Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, November 19, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/119/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112231219
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Škrab

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8112231219.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Škraba a členov JUDr. Petra

Šama a JUDr. Mareka Kohúta, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova
4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom
Bratislava, Župné námestie 13, za účasti prokurátora Okresnej prokuratúry Humenné, o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné
zo dňa 23.6.2014 pod č. k. 5C/536/2012-72, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok súdu prvého stupňa.

N e p r i z n á v a žalovanému náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Humenné vyššie označeným rozsudkom zamietol návrh žalobcu, ktorým žiadal zaviazať
žalovaného na zaplatenie majetkovej škody vo výške 125,- eur a nemajetkovej ujmy vo výške 1.777,62
eur.

Vychádzal zo zistenia, že žalobca podal dňa 27.9.2012 na Okresný súd Prešov žaloby, ktoré sa viedli
pod sp. zn. 17C/275/2012, 17C/239/2012, 17C/240/2012, 17C/277/2012, 17C/282/2012, 17C/288/2012,

17C/285/2012, 17C/281/2012, 17C/279/2012 a 17C/209/2012. Okresný súd Prešov tieto konania
spojil na spoločné konanie a rozhodol, že o týchto veciach sa bude viesť ďalej konanie pod sp. zn.
17C/275/2012, a to uznesením zo dňa 10.10.2012, sp. zn. 17C/275/2012-7.

Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 3NcC/26/2012-13 zo dňa 19.10.2012 vylúčil všetkých sudcov
Okresného súdu Prešov z prejednávania a rozhodovania danej veci a vec prikázal Okresnému súdu
Humenné, na ktorom sa konanie o spojených veciach vedie pod sp. zn. 5C/536/2012.

Ďalej vychádzal zo zistenia, že jednotlivé žaloby boli podané proti žalovanej na základe exekučných
konaní vedených na Okresnom súde Prešov, pričom v konaní OS Prešov pod sp. zn. 17C/275/2012
to bolo exekučné konanie proti povinnej U. W., ktoré sa viedlo na základe návrhu súdneho exekútora
registrovaného pod sp. zn. EX 6563/2009. V konaní OS Prešov sp. zn. 17C/239/2012 to bolo exekučné
konanie vedené proti povinnému F. O. na základe návrhu súdneho exekútora registrovaného pod sp.
zn. EX 10033. V konaní OS Prešov pod sp. zn. 17C/240/2012 to bolo exekučné konanie vedené proti

povinnej W. N., na základe návrhu súdneho exekútora registrovaného pod sp. zn. EX 11005/2010.
V konaní OS Prešov 17C/27712012 to bolo exekučné konanie vedené proti povinnému A. S., na
základe návrhu súdneho exekútora registrovaného pod sp. zn. EX 8528/2010. V konaní OS Prešov
17C1282/2012 to bolo exekučné konanie vedené proti povinnej O. B., na základe návrhu súdnehoexekútora registrovaného pod sp. zn. EX 4107/09. V konaní OS Prešov pod sp. zn. 17C/288/2012 to bolo
exekučné konanie vedené proti povinnej L. W., na základe návrhu súdneho exekútora registrovaného
pod sp. zn. EX 7811/2009. V konaní OS Prešov pod sp. zn. 17C/285/2012 to bolo exekučné konanie

vedené proti povinnej V. C. , na základe návrhu súdneho exekútora registrovaného pod sp. zn. EX
1790/2010. V konaní OS Prešov pod sp. zn. 17C/281/2012 to bolo exekučné konanie vedené proti
povinnej R. G., na základe návrhu súdneho exekútora registrovaného pod sp. zn. EX 8356/2009. V
konaní OS Prešov 17C/279/2012 to bolo exekučné konanie vedené proti povinnej O. B., na základe
návrhu súdneho exekútora registrovaného pod sp. zn. EX 7419/2009, v konaní OS Prešov pod

sp. zn. 17C/209/2012 to bolo konanie voči povinnej W. G., na základe návrhu súdneho exekútora
registrovaného pod sp. zn. EX 9559/2009.

