Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, April 29, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 2Co/462/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6612215964
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Novotná

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6612215964.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany

NovotnejasudcovJUDr.AlenyAntalovejaJUDr.JozefaZlochuprávnejvecižalobcu:POHOTOVOSŤ,s.
r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, za ktorú koná doc. JUDr. Branislav
Fridrich, PhD., advokát a konateľ, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v
konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu v Lučenci, č.k. 10C/146/2012-172 zo dňa 17.12.2014, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Lučenec (ďalej len „okresný súd“) napadnutým rozsudkom č.k. 10C/146/2012-172 zo dňa
17. decembra 2014 zamietol žalobcom podanú žalobu na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom okresného súdu, ktorý nerozhodol o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia v 15-dňovej zákonnej lehote. Súd zároveň zamietol návrh
žalobcu na prerušenie konania a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Vo veciach vedených

na okresnom súde pod sp. značkami 10C/146/2012, 10C/187/2012, 10C/150/2012, 10C/139/2012,
10C/138/2012, 10C/134/2012, 10C/132/2012, 10C/130/2012, 10C/129/2012, 10C/124/2012 a
14C/180/2012 súd uznesením č.k. 10C/146/2012-25 zo dňa 05. septembra 2013 rozhodol o spojení vecí
na spoločné konanie, ktoré boli ďalej vedené pod spoločnou spisovou značkou 10C/146/2012.
Okresný súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom spisu a pripojenými exekučnými spismi
sp. zn. 8Er/39/2011, sp. zn. 9Er/1106/2010, sp. zn. 14Er/1104/2010, sp. zn. 14Er/1106/2010, sp. zn.
9Er/16/2009, sp. zn. 6Er/17/2009, sp. zn. 12Er/18/2009, sp. zn. 21Er/315/2010, sp.zn. 14Er/2/2010,

sp. zn.14Er/1048/2008 a sp. zn. 9Er/17/2009. Exekučným titulom bol v každom pripojenom spise
rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súd. Súd zistil, že niektoré exekučné konania boli
začaté do 31. mája 2010 a niektoré až po 1. júni 2010. Vo všetkých exekučných konaniach súd poveril
súdneho exekútora vykonaním exekúcie v lehote 15 dní. Súd na základe vykonaného dokazovania
uviedol, že ani v jednom z predmetných exekučných konaní nedošlo k situácií, že by exekučný súd
nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v stanovenej 15
dňovej lehote. Súd však konštatoval, že aj v prípade, kedy by v stanovenej lehote rozhodnuté nebolo,

neznamená nedodržanie tejto lehoty automaticky prieťah v konaní, pretože pokiaľ je exekučným titulom
rozhodcovský rozsudok, súd 15 dňovou lehotou na rozhodnutie o udelení poverenia nie je viazaný. Súd
uviedol, že nesprávny úradný postup exekučného súdu v dôsledku porušenia povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nezistil. Žalobca v priebehukonanianepreukázalnesprávnyúradnýpostupsúdu,resp.existenciuprieťahovvkonaní,ktorýjejedným
z predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Súd
v závere uviedol, že žalobca navrhol vykonať dokazovanie znaleckým posudkom na preukázanie výšky

vzniknutej škody. Navrhnutý dôkaz však nebolo potrebné vykonať, pretože žalobca nepreukázal vznik
zodpovednosti za škodu, a teda by bolo nehospodárne vykonať dokazovanie o samotnej výške škody.
Z tohto dôvodu súd žalobu ako právne neopodstatnenú zamietol. Keďže žalovaná, ktorá mala v konaní
úspech, si žiadne trovy neuplatnila, súd jej právo na náhradu trov konania nepriznal.

