Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, July 21, 2015

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 17C/380/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113220651
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Kačmár

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2015:3113220651.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín v právnej veci navrhovateľa: CETELEM SLOVENSKO, a.s., so sídlom v Bratislave,

ul. Panenská 7, IČO: 35 787 783, zastúpený JUDr. Helenou Strachotovou, usadenou euroadvokátkou,
so sídlom Hviezdoslavova 7, Martin, proti odporcom: 1. H. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. nad T., O. I XX/
XX, 2. N. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. nad T., O. I XX/XX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane
odporcov: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom v Prešove, Nám. legionárov 5,
IČO: 42176778, zastúpený JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom so sídlom v Stropkove, ul. Nám. SNP
7, o zaplatenie 2.343,75 eur s príslušenstvom, sudcom JUDr. Erikom Kačmárom, takto

r o z h o d o l :

I. Odporcovia v 1. a 2. rade s ú p o v i n n í zaplatiť navrhovateľovi spoločne a nerozdielne sumu 508,56

eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne z tejto sumy od 22.10.2014 do zaplatenia.

II. Súd návrh vo zvyšnej časti z a m i e t a .

III. Odporcom v 1. a 2. rade súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

IV. Vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcov súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresnému súdu Trenčín bol dňa 13.08.2013 doručený návrh navrhovateľa zo dňa 05.08.2013, ktorým

sa proti odporcom domáha, aby súd rozhodol o splnení povinnosti odporcov v 1. a 2. rade zaplatiť
navrhovateľovi sumu 2.343,75 eur spolu s príslušenstvom, a to úrokom vo výške 13,88 % ročne zo sumy
2.174,64,56 eur od 05.11.2012 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy
2.343,75 eur od 04.12.2012 do zaplatenia. Takisto si uplatnil aj právo na náhradu trovy konania.

Dňa 28.01.2015 navrhovateľ súdu doručil písomné doplnenie návrhu. Z návrhu a jeho doplnenia je
zrejmé, že navrhovateľ sa proti odporcom domáha zaplatenia dlhu z poskytnutého úveru vo výške

100.000,-Sk, teda 3.319,39 eur na základe Zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru zo dňa
19.11.2008. Na základe tejto zmluvy sa odporcovia zaviazali, že navrhovateľovi vrátia poskytnutý úver v
sume 3.319,39 eur spolu so zmluvnými úrokmi vo výške 1.510,61 eur a poplatkami za poistenie úveru v
sume 336,59 eur. Túto sumu spolu vo výške 5.166,60 eur boli odporcovia povinní zaplatiť navrhovateľovi
v 60 mesačných splátkach vo výške 86,11 eur, teda 2.594,-Sk. Úver mal byť pri pravidelnom splácaní
splatený ku dňu 15.01.2014. Výška úroku bola dohodnutá 13,88 % ročne. Odporcovia uhradili iba sumu
v celkovej výške 2.810,83 eur do výpovede úverovej zmluvy. Táto suma bola použitá na úverovú istinu v

sume1.144,75eur,nazmluvnéúrokyvsume1.282,16eur,napoplatkyza poistenievovýške218,79eur,
na poplatok za odoslanú upomienku v sume 3,32 eur, na poplatok za vstup pohľadávky do vymáhania
v sume 89,61 eur, na zmluvné pokuty v sume 13,78 eur, na poplatky za odklad dlžnej sumy v sume
24,72 eur a na náklady spojené s uplatnením pohľadávky v sume 33,70 eur. S ohľadom na skutočnosť,že odporcovia prestali úver splácať, zaslal navrhovateľ odporcom výpoveď zo zmluvy o spotrebiteľskom
úvere. Úver sa stal splatným dňom 04.12.2012. kedy bola zásielka vrátená navrhovateľovi späť.
Podľa čl. V.-5 Všeobecných podmienok je výpoveď zo zmluvy potrebné vykonať formou doporučeného

listu. Výpoveď nadobúda účinnosť okamihom jej doručenia druhej strane. Preto si uplatnil aj úroky z
omeškania vo výške 0,08 % denne z dlžnej sumy. Dlžná suma pozostáva z neuhradenej úverovej istiny
v sume 2.343,75 eur, neuhradených zmluvných úrokov v sume 100,55 eur, poplatkov za poistenie úveru
v sume 33,66 eur a nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 34,90 eur. Po výpovedi z
úverovej zmluvy odporcovia neuhradili nič.