Žalobca jednotlivé žaloby ďalej odôvodňoval tým, že Okresný súd Prešov ako exekučný súd požiadal
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na základe návrhu spísaného súdnym exekútorom a
Okresný súd Prešov túto žiadosť prijal na ďalšie konanie a teda mu vznikla povinnosť sa danou

žiadosťou zaoberať a rozhodnúť o nej v rámci zákonom stanovenej lehoty. Poukázal na zmenu
právnej úpravy procesného postupu exekučného súdu vo veci rozhodovania o udelení poverenia na
vykonanie exekúcie, a to v obdobiach od 1.6.2011, období od 1.6.2010 do 31.5.2011 a v období
od 1.2.2002 do 31.5.2010. Na základe citácie jednotlivých zákonných ustanovení v týchto obdobiach
poukázal na rozdiel medzi exekučnými titulmi v období od 1.6.2010. Za obdobie od 1.6.2010 do

31.5.2011 povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti nebola založená vo vzťahu k notárskym
zápisniciam a vykonateľným rozhodnutiam rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.
Disponuje exekučnými titulmi, ktorými sú rozsudky Stáleho rozhodcovského súdu v zmysle zák. č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a nejde tu teda o rozhodnutia rozhodcovskej komisie alebo o

rozsudokrozhodcovskéhosúdu.Podľajehotvrdenia,nazákladetýchtoprocesnýchpravidieljezaložená
povinnosťexekučnéhosúdurozhodnúťožiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanie
exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti a kde exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie
rozhodcovského súdu. Podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, platného a účinného od
1.2.2002 do 31.5.2010, sa nerobil rozdiel medzi exekučnými titulmi, a preto exekučný súd mal zákonnú

povinnosť rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15
dní od doručenia takejto žiadosti, a to bez ohľadu na to, či exekučným titulom pre ktorý sa exekúcia
navrhovala vykonať, bolo rozhodnutie všeobecného súdu, rozhodnutie rozhodcovského súdu alebo
exekučným titulom bola napríklad notárska zápisnica. Napriek tomu, že prejednávaná vec nevykazovala
prvky nadmernej právnej zaťaženosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by

mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol
súd o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to vydaním poverenia po uplynutí zákonom
stanovenej lehoty. Nedisponuje rovnopisom príslušného exekučného titulu, ani rovnopisom príslušného
návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý by obsahoval vyznačený dátum doručenia súdu. Tieto listiny
doručil exekučnému súdu, a to prostredníctvom exekútora, spolu so žiadosťou o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie. Exekučné konanie sa pritom začína dňom, v ktorom bol exekútorovi doručený
návrh na vykonanie exekúcie. Preto ako dôkaz navrhol pripojiť príslušný exekučný spis Okresného súdu
Prešov, ktorý obsahuje všetky podstatné listiny vysvetľujúce právne významné skutočnosti.

Žalobca uplatnený nárok odôvodnil nesprávnym úradným postupom súdu, ktorý je charakterizovaný

nevydanímpovereniavzákonomstanovenejlehoteapoveľmidlhejdobe,resp.žekvydaniurozhodnutia
došlo až po veľmi dlhej dobe. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si uplatnil
náhradu majetkovej škody, ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčíslil tak, že majetková škoda
predstavujenáhraduúčelnevynaloženýchnákladovspojenýchsjehočinnosťouuskutočňovanouvoveci
správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Poškodený vynaložil v tomto období - na správu
pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu
70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur, na administratívne spracovanie
textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a

kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15 eur. Celkovo vynaložil poškodený vo veci správy
a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej, a to výlučne vplyvom nesústredenej činnosti
exekučného súdu, márne sumu 125 eur. Táto suma by nezaťažila poškodeného, ak by exekučný súdpostupoval správne a pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie by dodržal zákonom
stanovenú dobu.

Zároveň si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie
porušenie práva na súdnu ochranu zaručeného Článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivý súdny proces, zaručeného Článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu je dôsledkom jeho

nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so
zásahom do výkonu majetkových práv poškodeného. Márnym uplynutím času boli reálne ohrozené
legitímne očakávania poškodeného, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky,
pričom taktiež došlo k vyvolaniu nasledovných rizík - neskorým ukončením procedúry exekučným súdom
k zániku povinného, neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k zmareniu účelu konania pre
stratu kontaktu s povinným, neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k insolvencii povinného.

