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce
všetky okolností v danej veci.

Pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR je pojem autonómny, ktorý nemožno

pokladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone.

S ohľadom na konkrétne okolností veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho
orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako prieťahy
zbytočné s poukazom na vyššie uvedený článok Ústavy.

Žalobca nepreukázal podanie sťažnosti na prieťahy v konaní a ani rozhodnutie, v ktorom by bolo
konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a preto nemôže byť
preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahu, ktorý môže konštatovať len
Ústavný súd. Žalobca nepreukázal vznik škody v uplatnenej výške. Pri posudzovaní nesprávneho
úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v

zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch
v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým
sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v
súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že

bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky
konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Pri posudzovaní
nesprávneho úradného postupu vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného príslušníka Policajného
zboru, vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného pracovníka finančnej správy spočívajúceho v

porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti
pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov
vybavenia žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného príslušníka
Policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného pracovníka finančnej správy
prokurátorom. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola

takým postupom spôsobená škoda.

Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že v prejednávanej veci si žalobca uplatňuje nárok na
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, ktorý nerozhodol o žiadosti na zmenu exekútora v zákonom stanovenej 30-dňovej a

postupoval nesústredene a so zbytočnými prieťahmi. Nesprávnym úradným postupom je porušovanie
povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez
splnenia zákonných podmienok.

Nesprávnym úradným postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutia v zákonom

stanovenej lehote. Podľa vyššie citovaných zákonných ustanovení teda štát zodpovedá za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci iba pri splnení troch podmienok, ktoré musia
byť splnené súčasne a to nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

Súd v danej veci poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu pod sp. zn. IVÚS606/2012 zo dňa
14.12.2012, v ktorej sa zaoberal sťažnosťou žalobcu v obdobnej veci ako vo vzťahu k namietanému
porušeniu postupu Okresného súdu Vranov, a to porušením jeho práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov pred Okresným súdom v Rimavskej Sobote pod sp. zn. 15Er 684/2011. Ústavný
súd v nadväznosti na uvedené zistenia poukázal na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej nie každý

prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy.Pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a
aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého
štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako prieťahy

zbytočné v zmysle ust. čl. 48 ods. 2 Ústavy (napr. nález Ústavného súdu IÚS63/00). Ústavný súd
poukázal na to, že už v predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil, že ojedinelá nečinnosť súdu v trvaní
aj niekoľkých mesiacov ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. S poukazom na citované rozhodnutie ÚS SR nebolo možné konštatovať zbytočné
prieťahy v konaní exekučného súdu Vranov nad Topľou v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR vo veci vedenej

proti P. W. vo veci 9. Er 232/2003, kedy exekučný súd konal sústredene bez prieťahov a tvrdená
nečinnosť exekučného súdu žalobcom v predmetnej žalobe nezodpovedá skutočnosti.

Keďže v danom prípade žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia o nesprávnom postupe
exekučného súdu v exekučnej veci, nepreukázaním porušenia jeho práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov pri rozhodovaní o zmene exekútora, súd jeho žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Rovnako ako pri nároku na náhradu škody je povinný poškodený nielen tvrdiť, ale aj preukázať vznik
nemajetkovej ujmy, resp. uviesť skutočností, na základe ktorých bude možné podľa zákonom určených
kritérií posúdiť vznik ako aj rozsah ujmy. Podľa názoru súdu, doba, ktorá v predmetných veciach uplynula
od doručenia žiadosti na zmenu súdneho exekútora až do doručenia uznesenia exekučného súdu o

zmeneexekútoraapriznaniaodmenypôvodnémuexekútorovinemohlanegatívnezasiahnuťžalobcuani
vyvolať riziká uvádzané žalobcom. Žalobca tak nepreukázal ďalší zákonný predpoklad zodpovednosti za
škodu, a to vznik škody, ktorá je chápaná ako skutočná majetková ujma a nároky, ktoré sú uplatnené sú
hypotetické. Súd poznamenáva, že nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného nezapríčinil exekučný
súd a teda príslušné náklady nie sú v príčinnej súvislosti s postupom exekučného súdu, ale s postupom

povinného, ktorý si dlh voči oprávnenému nesplnil.

