Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, October 25, 2013

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 2CoE/237/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6609212246
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Novotná
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6609212246.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast.: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: H. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom
XXX XX Q. č. XX, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského
úradu Bratislava, Záhradnícka 60, pod sp. zn. EX 8080/09, na vymoženie pohľadávky oprávneného

vo výške 187,21 eura s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec č. k.
6Er/892/2009-23 zo dňa 14. decembra 2011, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Návrh na prerušenie konania zamieta.

II. Uznesenie Okresného súdu Lučenec č. k. 6Er/892/2009-23 zo dňa 14.
decembra 2011 p o t v r d z u j e.

III. Oprávnenému náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Lučenec (ďalej len „exekučný súd“ alebo „prvostupňový súd“) napadnutým uznesením
č.k. 6Er/892/2009-23 zo dňa 14. decembra 2011 vyhlásil exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr.
Rudolfom Krutým pod sp. zn. EX 8080/09 za neprípustnú a zastavil ju. Exekučným titulom, na základe

ktorého sa vedie exekúcia, je rozhodcovský rozsudok zo dňa 10. júna 2009, sp. zn. SR 05390/09, vydaný
Stálym rozhodcovským súdom pri spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom Karloveské
rameno 8, 841 04 Bratislava na základe zmluvy o úvere uzatvorenej medzi oprávneným a povinným dňa
11. augusta 2008, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré v
bode 17. ustanovili, že všetky spory, ktoré vzniknú medzi zmluvnými stranami, budú riešené alternatívne
pred vyššie uvedenýmrozhodcovským súdom, ktorý vydalexekučný titul alebo pred všeobecným súdom

vzmysleObčianskehosúdnehoporiadku,vzávislostiodtoho,kdežalujúcastranapodánávrh.Exekučný
súd odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že uvedenú zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu
podľa § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj „OZ“). Z uvedených dôvodov
predmetný právny vzťah posudzoval aj ako vzťah, ktorý sa riadi aj Smernicou Rady č. 93/13/EHS z 5.
apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „Smernica“), pričom nekalé
podmienky sú podľa článku 6 ods. 1 a podľa článku 3 ods. 1 Smernice také, ktoré neboli individuálne

dohodnuté a medzi ktoré podľa prílohy k nej bod I, písm. q/ patrí aj podmienka, zmyslom alebo
účinkom ktorej je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu
alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené
právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou. Exekučný súd konštatoval, že rozhodcovská doložka v
zmluve o úvere nebola dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej zmluvy. Ďalej bola koncipovaná tak, že formálne

naplnila podmienku uvedenú v bode I. písm. q/ prílohy k Smernici Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Ďalej z povahy samotnej zmluvy o úvere je zrejmé,že subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským alebo civilným
súdom, bude takmer vždy veriteľ, nakoľko miera jeho práv voči druhej zmluvnej strane v súvislosti s
mierov práv a povinností dlžníka zabezpečuje takmer úplnú dominanciu v tomto zmluvnom vzťahu a

minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany dlžníka. Vychádzajúc z ustanovení rozhodcovskej
doložky je zrejmé, že oprávnený koncipovaním daného znenia rozhodcovskej doložky sledoval, aby
spory boli riešené na súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla za účelom minimalizácie jeho
nákladov a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Tým došlo k narušeniu rovnováhy medzi
zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ vzhľadom na značnú vzdialenosť miesta

konania ako aj na svoje majetkové a zárobkové pomery sa dostal do zhoršeného postavenia. Tieto
skutočnosti exekučný súd vyhodnotil tak, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere bola už v čase jej
uzatvorenia neprijateľnou podmienkou, a teda od počiatku neplatnou v zmysle § 53 OZ. Rozhodcovské
konanie sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok
vydaný v takomto konaní nemôže byť riadnym exekučným titulom. Exekučný súd považoval predložený
exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku

brániacu pri vykonávaní exekúcie, preto podľa § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.

Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Odvolateľ uviedol,

že na predmetnú zmluvu o úvere sa nevzťahuje Zákon o spotrebiteľských úveroch, pretože úver bol
povinnému poskytnutý na účel zamestnania. Oprávnený poskytuje úvery klientom ako dlžníkom na
základe zmlúv o úvere uzatváraných v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, a teda v predmetnej
zmluve o úvere súd nemôže posudzovať jednotlivé ustanovenia ako neprijateľné podmienky podľa
§ 53 Občianskeho zákonníka. Odvolateľ ďalej poukázal na znenie rozhodcovskej doložky a uviedol,

že zmluvné strany sa dohodli na tzv. alternatívne určenej právomoci súdu na riešenie sporov. Ide o
tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku. Podľa odvolateľa sú alternatívne rozhodcovské doložky právne
prípustné, a to jednak v zmysle vnútroštátneho práva, ale aj európskeho práva. V predmetnej veci
rozhodcovské konanie prebiehalo podľa rozhodcovskej doložky plne v súlade a na základe zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZRK“). Odvolateľ tiež

uviedol, že aktuálna judikatúra ESD už nechráni spotrebiteľa, ktorý bol vo veci samej úplne pasívny a
pokiaľ exekučný súd argumentuje rozhodnutím ESD vo veci Oceáno Gruppo Editorial, toto rozhodnutie
sa vôbec netýka rozhodcovského konania a už vôbec tzv. nevýlučnej rozhodcovskej doložky. Odvolateľ
na záver uviedol, že slovenský súd nemôže Smernicu Rady č. 93/13/EHS používať ako prameň práva,
ale musí na riešenie sporu aplikovať príslušný právny predpis, v ktorom je táto smernica obsiahnutá.

Odvolateľ navrhol, aby súd napadnuté uznesenie zrušil.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením zo dňa 28. septembra 2012, č.k.
2CoE/204/2012-34, napadnuté uznesenie exekučného súdu potvrdil. Oprávnený podal voči tomuto
uzneseniu odvolacieho súdu dovolanie. Na základe dovolania oprávneného Najvyšší súd Slovenskej

republiky uznesením zo dňa 21. marca 2013, sp.zn. 5 Oboer 4/2013 uznesenie Krajského súdu v
Banskej Bystrici zo dňa 28. septembra 2012, č.k. 2CoE/204/2012-34 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. V odôvodnení predmetného uznesenia Najvyšší súd SR uviedol, že sa zaoberal námietkou
oprávneného, podľa ktorej odvolací súd nerešpektoval návrh oprávneného na prerušenie konania
postupom podľa § 109 ods.1 písm. c/ O.s.p., rozhodol iba o odvolaní bez uvedenia dôvodu, prečo sa

návrhom oprávneného na prerušenie konania vôbec nezaoberal. Z obsahu spisu vyplýva, že návrh
oprávneného dišiel exekučnému súdu 7. septembra 2012 a odvolací súd rozhodol uznesením zo dňa
28. septembra. Ak odvolací súd nerozhodol o „Návrhu na prerušenie konania postupom podľa ust.
§ 109 ods.1 písm. c/ O.s.p. a čl.267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k
podanému odvolaniu“ bez toho, aby boli splnené podmienky na takýto postup, odňal oprávnenému

týmto rozhodnutím možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Vzhľadom na uvedené
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odvolacieho súdu v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Dovolací súd súčasne uviedol, že v novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o
trovách pôvodného a dovolacieho konania.

Po vrátení veci Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu danom § 212
ods. 1 O.s.p. , bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., a napadnuté uznesenie súdu
prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.Zo spisu vyplýva, že dňa 7. septembra 2012 bolo exekučnému súdu doručené podanie označené ako
Návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o
fungovaní EÚ (ďalej len „ZFEÚ“) a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu. Návrh na

prerušenie konania odôvodnil oprávnený potrebou, aby Súdnemu dvoru Európskej únie boli predložené
tri prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách v nasledovnom znení:
1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje

rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?
2. V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1
prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred

stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobunasúdestým,žeakktorákoľvekzozmluvnýchstránpodážalobunavšeobecnomsúde,považuje
sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním

žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v
súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu daná právomoc rozhodcovského súdu?
3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu Rady 93/13/
EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 ZFEÚ Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa

týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie.
Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti
ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny

orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm c/ O.s.p. žiadal odvolací
súd, aby Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 ZFEÚ predložil tri prejudiciálne otázky, z ktorý
prvá znie tak, či sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice vykladať tak, že za každých

okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky
prostredníctvom rozhodcovských súdov. Odvolací súd považuje v prvom rade za potrebné uviesť, že
exekučný súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o všeobecnom zákaze rozhodovať
spory zo spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní. Právny poriadok Slovenskej republiky umožňuje v
rozhodcovskom konaní riešenie aj takých sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov. Uvedené

všaknevylučujeskúmaniekonkrétnejrozhodcovskejdoložky(zmluvy),atozhľadiskakritériíochranného
režimu zákazu neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Rozhodcovskú
doložku v predmetnej veci prvostupňový súd preskúmal so záverom o jej neprijateľnosti, s ktorým
sa odvolací súd stotožnil. Vo svetle uvedeného považuje odvolací súd navrhovanú prvú otázku za
zjavne neopodstatnenú a irelevantnú. Navrhovaná druhá otázka z hľadiska správnosti rozhodnutia a

prijatého právneho názoru podľa názoru odvolacieho súdu nie je zásadná a jej zodpovedanie nemá
reálny dosah na prebiehajúce konanie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je rozhodnúť
konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu, ale zabezpečiť jednotný výklad
komunitárneho práva, ku ktorej potrebe druhá otázka odvolateľa podľa názoru odvolacieho súdu
nesmeruje. Smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v

jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských
zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Ak však príslušný súd pri aplikovaní všeobecných
predpokladovpreposudzovaniezmluvnýchpodmienok(obsiahnutýchvčl.3Smernice,ktorésapremietli
aj do ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) dospeje k záveru, že konkrétna zmluvná podmienkaspôsobujenerovnováhuvprávachapovinnostiachzmluvnýchstránkuškodespotrebiteľa(vneprospech
spotrebiteľa), pričom takáto podmienka nebola dojednaná individuálne, je potrebné považovať ju za
neprijateľnú. V súvislosti s treťou otázkou odvolací súd poukazuje na ustálenú judikatúru Súdneho

dvora EÚ (rozsudok vo veci Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL C-168/05 a vo veci Oceáno
Grupo Editorial a Salvat Editores C-240-98 až c-244/98), ktorá pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia
posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak konajúci súd
dospeje k záveru o nekalosti zmluvnej podmienky, je povinný z uvedeného vyvodiť všetky relevantné
dôsledky, ktoré z toho vyplývajú, t.j. aj zastaviť exekučné konanie vedené na vymoženie pohľadávky

veriteľa voči spotrebiteľovi.

Z uvedených dôvodov odvolací súd nepovažuje za potrebné predložiť oprávneným navrhované
predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora
mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu
sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný

prostriedok, a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ a ak
výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a
zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire
ako aj s doktrínou acte clairé. Na základe uvedených skutočností odvolací súd návrh oprávneného
na prerušenie konania zamietol. Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného

poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť
zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného
konania.

Zo spisu odvolací súd ďalej zistil, že oprávnený sa v tomto konaní domáha vykonania exekúcie na

vymoženie pohľadávky 187,21 Eur (5 639,89 Sk) s úrokom z omeškania vo výške 0,25% denne z dlžnej
sumy 179,25 Eur (5 400,09 Sk) od 20. novembra 2008 do zaplatenia, trov predchádzajúceho konania
107,24 Eur (3 230,72 Sk) a trov exekúcie oprávneného na podklade rozhodcovského rozsudku ako
exekučného titulu. Pohľadávka vznikla zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX uzatvorenej medzi oprávneným
a povinným dňa 11. augusta 2008. Oprávnený a povinný sa podľa článku 17. Všeobecných podmienok

poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou predmetnej zmluvy, dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú
z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené a) pred Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské
rameno 8, 841 04 Bratislava, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, b) pred
príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho

predpisu. Zmluvné strany sa dohodli, že ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie
akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako
aj sporu, ktorý vznikne z dohody o vyplnení zmenky zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a uplatnenie
práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom
súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzujúcu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie

tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský
súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského
súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na

podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených.

Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 1 ods. 2 písm. e) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení
zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“) v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej
zmluvy sa zákon nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru do hodnoty dohodnutej v slovenských

korunách zodpovedajúcej 200,- Eur a nad hodnotu v slovenských korunách zodpovedajúcu 20 000,-
Eur; ak je na rovnaký účel uzavretých viac zmlúv o spotrebiteľskom úvere medzi tým istým veriteľom a
spotrebiteľom, súhrn všetkých zmlúv o spotrebiteľskom úvere sa považuje za jediný spotrebiteľský úver.Podľa § 3 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia predmetnej
zmluvy spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon
zamestnania, povolania alebo podnikania.

Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy spotrebiteľ je
osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej
činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Odvolací súd preskúmal správnosť napadnutého rozhodnutia výlučne z hľadiska dôvodov uvedených
v odvolaní.

Z citovaných ustanovení § 1 ods. 2 a § 3 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že zmluva o
úvere uzatvorená medzi oprávneným a povinným, ktorou sa oprávnený zaviazal poskytnúť povinnému
úver vo výške 5 000,- Sk (165,97 Eur) na výkon zamestnania, je zmluvou, na ktorú sa nevzťahuje Zákon

o spotrebiteľských úveroch.

Odvolateľ v odvolaní správne tvrdí, že v danom prípade nejde o zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa
Zákona o spotrebiteľských úveroch, keďže podľa § 3 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch v
znení účinnom ku dňu uzatvorenia predmetnej úverovej zmluvy, spotrebiteľom na účely tohto zákona je

fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania. Podľa
predloženej zmluvy o úvere uzatvorenej medzi oprávneným a povinným bol povinnému poskytnutý úver
na výkon zamestnania. Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že aj v prípade, ak sú
finančné prostriedky na základe zmluvy o úvere poskytnuté na výkon zamestnania alebo povolania a na
predmetnúzmluvusataknevzťahujeZákonospotrebiteľskýchúveroch,neznamenáto,žetakátozmluva

nemôže patriť do kategórie spotrebiteľských zmlúv v zmysle právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv
obsiahnutej v Občianskom zákonníku. Podľa Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.2008 je
v zmysle § 52 ods. 1 spotrebiteľskou zmluvou každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára
dodávateľ so spotrebiteľom, pričom podľa ods. 4 tohto ustanovenia spotrebiteľ je osoba, ktorá pri
uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej

podnikateľskejčinnosti.Ztýchtoustanovenívyplýva,žepredmetnázmluvasíceniejeúverovouzmluvou,
ktorá sa riadi Zákonom o spotrebiteľských úveroch, avšak napriek tomu je spotrebiteľskou zmluvou v
zmysle § 52 Občianskeho zákonníka. Úverové zmluvy sa v zmysle § 261 ods. 3 zákona č. 513/1991
Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“) riadia Obchodným zákonníkom. Obchodný
zákonník neobsahuje žiadnu úpravu spotrebiteľských vzťahov, a preto sa na spotrebiteľské vzťahy v

zmysle§1ods.2Obchodnéhozákonníkavzťahujúpredpisyobčianskehopráva,t.j.Občianskyzákonník.
Exekučný súd preto správne posúdil vzťah medzi oprávneným a povinným ako vzťah spotrebiteľský.

Odvolateľ v odvolaní vyjadril nesúhlas s názorom prvostupňového súdu týkajúcim sa posúdenia
rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky zakladajúce výlučne právomoc

rozhodcovského súdu. Namietal, že v danom prípade ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku, ktorá
umožňuje každej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď cestou rozhodcovského konania alebo
súdneho konania.
Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-40/08, v odôvodnení
ktorého súd podal výklad Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v

spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“), a to tak, že: „Smernica sa má vykladať v tom zmysle,
že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý
bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami
potrebnými na tento účel preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve
uzatvorenej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných

pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej
povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného
vnútroštátnehoprávavyplývajú,scieľomzabezpečiť,abyspotrebiteľneboluvedenoudoložkouviazaný.“

