Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 29, 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43Co/380/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6712214933
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Dibdiaková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6712214933.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Drahomíry Dibdiakovej, členiek senátu JUDr. Evy Kmeťovej a JUDr. Márie Jamriškovej, PhD. v právnej
veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598,
zast. AK Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, menom
ktorej koná doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., advokát proti odporcovi Slovenská republika, v mene
ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava na
náhradumajetkovejškodyanemajetkovejujmy,oodvolanínavrhovateľaprotirozsudkuOkresnéhosúdu
Zvolen č.k. 13C/129/2012-213 zo dňa 12. marca 2015 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Zvolen č.k. 13C/129/2012-213 zo dňa 12. marca 2015
p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutýmrozhodnutímzamietolokresnýsúdnávrhynavrhovateľanazaplateniesúmšpecifikovaných
v návrhoch ako majetkovej škody a ako nemajetkovej ujmy spôsobenej mu nesprávnym úradným
postupom okresného súdu ako súdu exekučného pri výkone verejnej moci, ktoré pod sp. zn. 13C
129/2012, 13C 130/2012, 13C 131/2012, 13C 132/2012, 13C 133/2012, 11C 97/2012, 11C 104/2012,

11C 118/2012, 11C 121/2012 a 11C 139/2012 spojil v záujme hospodárnosti konania na spoločné
konanie, o ktorých ďalej konal pod sp.zn. 13C 129/2012. Konanie o návrhu navrhovateľa zo dňa
05.03.2015 na ich prerušenie zastavila aj zamietol. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Okresný súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ podal na súd návrhy na náhradu škody a
nemajetkovej ujmy podľa zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov. Bol toho názoru, že navrhovateľ nezvládol dôkazné bremeno

ohľadom preukázania zákonných predpokladov priznania nároku na náhradu škody, a to bez ohľadu na
to, že pri prejednávaní tejto veci vychádzal súd aj z konkrétnych exekučných spisov konajúceho súdu,
ktoré si pripojil a v ktorých postup exekučného súdu s prihliadnutím na dĺžku jeho konania dôsledne
preskúmal.

Vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že návrhy na plnenie majetkovej škody, resp. nemajetkovej
ujmy vo všetkých spojených veciach, ktoré odôvodnil navrhovateľ nesprávnym úradným postupom

exekučného súdu, keď o jeho návrhoch ako oprávneného v exekučných konaniach na zmenu súdneho
exekútora nerozhodol exekučný súd v stanovenej lehote, nie sú dôvodné. Právna úprava 30 dňovej
lehoty stanovenej pre súd na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora od doručenia návrhu na súdnedopadá na exekučné konania, ktoré začali pred 01.09.2005, čo vyplýva z § 238 EP, preto k žiadnemu
porušeniu procesného postupu exekučným súdom nedošlo.

Návrhy navrhovateľa na plnenie majetkovej škody, resp. nemajetkovej ujmy spojené do prejednávanej
veci nepovažoval okresný súd za opodstatnené, pretože zo strany exekučného súdu ani nemohlo dôjsť
k zbytočným prieťahom od doručenia návrhov na zmenu exekútora do rozhodnutia o nich tak, ako to
navrhovateľ tvrdil, čo okresný súd zistil z priložených exekučných spisov.

Poukázal aj na to, že navrhovateľ nepreukázal jeden zo základných predpokladov vzniku nároku
poškodeného na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, ktorý spočíval v nesprávnom úradnom postupe
exekučného súdu pri rozhodovaní o návrhoch na zmenu súdneho exekútora, pretože s poukazom na
§ 44 ods.6 Exekučného poriadku (ďalej EP) v znení účinnom do 31.08.2005 nie je stanovená pre
rozhodnutie o takomto návrhu pre súd žiadna lehota. Tvrdenia navrhovateľa o nesprávnom úradnom
postupe exekučného súdu spočívajúcom v tom, že nebola dodržaná zákonná lehota na vykonanie úkonu

alebo vydanie rozhodnutia nie je preto správne, preto ňou nemohol byť exekučný súd zákonom viazaný.

V prejednávanej veci nebola žiadnym príslušným orgánom konštatovaná nezákonnosť rozhodnutia
exekučného súdu, preto z tohto dôvodu, ale ani z dôvodu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, ktoré malo spočívať v prekročení lehoty na rozhodnutie o zmene exekútora tvrdenej

navrhovateľom nie je možné požadovať náhradu škody a nemajetkovej ujmy.

