Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 17, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/381/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214202911
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214202911.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a sudkýň

JUDr. Gabriely Briškovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Bratislava, Pribinova 25, zastúpenej splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s. r. o., Bratislava, Grösslingova
4,protižalovanej:Slovenskárepublika,konajúcaprostredníctvomMinisterstvaspravodlivostiSlovenskej
republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o 639,48 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného
súdu Dunajská Streda z 10. októbra 2014 č. k. 10C/187/2014-77 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Súduprvéhostupňa nariaďuje vykonanieopravyoznačeniažalovanejvúvodnejčastijehorozsudku.

Žalovanej n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom (v ktorého úvodnej časti bola inak žalovaná označená spôsobom „Slovenská
republika,MinisterstvospravodlivostiSlovenskejrepubliky“)súdprvéhostupňaI.zamietolžalobu(ktorou
sa žalobkyňa na žalovanej domáhala zaplatenia náhrady majetkovej škody 125 eur a nemajetkovej
ujmy 514,48 eur) a II. žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej (o žalobe
založenej na tvrdenom nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Galanta v exekučnom konaní

vedenom takýmto súdom pod sp. zn. 8Er/1221/2011 s následným vyvodzovaním z toho zodpovednosti
štátu) odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1 písm. d/a ods. 2, § 5 ods. 1 až 3, § 6 ods. 1 a 2, § 9 ods. 1 a 2, § 15
ods. 1, § 16 ods. 1, 2 a § 17 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení platnom a účinnom do 31.12.2012 (ďalej
tiež len „zodpovednostný zákon“); čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ústavného
zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov, ďalej tiež len „ústava“); čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejneného oznámením Federálneho

ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.) a § 41 ods. 2 písm. c/ a d/a § 44 ods. 2 E. p.
(zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučného poriadku/ v znení
neskorších zmien a doplnení, účinného do 31. mája 2010 a tiež v znení po tomto dátume); § 103, § 115a
ods. 2, § 152 ods. 2, § 156 ods.3 a § 200ea ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963
Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), vecne potom najmä tým, že vo vyššie označenom konaní
Okresného súdu Galanta nešlo konštatovať nesprávny úradný postup súdu, ak tam bol zistený rozpor
exekučného titulu so zákonom, preto došlo aj k zamietnutiu žiadosti exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie a v takomto prípade nemalo význam, že rozhodnutie bolo vydané až po uplynutí
15 dní od doručenia žiadosti, pokiaľ E. p. ustanovil lehotu len pre prípad nezistenia rozporu titulu so
zákonom (o aký tu nešlo). Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne len paušálnym odkazom na
ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne úspechom žalovanej, ktorej ale trovy konania nevznikli.Proti uvedenému rozsudku podala v celom jeho rozsahu včas odvolanie iba žalobkyňa s návrhom
na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že postupom

súdu prvého stupňa jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, ďalej že okresný súd vec nesprávne
právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový
stav a tiež, že neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností. Súd prvého stupňa podľa nej rozhodol v merite veci na základe (a s použitím)
„inšpirácie“ novou právnou úpravou (obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona

v znení zákona č. 412/2012 Z. z.), hoci interpretácia hmotného práva platného v čase vzniku právnej
skutočnosti aj založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo
súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti aj po tom, čo už došlo k založeniu
zodpovednostného právneho vzťahu, nie je možná. Uplatnením opačného názoru de iure aj de facto
došlokaplikáciiprincípupriamejretroaktivity,čojeneprípustné.Súduprvéhostupňatiežvytkla,ževôbec
nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkovi nevznikol stav právnej neistoty a tiež to, že nevykonal

dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom. Súdu neprislúcha
polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami, má aplikovať platné právo a
akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť
meritórne rozhodnutie, pričom súd prvého stupňa svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú
a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ktorá je základom štandardu ochrany

základných práv v Európe vrátane práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie
veci v primeranom čase). Zodpovednosť štátu podľa uvedenej judikatúry vzniká aj vtedy, ak súdy
konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, napr. rozsah nevybavenej súdnej
agendy, keď je to najmä štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na prerokovanie
veci v primeranej lehote. Pre prípad ak bol doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu

pojednávaniu návrh žalobkyne na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej
otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd
na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde Slovenskej republiky, uviedol, že súd bol
povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