Ako ďalšie dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy uviedol neexistenciu akéhokoľvek účinného
vnútroštátneho prostriedku nápravy, spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu a absolútnu nemožnosť
súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva. Takáto situácia vyvolala u žalobcu, resp. u členov
riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty
a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Vytvorenie absolútnej nemožnosti súdneho uplatňovania

pohľadávky a jej príslušenstva spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom
zánik ďalších plánovaných jeho podnikateľských aktivít, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských
plánov. Toto spôsobilo hospodársku stratu na jeho strane a jeho majiteľov. Vzniknutá situácia ovplyvnila
ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol
prijať. Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie

vzťahov a dosiahnutie adekvátnej náhrady a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a
princípov právneho štátu. Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z doktríny
prijatej ústavným súdom, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní, je spravodlivé,
ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia 660 eur. Žalobca si uplatnil ako primeranú
náhradu nemajetkovej ujmy sumu 55 eur za jeden mesiac, pričom konkrétnu výšku v jednotlivých

prípadoch vypočítal tak, že túto sumu vynásobil počtom mesiacov, v ktorých súd nevydal poverenie pre
súdneho exekútora. Postupoval podľa § 15 ods. 1 Zák. č. 514/2003 Z. z. a písomnou žiadosťou požiadal
žalovanú o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Žalovaná však do podania žaloby
na žiadosť pozitívne nereagovala. Preto je nutné deklarovať porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu
zaručeného článkom 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného článkom

6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože súdna ochrana
nebola poskytnutá v zákonom predpokladanej kvalite, deklarovať porušenie princípov právneho štátu
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu, nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu a majetkovú
škodu, ktorá mu bola spôsobená v priamej príčinnej súvislosti s porušením jeho práv. Preto navrhol,
aby súd vo veci rozhodol medzitýmnym rozsudkom o základe veci tak, že žalovaná je zodpovedná za

škodu, ktorá žalobcovi vznikla.

Žalovaná žiadala návrh zamietnuť. V prvom rade poukázala na zmätočnosť samotného návrhu
žalobcom. V žalobnom návrhu sa v tomto prípade vyskytujú viaceré nedostatky, napr. že žalobca
nedokázal uviesť ani len spisovú značku príslušného exekučného konania, pod ktorou je vedené na

súde, chýbajú relevantné údaje ako dátum doručenia podania na súd, ktoré majú význam pre posúdenie
celej veci, a dátum, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku škody. Vo všeobecnosti musí namietať, že
žalobca nepriložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval vôbec existenciu predmetného
exekučného konania, vznik skutočnej škody, nemajetkovej ujmy, atď... Žalobca síce uviedol časť
dôkazov, najmä odkazuje na exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd

napriek tomu, že dôkazné bremeno má znášať sám. Poukázala aj na to, že nie je jasný ani titul nároku na
náhradu škody. Žalobca uvádza rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie, čo by sa mohlo vysvetliť ako namietanie nezákonného rozhodnutia, ale zároveň namieta
nesprávny úradný postup v podobe prieťahov. Z takto formulovanej žaloby nie je jednoznačne jasné, na
základe akého titulu si uplatňuje škodu, keďže v žalobe sa tieto tituly prelínajú, a jednoznačne neuvádza,

z ktorého titulu/titulov si uplatňuje svoj nárok. Nie je zrejmé, či si uplatňuje nárok z titulu nesprávneho
úradného postupu z dôvodu prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia
alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Čo sa týka uvádzaných prieťahov v konaní
v prvom rade, je potrebné poznamenať, že žalobca neuvádza kroky, ktoré podnikol na odstránenieneželaného stavu. Neuviedol, a to ani po vyžiadanej súčinnosti v rámci predbežného prerokovania
zo strany žalovanej, či využil možnosť podania sťažnosti na zbytočné prieťahy v príslušnom konaní
predsedovi okresného súdu, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti. Judikatúra Ústavného súdu SR,

konkrétne v náleze z 03.05.2011, č. k. III. ÚS 69/2011-25, taktiež poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ
má predovšetkým postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje právo). To,
že tak žalobca nekonal, je možné pripísať iba jemu. V druhom rade má za to, že všeobecný súd v konaní
o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda
súdu alebo Ústavný súd SR.

Dňa 23.04.2012 jej boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
zo dňa 23.04.2012. Vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27.09.2012 bola okresnému súdu doručená
predmetná žaloba vo veci, je zrejmé, že žalobca ju nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr. Z
ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že poškodený sa práva na náhradu škody spôsobenej
pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho

žiadosti (doručenia na príslušný orgán) o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Ide pritom
o predčasne uplatnený nárok na súde.

Zákon č. 514/2003 Z. z. ustanovuje nasledujúce všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát
zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci:

1/ nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup,
2/ vznik škody,
3/ príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a
vzniknutou škodou.

Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne.