S prihliadnutím na enormné množstvo návrhov na začatie exekúcie, žiadostí o udelenie poverenia,
návrhov na zmenu súdneho exekútora a pod. podaných v relatívne krátkom časovom období na ten
istý exekučný súd, radovo v tisícoch návrhov, nepovažoval okresný súd dĺžku konania s prihliadnutím

na povahu prejednávanej veci za takú, ktorá by odôvodňovala navrhovateľom tvrdené zbytočné
prieťahy v konaní. Keďže tento základný zákonný predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu za škodu
na navrhovateľom uplatnenú náhradu majetkovej škody, ako aj nemajetkovej ujmy nebol v konaní
preukázaný, okresný súd návrhy navrhovateľa ako nedôvodné zamietol. Z tohto dôvodu nemalo žiaden
právny význam zaoberať sa ostatnými predpokladmi zodpovednosti odporcu, a to vznikom, ako ani

výškou škody. Navrhovateľ na ním tvrdené prieťahy v exekučnom konaní, v ktorom vystupoval ako
oprávnený nepodal sťažnosť na príslušný exekučný súd, ani na Ústavný súd SR či Európsky súd pre
ľudské práva.

Vykonaným dokazovaním mal okresný súd preukázané, že vo všetkých veciach rozhodol exekučný

súd v primeraných lehotách, v dôsledku čoho neboli splnené zákonné predpoklady pre navrhovateľom
uplatnený nárok podľa § 9 zák.č. 514/2003 Zb., v dôsledku čoho ich ako neodôvodnené zamietol.

Súd vylúčil dňa 12.03.2015 vec vedenú pod sp. zn. 13C/131/2012 na samostatné konanie.

O návrhu navrhovateľa na prerušenie konania v prejednávanej veci súd rozhodol dňa 12.09.2013 tak, že
ho zamietol, pričom odvolací súd rozhodnutie potvrdil. Z dôvodu, že navrhovateľ doručil rovnaký návrh
na prerušenie konania opätovne dňa 05.03.2015, konanie o ňom s poukazom na § 159 ods. 2 O.s.p.
a § 104 O.s.p. zastavil.

Návrhy navrhovateľa na prerušenie konania zo dňa podľa § 109 ods. 2, písm. c) O.s.p., doručené
súdu dňa 06.05.2015, ktorými navrhol položiť Súdnemu dvoru ES ním navrhované predbežné
otázky považoval okresný súd v danom prípade, keďže sa jedná o procesný postup súdu za
zjavne neopodstatnené a irelevantné vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne
zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúci spor, v dôsledku čoho ich zamietol.

S rozhodnutím okresného súdu sa neuspokojil navrhovateľ a podal proti nemu odvolanie. V odvolaní
poukázal na tú skutočnosť, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p., keď sa mu
ako účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom podľa § 205 ods.2 písm.a/
O.s.p. v spojení s § 221 ods.1 písm.f/ O.s.p., že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1, keď

rozhodoval vylúčený sudca, ako aj k vadám podľa § 221 ods.1 O.s.p., keď súd prvého stupňa nesprávne
vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil
skutkový stav, pretože nevykonal ním navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.Namietal tiež, že okresný súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a v neprítomnosti jeho právneho
zástupcu napriek tomu, že požiadal o zrušenie pojednávania a uviedol dôležité dôvody s predložením
listiny, ktoré tieto preukazovali. Podľa jeho názoru nemohol okresný súd postupovať podľa § 101 ods.2

O.s.p. a ak tak urobil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom.

Poukázal na tú skutočnosť, že žiadal o prerušenie konania, čo okresný súd neakceptoval a nariadil
pojednávanie. Neakceptoval ani jeho žiadosť o zrušenie pojednávania z dôvodu, že sudcu, ktorému bola
vec pridelená, je potrebné z konania vylúčiť. Tá okolnosť, že krajský súd neprihliadol na ním uvádzané

dôvody, ktoré vylúčenie sudcu z prejednávania tejto veci odôvodňovali nič nemení na tom, že v jeho
očiach, a objektívne v očiach verejnosti, nie je možné takéhoto sudcu považovať za nestranného. Tvrdil
preto,ževkonaníbolomožnéuskutočniťlentakéúkony,ktorénepripúšťajúodklad,pričompojednávanie
súd vo veci odložiť mohol. Z dôvodu jeho neprítomnosti na pojednávaní sa nemohol vyjadriť k tvrdeniam
odporcu, z ktorých okresný súd pri rozhodovaní vychádzal a ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na
ktorých založil svoje rozhodnutie. Z týchto dôvodov preto došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti,

jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu možnosti navrhovateľovi konať pred súdom. Z dôvodu,
že sa nemohol vyjadriť ku skutkovým a právnym otázkam prejednávanej veci, ako aj z dôvodu, že nebol
oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, ku ktorým sa tiež nemal možnosť vyjadriť a ani navrhnúť
dôkazy na podporu svojich tvrdení, považoval rozhodnutie okresného súdu za nesprávne.

