Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 14, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/79/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204661
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 10. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113204661.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a členov senátu:
JUDr. Martina Valentová a JUDr. Anton Jaček, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika, konajúca
prostredníctvom Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11

Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 8C/143/2013-40 zo dňa 8.12.2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobcu, (ktorou sa domáhal zaplatenia
majetkovejškodyanemajetkovejujmy Eurmajúcichvzniknúťžalobcovinesprávnymúradnýmpostupom
Okresného súdu Senica - ďalej tiež exekučný súd, pretože tento nerozhodol o žiadosti oprávneného na
zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote 30 dní) a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal. Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 3 ods. 1 písm. d), ods. 2,
§ 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003

Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i § 44 ods. 7 zák. č. 233/1995
Z.z. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 151 ods. 1 O.s.p.

Súd vychádzal zo zistenia podľa pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Senica sp. zn.
2Er/2849/2008, že na základe žiadosti doručenej dňa 8.12.2004 okresný súd poverením zo dňa
21.1.2005 poveril vykonaním exekúcie súdnu exekútorku JUDr. Máriu Krasňanovú. Podaním doručeným

súdu dňa 6.7.2009 súdna exekútorka navrhla exekučné konanie zastaviť. Žalobca podaním doručeným
súdu dňa 22.11.2010 navrhol zmenu súdnej exekútorky a žiadal poveriť vykonaním exekúcie súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Okresný súd Skalica uznesením zo dňa 3.11.2011 v spojení s
uznesením Krajského súdu Trnava zo dňa 31.1.2013 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR
zo dňa 17.7.2014 vyhlásil exekúciu za neprípustnú, exekúciu zastavil a oprávnenému uložil povinnosť
zaplatiť súdnej exekútorke náhradu trov exekúcie. Po posúdení danej veci podľa vyššie citovaných

zákonnýchustanoveníapovykonanomdokazovanínapokonsúddospelkzáveru,ženávrhužalobcunie
je možné vyhovieť, keď nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Senica považoval za neopodstatnený. S ohľadom na znenie intertemporálneho ust.
§ 240 ods. 1 Exekučného poriadku na predmetné konanie začaté v roku 2004 sa vzťahovala právna
úprava, ktorá ustanovovala povinnosť exekučného súdu rozhodnúť do 30 dní od doručenia návrhu
oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Avšak ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne

disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodoval Ústavný súd SR, či
Európsky súd pre ľudské práva. K rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora je pritom potrebné zadovážiťsi vyjadrenie navrhovaného exekútora, podklady od pôvodného exekútora, súd má právo preskúmať
dôkazy aj bez návrhu účastníkov, v dôsledku čoho nie je možné včas rozhodnúť. Žalobca žiadnym
spôsobomnepreukázal,žebypočasdobydopodaniažiadostiozmenusúdnehoexekútorabolvneistote

a že by mu hrozila akákoľvek škoda, keďže účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie
exekúcie zostávajú zachované aj v prípade žiadosti oprávneného o zmenu súdneho exekútora. Rovnako
nepreukázal, že by doba od doručenia žiadosti viedla k strate jeho legitímnych očakávaní, že nastane
zákonom predpokladaný stav a že vyvolala riziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky. V zmysle
judikatúry Ústavného súdu SR nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok

porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na konkrétne
okolnosti daného prípadu sa postup Okresného súdu Senica nevyznačuje takými prieťahmi, ktoré by
bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy vzhľadom na objektívne dôvody. Navyše aj po podaní
návrhu na zmenu súdneho exekútora mal a mohol pôvodný exekútor v záujme zachovania kontinuity
konania pokračovať vo vymáhaní danej pohľadávky. Vzhľadom na to absentuje prvotná podmienka pre
vznik zodpovednosti štátu a to nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, ktorý nebol v konaní

preukázaný. Okrem toho žalobca relevantným spôsobom nepreukázal ani vznik majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nepreukázal príčinnú
súvislosť. Predložený znalecký posudok č. 1/2014 sa nedá považovať za dôkaz o vzniku škody a
jej výške v danom konkrétnom prípade, keďže v posudku je vyčíslená výška škody iba všeobecne,
nie však pre konkrétny súdený prípad. V časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy súd dospel k

záveru, že v prejednávanej veci by stačilo iba aj prípadné konštatovanie porušenia práva a nie sú dané
dôvody na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ak by aj žalobcovi vznikla majetková
škoda a nemajetková ujma, v danom prípade nebola preukázaná súvislosť ich vzniku s postupom súdu
v exekučnej veci. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov súd návrh žalobcu na náhradu škody a
nemajetkovej ujmy považoval za neopodstatnený a preto ho zamietol. Vzhľadom k tomu, že žalovanému