Žalovaná odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania celú vec (od
rozhodnutia vo veci samej bolo závislým i rozhodnutie o trovách konania) a to podľa § 214 ods. 2 O.
s. p. bez pojednávania (pretože tu síce šlo o prejednanie /aj/ veci samej, popri tom však nie o prípad,

v ktorom by bolo nutným prejednávanie veci na pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko tu nevznikla
potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, nešlo tu o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania
a potrebu pojednávania si nevynucoval ani žiaden dôležitý verejný záujem), pričom dospel k záveru,
že napadnutý rozsudok treba navzdory námietkam žalobkyne považovať za vecne správny, keď súd
prvého stupňa v miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po

právnej stránke.

Predovšetkým totiž odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvého
stupňa na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva
z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých dostatočne jasne a i objektívne

presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť
ust. § 219 ods. 2 O. s. p.), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti
vysporiadaťsaistzv.odvolacíminámietkamiapreto,aleajprecelkovúúplnosťnadrámecužuvedeného
súdom prvého stupňa dopĺňa (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) nasledovné :

Časť námietok, urobených súčasťou odvolania proti rozsudku v prejednávanej veci, nemohla obstáť
pre ich nepatričnosť (napr. návrh na prerušenie konania v predmetnej veci žalobkyňou nebol podaný)
a na ďalšiu časť z nich nešlo dosť dobre reagovať pre ich len najvšeobecnejšie možné uplatnenie,
pri ktorom síce voči úvahám odvolávajúcej sa žalobkyne zásadne nešlo nič namietať (a ani s nimi
polemizovať), práve prílišná všeobecnosť výhrad a nemožnosť vztiahnutia väčšiny z nich aj na prípad

v tejto konkrétnej veci však bránili konštatovaniu, žeby súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní či
tomuto predchádzajúcom postupe (čo sa týkalo aj ním vyhodnocovaných postupov exekučného súdu)
naozaj konal v rozpore s požiadavkami na spravodlivé súdne konanie.Nepatričnými boli pritom najmä námietky týkajúce sa údajného nenáležitého použitia novelizovaného
znenia ustanovenia § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona, kde žalobkyni pre zjavne paušálne uplatnenie
rovnakých odvolacích dôvodov ako vo všetkých ostatných tunajšiemu súdu známych druhovo totožných

konaniach za účasti rovnakých účastníčok, muselo uniknúť, že súd prvého stupňa v tejto veci
ustanovenie § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012 Z. z. neaplikoval (v tejto
súv. por. i str. 3 písomného vyhotovenia rozsudku, § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení platnom
a účinnom do 31. decembra 2012 aj po takomto čase a tiež čl. I bod 8 a čl. II zákona č. 412/2012 Z.
z.). I v prípade použitia novelizovaného znenia by to z dôvodov uvedených neskôr (odvolacím súdom

považovaných za nosné) i tak na správnosť konečnej úvahy o nedôvodnosti žaloby nemalo žiaden vplyv.

Pokiaľ šlo o ostatné výhrady, namietané úvahy o nevysvetlení názoru, podľa ktorého účastníkom (zrejme
exekučného konania, tvoriaceho podklad nárokov uplatňovaných v prejednávanej veci) nevznikol stav
právnej neistoty, neboli v prejednávanej veci taktiež relevantnými (ako bude uvedené i neskôr) a to isté
platilo aj v prípade námietky neoboznámením sa so znaleckým posudkom, resp. nevykonania takéhoto

dôkazu (ktoré dokazovanie môže byť namieste až vtedy, ak nemožno mať pochybnosti o existencii
žalobou uplatneného práva a akceptovanie opačného názoru by malo za následok nehospodárne
postupy súdov a neúmerné predražovanie súdnych konaní, v ktorých by vykonané dôkazy nemohli na
celkom jednoznačnom výsledku konania nič zmeniť).