Podľa jeho názoru nemohol okresný súd vo veci rozhodnúť bez nariadenia pojednávania a jeho právo
na kontradiktórny súdny proces porušil tým, že vykonal dokazovanie obsahom exekučného spisu, pre
ktorý dôkaz sa rozhodol sám, pričom nie je zrejmé, či šlo o dôkazy, ktoré boli založené v exekučnom
spise. Záverom sa vyjadroval k majetkovej škode, ktorú si v návrhu uplatnil a ohľadom ktorej súd návrh
zamietol. V odvolaní uviedol, že súd skúmal len škodu, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas

nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka, čo však
z odôvodnenia rozhodnutia vôbec nevyplýva. Okresný súd sa podľa jeho názoru žiadnym spôsobom
nevysporiadalanisoznaleckýmposudkomovznikuavýškevzniknutejškody,ktorýnavrhovateľpredložil
súdu.

K nemajetkovej ujme navrhovateľ uviedol, že okresný súd v rozhodnutí nevysvetlil, prečo nedošlo k
porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods.2 Ústavy
SR, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote, keď sám zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté
v zákonom stanovenom čase a nezdôvodnil ani, prečo konal vo veci, keď navrhovateľ predložil návrh
na prerušenie konania pred pojednávaním vo veci samej.

K odvolaniu navrhovateľa sa odporca nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací prejednal vec podľa § 212 ods.1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania
podľa § 214 ods.2 O.s.p., pretože nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané

prvostupňovým súdom. Rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený v zmysle § 211 ods.2 a §
156 ods.1 a 3 O.s.p., čo bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Banskej Bystrici, pričom
dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že predmetom sporu je právo navrhovateľa na zaplatenie

sumy ako majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom
okresného súdu ako súdu exekučného pri výkone verejnej moci, ktorá je vyjadrením čiastkových súm
uplatnených navrhovateľom samostatnými návrhmi, ktoré v záujme hospodárnosti spojil okresný súd
na spoločné konanie. Vo všetkých spojených návrhoch navrhovateľ žiadal, aby z dôvodu námietky
predpojatosti okresného súdu, ktorý má vec prejednať z dôvodu, že svojim konaním sám vyvolal

skutočnosť, ktorá založila právo navrhovateľa uplatňované týmito návrhmi, a to jeho nesprávnym
úradným postupom, nemôže byť ako štátny orgán, ktorý je škodcom v spore medzi navrhovateľom
a štátom objektívne rozhodujúcim orgánom v prejednávanej veci, preto navrhol postup podľa § 12
O.s.p., a teda, aby nadriadený súd rozhodol pred prvým prejednaním veci o jej prikázaní inému súdu,
pretože sudcovia konajúceho súdu sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich

pomer k veci a k účastníkom konania. Z dôvodu námietky zaujatosti vznesenej navrhovateľom, z ktorej
vyplynulo, že pridelením tejto veci ktorémukoľvek zo sudcov konajúceho súdu by právo navrhovateľa
na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom bolo porušené, keďže neexistuje podľa rozvrhu
práce na súde žiaden sudca, ktorý by nebol vo veci zaujatý, predložil okresný súd nadriadenému súdu narozhodnutie námietku zaujatosti vznesenú navrhovateľom vo všetkých spojených veciach. Nadriadený
súd o všetkých rozhodol tak, že v prejednávanej veci vylúčil z rozhodovania len toho sudcu, ktorý
konal v navrhovateľom namietanej exekučnej veci. Ostatných sudcov okresného súdu z prejednávania

a rozhodovania tejto veci nevylúčil.

Navrhovateľ si návrhmi uplatnil právo na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z toho dôvodu,
že exekučný súd nerozhodol o návrhoch navrhovateľa na zmenu súdneho exekútora do 30 dní od
ich doručenia, ale až po uplynutí takto stanovenej lehoty. Nesprávny úradný postup, ktorý mal za

následok vznik majetkovej škody je preto daný nevydaním rozhodnutí v zákonom stanovenej lehote,
resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, a preto bol aj príčinou vzniku materiálnej škody a
nemajetkovej ujmy. Výšku majetkovej škody navrhovateľ vyčíslil z náhrady istiny a príslušenstva, ktorá
už nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím súdu v občianskom súdnom konaní vedenom voči
dlžníkovi a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch si uplatnil z toho dôvodu, že nesprávnym úradným
postupom exekučného súdu došlo k zmareniu legitímneho očakávania navrhovateľa, že zákonným

postupom dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Navrhovateľ mohol pri skôr vydanom rozhodnutí
exekučného súdu, ktoré by bolo vydané včas a v zákonnej lehote uskutočniť rad iných krokov, ktoré
by boli zvýšili jeho úspech mimo súdneho zabezpečenia vymožiteľnosti pohľadávky a jej príslušenstva,
pretože by bol vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Náhrada nemajetkovej ujmy
má tak základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a

primeranej satisfakcie za porušenie základných práv navrhovateľa a princípov právneho štátu.