Proti rozsudku okresného súdu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom
žiadal, aby odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné prejednanie. V
odvolaní uviedol, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pričom poukázal na
skutočnosť, že súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a v neprítomnosti jeho právneho zástupcu, aj keď
riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania z dôležitých dôvodov. Nebolo prípustné, aby konanie
pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom súd vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Súd

ignoroval žiadosť žalobcu o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania. Podľa názoru žalobcu
súd vychádzal z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej
sťažnosti a tým nesprávne aplikoval ustanovenie §101 ods. 2 O.s.p. a viedol pojednávanie, na ktorom
za neprítomnosti žalobcu meritórne rozhodol. Žalobca ďalej uviedol, že nemal možnosť vyjadriť sa k
tvrdeniam žalovaného, z ktorých vychádzal súd pri svojom rozhodovaní a ani k dôkazom, ktoré súd

vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie, a preto podľa jeho názoru došlo k degradácií zásady
kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať
pred súdom. Namietal aj skutočnosť, že žalobcovi bola odňatá možnosť vyjadriť sa k skutkovým a
právnym otázkam veci, nebol oboznámený s obsahom dôkazov, prednesov, sám nemal možnosť sa k
daným veciam vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Žalobca uviedol aj skutočnosť,

že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Súd vykonal dokazovanie
listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či šlo o listiny
založené v exekučnom spise. Za dôkaz v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom
spise, a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Žalobca
ďalej konštatoval, že súd úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá mu vznikla z

titulu udržiavania a správy informačného systému a z titulu výdavkov na administratívne spracovanie
textov, na publikačné výdavky spojené s vyhotovením urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdavky
(urgovanie a kontrolu stavu konania na exekučnom súde). V tejto časti považuje rozhodnutie súdu
za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a je prejavom svojvôle súdu, preto je potrebné ho ako
arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia rozsudku nie je vôbec zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne

a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla, pričom sa to rovnako týka aj
chýbajúcich dôkazov pri nemajetkovej ujme. Žalobca hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom
vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody prostredníctvom znaleckého
posudku, vyhotovenie ktorého zabezpečil. Súd však neprípustne skrátil dokazovanie len na dôkazy
vykonané ex offo, žalobcu nepoučil podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť

rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Ďalej uvádza, že
napriek tomu, že súd sám zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase, nenašiel
pre túto nečinnosť a nesprávny postup žiadne objektívne ospravedlňujúce dôvody. Súd porušenie práva
nekonštatoval a napriek tomu na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej
ujmy. Žalobca namietal, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu

pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej
otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný
súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavný súd Slovenskej republiky, bol súd povinný pred
samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.
Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu podľa
§ 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nebolo potrebné
zopakovať ani doplniť dokazovanie vykonané prvostupňovým súdom. Rozsudok bol odvolacím súdom
verejne vyhlásený v zmysle § 211 ods. 2 a § 156 ods. 1, 3 O.s.p. čo bolo oznámené na úradnej tabuli
Krajského súdu v Banskej Bystrici potom, ako súd dospel k záveru že odvolaniu nebolo možné vyhovieť.

Podľa §3 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31.12.2012(1) Štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená
orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,

b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.
(2) Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny
úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci,
zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických
a právnických osôb.

Odvolací súd po preskúmaní veci z dôvodov uvedených v odvolaní zistil, že prvostupňový súd správne
zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil. Odvolací súd nenašiel dôvod, aby sa od logických a
presvedčivých argumentov obsiahnutých v odôvodnení rozsudku odklonil, a preto naň v zmysle § 219
ods. 2 O.s.p. odkazuje.

Z obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že predmetom sporu bolo právo navrhovateľa na zapletanie
náhrady majetkovej škody spolu 1 375,- Eur a nemajetkovej ujmy spolu 3 511,- Eur, ktorá mu mala byť
spôsobená nesprávnym úradným postupom okresného súdu ako súdu exekučného pri výkone verejnej
moci. Žalobca už v žalobe žiadal, aby nadriadený súd v zmysle § 12 Občianskeho súdneho poriadku

rozhodol pred prvým prejednaním veci o prikázaní veci inému súdu, pretože sudcovia vecne a miestne
príslušného Okresného súdu Lučenec sú vylúčení z prejednania a rozhodovania veci vzhľadom na ich
pomer k veci a účastníkom konania. Svoju žiadosť oprel o tvrdenie, že okresný súd zapríčinil svojim
nesprávnym úradným postupom vznik škody na strane žalobcu, a preto nemôže byť zároveň orgánom
súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať. Ak bol sám tento súd škodcom v spore medzi

