Uznesenie ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, September 9, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 1To/52/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5813010101
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 09. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Bargel
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5813010101.1

Uznesenie

KrajskýsúdvŽiline,vsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.MartinaBargelaasudkýňJUDr.Adriany
Gallovej a JUDr. Dany Wänkeovej, na verejnom zasadnutí konanom 9. septembra 2014 prejednal
odvolania podané obžalovaným Z. B. a obžalovaným L. M. proti rozsudku Okresného súdu Námestovo,
sp.zn. 4T/31/2013 z 19.11.2013 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. a), c), ods. 3 Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Námestovo, sp.zn.

4T/31/2013 z 19.11.2013 v časti - vo výroku o vine a výroku o treste, týkajúcich sa obžalovaného L. M..

Podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec v zrušenej časti v r a c i a okresnému súdu, aby ju v potrebnom
rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného Z. B. z a m i e t a , pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný Z. B. uznaný za vinného zo spáchania prečinu výtržníctva podľa
§ 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. pre skutok podrobne rozvedený vo výrokovej časti rozsudku okresného
súdu. Za spáchanie tohto prečinu mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov, pričom
výkon trestu mu okresný súd podmienečne odložil na skúšobnú dobu 18 mesiacov. Obžalovaný L.
M. bol uznaný za vinného zo spáchania prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. a

zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zák. pre skutok uvedený vo výrokovej časti rozsudku
okresného súdu. Za spáchanie týchto trestných činov mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 6
rokov, pričom na výkon trestu ho okresný súd zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom
stráženia. Súd prvého stupňa zároveň postupom podľa § 288 ods. 1 Tr. por. odkázal poškodeného U.
L. s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obidvaja obžalovaní.

Obžalovaný Z. B. v odvolaní uviedol, že napáda len výrok o treste, a to z nasledovných dôvodov: „V
odôvodnení tohto rozsudku prvostupňový súd nesprávne uviedol, že som bol doposiaľ 2-krát súdom
trestaný. V skutočnosti som bol do dnešného dňa iba 1-krát súdom trestaný a hľadí sa na mňa, akoby
som nebol odsúdený. V odôvodnení tohto rozsudku prvostupňový súd nesprávne uviedol, že u

mňa nezistil žiadne poľahčujúce okolnosti. U mňa existujú poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. 1),
n) Trestného zákona, pretože som sa priznal k spáchaniu prečinu výtržníctva, tento prečin som úprimne
oľutoval a napomáhal som orgánom činným v trestnom konaní pri objasňovaní tohto
prečinu. Opakovane som sa ospravedlnil poškodenému U. L.. Pri ukladaní druhu a výmery trestu sa
prvostupňový súd vôbec nezaoberal mojím návrhom, aby mi bol uložený tzv. alternatívny trest. Súdom
uložený trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov s podmienečným odkladom na

skúšobnú dobu vo výmere 18 mesiacov je pre mňa prísny, pretože som vysokoškolským študentom.
V súčasnosti som slobodný, bezdetný, nemám žiadne záväzky a žiadne vyživovacie povinnosti. Somštudentom 5. ročníka Vysokej školy Danubius Sládkovičovo, Fakulta verejnej správy a verejnej
politiky. Na vysokej škole študujem dennou formou. Mojím zdrojom príjmu je prospechové štipendium
v sume 50,- Eur mesačne, sociálne štipendium v sume 160,-Eur mesačne a príjem z príležitostných

brigád v sume cca 150,- Eur mesačne. Navrhujem, aby mi odvolací súd uložil peňažný trest do sumy
500,- Eur. Peňažný trest
v tejto výške je u mňa vymožiteľný a som schopný ho zaplatiť. V prípade, ak mi odvolací súd uloží
peňažný trest v sume prevyšujúcej sumu 500,- Eur, navrhujem, aby
mi umožnil tento peňažný trest zaplatiť v mesačných splátkach do 1 roku od právoplatnosti rozsudku

odvolacieho súdu. Na základe týchto skutočností navrhujem, aby krajský súd podľa § 321 ods. 1 písm.
e) Trestného poriadku zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o treste obžalovaného Z. B. a podľa §
322 ods. 3 Trestného poriadku rozhodol o uložení peňažného trestu obžalovanému Z. B..“