plne úspešnému v spore nevznikli trovy konania, resp. o ich náhradu nepožiadal (§ 151 ods. 1 O.s.p.)
súd mu náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobca, ktorým
sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na opätovné

prejednanie. Ako odvolacie dôvody uviedol dôvody obsiahnuté v § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s §
221 ods. 1 písm. f), písm. h) O.s.p., ods. 2 písm. c) a f) O.s.p. Žalobca predovšetkým namietal, že súd
rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9
ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá nadobudla účinnosť až po založení zodpovednostného právneho
vzťahu, čo má za následok nesprávnosť súdneho rozhodnutia, ktoré musí byť zrušené. Súd svojím

rozhodnutím de iure i de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Podľa odvolateľa
súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, ktorá existuje
vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu
sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty, čo exekučný súd ignoroval a na čo
zo zákona nemal oprávnenie. Podľa odvolateľa ďalej súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie

dĺžky konania zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akéhokoľvek úvahy de lege ferenda
sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Štrasburgský
súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú
náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, napríklad i rozsah nevybavenej súdnej
agendy. Žalobca vôbec nechápe, aký môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril

svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. S poukazom na to, že žalobca ako dôkaz o
vzniku škody predložil znalecký posudok č. 1/2014, pokiaľ súd v odôvodnení konštatuje, že nepreukázal,
že by mu postupom exekučného súdu vznikla akákoľvek škoda, pričom bližšie nešpecifikoval jednotlivé
náklady, potom súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým
posudkom. K skutočnosti, že žalobca predložil znalecký posudok až po roku a pol od podania žaloby

na súde, poukázal na to, že vypracovanie znaleckého posudku je dôkladné a zložité a to aj s ohľadom
na množstvo spracovaných podkladov a preto trvalo viac ako rok. Pre prípad, že bol súdu doručený
návrh na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke (čo z obsahu spisu
nevyplýva) uviedol, že súd bol povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu
osobitne rozhodnúť s poukazom na rozsudok KS v Žiline č.k. 9Co/174/2014.

Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej O.s.p.), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté

rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v
elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21
ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre
jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.

Primárne je zo strany odvolacieho súdu potrebné poukázať na zodpovednosť žalobcu za obsahové
vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju
viazanosťodvolacímidôvodmi(§212ods.1O.s.p.).Vtejtosúvislostijezjavné,že(nepochybnezdôvodu

predkladania enormného množstva typových podaní žalobcom na súdy), odvolacie dôvody (hmotno-
právne) nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté
rozhodnutie.

Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd určil medzitýmnym rozsudkom, že žalovaná je

zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica,
pretože tento nerozhodol o jeho návrhu na zmenu exekútora v zákonom stanovenej lehote a rozsudkom
aby rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi z titulu majetkovej škody sumu 175,- Eur a z
titulu nemajetkovej ujmy sumu 608,52 Eur , všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a zaplatiť
žalobcovi aj trovy konania. Ďalej v žalobe uviedol, že žalobca je právnickou osobou, ktorá vykonáva na

základe registrácie podnikateľskú činnosť v prevažnej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov
a v pozícii oprávneného v exekučnom konaní navrhol písomným podaním a to postupom podľa ust. § 38
Exekučného poriadku zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku, ktorá
vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere, pričom po prijatí návrhu na vykonanie
exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 1147/2004 a exekučný súd ho

poveril vykonaním exekúcie. Žalobca pre obavy o právny a faktický osud pohľadávky nútene vymáhanej
súdnymexekútorom,podalexekučnémusúdunávrhnazmenuexekútora.Odsúduočakávalposkytnutie
súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite, a teda, že dôjde k reálnej zmene exekútora
rozhodnutím súdu v zákonom stanovenej lehote, t. j. do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na
zmenu exekútora. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej

právnej zložitosti, nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou
komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, nerozhodol o žiadosti o
zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase.

Zo spisu Okresného súdu Senica sp. zn. 2Er/2849/2008 odvolací súd zistil, že oprávnený požiadal o

zmenu exekútora podaním zo dňa 18.11.2010 doručeným súdu 22.11.2010. Následne prvostupňový súd
predmetné exekučné konanie uznesením zo dňa 3.11.2011 zastavil, exekúciu vyhlásil za neprípustnú
a rozhodol o náhrade trov exekúcie. Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Trnave uznesením
č.k. 21CoE/171/2012-60 zo dňa 31.1.2013 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil, pričom na základe
dovolania oprávneného proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu najvyšší súd uznesením č.k. 5 Oboer

269/2013 zo dňa 17.7.2014 konanie o odvolaní a dovolaní oprávneného proti uzneseniu krajského súdu
zastavil.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť medzi

nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad kumulatívneho splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na žalobcovi.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení §
9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné a to aj z
ustálenej judikatúry vyvodiť, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorý nie je v súlade s príslušnou
právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymipredpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup
taktiež určuje fakt, že musí ísť o postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej moci.

Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri
rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z údajného nesprávneho úradného postupu

exekučného súdu, ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie nekonal v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď rozhodnutie vydal po
uplynutí lehoty 15 dní od doručenia žiadosti súdu.

V zmysle § 44 ods. 8 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase doručenia predmetnej žiadosti o
zmenu súdneho exekútora okresnému súdu ku dňu 22.11.2010 oprávnený môže kedykoľvek v priebehu

exekučnéhokonaniaajbezuvedeniadôvodupodaťnapríslušnýokresnýsúdnávrhnazmenuexekútora.
Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

S poukazom na vyššie popísané skutkové okolnosti zistené z predmetného exekučného spisu je
zrejmé, že exekučný súd predmetnú zákonnú lehotu nedodržal, keď o návrhu oprávneného na zmenu

exekútora nerozhodol v lehote 30 dní od doručenia návrhu oprávneného a ani neskôr až do zastavenia
predmetného exekučného konania.

V prvom rade sa žiada poukázať na konštantnú judikatúru Ústavného súdu SR napr. rozhodnutie I.ÚS
16/2002 podľa ktorého Ústavný súd síce prihliada na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone,

ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, pretože sú rozhodujúce aj v týchto prípadoch všetky okolnosti danej veci. Teda i
pri nedržaní zákonnej lehoty sa nemusí zároveň jednať o zbytočné prieťahy v zmysle § 48 ods. 2 Ústavy
SR. V danom prípade nebolo možné prehliadnuť ani tú skutočnosť, že predmetná exekúcia z dôvodu
nedostatkov notárskej zápisnice predloženej ako exekučný titul, bola už právoplatnými rozhodnutiami

súdu napokon vyhlásená za neprípustnú a zastavená. Rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho
exekútora by vzhľadom na to bolo úplne irelevantné.

Pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti oprávneného o zmenu exekútora je potrebné poukázať na to,
že všeobecný súd môže pristúpiť k priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/20003 Z.

z. až v prípade, ak o existencii prieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. V dotknutej veci
neboli žiadnym z príslušných orgánov konštatované prieťahy v konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti
žalobcu na prieťahy, v dôsledku žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v dôsledku
rozhodnutiavydanéhovdisciplinárnomkonanísudcu,prípaderozhodnutímEurópskehosúdupreľudské
práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované,

že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), pričom všeobecný súd v konaní
o náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je orgánom
kompetentným pre vyslovenie takéhoto záveru. Ako na to poukazuje dôvodová spáva k novele § 9 ods.
2 zák. č. 514/2003 Z.z. účinnej od 1.1.2013, pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť
postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže

všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať
aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu
škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR).
V prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR jeho postup by mal byť

preskúmavanýsúdomnižšiehostupňa,čojezjavneabsurdnéalenpotvrdzuje,žekonštatovaťexistenciu
prieťahov v súdnom konaní sú oprávnené iba zákonom zmocnené orgány. Na uvedenom závere nič
nemení ani skutočnosť, že zákonodarca možnosť súdu vychádzať len z takýchto podkladov v konaní
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, výslovne zakotvil v § 9 ods. 2 zák. č.
514/2003 Z.z. až s účinnosťou od 1.1.2013.

Ako odvolací súd už vyššie konštatoval, základné podmienky pre priznanie nároku na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci musia byť splnené kumulatívne. Keďže potom podmienka
existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci, s poukazom na vyššieuvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok navrhovateľa, ani
nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom nie je potrebné a bolo by nadbytočné

a v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania skúmať existenciu škody a
nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah. Tiež by bolo nadbytočným i nedôvodným vysporiadavať sa s
ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu (i nesúladnou s argumentáciou prvostupňového súdu), ktorá
je vzhľadom na vyššie uvedené už irelevantná a nespôsobilá zvrátiť výsledok konania.

S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu
v celom rozsahu, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd s použitím § 219 ods. 1, 2 O.s.p.
napadnutý rozsudok, včítane správneho výroku o náhrade trov konania, (odvolacími dôvodmi osobitne
nenapadnutého) potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.

§ 142 ods. 1 O.s.p., pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, pretože si ich náhradu návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.