Odporca vo všetkých spojených konaniach namietal, že navrhovateľ nepreukázal jeho tvrdenie, že
by činnosťou exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu nerozhodnutím o návrhu
navrhovateľa na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote, pretože z § 44 ods.6 EP

platného do 01.08.2005 30-dňová lehota pre rozhodnutie súdu nevyplýva, preto je nárok navrhovateľa
neopodstatnený. Takýmto postupom súdu preto nedošlo k porušeniu žiadnych jeho práv, keďže pôvodný
súdny exekútor musel svoju činnosť vykonávať až do právoplatného rozhodnutia súdu o zmene
exekútora, kedy v exekúcii pokračoval novoustanovený exekútor.

Odporca poukázal na nesplnenie podmienok pre uplatnenie nároku navrhovateľa na súde, pretože
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v každej zo spojených vecí, ktorú
navrhovateľ doručil odporcovi nebola v čase podania návrhu na súd ešte prejednaná, a teda navrhovateľ
nepostupoval tak, ako to vyplýva z § 15 a § 16 ods.4 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej

len zák.č. 514/2003 Z.z.) cit. zák. Podľa názoru odporcu boli preto návrhy navrhovateľa podané na súd
predčasne. Uplatnený nárok v každom z nich nemôže byť ani z dôvodu, že žiadosť o udelenie poverenia
exekučný súd zamietol a ani z dôvodu, že by bolo došlo k vydaniu tohto rozhodnutia po zákonom
stanovenej lehote dôvodný. Nejedná sa ani o zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom, pretože týmto nemôže byť akýkoľvek postup súdu a ani o zodpovednosť za škodu

spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pretože podľa § 6 ods.1 cit. zák. je možné právo na náhradu
škody z tohto dôvodu uplatniť len vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená
bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom, k čomu však v prejednávanej
veci nedošlo. Vo vzťahu k prieťahom exekučného súdu v konaní odporca uviedol, že navrhovateľ
nepreukázal, že by bol podal sťažnosť na prieťahy v konaní, resp. žiadosť o prešetrenia vybavenia

sťažnosti, ani že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, prípadne iné
právoplatnérozhodnutieESĽP,resp.ÚstavnéhosúduSR,ktorýmibybolokonštatovanéporušeniepráva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z tohto dôvodu nie je preukázaný nesprávny úradný
postup spočívajúci v existencii prieťahov tak, ako to navrhovateľ v konaní tvrdil. Odporca v konaní
vzniesol aj námietku premlčania v súlade s § 19 ods.1 cit. zák. Namietal tiež, že z návrhu nevyplýva,

či navrhovateľom uplatnená škoda vo forme vecných nákladov predstavuje skutočnú škodu alebo ušlý
zisk tak, ako to vyplýva z § 17 ods.1 cit. zák., pričom paušalizáciu vecných nákladov nepovažoval
za zmenšenie majetku navrhovateľa ako poškodeného a ani za ušlý majetkový prospech, preto nie
je možné, aby sa ich podľa zák.č. 514/2003 Z.z. domáhal. Ani náklady na udržiavanie systému ako
položku majetkovej škody odporca neuznal za preukázanú, pričom sa jedná o paušálne sumy za

len všeobecne deklarované činnosti bez akýchkoľvek dôkazov. V časti navrhovateľom uplatneného
nároku na nemajetkovú ujmu poukázal na § 17 ods.2 a 3 zák.č. 514/2003 Z.z. a tvrdil, že navrhovateľ
nepreukázal, že by ho ním uvádzané porušenie práva oprávňovalo aj na uplatnenie zadosťučinenia,
pretože nedošlo k preukázaniu vzniku nemajetkovej ujmy a ani toho, že by sa mala poskytovať jejnáhrada v peniazoch. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti
štátu za škodu, ako ani príčinnú súvislosť, vznik skutočnej škody a prípadnej nemajetkovej ujmy, navrhol
žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

Preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že okresný súd správne zistil skutkový stav a vec
právne správne posúdil, preto sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia.