K nesprávnemu úradnému postupu - rozhodnutie o žiadosti o vydanie poverenia po 15-dňovej lehote,
poukázala na to, že prax ukázala už dávnejšie, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou
toho,abymohlisúdyobjektívneposúdiťzákonnosťexekúcie,akexekučnýmtitulomjenotárskazápisnica

alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c)
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Samotný žalobca uvádza znenie ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011. Ustanovenie §41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku znie: "vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov
nimi schválených". Z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva skutočnosť, že 15-dňová lehota na vydanie

poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule. Toto znenie je účinné od
01.06.2011, kedy bol Exekučný poriadok novelizovaný zákonom č. 102/2011 Z. z., čo znamená, že
akýkoľvek nárok žalobcu vychádzajúci z nesprávneho úradného postupu v podobe nerozhodnutia v
15-dňovej lehote v namietaných exekučných konaniach začatých po 01.06.2011, nemá žiadnu oporu v
zákone. Pred 01.06.2011 § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku znel: "...vykonateľných rozhodnutí

rozhodcovskýchkomisiíazmierovnimischválených".Vsamotnejdôvodovejsprávejeknovelizovanému
ustanoveniu § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého
ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojím autentickým výkladom aj
Národná rada Slovenskej republiky ako zákonodarný zbor SR. Skutočnosť, že sa do formulácie vložili
slová "rozhodnutí rozhodcovských súdov", predstavovala len explicitnejšie ujasnenie litery zákona, aby

sa predišlo mylným interpretáciám tohto ustanovenia. Argumentácia žalobcu je v interpretácii toho, čo
zamýšľal zákonodarca, nefundovaná a nepravdivá, a § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku sa
správne aplikoval na rozhodcovské rozsudky aj pred 01.06.2011. Vo všeobecnosti je taktiež potrebné
poukázať na judikatúru Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02 ktorá konštatuje, že "Pri posúdení, či došlo
alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48

ods. 2 ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone (napr.
rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 64/97, na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje), ale
ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto
prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48
ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené

v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého
štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať
ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (l. ÚS 63/00)." Z uvedeného vyplýva, že samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkovýchokolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je zrejmé,
že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s
ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv.

V konaniach, v ktorých žalobca namietal, že súd rozhodol oneskorene o žiadosti o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie, a to tak, že žiadosť zamietol, žalovaná poukázala na tú skutočnosť, že zo samotnej
dikcie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia
v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia. Táto lehota sa týka len prípadu, keď súd poverí

exekútoravykonanímexekúcie.Akhonepoverí,15-dňoválehotaneplatí,lebojenelogicképredpokladať,
že by bol zámer zákonodarcu určiť 15-dňovú lehotu i na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti, návrhu na vykonanie exekúcie
a exekučného titulu.

Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca na niektorých miestach vo svojom žalobnom návrhu namieta

prieťahy v konaní, žalovaná odkazuje na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona
č. 412/2012 Z. z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je
možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v zbytočných
prieťahoch v konaní. V zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., súd konajúci o
náhrade škody môže pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v

súdnom konaní len v prípade, ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na
prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom
v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia,
ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým
konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ako vyplýva zo skutkových okolností uvádzaných žalobcom v niektorých žalobách, k nesprávnemu
úradnému postupu okresného súdu malo dôjsť v období pred 23.4.2009. Podľa ustanovenia § 19 ods.

1 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený
dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena
právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia. Ak
teda mala žalobcovi vzniknúť škoda práve nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a to po 15-dňovej lehote, lehota na uplatnenie tohto

nároku uplynula po troch rokoch od momentu uplynutia 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Vzhľadom na uvedené vzniesol námietku
premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty od doručenia
žiadosti o udelenie poverenia pred dňom 23. 4. 2009 (t. j. tri roky pred dňom, kedy mu boli doručené
prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku).

Žalobca sa vo svojej žalobe domáha náhrady materiálnej škody pozostávajúcej z materiálnej škody v
paušálnej sume 125 eur. Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná
škoda a
ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., je okrem iného,
nevyhnutné preukázať existenciu škody. Podľa názoru žalovaného, žalobca nepreukázal existenciu
škody, a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Žalobca vyčíslil uplatnenú škodu
na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, ktoré spočívajú v administratívnych výdajoch,

funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca, a to bez
ohľadu na dĺžku trvania prieťahov. Taktiež uvádza, že škoda zaťažila žalobcu výlučne v období medzi
doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Ako podstatné
zložky vyčíslenej sumy uvádza správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca
pomocou informačného systému, udržiavanie a správu informačného systému a administratívne

spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje, poštovné. Na tomto mieste žalovaná poukázala na
skutočnosť, že žalobca v žalobách neuvádza, či predmetné vecné náklady predstavujú podľa § 17
ods. 1 Zák. č. 514/2003 Z. z. skutočnú škodu alebo ušlý zisk. Zastáva názor, že žalobcom uvedenú
paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného, aniza ušlý majetkový prospech. Žalobca ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k
svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém. Takýto systém musel žalobca
využívať nielen počas domnelých prieťahov, ale aj pred týmto obdobím a po ňom. Akákoľvek výška

nákladov prevádzkovania na správu informačného systému vzniká žalobcovi bez ohľadu na tvrdené
prieťahy, a jej uplatnenie považuje žalovaná za účelové. Pokiaľ ide o "udržiavanie systému", tiež ide o
činnosť, ktorú musí žalobca vykonávať na každodennej báze. Požadovať paušálne sumy za spomínané
veľmi všeobecne uvedené činnosti je nesprávne a účelové. Skutočnú škodu je potrebné dokázať
listinami, skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok, v opačnom prípade by mohlo dochádzať k

ľubovoľnému a subjektívnemu vyčísleniu škody zo strany žalobcu a preskúmanie predmetného nároku
je znemožnené. Žalovaná má za to, že žalobca nepreukázal jednak vznik,
ani výšku škody.

Mimo nároku na náhradu materiálnej. škody žiada žalobca priznať aj nemajetkovú ujmu a tu žalovaná
poukázala na ustanovenie § 17 ods. 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z.. V prvom rade, je potrebné

poznamenať, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Samotná
judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011, kde
je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi
v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým
spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Žalobca uvádza aj "zánik podnikateľských aktivít a

podnikateľských plánov", ale tieto nie sú bližšie konkretizované. Taktiež nespresnil, v čom a ako situácia
"ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu." Žalobca zároveň zjavne opomína, že pri uplatňovaní
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie
je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žalobného návrhu nevyplýva a z toho dôvodu žalovaný
nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy, ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v

peniazoch.

Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v
rozpore s dobrými mravmi. Žalovaná poukázala na potrebu zohľadnenia vyššie citovaného ustanovenia,

ako aj ustanovenia § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. pri formovaní záveru o potrebe priznania
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, resp. o výške takejto náhrady.

V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu

úradnémupostupudôjsť,atoprizohľadnenípovahypodnikateľskejčinnostižalobcuapovedomí,ktoréje
okolo žalobcu v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky
štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že
potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na trhu spotrebiteľských úverov.
Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných

konaní, ktoré žalobca inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu.

Žalovaná zastáva názor, že žalobca nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad
postupu žalobcu s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť konštatovania
porušenia práva. Zároveň aplikujúc ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., po zohl'adnení

osoby poškodeného a vnímania doterajšieho pôsobenia žalobcu (ako spoločnosti s
negatívnou povesťou využívajúcu neprijateľné podmienky), minimálnej závažnosti prípadnej ujmy a
následky, ktoré žalobcovi mohol namietaný nesprávny úradný postup spôsobiť, nemôže byť, podľa
žalovanej, žalobcovi priznaná žiadna náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa ustanovenia § 5 ods. l, § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie
práva na náhradu škody podľa tohto zákona je nevyhnutné, okrem existencie nesprávneho úradného
postupu/nezákonného rozhodnutia, vzniku škody či nemajetkovej ujmy, preukázať aj príčinnú súvislosť
medzi týmito zložkami. Podľa ustálenej súdnej praxe, príčinná súvislosť ako ďalší predpoklad vzniku
zodpovednosti za škodu, je priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav

(príčina) vyvoláva druhý jav (následok). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná
(sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádzanásledku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti ako
priameho a bezprostredného vzťahu príčiny a následku, nemožno tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda

postupom okresného súdu.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností je žalovaná toho názoru, že žalobca nepreukázal,
že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal
vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná

súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu (spočívajúcim v tom, že rozhodol o zamietnutí
návrhu na vydanie poverenia, a to po zákonom stanovenej lehote), a uplatnenou majetkovou škodou
a nemajetkovou ujmou. Stav, v ktorom sa žalobca ocitol, si zavinil sám, a to spôsobom vykonávania
podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv, a najmä je už v súčasnosti zrejmé, že si
uplatňuje ničím neodôvodnené a ničím nepreukázané čiastky či už v podobe majetkovej škody alebo
nemajetkovej ujmy. Z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok, ktoré sú

potrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., považuje žalobu za právne
neopodstatnenú.