Taktiež nie sú splnené zákonné predpoklady pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle §
17 ods. 3 zák. 514/2003 Z.z. a dôvody uvádzané žalobcom súd považuje za irelevantné. Nebolo
zistené, že by došlo k zániku povinného, exekučné konanie sa voči nemu naďalej vedie. Samotné

vedenie exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie
kontaktu oprávneného s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného. Pocity členov
riadiacich orgánov spoločnosti sú v tomto konaní bezvýznamné, keďže žalobca je právnická osoba.
Žalobca nepreukázal ani zánik svojich podnikateľských aktív. Nie je možné v tejto súvislosti nezohľadniť
samotnú podnikateľskú činnosť žalobcu, ktorú súd považuje za konanie v rozpore s dobrými mravmi tak,

že si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy voči štátu, keď škoda mu vznikla pri
negatívnevnímanejpodnikateľskejaktivitežalobcu,ktoroubolanútenásazaoberaťajEurópskakomisia,
ktorá v mnohých smeroch konštatovala porušenie práv spotrebiteľov. Súd žalobu žalobcu zamietol v
celom rozsahu, keďže nie je preukázaný vznik nároku, t. j. ani základy vzniku škody ani jej uplatnená
výška.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Žalobca v konaní úspešný
nebol a úspešný žalovaný si trovy konania neuplatnil. Preto vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo
na náhradu trov konania.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal žalobca odvolanie, ktorým žiadal zrušiť rozsudok a vec mu
vrátiť na opätovné prejednanie a rozhodnutie. V odvolaní uviedol, že súd rozhodol o merite veci na
základe inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. Nie
je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho

poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného
právneho vzťahu. Súdy sú vo svojej rozhodovacej činnosti viazané Ústavou SR, ústavným zákonom,
medzinárodnými zmluvami a zákonom. Nárok žalobcu nemožno interpretovať prostredníctvom § 9 ods.
2 zákona č. 514 v znení zákona č. 412/2012 Z.z. a uvádzať do konania princíp retroaktivity, čo je
neprípustné.

Súd vytvára konštrukciu pri zamietnutí nároku na majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu v dôsledku
nedôveryhodnosti údajov. Platné právo nepozná zánik právneho nároku nedôveryhodnosťou údajov.
Žalobca nemá k dispozícii exekučný spis, a tak o niektorých skutočnostiach mohol len usudzovať. Anitáto skutočnosť nemôže zo strany štátneho orgánu vytvárať nesprávny úradný postup. Je nesporné, že
rozhodnutie nebolo vydané v zákonom stanovenej lehote. Odignoroval vysvetlenie vzniku stavu právnej
neistoty. Zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej

lehoty. Exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul
trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny
proces neakceptovateľný. Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými
lehotami. Má aplikovať platné právo a akékoľvek úlohy de lege ferenda sú neprípustným súdnym
aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Naviac, súd ani samotný štát neprijali

žiadne opatrenie na riešenie vzniknutej situácie pri prieťahoch v súdnom konaní, ak dĺžku konania
ovplyvňujú mimosúdne faktory, napr. nárast ekonomickej trestnej činnosti, rozsah nevybavenej súdnej
agendy a pod.. Nedostatok takýchto opatrení nemôže byť dávaný za vinu žalobcovi a návrh zamietať.
Ďalej namietal, že súd sa nedostatočným spôsobom oboznámil so znaleckým posudkom č. 1/2014 o
výške navrhnutej škody a taktiež sa vôbec nezaoberal jeho návrhom na prerušenie konania z dôvodu, že
prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o prerušení práva žalobcu na zákonného

sudcu a práva na nestranný súd po zákonne ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR.

Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v
spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že pokiaľ okresný súd návrh žalobcu v celom rozsahu
zamietol, v tejto súvislosti správne zistil skutkový stav a správne ho aj právne posúdil. Preto odvolací

súd plne odkazuje na zdôvodnenie rozsudku okresným súdom (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k dôvodom odvolania žalobcu odvolací súd dopĺňa:

Žalobca v konaní uplatňuje právo na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, pretože v rozpore s §

44 ods. 8 Exekučného poriadku súd v zákonnej 30-dňovej lehote nerozhodol o zámene súdneho
exekútora. Tým došlo k prieťahu v súdnom konaní a žalobca žaluje škodu a náhradu nemajetkovej
ujmy za prieťahy v súdnom konaní. Keď žalobca uplatňuje náhradu škody v rozsahu 175,- eur v
jednotlivých spisoch v súvislosti s administratívnymi výdavkami správy pohľadávky, tak tieto finančné
náklady predstavujú tak či tak náklady žalobcu súvisiace so správou pohľadávky od vzniku zmluvného

vzťahu do prípadného uspokojenia takéhoto nároku dlžníkom. Žalobca tieto náklady správy vymedzuje
za obdobie od zbytočného uplynutia lehoty medzi doručeným návrhom na zmenu súdneho exekútora do
rozhodnutia o tejto zmene, pričom nepreukázal, že takáto čiastka ako škoda mu vznikla práve v súvislosti
s nevydaním rozhodnutia o zámene súdneho exekútora do 30 dní od obdŕžania návrhu na zámenu
súdneho exekútora. Ak by súd prijal takúto úvahu žalobcu, že za správu pohľadávky po dobu omeškania

má žalobca nárok na náhradu 175,- eur, tak za obdobie od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku a
jeho vykonateľnosti do doby podania návrhu na zámenu exekútora by administratívne náklady vysoko
prekročili hodnotu vymáhanej pohľadávky.

Žalobca žiada náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku nedodržania zákonnej lehoty o zámene súdneho

exekútora, pričom nemajetková ujma predstavuje pomernú časť zo sumy uplatnenej istiny v exekučnom
konaní, keď Ústavný súd v rozhodnutí č. k. III US 301/05-38 za prieťahy v konaní v trvaní rok a
jeden mesiac priznal finančné zadosťučinenie 15.000,- Sk. Potom žalobca vypočítaval v jednotlivých
prípadoch omeškanie za jednotlivé mesiace násobené čiastkou 55,32 eur za jeden mesiac omeškania.
Prieťahy v inom súdnom konaní v trvaní jedného roka nemôžu byť podkladom na obdobný postup,

ako pri uplatnenom nároku žalobcu. Žalobca ničím nezdôvodnil, že práve táto nemajetková ujma mu
vzniklavsúvislostisporušenímprávaažesamotnékonštatovanieporušeniaprávanebudedostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Tu je potrebné prihliadnuť
aj na to, ako dopadla exekučná vec sama. Žalobca vymáha pohľadávky z rozhodcovských rozsudkov
Stáleho rozhodcovského súdu, kde niektoré exekučné rozhodnutia boli o tom, že exekúcia bola

vyhlásená za neprípustnú, resp. súdny exekútor B.. C. bol vylúčený z výkonu exekúcie. Preto aj žalobca
ako oprávnený zavinil zastavenie exekúcie, pretože nemal titul na vedenie exekúcie, a to rozhodnutie
vydané rozhodcom s neplatnou rozhodcovskou zmluvou. Žalobca sám zapríčinil neúspech exekúcie
proti niektorým povinným. Prípadné nedodržanie lehoty na zámenu súdneho exekútora postupom podľa
§ 44 ods. 1 Exekučného poriadku nebolo dôvodom na neúspech žalobcu v exekučnom konaní. Žalobca

