Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 15, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/262/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6612208776
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Priehoda

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6612208776.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra Priehodu,

sudcov JUDr. Márie Podhorovej a JUDr. Anny Snopčokovej, v právnej veci žalobcu D. Y., narodený XX.
XX. XXXX, bytom V. XX, proti žalovanému Home Credit Slovakia, a.s., so sídlom Piešťany, Teplická
7434/147, IČO: 36 234 176 zastupovanému JUDr. Petrom Pečeným, advokátom so sídlom Holíč,
Námestie sv. Martina 9, v konaní o ochrane práv spotrebiteľa, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu v Lučenci zo dňa 25. 09. 2012 č. k. 12C/64/2012-130, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok okresného súdu.

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd určil, že úverová zmluva č. XXXXXXXXXX uzatvorená medzi
žalobcom a žalovaným dňa 07. 11.2009 je neplatná. Taktiež určil, že pristúpenie k poistnej zmluve č.
XXXXXXX/XXXX zo dňa 07. 11. 2010 žalobcom je neplatné, ako aj, že ustanovenia úverovej zmluvy
č. XXXXXXXXXX zo dňa 07. 11. 2010 uvedené v úverových zmluvných podmienkach v hlave 16 §
1, § 2, § 3 „zmluvné strany sa dohodli, že majetkové spory vzniknuté z úverovej zmluvy, zmluvy o
revolvingovom úvere I., II, alebo v súvislosti s nimi budú rozhodované jediným rozhodcom. Jediný
rozhodca bude určený G.. Z. E. so sídlom H. XXXX, XXX XX L., a to zo zoznamu rozhodcov vedeného

G.. Z. U., ktorý je v zozname rozhodcov tiež uvedený, a je teda oprávnený určiť za rozhodcu sám
seba“ sú neplatné. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 34,24 € do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku ako aj primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300,00 € v lehote 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. Pokiaľ žalobca žiadal priznať finančné zadosťučinenie vo väčšom rozsahu, tak v prevyšujúcej
časti žalobu zamietol. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
na účet okresného súdu súdny poplatok vo výške 119,00 € v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Rozhodol tak s odôvodnením, že úverová zmluva je absolútne neplatná a pokiaľ bola neplatná úverová

zmluva, potom aj pristúpenie k poistnej zmluve bolo treba považovať za neplatné. Za neplatné považoval
aj ustanovenia úverovej zmluvy uvedené v úverových podmienkach v hlave 16 § 1, § 2 a § 3. Pokiaľ
ide o náhradu sumy 30,24 €, vychádzal súd prvého stupňa z toho, že ide o bezdôvodné obohatenie,
nakoľko ide o plnenie, ktoré získal žalovaný od žalobcu na základe neplatného právneho úkonu. Keďže
žalobca uplatnil voči žalovanému aj právo na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle zákona o
ochrane spotrebiteľa, tak považoval súd vzhľadom na intenzitu zásahu do práv žalobcu, ako spotrebiteľa
primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300,00 €. Preto žalovanému uložil povinnosť zaplatiť

žalobcovi dané finančné zadosťučinenie. Pokiaľ ide o trovy konania, mal síce žalobca pred súdom
prvého stupňa úspech, avšak trovy konania nevyčíslil a zo spisu mu ani žiadne nevyplývali, preto súd
rozhodol tak, že mu náhradu trov konania nepriznal.Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalovaný. Žiadal rozsudok okresného súdu zrušiť. V
dôvodoch odvolania namietal žalovaný, že okresný súd nesprávne posudzoval úverovú zmluvu ako
absolútne neplatnú a v tejto súvislosti poukazoval na to, že mal výšku úrokovej sadzby posudzovať

nielen porovnávaním s úrokovými sadzbami bánk, ale aj s úrokovými sadzbami obvykle požadovanými
na finančnom trhu. Pri poskytovaní úveru zo strany žalovaného žalobcovi postupoval žalovaný s
odbornou starostlivosťou, pričom posúdil údaje nielen o výške jeho príjmu a príjmu jeho manželky,
ale aj o ďalších existujúcich finančných záväzkoch. Finančná situácia žalobcu bola posudzovaná
akoby finančná situácia žalobcu bola posudzovaná aj ostatnými subjektami finančného trhu, ak by

