Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 19, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/233/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214202698
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214202698.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudkýň JUDr.

Kataríny Slováčekovej a JUDr. Daniela Ilavského v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Bratislava, Pribinova 25, zast. splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4,
proti žalovanej: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o 400 eur, o odvolaniach žalobkyne proti rozsudku Okresného
súdu Dunajská Streda z 2. februára 2015 č. k. 10C/154/2014-74 a proti uzneseniu rovnakého súdu z 5.
marca 2015 č. k. 10C/154/2014-93 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I/ zamietol žalobu (ktorou sa žalobkyňa na žalovanej
domáhalazaplatenianáhradymajetkovejškodyvsume125eur,nemajetkovejujmyvsume275eur)aII/
žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej (o žalobe založenej na tvrdenom
nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Galanta v exekučnom konaní vedenom takým súdom

pod sp. zn. 25Er/390/2010 s následným vyvodzovaním z toho zodpovednosti štátu) odôvodnil právne
ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods. 1 písm. a/, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 a 2 a §
19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov v znení účinnom od 1.1.2011 do 31.12.2012 (ďalej tiež len „zodpovednostný
zákon“); § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ a § 44 ods. 1 a 2 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti /Exekučného poriadku/ v znení neskorších zmien a doplnení) platného od do 31.
mája 2008; uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10.10.2012 sp. zn. 6Cdo/105/2011, z

18.9.2012 sp. zn. 5Cdo/230/2011, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3.11.2011 č. k. I.
ÚS 429/2011 a nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 9.10.2013 sp. zn. II. ÚS 24/2013; vecne
potom tým, že vo vyššie označenom exekučnom konaní Okresného súdu Galanta nešlo konštatovať
nesprávny úradný postup súdu, ak tam bol zistený rozpor exekučného titulu so zákonom, preto došlo aj k
zamietnutiu žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a v takomto prípade nemalo
význam, že rozhodnutie bolo vydané až po uplynutí 15 dní od doručenia žiadosti, pokiaľ E. p. ustanovil
lehotu len pre prípad nezistenia rozporu titulu so zákonom (o aký tu nešlo). Navyše tu podľa názoru súdu

prvého stupňa rozhodcovské rozsudky bolo treba vždy považovať za exekučné tituly podľa § 41 ods.
2 písm. d/ E. p. a ani nedodržanie lehoty by automaticky nezakladalo nárok na náhradu škody, ak tu
prieťahy neboli konštatované v disciplinárnom konaní ani v konaní pred ústavným súdom a na potrebu
splneniatakejtopodmienkybolotrebausúdiťajvprípadepostupovsprednovelizáciezodpovednostnéhozákona s účinnosťou od 1. januára 2013, uzavrel okresný súd, ktorý rozhodnutie o trovách konania
odôvodnil právne len paušálnym odkazom na ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne úspechom žalovanej,
ktorá ale nepreukázala, že by jej trovy konania vznikli.

Napadnutým uznesením potom uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť v lehote 3 dní od právoplatnosti
uznesenia súdny poplatok za odvolanie v sume 20 eur a toto uznesenie odôvodnil poukazom na ust. §
5 ods. písm. a/, § 6 ods.2, § 18 ca zákona č. 71/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov ako aj
položku č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, tvoriaceho prílohu zákona SNR č. 71/1992 Zb. o súdnych

poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „Z. s.
p.“ a „sadzobník“).

Proti rozsudku i uzneseniu podala v celom ich rozsahu včas odvolania žalobkyňa.

Rozsudok navrhla zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že postupom

súdu prvého stupňa jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, ďalej že okresný súd vec nesprávne
právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový
stav a tiež, že neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností. Súd prvého stupňa podľa nej rozhodol v merite veci na základe (a s použitím)
„inšpirácie“ novou právnou úpravou (obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona

v znení zákona č. 412/2012 Z. z.), hoci interpretácia hmotného práva platného v čase vzniku právnej
skutočnosti aj založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo
súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti aj po tom, čo už došlo k založeniu
zodpovednostného právneho vzťahu, nie je možná. Uplatnením opačného názoru de iure aj de facto
došlo k aplikácii princípu priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súdu prvého stupňa tiež vytkla, že

vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkovi nevznikol stav právnej neistoty. Súdu neprislúcha
polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami, má aplikovať platné právo a
akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť
meritórne rozhodnutie, pričom súd prvého stupňa svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú
a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ktorá je základom štandardu ochrany

základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie
veci v primeranom čase). Zodpovednosť štátu podľa uvedenej judikatúry vzniká aj vtedy, ak súdy konajú
náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy,
keď je to najmä štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na prerokovanie veci
v primeranej lehote.