Len na zdôraznenie správnosti, a to s prihliadnutím na tvrdenia navrhovateľa v odvolaní uvádza
ďalšie skutočnosti. Námietky navrhovateľa uvedené v odvolaní sú námietkami procesného, ale aj
hmotnoprávneho charakteru. K procesným námietkam odvolateľa, ktoré sa týkajú tej skutočnosti, že
vec prejednal a rozhodol zaujatý sudca je potrebné uviesť, že Krajský súd v Banskej Bystrici ako
súd nadriadený právoplatne rozhodol o námietke navrhovateľa týkajúcej sa zaujatosti všetkých sudcov
okresného súdu, ako aj jeho návrhu na prikázanie veci inému súdu, v dôsledku čoho je súd prvého

stupňa rozhodnutím nadriadeného súdu viazaný.

Aj keď by bol podkladom práva navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy
nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu, čo sa v prejednávanej veci
nepotvrdilo, nezakladá to automaticky pomer sudcu k veci, preto neexistuje žiaden relevantný dôvod k

tomu, aby bol zákonný sudca z prejednávania a rozhodovania tejto veci vylúčený. Zákonného sudcu,
ktorý prejednáva a rozhoduje vec na vecne a miestne príslušnom súde nemôže vylúčiť z prejednávania a
rozhodovania veci len tá skutočnosť, že postupom sudcu v inej veci mala byť navrhovateľovi spôsobená
škoda (rozhodnutie NS SR č.k. 3Cdo 102/2013). Na tejto skutočnosti nič nemení ani fakt, že navrhovateľ
nesúhlasil s postupom okresného súdu, keď v prejednávanej veci nebolo prihliadnuté na jeho námietku

zaujatosti a žiadosti o prikázanie veci inému súdu a keď okresný súd nevyčkal na výsledky konania o
ústavnej sťažnosti navrhovateľa, ktorú podal na postup okresného súdu Ústavnému súdu SR z dôvodu
porušenia jeho základného práva zaručeného mu čl. 46 ods.1 Ústavy SR, ako aj čl. 6 ods.1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na spravodlivý súdny proces. Odvolaciemu
súdu je z iných rozhodnutí Ústavného súdu SR, napr. I. ÚS 89/2013 zo dňa 06.02.2013, I. ÚS

92/2013 zo dňa 13.02.2013, ktorými už rozhodoval o rovnakej sťažnosti navrhovateľa proti uzneseniam
nadriadeného súdu zrejmé, že návrh navrhovateľa bol pre nedostatok právomoci Ústavného súdu SR
na ich prerokovania a rozhodnutie odmietnutý a keďže iné dôvody, pre ktoré by mal byť zákonný sudca z
prejednávania a rozhodovania tejto veci vylúčený okresným, ale ani odvolacím súdom zistené neboli, je
námietka navrhovateľa o tom, že vo veci rozhodoval nezákonný a zaujatý sudca nedôvodná. Odvolací

súd preto nepovažoval postup okresného súdu, keď vec prejednal a rozhodol za také porušenie, ktoré
by mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie v prejednávanej veci.

Odvolací súd nesúhlasí ani s tvrdením navrhovateľa o tom, že postupom okresného súdu, keď tento
predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania

z dôvodu rozhodovania o nestrannosti sudcu bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu, pretože
okresný súd sa s dôvodmi, pre ktoré navrhovateľ navrhol prerušenie konania v prejednávanej veci až
do rozhodnutia Ústavného súdu SR o jeho sťažnosti podrobne zaoberal a v odôvodnení rozhodnutia,
ktorým jeho návrh na prerušenie konania zamietol sa s nimi vysporiadal.

Okresný súd musel vychádzať z právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu, ktorým ho ako
zákonného sudcu z prejednávania veci nevylúčil, preto návrh navrhovateľa na prerušenie konania podľa
§ 109 ods.1 písm.b/ a ods.2 písm.c/ O.s.p. nepovažoval správne za dôvodný. Navrhovateľom uvádzaný
dôvod na prerušenie konania v čase rozhodovania súdu neexistoval, pretože okresný súd bol v čase
rozhodovania tejto veci rozhodnutím nadriadeného súdu o jeho nevylúčení, viazaný.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. je súd oprávnený konanie prerušiť v prípade, ak prebieha konanie, v
ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu alebo ak dal súd na takéto konanie
podnet. Navrhovateľ prílohou k návrhu na prerušenie konania preukázal, že Ústavnému súdu SR doručil
sťažnosť na porušovanie jeho základného práva na súdnu ochranu, osobitne práva na zákonného

