Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on

Decision was made at the court Krajský súd Banská Bystrica

Judgement was issued by JUDr. Jaroslav Mikulaj

Judgement form – Rozsudok

Judgement nature – Potvrdzujúce

Source – original document (the link may not work anymore)

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15CoPr/5/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6114201174
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 07. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6114201174.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr.
Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci navrhovateľky F. Q., nar. XX. XX. XXXX,
bytom B. B., A. XX, zastúpenej JUDr. Blankou Gondovou, advokátkou, Banská Bystrica, Skuteckého
30, IČO: 35 873 833, proti odporcovi Stredoslovenský ústav srdcových a cievnych chorôb, a. s., 974
01 Banská Bystrica, Cesta k nemocnici 1, IČO: 36 644 331, zast. Advokátskou kanceláriou Laššák,

s.r.o., 974 01 Banská Bystrica, Rudlovská cesta 33, IČO: 36 771 651, o určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru výpoveďou, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica
č. k. 10Cpr/1/2014 - 43, zo dňa 01. 04. 2014, takto

r o z h o d o l :

Medzitýmny rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že skončenie pracovného pomeru účastníkov výpoveďou
zo dňa 16. 09. 2013 je neplatné a pracovný pomer účastníkov naďalej trvá.
Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že je nesporné, že po dlhodobej

práceneschopnosti sa navrhovateľka stala invalidnou už odo dňa 16. 07. 2013, o čom svedčí nielen
potvrdenie Sociálnej poisťovne o invalidite a miere poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť zo
dňa 16. 09. 2013, ale i rozhodnutie Sociálnej poisťovne č. 75611675150 zo dňa 07. 10. 2013. Odporca
nespochybňuje, že mu navrhovateľka potvrdenie o invalidite zo dňa 16. 09. 2013 odovzdala už dňa
17. 09. 2013. Z toho vyplýva, že v čase výpovede po dlhšie trvajúcej práceneschopnosti a prevzatí
potvrdeniaoinvaliditesiodporca (ktorýjezdravotnýmzariadením)muselbyťvedomý, ženavrhovateľka

je zamestnancom so zdravotným postihnutím a ukončenie správneho konania o priznaní invalidného
dôchodku je len otázkou času. Striktné vyžadovanie právoplatného skončenia správneho konania, v
ktorom sa invalidita určuje spätne, považuje súd za neprimerane formalistické, odporujúce účelu duchu
zákona, ktorý v tomto prípade chráni osoby so zdravotným postihnutím. Preto bol odporca povinný
pri výpovedi navrhovateľke vyžiadať súhlas príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, a preto
je výpoveď bez tohto súhlasu neplatná. Na základe takto zisteného skutkového stavu súd návrhu
navrhovateľky čo do základu vyhovel.

Protitomutorozsudkupodalodvolanieodporcaažiadal,abynapadnuté rozhodnutiesúduprvéhostupňa
odvolací súd zmenil tak, že návrh navrhovateľky v plnom rozsahu zamietne a zaviaže navrhovateľku
na náhradu trov konania odporcu, a v prípade, ak odvolací súd nevzhliadne dôvod na zmenu
napádaného rozhodnutia súdu prvého stupňa, odporca žiada, aby odvolací súd toto rozhodnutie zrušil
a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Poukázal na to, že medzi účastníkmi boli

skutkové otázky danej právnej veci nesporné, pričom spor pretrvával vo vzťahu k otázke, či v čase
doručenia predmetnej výpovede navrhovateľke zo strany odporcu bola navrhovateľka zamestnancom
so zdravotným postihnutím na účely Zákonníka práce, a teda, či bol odporca povinný si vopredvyžiadať súhlas príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny so skončením pracovného pomeru
s navrhovateľkou výpoveďou. Poukázal na ust. § 40 ods. 8 Zákonníka práce, kde sa uvádza legálna
definícia zamestnanca so zdravotným postihnutím na účely tohto zákona, a teda aj na účely postupu

podľa § 66 Zákonníka práce. Táto legálna definícia obsahuje dve podmienky, ktoré musia byť naplnené
súčasne na to, aby mohol byť daný zamestnanec považovaný za zamestnanca so zdravotným
postihnutím, a to a) zamestnanec musí byť uznaný za invalidného podľa osobitného predpisu /zákona
o sociálnom poistení/, b) daný zamestnanec musí svojmu zamestnávateľovi predložiť rozhodnutie o
invalidnom dôchodku. Prvú podmienku navrhovateľka v čase doručenia výpovede naplnila, avšak druhú

