Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 20, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/539/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2712201812
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2712201812.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu:

JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, v právnej veci navrhovateľa: W. M., nar.
XX.XX.XXXX, bytom M. R. H. XXXX/XX, W., zastúpený spoločnosťou: Adriana Sojková - ADVOKAT
DCA s.r.o., IČO: 47 253 142, so sídlom Námestie Matice slovenskej 4262/23, Dubnica nad Váhom, proti
odporcom: 1. W. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXX/X, R., 2. Y. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXX/
X, R., obaja zastúpení spoločnosťou: Okenica Šula & Co. s.r.o., IČO: 36 866 512, so sídlom Zámocká
30, Bratislava, o vypratanie nehnuteľnosti, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Skalica č.k. 2C/31/2012-209 zo dňa 26.03.2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e .

V časti o náhrade trov konania odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že navrhovateľ
j e p o v i n n ý zaplatiť odporcom 1 a 2 náhradu trov konania vo výške 1.110,67 Eur, z toho ako
trovy právneho zastúpenia vo výške 1.011,17 Eur a iné trovy konania za zaplatený súdny poplatok za
odvolanie vo výške 99,50 Eur, do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, k rukám právneho
zástupcu odporcov 1 a 2.

Navrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť odporcom 1 a 2 náhradu trov odvolacieho konania vo výške
87,51 Eur, ako trovy právneho zastúpenia, do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, k rukám
právneho zástupcu odporcov 1 a 2.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd zamietol žalobu, ktorou sa navrhovateľ domáhal proti
odporcom 1 a 2 povinnosti vypratať nehnuteľnosti vedené na Katastrálnom úrade Trnava, Správa
katastra Skalica, k.ú. R. a to rodinný dom súpisné číslo XXX postavený na parcele č. 4276/5, parcelu
registra C parcela číslo 4276/4 - zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 436 m2, parcela registra C

číslo 4276/5 - zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 105 m2. Prvostupňový súd uložil navrhovateľovi
povinnosť zaplatiť odporcom náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1.194,68 Eur a to do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.

Rozhodnutie prvostupňový súd s použitím ust. § 34, § 37 ods. 1 až 3, § 39, § 126 ods. 1 a 2
Občianskeho zákonníka odôvodnil v podstate tým, že predmetom konania bolo vypratanie nehnuteľností
zapísaných na LV č. XXX, katastrálne územie R., a to rodinný dom s.č. XXX, postavený na parcele

č. 4276/5, parc. č. 4276/4 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 436 m2, parc. č. 4276/5 -
zastavané plochy a nádvoria vo výmere 105 m2. Vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do
jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto
mu ju neprávom zadržuje. Aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o vypratanie nehnuteľnosti mávlastník nehnuteľnosti, ale aj oprávnený držiteľ. Žalobca musí preto preukázať, že je buď vlastníkom
veci, alebo osobou, ktorá je oprávnená mať vec u seba (oprávnený držiteľ). Žalobca svoje vlastnícke
právo k sporným nehnuteľnostiam opieral o kúpnu zmluvu, ktorú uzatvoril s G. R. dňa 01.06.2011 a

ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol Správou katastra Skalica povolený pod V 1982/2011 dňa
10.11.2011. V zmysle pokynov Krajského súdu v Trnave pre rozhodnutie vo veci samej je nevyhnutné
v prvom rade vysporiadať sa s otázkou vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam. Vzhľadom
na vznesené argumenty spochybňujúce vlastnícke právo žalobcu, bolo v danom konaní prvoradé
prejudiciálne vyriešenie otázky platnosti zmlúv, ktorými došlo k postupnému prevodu nehnuteľností na

žalobcu. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že žalovaní ako pôvodní vlastníci predmetných
nehnuteľností, mali dlh u spoločnosti GERONT DSS s.r.o. vo výške 15.000,- Eur. Z výpovede žalovaných
mal súd preukázané, že nemali záujem uzatvoriť kúpnu zmluvu na predmetné nehnuteľnosti, ale zmluvu
za účelom zabezpečenia záväzku zo zmluvy o pôžičke peňazí, v zmysle ktorej mala tretia osoba (v
danom prípade kupujúca G. R.) uhradiť za žalovaných dlh voči spoločnosti GERONT DSS s.r.o., ktorej
mali žalovaní následne splatiť svoj dlh zo zmluvy o pôžičke z prostriedkov úveru, ktorého poskytnutie

im mala zabezpečiť pani L.. Zo strany pani L. boli ubezpečení, že kúpna zmluva, ktorú uzatvoria je
len formalitou, pričom po poskytnutí úveru, budú nehnuteľnosti opätovne prevedené do ich vlastníctva.
Výpoveď pani L. sa súdu nepodarilo zabezpečiť z dôvodu, že jej pobyt súd nezistil. V danom prípade
bolo výsledkami vykonaného dokazovania preukázané, že žalovaní ako účastníci kúpnej zmluvy zo
dňa 20.09.2010 len predstierali uzatvorenie kúpnej zmluvy, pretože v skutočnosti takýto záujem vôbec

nemali, pričom týmto úkonom mali vôľu zabezpečiť pohľadávku tretej osoby (kupujúcej), ktorá mala
za nich uhradiť dlh u spoločnosti GERONT DSS s.r.o.. Súd má za to, že kúpna zmluva zo dňa
20.09.2010 uzatvorená medzi žalovanými ako predávajúcimi a G. R. ako kupujúcou, ako dvojstranný
právny úkon nebola urobená vážne, absentoval v nej prvok vážnosti vôle zo strany predávajúcich, a
preto je takáto kúpna zmluva podľa § 37 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná. Dojednanie kúpnej

zmluvy za účelom zabezpečenia zmluvy o pôžičke obchádza kogentnú zákonnú úpravu realizácie
záložného práva, prípadne zabezpečenia záväzku prevodom práva, a je preto v zmysle ustanovenia §
39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná pre obchádzanie zákona. Namietané tvrdenie právnej
zástupkyne žalobcu, že žalovaní v prípade uzatvorenie zmluvy za nevýhodných podmienok (nízka cena,
nevyplatenie kúpnej ceny) mali možnosť od zmluvy odstúpiť, čo však neurobili, je v danom prípade

právne irelevantné, pretože inštitút odstúpenia od zmluvy možno využiť len pri platne uzatvorených
zmluvách a nie pri absolútne neplatnej zmluve. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo
zo zákona a na absolútne neplatný právny úkon sa hľadí tak, ako keby vôbec nebol urobený. Na
absolútnu neplatnosť právneho úkonu súd prihliada z úradnej povinnosti. Absolútne neplatný právny
úkon nespôsobuje právne následky ani v prípade, keď na jeho základe už bolo rozhodnuté o vklade

vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Absolútne neplatný právny úkon je neplatný od samého
začiatku. K prevodu vlastníckeho práva zo žalovaných na G. R. ako kupujúcu z dôvodu absolútnej
neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 20.09.2010 vôbec neprišlo. Už prvý nadobúdateľ nehnuteľností (G.
R.) sa preto nestal vlastníkom nehnuteľností. Vychádzajúc zo zásady, že nikto nemôže previesť na
iného viac práv ako sám má, nemohlo následne prísť k platnému prevodu vlastníckeho práva na

žalobcu. Otázkou vplyvu neplatnosti právneho úkonu na práva dobromyseľných nadobúdateľov sa
vyjadril Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 10. februára 2010 sp. zn. I. ÚS 50/10,
v ktorom poukázal na zásadu rímskeho práva (nemo plus iuris ad alium transfere potest, quam ipse
habet), v zmysle ktorej z nepráva nemôže vzniknúť právo. Na základe absolútne neplatného právneho
úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva, nemožno preto ani uvažovať o ochrane

vlastníckeho práva, hoc i dobromyseľného nadobúdateľa. Žalobca si môže svoje nároky z neplatného
právneho úkonu vysporiadať s tým, v koho prospech plnil a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil.

