Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 27, 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/331/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4613203218
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4613203218.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a členiek senátu

JUDr. Dagmar Podhorcovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci navrhovateľa: CD Consulting
s.r.o., so sídlom Praha - Nové Město, Politických vězňů 1272/21, Česká republika, IČO: 264 29 705,
zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi:
H. U., nar. XX. XX. XXXX, bytom G., U. XXX/XX, o zaplatenie zmenkovej sumy 587,27 eura s
príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany zo dňa 25. 03. 2015
č. k. 7C/322/2013-91, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd p r i p ú š ť a čiastočné späťvzatie návrhu navrhovateľom v časti týkajúcej sa zmenkového

úroku vo výške 0,19 % denne v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a konanie vo
veci z a s t a v u j e .

Vo zvyšnej časti rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa podaný formou tlačiva podľa
nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa voči odporcovi domáhal

zaplatenia zmenkovej sumy 587,27 eura, zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne zo súm v
návrhu špecifikovaných, 6% ročného úroku zo zmenkových súm v návrhu špecifikovaných a zaplatenia
zmenkovej odmeny vo výške 1/3 % zmenkovej sumy, teda 2,59 eura na tom základe, že ako indosatár
je nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavil odporca dňa 27. 08. 2009 na zmenkovú
sumu 777,27 eura a zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne od 30. 07. 2010, indosovaná zmenka je
vistazmenkou s doložkou „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“, pričom ako indosant
predložil zmenku na zaplatenie. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Pri svojom rozhodovaní vyšiel zo zistenia, že odporca dňa 27. 08. 2009 uzavrel so spoločnosťou
POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava zmluvu o úvere č. 306000059, na základe ktorej mu bol poskytnutý
úver vo výške 600 eur a tento sa odporca zaviazal zaplatiť spolu s poplatkom vo výške 576 eur, t.
j. celkovo čiastku 1.176 eur v 12-ich mesačných splátkach po 98 eur počnúc dňom 15. 09. 2009. V
zmluve nie sú uvedené úroky z úveru ani RPMN a odporca podpisom na nej v osobitnom rámčeku
potvrdil prevzatie finančných prostriedkov. Vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru (ďalej len

„VPPÚ“), v bode 14 je obsiahnutá dohoda o vyplnení zmenky, podľa ktorej na zabezpečenie peňažného
záväzku dlžníka vyplývajúceho z úverovej zmluvy voči veriteľovi ako remitentovi vystavil dlžník zmenku,
v ktorej nie sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Zmluvné strany
sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na prvej zo zmeniek remitent najskôr v deň, kedy sa stane celý dlhsplatný okamžite, zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči
dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy
vyplní na zmenke remitent tak, že ním bude deň, kedy sa stal splatný celý dlh. Zo zmenky vystavenej

odporcom dňa 27. 08. 2009 na rad POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava zistil, že do nej bola vpísaná suma
777,27 eura a zmenkový úrok 0,25 % denne od 30. 07. 2010. Zmenka bola splatná pri predložení
s doložkami „bez protestu“ a „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“ a nachádza sa
na nej číslo zmluvy 306000059. Práva vyplývajúce zo zmenky boli spoločnosťou POHOTOVOSŤ,
s.r.o., Bratislava prevedené rubopisom na navrhovateľa. Poukázal tiež na skutočnosť, že v exekučnom

konaní Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 11Er/499/2011 sa POHOTOVOSŤ s.r.o. ako oprávnená
domáhala voči odporcovi ako povinnému vymoženia pohľadávky na základe exekučného titulu a to
rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu Bratislava sp. zn. SR 14739/10 zo dňa 08. 02. 2011, ktorým bola
odporcovi uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu 777,27 eura s príslušenstvom. Uznesením
zo dňa 29. 09. 2011 č. k. 11Er/499/2011-11 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietnutá a exekúcia bola uznesením zo dňa 10. 02. 2012 č. k. 11Er/499/2011-14

zastavená. Konštatoval, že v tomto konaní si navrhovateľ uplatňuje nárok zo zmenky totožnej so
zmenkou predloženou POHOVOSŤOU, s.r.o. v exekučnom konaní. Právne svoje rozhodnutie oprel
o článok 3 ods. 1, 3, článok 5 a 6 ods. 1 Smernice 93/13/EHS, § 3 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1 - 4, §
53 ods. 4 písm. k/, l/ Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere (ďalej
len „OZ“), § 2 písm. a/, b/, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1- 4, 6 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských

úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere, § 265 Obchodného zákonníka a tiež
článok I § 10, § 11 ods. 1, § 14 ods. 1, § 17, § 5 ods. 1- 3, § 48 ods. 1 bod 2, § 75, § 77 ods. 1, 2
zák. č. 191/1950 Zb. Zákona zmenkového a šekového. Vychádzajúc z ustálenej judikatúry Európskeho
súdneho dvora dôvodil, že súd je v každom štádiu konania a v každom druhu konania povinný z úradnej
povinnosti skúmať, či sa nejedná vo veci o spotrebiteľský právny vzťah a či sa naň použijú právne normy

spotrebiteľského práva za účelom zabezpečenia ochrany spotrebiteľa. S ohľadom na to skúmal, či o
takýto prípad nejde i v danej veci. Nestotožnil sa s argumentáciou navrhovateľa, že by mal postupovať
podľa procesných pravidiel nariadenia č. 861/2007, opierajúc sa o jeho čl. 9 ods. 1, ako i z dôvodu, že
nariadenie žiadne pravidlá o prípustnosti dôkazov neobsahuje, a preto v súlade s jeho čl. 19 je potrebné
riadiť sa procesným právom Slovenskej republiky. V tejto súvislosti zdôraznil, že je povinnosťou súdu ex

offo skúmať, či nejde o spotrebiteľský vzťah, pričom žiadne ustanovenie nariadenia nevylučuje skúmanie
spotrebiteľského charakteru právneho vzťahu, a to aj v prípade, ak je odporca nečinný a nedoručí súdu
odpoveď na žalobný návrh. Pre takýto prípad ustanovuje len, že aj napriek nečinnosti odporcu mal
súd konať a vydať rozsudok, čo však neznamená, že vydaniu rozsudku nesmie predchádzať ex offo
preskúmanie, či nejde o spotrebiteľský vzťah. V tejto súvislosti tiež uviedol, že cieľom nariadenia č.