Uznesenie navrhla jednoducho zrušiť, vytýkajúc mu (a súdu prvého stupňa) jednak absenciu
odôvodnenia (jednej zo zákonom predpísaných náležitostí), ako aj nesprávnosť právneho posúdenia
veci,keďžetuzákonúčinnývčasezačatiakonaniauznesenímukladanúpoplatkovúpovinnosťnepoznal,
analogické rozširovanie úkonov podliehajúcich poplatkom i so zreteľom k príkazu z čl. 13 ods. 1 písm. a/

ÚstavySR(ústavnéhozákonaSNRč.460/1992Zb.vzneníneskoršíchústavnýchzákonov)neprichádza
do úvahy a aj podľa jedného z prechodných ustanovení v Z. s. p. (§ 18ca) možno podľa predpisov
účinných od 1. októbra 2012 vyberať poplatky len v konaniach začatých po takomto čase a o ten prípad
tu (pre podanie žaloby pred takýmto dátumom) taktiež nešlo.

Žalovaná odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b) O. s. p. v medziach odvolaní obe veci ako
celok (pretože v prípade rozsudku od rozhodnutia vo veci samej bolo závislým i rozhodnutie o trovách
konania a u uznesenia povaha odvolacích námietok vylučovala len čiastočný prieskum správnosti

rozhodnutia, nakoľko sa tu dôvody pre uloženie alebo naopak neuloženie poplatkovej povinnosti museli
vzťahovať na celý poplatok) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu síce šlo o
prejednanie /aj/ veci samej, popri tom však nie o prípad, v ktorom by bolo nutným prejednávanie veci na
pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko tu nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania,
nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a potrebu pojednávania si

nevynucoval ani žiaden dôležitý verejný záujem), pričom dospel k záveru, že napadnutý rozsudok
treba navzdory námietkam žalobkyne považovať za vecne správny (keď súd prvého stupňa v miere
postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec i principiálne správne posúdil po právnej stránke)
a to aj v prípade odvolaním napadnutého uznesenia.Nebol dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného
spôsobu rozhodnutia, preto odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvého stupňa zistený

skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobkyňou uplatneného
nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel
k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou
uplatnených nárokov a keďže odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového
súdu vo veci, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O. s. p. odkazuje na správne

a presvedčivé a vyčerpávajúce písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na
odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť
anemôžepretodaťzapravduodvolateľke,keďžepodmienkaexistencienesprávnehoúradnéhopostupu
exekučného súdu v danej veci, s poukazom na argumentáciu súdu prvého stupňa splnená nebola,
nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok, ani nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej
súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na

uvedené nie je potrebné a bolo by aj nadbytočné a v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho
súdneho konania skúmať existenciu škody a nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah. Tiež by bolo
nadbytočným i nedôvodným vysporiadavať sa s ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu (i nesúladnou
s argumentáciou prvostupňového súdu), ktorá je vzhľadom na vyššie uvedené irelevantná a nespôsobilá
zvrátiť výsledok konania.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej podľa § 219 ods. 1 a 2
O. s. p. ako vecne správny potvrdil. Vecne správny bol rozsudok súdu prvého stupňa aj v časti trov
konania, v prvostupňovom konaní úspešná žalovaná proti rozsudku súdu prvého stupňa v časti trov
konania nepodala odvolanie (a tým sa procesného práva na náhradu prípadných jej vzniknutých trov

prvostupňového konania vzdala s konečnou platnosťou), iné rozhodnutie, než nepriznanie náhrady
žalovanej tu ani nebolo možným a preto bolo namieste potvrdenie napadnutého rozsudku súdu prvého
stupňa aj v časti trov konania podľa § 219 ods. 1 O. s. p..

Čo sa týkalo napadnutého uznesenia, aj tu dospel odvolací súd k záveru, že odvolaniu žalobkyne nie

je možné priznať úspech, keďže napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je vo výroku vecne správne
(§ 219 O. s. p.).

ÚpravasúdnychpoplatkovjeobsiahnutávZ.s.p..Výpočetpoplatkovýchúkonov abližšiepodmienkyich
platenia sú obsiahnuté v sadzobníku súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu citovaného zákona. Keďže

odvolacie konanie na základe odvolania žalobkyne bolo začaté podaním jej odvolania dňom 27. februára
2015, na vyrubenie súdneho poplatku za odvolanie je potrebné aplikovať Z. s. p. v znení účinnom v čase
začatia odvolacieho konania, teda v znení zákona č. 64/2013 Z.z. účinného od 1. mája 2013.

V zmysle § 2 ods. 4 Z. s. p. v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie. Podľa § 5

ods. 1 písm. a) Z. s. p. poplatková povinnosť vzniká podaním odvolania, ak je poplatníkom odvolateľ
a poplatok je splatný vznikom poplatkovej povinnosti (§ 8 ods. 1 Z. s. p.). Sadzba poplatku je pritom
uvedená v sadzobníku buď percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou (§ 6 ods. 1 Z. s. p.). Ak
je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa
rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej (§ 6 ods. 2 Z. s. p.).

Podľapoložky7asadzobníkasúdnychpoplatkovvzneníúčinnomod1.mája2013zo žalobynanáhrady
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom sa platí súdny poplatok vo výške 20 eur.