Rozhodcovský rozsudok má podľa § 35 ZRK pre účastníkov konania účinky ako právoplatný

rozsudok. Podľa ZRK to platí pre rozhodnutia vydané rozhodcovským súdom v konaní podľa ZRK.
Rozhodcovskému súdu však jeho kompetencia rozhodovať majetkové spory neplynie priamo zo zákona,
ale rozhodcovský súd ju získa až na základe dohody medzi účastníkmi sporu v rozhodcovskej zmluve.
Z tohto dôvodu je pre posúdenie, či súdu bol alebo nebol predložený exekučný titul, nevyhnutnousúčasťou prieskumu zisťovanie, či bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe rozhodcovskej zmluvy
dohodnutejčiužvoformeosobitnejzmluvy,alebodoložkykinejzmluve.Pokiaľrozhodcovskázmluvatrpí
absolútnou neplatnosťou, ide o právny úkon, ktorý neexistuje a pokiaľ bol vydaný na základe takéhoto

právneho úkonu rozhodcovský rozsudok trpí neúčinnosťou, nakoľko rozhodcovskému súdu chýbala
právomoc na vydanie rozhodnutia. Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva
z bodu 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy,
exekučný súd správne právne posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej
zmluve. Podstatnou skutočnosťou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je

skutočnosť, že táto podmienka vyvoláva značnú nerovnováhu medzi zmluvnými stranami v neprospech
spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný
titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporov štátnym súdom, ak dodávateľ
ešte pred spotrebiteľom podal žalobu u rozhodcu. Súčasne táto podmienka nebola so spotrebiteľom
individuálne dohodnutá, čo vyplýva z jej zaradenia do všeobecných podmienok poskytnutia úveru
vopred pripravenej zmluvy. Celkom zjavne tak spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej

formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Odvolací súd navyše
zastáva názor, že už samotná forma, v akej sú zmluvné dojednania napísané - a to drobným ťažko
čitateľným, resp. takmer nečitateľným, husto popísaným textom - už sama o sebe podstatne sťažuje
reálne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní v takomto texte obsiahnutými. Takto vnútená
podmienka, ktorá sa netýka priamo predmetu zmluvy a zvyšuje nerovnováhu medzi dodávateľom a

spotrebiteľom, je neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 OZ, na základe ktorého je potrebné túto
rozhodcovskú doložku vyhodnotiť ako absolútne neplatný právny úkon. Odvolací súd k tomu dodáva,
že v tomto prípade je nepochybné, že rozhodcovská zmluva bola spotrebiteľovi vnútená tak, že bola
ako doložka zapracovaná do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru na zadnej strane formulára
zmluvy. Spotrebiteľ teda ak chcel od dodávateľa získať predmet zmluvy, kvôli ktorému zmluvu uzatváral,

nemalinúmožnosť,nežtútopodmienkuprijať.Užtátoskutočnosťzvyšujenerovnováhuvovzťahumedzi
dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Konečne, rozhodcovské konanie je založené
práve na tom, že zmluvné strany sa spoločne dohodnú na výbere osôb (súdu), ktorých objektívnosti
a úsudku dôverujú. Naopak, ak dodávateľ spotrebiteľovi vnucuje rozhodovanie sporu jednostranne
určeným rozhodcom, tak ako to vyplýva z formulára predtlače predmetnej úverovej zmluvy, spôsobuje

tým značnú nerovnováhu vo vzájomných vzťahoch medzi ním a konkrétnym spotrebiteľom. Exekučný
súd preto správne vyhodnotil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1
OZ. Neprijateľné podmienky sú v zmysle § 53 ods. 5 OZ účinného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere
neplatné.

Podľa § 205 ods. 3 O. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Uplynutím lehoty na odvolanie zaniká možnosť odvolateľa
upravovať nielen rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, ale aj dopĺňať dôvody odvolania. Na základe
uvedeného sa odvolací súd nezaoberal dôvodmi odvolania doplnenými v podaní oprávneného zo dňa
7. septembra 2012.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd napadnuté uznesenie exekučného súdu podľa
§ 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Náhradu trov konania odvolací súd oprávnenému nepriznal s prihliadnutím na výsledok konania, v

ktorom oprávnený nebol úspešný. Odvolací súd svojim rozhodnutím potvrdil uznesenie súdu prvého
stupňa o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o jej zastavení a súčasne zamietol návrh oprávneného
na prerušenie konania podaný v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.