861/2007 je zjednodušiť a zrýchliť cezhraničné konania s nízkou hodnotou sporu a na ne nadväzujúce
vykonávacie konania, ale v žiadnom prípade nie vylúčiť v konaniach s nízkou hodnotou sporu ochranu
spotrebiteľa, keďže vysoká úroveň ochrany spotrebiteľa je jedným zo základných princípov Európskej
únie a je ustanovená aj v primárnom práve. Mal za to, že keďže ide o cezhraničný spor, bolo potrebné
určiť rozhodné právo, ktorým sa daný spor má riešiť a v tomto smere dospel k záveru, že daný

právny vzťah sa spravuje právnym poriadkom Slovenskej republiky, pretože zmenka bola vystavená v
Slovenskej republike, kde je aj platobné miesto a aj sídlo pôvodného remitenta. Ďalej konštatoval, že
vzhľadom na ust. článku 14 VPPÚ, na zhodu čísla uvedeného na zmenke s číslom zmluvy o úvere,
zhodu údajov o vystaviteľovi a pôvodnom remitentovi zmenky s údajmi o veriteľovi a dlžníkovi v zmluve
o úvere a zhodu dátumu vystavenia zmenky s dátumom podpisu zmluvy o úvere, zmenka predložená

navrhovateľom bola vystavená odporcom ako zabezpečovacia zmenka k zmluve o úvere a to ako
blankozmenka. Dôvodil, že vo všeobecnosti môže mať zmenka vystavená dlžníkom pri podpise úverovej
zmluvy, resp. pri prevzatí úveru buď uhradzovaciu alebo zabezpečovaciu funkciu. V danom prípade,
keďže ide o spotrebiteľský úver, je však uhradzovacia funkcia zmenky vylúčená vzhľadom na výslovný
zákaz splnenia dlhu zmenkou alebo šekom podľa § 4 ods. 6 Zákona o spotrebiteľských úveroch a

to na rozdiel od zabezpečovacej funkcie zmenky, ktorá bola v súvislosti so spotrebiteľskými úvermi
zakázaná až s účinnosťou od 01. 01. 2011. Preto mohol považovať zmenku predloženú navrhovateľom,
ktorá bola nesporne vystavená v súvislosti s poskytnutím spotrebiteľského úveru odporcovi, len za
zabezpečovaciu zmenku, nie za samostatnú a nezávislú zmenku prijatú na uhradenie dlhu odporcu.
Akcentoval, že predmetom konania je nárok navrhovateľa vyplývajúci z vlastnej vistazmenky vystavenej

odporcom pôvodne vo forme blankozmenky na zabezpečenie nárokov spoločnosti POHOTOVOSŤ zo
zmluvy o úvere a prioritne posudzoval, či zmluva, na základe ktorej vznikla pohľadávka zabezpečená
zmenkou, je platná a či vôbec vzniklo právo na vyplnenie blankozmenky. V tomto smere argumentoval,
že zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou, napĺňajúcou znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa §52 OZ, keďže ide o predtlačenú formulárovú (typovú) zmluvu, pri ktorej spotrebiteľ nemá možnosť
ovplyvňovať jej obsah, zmluvnými stranami sú POHOTOVOSŤ, s.r.o. ako veriteľ, konajúci v rámci svojej
podnikateľskej činnosti a odporca ako fyzická osoba, ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal

v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a bol teda spotrebiteľom. Na
tejto skutočnosti nemení nič ani okolnosť, že v zmluve bolo vyznačené, že finančné prostriedky sa
odporcovi poskytujú na výkon zamestnania, nakoľko z úradnej činnosti súdu sú mu známe zmluvy
uvedeného veriteľa, uzatvárané v období rokov 2008 - 2010, v ktorých hoci dlžník nebol podnikateľ,
bol označený účel na výkon povolania alebo zamestnania a aj najmä v exekučných konaniach boli tieto

zmluvy označené za spotrebiteľské. Vychádzajúc z toho, že pri pochybnostiach o obsahu zmlúv platí
výklad pre spotrebiteľa priaznivejší, mal za to, že dôkazné bremeno na preukázanie účelu vyznačeného
v zmluve zaťažuje navrhovateľa, ktoré neuniesol, a preto vychádzal z toho, že úver bol poskytnutý
odporcovi na súkromné účely. Dodal, že existujúce pochybnosti totiž treba odstrániť spôsobom známym
pre dôkazné konanie, čo znamená, že aj nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný
bezpečne, t.j. spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti, za čo nemožno považovať len

všeobecný údaj v zmluve o jej uzavretí. Po preskúmaní zmluvy o úvere, vrátane VPPÚ dospel k
záveru, že zmluva je koncipovaná tak, že je v nej hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán a to najmä (ale nielen) v ustanoveniach o zabezpečovacích
prostriedkoch, tieto sú výlučne na prospech veriteľa, keď obsahujú prakticky len povinnosti dlžníka a
práva a výhody veriteľa, z ktorého dôvodu sa celá zmluva prieči dobrým mravom a je v rozpore so

