Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, November 30, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9CoE/29/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5615203410
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Burik
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5615203410.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávnenej: PRO CIVITAS, s.r.o., so
sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 45 869 464, zastúpenej JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD.,
advokátkou so sídlom Martinčekova 13, Bratislava, IČO: 42 174 716, proti povinnému: D. L., nar.
X.XX.XXXX, bytom V. XXX, v konaní o vymoženie 1.495,95 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej
proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č. k. 1Er/1580/2015-12 zo dňa 16. júla 2015, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu potvrdzuje.

Žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd zamietol žiadosť súdnej exekútorky Mgr. Jany Virličovej, so sídlom
Exekútorského úradu V. XXX/A., B. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

V odôvodnení uviedol, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok a rozhodcovská doložka,
na základe ktorej prebehlo rozhodcovské konanie bola vyhodnotená ako neprijateľná podmienka v
spotrebiteľskej zmluve. Keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci bola
založená na absolútne neplatnom právnom úkone, exekučný súd dospel k záveru, že takýto exekučný
titul je vydaný v rozpore so zákonom, a preto žiadosť o udelenie poverenia zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podala odvolanie oprávnená. Žiadala napadnuté uznesenie prvostupňového
súdu zmeniť, žiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celom rozsahu
vyhovieť, alternatívne napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Uviedla, že súd prekročil zákonné limity pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia, a to skúmaním iných
listín ako pripúšťa výslovné znenie ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ale aj prekročením zákonných
limitov pre skúmanie exekučného titulu podľa ust. § 45 ods. 1,2 zákona o rozhodcovskom konaní (a

to skúmaním rozhodcovskej doložky). Oprávnený má za to, že exekučný súd nie je oprávnený skúmať
materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe
ktorej bol tento vydaný, keďže doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa
§ 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, čo
vyplývazustanovenia§159ods.2O.s.p..Ďalejpoukázalnato,ževzmysleustanoveniaII.častibodu10
Všeobecných obchodných podmienok pôvodný veriteľ postupoval v súlade s § 93b zákona o bankách,

ktorýmuukladápovinnosťponúknuťklientovinávrhrozhodcovskejdoložkystým,ževpredmetnombode
je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú podmienku. Bolo nesprávne aplikované ust.
§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a porušené ust. § 153 ods. 1 O.s.p.. Oprávnený mal za to, že súd
prvého stupňa konštruovaním nového skutkového stavu bez účasti oprávneného, odňal oprávnenému
možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a skutkovému stavu. Aplikáciou sekundárneho práva
Európskej únie v horizontálnych vzťahoch a judikatúry SD EÚ, porušením právnej istoty a legitímnych

očakávaní a neprimeraným zvýhodňovaním povinnej pred exekučným súdom nesprávne vec posúdil,
odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom. Exekučný súd svojím postupom znemožnil uplatniťoprávnenému svoje právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami
právoplatného rozsudku. V každom bode poukázala na prax súdov a konkrétne rozhodnutia ako aj
judikatúru Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR.

Povinná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), preskúmal uznesenie okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia §

214 ods. 2 O.s.p. toto rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Na doplnenie považoval
krajský súd za potrebné vysporiadať sa s námietkami oprávneného vyjadrenými v podanom odvolaní,
pričom vychádzal z princípu neúplnej apelácie - viazanosti odvolacieho súdu rozsahom a dôvodmi

podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.).

Odvolací súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, že zmluva uzatvorená medzi právnym
predchodcom oprávneného a povinnou je zmluvou spotrebiteľskou a zároveň i zmluvou o
spotrebiteľskom úvere. Tento záver vo svojom odvolaní nenamietal ani odvolateľ.

V ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je zvýraznená zodpovednosť exekučného
súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože vydanie tohto poverenia musí byť
výsledkom náležitého preskúmania exekučného titulu, t.j. predovšetkým formálnej a materiálnej stránky
vykonateľnosti tohto titulu, žiadosti o vydanie poverenia a návrhu na vykonanie exekúcie.

Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon
rozhodnutia (exekúciu). Už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu
na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania
povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s

právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych
predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie,
v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak
určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej
povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený

posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku
rozhodcovského súdu. Na druhej strane ale nemožno prehliadnuť, že ak oprávnený v návrhu na
vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je exekučný súd - tak v prípade rozsudku
všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku rozhodcovského súdu - povinný skúmať, či ide o rozsudok
vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku); v rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok

vydal orgán s právomocou vydať takýto rozsudok.