V priebehu konania podaním zo dňa 30.09.2013 vstúpil do konania vedľajší účastník, Združenie na
ochranu občana spotrebiteľa HOOS, a to na stranu odporcov. Vedľajší účastník je združenie pôsobiace
na ochranu práv spotrebiteľov. Hlavnou náplňou činnosti tohto združenia je zastupovanie spotrebiteľov
a ich podpora formou vedľajšieho účastníctva v konaní, zastupovanie spotrebiteľov v konaní správnych
a kontrolných orgánov. Vedľajší účastník je v konaní zastúpený advokátom. Vstup vedľajšieho účastníka

bol navrhovateľovi aj odporcom riadne oznámený. Dňa 31.10.2013 bolo súdu doručené podanie
vedľajšieho účastníka, obsahom ktorého je jeho vyjadrenie. Má za to, že v zmluve o úvere absentujú
zákonom požadované náležitosti, najmä údaj o konečnej splatnosti úveru, preto je potrebné považovať
úver za bezúročný a bez poplatkov podľa § 4 ods.3 zák.č. 258/2001 Z.z.. Preto navrhol, aby súd vyhovel
návrhu len v časti, ktorá predstavuje rozdiel medzi poskytnutými finančnými prostriedkami a tými, ktorí

odporcovia vrátili.

Dňa 28.01.2015 doručil právny zástupca navrhovateľa spolu s doplnením podania aj námietku proti
vstupu vedľajšieho účastníka do konania, o ktorej súd rozhodol uznesením zo dňa 03.02.2015 tak,
že vedľajšie účastníctvo vedľajšieho účastníka v konaní je prípustné. Toto uznesenie nadobudlo

právoplatnosť dňa 21.05.2015 po tom, čo ho v odvolacom konaní potvrdil uznesením zo dňa 23.04.2015
Krajský súd v Trenčíne.

Odporcom bol návrh doručený zhodne dňa 21.10.2014, pričom odporcovia na doručený návrh
nereagovali.

Za účelom rozhodnutia o návrhu súd nariadil pojednávania, ktorého sa zúčastnila iba odporkyňa v 1.
rade. Navrhovateľ, resp. jeho právna zástupkyňa svoju neúčasť na ňom písomne vopred ospravedlnila.
Zároveň súhlasila s vykonaním pojednávania v jej neprítomnosti. Rovnaký súhlas udelil aj vedľajší
účastník vo svojom písomnom vyjadrení k návrhu. Odporca v 2. rade svoju neúčasť na pojednávaní

ospravedlnil prostredníctvom odporkyne v 1. rade.

Na pojednávaní odporkyňa v 1. rade uviedla, že si je vedomá svojho dlhu v celom rozsahu a chcela by
sa s navrhovateľom nejako dohodnúť. V súčasnosti sú proti nej vedené tri exekúcie. Spôsobom vedenia
exekúcie sú zrážky zo mzdy. Po vykonaní zrážok jej zostane suma približne 186 eur. Na odporcu v 2.

rade nie je vedená žiadna exekúcia, nakoľko sa snaží zaplatiť dlhy sama. Celková výška dlžnej sumy
je približne 4.500 eur. V súčasnosti býva spolu s manželom v podnájme, manžel je riadne zamestnaný.
V minulosti prišla aj o nehnuteľnosti v jej vlastníctve. Manželov príjem v súčasnosti je približne 400 eur
v čistom. Nasporené peniaze v súčasnosti nemajú žiadne.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi, a to: výpoveďou zo zmluvy o
spotrebiteľskom úvere zo dňa 09.11.2012, Zmluvou o poskytnutí spotrebiteľského úveru, Všeobecnými
podmienkami na rubovej strane úverovej zmluvy a potvrdením o prijatí splátok zo dňa 08.07.2014. Po
takto vykonanom dokazovaní súd zistil tento pre rozhodnutie o návrhu podstatný skutkový stav:

Navrhovateľ dňa 19.11.2008 uzatvoril s odporcami úverovú zmluvu, Zmluvu o poskytnutí
spotrebiteľskéhoúveru,nazákladektorejposkytolodporcombezúčelovýúvervcelkovejsume100.000,-
SK, teda 3.319,39 eur. Medzi účastníkmi tejto zmluvy bolo okrem iného dohodnuté najmä to, že
odporcovia úver splatia v 60 mesačných splátkach vo výške 86,11 eur. Prvá splátka bola splatná dňa
15.02.2009. Termín konečnej splatnosti uvedený nebol. Ročná úroková sadzba bola dohodnutá vo

výške 13,88 %. RPMN bola uvedená vo výške 20,16 % a priemerná RPMN bola uvedená vo výške
22,21 %. Celkové náklady odporcov boli uvedené vo výške 1.913,30 eur. Odporcovia titulom splácania
úveru zaplatili navrhovateľovi celkovo sumu 2.810,83 eur. Listom zo dňa 09.11.2012, označeným ako
Výpoveďou zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 42668386249001 navrhovateľ odporcov vyzval nazaplatenie dlžnej sumy dňom účinnosti výpovede. Týmto dňom začne účtovať úrok z omeškania z dlžnej
sumy.

Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa § 499 Obchodného zákonníka za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné

prostriedky možno dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa.

Podľa§261ods.3písm.d)Obchodnéhozákonníka,vzneníúčinnomvčasevznikuzáväzkovéhovzťahu,
touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy: zo zmluvy o
úvere ( § 497).

Podľa § 52 ods.1 až 4 Občianskeho zákonníka v účinnom znení, spotrebiteľskou zmluvou je každá
zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,

sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej

činnosti.

Podľa § 582 ods.1 Občianskeho zákonníka ak je dojednaná zmluva na dobu neurčitú, ktorej predmetom
je záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť, alebo záväzok zdržať sa určitej činnosti alebo strpieť
určitú činnosť a ak zo zákona alebo zo zmluvy nevyplýva spôsob jej výpovede, možno zmluvu vypovedať

v lehote troch mesiacov ku koncu kalendárneho štvrťroka.

Podľa § 48 ods.1, ods.2 Občianskeho zákonníka od zmluvy môže účastník odstúpiť, len ak je to v tomto
alebo v inom zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Odstúpením od zmluvy sa zmluva od
začiatku zrušuje, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak.

Podľa § 457 Občianskeho zákonníka ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov
povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.

Podľa § 53 ods.11 Občianskeho zákonníka ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy uzavretej na dobu

neurčitú, podľa ktorých si dodávateľ finančných služieb podľa osobitného predpisu vyhradzuje právo z
vážnehoobjektívnehodôvodujednostranneabezposkytnutiavýpovednejlehotyvypovedaťtútozmluvu,
sa nepovažujú za neprijateľnú podmienku podľa odseku 4 písm. g), ak ide o vážny objektívny dôvod,
ktorý dodávateľ nezapríčinil, nemohol predvídať ani odvrátiť a ktorý dodávateľovi bráni v plnení tejto
zmluvy,pričomdodávateľsavtejtozmluvezaviazal,žeovypovedaníadôvodevypovedaniatejtozmluvy

bez zbytočného odkladu písomne informuje spotrebiteľa.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov,
v znení účinnom v čase vzniku záväzkového vzťahu, ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“

tento zákon upravuje niektoré podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním
spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa.

Podľa § 2 písm.a/ zákona o spotrebiteľských úveroch, na účely tohto zákona sa rozumie

zmluvou o spotrebiteľskom úvere dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme.Podľa § 4 ods. 2 písm. g/, i/ zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem
všeobecných náležitostí musí obsahovať konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru, výšku, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

Podľa § 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch pri nesplnení podmienok podľa odseku 2 je
zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe a) poskytnutý spotrebiteľský
úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo b) dodaný tovar, alebo poskytnutá služba. Ak však zmluva o
spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý

úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

Podľa § 365 ods.1 Obchodného zákonníka dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok,
a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom.

Podľa § 369 ods.1 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku

alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania dohodnuté v zmluve. Ak úroky
z omeškania neboli dohodnuté, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania podľa predpisov občianskeho
práva. Ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky
z omeškania najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva.

Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ
právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

Podľa § 3 ods.1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia
ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu.