sudcu, ako aj práva na nestranný súd zriadený zákonom. Konanie na ústavnom súde by mohlo byť
považované za dôvod na prerušenie konania, pokiaľ by jeho výsledok mal význam pre rozhodnutie
súdu vo veci samej. Ako však vyplýva z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky v skutkovo
a právne totožnej veci (Uznesenie I. ÚS 89/2013 zo dňa 06.02.2013, dostupné na www.concourt.sk), obsahovo zhodná sťažnosť navrhovateľa bola ústavným súdom odmietnutá
pre nedostatok právomoci Ústavného súdu SR na jej prerokovanie a rozhodnutie. Ústavný súd SR v
cit. rozhodnutí uviedol, že k porušeniu práv navrhovateľa malo dôjsť v dôsledku toho, že napadnutými

rozhodnutiami krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania
predmetnej veci napriek tomu, že škoda, ktorú si uplatnil v podaných žalobách vznikla v príčinnej
súvislosti s nesprávnym úradným postupom toho istého okresného súdu. Obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR však nie je povinnosť súdu vyhovieť
návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi označených sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodovania

veci pre zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby a
rozhodnúť o ňom.

Z citovaného rozhodnutia Ústavného súdu SR vyplýva, že sám vyslovil nedostatok svojej právomoci
rozhodnúť o sťažnosti, pre ktorú navrhovateľ žiadal prerušiť konania, a preto jeho rozhodnutie o
priloženej sťažnosti nemôže mať význam pre rozhodnutie vo veci samej a nie sú dané ani dôvody na

prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc
vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov
inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.

Odvolací súd v súvislosti s ďalším návrhom navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods.
1 písm. c) O.s.p. dodáva, že ak sa účastník domáha prerušenia konania podľa uvedeného ustanovenia
s tým, že súdu zároveň navrhuje otázky, ktoré majú by Súdnemu dvoru Európskej únie ako predbežné
otázky predložené je súd, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok povinný obrátiť
sa na Súdny dvor Európskej únie, ak považuje vyriešenie takejto otázky za nevyhnutné pre vydanie

jeho rozhodnutia a ak je vyriešenie uvedenej otázky spôsobilé podstatným spôsobom ovplyvniť jeho
rozhodnutie. Súd v danom prípade postupuje ex officio, a teda nie je potrebný ani návrh zo strany
účastníka. Odvolací súd považoval rovnako, ako aj okresný súd navrhované predbežné otázky za
zjavne neopodstatnené a irelevantné vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne
zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúci spor. Aj v prípade, ak by odvolací súd považoval

oprávneným položené otázky za relevantné pre toto konanie, judikatúra Súdneho dvora EU upravuje
výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak
je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok, a to najmä vtedy, ak k danej
otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EU a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej
únie sú súdu úplne jasné (tzv. acte clair (fr.)).

O návrhoch navrhovateľa na prerušenie konania rozhodol preto súd správne, keď pre nesplnenie
zákonných podmienok stanovených v § 109 ods. 1 a 2 O.s.p. jeho návrh zamietol, s ktorým postupom sa
odvolací súd stotožňuje rovnako, ako aj s rozhodnutím okresného súdu o zastavení konania o návrhu
na prerušenie, keď už raz o takom istom návrhu navrhovateľa právoplatne rozhodol.

Odvolací súd s tvrdením navrhovateľa o tom, že okresný súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a v
neprítomnosti jeho právneho zástupcu napriek tomu, že požiadal o zrušenie pojednávania a uviedol
dôležité dôvody s predložením listiny, ktoré tieto preukazovali, nestotožnil. Ak okresný súd prejednal vec
na nariadenom pojednávaní bez účasti navrhovateľa, nie je možné procesný postup okresného súdu

považovať za nesprávny a za rozporný s § 101 ods.2 O.s.p. a ani za taký, ktorý by mal za následok
odňatie možnosti navrhovateľa konať pred súdom. Okresný súd neznemožnil navrhovateľovi realizáciu
jeho procesných práv tým, že vec prejednal a rozhodol bez jeho účasti, pretože o odročenie tohto
pojednávania navrhovateľ súd nepožiadal. Nie je možné súhlasiť s jeho tvrdením, že žiadosť o zrušenie
pojednávaniaježiadosťouojehoodročenie,pretožepreodročeniepojednávaniamusíúčastníksúdneho

konania uviesť dôležitý dôvod, ktorý má za následok jeho odročenie. Okresný súd správne vyhodnotil
dôvod uvedený navrhovateľom v jeho žiadosti o zrušenie pojednávania, a to podanie sťažnosti na
Ústavný súd SR proti rozhodnutiu nadriadeného súdu z dôvodu jeho nesúhlasu za taký, ktorý nespĺňalpodmienky pre odročenie pojednávania, a to aj preto, že rozhodnutie nadriadeného súdu bolo v čase
pojednávania právoplatné a z prejednania a rozhodnutia tejto veci vylúčený nebol.