zásadami poctivého obchodného styku, čo spôsobuje jej absolútnu neplatnosť. Z uvedeného dôvodu
nemohlo tak POHOTOVOSTI, s.r.o. ako veriteľovi vzniknúť právo na vyplnenie blankozmenky z tejto
zmluvy o úvere podľa jej bodu 14 VPPÚ a pokiaľ zmenka vyplnená bola, nemožno sa na základe nej
úspešne domáhať akýchkoľvek práv. Svoj záver argumentačne podporil i poukazom na rozhodnutie
NS SR zo dňa 06. 05. 2008 sp. zn. 4Obo/161/2007. Ďalej bol názoru, že keby aj nebola neplatná

celá zmluva o úvere, právo na vyplnenie blankozmenky nemohlo vzniknúť aj z dôvodu, že dohoda
o vyplnení zmluvy, bola súčasťou VPPÚ, ktoré neboli so spotrebiteľom individuálne dohodnuté, čo je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou a teda neplatné. Dojednanie dohody o vyplnení zmenky považoval
za neprijateľnú zmluvnú podmienku aj podľa § 53 ods. 4 písm. k/ OZ, keď za nesplnenie záväzku
pripúšťala možnosť veriteľa domáhať sa od spotrebiteľa neprimerane vysokej sumy (úrok 0,25 % denne)

ako sankcie za nesplnenie záväzku a tiež podľa § 53 ods. 4 písm. l/ OZ, pretože prijatím zmenky
preniesol dodávateľ dôkazné bremeno na spotrebiteľa. Za týchto okolností tak nevzniklo pôvodnému
remitentovi právo na vyplnenie blankozmenky, blankozmenka sa vôbec nestala zmenkou a pôvodný
remitent nemal práva a povinnosti z nej, preto ich ani nemohol indosamentom previesť na navrhovateľa.
V prípade, že by pripustil, že neexistencia dohody o vypĺňacom práve blankozmenky nemá tieto právne

dôsledky, ale znamená právo majiteľa zmenky vyplniť blankozmenku bez akýchkoľvek obmedzení,
muselbyzároveňkonštatovať,žekonanieveriteľaakospoločnostiposkytujúcejúvery,ktorámáprisvojej
činnosti postupovať s náležitou opatrnosťou, nie je možné nepovažovať za zlomyseľnosť alebo aspoň
za hrubú nedbanlivosť. Poukázal tiež na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29. 02. 2012
č. k. 16CoE/164/2011-24, v ktorom tento súd vyslovil, že dohoda o vyplnení zmenky je neprijateľnou

zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods. 4 písm. k/, o/ OZ, pretože stavia spotrebiteľa do výrazne
nevýhodnejšieho postavenia a sleduje cieľ obísť právne predpisy týkajúce sa ochrany spotrebiteľa.
Ďalej konštatoval, že POHOTOVOSŤ s.r.o., poskytla odporcovi úver, pričom zmluva o úvere neobsahuje
údaje o RPMN, ročnú úrokovú sadzbu a tiež priemernú hodnotu RPMN, podľa § 4 ods. 2 písm. h/ a k/
zák. č. 258/2001 Z.z, ktoré boli v čase uzatvorenia zmluvy povinnými údajmi. Ich neuvedenie tak má

za následok, že od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky v zmluve neuvedené,
pretože v súlade s § 4 ods.3 zák. č. 258/2001 Z. z. sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez
poplatkov. Mal za to, že pokiaľ navrhovateľ tvrdí, že súd musí skúmať len či zmenka obsahuje všetky
náležitosti, nie však podmienky jej vystavenia a ani jej neprípustnosť, takýmto postupom by došlo k
zneužitiu zmenkového inštitútu v neprospech odporcu. Opierajúc sa o veľký počet exekučných vecí

POHOTOVOSTI, s.r.o., ktoré konania boli zastavené a kde boli uplatnené práva zo zmlúv o úveroch
dôvodil, že vedome a účelovo dochádza k indosácii zmeniek, aby bola znemožnená obrana odporcu ako
spotrebiteľa. Výšku zmenkového úroku 0,25 % denne, čo predstavuje 91,25 % ročne označil za rozpornú
s dobrými mravmi (§ 3, § 39 OZ) a tak dohodu o vyplnení zmenky posúdil ako neprijateľnú zmluvnú
podmienku, ktorá je od počiatku neplatná, z ktorého dôvodu pôvodný veriteľ nebol oprávnený zmenku

vyplniť. Naviac navrhovateľ nadobudol zmenky, pričom mu muselo byť známe, že tieto boli vystavené v
súvislosti so spotrebiteľskými úvermi, takže pri nadobúdaní zmenky vystavenej odporcom na rad konal
na škodu odporcu ako spotrebiteľa. Uzavrel, že pôvodnému remitentovi nevzniklo právo zmenku prijať,
ani právo je vyplniť a tiež ani právo na žiadne plnenie z nej. Za tejto situácie ani navrhovateľ, ktorýzmenku nadobudol rubopisom sa nemôže na jej základe domáhať jej vyplatenia. Návrh navrhovateľa
preto zamietol ako nedôvodný. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že v konaní
úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, keďže odporca náhradu trov konania nežiadal a v konaní

mu podstatné trovy ani nevznikli.