Vzhľadom k vyššie citovaným ustanoveniam zákonov a zistenému skutkovému stavu súd rozhodol tak,
že návrh navrhovateľa v časti zamietol a v časti mu vyhovel. Úverová zmluva, ktorú uzatvoril navrhovateľ
s odporcami ako spotrebiteľmi, je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 Občianskeho zákonníka, pretože
pri ich uzatváraní navrhovateľ konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti a odporcovia sú
fyzickými osobami a nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej

činnosti. Takáto úverová zmluva je zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere, nakoľko na základe
nej boli odporcom poskytnuté peňažné prostriedky vo forme úveru. Tým sa pri rozhodovaní o návrhu
navrhovateľa otvoril priestor pre aplikáciu § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré predstavujú
základný právny rámec ochrany spotrebiteľa, popri ostatných právnych predpisoch. Napríklad podľa
zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa alebo zákona o spotrebiteľských úveroch.

V konaní nebolo sporné, že k uzavretiu úverovej zmluvy došlo, a že na jej základe bol poskytnutý
odporcom úver vo výške 3.319,39 eur. Takisto z dokazovania vyplynulo a odporcovia túto skutočnosť
nepopreli, že titulom splácania úveru vrátili navrhovateľovi celkovo sumu 2.810,83 eur. Podľa úverovej
zmluvy mal byť úver splatený v 60 splátkach vo výške 86,11 eur. Prvá splátka mal byť zaplatená

dňa 15.02.2009. Pri počte splátok tak mal byť dlh splatený do 15.01.2014. Navrhovateľ na porušenie
povinnosti odporcov na riadne splácanie úveru reagoval listom zo dňa 09.11.2012, označeným ako
Výpoveď zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 42668386249001. V ňom uviedol, že predmetnú úverovú
zmluvu vypovedá s účinnosťou ku dňu doručenia druhej strane, pričom účinnosťou výpovede sa stáva
úver splatným v celom rozsahu. Týmto dňom začne účtovať úrok z omeškania z dlžnej sumy.

V prvom rade sa súd zaoberal týmto jednostranným právnym úkonom navrhovateľa. V súvislosti s tým je
potrebné ustáliť, či výpoveďou zo dňa 09.11.2012 došlo k zrušeniu zmluvy o pôžičke a s akými účinkami.
Tento právny úkon navrhovateľ označil ako výpoveď zo zmluvy. Súd v tejto súvislosti uvádza, že právne
úkony sa posudzujú podľa ich obsahu a nie podľa ich označenia. Po posúdení obsahu tohto právneho

úkonu súd konštatuje, že sa nejedná o výpoveď zo zmluvy, ktorá by mala účinky do budúcnosti (ex nunc),
ale o odstúpenie od zmluvy s účinkami od počiatku (ex tunc). Táto skutočnosť má potom rozhodujúci
vplyv na ustálenie toho, či navrhovateľovi patrí právo na zmluvné plnenie, okrem iného aj na úroky a
poplatky.Navrhovateľ dal výpoveď zo zmluvy, pričom sa v nej neodvolal na žiadne zmluvné dojednanie. Z
úverovej zmluvy, ktorá upravuje spôsob skončenia zmluvy je zrejmé, že navrhovateľ, nie je oprávnený

úverovú zmluvu vypovedať na základe žiadneho jej ustanovenia, ale môže od nej odstúpiť. Podľa bodu
IV.-4.-1. úverovej zmluvy je oprávnený zmluvu vypovedať iba klient, a to kedykoľvek. Navrhovateľ je
oprávnený od zmluvy odstúpiť a to podľa bodu III.-6.-6.1 úverovej zmluvy (označený ako Doba trvania
úverovej zmluvy a odstúpenie od úverovej zmluvy). Možnosť výpovede úverovej zmluvy navrhovateľom
nevyplýva ani zo zákona. Podľa ustanovenia citovaného § 582 ods.1 Občianskeho zákonníka vyplýva,

že vypovedať možno zmluvu dojednanú na dobu neurčitú, ktorej predmetom je záväzok na nepretržitú
alebo opakovanú činnosť, alebo záväzok zdržať sa určitej činnosti alebo strpieť určitú činnosť. V danom
prípade však o zmluvu na dobu neurčitú nešlo. Okrem iného je v nej výslovne uvedené, že je uzatvorená
na dobu trvania záväzkov z nej vyplývajúcich. Vzhľadom k uvedenému súd konštatuje, že právny úkon
navrhovateľa, označený ako výpoveď zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 42668386249001 nie je
výpoveďou zo zmluvy, ale je odstúpením od úverovej zmluvy.