Aj povinnosť (štátov všeobecne i Slovenskej republiky osobitne) garantovať právo účastníkov súdnych
konaní na spravodlivé súdne konanie a v jeho rámci tiež právo na rozhodnutie v primeranej lehote tu
nepochybne je, žalobkyni však pri zápalistom boji za jej práva zrejme uniklo, že podmienky realizácie
takýchto práv na vnútroštátnej úrovni určujú práve zákony a z tých práve ten pre rozhodnutie v
prejednávanej veci kľúčový spôsobom podsúvaným odvolateľkou vyložiť nešlo.

Podľa čl. I § 44 ods. 2 E. p. (v znení rozhodnom aj pre exekučné konanie tvoriace základ pre nárok
uplatnený žalobou v prejednávanej veci, teda od 1. júna 2011 do 17.1.2013) súd preskúma žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o

exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999
Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor

žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Z práve odcitovaného ustanovenia musí byť každému celkom zjavné práve to, čo správne vyvodil aj súd

prvého stupňa a síce, že zákonodarca v procese rozhodovania sa exekučného súdu o tom, či súdnym
exekútorom požadované poverenie na vykonanie exekúcie tomuto udelí, alebo nie, ustanovil lehotu
15 dní od doručenia žiadosti výlučne pre prípady nezistenia rozporu žiadosti, návrhu ani exekučného
titulu so zákonom a následného udelenia poverenia (predstavujúceho logický následok nedostatku
zistenia zákonom definovaného rozporu). V opačnom prípade, teda vtedy, ak sa rozpor so zákonom

zistí (žalobkyni z prejednávanej veci je pritom zaiste známy ten záver tunajšieho súdu z iných druhovo
totožných vecí, podľa ktorého nezistenie rozporu sa musí týkať všetkých troch v zákone uvedených
písomností, preskúmavaných v procese rozhodovania o udelení, resp. neudelení poverenia a naopak
zistenie postačuje už i u jednej z nich), lehota ustanovená nie je. Takýto odchylný prístup je tu evidentne
najmä preto, že protikladom poverenia (ktoré formálne nemá charakter rozhodnutia súdu a nemožno

proti nemu brojiť ani žiadnym opravným prostriedkom) je uznesenie (rozhodnutie) s možnosťou jeho
vydania spravidla až po obstaraní si súdom spoľahlivého podkladu pre potvrdenie záveru o prípadnom
rozpore či už žiadosti, návrhu alebo exekučného titulu (nezriedka inak všetkých troch takýchto listín či
prinajmenšom dvoch z nich) so zákonom. Obstaranie toho, čo v konkrétnej veci má za takýto podklad
poslúžiť (a čím v čase doručenia mu žiadosti o poverenie obvykle exekučný súd ešte nedisponuje)

a i jeho náležité vyhodnotenie si vyžaduje určitý čas a z pohľadu časového aspektu súhrnu takýchto
aktivít lehotu 15 dní zjavne nemožno považovať za postačujúcu (čo je mimo akúkoľvek pochybnosť
tiež dôvod, pre ktorý sa zákonodarca jej uzákoneniu v tomto prípade vyhol). Kým teda predbežný
záver o nedostatku dôvodov z čohokoľvek usudzovať na rozpor (nesúlad) exekučného titulu, návrhu nazačatie exekučného konania alebo žiadosti exekútora o poverenie velí s udelením poverenia neotáľať
a zákonom ustanovená lehota je tu práve za takýmto účelom, opačný predbežný záver je potrebné
si verifikovať alebo prinajmenšom argumentačne solídne vypodložiť a práve preto nemožno vydanie

uznesenia zamietajúceho žiadosť o poverenie „uponáhľať“.