Tento rozsudok včas podaným odvolaním napadol navrhovateľ, domáhajúc sa jeho zmeny a vyhovenia
návrhu v celom rozsahu. V dôvodoch svojho odvolania uviedol, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Argumentoval, že napadnuté rozhodnutie je prekvapivým rozhodnutím, čo predstavuje odňatie
mu možnosti konať pred súdom. Prekvapivosť napadnutého rozhodnutia vzhliadol v skutočnosti, že
odporca uplatnený nárok nepoprel, no napriek tomu súd uplatnený nárok zamietol, a tiež vyplýva
z rozporu napadnutého rozhodnutia s konštantnou judikatúrou NS SR. Pokiaľ súd vo veci vykonal
dokazovanie oboznámením sa s úverovou zmluvou, exekučným spisom a ďalšími listinnými dôkazmi,

takéto dokazovanie nenavrhol, pričom podľa § 120 OSP dokazovanie v sporovom konaní je ovládané
prejednacou zásadou, čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a
vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Súdu predložil ako dôkaz o svojich nárokoch platnú
zmenku spĺňajúcu všetky formálne a materiálne náležitosti predpokladané zák. č. 191/1950 Sb., ktorou
dokázal svoje právo na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva a voči forme obsahu zmenky

zo strany odporcu neboli námietky. Neexistovala preto okolnosť, ktorá by odôvodňovala vykonanie
ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. V danej veci preto súd mohol a mal rozhodnúť
o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. Mal za to, že
predpokladomvydaniarozsudkuvtomtokonaníbolovýlučnepredloženieorigináluzmenky.Konštatoval,
že odporca mohol v zmysle čl. 5 ods. 3 a ods. 6 nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak však

tak neurobil, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej
zásady konštruovanej nariadením. Vytkol prvostupňovému súdu, že z vlastnej iniciatívy, bez návrhu
odporcu a bez legitímneho podnetu na jeho ťarchu vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo
charakter odporcu ako spotrebiteľa, hoci odporca sa tejto obrany žiadnym spôsobom nedovolával,
uplatnenú pohľadávku nerozporoval a svojím konaním ju prakticky uznal. Súd prvého stupňa tak

iniciatívne rozširoval okruh dotazovaných skutočností v tom smere, aby získal pre neho dostatočný
podklad pre zamietnutie návrhu na uplatnenie pohľadávky, nevykonal žiadne dokazovanie nad rámec
navrhnutých dôkazov v prospech uplatnenej pohľadávky, a teda neobjektívne podporil odporcu v tomto
konaní. Naviac pri vydávaní rozhodnutia vychádzal z podľa neho nesporných skutočností, za ktoré
považoval to, že odporca so spoločnosťou Pohotovosť, s.r.o. uzatvorili zmluvu o úvere, že zmenka,

ktorá je predmetom tohto konania, je zabezpečovacou zmenkou a že odporca uzatvoril zmluvu o úvere
ako spotrebiteľ. Tieto skutočnosti však neboli tvrdením ani jedného z účastníkov konania a súd ich
vyabstrahoval z dokazovania, ktoré si sám navrhol. Za situácie, že odporca a ani navrhovateľ sa
k týmto skutočnostiam nikdy nevyjadrili, preto neexistuje spôsob, akým by súd mohol dospieť k ich
nespornosti. Ak teda súd prvého stupňa svoje rozhodnutie založil na týchto nesporných skutočnostiach,

jeho rozhodnutie je postihnuté vadou, ktorá má za následok jeho nesprávnosť. Uzavrel preto, že
prvostupňový súd dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj
nesprávnej interpretácii príslušných právnych predpisov práva Európskej únie. V tejto súvislosti uviedol,
že je majiteľom zmenky na základe indosamentu a nie je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského
vzťahu, pričom zmenka je samostatným abstraktným záväzkom neakcesorickej povahy a nie je možné

ju spájať, či podmieňovať inými okolnosťami, než sú na zmenke uvedené. Namietal, že prvostupňový
súd sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke upravených v zák. 191/1950 Sb. vôbec nezaoberal,
čím ignoroval predmet sporu a vec posudzoval, akoby išlo o bežný zmluvný záväzok, čo je neprípustné.
Odporca vo všeobecnosti nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré
vyplývajú z jeho vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak v sporovom konaní nemôže činiť

odporca, tým menej tak môže činiť sám súd, čo podporil poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5Obo 3/2008 zo dňa 22. októbra 2008. Vytkol prvostupňovému súdu,
že porušil poučovaciu povinnosť prekročením ustanovenia § 5 ods. 1 OSP, porušil tiež ustanovenia o
vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, a prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo
možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa nariadenia vykonané bez

návrhu. Ďalej uviedol, že pokiaľ prvostupňový súd vyhodnotil zmenku ako vadnú zmenku, t.j. neplatný
právny úkon, jeho záver vychádza len z kauzálnych námietok, ktoré však nikto v konaní nevzniesol, ani
nikto z účastníkov nepreukazoval, pričom kauzálne námietky sú po indosovaní v zásade neprípustné
a teda zmluvný vzťah medzi odporcom a remitentom je po indosovaní irelevantný. Navyše mu nie jeznámy obsah údajného zmluvného záväzku. Mal za to, že vzhľadom na úplnú samostatnosť, oddelenosť
a nezávislosť zmenkového záväzku nie je možné hovoriť o tom, že zmenka je zmenkou podľa Zákona
o spotrebných úveroch a že tomuto zákonu odporuje. Argumentoval, že zmenka uplatnená v tomto