O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešným odporcom priznal právo na ich
náhradu v celkovej 1.294,18 Eur. Trovy konania predstavujú zaplatený súdny poplatok za odvolanie

v sume 99,50 Eur a trovy právneho zastúpenia vyčíslené právnym zástupcom podľa vyhl. MS SR č.
655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v celkovej sume
1.194,68 Eur, a to za nasledovné úkony právnej služby - prevzatie a príprava zastúpenia - 60,07
Eur, odvolanie proti rozsudku (Y.Z.) - 60,07 Eur, odvolanie proti rozsudku (W. W.) - 30,035 Eur, účasť
na pojednávaní (25.03.2014) zast. Y. W. - 61,870 Eur, účasť na pojednávaní (25.03.2014) zast. W. W.

50% - 30,935 Eur, účasť na pojednávaní (15.05.2014) zast. Y. W. - 61,870 Eur, účasť na pojednávaní
(15.05.2014) zast. W. W. 50% - 30,935 Eur, účasť na pojednávaní (23.09.2014) zast. Y. W. - 61,870 Eur,
účasť na pojednávaní (23.09.2014) zast. W. W. 50% - 30,935 Eur, účasť na pojednávaní (26.03.2015)
zast. Y. W. - 64,540 Eur, účasť na pojednávaní (26.03.2015) zast. W. W. 50% - 30,035 Eur, odmenaadvokáta spolu 523,165 Eur + 104.635 Eur (20% DPH) = 627,798 Eur. Režijné paušály: 3x 7,81 Eur, 3x
8,04 Eur, 1x 8,39 Eur, spolu 55,940 Eur + 11,190 Eur (20% DPH) = 67,130 Eur. Náhrada cestovného:
25.03.2014 cesta BA-SI-BA a späť, t.j. 182 km, zákl. náhrada za 1km 0,183 Eur, pri spotrebe 7,1l/100km,

pri cene 1,335 Eur za 1l = 50,557 Eur, 15.05.2014 cesta BA-SI-BA a späť, t.j. 182 km, zákl. náhrada za
1 km 0,183 Eur, pri spotrebe 7,1l/100 km, pri cene 1,360 Eur za 1l = 50,880 Eur, 23.09.2014 cesta BA-
SI-BA a späť, t.j. 182 km, zákl. náhrada za 1km 0,183 Eur, pri spotrebe 7,1l/100 km, pri cene 1,333 Eur
za 1l = 50,531 Eur, 26.03.2015 cesta BA-SI-BA a späť, t.j. 182 km, zákl. náhrada za 1km 0,183 Eur, pri
spotrebe 7,1l/100 km, pri cene 1,120 Eur za 1l = 47,779 Eur, náhrada cestovného spolu 199,746 Eur +

39,950 Eur (20% DPH), spolu 239,696 Eur. Náhrada za stratu času: 25.03.2014 cesta BA-SI-BA a späť
4 x 13,400 Eur = 53,600 Eur 15.05.2014 cesta BA-SI-BA a späť 4x 13,400 Eur = 53,600 Eur, 23.09.2014
cesta BA-SI-BA a späť 4x 13,400 Eur = 53,600 Eur, 26.03.2015 cesta BA-SI-BA a späť 4x 13,980 Eur
= 55,920 Eur, spolu 216,720 Eur + 43,344 Eur = 260,064 Eur.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie navrhovateľ,

v ktorom navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a jeho žalobe v plnom rozsahu
vyhovieť a zároveň odporcov zaviazať na náhradu trov konania. Podľa odvolateľa súd prvého stupňa
na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal záver súdu, že v
kúpnej zmluve absentoval prejav vážnosti vôle zo strany predávajúcich. Vôľa nie je vážna, ak prejavujúci

nechcel vyvolať právne následky, ktoré by inak v dôsledku prejavu takej vôle nastali, pričom nedostatok
vážnej vôle je obvykle zrejmý aj druhej strane, voči ktorej sa prejav robí. O neplatnosti zmluvy pre
nedostatok vážnosti vôle strán spočívajúcej v simulácii možno uvažovať len v prípade, že vôľu uzavrieť
zmluvu nemá ani jedna zmluvná strana. Pokiaľ jedna strana chce zmluvu uzavrieť a byť jej obsahom
viazaná, zatiaľ čo druhá strana koná „naoko“, bez toho, aby to druhej strane muselo byť zrejmé, ide u

strany konajúcej „nevážne“ len o mentálnu rezerváciu, ktorá nemôže mať vplyv na platnosť právneho
úkonu. Právne relevantná nie je vnútorná výhrada konajúceho, u druhej zmluvnej strany sa uplatní
zásada ochrany dôvery vo vykonaný prejav, takže právne následky nastávajú podľa vykonaného prejavu
vôle. Rovnako namietal záver o neplatnosti právneho úkonu pri aplikácii ust. § 39 Obč. zákonníka.
Súd prvého stupňa za jediný, hlavný a podstatný dôkaz považoval výpoveď odporcov, pričom bolo

potrebné prihliadnuť na mieru ich objektívnosti, keď navrhovateľ tieto výpovede popieral a poukazoval
na ich účelovosť a rozpornosť. Obaja odporcovia potvrdili, že vedeli o tom, že s p. R. idú uzatvárať
kúpnu zmluvu, obaja dokážu rozpoznať účinky uzatvorenia kúpnej zmluvy, obaja sú plne spôsobilí
na právne úkony, od ústneho dojednania o uzavretí kúpnej zmluvy až do jej skutočného uzavretia
mali dostatočný časový priestor, aby si vec rozmysleli, návrh zmluvy si pred jej skutočným podpisom

prečítali a očakávali, že im bude doplatený rozdiel kúpnej ceny (táto vec nebola predmetom dokazovania
a presahuje rámec tohto konania). Všetky tieto samotnými odporcami uvedené skutočnosti fakticky
vyvracajú záver súdu, že nemali záujem uzatvoriť kúpnu zmluvu. Prečo ju potom uzatvárali a prečo
sa dožadovali doplatenia kúpnej ceny? Navrhovateľ nemá vedomosť o skutočnostiach súvisiacich s
prevodom nehnuteľností zo strany odporcov na p. R.. Z dokazovania je zrejmé, že odporcovia boli

