Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, April 21, 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1MCdo/2/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109212265
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Vladik
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1109212265.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky N., bývajúcej v X. proti odporcovi
Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Námestie Ľ. Štúra č. 1,
vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 21 C 104/2009, o zaplatenie náhrady mzdy v sume
319.450,- € s príslušenstvom, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 12. marca 2014 č. k. 2 Co 84/2012-217, takto

r o z h o d o l :

Mimoriadne dovolanie o d m i e t a.

Odporcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 25. novembra 2011 č. k. 21 C 104/2009-147 zamietol návrh
navrhovateľky, ktorým sa domáhala zaplatenia sumy 319.450,- € z titulu náhrady mzdy v súvislosti s

neplatným rozviazaním pracovného pomeru za obdobie od 1. apríla 1999 do 14. novembra 2008 a
nepriznal odporcovi náhradu trov konania. Mal za to, že na základe námietky premlčania vznesenej
odporcom, na ktorú musel prihliadnuť, nepriznal navrhovateľke náhradu mzdy za obdobie od 30. júna
1999 do 30. novembra 1999. V súlade s § 62 ods. 2 Zákonníka práce č. 65/1965 Z.z. (ďalej len
„Zákonník práce") vznikol navrhovateľke nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného
pomeru (o ktorom rozhodol Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo 16. apríla 2007 č. k. 17 C

68/1999-296, právoplatným 14. novembra 2008) za dobu 6 mesiacov od 1. júna 1999 (po plynutí doby
práceneschopnosti navrhovateľky) do 30. novembra 1999 z titulu neplatného rozviazania pracovného
pomeru. Posledná splátka náhrady mzdy by bola splatná v decembrový výplatný deň v roku 1999.
Trojročná premlčacia lehota na uplatnenie nároku navrhovateľky na náhradu mzdy z neplatného
skončenia pracovného pomeru tak uplynula v decembri 2002. Navrhovateľka si nárok uplatnila na súde
1. apríla 2009. Z hore uvedených dôvodov bol nárok navrhovateľky uplatnený po trojročnej premlčacej

lehote. Odporcovi nepriznal náhradu trov konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p., pretože mu tieto nevznikli.

Na základe odvolania podaného navrhovateľkou Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 12. marca
2014 sp. zn. 2 Co 84/2012 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a odporcovi nepriznal náhradu trov
odvolacieho konania. Stotožnil sa s právnym názorom súdu prvého stupňa, ktorý vec posúdil správne
podľaZákonníkaprácevzneníúčinnomvčaserozviazaniapracovnéhopomeruvýpoveďou(podanímzo

dňa 30.11.1998). Ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne zrušil
pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil organizácii, že trvá na
tom, aby ho ďalej zamestnával, jeho pracovný pomer trvá i naďalej a zamestnávateľ je povinný poskytnúť
mu náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi vo výške priemerného zárobku odo dňa, keď
oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do doby, keď mu zamestnávateľ umožní
pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru. Ak celkový čas, za ktorý

by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje šesť mesiacov, môže súd na žiadosť
zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za ďalší čas primerane znížiť, prípadne náhradu mzdyzamestnancovi vôbec nepriznať; súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä na to, či zamestnanec
bol medzitým inde zamestnaný, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu
sa do práce nezapojil (§ 61 ods. 1, 2). Nárok sa premlčí, ak sa neuplatnil na súde v lehote v tomto

zákonníku ustanovenej. Na premlčanie sa prihliadne, len ak sa ten, voči ktorému sa nárok uplatňuje
premlčania dovolá; v takom prípade nemožno premlčaný nárok účastníkovi, ktorý ho uplatňuje, priznať.
Ak účastník uplatní na súde svoj nárok a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia lehota po dobu
konania neplynie (§ 261 ods. 1, ods. 3 veta prvá). Ak nie je týmto zákonníkom ustanovené inak, je lehota
na uplatnenie peňažných nárokov tri roky (§ 263 ods. 1). Lehota začína plynúť odo dňa, keď sa právo

mohlo uplatniť prvý raz (§ 262 ods. 1).