Nie je podstatná ani ďalšia jeho námietka o tom, že sa nemohol vyjadriť k dôkazom predloženým
odporcom, pretože to, či sa navrhovateľ zúčastní pojednávania a svoje právo vyjadriť sa k veci a ku
skutočnostiam a dôkazom predloženým odporcom využije je výlučne v jeho právomoci. Navrhovateľ
bol na pojednávanie súdom riadne predvolaný, v predvolaní na pojednávanie bol podrobne poučený
o všetkých jeho právach a povinnostiach a keďže neexistoval žiaden dôležitý dôvod na odročenie

pojednávania,oktoréodročenieaninavrhovateľsúdnežiadal,bolpostupokresnéhosúduprivykonávaní
a hodnotení dôkazov správny. Navrhovateľ mal možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými
dôkazmi a stanoviskami, vyjadriť sa k nim a ak sa na súdom nariadené pojednávanie z vlastnej vôle
nedostavil, nesie za takýto prístup zodpovednosť výlučne sám. (rozhodnutie NS SR 1 Cdo 100/2011)

Okresnému súdu nie je možné vytknúť ani procesný postup, ktorým vykonal dokazovanie aj obsahom

exekučného spisu, ktorý sa prejednávanej veci týkal, pretože práve v exekučnom konaní mala vzniknúť
navrhovateľovi ním uvádzaná škoda. Sám navrhovateľ nemal výhrady k tomu, aby rozhodujúce
skutočnosti týkajúce sa nesprávneho úradného postupu nedodržaním 30-dňovej lehoty pre vydanie
rozhodnutia o zmene súdneho exekútora a nerozhodovanie bez zbytočných prieťahov preskúmal, inak
by nemohol vo veci bez takto zisteného skutkového stavu rozhodnúť. Takýmto postupom okresného

súdu nemohlo v žiadnom prípade dôjsť k porušeniu práva navrhovateľa na spravodlivé súdne konanie,
pretožedôkaznápovinnosťjevýlučnenatomúčastníkovi,ktorýporušenieprávatvrdí.Vprávomocisúdu,
ktorý prejednávanú vec rozhoduje je zasa posúdenie významu dôkazov a potreba ich vykonania, pričom
sám zváži, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nie podľa toho, či sú pre rozhodnutie veci potrebné alebo nie. Z
Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich

tvrdení, pričom súd nie je nimi viazaný a nemusí vykonať všetky nimi navrhované dôkazy. Posúdenie
návrhu na vykonanie dokazovania a záver o tom, ktoré z dôkazov súd vykoná a ktoré nie je podľa § 120
ods.1 O.s.p. vecou súdu, a nie účastníkov konania. Podľa judikatúry Ústavného súdu SR do obsahu
základnéhoprávapodľačl.46ods.1ÚstavySRaprávanaspravodlivýprocespodľačl.6ods.1Dohovoru
nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,

aniprávodožadovaťsanímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonanýchdôkazov,resp.toho,abysúdy
preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník
konania (rozhodnutie ÚS SR sp.zn. II.ÚS 3/97 a sp.zn. II.ÚS 251/03).

Z vyššie uvedených dôvodov je preto odvolací súd toho právneho názoru, že navrhovateľovi nebolo

odňaté jeho právo konať pred súdom, ani právo na kontradiktórny súdny proces. Vo veci rozhodol
zákonný a nestranný sudca, preto takýmto postupom nemohlo dôjsť k porušeniu žiadneho jeho práva.