dlhodobo zacyklení v kolotoči úverov a pôžičiek, ktoré neboli schopní splácať, preto v danej situácii nie je
výnimočné, že ľudia sú ochotní previesť vlastnícke práva k nehnuteľnostiam slúžiacim na zabezpečenie
bytovej potreby, aby sa zbavili aktuálne neriešiteľnej situácie, a to i za protihodnotu nižšiu ako je
obvyklá trhová cena, pričom na takéto prípady je určený inštitút odstúpenia od zmluvy podľa § 49
Obč. zákonníka. Odporcovia túto možnosť nevyužili, od uzavretia zmluvy s p. R. neurobili nič, nijako

sa situáciu nepokúsili riešiť, bez primeraného dôvodu sa spoliehali na to, že situácia sa vyrieši sama
tým, že pred súdom uvedú, že nehnuteľnosti nechceli predať. Navrhovateľ nadobudol vlastnícke právo
k nehnuteľnostiam na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej s p. R. dňa 01.06.2011, teda takmer rok po
tom, ako odporcovia nehnuteľnosti predali p. R., na úhradu kúpnej ceny čerpal hypotekárny úver vo
výške 42.000,- Eur, zabezpečený záložným právom v prospech hypotekárnej banky. Nadobudol ich

dobromyseľne bez akejkoľvek pochybnosti alebo vedomosti o tom, že odporcovia ako predchádzajúci
vlastníci čokoľvek namietajú ohľadne vlastníckeho práva p. R., pričom súd na túto dobromyseľnosť
neprihliadol, navrhovateľ sa preto cíti poškodený. Súd bez zjavného dôvodu poskytol nadštandardnú
právnu ochranu odporcom, ktorí sa nie úplne zodpovedne zaťažovali úvermi a pôžičkami, ktorí pri
podpise kúpnej zmluvy podľa ich vyjadrení nechceli nehnuteľnosti previesť, čím fakticky druhú zmluvnú

stranu mohli uviesť do omylu a tým poškodiť i navrhovateľa, ktorý nehnuteľnosti následne dobromyseľne
nadobudol,aktorípopodpisekúpnejzmluvysituáciunijakoneriešili.Podľaodvolateľasúdprvéhostupňa
svojím rozhodnutím bezprecedentným spôsobom rúca pevné základy občianskoprávnych vzťahov a
právnej istoty. Nie je prijateľné, aby súd akceptoval argumentáciu zmluvnej strany, ktorá po uplynutíniekoľkých rokov vyhlási, že zmluvu uzavrieť nechcela a na základe toho súd skonštatuje absolútnu
neplatnosť takejto zmluvy z dôvodu nedostatku vážnosti vôle pri jej uzavretí. Odvolateľ namietal
rozsudok súdu prvého stupňa aj v časti náhrady trov konania, keď súd neaplikoval ust. § 150 O.s.p.,

keď navrhovateľ bol v danej veci zjavne dobromyseľný a súdom uvádzanú neplatnosť právneho úkonu
nijakým spôsobom nespôsobil, súd mal prihliadnuť na postoj odporcov po uzavretí zmluvy s p. R. a
ich absolútnu apatiu. Súd pri vyčíslení trov právneho zastúpenia nesprávne aplikoval ust. § 13 ods. 2
vyhlášky č. 655/2004 Z.z., keď mal každému z odporcov priznať tarifnú odmenu krátenú o 50% a nie túto
krátiť iba jednému z odporcov. Výpočtový základ pre rok 2014 bol vo výške 804,- Eur, tarifná odmena

vo výške 1/13-iny výpočtového základu je 61,85 Eur a nie 61,87 Eur.

Odporcovia odvolanie nepodali, k doručenému odvolaniu navrhovateľa sa vyjadrili písomne
prostredníctvom právneho zástupcu a navrhli napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny potvrdiť, uplatniac si trovy odvolacieho konania vo výške 87,51 Eur. Odporcovia opakovane
zdôraznili, že nikdy nemali v úmysle spornú nehnuteľnosť predať či scudziť, a teda nemali úmysel

uzavrieť kúpnu zmluvu, pričom boli ubezpečovaní p. L., ktorá kúpnu zmluvu sprostredkovala, že
predmetnú nehnuteľnosť prevádzajú za účelom zabezpečenia splatenia ich pôžičky. Táto kúpna zmluva
je absolútne neplatná pre nedostatok skutočnej vôle a vážnosti, nakoľko nikdy nechceli a nemali v
úmysle vyvolať právny následok, ktorý nastal v dôsledku ich prejavu. Vážnosť vôle súvisí s tým, že
sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje, resp. síce existuje, avšak v inej kvalite, než

to ukazuje jej prejav. Náležitosťou vôle je absencia omylu, o ktorej zákon osobitne ustanovuje, že
je špeciálnou vadou vôle, ktorá má určené právne dôsledky. Odporcovia boli treťou stranou uvedení
do omylu, keď im predstierala danosť niečoho, čo neexistovalo alebo zastierala danosť niečoho, čo
existovalo. Právnym následkom omylu je podľa § 49a Obč. zákonníka neplatnosť takéhoto právneho
úkonu. Omyl, do ktorého boli odporcovia uvedení, je takou okolnosťou, bez ktorej by právny úkon

(kúpnu zmluvu), inak nikdy neurobili. Ak by mali v úmysle nehnuteľnosť predať, nechali by si sami
vypracovaťznaleckýposudok,abyjunepredalipodcenu.Znaleckýposudokbolvypracovanýnazáklade
žiadosti p. R. zo dňa 20.09.2010, vyhotovený bol dňa 29.10.2010, pričom k osvedčeniu podpisov spornej
kúpnej zmluvy došlo už dňa 21.09.2010. Žiadosť o výmaz záložného práva bola zástupcom veriteľa
spoločnosti GERONT podpísaná u notára už 20.09.2010 a podaná na katastri 21.09.2010, pričom v

kúpnej zmluve sa uvádza, že na nehnuteľnosti viazne záložné právo v prospech spoločnosti GERONT.
Správa katastra povolila vklad vlastníckych práv dňa 22.09.2010. Kupujúca p. R. podpisom kúpnej
zmluvy potvrdila prehlásenie, že osobne pozná skutočný stav a vlastnosti nehnuteľnosti, v skutočnosti
túto osobne nikdy nevidela. P. R. uviedla, že kúpnu zmluvu podpísala ako prvá a jej štyri podpísané
vyhotovenia poslala p. L., v skutočnosti však odporcovia nepodpisovali kúpnu zmluvu podpísanú p.

