Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, February 26, 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8CoE/6/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5615208621
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5615208621.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so
sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 5, IČO: 35 807 598, zastúpení splnomocnenými zástupcami Advocate,
s.r.o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 36 865 141 a Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom
Bratislava, ul. Grösslingová č. 4, IČO: 36 864 421 proti povinnej: A. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. č.
XXX, pre vymoženie pohľadávky 526,37 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu

Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 6Er/1000/2015-10 zo dňa 04. novembra 2015, takto

r o z h o d o l :

návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

Žiadnemu účastníkovi trovy odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením č. k. 6Er/1000/2015-10 zo dňa 04.11.2015 vydaným vyšším
súdnym exekučné konanie zastavil. Účastníkom náhradu trov exekučného konania nepriznal.
Rozhodnutie odôvodnil tým, že oprávnený svoj návrh na vykonanie exekúcie podložil rozhodcovským
rozsudkom sp. zn. SR 04121/20 zo dňa 25.09.2012, ktorý vydal JUDr. Miroslav Rác, rozhodca Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného obchodnou spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a. s., so sídlom

Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761. Súd pri skúmaní podmienok konania zistil procesnú
prekážku, ktorú nemožno odstrániť.
Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie domáha vykonania exekúcie na základe toho istého
exekučného titulu a voči tej istej povinnej ako v konaní vedenom na súde po sp. zn. 6Er/694/2014.
Dňa 22.02.2014 pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým začalo exekučné konanie pod sp.
zn. Ex 8217/14 na vymoženie pohľadávky vo výške 678,37 eur s prísl. Návrh na vykonanie exekúcie

bol nedôvodný, preto okresný súd uznesením č. k. 6Er/694/2014-20 zo dňa 04.07.2014 v spojení
s uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2CoE/111/2014 zo dňa 15.10.2014, zamietol žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Následne bolo exekučné konanie
zastavené podľa § 44 ods. 4 zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti /Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučného poriadku“).
Oprávnený napriek tomu, že súd predchádzajúce exekučné konanie zastavil pre jej nedôvodnosť,

sa opakovane domáhal voči povinnej plnenia z toho istého rozhodcovského rozsudku. Prekážka
res iudicata je procesnou prekážkou, ktorú nemožno odstrániť. Súd už právoplatne rozhodol, že
exekúcia vedená na podklade predmetného rozhodcovského rozsudku je neprípustná a toto rozhodnutie
predstavuje prekážku rozhodnutej veci. Pokiaľ oprávnený nedisponuje iným exekučným titulom, je
vylúčené, aby si novým návrhom na vykonanie exekúcie uplatnil akékoľvek nároky z listiny, ktorú už
súd vyhodnotil ako nespôsobilý exekučný titul. Vzhľadom k tomu, že Exekučný poriadok neupravuje

procesný postup v prípade res iudicata, súd subsidiárne vychádzal z ust. § 251 ods. 4, § 104 ods. 1, §
§ 159 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „O. s. p.“ a exekučné konanie zastavil.O trovách konania rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, nakoľko oprávnený podal
nedôvodný návrh na vykonanie exekúcie a ostatným účastníkom trovy exekučného konania nevznikli,
resp. si ich neuplatnili.

Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie oprávnený prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.
V časti označenej „I.“ poukázal na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 499/2012-47 zo dňa
10.07.2013, ktorý upravuje do značnej miery dokonale zhodný rozhodovací mechanizmus všeobecných
súdov a prináša zásadný prelom pri svojvoľnej paušalizácii ich rozhodnutí v týchto vecne zhodných

konaniach a odkazuje aj na súvisiacu judikatúru Súdneho dvora Európskej únie. V tejto súvislosti
namietal, že exekučný súd neumožnil účastníkom exekučného konania (osobitne nie oprávnenému)
viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj
právnym otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky.
Oprávnenému tak bola odňatá možnosť konať pred súdom. Exekučné konanie je tak poznačené
závažnými procesnými nedostatkami. Podľa názoru oprávneného sa mal exekučný súd obrátiť na Súdny

dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 Smernice 93/13/ES v tom zmysle, či rozhodcovská
doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ, v
rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka neprijateľnou
podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku
a Ústavného súdu v Českej republike by nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad

a správna aplikácia čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť
okrem jazykových verzií textu, používania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie
na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho
súdu aj rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. Súd si túto povinnosť nesplnil. Pokiaľ
exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách musela byť táto aplikácia založená na správnej interpretácii,
ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom európskej únie Vnútroštátny súd musí
informovať spotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti - ide totiž o všeobecné kritérium
výkladu neprijateľnej podmienky určené Súdnym dvorom EÚ, je to súčasť koncepcie neprijateľných
podmienok. Ak súd nehodlá akceptovať ním uvedenú interpretáciu oprávnený navrhol, aby konanie

podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne
otázky v nasledujúcom znení: „Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie
možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že
zamýšľauplatniťjejneprijateľnosť,vykladaťtak,žetakátopodmienkasaaplikujelenvtedy,akspotrebiteľ
výslovne odporoval jej neaplikácii alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ

neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku
ako možne neprijateľnú?“
Oprávnený v časti označenej „II.“ vytýkal súdu, že rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§
205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.). V tejto súvislosti tvrdil, že všeobecný súd nesprávnou a ústavne
nesúladnou interpretáciou ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej

len „zákona č. 244/2002 Z. z.“) sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie
exekučného titulu (§ 41 ods. 2 Exekučného poriadku) metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci
ako exekučnému súdu neprináleží. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný
súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti (§ 44 ods.
2 Exekučného poriadku). Podľa oprávneného exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasl.

zákona č. 244/2002 Z. z., nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje
v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe.
Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských
súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba v rámci konania zvláštneho
uskutočňovaného na základe zákona, ktorý bol na úpravu rozhodovania sporov rozhodcovskými súdmi

a úpravu uznania a výkonu tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí v SR prijatý (§ 1
ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z.). Všeobecný súd vo veci žalobcu (veriteľa) nebol povinný zaoberať
sa skúmaním či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s
platnými právnymi predpismi. Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého uznesenia
uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenie, a to preto, že v čase, keď

došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovského súdu, Slovenská republika bola právnym štátom, a preto
žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku
príslušnému všeobecnému súdu. Pokiaľ takto nepostupoval, nie je možné za súčasného právneho stavu
zvrátiť predmetné rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní pred exekučným súdom. Tomuto záveruzodpovedá i platný systém všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich rozhodcovské
konanie, ktorý je výrazom vôle zákonodarcu obmedziť revíziu rozhodnutí rozhodcovských súdov len na
konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom. Podľa oprávneného ak sa všeobecný

súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, oprávnený
žiadal, aby všeobecný súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. prerušil konanie a podal
Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku
s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery
všetkých subjektov práva v právny poriadok.

Ďalej oprávnený v odvolaní namietal, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný (§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. e/ O. s. p.). V tejto súvislosti uviedol, že
všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z., tak,
ako by upravovalo konanie bez návrhu vždy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky
bližšie špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/ zákona č. 244/2002 Z. z. Ust. § 45 ods. 2
zákona č. 244/2002 Z. z. však explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v

rozhodcovskom konaní a v rozsudku rozhodcovského súdu. Oprávnený tvrdil, že exekučný súd môže
pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania
realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania (§ 45 ods. 1 zákona
č. 244/2002 Z. z.).
Oprávnený tiež vytýkal súdu, že svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 205

ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. d/ O. s. p.). K tomuto uviedol, že súd prvého stupňa porušil
svojím rozhodnutím vydaným bez zreteľa na zákonné pravidlo obsiahnuté v ust. § 58 ods. 2 Exekučného
poriadku, t.j. rozhodnutím, ktoré v konečnom dôsledku vyvolalo účinok zastavenia exekučného konania
a založilo prekážku veci rozhodnutej bez možnosti ústneho prejednania, právo sťažovateľa na súdnu
ochranu,akoajjehoprávonaspravodlivýsúdnyproces.Osobitneoprávnenýuviedol,žesúdnevytýčilvo

veci ústne pojednávanie, aj keď tak bol podľa zákona povinný učiniť. V rámci skúmania nie je exekučný
súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu,
ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie,
ktoré je exekučným titulom. Exekučný súd porušil princíp legality, ako zásadu začatia konania na návrh,
rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania.