žalobcom a štátom, tak je vylúčené, aby prostredníctvom sudcov rozhodol predmetný spor. Z dôvodu
námietky zaujatosti vznesenej žalobcom, z ktorej vyplynulo, že pridelením tejto veci ktorémukoľvek
zo sudcov konajúceho súdu by právo navrhovateľa na prerokovanie veci nezávislým a nestranným
súdom bolo prerušené, keďže neexistuje podľa rozvrhu práce na súde žiaden sudca, ktorý by nebol vo
veci zaujatý, predložil okresný súd nadriadenému súdu na rozhodnutie námietku zaujatosti vznesenú

žalobcom. Nadriadený súd o nej rozhodol tak, že v prejednanej veci vylúčil z rozhodovania len toho
sudcu, ktorý konal v navrhovateľom namietanej exekučnej veci. Ostatných sudcov okresného súdu z
prejednávania a rozhodovacia v tejto veci nevylúčil a nevylúčil tak ani konajúceho sudcu. Aj keď je
podkladom práva žalobcu na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy nesprávny úradný postup
súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu, nezakladá to automaticky pomer sudcu k veci. Preto

neexistuje žiaden relevantný dôvod k tomu, aby bol zákonný sudca z prejednávania a rozhodovania
tejto veci vylúčený. Zákonného sudcu, ktorý prejednáva a rozhoduje vec na vecne a miestne príslušnom
súde, nemožno vylúčiť z prejednania a rozhodnutia veci len tá skutočnosť, že postupom sudcu v inej
veci, mala byť žalobcovi spôsobená škoda (rozhodnutie NS SR č. k. 3Cdo 102/2013). Je potrebné
zdôrazniť, že tak ako je neústavné, aby vo veci rozhodoval vylúčený sudca, takisto je neústavné, aby bol

z prejednania a rozhodnutia veci vylúčený taký sudca, ktorý vo veci nie je zaujatý. Na tom nič nemení
ani fakt, že žalobca z dôvodu nesúhlasu s tým, že konajúci sudca nie je vo veci vylúčený, podal ústavnú
sťažnosť z dôvodu porušenia jeho základného práva zaručeného mu článkom 46 ods. 1 Ústavy ako aj
článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na spravodlivý
súdny proces. Odvolaciemu súdu je aj z iných rozhodnutí Ústavného súdu SR napr. 1 ÚS 89/2013 zo

dňa 6.2.2013, 1 ÚS 92/2013 zo dňa 13.2.2013, ktorými už rozhodoval o obdobnej sťažnosti žalobcu
proti uzneseniam nadriadeného súdu zrejmé, že tento návrh bol pre nedostatok právomoci Ústavného
súdu SR na ich prerokovanie a rozhodnutie odmietnutý. A keďže iné dôvody, pre ktoré by mal byť
zákonný sudca z prejednávania a rozhodovania tejto veci vylúčený okresným súdom a ani odvolacím
súdom zistené neboli, je námietka žalobcu o tom, že vo veci rozhodoval nezákonný a nezaujatý sudca

nedôvodná. Odvolací súd preto žalobcovu námietku, podľa ktorej v konaní rozhodoval vylúčený sudca,
vyhodnotil ako nedôvodnú.Z obsahu súdneho spisu odvolací súd ďalej zistil, že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom
súde v Lučenci pod č. 6Er/17/2009 súdny exekútor podal žiadosť o udelenie poverenia dňa 09. januára
2009. Súd o žiadosti rozhodol udelením poverenia dňa 26. januára 2009. Exekučné konanie bolo

uznesením 6Er/17/2009-17 zo dňa 20. februára 2012 zastavené. V exekučnom konaní vedenom pod
sp. zn. 9Er/17/2009 súdny exekútor podal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa
16. decembra 2008. Súd o žiadosti rozhodol udelením poverenia dňa 12. januára 2009. V exekučnom
konaní vedenom pod sp. zn. 12Er/18/2009 žiadosť o udelenie poverenia podal súdny exekútor dňa
9. januára 2009. Súd o žiadosti rozhodol udelením poverenia dňa 17. decembra 2009. Exekučné