Podaním doručeným súdu dňa 15.3.2013, okresný prokurátor v Humennom oznámil svoj vstup do
konania podľa § 35 ods. 2 písm. j/ O.s.p.. Tento na pojednávaní dňa 23.6.2014 sa pripojil k vyjadreniu

žalovanej a žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

Na základe vykonaného dokazovania, aplikáciou čl. 46 ods. 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ďalej ustanovení
zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, § 41 ods. 2 písm. b/, § 44 ods. 1, 2 a § 234 ods.

1 Exekučného poriadku, účinného od 1.6.2011, súd prvého stupňa uzavrel, že nárok žalobcu nie je
dôvodný.

Najsamprv konštatoval, že právo žalobcu uplatňovať náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom v tomto prípade nie je premlčané vo všetkých veciach Okresného súdu Prešov, lebo žiadosti

v označených exekučných konaniach boli doručené súdu až po 23.4.2009. Teda žalobcovi neuplynula
3-ročná objektívna premlčacia doba na uplatnenie práva na náhradu škody, ktorá začala plynúť, keď sa
dozvedel o škode, t.j. najneskôr 15. deň od doručenia žiadosti o udelenie poverenia súdu.

Ďalej konštatoval, že pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri

výkone verejnej moci musia byť splnené všetky tri podmienky uvedené v zákone č. 514/2003 Z. z.,
a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi
nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom, a vzniknutou škodou.

Z uvedených zákonných ustanovení je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím je, okrem iného, nevyhnutné, aby nezákonnosť rozhodnutia bola
konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto už právoplatné rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení
alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu. V konaniach, na
základe ktorých žalobca uplatňuje nároky, neboli vydané žiadne rozhodnutia, lebo poverenie súdu pre
súdnehoexekútoraniejesúdnymrozhodnutím.Tedanemohlodôjsťanikzrušeniutakéhotorozhodnutia.

Nemožno teda hovoriť o nesprávnom úradnom postupe z dôvodu nezákonného rozhodnutia.

Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca na niektorých miestach vo svojom žalobnom návrhu namieta
prieťahyvkonaní,jepotrebnépoukázaťnaustanovenie§9zákonač.514/2003Z.z.vzneník27.9.2012,
kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného

postupu súdu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní.

Podľa odseku 1 hore citovaného ustanovenia, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej

moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.Je pravdou, že ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku stanovuje lehotu 15 dní na písomné
poverenie exekútora na vykonanie exekúcie, s výnimkou exekučného titulu podľa § 41 ods. 2 písm. c/, d/
Exekučného poriadku. Ustálená súdna prax však umožňuje a usmerňuje súdy aj v smere materiálneho

preskúmania okolností, či neexistuje rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu, pričom ak
takýto rozpor súd zistí, je oprávnený uznesením zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, pričom na takéto zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia nie je v exekučnom poriadku
stanovená žiadna lehota.

Materiálny prieskum súladnosti exekučného titulu/návrhu a žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie so zákonom je potrebné vykladať aj v kontexte zákona č. 244/2002 Z. z., ktorý v zmysle §
45 ods. 1, 2 citovaného zákona umožňuje zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné
konanie, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/, teda ak
rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 ods. a/ a b/ - rozhodcovský rozsudok bol
vydaný vo veci, ktorá nemôže byt' predmetom rozhodcovského konania alebo rozhodcovský rozsudok

bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súdu alebo sa o nej právoplatne rozhodlo
v inom rozhodcovskom konaní alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského
konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Dôležitou okolnosťou je to, že exekučný súd je oprávnený na zastavenie výkonu rozhodcovského
rozsudku alebo exekučného konania aj bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov podľa § 45 ods. 1

písm. b/, c/ zákona o rozhodcovskom konaní.

Okresný súd konštatoval, že pri potrebe materiálneho prieskumu súladnosti exekučného titulu so
zákonom je 15 dňová lehota na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie veľmi problematickým
činiteľom a práve preto zákon pri predpokladanom zistení rozporu exekučného titulu so zákonom

nestanovuje žiadnu lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo
na zastavenie exekučného konania tak, ako sa to stalo v predmetných preskúmavaných veciach, čo je
ďalší dôvod na konštatovanie, že k prieťahom nedošlo.