R., čo je zrejmé z kópie zmluvy overenej u notára dňa 21.09.2010. Odporcovia po podpise kúpnej
zmluvy neobdržali jej kópiu. Sporné je aj tvrdenie p. R., že pre nehnuteľnosť sa rozhodla kúpiť ako
investíciu,malakdispozíciifinancie,pričomp.L.tvrdilaodporcom,ževýškakúpnejcenyvkúpnejzmluve
musí byť preto 35.000,- Eur a nie 15.000,- Eur, aby p. R. banka poskytla úver. P. R. až do roku 2013
pôsobila ako realitná maklérka v realitnej kancelárii VREAL s.r.o. so sídlom v Čadci, ktorej spoločníkom

a konateľom je p. Mendrov a v ktorej ako realitný maklér pôsobil minimálne v roku 2013 aj navrhovateľ.
Je preto dôvodné predpokladať, že p. R. ako aj navrhovateľ sú odborníkmi v danej oblasti a disponujú
vedomosťami o problematike kúpy a predaja nehnuteľností nad rámec bežných občanov a tak pri bežnej
opatrnosti vedeli alebo museli vedieť o tom, že postup pri prevode vlastníckeho práva k predmetnej
nehnuteľnosti nie je štandardný ani obvyklý a že nadobúdajú problematickú nehnuteľnosť. Je minimálne

počudovaniahodné, že po nadobudnutí vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti ani jeden z
uvedených vlastníkov nezasahovali do pokojného užívania nehnuteľnosti odporcami, ktorí ju naďalej
obývali a dobromyseľne užívali ako vlastnú, neboli vyzývaní napr. na platenie nájomného, čo trvalo
bezmála 2 roky. Medzičasom došlo k prevodu vlastníckeho práva na navrhovateľa, pričom opätovne
nedošlo k akejkoľvek obhliadke nehnuteľnosti zo strany navrhovateľa ako nadobúdateľa, ani k inému

uplatňovaniu si nárokov vyplývajúcich z jeho údajného vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Z vyššie
uvedeného podľa odporcov vyplýva, že predmetná kúpna zmluva nebola urobená vážne. Absentoval v
nej prvok vážnosti vôle zo strany predávajúcich a preto je podľa § 37 Obč. zákonníka absolútne neplatná.
Úmyslomavôľouodporcovbolouzatvoreniezmluvyopôžičkeaniedojednaniekúpnejzmluvyzaúčelom
zabezpečenia zmluvy o pôžičke, čím došlo k obídeniu kogentnej úpravy záložného práva, preto ide o

absolútne neplatný právny úkon aj podľa § 39 Obč. zákonníka pre obchádzanie zákona Odporcovia
podporne poukázali na závery rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/518/2014. Odporcovia
nesúhlasia s tvrdením navrhovateľa, že súd pokladal za jediný a hlavný dôkaz výpoveď odporcov, súd
vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, predloženými listinnými dôkazmi, písomným vyjadrenímG. R., pričom hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej súd hodnotí všetky vykonané dôkazy z
hľadiska ich pravdivosti a vzájomnej súvislosti, uplatniac zásadu voľného hodnotenia dôkazov.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody
(§ 205 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom odvolania (§

212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.),
keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods.
3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň
ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateľa nie je dôvodné, keďže napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa je vo veci samej vecne
správne, dôvodné bolo zmeniť ho len v časti náhrady trov konania.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel

k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď
vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje na
správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže
dať za pravdu odvolateľovi. Odvolateľ vo svojom odvolaní neuvádza žiadne nové skutočnosti či dôkazy

než tie, ktoré uviedol už v konaní pred prvostupňovým súdom, ktorý sa s nimi dostatočne vysporiadal.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ sa domáhal voči odporcom vypratania predmetných
nehnuteľností, ktorých vlastníkom sa stal navrhovateľ a ktoré užívajú odporcovia. Medzi účastníkmi
nebolo sporné, že navrhovateľ je aktuálne zapísaný ako vlastník predmetných nehnuteľností v katastri

nehnuteľností, vlastníctvo nadobudol na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej s G. R., ktorá vlastníctvo
nadobudla od odporcov na základe kúpnej zmluvy. Odporcovia počas celého konania poukazovali
na okolnosti uzavretia kúpnej zmluvy s G. R., konkrétne na to, že nikdy nemali v úmysle predmetné
nehnuteľnosti previesť na tretiu osobu kúpnou zmluvou, pri uzatváraní kúpnej zmluvy s G. R. mali za
to, že nehnuteľnosti prevádzajú za účelom zabezpečenia splatenia pôžičky, dohodnutá kúpna cena

vo výške 35.000,- Eur bola v značnom nepomere k cene odhadnutej znalcom vo výške 65.600,- Eur,
odporcom nikdy nebola kúpna cena vyplatená, jediným plnením bola úhrada dlhu vo výške 15.000,- Eur
voči spoločnosti GERONT DSS s.r.o., pričom výška tohto dlhu zjavne nezodpovedala výške dohodnutej
kúpnej ceny 35.000,- Eur, odporcovia nemali po podpísaní k dispozícii kúpnu zmluvu, kupujúca, resp.
osoby konajúce v jej mene im ju odmietli vydať. Odporcovia nehnuteľnosti nepretržite užívajú aj so

svojimi 5 deťmi, nemajú žiadnu inú možnosť bývania.

V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

V zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo
za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.

Citované ustanovenia zakotvujú dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, teda povinnosť
označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch
konania. Účastník, ktorý neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé
dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného
na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol

dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru,
že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno
ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného
dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané v tom zmysle, že súd honepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal
bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

Hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy
z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie
je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.
Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je
svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd

rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím
významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých súd
skonštatoval, že Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. však súd rozhodne o tom, ktoré z označených

dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani
nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto
nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou
tým prípustnosť dovolania. (porovnaj aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993 a pod

R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom s následkom prípustnosti dovolania nezakladá bez
ďalšiehoaniprípadnáskutočnosť,žebybolomožnémaťvýhradyvočidôvodom,prektorésúdnavrhnuté
dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. apríla 2012, sp. zn. 6 Cdo 51/2012). Súd pri
vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy
vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie

možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p. je vecou
súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy
účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp. zn. 6 Cdo 153/2011).

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky,

v ktorom súd skonštatoval, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých
fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým
navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd
rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej
právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak

rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu
dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu
podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom
navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 Občiansky súdny poriadok). Skutočnosť, že okresný súd a

ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom,
nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu
ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej
republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom
navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha

konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by
nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako
druhá strana v konaní (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra
2010).

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, keď vypočul účastníkov konania,
oboznámil sa so všetkými dostupnými listinnými dôkazmi, oboznámil sa s písomným vyjadrením G.
R., ktorá aktuálne žije v Rakúsku a preto nebolo hospodárne predvolávať ju na pojednávanie ako
svedkyňu, pokúsil sa zistiť pobyt p. L., ktorá sprostredkovala predaj nehnuteľností, čo sa však súdu
nepodarilo a preto ju ani nebolo možné vypočuť. Účastníci konania nepredniesli žiadne návrhy na

doplnenie dokazovania. Súd prvého stupňa výsledky vykonaného dokazovania správne vyhodnotil, a
to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Neobstojí preto odvolacia námietka
navrhovateľa, podľa ktorého súd vychádzal jedine z tvrdení odporcov.Vzhľadom na to, že sa nepodarilo zabezpečiť svedeckú výpoveď alebo písomné vyjadrenie p. L.,
ktorá sprostredkovala predaj nehnuteľností, pričom kupujúca G. R. a odporcami ako predávajúcimi
osobne nejednala, bolo potrebné vo vzťahu k okolnostiam a podmienkam uzavretia kúpnej zmluvy