Oprávnený, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v
konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne.
Tvrdil, že postupom exekučného súdu, ako aj napadnutým uznesením tohto súdu, došlo v rámci práva
na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces k porušeniu zásady „rovnosti zbraní“, zásady
kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Namietal

tiež, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre
rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu
rozhodnutia exekučného súdu, pričom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho
právne postavenie. Oprávnený ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie
konanie v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach (a to v súvislosti s úplnou revíziou rozsudku

rozhodcovského súdu), nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť
sa k týmto dôkazom, argumentom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na
podporu svojich argumentov a tvrdení.
Ďalej oprávnený uviedol, že ak by aj považoval postup súdu za vykonávanie dokazovania, toto
dokazovanie nebolo vykonané zákonným spôsobom. Účastníci konania predovšetkým nemali možnosť

vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, či navrhnúť ďalšie dokazovanie na preukázanie nimi tvrdených
skutočností. Postupom súdu tak bola odňatá možnosť účastníkovi konania konať pred súdom, resp.
konanie má inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.).
V rámci namietaného odvolacieho dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.), oprávnený mal za to, že exekučný súd

rozhodol v rozpore s dobrými mravmi. Je tomu tak predovšetkým z toho dôvodu, že v prípade
nadobudnutia právoplatnosti napadnutého rozhodnutia dôjde k premlčaniu pohľadávky oprávneného.
Možnosti oprávneného na jej vymoženie by sa v takom prípade radikálne znížili aj napriek tomu, že
oprávnený sa už od vzniku predmetnej pohľadávky dôsledne pridržiava zásady vigilantibus iura scripta
sund. Vzniká tu teda závažné riziko, že oprávnený bude napadnutým rozhodnutím poškodený až do

tej miery, že ani samotná istina predmetnej pohľadávky a úrok z omeškania v zákonnej výške nebudú
uhradené. Po úplnom zastavení exekúcie totiž oprávnený stratí možnosť úspešného uplatnenia svojej
pohľadávky pred súdom, keďže súd je v zmysle § 5b ods. 2 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa a zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalejlen „zákona o ochrane spotrebiteľa“) povinný ex offo prihliadať na premlčanie nároku predávajúceho
voči spotrebiteľovi. Oprávnený sa tak dostáva do situácie, ktorá je v rozpore s princípmi legitímneho
očakávania právnej istoty. Jediný spôsob, ktorým by súd mohol v takejto situácii zachovať aspoň

elementárnu mieru spravodlivosti vo vzťahu k nárokom oprávneného, je umožniť mu prinajmenšom
vymoženie istiny a zákonného úroku z omeškania - a teda exekúciu zastaviť iba v časti úrokov
z omeškania prevyšujúcej ich zákonnú výšku. V prípade potvrdenia napadnutého rozhodnutia by
oprávnenému s najväčšou pravdepodobnosťou neboli splatené ani poskytnuté peňažné prostriedky,
čo by bolo vzhľadom na to, že oprávnený si svoju pohľadávku uplatnil včas, jednoznačne v rozpore s

dobrými mravmi.
Oprávnený bol toho názoru, že súd v napadnutom rozhodnutí uvádza, že rozhodcovská doložka, ktorá
založila právomoc rozhodcovskému súdu je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi a že jej výkon je
konaním v rozpore s dobrými mravmi. Podľa neho exekučný súd je v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm.
c/ zákona č. 244/2002 Z. z. oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom
je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Tiež

možnosť voľby účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle ust. § 53
ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka. Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením zmluvy o úvere
ako zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Poukázal na nesprávne
posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. Dohodnutý úrok z omeškania je sankciou a postihuje
dlžníka, ak ten poruší svoje povinnosti vyplývajúce mu z dohodnutej zmluvy. Plnenie dohodnutého

záväzku je pritom elementárnou zásadou zmluvného práva. Podľa názoru oprávneného sa nemôže
na dobré mravy odvolávať ten, kto ich ako prvý svojím konaním porušil. Súd by pri takejto aplikácii
moderačného práva vlastne nabádal dlžníka neplniť svoj záväzok, keďže ten by vedel, že sankcie za
neplnenie dohodnutého záväzku budú zmiernené či dokonca anulované súdom. Takéto plnenie by teda
viedlo k značnému oslabovaniu postavenia veriteľa a k nemožnosti uplatnenia princípu zmluvnej slobody

(voľnosti) veriteľom pri uzatvorení zmluvy o úvere v časti dohodnutia sankčného postihu pri porušení
zmluvnej povinnosti dlžníka. Pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže,
vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Mal výhrady
k poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok (v týchto častiach konajúci súd
taktiež zastavil exekúciu), ktoré sú súčasťou rozhodcovským súdom priznaného exekučného titulu.