ich požiadal o poskytnutie úveru. Pokiaľ ide o spor zo zabezpečenia miery záväzku spotrebiteľa, tak
žalovaný mal so žalobcom dojednanú len dohodu o zrážkach zo mzdy, ktorá je bežným mechanizmom
na zabezpečovanie záväzkov v rámci finančného trhu využívaných najmä v bankovom sektore pri
zabezpečovaní peňažných záväzkov z úverov a pôžičiek. Pri uzatváraní úveru informoval žalovaný
žalobcu aj o výške splátok v jednotlivých obdobiach splácania. Podľa názoru žalovaného tak okresný
súd nesprávne vyhodnotil zmluvu o úvere, ako absolútne neplatnú. Je toho názoru, že pokiaľ by aj

súd dospel k záveru, že v časti dohodnutých úrokov je zmluva neprimeraná, tak by sa mala určiť len
táto časť úverovej zmluvy za neplatnú a zostávajúce časti úverovej zmluvy by naďalej zostali platné. V
tejto súvislosti potom bolo nesprávne určené, že pristúpenie k poistnej zmluve je neplatné, pretože sa
súd obmedzil len na to, že v danom prípade úverová zmluva je neplatná. K poisteniu v zmluve treba
poukázať na to, že žalobca nevylúčil, že by o poistenie nemal záujem. Po obdržaní návrhu zmluvy a

oboznámení sa s ňou mohol žalobca namietnuť, že nepristupuje na podmienky týkajúce sa poistenia
vrátane jeho výšky. Podľa názoru žalovaného aj rozhodcovská doložka, ktorá je dojednaná v úverových
zmluvných podmienkach, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou predmetnej úverovej zmluvy je v súlade s
§ 4 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Nebolo by preto možné považovať ju za
neplatnú. Ustanovenie rozhodcovskej doložky v napadnutej úverovej zmluve nie je v rozpore s ust. §

53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka ani s príslušným ustanovením Smernice rady 93/13/EHS,
pretože nie je v nej uvedený len výlučný spôsob riešenia sporov vo vzťahu spotrebiteľ - veriteľ, teda
žalobca a žalovaný. Keďže úverová zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania sa neprieči dobrým
mravom a svojim účelom a obsahom neodporuje zákonnej úprave, pričom obsahuje všetky náležitosti
predpokladanézostranypríslušnejprávnejúpravyurčenejvdobeuzavretiapredmetnejúverovejzmluvy,

rovnako tak neobsahuje ani dojednania uvedené ako neprijateľné v ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho
zákonníka, ktoré by spôsobovali značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa, nemožno preto uvedenú úverovú zmluvu klasifikovať ako zásadné porušenie
práva. Za daných okolností potom rozhodnutie súdu prvého stupňa je nesprávne, a to aj v časti pokiaľ
priznal za daných okolností primerané finančné zadosťučinenie žalobcovi. Žiadal preto podanému

odvolaniu v celom rozsahu vyhovieť.

Žalobcavpodanomvyjadrenínaodvolaniežalovanéhopovažovalrozhodnutieokresnéhosúduzavecne
správne a preto žiadal rozhodnutie okresného súdu potvrdiť.

Krajský súd preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez
nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p., a tento v zmysle ust. § 219 ods. 1,2 O.s.p.
potvrdil.

V zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. je krajský súd rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Je tiež viazaný

skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v ods. 2 až 7 § 213
O.s.p.

Súd prvého stupňa dal účastníkom poučenie podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. o tom, že všetky dôkazy
a skutočnosti musia predložiť, alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí

dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia
vo veci samej, pretože na dôkazy predložené a označené neskôr súd neprihliada. Po tomto poučení
návrhy na doplnenie dokazovania neboli. Súd preto uznesením vyhlásil dokazovanie správne za
skončené. Za daných okolností potom aj odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom
prvého stupňa, keďže pre doplnenie dokazovania a opakovanie dôkazov neboli splnené zákonom

stanovené dôvody.

V zmysle ust. § 219 ods. 1,2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa vodôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Po preskúmaní obsahu spisu dospel krajský súd k záveru, že okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil
skutkový stav veci, vykonané dôkazy aj vyhodnotil v súlade s § 132 O.s.p. a svoje rozhodnutie aj náležite
odôvodnil v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Krajský súd sa preto s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého
stupňa stotožňuje a na tieto odkazuje.