Obžalovaný L. M. v odvolaní uviedol: „Predvolanie na hlavné pojednávanie neobsahovalo poučenie o
tom, že súd môže hlavné pojednávanie v prípade, že sa naň obžalovaný „bez

dostatočného ospravedlnenia“ nedostaví, vykonať aj v jeho neprítomnosti. V predvolaní na hlavné
pojednávanie obžalovaného bolo uvedené, aby sa v konkrétny deň dostavil na pojednávanie. Ďalej
predvolanie obsahovalo: „Pre Vašu obhajobu je dôležité, aby ste sa ustanovili, aj keď predpokladáte, že
ste nevinný(á). Ak sa neustanovíte bez dostatočného ospravedlnenia, môžete byť predvedený (á) (§1
20 ods. 4 Tr. por.) a potrestaný pokutou až do výšky 1 650,- Eur (§ 70 Tr. por.) v znení zákona č.

498/2008Z.z.Keďstezamestnaný,oznámtesvojmuzamestnávateľovi,žestepredvolaný.“Predvolanie,
ktorým súd obžalovaného upovedomoval o termíne a mieste hlavného pojednávania, nie je možné
pokladať za predvolanie, ktoré by riadnym spôsobom obžalovaného upozornilo (za splnenia určitých
podmienok) na možnosť vykonať hlavné pojednávanie aj v jeho neprítomnosti. Predmetné predvolanie
zároveňbližšienešpecifikovalopojem„bezdostatočnéhoospravedlnenia“anekonkretizovalorelevantné

dôvody, pre ktoré súd môže pojednávanie odročiť. Na základe uvedeného za vyššie uvedených
okolností možno aj žiadosť obžalovaného M. o odročenie hlavného pojednávania považovať za riadnu.
Obžalovanýpožiadaloodročeniepojednávaniazjehohľadiskazozávažnýchdôvodov-malsazúčastniť
školenia, ktoré zabezpečil jeho zamestnávateľ, pričom nezanedbateľným faktom je tá skutočnosť, že
zamestnávateľ obžalovaného M. je príbuzný v priamom rade obžalovaného Z. B. - jeho otec, ktorý

obžalovanému výslovne uviedol, že v prípade, ak sa predmetného školenia nezúčastní, príde o prácu,
teda bude s ním rozviazaný pracovný pomer. Pod ťarchou hrozby straty zamestnania obžalovaný M.
požiadal okresný súd o odročenie pojednávania, ktorého sa nemohol zúčastniť,
a svoju žiadosť podoprel dôvodom nevyhnutnej účasti na školení, pričom tak urobil v presvedčení,
že súd jeho žiadosti vyhovie, nakoľko nemal dôvod sa domnievať, že tomu bude inak. Obžalovaný

nepredpokladal, že súd by mohol hlavné pojednávanie vykonať aj v jeho neprítomnosti. Obžalovaný M.
sa riadil len pokynmi a poučením uvedenými na predvolaní, v ktorom sa nikde neuvádzalo, že by súd
moholhlavnépojednávanievykonaťadokoncaajvyhlásiťrozsudokvjehoneprítomnosti.ObžalovanýM.
sa spravoval poučením na predvolaní. Bez náležitého poučenia v predvolaní, neuvedomujúc si následky
uvedenia pre súd nerelevantných dôvodov v podobe nedostatočného ospravedlnenia podanej žiadosti

o odročenia pojednávania z dôvodov iných ako ustanovuje § 120 ods. 4 Tr. poriadku, požiadal súd
o odročenie hlavného pojednávania, pričom súd jeho žiadosť neakceptoval. Vzhľadom k uvedenému
obžalovaný namieta konanie, ktoré predchádzalo vyhláseniu rozsudku, nakoľko z
prezentovaných skutočností vyplýva, že súd tým, že vykonal hlavné pojednávanie v neprítomnosti
obžalovaného M., konal bez podmienok uvedených v § 252 ods. 2 Tr. por. A teda aj napadnutý