Oprávnený namietal, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť
neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Súd nie je
oprávnený vykonať prieskum rozhodcovského konania podľa § 45 ods. 1 písm. a/ zákona č. 244/2002
Z. z., teda podľa dôvodov uvedených v osobitnom predpise, ktorým v zmysle poznámky pod čiarou č.
17 je § 268 O. s. p., § 57 Exekučného poriadku. Súd však exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil

ju právne podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku a urobil tak nie na návrh účastníka
konania, ale z úradnej povinnosti. Takýto postup je v rozpore so zákonom, a preto je po právnej stránke
neudržateľný. Oprávnený tvrdil, že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Exekúcia
bolazačatázákonnýmspôsobom,nazákladevykonateľnéhoaplatnéhoexekučnéhotitulu,ktorýnaďalej
existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného

titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie od vydania exekučného titulu, ani od
vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali
viesť k zmene postoja súdu. Vzhľadom na vyššie uvedené oprávnený považoval rozhodnutie súdu o
vyhlásenie exekúcie za neprípustné za nezákonné.
S poukazom na uvedenú argumentáciu v rozsiahlom odvolaní oprávnený žiadal odvolací súd, aby

napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Povinná sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrila.

Sudca odvolaniu proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka nemienil vyhovieť a preto vec v zmysle

ust. § 374 ods. 4 O. s. p. predložil na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Krajský súd ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom konania (§ 204 ods.
1 O. s. p., § 37 ods. 1 Exekučného poriadku) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 251 ods. 4, § 104 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.

2 O. s. p.) preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods.
1 O. s. p.) a uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p.Odvolateľ v podanom odvolaní navrhol, aby súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. prerušil a
Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: „Má sa tvrdenie o
tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej

podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak,
že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii alebo aj
tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej
neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú?“ Taktiež žiadal
prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O. O. s. p. a žiadal podať návrh Ústavnému súdu SR

na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá
Ústavy SR pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva
v právny poriadok.

Súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť.
Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny

predpis, ktorý sa týka veci je v rozpore s Ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je
Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh Ústavnému súdu na zaujatie stanoviska (§
109 ods. 1 písm. b/ O. s. p.).

Súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o

predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.).

Odvolací súd k uvedenému udáva, že v danom prípade prvostupňový súd nerozhodol o zamietnutí
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie postupom podľa ust. § 44 ods.
2 Exekučného poriadku, ale rozhodol o zastavení exekučného konania pre prekážku rozhodnutej veci

v zmysle ust. 251 ods. 4, § 104 a § 159 ods. 3 O. s. p. Preto súd návrh oprávneného na prerušenie
konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. považoval za bezpredmetný, resp. nesúvisiaci s
prejednávanou vecou. Naviac, čo je najpodstatnejšie, s poukazom na ust. § 36 ods. 5 Exekučného
poriadku, exekučné konanie nie je možné prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak (napr. § 14
zákona č. 328/1991 Zb., § 68a zákona č. 97/1963 Zb.). Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

nie je možné aplikovať v exekučnom konaní s poukazom na ust. § 251 ods. 4 O. s. p., podľa ktorého
na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu (Exekučný poriadok) sa použijú
ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Z tohto dôvodu bolo
potrebné oba návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietnuť.

V zmysle ust. § 219 ods. 1 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

V zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

Z pripojeného spisu Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 6Er/694/2014 odvolací súd zistil, že
predmetom exekučného konania bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu č. k. SR 04121/12 zo dňa
25.09.2012, ktorým bola povinná (totožná s povinnou v konaní vedenom na Okresný súd Liptovský

Mikuláš pod sp. zn. 6Er/1000/2015) zaviazaná zaplatiť istinu 678,37 Eur s príslušenstvom. Oprávneným
bol taktiež totožný oprávnený ako v exekučnom konaním vedenom pod sp. zn. 6Er/1000/2015.
Z uvedeného vyplýva, že predmetom exekučného konania pod sp. zn. 6Er/694/2014 bol rovnaký
exekučný titul a rovnakí účastníci exekučného konania. Uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš
č. k. 6Er/694/2014-20 zo dňa 04.07.2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.