Navrhovateľ ďalej tvrdí, že toto odstúpenie od zmluvy, resp. ním označená výpoveď, bola odporcom
riadne doručená. Toto tvrdenie však navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal. K návrhu pripojil aj
listinný dôkaz, ktorý sa nachádza v spise na rubovej strane č.l. 4, obsahom ktorého je kópia zadnej
strany nejakej neurčitej zásielky. Po posúdení jej obsahu súd konštatuje, že z tohto listinného dôkazu

nie je možné žiadnym spôsobom vyvodiť o akú zásielku ide a komu mala byť adresovaná. Tento listinný
dôkaz je vzhľadom na jeho obsah úplne irelevantný. Navrhovateľ takisto nepreukázal, že by odporcom
nejakú zásielku vôbec doručoval, tobôž, že ju aj doručil. Naopak súd má za preukázané, že tento list
bol odporcom doručený až v tomto konaní spolu s návrhom na začatie konania dňa 21.10.2014 ako
jeho príloha.

Jedným z právnych dôsledkov odstúpenia od úverovej zmluvy je podľa § 48 ods.2 Občianskeho
zákonníka jej zrušenie od začiatku s tým, že veriteľ je oprávnený požadovať vrátenie toho, čo na jej
základe odporcom ako dlžníkom poskytol, teda poskytnutú sumu peňažných prostriedkov. Nemôže
požadovať žiadne zmluvné plnenia, teda úroky, poplatky, platby a pod.. Preto súd návrh v časti, ktorá

prevyšuje nevrátenú časť istiny, zamietol.

Vsúvislostisaplikovanímuvedenéhoustanovenia§48ods.2Občianskehozákonníkasúduvádza,žesa
riadil aj ustanovením § 52 ods.2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,

použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Na všetky právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka,
aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Záväzkový vzťah medzi navrhovateľom a
odporcami je obchodným záväzkovým vzťahom. V prípade zmluvy o úvere ide o absolútny obchod (§
261 ods. 3, resp. ods.6 s účinnosťou od 01.02.2013 Obchodného zákonníka). Ide o označenie právnej

teórie a súdnej praxe pre záväzkový vzťah, ktorý sa vždy riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka
bez ohľadu na povahu účastníkov tohto záväzkového vzťahu. Medzi takého záväzkové vzťahy patrí
vzťah založený zmluvou o úvere (§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka). Teda tu nie rozhodujúci subjekt,
ale objekt tohto záväzkového vzťahu. Korigujúcim ustanovením však v prípade spotrebiteľských zmlúv,
resp. spotrebiteľského vzťahu, ktorým je aj prejednávaný prípad, je už vyššie spomínané ustanovenie

§ 52 ods.2 Občianskeho zákonníka. Právna úprava týkajúca sa spotrebiteľských zmlúv obsiahnutá v
uvedených ustanoveniach Občianskeho zákonníka, je vo vzťahu k úprave zmluvného záväzkového
práva obsiahnutej v Obchodnom zákonníku špeciálnou právnou úpravou, upravujúcou spotrebiteľské
zmluvy. Zákonodarca s účinnosťou od 01.04.2015 (zákonom č. 102/2014 Z.z.) precizoval ustanovenie
§ 52 ods.2 Občianskeho zákonníka tak, že do tohto ustanovenia zapracoval aj znenie, že na všetky

právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Uvedenou novelizáciou sa akákoľvek
pochybnosť (možnosť iného výkladu, iného pochopenia znenia tohto ustanovenia) o tom odstránili. Súd,
aplikujúc v rozhodovaní vyššie uvedené právne predpisy, preto musel rozhodnúť o návrhu navrhovateľa
za použitia ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré sú v porovnaní s právnou úpravou účinkov

odstúpenia od zmluvy podľa Obchodného zákonníka, na prospech odporcov (spotrebiteľov).