V konaní bolo nepochybné, že navrhovateľka sa svojím návrhom podaným na súde prvého stupňa
dňa 1.4.2009, po jeho neskoršej úprave, domáhala náhrady mzdy v súvislosti s neplatným rozviazaním
pracovného pomeru zo strany odporcu listom zo dňa 30.11.1998 č. 533/98-1.3., že táto neplatnosť bola
vyslovená rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 16.4.2007, č. k. 17 C 68/1999-296, v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 7.10.2008, č. k. 5 Co 305/2007-395, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 14.11.2008. Tiež bolo preukázané, že v konaní vedenom na Okresnom súde
Bratislava I pod sp. zn. 17 C 68/1999 sa navrhovateľka spočiatku domáhala aj náhrady mzdy v súvislosti
s neplatným rozviazaním pracovného pomeru, avšak riadne v ňom nepokračovala, keď neskôr (podaním
zo dňa 25.7.2000) návrh v tejto časti zobrala späť a konanie bolo právoplatne v uvedenej časti zastavené

(ešte v roku 2001). Navrhovateľka neuplatnila na súde v lehote v Zákonníku práce stanovenej (v
premlčacej lehote troch rokov) nárok na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným rozviazaním pracovného
pomeru, ktorý jej patril odo dňa oznámenia (dňa 1.4.1999), že trvá na ďalšom zamestnávaní v trvaní
šesť mesiacov predĺžená o čas poberania dávok v nemoci najneskôr do 30.11.1999. Na veci nič nemení
skutočnosť, že neplatnosť rozviazania pracovného pomeru výpoveďou bolo právoplatne vyslovené až v

roku 2008. Dňa 1.4.1999 prvý raz mohla navrhovateľka nárok na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným
rozviazaním pracovného pomeru aj uplatniť. Navrhovateľka sama z vlastného rozhodnutia zobrala návrh
späť v danej časti náhrady mzdy, pričom nešlo o konanie zo zákona spojené. Odporcovi nepriznal
náhradu trov odvolacieho konania, pretože túto nežiadal.

Na podnet navrhovateľky podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len generálny
prokurátor) podľa § 243e ods. 1 O.s.p. mimoriadne dovolanie proti rozsudku Okresného súdu Bratislava
I z 25. novembra 2011 č. k. 21 C 104/2009-147 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z
12. marca 2014 č. k. 2 Co 84/2012-217, tieto navrhol zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu Bratislava I
na ďalšie konanie.

Podľa názoru generálneho prokurátora súdy sa nesprávne právne vysporiadali s otázkou premlčania
nároku navrhovateľky. Vyslovili totiž právny názor, že premlčacia lehota na uplatnenie nároku
navrhovateľke začala plynúť dňom nasledujúcim po dni, keď oznámila odporcovi, že trvá na ďalšom
zamestnávaní, čo bolo stanovené na 1. apríla 1999.

Nárok na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru výpoveďou zo strany odporcu
nemohol vzniknúť skôr, než navrhovateľka v zmysle § 61 ods. 1 ZP oznámila odporcovi, že trvá na
ďalšom zamestnávaní, najskôr však až vtedy, keď sa mal skončiť pracovný pomer podľa výpovede
odporcu. V konaní nebolo medzi účastníkmi sporné, že navrhovateľka oznámila odporcovi, že trvá na

ďalšom zamestnávaní 1. apríla 1999. Nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného
pomeru vznikol navrhovateľke od 1. júna 1999 (po plynutí doby práceneschopnosti navrhovateľky).
Svoj nárok uplatnila navrhovateľka na súde návrhom doručeným súdu 1. apríla 2009. Právo na
náhradu mzdy mohlo byť navrhovateľkou za splnenia zákonom predpísaných podmienok uvedených
v § 61 ods. 1 ZP a § 64 ZP prvýkrát s úspechom uplatnené až vtedy, keď sa náhrada mzdy stala

splatnou. Až dňom nasledujúcom po splatnosti tej - ktorej jednotlivej mesačnej náhrady mzdy začala
plynúť pre každú jednotlivú mesačnú náhradu mzdy osobitne premlčacia lehota. S poukazom na
vyššie uvedené sa tak premlčujú jednotlivé mesačné náhrady mzdy a to podľa toho, kedy u nich
nastala splatnosť. Námietka odporcu o premlčaní nároku navrhovateľky by tak bola dôvodná len vo
vzťahu k tým jednotlivým mesačným náhradám mzdy, ktoré sa stali splatné v lehote troch rokov pred

podaním návrhu navrhovateľky na súd. Tento názor potvrdzuje platná judikatúra tak Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (rozhodnutia vo veciach 1 Cdo 101/2007, 4 Cdo 243/2008, 1 Cdo 180/2009) a
jednak, vzhľadom na totožnú hmotnoprávnu úpravu aj judikatúra Najvyššieho súdu Českej republiky
(rozhodnutia vo veciach 21 Cdo 2208/2000, 21 Cdo 700/2001 a 21 Cdo 2166/01). Tento názor si vskutkovo a právne obdobnej veci osvojil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení z 19. marca
2012 sp. zn. 3 M Cdo 9/2010.