Žalobca sa vo svojej žalobe domáha náhrady materiálnej škody vo výške administratívnych úkonov

spojených s vedením konania do vydania poverenia. Podľa ustanovenia § 17 ods. l zákona č. 514/2003
Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Pre úspešné
uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je, okrem iného, nevyhnutné
preukázať existenciu škody. Podľa názoru súdu, žalobca nepreukázal existenciu škody, a nároky, ktoré
si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Žalobcom tvrdená majetková škoda nebola nijako

preukázaná, pričom na žalobcovi je dôkazná povinnosť. Žalobca svoje tvrdenia o škode v žalobe
všeobecne popísané nijako nedokladoval. Určenie výšky škody v žalobe nie je dôkaz o vzniknutej škode.
Žalobca síce predložil znalecký posudok, ten sa však netýka uplatňovaného nároku, ale preukazuje
náklady na administratívne činnosti, ktoré, podľa jeho tvrdení, vznikli v dôsledku komunikácie so súdom,
účastníkom, exekútorom a podobne. Tu súd poukázal na svoje skoršie odôvodnenie a má za to, že

žalobca v danom prípade nepreukázal ani vznik materiálnej škody, ani jej výšku.

Ďalšou z nevyhnutných podmienok pre priznanie nároku žalobcovi je preukázanie tzv. príčinnej súvislosti
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama
väzba javov /objektívnych súvislostí/, v rámci ktorého jeden jav /príčina/ vyvoláva druhý jav /následok/.

O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a
následku. To znamená, že príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom je daná
len vtedy, ak by škoda pri absencii nesprávneho úradného postupu nevznikla. Otázka príčinnej súvislosti
nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach.
Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina

ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku. Pre
naplnenie týchto predpokladov zodpovednosti za škodu je potrebné preukázať, či nedodržanie zákonnej
lehoty malo za následok zníženie či zánik možnosti žalobcu získať z titulu vedenej exekúcie plnenie. Toto
žalobca nepreukázal a nedokladoval. Súd má za to, že žalobca na podporu svojich tvrdení nepredložil,
ani neoznačil žiaden dôkaz a teda v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno tak, ako to vyžaduje

ustanovenie § 101 O. s. p..

Z hľadiska príčinnej súvislosti medzi škodou, ktorá mala žalobcovi vzniknúť, a postupom príslušného
súdu, ktorý žalobca považuje za nesprávny, nemožno ustáliť, že následkom takého postupu súduvznikla žalobcovi škoda, spočívajúca v rozdiele medzi reálne a hypoteticky vymoženou sumou. Príčinnú
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou nemožno len predpokladať, ale táto musí byť
jednoznačne preukázaná. Keďže podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom sú stanovené kumulatívne, v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich nie je táto
zodpovednosť daná.

Súd ďalej konštatoval, že skúmať nedodržanie lehoty bez ohľadu na okolnosti veci nemožno.
Konštatované okolnosti veci, ako sú reálne nepreukázanie škody, neexistencia konštatovania prieťahov

v konaní, či porušenia povinností, prístup oprávneného, chýbajúca príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody, prípadne exekučný titul v rozpore so zákonom, viedli samostatne
i vo vzájomnom kontexte k zamietnutiu žaloby.

Žalobca tiež uplatnil nárok na nemajetkovú ujmu. Tu zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je

dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žalobného návrhu nevyplýva a z toho dôvodu nie je
preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy, ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch.
Žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy, o ktorú žiadal. Ani
jeden z dôvodov pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch ničím nepodložil a nepreukázal a preto
nemožno akceptovať ako dôvod pre takéto priznanie to, že neskorým ukončením procedúry exekučným

súdom mohlo dôjsť k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným,
alebo k insolvencii povinného, prípadne, že táto situácia si vyžadovala kroky smerujúce k zabezpečeniu
vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva, pretože samotná žaloba tieto okolnosti udáva len ako možné
riziká bez ich dostatočného podloženia a preukázania. Súd teda podanú žalobu zamietol aj v časti, v
ktorej žalobca žiadal o priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Žalobca v podanej žalobe žiadal rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom o základe nároku tak, že žalovaná
Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti SR, je zodpovedná za škodu, ktorá
žalobcovi vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Prešov, pretože tento nerozhodol o
žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnom konaní. Súd zamietol nárok žalobcu

na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy čo do základu a teda nepriznal žalobcovi materiálnu
škodu a nemajetkovú ujmu v žiadnom rozsahu. Teda rozhodnutie o základe nároku žalobcu stratilo svoje
opodstatnenie a preto súd medzitýmny rozsudok vo veci nevydal.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1, 2 O.s.p..