Ak by súd nezamietol časť návrhu pre vyššie uvedené dôvody, zamietol by ho aj pre skutočnosť, na
ktorú poukazoval vedľajší účastník na strane odporcov, a to že predmetný úver je potrebné považovaťza bezúročný a bez poplatkov podľa § 4 ods.3 zákona o spotrebiteľských úveroch. Je tomu tak preto,
že v úverovej zmluve absentuje údaj o konečnej splatnosti úveru. V tejto súvislosti súd poukazuje napr.
aj na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, sp.zn. 5Co/46/2013 zo dňa 24.09.2013, v ktorom tento súd

v skutkovo obdobnej veci, ktorá sa týkala navrhovateľa, uviedol, že pokiaľ zmluva neobsahuje všetky
potrebné náležitosti podľa ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch, považuje sa
poskytnutý spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov. Námietky navrhovateľa, že k dátumu
konečnej splatnosti úveru je možné dospieť jednoduchým výpočtom, a to, ak začiatok splatnosti úveru
bol dohodnutý na určitý deň, je možné pri dohodnutom počte mesačných splátok 60 dospieť k určitému

dátumu konečnej splatnosti úveru sú neopodstatnené, nakoľko takto nepriamo uvedená konečná
splatnosť úveru nespĺňa náležitosti v zmysle citovaných ustanovení.
Na doplnenie uvedeného súd uvádza, že požiadavka na uvádzanie konečnej splatnosti úveru bola
zavedená zákonom č. 568/2007 Z.z., pričom podľa dôvodovej správy k tomuto zákonu bolo cieľom
novely zákona najmä zvyšovanie informovanosti spotrebiteľov. Zákonodarca tak zaviedol obligatórne
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorých nedostatok v niektorých prípadoch (§ 4 ods. 2 písm.

a/, b/, d/ až j/, k/ a l/) má za následok, že takto postihnutú zmluvu sankcionuje následkom bezúročnosti a
bezpoplatkovosti. Jedným z nich je aj údaj o konečnej splatnosti úveru (§ 4 ods. 2 písm. g/), pričom v §
4 ods. 2 písm. i/ zákona sa uvádza rovnako závažný údaj o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov. Z uvedeného možno vyvodiť, že zákonodarca okrem údajov o výške, počte a termíne
splátok, na ktoré sa odvoláva navrhovateľ s tým, že z nich možno konečnú splatnosť úveru vypočítať,

vyžaduje pre riadnu zmluvu o spotrebiteľskom úvere i uvedenie osobitného údaja o konečnej splatnosti
úveru. Aj z týchto dôvodov by pri nezrušení úverovej zmluvy odstúpením od nej, nemal navrhovateľ
právo na žiadne úroky a poplatky.
Na základe vyššie uvedených dôvodov súd rozhodol o splnení povinnosti odporcov zaplatiť
navrhovateľovi sumu 508,56 eur, ktorá pozostáva z peňažného rozdielu medzi tým, čo navrhovateľ

odporcom poskytol pri zrušenej úverovej zmluve (3.319,39 eur) a tým, čo poskytli odporcovia
navrhovateľovi splácaním úveru (2.810,83 eur). Odporcovia sa do omeškania so zaplatením tohto
peňažného dlhu dostali dňa 22.10.2014, pretože podľa odstúpenia od zmluvy mali plniť dňom
jeho doručenia (čo bolo dňa 21.10.2014), preto sú obaja spoločne a nerozdielne povinní zaplatiť
navrhovateľovi aj úroky z omeškania vo výške 8,05 % ročne z dlžnej sumy od dňa vzniku omeškania.

Výška úrokov z omeškania je určená na základe § 3 ods.1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č.
87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.
Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd
prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo
veci úspech nemal.

Podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd
náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Podľa § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd

na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada
trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto
rozhodnutia.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, pretože navrhovateľ

aj odporcovia boli v konaní čiastočne úspešní, pričom odporcovia boli v konaní úspešnejší ako
navrhovateľ. Vzhľadom k tomu, že odporcovia si v konaní právo na náhradu trov konania neuplatnili a z
obsahu spisu im žiadne trovy konania ani nevyplývajú, súd odporcom náhradu trov konania nepriznal.