podmienku v danom čase nespĺňala a zákonom požadované rozhodnutie predložila odporcovi až dňa
27. 11. 2013. Navrhovateľka sa tak stala v zmysle Zákonníka práce zamestnancom so zdravotným
postihnutím najskôr dňa 27. 11. 2013, teda až po doručení výpovede. Zákonná požiadavka predloženia
rozhodnutia o invalidnom dôchodku sleduje účel ochrany zamestnávateľa, aby tento nebol vystavený
právnej neistote, či mu vznikla osobitná povinnosť podľa ust. § 66 Zákonníka práce alebo nie. Odporca
je ďalej toho názoru, že súd prvého stupňa medzitýmny 00rozsudkom porušil aj základné právo

odporcu na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, keďže súd prvého stupňa
„medzirozsudkom“ nerozhodol podľa platnej a účinnej právnej úpravy, ale svoje rozhodnutie založil na
subjektívnych dohadoch o tom, ako odporca „mal“ podľa názoru súdu postupovať, hoci na to nebol
zákonný dôvod. Súd prvého stupňa tak v „medzirozsudku“ porušil zásadu rovnosti účastníkov a uplatnil
výklad, ktorý je výhodný len jednostranne pre navrhovateľku, pričom opomenul zmysel a účel ust. §

40 ods. 8 Zákonníka práce. Odporca má za to, že súd prvého stupňa v danej právnej veci neuplatnil
ústavne súladný výklad ust. § 40 ods. 8 Zákonníka práce, keďže sa odklonil od zrejmého obsahu tohto
ustanovenia a interpretoval ho jednostranne len v prospech jedného účastníka, čo nemožno považovať
za postup v súlade s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

Navrhovateľka žiadala svojím vyjadrením k odvolaniu zo dňa 02. 06. 2014 rozsudok okresného súdu
ako vecne správny v plnom rozsahu potvrdiť a priznať jej náhradu trov konania. Navrhovateľka si
svoju oznamovaciu povinnosť voči odporcovi splnila dňa 17. 09. 2013, kedy odporca prevzal
od navrhovateľky podanie Sociálnej poisťovne, pobočka Banská Bystrica zo dňa 16. 09. 2013, ktorým
Sociálna poisťovňa potvrdila, že navrhovateľka bola uznaná za invalidnú s dátumom vzniku invalidity

od 16. 07. 2013. Túto skutočnosť právny zástupca odporcu na pojednávaní dňa 01. 04. 2014 potvrdil.
Potvrdenie o invalidite a miere poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť zo dňa 16. 09. 2013
vydala Sociálna poisťovňa, t. j. orgán na to oprávnený. Postupovať voči navrhovateľke striktne podľa ust.
§ 40 ods. 8 Zákonníka práce by bolo v danom prípade podľa názoru navrhovateľky príliš formalistické,
keďže si žalobca svoju oznamovaciu povinnosť, že je zamestnancom so zdravotným postihnutím splnil.

Poukázala na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich viacerých rozhodnutiach uviedol, že
pri výklade aplikácii ustanovenie právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z
ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne.
Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď
to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne

konformného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky). Taktiež Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí č. III. ÚS 341/07
zo dňa 01. 07. 2008 rozhodol, že „v prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia
právneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia,
o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad erationale legis pred doslovným

(gramatickým) výkladom“.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p.
a bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O. s. p. napadnutý rozsudok okresného súdu
podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

Ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. umožňuje v prípade, ak sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu, obmedziť sa v odôvodnení len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie
správnosti ďalšie dôvody. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia okresného súdu a na doplnenie dôvodov rozhodnutia dodáva.Okresný súd v danej veci vykonal dostatočné dokazovanie, na základe takto vykonaného dokazovania
dostatočne zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil za použitia správnych ustanovení právneho
predpisu, a to ust. § 40 ods. 8, ako aj § 66 Zákonníka práce.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu z výsledkov vykonaného dokazovania vyplynulo, že medzi účastníkmi
konania je nepochybné, že navrhovateľka pracovala u odporcu v pracovnom pomere na dobu neurčitú
ako sestra na základe pracovnej zmluvy zo dňa 06. 04. 2009. Dňa 26. 09. 2013 jej odporca
- zamestnávateľ doručil výpoveď v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce s odôvodnením,