Vzhľadom na horeuvedené bol toho názoru, že súd plynutie premlčacej lehoty nesprávne právne
posúdil, keď nezohľadnil plynutie premlčacích lehôt pre jednotlivé mesačné náhrady mzdy samostatne
s prihliadnutím na plynutie trojročnej premlčacej lehoty podľa § 263 ods. 1 Zákonníka práce, počítanej
dňompodanianávrhu.Návrhbolnasúddoručený1.apríla2009,tedapremlčaniubypodliehalijednotlivé
mesačnénáhradymzdysplatnépred1.aprílom2006.Niejetedasprávnynázorsúdov,ženavrhovateľke

nebolo možné priznať celý uplatnený nárok pre dôvodne vznesenú námietku premlčania.

Navrhovateľka navrhla mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora vyhovieť.

Odporca navrhol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora ako nedôvodné zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci o mimoriadnom
dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 243a ods. 3 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.

Podľa § 243e ods. 1 O.s.p. ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby
dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným
rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f O.s.p.), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom
chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné
dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Podľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu
za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 O.s.p.).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že systém opravných
prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. ESĽP v rámci
svojej rozhodovacej praxe už viackrát konštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu
opätovného preskúmania veci došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci

oproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou platnosťou prerokovali a meritórne
rozhodli (Roseltrans proti Ruskej Federácii, rozsudok č. 60974/00 z 21. júla 2005). Opakovane tiež
zdôraznil, že v záujme právnej istoty by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať nedotknuté
a k ich zrušeniu by malo dochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád (Abdullayev proti Ruskej
Federácii, rozsudok č. 11227/05 z 11. februára 2010), resp. závažných pochybení (Sutyazhnik proti

Ruskej Federácii, rozsudok č. 8269/02 z 23. júla 2009). Za takú vadu alebo pochybenie však nemožno
v žiadnom prípade považovať to, že na predmet konania existujú dva odlišné právne názory.

Zároveň ESĽP opakovane dospel aj k názoru, že k porušeniu čl. 6 Dohovoru dochádza tiež vtedy, ak
je právoplatné a záväzné rozhodnutie súdu zrušené v rámci mimoriadneho prieskumu, ktorý presadil

taký subjekt odlišný od účastníkov konania, len na úvahe ktorého bolo posúdenie vhodnosti alebo
potreby podania mimoriadneho opravného prostriedku iniciujúceho tento mimoriadny prieskum. Inštitút
veľmi podobný mimoriadnemu dovolaniu upravenému v Občianskom súdnom poriadku bol predmetom
skúmaniaanáslednejkritikyESĽPvoveciTriponprotiRumunsku(rozsudokč.36942/03z23.septembra
2008). V tomto rozhodnutí ESĽP konštatoval, že v skúmanom prípade prokurátor nekonal na základe

vlastnej iniciatívy, ale konal na základe žiadosti jednej zo strán sporu. ESĽP zásah prokurátora do
takéhoto súkromnoprávneho súdneho konania označil za priťažujúci faktor, pretože, hoci tento štátny
úradník konal na základe podnetu účastníka súdneho konania, podanie mimoriadneho dovolania bolo
ponechané výlučne na voľnej úvahe prokurátora. ESĽP v danej veci preto dospel k záveru, že zrušenie
dotknutého právoplatného a záväzného rozhodnutia porušilo sťažovateľovo právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Aj aktuálne rozhodnutia ESĽP z 9. júna 2015 vydané vo veciach
proti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a.s., č. 72493/10 zo dňa 9. júna 2015, PSMA, s.r.o., č. 42533/11
zo dňa 9. júna 2015 a COMPCAR, s.r.o. č. 25132/13 zo dňa 9. júna 2015) pripomínajú význam a obsah
princípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti,nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté z iniciatívy
generálneho prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania.

Uvedené závery ESĽP zohľadnilo aj plénum Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“). Vzhľadom na prípady nejednotnosti senátov ústavného súdu pri riešení otázky prípustnosti
mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť a záväznosť,
pristúpilo 18. marca 2015 k zjednoteniu rozhodovania senátov ústavného súdu a pod sp. zn. PL.z.
3/2015 prijalo zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty,

ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného
prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho prípustnosť v civilnom
konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj
mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne
využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov“.

Vyššie uvedené naznačuje, ako tieto súdne orgány (ESĽP a ústavný súd), budú rozhodovať v skutkovo
a právne podobných veciach, v ktorých generálny prokurátor podá mimoriadne dovolanie napriek tomu,
že mimoriadnemu dovolaniu nepredchádzalo využitie všetkých dostupných riadnych a mimoriadnych
opravných prostriedkov účastníkom, ktorý podal podnet na mimoriadne dovolanie.