rozsudok možno pokladať za nezákonný. Prvostupňový súd zdôvodňuje svoj postup, na základe ktorého
vykonal hlavné pojednávanie v neprítomnosti obžalovaného M., na str. 3 napadnutého rozsudku tým,
že uviedol, že vzhľadom na splnenie podmienok, súd podľa ust. § 252 ods. 2 Tr. por. rozhodol, že
bude pojednávať v neprítomnosti obžalovaného M.. Obžalovaný má však za to, že na tento postup
podmienky splnené neboli a súd nemal vykonať hlavné pojednávanie v neprítomnosti obžalovaného M..

Obžalovaný preto namieta konanie, ktoré predchádzalo vyhláseniu napadnutého rozsudku, nakoľko je
toho názoru, že súd nepostupoval správne a tým, že vykonal hlavné pojednávanie dňa 19.11.2013 v
jeho neprítomnosti, boli porušené práva na spravodlivý proces, bola narušená zásada kontradiktórnosti
konania, ktorá je považovaná za podstatu spravodlivého procesu. Možno ustáliť, že zákonné podmienky
vykonania hlavného pojednávania dňa 19.11.2013 v neprítomnosti obžalovaného M. splnené neboli

a hlavné pojednávanie v neprítomnosti obžalovaného vykonané byť nemalo. Potom, ak prvostupňový
súd vyhlásil na takomto hlavnom pojednávaní napadnutý rozsudok, konal v rozpore so zákonom a v
rozpore s procesnými ustanoveniami zaručujúcimi obhajobu obvineného. Obžalovaný M.
neodmietol účasť na hlavnom pojednávaní dňa 19.11.2013, a ani nepožiadal, aby hlavné pojednávaniebolo vykonané v jeho neprítomnosti. Taktiež obžalovaný M. nebol poučený na možnosť, že v prípade, ak
sa na hlavné pojednávanie bez dostatočného ospravedlnenia nedostaví, súd môže hlavné pojednávanie
vykonať aj v jeho neprítomnosti.

Súd v napadnutom rozsudku pripísal vinu za všetky spôsobené zranenia, ktoré utrpel poškodený,
obžalovanému M., pričom tak podľa názoru obžalovaného urobil bez toho, aby sa podrobnejšie zaoberal
mechanizmom vzniku jednotlivých zranení. Aj prvostupňový súd na str. 5 napadnutého rozsudku pri
hodnotení vykonaných dôkazov uviedol, že aj obžalovaný B. napadol poškodeného, ktorého udrel
rukou zovretou v päsť do oblasti tváre. Z uvedeného konštatovania prvostupňového súdu je zrejmé,

že súd mal za preukázané, že rukou zovretou v päsť konal voči poškodenému nielen obžalovaný M.,
ale aj obžalovaný B.. Napriek uvedenému, keď aj v odbornom vyjadrení sa MUDr. D. vyjadril, že ako
najpravdepodobnejší mechanizmus vzniku najzávažnejšieho zranenia sa javí jeden úder päsťou, nie
je jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že zranenia spôsobil a za ne zodpovedá
len obžalovaný M.. Podľa názoru obžalovaného súd sa s touto okolnosťou v napadnutom rozsudku
nevysporiadal a zodpovednosť za zranenia poškodeného pričítal len jednému z obžalovaných - M..

Obžalovaný taktiež poukazuje na okolnosti spáchania skutkov uvedených v obžalobe, z ktorých vyplýva,
že útok vyvolal a začal obžalovaný Z. B., ktorý ako prvý bezdôvodne napadol poškodeného. Obžalovaný
taktiež namieta výšku trestu, ktorý sa mu javí ako neprimerane prísny. Je toho názoru, že by na jeho
nápravu a ochranu spoločnosti postačoval aj trest kratšieho trvania. Súd obžalovanému M. pričítal
priťažujúcu okolnosť uvedenú v ust. § 37 písm. h) Trestného zákona - spáchal viac trestných činov.