konaní má všetky zákonom predpísané náležitosti, a teda ide o platnú zmenku. Záverom uviedol, že
samotný Zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z. pripúšťa, aby na zabezpečenie nárokov
zo spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka s tým, že limitovaná bola len výška zabezpečenia
vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase vyplnenia. Z toho vyplýva, že prípustné sú akékoľvek zmenky,
doložky a zároveň aj blankozmenky s úpravou vyplnenia zmenky v dohode o vyplňovacom práve. Okrem

toho zákonodarca pripúšťal, že zmenky budú vyplňované dodatočne po vystavení, pretože inak by použil
spojenie v čase vystavenia, resp. by vylúčil vyplňovanie zo strany veriteľa. Vyplýva z toho, že dohoda
o vyplňovacom práve nemohla byť neplatná a nemohla byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou ani v
prípadespotrebiteľskýchúverov,pretožeprávnaúpravaexplicitnepripúšťalapoužívanieblankozmeniek.
Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vo veci samej nevyjadril.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie
navrhovateľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením
rozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že v časti

zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne je potrebné rozsudok súdu prvého stupňa po pripustení
späťvzatia návrhu navrhovateľa v tejto časti zrušiť a konanie zastaviť a vo zvyšnej časti ho potvrdiť, keď
odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

V priebehu odvolacieho konania navrhovateľ písomným podaním zo dňa 22. 12. 2015 vzal svoj návrh

na začatie konania späť v časti zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne, keď oproti pôvodne
uplatnenému zmenkovému úroku vo výške 0,25 % denne požadoval priznať mu úrok vo výške 0,06 %
denne. Za situácie, že návrh navrhovateľom bol čiastočne vzatý späť v čase, keď už súd prvého stupňa
vo veci rozhodol rozsudkom, avšak tento nenadobudol právoplatnosť, bol tak daný dôvod pre postup
podľa § 208 OSP, nakoľko ani odporca (na výzvu súdu) neprejavil svoj nesúhlasil s týmto späťvzatím.

Odvolací súd preto postupujúc v intenciách § 208 OSP čiastočné späťvzatie návrhu navrhovateľom
pripustil, rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti zrušil a konanie zastavil.

V tomto konaní sa navrhovateľ svojim návrhom voči odporcovi domáha zaplatenia zmenkovej sumy
587,27 eura s príslušenstvom dôvodiac, že ako indosatár je nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky

vystavenej odporcom, pričom indosovaná zmenka je vistazmenkou opatrená doložkou „na platenie
predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“ a indosant predložil zmenku na zaplatenie, lebo vystaviteľ
pohľadávku neuhradil. Navrhovateľ návrh uplatnil podľa čl. 4 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu
a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu
(ďalej len „nariadenie“).

Cieľom nariadenia je zjednodušenie a urýchlenie zahraničných konaní vo veciach s nízkou hodnotou
sporu, zníženie nákladov a zaručenie rovnakých podmienok pre veriteľov a dlžníkov (ods. 7 a 8
preambuly nariadenia). Pri postupe podľa nariadenia je súd povinný rešpektovať právo na spravodlivý
proces a zásadu kontradiktórneho konania a to najmä pri rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania

a o spôsobe a rozsahu dokazovania, ktoré je nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia (ods. 9 preambuly
a článok 9 nariadenia). Uplatňuje sa v občianskych a obchodných veciach v cezhraničných prípadoch,
bez ohľadu na povahu súdu a celková hodnota nároku bez navýšenia o úroky, náklady a výdavky
nepresahuje čiastku 2.000 eur v čase doručenia žalobného formulára na súd (článok 2 ods. 1
nariadenia). Veci vylúčené z vecnej pôsobnosti nariadenia sú taxatívne vypočítané v článku 2 ods. 2

nariadenia, pričom nariadenie nevylučuje z vecnej pôsobnosti spotrebiteľské spory, v ktorých spotrebiteľ
vystupuje ako účastník konania či už na strane navrhovateľa alebo odporcu. Konanie je v zásade
písomné, ide o tzv. „formulárové konanie“, podstatou ktorého je komunikácia navrhovateľa a odporcu so
súdom prostredníctvom vzorových tlačív. V prípade, ak sa súd domnieva, že informácie, ktoré poskytol
navrhovateľ, nie sú dostatočne jasné alebo primerané, alebo ak formulár návrhu nie je správne vyplnený

a pokiaľ sa pohľadávka nezdá byť zjavne neopodstatnená alebo návrh neprípustný, dá navrhovateľovi
možnosť formulár návrhu doplniť alebo opraviť alebo predložiť určené doplňujúce informácie alebo
doklady alebo vziať návrh späť a to v lehote, ktorú určí (článok 4 ods. 4 nariadenia). V prípade, že súd
dospeje k záveru, že nárok je zjavne neopodstatnený alebo návrh je neprípustný alebo ak navrhovateľformulár návrhu v určenej lehote nedoplnil alebo neopravil, súd návrh zamietne (neopodstatnenosť
nároku alebo neprípustnosť návrhu sa posudzuje podľa vnútroštátneho práva - ods. 13 preambuly
nariadenia). Z článku 19 nariadenia vyplýva, že pokiaľ nariadenie neustanovuje inak, európske konanie

vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa riadi procesným právom členského štátu, v ktorom sa konanie
vedie. S ohľadom na uvedené je na mieste konštatovať, že nariadenie nekladie žiadne prekážky
pre aplikáciu všetkých procesnoprávnych princípov použiteľných v slovenskom právnom poriadku a v
možnosti súdu preskúmavať predložené listinné dôkazy. Z procesného hľadiska teda k návrhu môže
súd pristupovať s rovnakou mierou ingerencie, ako k akémukoľvek inému návrhu uplatnenému v konaní

pred súdom, vo veci môže konať aj formou nariadeného pojednávania a to nielen na základe návrhu
účastníka, ale aj keď to sám považuje za potrebné. Rovnako tak môže aplikovať svoje znalosti určitých
okolností z jeho činnosti (notoriety) a zohľadniť ochranu slabšieho v konaní, či ochranu dobrých mravov.
Z nariadenia totiž nevyplýva povinnosť súdu automaticky návrhu vyhovieť a pokiaľ vzhliadne v návrhu
takéskutočnosti,ktoréhovedúkzáveruojeho neprípustnosti,návrhzamietneatoajvprípadeabsencie
aktivity žalovanej strany v konaní, čo vyplýva priamo z článku 4 bod 4 nariadenia. Nariadenie je tak len

alternatívnym nástrojom pri rešpektovaní procesných pravidiel príslušného členského štátu.