Vzhľadomktomu,ževkonanívystupovalajvedľajšíúčastníknastraneodporcovavzhľadomnacelkovú

väčšiu úspešnosť odporcov v konaní, bolo potrebné rozhodnúť aj o práve vedľajšieho účastníka na
náhradu trov konania. Pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi sa súd
riadil nasledujúcou právnou úvahou:

Právne postavenie vedľajšieho účastníka v občianskom súdnom konaní, teda procesné práva a

povinnosti vedľajšieho účastníka sú v Občianskom súdnom poriadku upravené v ustanoveniach § 93,
§ 153d, § 201. Z týchto ustanovení je zrejmé, že vedľajší účastník sa môže zúčastniť konania popri
navrhovateľovi alebo odporcovi buď ak má právny záujem na výsledku konania ( s výnimkou konania
o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je), alebo ak ide oprávnickú osobu, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa antidiskriminačného zákona, zákona
č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele alebo zákona č. 250/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa. Pre jeho právne postavenie je však najpodstatnejšie, že ustanovenie § 93 ods.4

Občianskeho súdneho poriadku mu priznáva rovnaké práva a povinnosti aké má účastník. V konaní však
koná iba sám za seba, pričom ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje,
posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že vedľajší účastník
ma rovnaké procesné práva a povinnosti ako účastník, pričom nie je zástupcom tohto účastníka, pretože
koná iba za seba. Jeho procesné úkony sú tak iba jeho úkonmi, avšak tieto úkony majú v konaní rovnaké

právne následky, ako keby ich uskutočnil účastník, na strane ktorého v konaní vystupuje. Zhrnúc vyššie
uvedené platí, že ak má účastník právo na náhradu trov konania, také isté právo má aj vedľajší účastník.
V danej veci, ak majú odporcovia právo na náhradu trov konania, má toto právo aj vedľajší účastník
na ich strane.

Ďalšou právnou otázkou, ktorou sa súd zaoberal v súvislosti s rozhodovaním o náhrade trov konania

vedľajšieho účastníka je otázka, či právne zastúpenie vedľajšieho účastníka, ktorý je združením na
ochranu spotrebiteľa, je účelné. Túto skutočnosť musí pri rozhodovaní o trovách konania súd vždy
posúdiť, pretože ním vznikajú trovy konania. Podstatou existencie vedľajšieho účastníka na strane
odporcujeochranaprávspotrebiteľov.Vedľajšíúčastníkbolzaloženýzatýmtoúčelomazatýmtoúčelom
aj existuje. Vedľajší účastník je zo svojej podstaty odborníkom na podporu a ochranu záujmov práv

spotrebiteľa, ktorého ďalšie odborné zastupovanie nie je možné chápať ako účelné. Je samozrejmé, že
relevantnú, skutočnú ochranu práv spotrebiteľov môže poskytovať len odborne vzdelaný personál, znalý
všeobecne záväzných právnych predpisov a judikatúry súdov. Suplovať plnenie tejto úlohy udelením
plnomocenstva advokátom v občianskom súdnom konaní sa preto súdu javí ako účelové. Podľa názoru
súdu tak právne zastúpenie vedľajšieho účastníka advokátom v tomto konaní nebolo účelné.

Uvedený názor súdu je v súlade aj s rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
čo vyplýva napr. z jeho uznesenia sp.zn. 6 MCdo 9/2013 z 20.06.2014. V ňom dospel Najvyšší súd
Slovenskej republiky k obdobnému záveru, ktorý je aplikovateľný aj na toto konanie. Najvyšší súd v
ňom okrem iného uviedol, že Občiansky súdny poriadok v ustanoveniach § 142 až 150 ustanovuje

pravidlá pre rozhodovanie súdu o náhrade trov konania. Pre všetky prípady rozhodovania súdu o
náhrade trov konania platí zásada, podľa ktorej môže byť účastníkovi konania priznaná náhrada len
tých trov, ktoré boli potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva (teda nie všetky náklady
majúce povahu trov konania). V prípade rozhodovania o náhrade trov konania pri plnom úspechu vo
veci je táto zásada výslovne uvedená v § 142 ods. 1 O.s.p.. Pojem „účelnosť“ použitý v tomto ustanovení