U obžalovaného M. súd poľahčujúce okolnosti v zmysle § 36 Trestného zákona nezistil. Obžalovaný
poukazuje na to, že súd mal zobrať do úvahy poľahčujúcu okolnosť uvedenú v ust. § 36
písm. d) Trestného zákona, a síce, že trestný čin spáchal vo veku blízkom veku mladistvých. Osoba
blízka veku mladistvých je osoba, ktorá dovŕšila 18. rok svojho veku a neprekročila 21 rokov svojho veku.
Obžalovaný M. mal v čase spáchania skutku vek 19 rokov, pričom táto okolnosť mala vplyv na spáchanie

trestného činu, kedy obžalovaný M. si neuvedomoval v dostatočnej miere následky svojho protiprávneho
konania, konal v afekte, z mladíckej nerozvážnosti. Svoje konanie obžalovaný úprimne ľutuje. Zo svojho
konania sa ponaučil a odvtedy sa podobného ani iného protiprávneho konania nedopustil. Obžalovaný
sa v súčasnosti stará o svoju chorú matku U. M., nar. XX.X.XXXX, ktorá je na invalidnom dôchodku,
pričom trpí viacerými závažnými ochoreniami, ktoré vyžadujú, aby bola v starostlivosti

kardiológa, pľúcneho lekára, hematológa, endokrinológa. Matka obžalovaného je na starostlivosť od
svojho syna obžalovaného M. odkázaná. Matka je na synovi taktiež odkázaná ekonomicky (obžalovaný
predkladá lekársku správu od ošetrujúceho lekára svojej matky a prehlásenie svojej matky). V danom
prípade u obžalovaného M. by mohla pripadať do úvahy aplikácia mimoriadneho zníženia trestu podľa
ust. § 39 ods. 1 Tr. zákona o mimoriadnom znížení trestu. Z tohto ustanovenia vyplýva, že páchateľovi

možno uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného Trestným zákonom vtedy, ak súd vzhľadom
na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby
ustanovenej Trestným zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany
spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania. Obžalovaný poukazuje aj na to, že čin nebol vopred
plánovaný či premyslený, ale bol len výsledkom konkrétnej konfliktnej situácie, ktorú napokon nevyvolal

obžalovaný M., ale ju vyvolal obžalovaný Z. B.. Na základe vyššie uvedených skutočností obžalovaný
navrhuje, aby krajský súd podľa § 316 ods. 3 písm. c) Trestného poriadku napadnutý rozsudok zrušil a
vecvrátilsúduprvéhostupňa,abyjuvpotrebnomrozsahuznovuprejednalarozhodol,aleboalternatívne
obžalovaný navrhuje, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku napadnutý
rozsudok okresného súdu v časti - vo výroku o treste zrušil a podľa § 322 ods. 3 Trestného

poriadku sám vo veci rozhodol tak, že obžalovanému uloží miernejší trest.“

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutého rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Mal pritom na

zreteli aj povinnosť prihliadnuť na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie
dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., a zistil, že odvolanie obžalovaného Z. B. nie je dôvodné a že
okresný súd pochybil v procesnom postupe vo vzťahu k obžalovanému L. M., keď vykonal hlavné
pojednávanie v jeho neprítomnosti.

K obžalovanému L. M.