Z hľadiska hmotného práva navrhovateľ v návrhu uplatnil právo zo zmenky vystavenej odporcom
dňa 27. 08. 2009 podľa zákona zmenkového a šekového č. 191/1950 Zb., ktorý je prevzatím textu
Ženevského dohovoru o jednotnom zmenkovom zákone zo dňa 07. 06. 1930 (ďalej len „ZZŠ). Ide o

kogentnú a súkromnoprávnu normu, ktorá je prísne formálna, čo si vyžaduje jej špecifický predmet,
ktorým sú zmenky. Zároveň ide o zákon „lex specialis“, pričom všeobecným právnym predpisom k nemu
je Občiansky zákonník.

Podľa článku I. § 16 ods. 1 veta prvá ZZŠ o tom, kto má zmenku v rukách platí, že je oprávneným

majiteľom, ak preukáže svoje právo nepretržitým radom indosamentov, a to aj vtedy, ak posledný z nich
je blankoindosament.

Podľa článku I. § 17 ZZŠ kto je žalovaný zo zmenky, nemôže robiť majiteľovi námietky, ktoré sa
zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi, alebo k predošlým majiteľom, okrem ak majiteľ pri

nadobúdaní zmenky konal vedome na škodu dlžníka.

PodľačlánkuI.§ 48ods.1ZZŠmajiteľmôžepostihomžiadať:1/zmenkovúsumu,pokiaľnebolazmenka
prijatá alebo zaplatená s úrokmi, ak boli dojednané, 2/ šesťpercentné úroky odo dňa zročnosti, 3/ trovy
protestu a podaných správ, ako aj ostatné trovy, 4/ odmenu vo výške jednej tretiny percenta zmenkovej

sumy, alebo v menšej dohodnutej výške.

Podľa § 459 OZ platnosti záväzku nebráni, ak nie je vyjadrený dôvod, na základe ktorého je dlžník
povinný plniť. Veriteľ je však povinný preukázať dôvod záväzku s výnimkou cenných papierov hromadne
vydaných alebo iných cenných papierov, pre ktoré je zákonom ustanovené, že veriteľ túto povinnosť

nemá.

V tejto súvislosti však nemožno opomínať, že judikatúrou Súdneho dvora EÚ bola vyslovená všeobecná
zásada, podľa ktorej špecifiká súdneho konania, ktoré prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi
predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť

právnu ochranu, ktorá podľa ustanovení Smernice 93/13/EHS spotrebiteľovi musí byť poskytnutá,
čo potvrdzuje aj článok 14 Smernice 87/102/EHS. Smernica rady č. 87/102/EHS z 22. 12. 1986 o
aproximácii zákonov iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú
spotrebiteľského úveru (ďalej len „smernica“) síce používanie zmeniek v spotrebiteľských zmluvách
nezakazuje, ale podľa článku 10 smernice jednoznačne členské štáty môžu povoliť používanie zmeniek

v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu spotrebiteľa. Pojem
„vhodná ochrana“ spotrebiteľa treba vykladať so zreteľom na článok 14 smernice, ktorá zakazuje
znížiť štandard ochrany spotrebiteľa, a preto je ju potrebné chápať ako celkový právny rámec ochrany
spotrebiteľa vyplývajúci z predpisov práva únie a judikatúry Súdneho dvora EÚ, ktorá zahŕňa aj
povinnosťvnútroštátnychsúdovexoffoskúmaťnekalosťzmluvnýchpodmienok.Vprípadezáveru,žepri

vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky súd nemá možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy
a rozhodnúť o nekalosti niektorých zmluvných podmienok, či zhodnotiť platnosť zmenky samotnej,
išlo by o neprijateľné zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a o porušenie zásady
efektivity. Rigidná aplikácia ust. § 17 ZZŠ by totiž spôsobila spotrebiteľovi neprimerané ťažkosti pri ažnáslednom možnom domáhaní sa ochrany svojich práv. Znamená to potom, že pokiaľ súd spoľahlivo
zistí, že na strane odporcu ide o spotrebiteľa, bez ohľadu podľa akého procesného predpisu sa nárok
uplatňuje, poskytne mu ochranu prostredníctvom právnej úpravy o ochrane spotrebiteľa. V tomto

smere už Ústavný súd ČR vo svojich nálezoch judikoval, že súčasné napätie spojené so zmenkami
je spôsobené ich nevhodným používaním (zneužívaním) najmä voči subjektom, na ktorých nemožno
znalosť špecifickej a značne rigidnej zmenkovej úpravy spravodlivo požadovať. V prípade spotrebiteľov,
ktorých práva boli dotknuté konaním remitenta (prvého majiteľa ako veriteľa) zmenky, všeobecné súdy
nesmú odhliadnuť od ich špecifických záujmov a postavenia a pri svojej rozhodovacej činnosti musia

hľadať také interpretačné a aplikačné východiská, ktoré zabránia zneužívaniu práv v dôsledku aplikácie
zmenkových inštitútov neprimerane v neprospech niektorého z účastníkov zmenkového vzťahu. Tiež
vyslovil pravidlo, že zákaz zneužitia práva je silnejší, než dovolenie dané právom, a pokiaľ právna
norma určité správanie aprobuje, a iná za predpokladu, že je zneužívané, ho zakazuje, takéto konanie v
skutočnosti nie je výkonom práva, ale protiprávnym úkonom. Výkonu práva, ktoré je jeho zneužitím súdy
nesmú poskytnúť ochranu, keďže takýto postup by bol v rozpore s ústavou chránenými právami (sp. zn.