Aj v prejednávanej veci preto muselo byť rozhodujúcim to, že v exekučnom konaní Okresného súdu
Galanta jeho sp. zn. 8Er/1221/2011 exekučný súd prvého stupňa na žiadosť súdneho exekútora
o poverenie, došlú mu 6. septembra 2011 zareagoval uznesením z 21. decembra 2011 č. k. 8Er

1221/2011-30, ktorým žiadosť exekútora o udelenie poverenia zamietol, takéto jeho rozhodnutie sa
však pre nedostatok odvolania oprávnenej a teda i zjavné jej uspokojenie sa s poskytnutými dôvodmi
nemožnosti vykonania rozhodcovského rozsudku stalo právoplatným (14.4.2012) a nasledované bolo
dnes taktiež právoplatným uznesením zastavujúcim exekučné konanie (uznesením Okresného súdu
Galanta zo 4. mája 2012 č. k. 8Er/1221/2011-36).

Súd prvého stupňa tak predovšetkým správne posúdil otázku existencie (či presnejšie neexistencie)
prvého z atribútov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorým je v
tomto prípade postup súdu považovateľný za nesprávny úradný postup. Ak už tento atribút chýbal,
bezpredmetné bolo zaoberanie sa prípadnou existenciou tých ďalších, pretože by to na bezzákladnosti

žaloby o náhradu škody a nemajetkovej ujmy z takéhoto dôvodu nemohlo nič zmeniť.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej podľa § 219 ods. 1 a 2
O. s. p. ako vecne správny potvrdil. Vecne správny bol rozsudok súdu prvého stupňa aj v časti trov

konania, v prvostupňovom konaní úspešná žalovaná proti rozsudku súdu prvého stupňa v časti trov
konania nepodala odvolanie (a tým sa procesného práva na náhradu prípadných jej vzniknutých trov
prvostupňového konania vzdala s konečnou platnosťou), iné rozhodnutie, než nepriznanie náhrady
žalovanej tu ani nebolo možným a preto bolo namieste potvrdenie napadnutého rozsudku súdu prvého
stupňa aj v časti trov konania podľa § 219 ods. 1 O. s. p..

Podľa § 222 ods. 3 a § 164 O. s. p. však súdu prvého stupňa nariadil vykonanie opravy označenia
žalovanej v úvodnej časti jeho rozsudku (čo inak platí aj o osobe konajúcej za štát). Súd prvého
stupňa totiž do úvodnej časti napadnutého rozsudku neprevzal dosiaľ najakceptovateľnejšie známe

a aj požiadavkám z ustanovení § 21 ods. 4 a § 79 ods. 1 O. s. p. zodpovedajúce označenie štátu
a osoby majúcej zaň konať (ako toto žalobkyňa vyjadrila spôsobom „Slovenská republika v jej mene
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, tu por. i č. l. 15 spisu), ale šiel cestou označenia štátu
i príslušného rezortného ministerstva a oddelenia oboch takýchto označení čiarkou (navodzujúcou
nesprávny dojem, že žalovanými tu majú byť až dve osoby) a takúto zrejmú nesprávnosť samozrejme je

nutné napraviť (pričom sa tak môže stať aj na základe pokynu zaneseného do rozhodnutia odvolacieho
súdu, smerujúceho ku skončeniu konania).

V takto skončenom odvolacom konaní bola úspešná žalovaná a bola to tak ona, komu podľa § 224 ods.

1 a § 142 ods. 1 O. s. p. vzniklo aj právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaná však nepodala
návrh na priznanie jej náhrady trov (hoci ide o nutnú procesnú podmienku podľa § 151 ods. 1 O. s.
p.) a ak sa ani zo spisu vznik žiadnych trov konania tejto účastníčky v odvolacom konaní nepodával,
rozhodnúť šlo aj tu iba nepriznaním náhrady.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.