Krajský súd nemá dôvod pochybovať o pravdivosti tvrdenia obhajoby, že predvolanie na hlavné
pojednávanie neobsahovalo upozornenie o tom, že súd môže vykonať hlavné pojednávanie aj vneprítomnosti obžalovaného (č.l. 172). Za takejto situácie neostalo krajskému súdu iné, len konštatovať,
že na vykonanie hlavného pojednávania v neprítomnosti obžalovaného L. M. neboli splnené všetky
podmienky, pretože nebolo dodržané ustanovenie § 252 ods. 2 písm. c) Tr. por., podľa ktorého v

neprítomnosti obžalovaného môže súd hlavné pojednávanie vykonať, len ak súd má za to, že vec možno
spoľahlivo rozhodnúť a účel trestného konania dosiahnuť aj bez prítomnosti obžalovaného a pritom
obžalovaný bol na možnosť vykonať hlavné pojednávanie v jeho neprítomnosti upozornený.

Do budúcna je žiaduce, aby okresný súd zakladal do spisu aj kópie predvolaní a upovedomení strán

konania o konaní hlavného pojednávania tak, aby nikto nemohol spochybniť postup súdu pri príprave
hlavného pojednávania.

Preto bude okresný súd povinný vo vzťahu k obžalovanému M. vykonať hlavné pojednávanie od
začiatku, pričom pripomína okresnému súdu, že tento sám považoval účasť obžalovaného M. na
hlavnom pojednávaní za nevyhnutnú, keď dokonca požiadal o jeho predvedenie. V prípade obštrukcií

zo strany menovaného nie je vylúčené zabezpečiť jeho účasť na hlavnom pojednávaní hoci vydaním
príkazu na zatknutie. V rámci ďalšieho konania bude okresný súd povinný vysporiadať sa so všetkými
argumentmi obhajoby prednesenými v podanom odvolaní.

K obžalovanému Z. B.

Keďže menovaný podal svoje odvolanie iba proti výroku o treste, krajský súd preskúmal v súvislosti s
jeho osobou zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku o treste odňatia slobody, ako i správnosť
postupu konania, ktoré tomuto výroku predchádzalo, a tak zistil, že súd prvého stupňa rozhodol správne
a v súlade so zákonom, keď mu uložil „podmienečný“ trest odňatia slobody.

V súvislosti s účelom trestu krajský súd považuje za nutné aj vzhľadom na odvolacie námietky
obžalovaného poukázať na základné pravidlá dôležité pri ukladaní trestu.

Medzi ne v prvom rade patrí ustanovenie § 34 ods. 1 Tr. zák. zakotvujúce účel trestu, podľa ktorého

trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej
činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život, a súčasne iných odradí
od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Trest je opatrením štátneho donútenia, ktoré v mene štátu, na základe a v medziach zákona ukladajú

v predpísanom konaní na to povolané súdy páchateľovi za spáchaný trestný čin. V tejto definícii je
vyjadrená zásada „nulla poena sine lege, sine crimine, sine iudicio“. Trest ako právny následok trestného
činu môže priamo postihnúť len páchateľa trestného činu (zásada personálnosti trestu), tak aby bol
zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu (§ 34 ods. 3 Tr. zák.).

Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v
tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného
činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej
prevencie (výchovy k riadnemu životu - rehabilitácia), a jednak aj voči ďalším členom spoločnosti -
potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie

trestu na ostatných členov spoločnosti).

Ochrana spoločnosti sa teda uskutočňuje dvoma prvkami, a to prvkom donútenia (represie) a prvkom
výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom treba mať na zreteli
dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou.

Ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov, vrátane ochrany práv a slobôd jednotlivých
občanov, robí z trestu prostriedok sebaobrany spoločnosti pred trestnými činmi. Trest pritom nesmie byť
prostriedkom na riešenie iných spoločenských problémov. Preto Trestný zákon vychádza z myšlienky,
že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a pred ich páchateľmi.

Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol
riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov
od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členovspoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie,
za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti
a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a

generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi
jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu tak na
páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti.

Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. V treste je teda

obsiahnuté aj spoločenské odsúdenie, negatívne ohodnotenie páchateľa a jeho činu, a to tak právne,
ako aj etické.
Ďalším ustanovením, ktoré musí súd aplikovať pri úvahách týkajúcich sa ukladania trestu, je § 34 ods. 4
Tr.zák.,podľaktoréhopriurčovanídruhutrestuajehovýmerysúdprihliadnenajmänaspôsobspáchania
činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu
páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Výmerou trestu sa rozumie nielen určenie trestu v rámci sadzby tam, kde je trest takto kvantifikovaný,
ale aj určenie rôznych modalít alebo obsahu trestov, ak je toto určenie vyhradené súdu (napríklad
určenie druhu a rozsahu zakázanej činnosti, rozsahu majetku, ktorý prepadá v prospech štátu, určenie
podmienok, obmedzení pri treste zákazu pobytu, pri podmienečnom odsúdení). Práve rozpätie

zákonom stanovenej trestnej sadzby pri určitých trestoch umožňuje a zároveň ukladá súdu povinnosť
individualizovať ukladaný trest. Súd je povinný vo výmere uloženého trestu zohľadniť všetky okolnosti
uvedené v ustanovení § 34 ods. 4, ods. 5 Tr. zák.

Osobu páchateľa treba hodnotiť vo všetkých súvislostiach. V rámci hodnotenia osoby páchateľa

nemožno obísť ani možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára z
veľkej časti už na základe hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu (t.j. či ide o
prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Možnosť nápravy
páchateľa konkretizuje jeho osobu vo všetkých zásadných súvislostiach. Primárne ide o stanovenie
prognózy budúceho vývoja správania sa páchateľa na základe objasnenia jeho osobnostných vlastností

a ich spojitostí so spáchaným trestným činom, vrátane vplyvu sociálnej mikroštruktúry. Z hľadiska
posúdenia možnosti nápravy páchateľa má veľký význam celkový spôsob jeho života a jeho správanie
pred spáchaním trestného činu a jeho postoj k spáchanému trestnému činu (Rt 23/1967). Záver súdu o
možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým
trestom poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a občanom pred útokmi páchateľov trestných činov

a výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti.

Pri ukladaní trestov treba zároveň vychádzať zo spojenia a vzájomnej vyváženosti dvoch princípov, a to
z princípu zákonnosti trestu a z princípu individualizácie trestu.

Trest musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Úmernosť trestu
okrem iného určujú aj pohnútka páchateľa a možnosti jeho nápravy.

Okresný súd pri ukladaní trestu obžalovanému Z. B. postupoval v súlade so všetkými vyššie uvedenými
zásadami.

K argumentom obhajoby v odvolaní krajský súd považuje za potrebné poznamenať, že nie je pravdivé
tvrdenie obžalovaného o tom, že sa priznal k trestnému činu, pričom pripomína, že menovaný na
hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie o tom, že je nevinný. Zároveň nepriznal, že by „šacoval“
poškodeného, keď tento ležal na zemi, pričom krajský súd nemá dôvod spochybňovať a neveriť

tvrdeniam poškodeného. Z uvedeného je teda zrejmé, že priznanie obžalovaného je len čiastočné, nie
je však úprimné a krajský súd nezistil ani prejavenie náležitej ľútosti nad spáchaným trestným činom.
Pri ukladaní trestu nebolo možné prehliadnuť ani to, že obžalovaný už bol v minulosti dvakrát trestne
stíhaný, pričom jedno trestné stíhanie skončilo uzavretím zmieru a druhé právoplatným odsúdením.
Zároveň je neprehliadnuteľným aj jeho priestupkový postih, taktiež za násilnú trestnú činnosť. Všetky

tieto skutočnosti nasvedčujú tomu, že práve trest odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho
výkonu je tým najpriliehavejším pre obžalovaného a krajský súd verí, že počas plynutia skúšobnej doby
si obžalovaný uvedomí nesprávnosť svojho predchádzajúceho konania, že úspešne doštuduje vysokú
školu a že sa pod hrozbou výkonu trestu zaradí do spoločnosti ako jej riadny a vzorný občan. Právepre kriminálnu minulosť obžalovaného krajský súd neuložil obžalovanému peňažný trest, ako to sám
obžalovaný navrhoval.

S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.