medzi G. R. ako kupujúcou a odporcami ako predávajúcimi vychádzať zo skutkových tvrdení odporcov,
ktoré bolo možné vyhodnotiť ako logické a presvedčivé, a preto súd prvého stupňa z týchto tvrdení
správne vychádzal. Odporcovia v situácii, keď neboli schopní splatiť pôžičku vo výške 15.000,- Eur voči
spoločnosti GERONT DSS s.r.o., obrátili sa na p. E. z tejto spoločnosti, ktorý im dal kontakt na p. L., ktorá
immalazabezpečiťúver.Odzačiatkutedaboloskutočnouvôľouodporcovzískaťfinančnéprostriedkyna

splatenie pôžičky vo výške 15.000,- Eur. P. L. podmieňovala poskytnutie úveru prevodom nehnuteľností
na G. R. za účelom zabezpečenia tohto úveru, pričom tento prevod mal byť iba formálny a po získaní
peňazí z úveru mali byť nehnuteľnosti opätovne prevedené do vlastníctva odporcov. Odporcovia s
takýmto riešením pôvodne nesúhlasili z obavy, že prídu o dom, nakoniec však vzhľadom na ich zlú
finančnú situáciu a po ubezpečení zo strany p. L., že pôjde len o formalitu, pristúpili na uzavretie kúpnej
zmluvy. Po uzavretí kúpnej zmluvy bol uhradený ich dlh vo výške 15.000,- Eur voči spoločnosti GERONT

DSS s.r.o., žiadne iné protiplnenie nedostali, prevedené nehnuteľnosti zostali naďalej v ich užívaní až
dovtedy, kým sa navrhovateľ nezačal domáhať ich vypratania.

Odporcovia opodstatnene poukázali na ďalšie okolnosti uzavretia kúpnej zmluvy, ktoré spočívali v
tom, že ak by mali v úmysle nehnuteľnosť predať, nechali by si sami vypracovať znalecký posudok,

aby ju nepredali pod cenu. Znalecký posudok bol vypracovaný na základe žiadosti p. R. zo dňa
20.09.2010, vyhotovený bol dňa 29.10.2010, pričom k osvedčeniu podpisov spornej kúpnej zmluvy došlo
už dňa 21.09.2010. Žiadosť o výmaz záložného práva bola zástupcom veriteľa spoločnosti GERONT
podpísaná u notára už 20.09.2010 a podaná na katastri 21.09.2010, pričom v kúpnej zmluve sa
uvádza, že na nehnuteľnosti viazne záložné právo v prospech spoločnosti GERONT. Správa katastra

povolila vklad vlastníckych práv dňa 22.09.2010, t.j. hneď nasledujúci deň po podpise kúpnej zmluvy,
čo možno považovať za značne neštandardné. Kupujúca p. R. podpisom kúpnej zmluvy potvrdila
prehlásenie, že osobne pozná skutočný stav a vlastnosti nehnuteľnosti, v skutočnosti túto osobne
nikdy nevidela. P. R. uviedla, že kúpnu zmluvu podpísala ako prvá a jej štyri podpísané vyhotovenia
poslala p. L., v skutočnosti však odporcovia nepodpisovali kúpnu zmluvu podpísanú p. R., čo je zrejmé

z kópie zmluvy overenej u notára dňa 21.09.2010. Odporcovia po podpise kúpnej zmluvy neobdržali
jej kópiu. Sporné je aj tvrdenie p. R., že pre nehnuteľnosť sa rozhodla kúpiť ako investíciu, mala k
dispozícii financie, pričom p. L. tvrdila odporcom, že výška kúpnej ceny v kúpnej zmluve musí byť
preto 35.000,- Eur a nie 15.000,- Eur, aby p. R. banka poskytla úver. P. R. až do roku 2013 pôsobila
ako realitná maklérka v realitnej kancelárii VREAL s.r.o. so sídlom v Čadci, ktorej spoločníkom a

konateľom je p. Mendrov a v ktorej ako realitný maklér pôsobil minimálne v roku 2013 aj navrhovateľ.
Je preto dôvodné predpokladať, že p. R. ako aj navrhovateľ sú odborníkmi v danej oblasti a disponujú
vedomosťami o problematike kúpy a predaja nehnuteľností nad rámec bežných občanov a tak pri bežnej
opatrnosti vedeli alebo museli vedieť o tom, že postup pri prevode vlastníckeho práva k predmetnej
nehnuteľnosti nie je štandardný ani obvyklý a že nadobúdajú problematickú nehnuteľnosť. Je minimálne

počudovaniahodné, že po nadobudnutí vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti ani jeden z
uvedených vlastníkov nezasahovali do pokojného užívania nehnuteľnosti odporcami, ktorí ju naďalej
obývali a dobromyseľne užívali ako vlastnú, neboli vyzývaní napr. na platenie nájomného, čo trvalo
bezmála 2 roky. Medzičasom došlo k prevodu vlastníckeho práva na navrhovateľa, pričom opätovne
nedošlo k akejkoľvek obhliadke nehnuteľnosti zo strany navrhovateľa ako nadobúdateľa, ani k inému

uplatňovaniu si nárokov vyplývajúcich z jeho údajného vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.

Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou odvolateľa, podľa ktorého súd prvého stupňa bez
zjavného dôvodu poskytol nadštandardnú právnu ochranu odporcom, ktorí sa nie úplne zodpovedne
zaťažovali úvermi a pôžičkami, svojím rozhodnutím bezprecedentným spôsobom rúca pevné základy

občianskoprávnych vzťahov a právnej istoty, keď nie je prijateľné, aby súd akceptoval argumentáciu
zmluvnej strany, ktorá po uplynutí niekoľkých rokov vyhlási, že zmluvu uzavrieť nechcela a na základe
toho súd skonštatuje absolútnu neplatnosť takejto zmluvy z dôvodu nedostatku vážnosti vôle pri jej
uzavretí. Vzhľadom na vyššie uvedené a preukázané skutkové okolnosti je totiž jasné, že v danom
prípade nešlo o štandardný prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na základe kúpnej zmluvy.

Samozrejme, ochrana dlžníkov, ktorí nezvládajú splácať svoje záväzky, nie je absolútna a bezbrehá
a možno akceptovať aj takú situáciu, keď sa dlžník sám na základnej slobodnej a vážnej vôle
rozhodne svoju situáciu riešiť predajom nehnuteľnosti, a tak získať finančné prostriedky na úhradu dlhov.
Vzhľadom na pomery odporcov by o takúto prijateľnú situáciu mohlo ísť vtedy, keby sa dobrovoľnerozhodli nehnuteľnosť predať za kúpnu cenu odzrkadľujúcu jej skutočnú hodnotu, zo získaných
prostriedkov uhradiť dlhy a zabezpečiť si iné bývanie. Skutočnosť však bola iná, keď odporcovia nemali
úmysel a vôľu nehnuteľnosti predať, uzavreli kúpnu zmluvu, na základe ktorej dostali ako protiplnenie

15.000,- Eur, pričom hodnota nehnuteľností bola podľa znaleckého posudku 67.600,- Eur, nehnuteľnosti
naďalej slúžia ako ich jediná možnosť bývania, a preto je dôvodné, aby im v takejto situácii bola
poskytnutá právna ochrana.