Z dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa vyplýva, že okresný súd úverovú zmluvu považoval za
neplatnú, nakoľko sa prieči dobrým mravom a je podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka neplatným
právnym úkonom, lebo neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom, alebo účelom odporuje zákonu,
alebo obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom. Ako vyplynulo z úverovej zmluvy v tejto boli dohodnuté
úroky sadzbou 35,17% ročne. Aj keď maximálna výška úrokov ako odplaty za užívanie požičanej
finančnej čiastky pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná

a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda o výške úrokov totiž
musí byť v súlade s ust. § 39 O.z. a nesmie sa priečiť dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto
vadou je absolútne neplatný.

Z obsahu spisu vyplýva, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená úverová zmluva, ktorá bola
podpísaná žalovaným dňa 02. 11. 2010 a žalobcom dňa 07. 11. 2010.

V podanom odvolaní proti rozsudku okresného súdu sa žalovaný bránil tým, že okresný súd nemohol
vyvodiť neplatnosť úverovej zmluvy len preto, že porovnával tieto dohodnuté úroky vo vzťahu k

bankám. Podľa názoru žalovaného mal tieto úroky posudzovať aj vo vzťahu k ostatným subjektom, ktorí
poskytovali uvedené úroky s ohľadom na ich pôsobenie na finančnom trhu.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že od 01. 06. 2010 bola urobená zmena v Občianskom zákonníku
v § 53 ods. 6, z ktorého vyplýva, že ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných

prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za
spotrebiteľskéúveryvobdobnýchprípadoch.Priposudzovaníobdobnostiprípadovsaprihliadanajmäna
finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia záväzku, objem poskytnutých peňažných
prostriedkov a lehotu splatnosti.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že v rámci novelizácie uvedeného zákonného ustanovenia
bolo navrhované úplne iné znenie tohto zákonného ustanovenia, tak, ako bolo v konečnom dôsledku
prijaté. V súvislosti aj s novelizáciou Zákona o spotrebiteľských úveroch bol zákonom 129/2010 Z.z.
zrušený administratívny strop odplaty pri spotrebiteľských úveroch spolu so zrušením zák. č. 258/2001
Z.z. Pôvodné navrhované znenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka bolo také, aby v spotrebiteľskej

zmluve, ktorej predmetom je poskytnutie peňažných prostriedkov, odplata podstatne neprevyšovala
odplatu obvykle požadovanú bankami za spotrebné úvery v obdobných prípadoch. V prijatom znení ust.
§ 53 ods. 6 O.z. je však uvedené, že ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných
prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu
za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Uvedená úprava bola odôvodnená tým, že ide o

upresnenie údajovej bázy - ukazovateľa, z ktorého sa vychádza pri poskytovaní primeranosti odplaty
za spotrebiteľský úver. Túto údajovú bázu, pokiaľ ide o výšku odplaty, lehoty splatnosti, spôsoby
zabezpečenia, objemy poskytnutých úverov na finančnom trhu, poskytujú hlásenia zverejňované
štvrťročne Ministerstvom financií na základe hlásení subjektov poskytujúcich spotrebiteľské úvery.
Takýmto spôsobom bolo referenčné kritérium, podľa ktorého sa mohla posudzovať primeranosť zo

sektoru bánk prenesená na sektor finančného trhu ako taký, teda na všetky spoločnosti poskytujúce
peňažné prostriedky spotrebiteľom, a to pri absencii akýchkoľvek pravidiel odplaty a jej stropu.
Takýmto spôsobom sa napomohlo presadzovaniu úžery v slovenskom právnom poriadku a jeho cieľom
bolo znemožnenie dosiahnutia judikatúrneho pomenovania pravidiel primeranosti finančnej odplaty
vzhľadom na licencovanú a dohliadajúcu činnosť finančného trhu.

Toto však neznamená, že súd by aj v takom prípade nemal možnosť posudzovať aj takýto úverový
vzťah, ktorý sa dotýka uvedených úrokov v zmysle ust. § 39 O.z. v spojení aj s § 3 Občianskeho
zákonníka. Bolo preto možné aj v danej veci na základe ustálenej judikatúry pristúpiť k posudzovaniuodplaty založenej na referenčnej báze odplaty požadovanej bankami u spotrebných úverov v obdobných
prípadoch.