že sa stala nadbytočnou vzhľadom na rozhodnutie o znížení stavu zamestnancov. V konaní ďalej bolo
preukázané, že dňa 16. 09. 2014 vystavila Sociálna poisťovňa navrhovateľke potvrdenie
o invalidite a miere poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť, ktoré navrhovateľka dňa 17. 019.
2013 odovzdala odporcovi - svojmu zamestnávateľovi. Uvedené skutočnosti medzi účastníkmi konania
sporné neboli. Z uvedeného potvrdenia vyplýva, že zdravotný stav navrhovateľky bol posúdený na účely
dôchodkovej dávky posudkovým lekárom dňa 16. 07. 2013 so záverom, že

navrhovateľka bola uznaná invalidnou s dátumom vzniku invalidity od 16. 07. 2013,
miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť bola určená na 60%. Rozhodnutím Sociálnej
poisťovne č. 75611675150 zo dňa 07. 10. 2013 bol navrhovateľke priznaný invalidný dôchodok v sume
185,- eur mesačne spätne od 16. 07. 2013.

Podstatou sporu je, či bol odporca vzhľadom k invalidite navrhovateľky povinný prerokovať skončenie
pracovného pomeru s úradom práce, sociálnych veci a rodiny v zmysle § 66 Zákonníka práce, a teda,
či v deň výpovede, ktorú dal odporca navrhovateľke ako svojej zamestnankyni, bola navrhovateľka
zamestnancom so zdravotným postihnutím v zmysle § 40 ods. 8 Zákonníka práce.

Podľa § 40 ods. 8 Zákonníka práce za zamestnanca so zdravotným postihnutím sa na účely Zákonníka
práce považuje zamestnanec uznaný za invalidného podľa zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení,
ktorý svojmu zamestnávateľovi predloží rozhodnutie o invalidnom dôchodku. Jeho ochrana pri skončení
pracovného pomeru zamestnávateľom spočíva v tom, že platné skončenie pracovného pomeru je
viazané podľa § 66 Zákonníka práce i na predchádzajúci súhlas úradu práce, sociálnych vecí a rodiny.

Okresný súd správne vyhodnotil, že navrhovateľka bola v čase dania výpovede zamestnancom
so zdravotným postihnutím, ktorú skutočnosť svojmu zamestnávateľovi preukázala v zmysle § 40
ods. 8 Zákonníka práce dňa 17. 09. 2013, keď odovzdala odporcovi - svojmu zamestnávateľovi
„potvrdenie o invalidite a miere poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť zo dňa 16. 09. 2013“,

ktoré potvrdenie vydala Sociálna poisťovňa, pobočka Banská Bystrica. Z uvedeného potvrdenia jasne
vyplýva, že navrhovateľka bola uznaná invalidnou s dátumom vzniku invalidity od 16. 07. 2013 a miera
poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť bola u nej určená na 60%. Odporca teda vedel v
čase dania výpovede navrhovateľke dňa 26. 09. 2013, že navrhovateľka je zamestnancom zdravotne
ťažko postihnutým, a preto mal odporca postupovať v zmysle § 66 Zákonníka práce a pred daním

výpovede prerokovať uvedenú výpoveď s úradom práce, sociálnych vecí a rodiny. Vzhľadom na to,
že odporca takto nekonal, výpoveď je neplatná. Postup odporcu voči navrhovateľke, keď vyžadoval
striktne od navrhovateľky predloženie rozhodnutia o invalidnom dôchodku, je príliš formalistický, naviac,
aj vzhľadom na to, že navrhovateľka v konaní preukázala rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie
Bratislava, zo dňa 07. 10. 2013 ohľadom priznaného invalidného dôchodku

v sume 185,- eur mesačne s tým, že nárok na invalidný dôchodok navrhovateľke vznikol dňa 16. 07.
2013. Uvedené rozhodnutie sociálnej poisťovne plne korešponduje s potvrdením o invalidite zo dňa 16.
09. 2013, ktoré predložila odporcovi ako svojmu zamestnávateľovi navrhovateľka, čím si splnila svoju
oznamovaciu povinnosť s poukazom na ust. § 40 ods. 8 Zákonníka práce.

Okresný súd vec správne právne posúdil, zaujal vo veci správny právny záver, preto krajský súd
rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3: 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on . Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.