V preskúmavanej veci je odvolací súd toho názoru, že súd prvého stupňa postupoval správne, ak
žalobkyni za podané odvolanie vyrubil súdny poplatok vo výške 20 eur a to v zmysle položky 7a
sadzobníka súdnych poplatkov Z. s. p. účinného od 1. mája 2013. Odvolací súd zastáva názor, že
poplatková povinnosť žalobkyne za podané odvolanie sa neviaže na znenie Z. s. p. účinného ku
dňu podania žaloby na súd, ale na znenie zákona účinného, kedy vznikla poplatková povinnosť t.j.

kedy žalobkyňa podala odvolanie, čím začalo odvolacie konanie a to s poukazom na znenie ust.
§ 5 ods. 1 písm. a) Z. s. p.. V danom prípade sa tak stalo za účinnosti zákona č. 64/2013 Zb.,
ktorým bola založená poplatková povinnosť zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom vo výške 20 eur, a pretoje potrebné aplikovať toto zákonné ustanovenie. Neobstojí preto námietka žalobkyne, že súd prvého
stupňa vyrubením tohto súdneho poplatku určil tento súdny poplatok nad rámec zákona.

Pokiaľ ide o odvolaciu námietku, podľa ktorej žalobkyňa podala odvolanie proti rozsudku a nie žalobu,
len ktorá je podľa znenia položky 7a sadzobníka poplatkov predmetom spoplatnenia a súd nie je
oprávnenýsvojvoľnerozširovaťokruhúkonovpodliehajúcichsúdnemupoplatku,pretoodvolateľnemôže
byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie, odvolací súd uzatvára nasledovné:

Podľa § 1 ZoSP sa súdne poplatky vyberajú za jednotlivé úkony alebo konania súdov, ak sa tieto
vykonávajú na návrh účastníkov konania a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry
uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto
zákona. Pritom treba dôrazne rozlišovať úkony, ktoré sa spoplatňujú, od konaní súdov.

Konaním na návrh (resp. na základe žaloby) sa rozumie predovšetkým konanie podľa Občianskeho

súdneho poriadku. Za konanie sa pre účely platenia súdnych poplatkov považuje nielen konanie pred
súdom prvého stupňa, ale rovnako i odvolacie konanie a dovolacie konanie (§ 6 ods. 1 Z. s. p.). Cit.
ust. § 6 ods. 2 Z. s. p. pritom výslovne zakotvuje, že poplatok podľa rovnakej sadzby ako za návrh sa
vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej.

Úkony a konania, ktoré majú byť spoplatnené, predpokladajú ich výslovné zaradenie do sadzobníka
súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona. Sadzobník súdnych poplatkov sa s touto problematikou
vysporiadal tak, že vytvoril štyri časti, z ktorých I. časť upravuje poplatky vyberané v občianskom súdnom
konaní, II. časť poplatky za úkony súdov, III. časť sa zaoberá poplatkami orgánov štátnej správy súdov,
no a posledná IV. časť je venovaná poplatkom za úkony prokuratúry.

Poplatok za podanie návrhu je splatný jeho podaním (§ 8 ods. 1 Z. s. p.). Pod pojem návrh treba
subsumovať aj odvolanie, ako návrh na odvolacie konanie. Je to spôsobené tým, že zákon síce pri
vymedzenípojmovniejedôsledný,avšakzcelkovejkonštrukcieúpravysúdnychpoplatkovvsadzobníku
tvoriacom prílohu Z. s. p. nemožno spochybniť to, že poplatková povinnosť stanovená položkou

7a sadzobníka sa vzťahuje na celé konanie o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, pričom odvolacie
konanie je konanie o riadnom opravnom prostriedku. Podľa názoru odvolacieho súdu aj poznámku 3
uvedenú len k položke 1 v znení „Poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci
samej“, je preto potrebné vykladať v kontexte s konštrukciou celého zákona včítane sadzobníka súdnych

poplatkov (oddelené štyri časti) tak, že sa vzťahuje na celú prvú časť upravujúcu poplatky vyberané v
občianskom súdnom konaní, teda aj k položke 7a, ktorou je určený súdny poplatok za občianske súdne
konanie o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom.

Z vyššie uvedeného tak vyplýva, že ak žalobkyňa napadla predmetný rozsudok vo veci samej v zákonnej
lehoteodvolaním,súdprvéhostupňapreskúmavanýmuznesenímsprávnepodľapoložky7asadzobníka
súdnych poplatkov (v spojení s vyššie cit. ust. Z. s. p.) žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok
za podané odvolanie a to v správnej výške 20 eur.

S poukazom na vyššie uvedené potom odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako v
celom rozsahu vecne správne s použitím § 219 O. s. p. potvrdil.

V takto skončenom odvolacom konaní bola úspešná žalovaná a bola to tak ona, komu podľa § 224 ods.
1 a § 142 ods. 1 O. s. p. vzniklo aj právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaná však nepodala

návrh na priznanie jej náhrady trov (hoci ide o nutnú procesnú podmienku podľa § 151 ods. 1 O. s.
p.) a ak sa ani zo spisu vznik žiadnych trov konania tejto účastníčky v odvolacom konaní nepodával,
rozhodnúť šlo aj tu iba nepriznaním náhrady.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta

zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.