2CoE/111/2014 zo dňa 15.10.2014, súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Následne bolo exekučné konanie zastavené uznesením č. k. 6Er/694/2014-45 zo
dňa 29.12.2014 podľa ust. § 44 ods. 3 Exekučného poriadku. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
dňa 08.01.2015.

Podľa § 159 ods. 3 O. s. p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova.Podľa § 251 ods. 4 O. s. p., na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu 31)
sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje
sa však vždy uznesením. 31) Exekučný poriadok.

Podľa § 103 O. s. p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých
môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 104 ods. 1 O. s. p., ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd

konanie zastaví. Ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi
vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu; právne účinky spojené s
podaním návrhu na začatie konania zostávajú pritom zachované.

Odvolací súd konštatuje, že na základe toho istého exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku č.
k. SR 04121/12 zo dňa 25.09.2012 bola vedená exekúcia v prospech toho istého oprávneného a proti

tej istej povinnej na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 6Er/694/2014. Táto exekúcia bola
zastavená uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 6Er/694/2014-45 zo dňa 29.12.2014, a to
nie z procesného hľadiska, ale z dôvodu vady vykonateľnosti exekučného titulu pre chýbajúcu právomoc
rozhodcovského súdu konať vo veci.

Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR č. k. 4Cdo/311/2012 zo dňa 28.03.2013 prekážka právoplatne
rozhodnutej veci sa v exekučnom konaní posudzuje primerane k špecifikám tohto konania. Keďže
Exekučný poriadok nemá ustanovenie upravujúce prekážku právoplatne rozhodnutej veci, je potrebné
aj na exekučné konanie primerane aplikovať ustanovenie § 159 ods. 3 O. s. p., ktoré výslovne upravuje
zásadu, v zmysle ktorej platí, že len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova.

Primeranosť použitia citovaného ustanovenia sa prejavuje napr. v tom, že v sporovom konaní v zásade
platí, že o veci samej súd rozhoduje rozsudkom (§ 152 ods. 1 veta prvá O. s. p.), pričom zákon
stanovuje prípady, v ktorých súd o veci samej rozhoduje uznesením, zatiaľ čo v exekučnom konaní
súd vždy rozhoduje len uznesením. Z uvedeného uznesenia Najvyššieho súdu SR vyplýva, že keďže
Exekučný poriadok nemá ustanovenie upravujúce prekážku právoplatne rozhodnutej veci, je potrebné

aj na exekučné konanie subsidiárne aplikovať O. s. p., ktoré upravuje inštitút res iudicata.

Odvolací súd má za to, že exekučný súd v konaní postupoval správne, keď zastavil exekučné konanie,
ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť. Exekučný súd vo svojom
uznesení správne konštatoval, že res iudicata je procesnou prekážkou, ktorú nemožno odstrániť,

nakoľko súd už právoplatne rozhodol, že exekúcia vedená na podklade predmetného rozhodcovského
rozsudku je neprípustná (t.j. rozhodol meritórne posudzujúc podmienky vedenia exekučného konania,
v danom prípade vykonateľnosť exekučného titulu), čoho dôsledkom bolo zastavenie tejto exekúcie a
toto rozhodnutie teda predstavuje prekážku rozhodnutej veci.

Oprávnený v odvolaní nenapádal právne posúdenie okresného súdu o zastavení konania pre prekážku
res iudicata v zmysle ust. § 159 ods. 3 O. s. p. Odvolanie oprávneného preto nekorešponduje s právnymi
úvahami okresného súdu, na ktorých založil rozhodnutie o zastavení exekučného konania a zároveň
rozhodol o nepriznaní náhrady trov exekučného konania, a teda odvolacie dôvody skutkové a právne
závery okresného súdu nenapádajú a ani ich nespochybňujú. Odvolací súd preto považoval odvolanie

oprávneného za nedôvodné a uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.
Oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.
s. p. nemá právo na ich náhradu. Ostatným účastníkom trovy odvolacieho konania nevznikli, resp. si ich

náhradu postupom podľa ust. § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnili.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.