K hmotnoprávnym dôvodom uvádzaným navrhovateľom v odvolaní ohľadom ním uplatneného nároku,
ktorému nebolo vyhovené z dôvodu nepreukázania nesprávneho úradného postupu ako základného

predpokladu pre vznik práva na náhradu škody, ktorý dôvod navrhovateľ ani založil na nedodržaní 30-
dňovej lehoty stanovenej Exekučným poriadkom nesprávne, keďže v § 44 ods. 6 EP v znení platnom do
31.08.2005 nie je pre vydanie rozhodnutia o zmene súdneho exekútora v exekučnom konaní stanovená
žiadna lehota, preto len všeobecná argumentácia o porušení jeho práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov s odkazom na čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase na preukázanie nároku nestačí.
Odvolací súd uvádza, že okresný súd správne dospel k záveru, že v exekučnom konaní k žiadnym
prieťahom nedošlo a exekučný súd ani nekonal tak, že by nebol dodržal zákon a že by bol svojim
postupom zapríčinil vznik škody, ktorú si navrhovateľ v konaní uplatnil. Dĺžka exekučného konania, ktorú
navrhovateľ popísal od doručenia žiadosti o zmenu súdneho exekútora do vydania rozhodnutia, ktorým

exekučný súd žiadosti vyhovel nebola neprimeraná, pretože dovtedy ustanovený súdny exekútor bol
povinný v exekúcii pokračovať dovtedy, kým k zmene súdneho exekútora reálne nedošlo.

Takýtoneštandardnýpostupnavrhovateľa,spočívajúcivneobvyklommnožstvenarazpodanýchnávrhov
na zmenu súdneho exekútora mal za následok, že okresný súd postupne a v primeraných lehotách

vybavoval všetky žiadosti po dôkladnom preskúmaní splnenia podmienok a až po ich preskúmaní mohol
vo veci rozhodnúť.S prihliadnutím na vyššie uvedené okolnosti, keď aj odvolaciemu súdu je z jeho rozhodovacej činnosti
známe hromadné podávanie návrhov nielen na zmenu súdneho exekútora, ale aj na začatie exekúcií a
následne žiadosti súdnych exekútorov o udelenie poverení na vykonanie exekúcií v relatívne krátkom

čase v enormných množstvách, o čom vedel aj navrhovateľ, v dôsledku čoho mal a mohol očakávať, že
tieto budú vybavované postupne, nie je možné lehotu, ktorá uplynula od podania žiadosti navrhovateľa
na zmenu súdneho exekútora do rozhodnutia o nej exekučným súdom v žiadnom prípade posudzovať
ako neprimeranú a nie je možné ju považovať ani za neakceptovateľnú. Odvolací súd nesúhlasí s tým,
že by takáto dĺžka konania na exekučnom súde mala nutne za následok prieťah v súdnom konaní, a

tým porušenie práva účastníka na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pretože exekučný súd
nebol kapacitne schopný vybaviť viac žiadostí, než vybavil (rozhodnutie ÚS SR I. ÚS 42/2001).

V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že tak, ako to vyplýva aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 4Cdo 24/2004 pod termín „postup“ možno subsumovať ako činnosť štátneho orgánu, tak aj jeho
nekonanie (nečinnosť alebo opomenutie). Nesprávny úradný postup nie je v žiadnom právnom predpise

presnedefinovaný,pretovsúladesustálenousúdnoupraxouhomožnodefinovaťtak,žeideoporušenie
právnounormouustanovenéhopredpísanéhopostupuštátnehoorgánu,resp.oporušenieúčelupostupu
štátneho orgánu, ktorý bez ohľadu na to, či súvisí s jeho rozhodovacou činnosťou alebo nie, nenašiel
svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom je zodpovednosťou občianskoprávnou, osobitnou,

ktorá je upravená samostatným zákonom. Základnými predpokladmi jej vzniku, keďže má charakter
objektívnej zodpovednosti je nielen nesprávny úradný postup súdu, ale aj existencia škody a príčinná
súvislosť, ktoré podmienky musia byť splnené súbežne. Bez toho, aby nebol v konaní jednoznačne
preukázaný nesprávny úradný postup, ktorý by mal za následok vznik škody alebo nemajetkovej ujmy
nie je dôvod zaoberať sa vznikom škody a ani príčinnej súvislosti. Keďže v prejednávanej veci nebol

nesprávny úradný postup v konaní exekučného súdu zistený a ani preukázaný, nemohlo dôjsť ani ku
vzniku zodpovednosti štátu za škodu, preto okresný súd správne postupoval, keď aj s prihliadnutím
na zásadu hospodárnosti konania ďalšie predpoklady vzniku zodpovednosti, okrem predpokladu, či
skutočne exekučný súd nesprávne postupoval, keď nedodržal navrhovateľom tvrdenú zákonnú lehotu
a nerozhodol bez zbytočných prieťahov v konaní, neskúmal.

Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie okresného súdu je vo výroku
vecne správne, preto ho podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

Podľa § 224 ods.1 a § 142 ods.1 O.s.p. rozhodol odvolací súd o trovách odvolacieho konania tak, že

ich náhradu odporcovi, ktorý bol v odvolacom konaní plne úspešný nepriznal, pretože si žiadne trovy
neuplatnil.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.