konanie bolo uznesením zo dňa 4. apríla 2011 zastavené. V exekučnom konaní vedenom na Okresnom
súde v Lučenci pod sp. zn. 14Er/1106/2010 súdny exekútor doručil žiadosť o udelenie poverenia dňa
25. novembra 2010. O žiadosti súd rozhodol udelením poverenia dňa 29. novembra 2010. Exekučné
konanie bolo uznesením 14Er/1106/2010-16 zo dňa 13. decembra 2011 zastavené. Odvolací súd
odvolaním napadnuté uznesenie potvrdil uznesením č.k. 13CoE/51/2012-30 zo dňa 26. apríla 2011.
V exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 14Er/2/2010 súdny exekútor podal žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie dňa 4. januára 2010; súd o žiadosti rozhodol udelením poverenia
dňa 8. januára 2010. Dňa 12. augusta vrátil súdne exekútor okresnému súdu poverenie na vykonanie
exekúcie, pretože exekúcia sa právoplatne skončila vymožením pohľadávky. V exekučnom konaní
vedenom pod sp. zn. 14Er/1048/2008 žiadosť o udelenie poverenia podal súdny exekútor dňa 2.
decembra 2008. O žiadosti súd rozhodol udelením poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie

exekúcie dňa 3. decembra 2008. V exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde v Lučenci pod
sp. zn. 9Er/16/2009 súdny exekútor doručil žiadosť o udelenie poverenia dňa 9. januára 2009. O
žiadosti súd rozhodol udelením poverenia dňa 12. januára 2009. Exekučné konanie bolo uznesením
9Er/16/2009-17 zo dňa 4. januára 2011 zastavené. Odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie
potvrdil uznesením č.k. 16CoE/76/2012-44 zo dňa 27. marca 2012. V exekučnom konaní vedenom

pod sp. zn. 21Er/315/2010 žiadosť o udelenie poverenia podal súdny exekútor dňa 25.
novembra 2010. Súd o žiadosti rozhodol udelením poverenia dňa 1. decembra 2010. Exekučné konanie
bolo uznesením 21Er/315/2010-15 zo dňa 15. apríla 2011 zastavené. V exekučnom konaní vedenom
na Okresnom súde v Lučenci pod sp. zn. 14Er/1104/2010 súdny exekútor doručil žiadosť o udelenie
poverenia dňa 25. novembra 2010. O žiadosti súd rozhodol udelením poverenia dňa 29. novembra 2010.

Exekučné konanie bolo uznesením 14Er/1104/2010-16 zo dňa 13. decembra 2011 zastavené. Odvolací
súd odvolaním napadnuté uznesenie potvrdil uznesením č.k. 1CoE/88/2012-29 zo dňa 21. marca 2012.
V exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 9Er/1106/2010 žiadosť o udelenie poverenia podal súdny
exekútor dňa 25. novembra 2010. Súd o žiadosti rozhodol udelením poverenia dňa 6. decembra
2010. V exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 8Er/39/2011 žiadosť o udelenie poverenia podal súdny

exekútor dňa 17. januára 2011. Súd o žiadosti rozhodol udelením poverenia dňa 20. januára 2011.
Exekučné konanie bolo uznesením 8Er/39/2011-15 zo dňa 15. decembra 2011 zastavené. Odvolací súd
odvolaním napadnuté uznesenie potvrdil uznesením č.k. 2CoE/314/2013-37 zo dňa 25. októbra 2013.

Žalobca sa podanými žalobami domáhal, aby bol žalovaný zaviazaný zaplatiť mu náhradu škody

a nemajetkovej ujmy z toho dôvodu, že exekučný súd nepostupoval v súlade so zákonom, keď v
exekučnom konaní, ktoré začalo na návrh žalobcu nerozhodoval v lehote podľa § 44 ods. 2 zákona č.
233/1995 Zb. (Exekučný poriadok), t.j. v lehote 15 dní o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na
vykonanieexekúcie.Výškuškodyžalobcavyčíslilakonáhraduúčelnevynaloženýchnákladovspojených
s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky. Dôvodil, že mohol pri včas