Krajský súd považoval za súladné s exekučno-právnou úpravou preskúmať, či dojednaná rozhodcovská
doložka spĺňa kritéria neprijateľnosti, ktorá skutočnosť bola dôvodom zamietnutia žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. V rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán s

právomocouvydaťtakýtorozsudok.Priskúmaní,čirozhodnutierozhodcovskéhosúduuvedenévnávrhu
na vykonanie exekúcie je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské
konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu
(platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani
nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre

vydaniektoréhoneboladanáprávomocrozhodcovskéhosúdu,akceptovalbyvykonateľnosťrozhodnutia
vydaného tým, kto na to nemal právomoc.

Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu,
ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či

bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým,
ako ju vyriešil rozhodcovský súd. Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného exekučného konania bol
prvostupňový súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titulz hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (IV. ÚS 78/2011,
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011).

Ustanovenie § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o
úvere, demonštratívnym výpočtom definuje jednotlivé druhy neprijateľných podmienok. Neprijateľnou
podmienkou nemusia byť výlučne ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy výslovne vymedzené v § 53 ods.
3 písm. a) až j) Občianskeho zákonníka. Práve naopak, neprijateľnou podmienkou môže byť akékoľvek
ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy, pokiaľ spĺňa všeobecnú charakteristiku zadefinovanú v § 53 ods.

1 Občianskeho zákonníka. Odsek 4 uvedeného ustanovenia sankcionuje neprijateľnú podmienku jej
neplatnosťou.

Právomoc rozhodcovského súdu bola v danom prípade založená rozhodcovskou doložkou obsiahnutej
v bode 3.6. Zmluvy o úvere uzavretej 12.10.2007 (ktorá je zmluvou formulárového charakteru) a v čl.
11.2. obchodných podmienok pre úver (verzia 1/2007) platných v čase uzavretia predmetnej zmluvy

(tieto skutočnosti sú súdu známe z jeho rozhodovacej činnosti).
Tak formulovanú rozhodcovskú doložku, resp. odkaz na rozhodcovskú doložku vo formulárovej
zmluve zakomponovanú len do všeobecných obchodných podmienok nepovažuje ani odvolací súd
za rozhodcovskú doložku, na základe ktorej by bol rozhodcovský súd mohol v danej veci rozhodnúť.
Rozhodcovská doložka splýva s ostatnými zmluvnými podmienkami, nebola spotrebiteľom osobitne

vyjednaná, ale vyplýva zo štandardného textu zmluvných podmienok a celkom zjavne nemal spotrebiteľ
reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných
dojednaní vylúčiť. Naviac ide o doložku výhradnú - určovala ako jediný súd na riešenie sporov medzi
účastníkmi rozhodcovský súd. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom
akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste

svojho bydliska. Výber osoby rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu pritom uskutočnil jednostranne
sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej
zmluve, resp. vyššie uvedených obchodných podmienkach pre úver. Odvolací súd nespochybňuje, že
zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská
doložka. Za týchto okolností odvolací súd považoval rozhodcovskú doložku za neprijateľnú zmluvnú

podmienku podľa generálnej klauzuly upravenej v ustanovení § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
pretože spôsobuje značný nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, postihnutú
sankciou absolútnej neplatnosti podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka platnom v rozhodnom období.
Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedlo k tomu, že
spotrebiteľovi bola v konečnom dôsledku odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl.

Občianskeho zákonníka. Podstatnou je v danom prípade skutočnosť, že všeobecný súd by bol povinný
zohľadňovať spotrebiteľský charakter základného vzťahu a na základe toho aj rozhodcovskú doložku,
čo rozhodcovský súd opomenul. Princíp arbitráže založený na rovnocennosti dvoch právnych subjektov
fungujúci v podnikateľských vzťahoch, ktorého cieľom je dosiahnuť rýchle a efektívne vyriešenie sporu,
v danom prípade nebol naplnený.

Naviac pri uzavretí rozhodcovskej zmluvy nebola dodržaná jej písomná forma (úplne znenie
rozhodcovskej doložky je obsiahnuté len vo Všeobecných obchodných podmienkach), ktorá skutočnosť
je v rámci judikatúry Najvyššieho súdu SR posudzovaná ako vada v zmysle § 4 ods. 2 zákona o
rozhodcovskom konaní.