Pl. ÚS 16/12 zo dňa 16. 10. 2012, IV. ÚS 457/10 zo dňa 18. 07. 2013, I. ÚS 210/15 zo dňa 16. 09. 2015).

Podľa § 4 ods. 6 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 31. 12. 2010,
v súvislosti s poskytovaním úveru od spotrebiteľa alebo inej osoby sa zakazuje splniť dlh zmenkou
alebo šekom. Veriteľ smie prijať od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo

spotrebiteľského úveru, len ak ide o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je
maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane
zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške maximálne 30
% istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s
prechádzajúcou vetou veriteľ nesmie prijať a je povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať.

Ustanovenie tohto odseku platí aj v prípade zmeny majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky.

Veriteľ zodpovedá za škodu vzniknutú spotrebiteľovi porušením odseku 6 veriteľom (§ 4 ods. 7 zák. č.
258/2001 Z. z.).

V posudzovanej veci súd prvého stupňa vo svetle vyššie citovanej právnej úpravy, ako i podaného
výkladu odvolacieho súdu postupoval, v tomto smere vo veci riadne zistil skutkový stav a túto i správne
posúdil po právnej stránke. Nakoľko odvolací súd sa plne stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozsudku súdu prvého stupňa ako vyčerpávajúcim a presvedčivým, využijúc postup podľa § 219 ods.
2 OSP sa obmedzuje len na skonštatovanie jeho správnosti, a preto súdom prvého stupňa uvádzané

dôvody duplicitne opakovať nebude.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd len opätovne
podčiarkuje, že predmetom konania je nárok vyplývajúci zo zmenky indosovanej na navrhovateľa
sídliaceho v Českej republike, ktorý si svoje právo vyplývajúce zo zmenky uplatňuje v rámci európskeho

konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu podľa nariadenia. Navrhovateľom predložená zmenka
má svoj základ v dohode o vyplňovacom práve zmenky obsiahnutej vo všeobecných úverových
podmienkach právneho predchodcu navrhovateľa tvoriacich neoddeliteľnú súčasť spotrebiteľskej
úverovej zmluvy. V nadväznosti na to súd prvého stupňa preto dôvodne skúmal charakter tohto vzťahu,
keď nariadenie je síce procesný prostriedok, ktorý konanie urýchľuje, ale nebráni súdu postupovať

rešpektovaním vyššej súdnej ochrany spotrebiteľa, pričom prieskum uplatneného nároku, s oporou v
doloženej zmenke, nemôže byť ovplyvnený povahou použitého procesného nástroja. V tomto smere
je potrebné vychádzať zo zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase
uzatvoreniazmluvyoúveremedziodporcomaprávnympredchodcomnavrhovateľa,ktorýspotrebiteľský
úver definoval ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom

úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme (§ 2 písm. a/ zákona).
Za veriteľa označoval fyzickú alebo právnickú osobu poskytujúcu spotrebiteľský úver v rámci svojho
podnikania (§ 3 ods. 1 zákona) a za spotrebiteľa fyzickú osobu, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský
úver na iný účel, než na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania (§ 3 ods. 2 zákona).
Je už notorietou, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred

pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. I podľa názoru
odvolacieho súdu v tomto konaní bolo preukázané výsledkami vykonaného dokazovania, že sporom
dotknutá zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou, ktorej súčasťou boli všeobecné úverové podmienky
vopred pripravené pre veľký počet spotrebiteľov a tieto odporca ovplyvniť nemohol. Rovnako tak právnypredchodca navrhovateľa ako dodávateľ mal v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a v
konaní nebolo preukázané, že úver bol odporcovi poskytnutý za účelom výkonu zamestnania, povolania
alebo podnikania. V tomto smere navrhovateľ si nesplnil svoju dôkaznú povinnosť, ktorá ho v konaní

zaťažovala (§ 120 ods. 1 prvá veta OSP), na preukázanie nespotrebiteľského charakteru úverovej
zmluvy a to spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Takouto okolnosťou totiž nemôže
byť len všeobecný údaj o poskytnutí úveru uvedený v úverovej zmluve bez bližšieho ozrejmenia a
preukázania súvislostí medzi výkonom povolania, zamestnania, resp. podnikateľskou činnosťou dlžníka
a uzatvorením konkrétnej zmluvy. Bez preukázania, že odporcovi ako dlžníkovi bol úver poskytnutý

na výkon zamestnania, má tak v úverovej zmluve uvedený účel jej uzatvorenia rovnaký dôsledok, ako
by tam uvedený nebol. Odvolací súd si preto v plnom rozsahu osvojil názor prvostupňového súdu,
že v danej veci odporca je spotrebiteľom, na ktorého sa vzťahuje ochrana podľa zák. č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj zák. č. 40/1964 Zb. (Občiansky zákonník), do ktorých boli
transponované smernice č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách a č. 87/102/EHS z 22. 12. 1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych

opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru a relevantná je aj príslušná judikatúra
Európskeho súdneho dvora, týkajúca sa ochrany práv spotrebiteľov, ktorú úpravu následne súd prvého
stupňa i v konaní dôsledne aplikoval.