vydanom rozhodnutí exekučného súdu uskutočniť rad iných krokov, ktoré by zvýšili jeho úspech pri
vymáhaní pohľadávky a jeho príslušenstva. Náhrada nemajetkovej ujmy ma podľa žalobcu základ v
požiadavkenaspravodlivéusporiadanievzťahovadosiahnutieadekvátnejnápravyaprimeranejsankcie
za porušenie základných práv a princípov právneho štátu.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že prvostupňový súd predvolal účastníkov konania na pojednávanie
riadne a včas a zároveň ich vyzval, aby predložili alebo označili dôkazy, a to najneskôr do
vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, pretože na dôkazy predložené a označené neskôr
súd neprihliada. Žalobca prostredníctvom splnomocneného zástupcu prevzal predvolanie 4.12.2014.
Pojednávanie bolo nariadené na deň 17.12.2014, preto lehota na prípravu bola zachovaná. Žalobca

doručil prvostupňovému súdu 15.12.2014 elektronicky návrh na zrušenie nariadeného pojednávania
z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu, pretože podľa jeho názoru
nebolo ústavne konformným spôsobom vyriešené ustanovenie zákonného sudcu a pridelenie veci
na prejednanie a rozhodnutie nestranného súdu. Súčasne podal návrh na prerušenie konania aždo právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu o ústavnej sťažnosti, ktorú podľa tohto podania podal
na ústavný súd. Žalobcovi bolo vyjadrenie žalovanej doručené. Okresný súd návrhu na prerušenie
konania ani návrhu na zrušenie pojednávania nevyhovel. Na nariadenom pojednávaní rozhodol, že vec

prejedná v neprítomnosti účastníkov konania. Rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
pre nesplnenie podmienok podľa § 109 ods. 1 písm. b) a § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. konštatoval,
že o námietke zaujatosti rozhodol nadriadený súd a zákonný sudca nebol vylúčený z prejednania
a rozhodnutia prejednávanej veci. Uviedol tiež, že subjektívny názor účastníka konania nezakladá
dôvod pre legitímne obavy z nestranného a nezaujatého rozhodovania. Poukázal pritom na rozhodnutia

Najvyššieho súdu SR 3Cdo 102/2013 zo dňa 11.3.2013 a Nc/14/2010 zo dňa 31.5.2010. Súd rozhodol
aj vo veci samej napadnutým uznesením.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že odvolacia námietka, podľa ktorej prvostupňový súd odňal žalobcovi
možnosť konať pred súdom, a že v konaní rozhodoval vylúčený sudca neobstojí. O tom, že
konajúci sudca nebol vylúčený z prejednania a rozhodnutia veci rozhodol právoplatne nadriadený súd.

prvostupňový súd postupoval v súlade s ustanovením § 101 Občianskeho súdneho poriadku, keď
prejednal vec v neprítomnosti účastníkov, ktorí boli riadne predvolaní a ktorým bola zachovaná lehota
na prípravu pojednávania v zmysle § 115 ods. 2 O.s.p. po tom ako zistil, že neboli splnené podmienky
na prerušenie konania a nezistil dôvod na odročenie pojednávania. Takýto postup v žiadnom prípade
nemožno hodnotiť ako procesný postup okresného súdu, ktorý by založil vadu konania, ktorá by mohla

mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, resp. postup, ktorým by bola žalobcovi odňatá možnosť
konania pred súdom.

Pokiaľ okresný súd vec prejednal na pojednávaní, ktoré bolo riadne a včas nariadené a rozhodol vo
veci samej, neodňal tým žalobcovi možnosť konať pred súdom. Žalobca sa tejto možnosti zbavil sám

tým, že sa na pojednávanie nedostavil. Odvolací súd je toho názoru, že dôvody uvádzané žalobcom
nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania podľa § 101 ods. 2 O.s.p. Keď
tu takéto dôvody chýbali a žalobca sa pojednávania nezúčastnil, sám si zmenil možnosť realizovať na
pojednávaní svoje procesné práva.

V predmetných konaniach súd rozhodol o žiadosti na udelenie poverenia doručenej mu vždy do
pätnástich dní. Neobstojí preto ani tvrdenie žalobcu, že rozsudok nebol dostatočne odôvodnený, keď
súdzistil,žepovereniepreexekútoranebolovydanév15-dňovejlehoteanapriektomužalobuonáhradu
škody zamietol. Podstatné v daných prípadoch bolo, že exekučný súd rozhodol v krátkych lehotách do
15 dní, čo v žiadnom prípade nemožno považovať za nezákonný postup, a čím je vyvrátené žalobcove

tvrdenie, že sa tak nestalo.