Keďže v konaní úspešná žalovaná trovy konania v lehote 3 pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia
nevyčíslila ani neuplatnila, zo spisu ku dňu vyhlásenia jej žiadne trovy konania nevyplývali, preto jej
náhradu trov konania nepriznal.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal žalobca odvolanie, ktorým žiadal zrušiť rozsudok a vec mu

vrátiť na opätovné prejednanie. Odvolanie zdôvodnil tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v
§ 221 ods. 1 O.s.p., t.j. ako účastníkovi konania sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, ďalej súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav
veci,pretoženevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,avkonečnom

dôsledku rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Pokiaľ
ide o odvolacie námietky, poukázal na nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z. účinného k 1.1.2013. Ďalšia námietka sa týkala otázky trvania stavu právnej neistoty, ďalej úvah o
dĺžke a dodržania zákonných lehôt súdom. Ďalej žalobca namietal nedostatočné vykonanie dokazovania
predloženými znaleckými posudkami a nerešpektovania návrhu na prerušenie konania.

Žalovaná sa na odvolanie žalobcu nevyjadrila.
Odvolací súd podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 214 ods. 2 O.s.p. prejednal vec v medziach, v ktorých sa
odvolateľ domáhal jej preskúmania, a dospel k záveru, že jeho odvolanie nie je dôvodné. Pokiaľ súd
prvého stupňa návrh žalobcu v celom rozsahu zamietol, v tejto súvislosti správne zistil skutkový stav

a správne ho aj právne posúdil. Preto odvolací súd plne odkazuje na zdôvodnenie rozsudku okresným
súdom (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Na zdôraznenie správnosti rozsudku a k odvolacím dôvodom žalobcu je potrebné doplniť nasledovné:Odvolací súd zdôrazňuje, že v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.
To zdôrazňuje preto, že odvolacie námietky sa vlastne netýkajú dôvodov, pre ktoré súd prvého stupňa
žalobu zamietol. Pokiaľ ide o aplikáciu novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., tak k

tejto aplikácii zo strany súdu prvého stupňa vôbec nedošlo. Takisto súd prvého stupňa neargumentoval
neexistenciou stavu právnej neistoty, a pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa zachovania zákonnej lehoty v
zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku treba povedať, že súd prvého stupňa tu rozhodol v súlade s
týmto ustanovením, keďže treba súhlasiť s tým, že uvedená 15-dňová lehota platí len v prípade, ak súd
písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Táto lehota však neplatí, ak súd zistí rozpor žiadosti

alebonávrhualeboexekučnéhotitulusozákonomažiadosťoudeleniepoverenianavykonanieexekúcie
uznesením zamietne. Z tohto pohľadu preto súd prvého stupňa správne rozhodol, ak návrh žalobcu
zamietol, keďže tento svoj návrh odôvodnil práve tým, že v uvedených exekučných veciach súd nevydal
v stanovenej lehote poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie. Taktiež ani ďalšie odvolacie námietky
nesúvisia s dôvodmi, pre ktoré súd návrh žalobcu zamietol.
Odvolací súd však považuje za potrebné zdôrazniť, že súd prvého stupňa mohol a mal na daný prípad

aplikovať ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., účinného od 1.1.2003, podľa ktorého, pri
posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon,
alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejne moci, alebo
zbytočných prieťahov v konaní, možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy,
žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v

disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré
má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR
konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Totiž v danom prípade

nejde o pravú retroaktivitu, ale o nepravú retroaktivitu, pri ktorej zákonodarca uznáva právne skutočnosti,
na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov.
O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom
zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv alebo povinností, ktoré vznikli za
platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou

vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy, a meniť ich
režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava, uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté
podľa skoršieho právneho predpisu, zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru)
uplatnenia týchto práv, alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa
účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita

do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej platnej právnej úpravy, tento stav ale
rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy. Teda nová právna úprava neneguje účinky nesprávneho
úradného postupu v zmysle § 9 ods.1, akceptuje tento stav, avšak tento stav rieši až v čase účinnosti
novej právnej úpravy a zavádza nový režim a mechanizmus uplatnenia týchto práv, respektíve právam
nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový

obsah.
V tejto súvislosti je potom dôležité to, že pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu
spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým

sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v
súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, alebo z právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Tieto podmienky uvedené v ust. § 9 ods. 2 zákona

č. 514/2003 Z.z. však naplnené neboli. Iba za ich splnenia by bolo možné prijať záver, že došlo k
nesprávnemu úradnému postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon, alebo vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote.
Odvolací súd z týchto dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1
O.s.p. potvrdil.

V odvolacom konaní bol žalovaný úspešný, avšak trovy konania mu nevznikli a preto mu ich náhrada
priznaná nebola (§ 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.).Poučenie:

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.