Reagujúc i na ďalšie námietky navrhovateľa uplatnené v jeho odvolaní odvolací súd dodáva, že jeho

argumentácia spochybňujúca postup súdu prvého stupňa pri vykonávaní dôkazov je neopodstatnená
z dôvodov podľa už zhora podaného výkladu odvolacieho súdu. Rovnako tak neobstojí tvrdenie
navrhovateľa, podľa ktorého pri rozhodovaní o uplatnenom nároku zo zmenky sa má vychádzať
výlučne z predloženej zmenky predstavujúcej samostatný abstraktný záväzok neakcesorickej povahy.
Abstraktný charakter zmenky bol totiž spochybnený už v ust. § 4 ods. 6 zák. č. 258/2001 Z. z. v znení

účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, pričom v danom prípade právny predchodca navrhovateľa
zákonný limit zmenkovej sumy nerešpektoval a zmenku napriek výslovnému zákazu prijal a následne ju
previedol na navrhovateľa. Zmenka tak bola vystavená v rozpore s vnútroštátnym právnym poriadkom a
aj v rozpore s právom Európskej únie. Naviac, rešpektovanie výlučne abstraktného charakteru zmenky
je neprijateľné aj z pohľadu judikatúry Súdneho dvora EÚ.

Odvolací súd tiež konštatuje, že pokiaľ ide o dohodu o vyplňovacom práve zmenky, táto bola upravená
v článku 17 VPPÚ a umožňovala vystaviť povinnému zmenku, v ktorej nie je vyplnená zmenková suma
a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy, pričom zmenkovú sumu vyplní veriteľ v rozsahu všetkých
jeho peňažných nárokov voči dlžníkovi, ktoré podľa uváženia veriteľa vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky.

Takéto zmluvné dojednanie o vyplnení zmenky za stavu, že ide o spotrebiteľský vzťah a ktoré zmluvné
dojednanie mení vzťah medzi účastníkmi zo zmluvného dojednania na vzťah zo zmenky, ktorý nie je
zásadne kauzálny a neposkytuje žiadnu ochranu spotrebiteľovi, musí súd vyhodnotiť ako neprijateľné
a tým neplatné v súlade s § 53 ods. 5 OZ, resp. ako neplatné dojednanie v zmysle § 52 ods. 2 OZ.
Okrem toho uzavretím takej dohody o vyplnení zmenky veriteľ dostáva do rúk oprávnenie rozhodnúť o

tom, že ním požadované plnenie je v súlade so zmluvou, čo je rozporné i s ust. § 53 ods. 4 písm. o/
OZ. Naviac, z uzatvorenej dohody žiadne informácie o dôsledkoch vystavenia zmenky pre odporcu ako
spotrebiteľa nevyplývajú, pričom neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť
v oblasti spotrebiteľských právnych vzťahov mu nemôže byť na ujmu. Vystavením zmenky v rozsahu
nad zákonom povolený limit, vzhľadom na povahu tohto cenného papiera, bolo tak odporcovi zhoršené

jeho zmluvné postavenie. V tejto súvislosti je právne významné aj ust. § 54 ods. 1, 2 OZ, podľa
ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v
neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon
priznáva alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských
zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Dojednanie o zmenke, ktoré nezohľadňuje

právne predpisy na ochranu spotrebiteľa, preto odporuje ust. § 54 ods. 1, 2 OZ a na podklade takéhoto
dojednania zmenka nemohla byť platne vystavená a ani platne indosovaná.

V neposlednom rade odvolací súd odkazuje i na spoločné stanovisko prijaté občiansko-právnym
kolégiom a obchodnoprávnym kolégiom Najvyššieho súdu SR dňa 20. 10. 2015 k postupu súdov

nižšieho stupňa vo veciach návrhov s uplatneným právom zo zmenky vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa,
z ktorého odvolací súd vychádzal i pri posudzovaní predmetnej veci. Podľa tohto stanoviska, ak
navrhovateľ ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží zmenku, platí bez ohľadu na povahu
procesného nástroja, ktorý použil, že I. pokiaľ z akýchkoľvek okolností v prejednávanej veci vyplyniekonajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex
offo povinný zabezpečiť prieskum nároku v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom
má nárok základ; II. pokiaľ súd nevzhliadne žiadnu nekalosť či neprípustnosť predloženého návrhu,

pristúpi k prieskumu uplatneného nároku v rozmedzí prípadne vznesených námietok, zohľadňujúc ich
rozsah a povahu pri rešpektovaní povinnosti posúdiť prípadnú absolútnu neplatnosť úkonu, ak to z
vykonaného dokazovania vyplynie. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až
po úroveň dohody o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola
zmenka vystavená. Aj v prípade, že nie sú podané kauzálne námietky vystaviteľom zmenky (bez ohľadu

na to, či je spotrebiteľom), ktorý je na strane žalovaného, je možné preskúmať a podľa okolností prípadu
posúdiť nárok na uplatnený zmluvný úrok ako nárok uplatnený v rozpore s dobrými mravmi, ak výška
uplatneného nároku podľa úvahy súdu takýto exces dosahuje.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo zvyšnej časti
podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keď súd prvého stupňa vo veci riadne zistil skutkový

stav a vyvodil z neho i správny právny záver.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a §
151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, pretože odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.