K žalobcovej námietke, že prvostupňový súd neprípustne skrátil dokazovanie a žalobcu nepoučil
o možnosti predkladať dôkazy je potrebné uviesť, že táto námietka nezodpovedá obsahu súdneho
spisu. Žalobca bol poučený o tom, že má právo predkladať dôkazy do vyhlásenia uznesenia o

skončení dokazovania už v predvolaní na súdne pojednávanie. Napriek riadnemu predvolaniu sa na
toto pojednávanie nedostavil. Navyše táto námietka ani nesmeruje alebo nekorešponduje s dôvodmi
napadnutého rozhodnutia, keď žaloba nebola zamietnutá z dôvodu, že žalobca nepreukázal výšku
škody, ale z dôvodu, že nebola splnená podmienka zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom, pretože nebol zistený nesprávny úradný postup, o ktorom tvrdil žalobca, že takýmto

postupom je.

Žalobca namietal predčasnosť napadnutého rozhodnutia, ktoré bolo vydané skôr, ako bolo rozhodnuté
o návrhu na prerušenie konania. Keďže žalobca podal návrh na prerušenie konania, bol súd povinný
pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť, pričom poukázal

na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že prvostupňový súd
rozhodol o žalobcových návrhoch na prerušenie konania. Žalobca v odvolaní ani netvrdí, že by ním
tvrdené porušenie povinnosti prvostupňovým súdom malo mať za následok nesprávnosť napadnutého
rozhodnutia. Takýto žalobný dôvod neobstojí, pretože nie je v súlade ani s § 109 Občianskeho súdneho
poriadku ani s § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Naopak, ak nie sú žiadne dôvody na

prerušenie konania bez ohľadu na to, či sa žalobca domnieva, že takéto dôvody sú, súd je povinný
postupovať v konaní tak, aby bolo rozhodnuté plynulo a bez prieťahov. V danej veci nebol dôvod na
prerušenie konania, pretože prvostupňový súd bol viazaný právoplatným rozhodnutím nadriadeného
súdu o tom, že konajúci sudca nebol vo veci vylúčený. Žalobca ani v odvolaní proti prvostupňovémurozhodnutiu netvrdil, že o jeho ústavnej sťažnosti prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže
mať význam pre rozhodnutie súdu, teda že bola jeho sťažnosť Ústavným súdom SR prijatá na ďalšie
konanie v zmysle § 23 ods. 3 zákona o ústavnom súde č. 38/1993 Z. z.

Podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej správy
štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Z uvedeného vyplýva, že ide o
objektívnu zodpovednosť, predpokladom ktorej je nesprávny úradný postup pri výkone verejnej moci,
škoda a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.

Bez splnenia ktoréhokoľvek z uvedených troch predpokladov nemá štát za škodu zodpovednosť. Bez
toho, aby bol v konaní jednoznačne preukázaný nesprávny úradný postup, ktorý by mal za následok
vznik škody alebo nemajetkovej ujmy, nie je dôvod zaoberať sa výškou škody a ani príčinnou súvislosťou
medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Keďže v prejednávanej veci nebol zistený nesprávny
úradný postup v konaní exekučného súdu a ani nebol preukázaný, nemohlo dôjsť k zodpovednosti štátu

zaškodu,apretookresnýsúdsprávnepostupoval,keďsprihliadnutímnazásaduhospodárnostikonania
ďalšie predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu nezisťoval.

Vzhľadomnavyššieuvedenéodvolacísúdpodľa§219ods.1a2O.s.p.rozhodnutiesúduprvéhostupňa
z jeho správnych dôvodov potvrdil.

Odvolací súd potvrdil aj súvisiaci výrok o náhrade trov prvostupňového konania (§ 206 ods. 2,
3 O.s.p.).

Odvolací súd rozhodol o trovách konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.

tak, že žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný, náhradu trov konania nepriznal, pretože svoje trovy v
zákonom stanovenej lehote nevyčíslil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.
a § 151 ods. 1 O.s.p. Úspešným bol žalovaný, avšak si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil, a

preto mu súd ich náhradu nepriznal.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.