Doterajšia rozhodovacia prax najvyššieho súdu v obdobných prípadoch sa v zásade riadila stanoviskom
Občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) pod č. 36/2008. Právna veta
tohto stanoviska znie: „Podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom nie je podmienené

využitím riadneho opravného prostriedku účastníkom konania. Mimoriadnym dovolaním v zmysle
ustanovenia § 243e O.s.p. môže generálny prokurátor napadnúť aj právoplatné rozhodnutie súdu prvého
stupňa“.

Je zrejmé, že stanovisko R 36/2008 vychádza zo záverov, ktoré v súčasnosti nie sú súladné s

vyššie spomenutými rozhodnutiami ESĽP a zjednocujúcim stanoviskom ústavného súdu. Na posun
v judikatúre ústavného súdu a ESĽP zareagoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý na
spoločnom zasadnutí občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia dňa 20.októbra 2015 schválil
a prijal spoločné stanovisko pod č. R 94/2015 na publikovanie, ktorého právna veta znie: „Procesná
prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní

podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom
dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky (resp. využiť všetky zákonom prípustné postupy),
ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť
nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť“.

Z vyššie uvedeného spoločného stanoviska dvoch kolégií Najvyššieho súdu teda vyplýva, že
rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa odchyľuje od právnych záverov
vyslovených v stanovisku R 36/2008 a jeho závery sú už prekonané.

Prípustnosť dovolania vymedzuje Občiansky súdny poriadok stanovením jednak určitých objektívnych

znakov rozhodnutia (§ 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok odvolacieho súdu) a § 239 O.s.p. (pokiaľ
ide o uznesenie odvolacieho súdu), jednak objektívnym zadefinovaním závažných procesných vád
uvedených v § 237 ods. 1 O.s.p. Vzhľadom na to, že na procesné vady konania taxatívne vymenované
v § 237 ods. 1 O.s.p. je dovolací súd povinný prihliadať ex lege (viď § 242 ods. 1 O.s.p.) vždy -
teda bez ohľadu na to, či boli alebo neboli v dovolaní namietané, je opodstatnený záver, že v zásade

každé dovolanie podané v občianskom súdnom konaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (s výnimkou
exekučného konania - viď § 237 ods. 2 O.s.p.) otvára priestor pre posúdenie správnosti niektorých
aspektov procesného postupu súdu, ktorý vydal dovolaním napadnuté rozhodnutie a tým zároveň dáva
určité vyhliadky na úspech dovolateľa v konaní o dovolaní. Každé dovolanie je teda v tomto zmysle
potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci.

Postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal v určitom prípade možnosť napadnúť
rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním, uvedenú možnosť ale nevyužil, i keď tieto opravné
prostriedky mali potenciál podstatne ovplyvniť rozhodnutie súdu, sa prieči zásade „vigilantibus iurascripta sunt“ zdôrazňujúcej procesnú povinnosť účastníka vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby
sám svojimi procesnými úkonmi riadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledoval
ochranu svojich subjektívnych práv. Pokiaľ účastník konania zostane v naznačenom smere pasívny, je

neskoršia aktivita generálneho prokurátora vyústiaca do podania mimoriadneho dovolania neprípustná
a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané Občianskym súdnym poriadkom v ustanoveniach §
243e až § 243j O.s.p. Aj ústavný súd už dávnejšie konštatoval, že „ak účastník konania mohol podať
dovolanie a neurobil tento procesný úkon, nemá už žiadnu možnosť dosiahnuť podnetom podanie
mimoriadneho dovolania“ (viď PL. ÚS 57/99).

V danom prípade prebehlo konanie v dvoch stupňoch, pričom navrhovateľka mala možnosť realizovať
svoje procesné oprávnenie podať mimoriadny opravný prostriedok dovolanie. Zo spisu nevyplýva,
že by sama náležite chránila svoje práva a konala dostatočne predvídavo, starostlivo a obozretne.
Navrhovateľka nepodala proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 12. marca 2014 č. k. 2 Co
84/2012-217dovolanie,vdôsledkučohototosastaloprávoplatným.Vzmyslevyššieuvedenéhovýkladu

najvyššieho súdu to znamená, že sama nevyužila dostupný opravný prostriedok, ktorý mala k dispozícii
a ktorý bol potenciálne účinne spôsobilý ovplyvniť rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na pasivitu samotnej
navrhovateľky pri včasnej ochrane svojich práv je procesne neprípustná dodatočná aktivita generálneho
prokurátora, ku ktorej došlo podaním mimoriadneho dovolania podnecovaného navrhovateľkou.

Z týchto dôvodov najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie ako procesne neprípustné (§ 243i ods. 2
O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 243b ods. 5 O.s.p. a § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).

O trovách dovolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1
O.s.p., pričom úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, keďže si ju neuplatnil.

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.