Preto v prípade dohodnutých úrokov správne okresný súd skúmal, či dohodnuté úroky presiahli mieru
úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy. Za tým účelom si správne vyžiadal
správy z peňažných ústavov, ako aj Národnej banky SR, z ktorých zistil, že priemerná úroková sadzba
spotrebiteľských úverov pre obyvateľstvo s platnosťou nad 5 rokov za obdobie mesiaca november,
kedy bola uzatvorená úverová zmluva medzi žalobcom a žalovaným, sa pohybovala vo výške 12,95

%. Dohodnutá výška úrokov medzi účastníkmi konania však presahovala mieru úrokov poskytovanú
peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy. Ak za daných okolností považoval súd prvého stupňa
úverovú zmluvu za neplatnú, bolo treba považovať takýto postup zo strany súdu prvého stupňa za vecne
správny. Získanie neprimeranej majetkovej výhody žalovaným na úkor žalobcu bolo možné považovať
za úžeru, a v takomto prípade treba považovať celý právny úkon úverovej zmluvy za neplatný.

Okresný súd správne rozhodol aj o neplatnosti poistnej zmluvy, pretože táto poistná zmluva bola
naviazaná v konečnom dôsledku na úverovú zmluvu. V tejto súvislosti okresný súd správne poukázal
na to, že predmetnú poistnú zmluvu nebolo možné oddeliť od ostatného obsahu úverovej zmluvy. Je
potrebné poukázať na to, že poistenie bolo upravené v hlave 13 úverových podmienok, ktoré mali byť
neoddeliteľnou súčasťou predmetnej úverovej zmluvy. Aj z toho nesporne vyplýva, že poistenie ako

také, bolo naviazané na úverovú zmluvu, pretože v nej mal žalobca prehlasuje, že súhlasí s úverovými
podmienkami, ktoré si aj prevzal. V úverových podmienkach, ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere nie
je uvedená žiadna kolonka, z ktorej by vyplývala možnosť žalobcu vyjadriť svoju vôľu nepristúpiť k
poisteniu, ktoré bolo rozpísané v úverových podmienkach v spojení s úverovou zmluvou. Na základe
uvedených okolností treba považovať záver okresného súdu aj o neplatnosti poistnej zmluvy za správny,

a tým aj záver o vrátení plnenia poskytnutého na tento účel.

Z dôvodov rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že tento sa naviac zaoberal úverovou zmluvou aj z
hľadiska zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Tieto jeho závery sú podrobne rozobraté v
dôvodoch rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré krajský súd považoval za správne a zodpovedajúce

zákonom zistenému stavu vo veci.

Je nesporné, že žalobca si vo vzťahu k žalovanému uplatnil aj právo na primerané finančné
zadosťučinenie v zmysle ustanovenia Zákona o ochrane spotrebiteľa (§ 3 ods. 3, § 5 zák. č. 250/2007).
V dôvodoch rozhodnutia okresný súd zdôvodnil, prečo tento nárok žalobcu považoval za dôvodný do

výšky priznaných300,00€.Odôvodnilintenzituzásahužalovanéhodoprávžalobcu,tým,že vdôsledku
toho, že si tento uplatnil proti žalobcovi zrážky zo mzdy vo výške dvojnásobku mesačnej splátky, dostal
žalobcu do takej stresovej situácie a psychického vypätia, že u neho pretrvával stav neistoty a obavy o
možnosť, že zo strany žalovaného bude proti nemu uplatňovaná aj neprijateľná zmluvná pokuta. Aj keď
dohoda o zrážkach zo mzdy je možným zabezpečovacím prostriedkom práv veriteľa proti dlžníkovi, tak

treba poukázať na to, že v prípade spotrebiteľského vzťahu môže takéto právo dodávateľa vo vzťahu
proti spotrebiteľovi využiť bez toho, aby v momente jeho uplatnenia bola preskúmavaná oprávnenosť
pohľadávky dodávateľa a jej výšky. Len podanou žalobou sa žalobca ako dlžník takejto ochrany mohol
dovolávať, a až v súdom konaní preukázať to, že pohľadávka zo strany dodávateľa vo vzťahu k nemu
nemôže byť vymáhaná v takej výške, ako to požadoval žalovaný ako dodávateľ a veriteľ. Pokiaľ okresný

súd aj tieto okolnosti zohľadnil, a aj v tejto časti návrhu žalobcu vyhovel, tak rozhodnutie okresného súdu
považoval krajský súd v celom rozsahu za správne, a preto ho v zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

V odvolacom konaní žalobca mal úspech. Náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil. Žalovaný v
odvolacomkonaníúspechnemal.Vzmysle §142ods.1O.s.p.byžalobcoviakoúspešnémuúčastníkovi

patrila náhrada trov odvolacieho konania. Vzhľadom na to, že žiadne trovy odvolacieho konania žalobca
neuplatnil, tak krajský súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.