treba chápať ako určitú poistku pred hradením nákladov nesúvisiacich s konaním, resp. pred nákladmi
nadbytočnými, či nadmernými. Pri posudzovaní účelnosti nákladov vynaložených na právne zastúpenie
treba dôsledne rozlišovať, či právne zastúpenie advokátom je využitím ústavne zaručeného práva na
právnu pomoc, alebo či sa jedná skôr o zneužitie tohto práva na úkor protistrany (napr. zastúpenie v
celkom banálnej veci, opakované zastúpenie v tzv. hromadných - skutkovo a právne takmer totožných

veciach, alebo zrejmá snaha zvýšiť náklady konania protistrane (v tejto súvislosti najvyšší súd poukázal
aj na nález Ústavného súdu Českej republiky z 25. 3. 2014 sp. zn. I. ÚS 3819/13). Zásada účelnosti
trov potrebných na uplatnenie alebo bránenie práva je vyvoditeľná zo všeobecných zásad efektivity a
spravodlivosti občianskeho súdneho konania ako celku a z ústavnoprávneho princípu proporcionality,
chrániaceho primeranosť ako hodnotu právneho štátu. Primeranosť súvisí s rozumnosťou v práve, ktorá

je chápaná ako vyhľadávanie praktickej rovnováhy v rámci aplikácie práva. Najvyšší súd Slovenskej
republiky už v uznesení z 19. marca 2014 sp. zn. 6 MCdo 5/2013 vyslovil záver, že trovy konania
vzniknuté zastupovaním advokátom v tzv. hromadných (skutkovo a právne takmer totožných) veciach,
kde sa obsah jednotlivých podaní, vyhotovených advokátom, mení len o aktualizáciu a individualizáciu
tej - ktorej veci, nemožno považovať za trovy nevyhnutne (účelne) vynaložené na riadne uplatnenie

alebo bránenie práva na súde. Vedľajší účastník zastúpený advokátom hromadne vstúpil do skutkovo a
vecne porovnateľných vecí, pričom v konaní urobil písomné vyjadrenie k žalobe (prakticky formulárové)
aktualizované len o údaje k žalovanej pohľadávke. Za tejto situácie, ako aj s prihliadnutím na
skutočnosť, že v tomto písomnom podaní zároveň uviedol, že súhlasí s rozhodnutím bez pojednávania,
a že prípadného pojednávania sa on ani jeho zástupca nezúčastní a žiada konať a rozhodnúť v

ich neprítomnosti, sa zastúpenie vedľajšieho účastníka advokátom vo veciach, ktoré spolu napĺňajú
charakteristiku tzv. hromadných vecí, javí ako odporujúce rozumnosti, a teda ako zneužitie práva na
právnu ochranu. To má za následok povinnosť súdov konštatovať neúčelnosť nákladov vynaložených na
právne zastúpenie, a teda ich nepriznanie účastníkovi, ktorý by inak na ich náhradu mal právo. Vedľajšíúčastník by svoju úlohu, spočívajúcu v pomoci žalovaným v postavení spotrebiteľa, mohol efektívne
splniť aj bez vynaloženia nadbytočných nákladov na právne zastupovanie v každej skutkovo a právne
takmer totožnej veci.

Záverom súd uvádza, že pripúšťa, že zastúpenie združenia ako vedľajšieho účastníka v občianskom
súdnom konaní advokátom nemusí byť v každom prípade neúčelné. Malo by však ísť o právne zložitejší
prípad, kedy by ani personálne vybavenie združenia na ochranu spotrebiteľa nemuselo postačovať
na riadne a plnohodnotné zastupovanie združenia. O takýto prípad však v prejednávanej veci nešlo.

Ako je uvedené aj vyššie, pri rozhodovaní o náhrade trov konania musí súd vždy posúdiť aj účelnosť
vzniknutých trov, pričom na tejto skutočnosti nič nemení právo účastníka, resp. vedľajšieho účastníka
dať sa v konaní zastúpiť advokátom.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho
doručenia cestou Okresného súdu Trenčín na Krajský súd v Trenčíne.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ
domáha.(§ 205 ods.1 O.s.p.)

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že :
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p.,
b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozdujúcich skutočností,
d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené /§ 205a/,

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.