Odvolací súd preto v celom rozsahu zdieľa právny záver súdu prvého stupňa, ktorý správne uzavrel,

že odporcovia ako účastníci kúpnej zmluvy zo dňa 20.09.2010 len predstierali uzatvorenie kúpnej
zmluvy, pretože v skutočnosti takýto záujem vôbec nemali, pričom týmto úkonom mali vôľu zabezpečiť
pohľadávku tretej osoby (kupujúcej), ktorá mala za nich uhradiť dlh u spoločnosti GERONT DSS s.r.o..
Odvolací súd má tiež za to, že kúpna zmluva zo dňa 20.09.2010 uzatvorená medzi odporcami ako
predávajúcimi a G. R. ako kupujúcou, ako dvojstranný právny úkon nebola urobená vážne, absentoval v
nej prvok vážnosti vôle zo strany predávajúcich, a preto je takáto kúpna zmluva podľa § 37 Občianskeho

zákonníka absolútne neplatná. Dojednanie kúpnej zmluvy za účelom zabezpečenia zmluvy o pôžičke
obchádza kogentnú zákonnú úpravu realizácie záložného práva, prípadne zabezpečenia záväzku
prevodom práva, a je preto absolútne neplatná aj v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka pre
obchádzanie zákona. Namietané tvrdenie právnej zástupkyne navrhovateľa, že odporcovia v prípade
uzatvorenie zmluvy za nevýhodných podmienok (nízka cena, nevyplatenie kúpnej ceny) mali možnosť

od zmluvy odstúpiť, čo však neurobili, je v danom prípade právne irelevantné, pretože inštitút odstúpenia
od zmluvy možno využiť len pri platne uzatvorených zmluvách a nie pri absolútne neplatnej zmluve.

Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a na absolútne neplatný právny úkon
sa hľadí tak, ako keby vôbec nebol urobený. Na absolútnu neplatnosť právneho úkonu súd prihliada z

úradnej povinnosti. Absolútne neplatný právny úkon nespôsobuje právne následky ani v prípade, keď
na jeho základe už bolo rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Absolútne
neplatný právny úkon je neplatný od samého začiatku. K prevodu vlastníckeho práva z odporcov na
G. R. ako kupujúcu z dôvodu absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 20.09.2010 vôbec neprišlo.
Už prvý nadobúdateľ nehnuteľností (G. R.) sa preto nestal vlastníkom nehnuteľností. Vychádzajúc zo

zásady, že nikto nemôže previesť na iného viac práv ako sám má, nemohlo následne prísť k platnému
prevodu vlastníckeho práva na navrhovateľa. Otázkou vplyvu neplatnosti právneho úkonu na práva
dobromyseľných nadobúdateľov sa vyjadril Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 10.
februára 2010 sp. zn. I. ÚS 50/10, v ktorom poukázal na zásadu rímskeho práva (nemo plus iuris ad
alium transfere potest, quam ipse habet), v zmysle ktorej z nepráva nemôže vzniknúť právo. Na základe

absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva, nemožno
preto ani uvažovať o ochrane vlastníckeho práva, hoc i dobromyseľného nadobúdateľa. Navrhovateľ si
môže svoje nároky z neplatného právneho úkonu vysporiadať s tým, v koho prospech plnil a kto sa na
jeho úkor bezdôvodne obohatil.

Odvolací súd v tejto súvislosti podporne poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5
Cdo 208/2010, podľa ktorého zmluva je dvojstranný (prípadne viacstranný) právny úkon, ktorý vzniká
konsenzom, t.j. úplným a bezpodmienečným prijatím (akceptáciou) návrhu na uzavretie zmluvy. Návrh
zmluvy(oferta)ijehoprijatie(akceptácia)sújednostrannéadresovanéprávneúkony.Ipretietojednotlivé
jednostranné právne úkony platí, že musia spĺňať náležitosti požadované Občianskym zákonníkom

všeobecne, a to náležitosti osoby, náležitosť vôle, prejavu, pomeru vôle a prejavu a náležitosť predmetu
právneho úkonu. Týmito uvedenými náležitosťami sú možnosť predmetu právneho úkonu (§ 37 ods.
2 Občianskeho zákonníka) a jeho dovolenosť (§ 39 Občianskeho zákonníka). Nedovolenosť právneho
úkonu je daná vtedy, ak je úkon v rozpore so zákonom alebo zákon obchádza alebo sa prieči dobrým
mravom. V rozpore so zákonom sú tie právne úkony, ktorých vznik, alebo ich plnenie, je výslovne

zakázané, resp. ktoré sa svojím obsahom alebo účelom priečia zákonnému zákazu. Právnymi úkonmi,
ktorézákonobchádzajú,sútaképrávneúkony,ktorésíceneodporujúvýslovnémuzákazuzákona,avšak
svojimi dôsledkami smerujú k výsledku, ktorý zákonu odporuje. V konaní o určenie neplatnosti zmluvy
súd preskúmava zmluvu zo všetkých hľadísk, na ktoré Občiansky zákonník viaže všeobecnú platnosť
právnych úkonov (§ 34 a nasl. Občianskeho zákonníka). Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva

bez ďalšieho zo zákona a hľadí sa naň, ako keby nebol urobený, táto neplatnosť nemôže byť zhojená
dodatočným schválením a nemôže sa konvalidovať ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti.
Absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo
kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Pri posudzovaní dôvodovneplatnosti zmluvy je potrebné rozlišovať medzi dôvodmi neplatnosti, ktoré musia byť účastníkom
tvrdené (napr. nedostatok slobody, vážnosti, rozpor s dobrými mravmi, prípadne omyl) a ostatnými, ku
ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti (nedostatok formy, neurčitosť, nespôsobilosť subjektu zmluvu

uzavrieť, rozpor so zákonom a pod.).

Odvolací súd podporne poukazuje aj na ďalšie rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.3 Cdo 144/2010,
podľa ktorého nedostatok vážnosti vôle je okolnosť zakladajúca neplatnosť zmluvy v zmysle § 37
ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a

zrozumiteľne; inak je neplatný. O nedostatok vážnosti vôle ide vtedy, keď sa zdanlivo prejavuje vôľa,
ktorávskutočnostineexistuje,resp.síceexistuje,avšakvinejkvalite,nežtoukazujejejprejav.Ktakýmto
prejavomvôlepatriamedziinýmúkonyurobenésvnútornouvýhradouasimulovanéprávneúkony.Pokiaľ
právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov
a ak sú splnené všetky jeho náležitosti (§ 41a ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka). Z uvedeného
potom vyplýva, že ak má byť určitým právnym úkonom urobeným len „naoko“ (tzv. simulovaným

právnym úkonom) zastieraný iný právny úkon (tzv. disimulovaný právny úkon), je simulovaný právny
úkon neplatný z dôvodu nedostatku skutočnej vôle konajúcich subjektov urobiť tento úkon. V takých
prípadoch platí zastieraný právny úkon; podmienkou ale je, že zastieraný právny úkon zodpovedá vôli
subjektov a že spĺňa náležitosti požadované zákonom pre jeho platnosť. Pokiaľ by bol sám zastieraný
právny úkon nedovolený (priečil by sa zákonu), bol by tiež neplatný (§ 39 Občianskeho zákonníka).