Oprávnený ďalej poukazoval na povinnosť vyplývajúcu z § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v
znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, pričom mal za to, že povinnej v súlade s citovaným
ustanovením ponúkol neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Jeho tvrdenie vyhodnotil
odvolací súd zjavne odporujúce obsahu a významu daného ustanovenia. Zákonodarca v § 93b zákona
č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere určil bankám povinnosť

ponúknuť svojim klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich vzájomné spory budú
rozhodnuté v rozhodcovskom konaní. Zároveň stanovil, že klient nie je povinný prijať takýto predložený
návrh a v prípade, že návrh neprijme, prípadné spory sa riešia postupom podľa osobitných predpisov.
Použitím logického výkladu tohto ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že banka má povinnosť
ponúknuť klientovi návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky a klient má právo uvedený návrh prijať

alebo aj neprijať, pričom prípadné odmietnutie (neprijatie) návrhu na riešenie sporov v rozhodcovskom
konaní nemá žiadny vplyv na vznik resp. existenciu záväzkovo-právneho vzťahu založenom zmluvou
o úvere. V prejednávanom prípade však rozhodcovská doložka nemá povahu návrhu na uzavretie
rozhodcovskej doložky, ktorú by mohol klient buď prijať alebo odmietnuť, pričom jeho rozhodnutie bynemalo vplyv na uzavretie alebo neuzavretie zmluvy o úvere. Uvedené dojednanie je totiž súčasťou
zmluvy o úvere, resp. všeobecných obchodných podmienok. Klient svojim podpisom na zmluve o úvere
vyjadruje súhlas tak so zmluvou o úvere, ako aj s rozhodcovskou doložkou v nej obsiahnutou. Preto

reálne nemá možnosť neprijať návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky bez toho, aby tým nezmaril
uzavretie zmluvy o úvere. Z uvedených dôvodov takéto dojednanie nemožno považovať za návrh na
uzavretie rozhodcovskej zmluvy tak ako to má na mysli § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách
v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Naopak možno konštatovať, že oprávnený si
povinnosťvyplývajúcuzcitovanéhoustanovenianesplnil.Osprávnostiuvedenéhozáverunavyšesvedčí

aj skutočnosť, že text rozhodcovskej doložky sa nijakým spôsobom neodlišuje od ostatného textu zmluvy
o úvere, čím je sťažené spotrebiteľovi oboznámenie sa s jej obsahom. Pri ochrane spotrebiteľa preto v
súvislosti s rozhodcovskou doložkou je nevyhnutné, aby spotrebiteľ mal možnosť požiadať všeobecný
súd o ochranu, okrem prípadu, ak si rozhodcovský súd osobitne nevyjednal (výslovne si ho želal).

Na základe uvedeného odvolací súd nemal dôvod akceptovať odvolacie námietky oprávneného.

Neplatnostirozhodcovskejzmluvymávspotrebiteľskejvecizanásledoknevykonateľnosť(nezáväznosť)
rozhodcovského rozsudku. Keďže nulitný (z pohľadu práva neúčinný) titul žiadnu prekážku následného
prejednania a tiež rozhodnutia veci všeobecným súdom nepredstavuje, nemal odvolací súd dôvod
akceptovať námietku oprávneného týkajúcu sa existencie právoplatného rozhodcovského rozsudku
a založenia ním údajnej prekážky právoplatne rozsúdenej veci. Rovnako nenáležitou je i námietka

oprávneného o prekročení zákonných limitov pre skúmanie exekučného titulu v zmysle § 45 ods. 1,2
zákona o rozhodcovskom konaní, nakoľko na aplikácii uvedeného ustanovenia exekučný súd svoje
rozhodnutie nezaložil. Napadnuté rozhodnutie nebolo založené ani na aplikácii európskej smernice, ale
na vnútroštátnej úprave, ktorá jednoznačne umožňuje vykonať v spotrebiteľskej veci prieskum ohľadom
zákonnosti priebehu rozhodcovského konania a zákonnosti rozhodcovského rozsudku. K namietaným

procesným pochybeniam odvolací súd dodáva, že v posudzovanej veci mal odvolateľ neobmedzenú
možnosť vznášať námietky voči úsudku súdu prvého stupňa (§ 205a ods. 1 O.s.p. a contrario), pričom
týmito sa krajský súd pri preskúmavaní rozhodnutia zaoberal a vyhodnotil ich ako nedôvodné. Je teda
zrejmé, že oprávnený nebol nijako procesne ukrátený v možnostiach predkladať relevantné tvrdenia a
dôkazy na ochranu jeho záujmov.

Odvolací súd uzatvára, že súd prvého stupňa v danom prípade správne právne posúdil rozhodcovský
rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na
základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ustanovenia § 41
ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku a správne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie zamietol. Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa ako
vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p potvrdil, keďže zodpovedá nielen výslovnej právnej úprave
vnútroštátneho práva (Exekučný poriadok a zákon č. 244/2002 Z. z.), ale v plnom rozsahu rešpektuje aj
najnovšiu judikatúru Súdneho dvora EÚ a Najvyššieho súdu SR.

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142
ods. 1 O.s.p. a žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože
oprávnená nemala úspech v odvolacom konaní a ostatní účastníci si trovy neuplatnili, resp. im žiadne
nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.