ťažko preukáže škodu z tvrdeného nesprávneho úradného postupu, ak sám vymáha pohľadávku v
exekučnom konaní bez právomocného a vykonateľného titulu. Neúspech žalobcu v exekučnom konaní
nemôže byť základom pre vymáhanie náhrady škody, kde nárok na priamu materiálnu škodu v súvislosti
s administratívnymi výdajmi na správu pohľadávky nemôže byť ani podkladom na postup podľa § 17ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., a teda ani na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. § 17 ods. 3 zákona č. 514 vymedzuje kritéria výšky nemajetkovej ujmy, medzi ktoré
sa konštatuje aj závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých ku nim došlo, či závažnosť následkov, ktoré

vznikli poškodenému. Žalobca ako oprávnený viedol exekúciu bez platného titulu, a to právoplatného
rozsudku vydaného právomocným rozhodcom s neplatnou rozhodcovskou zmluvou. Sám žalobca
zapríčinil náklady súvisiace s vymáhaním pohľadávky v exekučnom konaní, keď nemal ani titul ako
podmienku na vedenie exekúcie.

Odvolací súd potvrdzuje rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne, pokiaľ návrh žalobcu na
náhradu škody a nemajetkovej ujmy zamietol (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

Podľa § 212 ods. 1 O.s.p., odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pričom podľa
odseku 3 na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd, len ak mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Keďže žalobca vytýka nesprávne použitie právneho predpisu s odkazom

na § 9 ods. 2 zákona č. 517, ktorý nadobudol účinnosť až od 1.1.2013, tak pre nesprávne právne
zhodnotenie, pokiaľ nemalo vplyv na správnosť rozhodnutia okresného súdu, nemôže byť dôvodom na
to, aby odvolací súd správne rozhodnutie o zamietnutí návrhu zrušil. Okresný súd správne konštatoval,
že nepostačí samotné tvrdenie žalobcu o tom, že mu vznikli náklady, ktoré vyčíslil bez predloženia
dôkazov o vynaložení nákladov. Naviac sa jedná o administratívne náklady, ktoré má žalobca so

správou pohľadávky a ktoré nemôžu byť uplatnené ako náhrada škody pre porušenie povinnosti súdu
v exekučnom konaní. Tieto administratívne náklady tak či tak nemôžu byť predmetom exekučného
konania, pretože predmetom výkonu súdneho rozhodnutia je vždy pohľadávka prisúdená titulom, nie
dodatočné náklady žalobcu so správou tejto pohľadávky. Žalobca uplatnil nemajetkovú ujmu, pri ktorej
nepreukázal, že žalobcovi v dôsledku nesprávneho úradného postupu došlo k ohrozeniu legitímnych

očakávaní, že došlo k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným,
prípadnouinsolventnosťoupovinného,pričomideibaohypotetickéuvažovaniežalobcubezpreukázania
konkrétneho zásahu do jeho sféry. Odvolací súd nevidí dôvod na priznanie náhrady škody či priznanie
nemajetkovej ujmy na základe aplikácie Nálezov Ústavného súdu o priznaní finančného zadosťučinenia
za prieťahy v súdnom konaní, a naviac, keď exekúcie boli vyhlásené za neprípustné.

Preto odvolací súd potvrdzuje rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne aj v tejto súvislosti
(§ 219 ods. 1 O.s.p.).

Odvolací súd potvrdzuje rozhodnutie súdu prvého stupňa aj vo výroku o náhrade trov konania, nakoľko

o nich bolo rozhodnuté správne s odkazom na § 142 ods. 1 O.s.p..

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1
O.s.p. podľa úspechu účastníkov v súdnom konaní. Neúspešný žalobca nemá právo na náhradu trov
odvolacieho konania. Žalovanej v odvolacom konaní trovy nevznikli. Preto úspešnej žalovanej náhrada

trov odvolacieho konania priznaná nebola.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.