V danom prípade účastníci zmluvy označenej ako „kúpna zmluva“ len predstierali uzatvorenie kúpnej
zmluvy, pretože v skutočnosti mali vôľu zabezpečiť pohľadávku žalovaného 1/ zo zmluvy o pôžičke,
ktorú uzatvoril so žalobcom. Keďže predmetná „kúpna zmluva“ ako dvojstranný právny úkon nebola
urobená vážne (absentoval v nej jeden prvok vôle - vážnosť), je takáto simulovaná zmluva podľa § 37

Občianskeho zákonníka absolútne neplatná. Ich disimulovaný právny úkon by mohol byť platný, iba
ak by spĺňal všetky náležitosti právneho úkonu). Uzavretím kúpnej zmluvy sa sledoval cieľ zabezpečiť
návratnosť požičanej sumy. Išlo o rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Cdo
2/2006, v ktorom bol zaujatý záver, že zmluva, ktorej skutočným účelom je uspokojenie pohľadávky
záložného veriteľa tým, že založená vec prechádza do jeho vlastníctva, je v rozpore s účelom záložného

práva(§552Občianskehozákonníkavspojenís§151aaž§151jObčianskehozákonníka)ajeneplatná,
lebo obchádza zákon (§ 39 Občianskeho zákonníka). Rovnako išlo o rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskejrepublikyvovecisp.zn.4Cdo33/2005,vktorejbolaposudzovanáplatnosťdarovacejzmluvy
o prevode bytu uzavretej za účelom poskytnutia plnenia uspokojujúceho pohľadávku obdarovaného voči
darcovi. NajvyššísúdSlovenskejrepublikyvrozhodnutísp.zn.1Cdo96/1995(publikovanomvčasopise

Zo súdnej praxe pod č. 39/1998) uviedol, že absolútna neplatnosť právneho úkonu (negotium nullum)
nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (ex lege), v dôsledku čoho sa hľadí na absolútne neplatný
úkon tak, ako keby nebol nikdy urobený. Absolútne neplatný právny úkon nepôsobí právne následky
ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra
nehnuteľností. Ak je určitý úkon absolútne neplatný, nastáva jeho neplatnosť priamo zo zákona už v čase

jeho urobenia. Ani pri uplatnení princípov spravodlivosti a dobrých mravov pri výkone práv a povinností
nemá súd možnosť dodatočne zvážiť, či absolútnu neplatnosť úkonu „uzná alebo neuzná“ (resp. či ju
zohľadní alebo nezohľadní). Na dôvod zakladajúci absolútnu neplatnosť právneho úkonu musí súd vždy
prihliadnuť, a to aj bez návrhu (z úradnej povinnosti - ex officio).

K otázke vplyvu neplatnosti právneho úkonu na práva dobromyseľných nadobúdateľov sa vyjadril
Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení z 10. februára 2010 sp. zn. I. ÚS 50/10. Poukázal v ňom
na zásadu rímskeho práva (nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet), v zmysle
ktorej z nepráva nemôže vzniknúť právo. Zdôraznil, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo
právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti,

toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť. Vo všeobecnosti možno
za vlastníka považovať osobu, v prospech vlastníctva ktorej svedčí nadobúdacie konanie („modus“)
a zodpovedajúci právny titul („titulus“), napríklad zmluva. Pokiaľ „titulus“ preukazuje právo inej osoby
než „modus“, je potrebné určiť, kto je vlastníkom. Za vlastníka je v takom prípade považovaný ten, v
prospech práva ktorého svedčí nadobúdací titul. Neplatný právny úkon ale nemá právne následky, aké

má platný právny úkon; na jeho základe preto nedochádza k prevodu nehnuteľnosti. I keď v prípade
neplatného právneho úkonu o prevode nehnuteľnosti „prevedených“ ďalej na iných nadobúdateľov
svedčí v prospech týchto ďalších nadobúdateľov „modus“, chýba im „titulus“. Dobrá viera týchto ďalších
nadobúdateľov je významná len potiaľ, že im možno priznať všetky práva a povinnosti oprávnenéhodržiteľa (§ 129 a nasl. Občianskeho zákonníka). Dobrej viere ale súčasný právny poriadok žiadne
iné právne následky nepriznáva. Ochrana, ktorú poskytuje nadobúdateľovi, nie je takej intenzity, aby
zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne právo. Inými slovami: pokiaľ zápis

v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má skutočnosť prevahu nad zápisom v katastri.
Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho
práva; nemožno preto ani uvažovať o ochrane vlastníckeho práva, hoc i dobromyseľného nadobúdateľa.
Rovnako tak nie je možné za uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv
nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako

má sám.

Aj podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo 20/2011 zmluvné prevody vlastníckeho práva
sú v Slovenskej republike v zásade založené na princípe, že nikto nemôže previesť viac práv, než sám
má. Inak povedané, ani existencia platnej zmluvy medzi prevodcom a nadobúdateľom nemôže spôsobiť
prevod vlastníckeho práva na nadobúdateľa, ak prevodca sám nebol vlastníkom, alebo ak neexistuje

výslovné zákonné ustanovenie, ktoré by ustanovovalo opak (napr. § 446 Obchodného zákonníka, § 486
Občianskeho zákonníka, § 93 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a
doplnení niektorých zákonov, § 19 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných
službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Odvolací súd dodáva, že nie je možné nezohľadniť aj tú skutočnosť, že odporcovia a ich deti predmetné
nehnuteľnosti užívajú ako obydlie, ktoré je chránené i Ústavou (čl. 31 Ústavy SR), pričom jeho ochrana
súvisí tiež s ochranou súkromného a rodinného života (čl. 19 ods. 2 Ústavy SR). V práve Únie je právo
na obydlie zaručené čl. 7 Charty základných práv Európskej únie. Strata obydlia môže vážne ohroziť
dotknutú osobu a uviesť ju i s rodinou do osobitne ťaživej situácie, preto každý, komu takýto zásah hrozí,

musí mať právo plnohodnotne sa brániť pred súdom.

Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvého stupňa návrh v celom rozsahu ako nedôvodný
zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 1, 2 O.s.p.
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil.

Súd prvého stupňa správne rozhodol o náhrade trov konania a podľa § 142 ods. 1 O.s.p. odporcom
ako úspešným účastníkom priznal právo na náhradu trov konania, dopustil sa však pochybenia pri ich
výpočte.

Navrhovateľ v odvolaní dôvodne namieta, že pri zastupovaní viacerých klientov je potrebné aplikovať
ust. § 13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., a každému z odporcov priznať tarifnú odmenu krátenú o 50%
a nie túto krátiť iba jednému z odporcov tak, ako to urobil súd prvého stupňa. Z citovaných ustanovení
vyhlášky, s prihliadnutím na skutočnosť, že právny zástupca zastupoval v konaní dvoch odporcov,
vyplýva, že už pri zastupovaní dvoch osôb (alebo viacerých osôb), ak ide o spoločné úkony, sa znižuje

základná sadzba tarifnej odmeny o 50%. Z uvedeného je zrejmé, že základná sadzba tarifnej odmeny
v plnej výške (100%) za jeden úkon právnej služby sa uplatňuje pri zastupovaní v občianskoprávnom
konaní len jednej osoby. Ako náhle advokát zastupuje dve a viac osôb a ide o spoločné úkony, základná
sadzba tarifnej odmeny sa znižuje o 50% pri každej zo zastupovaných osôb. Uvedený princíp výpočtu
základnej sadzby tarifnej odmeny pri spoločných úkonoch dvoch alebo viacerých osôb je stabilne

dlhodobo judikovaný a používaný súdmi Slovenskej republiky (por. napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR. sp. zn. 6 MCdo 21/2010, 10 Sžr 38/2014, 1 Sžr 60/2014, ako aj rozhodnutie Ústavného súdu SR
sp. zn. IV. ÚS 431/2013).

Navrhovateľ v odvolaní tiež dôvodne namieta, že výpočtový základ pre rok 2014 bol vo výške 804,- Eur,

a preto tarifná odmena vo výške 1/13-iny výpočtového základu je 61,85 Eur a nie 61,87 Eur.

Odporcom vzniklo právo na náhradu trov právneho zastúpenia za nasledovné úkony právnej služby -
prevzatie a príprava zastúpenia - 60,07 Eur, odvolanie proti rozsudku (Y. W.) - 30,035 Eur, odvolanie
proti rozsudku (W. W.) - 30,035 Eur, účasť na pojednávaní (25.03.2014) zast. Y. W. - 30,925 Eur, účasť

na pojednávaní (25.03.2014) zast. W. W. - 30,925 Eur, účasť na pojednávaní (15.05.2014) zast. Y.
W. - 30,925 Eur, účasť na pojednávaní (15.05.2014) zast. W. W. - 30,925 Eur, účasť na pojednávaní
(23.09.2014) zast. Y. W. - 30,925 Eur, účasť na pojednávaní (23.09.2014) zast. W. W. - 30,925 Eur, účasť
na pojednávaní (26.03.2015) zast. Y. W. - 32,27 Eur, účasť na pojednávaní (26.03.2015) zast. W. W.- 32,27 Eur, spolu 370,23 Eur + 20% DPH 74,046 Eur, spolu 444,276 Eur. K tomu správne vyčíslené
režijné paušály vo výške 67,13 Eur, náhrada cestovného vo výške 239,696 Eur a náhrada za stratu času
vo výške 260,064 Eur. Trovy právneho zastúpenia tak predstavujú spolu 1.011,17 Eur, podľa § 11 ods. 1

písm. c), § 13 ods. 2, § 14 ods. 1, § 16 ods. 3, 4, § 17 ods. 1 a § 18 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004
Z.z.. Trovy konania tak celkove predstavujú 1.110,67 Eur, a to ako trovy právneho zastúpenia vo výške
1.011,17 Eur a iné trovy konania za zaplatený súdny poplatok za odvolanie vo výške 99,50 Eur.

Rovnako v odvolacom konaní, v ktorom boli vo veci samej úspešní odporcovia, navrhovateľ bol úspešný

len v pomerne nepatrnej časti náhrady trov konania, preto odporcom vzniklo právo na náhradu trov
odvolacieho konania v zmysle § 142 ods. 2 a § 224 ods. 1 O.s.p., ako trov právneho zastúpenia vo
výške 87,51 Eur, a to za 1 úkon (vyjadrenie k odvolaniu) vo výške 64,54 Eur (2 x 50% tarifnej odmeny
pri spoločnom úkone pri zastupovaní 2 osôb podľa § 13 ods. 2 vyhlášky), k tomu režijný paušál vo výške
8,39 Eur a 20% DPH vo výške 14,58 Eur, podľa § 11 ods. 1 písm. c), § 13 ods. 2, § 14 ods. 1, § 16 ods.
3, 4, § 17 ods. 1 a § 18 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z..

S poukazom na uvedené zdôvodnenie, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa
náhrady trov konania s použitím § 220 O.s.p. zmenil a odporcom 1 a 2 priznal náhradu trov konania v
celkovej výške 1.110,67 Eur, z toho ako trovy právneho zastúpenia vo výške 1.011,17 Eur a iné trovy
konania za zaplatený súdny poplatok za odvolanie vo výške 99,50 Eur, ktorú je navrhovateľ povinný

zaplatiť do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku (§ 160 ods. 1 O.s.p.), k rukám právneho
zástupcu odporcov 1 a 2 (§ 149 ods. 1 O.s.p.). Odvolací súd odporcom 1 a 2 priznal náhradu trov
odvolacieho konania v celkovej výške 87,51 Eur, ktorú je navrhovateľ povinný zaplatiť do troch dní odo
dňa právoplatnosti tohto rozsudku (§ 160 ods. 1 O.s.p.), k rukám právneho zástupcu odporcov 1 a 2
(§ 149 ods. 1 O.s.p.).

Pokiaľ odvolateľ namietal, že súd prvého stupňa mal o náhrade trov konania rozhodnúť podľa § 150 ods.
1 O.s.p., ani túto odvolaciu námietku nepovažoval odvolací súd za dôvodnú.

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je základným kritériom úspešnosť účastníka v konaní. Nie je

však pritom vylúčené, aby súd súčasne došiel i k záveru, že sú splnené predpoklady aj na aplikáciu
ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. (nepriznanie náhrady trov konania celkom alebo sčasti z dôvodov
hodných osobitného zreteľa). Predpokladom výnimočného použitia tohto ustanovenia je, aby išlo o
prípady hodné osobitného zreteľa. Ide o odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady
zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Je odôvodnená tam, kde by strohá aplikácia ustanovenia o

náhrade trov konania mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiadúcej tvrdosti. Výnimočnosť prípadu
môže spočívať jednak v okolnostiach danej veci, ale i v okolnostiach na strane účastníkov konania.
Úvahasúduotom,čiideovýnimočnýprípadačisútudôvodyhodnéosobitnéhozreteľa,musívychádzať
z posúdení všetkých okolností konkrétnej veci. Obyčajnú nesolventnosť účastníka konania bez ďalšieho,
pritom nemožno považovať za dostatočný dôvod, k uplatneniu § 150 ods. 1 O.s.p. Pri posudzovaní

výnimočnosti dôvodov hodných osobitného zreteľa, je potrebné prihliadnuť k pomerom oboch strán
konania.

Ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. preto nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na
základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnému účastníkovi

konania; vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený.
Priposudzovaníokolnostíhodnýchosobitnéhozreteľatrebaprihliadaťnaosobné,majetkové,zárobkové
a iné pomery všetkých účastníkov konania, a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva
na súde a ich postoj v konaní (tu už s možnosťou zhodnotiť konkrétne správanie sa účastníkov pred
podanímnávrhunazačatiekonanianasúd,resp.vpriebehukonania).Nepriznanienáhradytrovkonania

musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj
to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi a aby neodporovalo
dobrým mravom.

Odvolací súd v danom prípade nepovažoval za preukázaný žiadny taký dôvod hodný osobitného

zreteľa, ktorý by odôvodnil aplikáciu § 150 ods. 1 O.s.p. Je síce pravda, že navrhovateľ nespôsobil
absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ktorým G. R. mala nadobudnúť vlastnícke právo k predmetným
nehnuteľnostiam, rozhodol sa však sám podať proti odporcom žalobu na vypratanie predmetnýchnehnuteľností, voči ktorej sa odporcovia úspešne bránili a preto im ako úspešným účastníkom patrí
náhrada trov konania.

Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.